Rezolut
přečtené 111
Ani sami bohové
2005,
Isaac Asimov
"Ta všeobecná hloupost je skutečně deprimujíci. Myslím, že až lidstvo díky necitelnosti srdce nebo z číré nedbalosti spácha sebebraždu, ani mi to nebude líto. Na tom, jak se díky své neuvěritelné tuposti říti do zkázy, je něco strašně nedůstojného. Má smysl byt člověkem, když na to musíš umřít?" Zatiaľ som ešte nebol takto prekvapený z hodnotenia knihy - vážne som sa premáhal dať tejto knihe čo i len dve hviezdičky. Prečo má tak vysoké hodnotenie? Nemôžem si pomôcť, a aj keď som knihu čítal pred vyše pol rokom, stále si pamätám, aké ploché boli charaktery postáv, ako sa autor postavám z prvej tretiny knihy až do konca odmietal venovať, ako som musel pretrpieť 70 strán (bohužiaľ som počítal každú stranu) prázdnych a častokrát tupých dialógov Odina a jeho spoločníkov následované možno ešte nudnejšími dialógmi na mesiaci praktikované ešte nudnejšími postavami. A ten neuspokojivý, odnikiaľ sa objavujúci koniec - Obyvatelia Mesiaca sa chceli vzbúriť pozemšťanom kvôli pocitu akejsi rasovej nadradenosti, tak sa rozhodli uniknúť aj s celým mesiacom..neúspešne. The end. Asimova ako autora naozaj rešpektujem, ale želal by som si, aby z tohto naozaj vytvoril iba poviedku, a nie skoro tristostranový román, v ktorom každá strana zíva prázdnotou. Na druhú stranu to vysoké hodnotenie. Možno mi len niečo ušlo. Nejaká dobre skrytá hĺbka. Hĺbka duše, hĺbka rozumu. Ale premýšľal som nad tým tak dlho... a stále v diele nenachádzam nič iné ako len nič všeobecné.... celý text
Láska a jej kat
1992,
Irvin D. Yalom
,,Nie ste jediný, kto má takýto strach, Dave. Možno by vám pomohlo vedomie, že sme všetci na jednej lodi." - "Nie, každý je sám na vlastnej lodi. To je na umieraní to najstrašnejšie - každý to musí zvládnuť sám!" Ďalší člen: ,,Aj keď to tak je, aj keď je každý na vlastnej lodi sám, je upokojujúce vidieť svetlá iných lodí, ako sa pohojdávajú na blízku." "Každý z nich videl odraz svojich vlastných túžob, zranený pohľad a chybne si ich interpretovali ako túžbu a naplnenie. Každý z nich bol malé vtáča so zranenými krídlami, ktoré sa pokúšalo lietať tým, že sa zachytilo o ďalšie vtáča so zranenými krídlami. Ľudia, ktorí sa cítia prázdni, sa nikdy nevyliečia, ak sa spoja s inou neúplnou bytosťou. Dva vtáky so zranenými krídlami, ktoré sa spoja, môžu lietať len nemotorne." "Občas sa Betty hnevala, že ju nútim premýšľať o morbídnych otázkach. ,,Prečo premýšľať o smrti? Nemôžete s tým nič urobiť!" Pokúsil som sa, aby porozumela, že napriek tomu, že nás fakt smrti ničí, myšlienka na smrť nás môže zachrániť. Inými slovami, naše povedomie o smrti nám pomôže nahliadnuť na život z inej perspektívy a podnietiť nás, aby sme svoje priority prehodnotili." "Ak pacientom ideologické školy so svojimi komplexnými metafyzickými konštrukciami vôbec pomáhajú, majú úspech preto, lebo znižujú úzkosť terapeutovu, nie pacientovu (a tak dovoľujú terapeutovi čeliť úzkosti z terapeutického procesu). Čím viac je terapeut schopný znášať úzkosť z nevedomosti, tým menej sa potrebuje držať nejakých ortodoxných postupov. Kreatívni prívrženci ktoréhokoľvek ortodoxného prístupu napokon prerastú svoje disciplíny. Hoci na vševedúcom terapeutovi, ktorý má situáciu vždy pod kontrolou, je niečo uspokojujúce, na tápajúcom terapeutovi, terapeutovi ochotnom sa spolu s pacientom zmietať, až kým spoločne nenarazia na aktivujúci objav, môže byť niečo veľmi príťažlivé." Už len kvôli Carlosovi a jeho príbehu by som dal knihe hviezdičiek šesť.... celý text
Chrám Matky Boží v Paříži
2014,
Victor Hugo
„V obidvoch prípadoch sa to nijako nedotklo cti sudcovského úradu, lebo je predsa lepšie, ak pokladajú sudcu za hlupáka alebo za hĺbavého človeka než za hluchého. Preto si dával veľmi záležať na tom, aby zatajil pred všetkými svoju hluchotu, a spravidla sa mu to darilo tak dobre, že nakoniec klamal i sám seba. To je napokon ľahšie, než by si človek myslel. Všetci hrbáči chodia s hlavou hore, všetci zajakaví radi rozprávajú, všetci hluchí vravia potichu. On sám sa pokladal prinajhoršom za nedoslýchavého. To bol v tomto bode jediný ústupok verejnej mienke vo chvíľach úprimnosti a spytovania svedomia. “ „Prekliata hnusná pobehlica,“ povedal starý sudca, „dá sa mučiť, keď človek ešte nevečeral!“ „Bol pokojný, dotkol sa dna možnej bolesti. Ľudské srdce môže zniesť len určité množstvo zúfalstva. Ak je špongia nasiaknutá, môže sa cez ňu preliať more, ale nevypije už ani slzu.“ "Viacej je hodná filozofia a nezávislosť v handrách. Som radšej mušou hlavou ako chvostom leva." "Cudzoložstvo je všetečná túžba po rozkoši, ktorá patrí inému." Autor veľmi presvedčivo popísal zhýralú a skazenú dobu pokroku na čele s najväčším vynálezom zahrabavajúcim akýkoľvek architektonický skvost do prachu, ktorým nemôže byť nič iné, ako kníhtlač. Stručne napísané, nemám čo k príbehu viac povedať - všetko tu už bolo spomenuté niekoľkokrát. Prílišné popisovanie Paríža, ktoré mi prišlo častokrát až silené v zmysle tom, že autor svoje vedomosti ohľadom gotickej a renesančnej architektúry nemal kam inam dať, tak sa toho zhostil príbeh o cigánke a hrbáčovi. Postavy mi prišli trochu ploché - občas ich autor doplnil až príliš konkrétnymi udalosťami z ich života, ale celkovo som si ich nedokázal zaradiť viac ako len na "hlúpy" a "zlý" - čo platilo takmer pre všetky postavy v príbehu...ak nie odrazu pre všetky. V porovnaní s prepracovanosťou postáv od Dostojevského je to nuž, neporovnateľné. Čo sa týka samotnej postavy Quasimoda, kvôli ktorej som sa do románu pustil, tak tá mala veľmi málo priestoru. Ani tu si nemôžem s porovnávaním s iným dielom pomôcť, ale celý čas som myslel na Frankesteinovo monštrum a všetkého toho nevyužitého potenciálu pri opise Quasimoda a jeho smutného života. Napriek všetkým týmto vytknutiam nemôžem však ani povedať, že sa mi kniha nepáčila.... celý text
Kafka na pobřeží
2006,
Haruki Murakami
„Zapomenuto bylo dnes ostatně již téměř všechno. Tá veliká válka, ztracené životy, které se už nikdy nevrátí, vše je už pouhou vzdálenou minulostí. Naše srdce žijí shonem každodennosti a většina toho, co je skutečně důležité, odchází z našeho vědomí jako vyhaslé hvězdy. O tak příliš mnoha věcech musíme den co den uvažovat, tak příliš mnoho nových poznatků si musíme osvojovat. Nové směry, nové znalosti, novou techniku, nová slova... Současně ale existují věci, které zapomenuty nebudou, byť by uplynulo jakkoli mnoho času a byť by se dělo cokoliv. Jsou vzpomínky, na které čas nemá vliv. Existují věci, které si neseme v sobě jako kameny svorníky, které završují a drží pohromadě klenbu pod nimi.“... celý text
Chvála bláznivosti
1966,
Erasmus Rotterdamský
„Běda, jak málo sňatků by se uzavíralo, kdyby se ženich obezřetně snažil vypátrat, jaká milostná dobrodružství prožila ta na pohled tak něžná a stydlivá panenka už dávno před svadbou! A z uzavřených manželství kolik by se jich zas v krátkem čase rozpadlo, nebýt toho, že valná část manželčiných záležitostí zůstane skryta pro manželovu netečnost nebo hloupost? Takové věci se sice právem připisují na účet bláznivosti: ona však dosáhne toho, že manžel se vidí ve své manželce a ona zase v něm, že domácnost je klidná a manželské soužití neporušené. Takový manžel býva předmětem smíchu, říkají mu bačkora, paroháč kdovíjak jinak ještě, zatímco on svými polibky vysušuje slzy v očích své záletné manželky. Avšak není vlastně daleko větším štěstím žít v takovém klamu, než se sžírat věčnou žárlivostí a dělat ze všetho tragédie?“ „Ostatně kteří lidé si ponejvíce vzali život proto, že se ho nabažili? Zdaž to nebyli právě ti, kteří měli blízko k filozofii? Pomlčím-li zatím o Diogenovi, Xenokratovi, Catonovi, Cassiovi a Brutovi, dokonce onen proslulý Cheirón dal přednost dobrovolné smrti, ačkoliv mohl být nesmrtelný. Snad je vám už jasné, kam by mohlo vést, kdyby lidé šmahem byli moudří; musel by přijít nějaký nový hrnčíř Prométheus a znovu uplácat lidi z nějakého jiného bláta. Ale tu uprostřed takových běd přícházím člověku na pomoc já a zachovávam ho při životě buď nevědomostí, nebo bezmyšlenkovitostí, někdy též zapomínáním útrap, jindy opět nadějí na štěstí, přičemž leckdy také přidám pár kapek sladkých rozkoší, takže se lidem nechce ze života ani potom, když už sudičky dopředly jejich nit do konce a život sám v nich už dávno takřka vyhasl; oč méně důvodů mají setrvávat při životě, o to více je teší žít a na nějakou omrzelost ze života nemají ani pomyšlení. “ Celá kniha je monológom autora, ktorému prepožičala hlas ona Bláznivosť, neustále sa pýšiaca svojou dôležitosťou na tomto svete (Bláznivosť mi svojím štýlom vyjadrovania pripomínala postavu Lorda Henryho v Obraze Doriana Graya a tiež Krutodlaka v Radách skúseného diabla). Dielo obsahuje hotové mračná satýr a irónie (miestami až pasívnej agresie) skrytými, občas nie až tak skrytými, za nevinný rozkošný sarkazmus. Bláznivosť tak útočí na rečníkov, stoikov a iných antických filozofov, mudrcov, sebalásku, spoločnosť a približne v polovici knihy tiež na zaslepenosť katolíckej cirkvi a nemožnosť mnohých teológov. Na druhú stranu vyzdvihuje nevyhnutnosť bláznivosti pre dosiahnutie šťastia, či už u bežných ľudí, ktorým múdrosť prináša zbytočnú samotu a s ňou spojené trápenia rozumu, alebo samotných kráľov, ktorí namiesto premúdrených rád mudrcov uprednostňujú hravosť a bezstarostnosť šašov, ktorí im svojou bláznivosťou pomáhajú zmierňovať ťarchu koruny. Mladí ľudia môžu vďaka bláznivosti plne využívať dary svojej mladosti, kým majú ešte čas, a nerobiť zo seba predčasných starcov. Avšak ani vo veku stareckom nie je ešte všetko stratené, keďže vďaka bláznivosti majú starci a stareny odvahu žiť, akoby nikdy ani nezostarli - teda sa môžu venovať rôznym mladíckym aktivitám, ktoré by im spoločnosť najradšej už dávno odoprela. A ak nemajú títo najstarší sveta záujem byť odvážnymi, nevadí, Bláznivosť im dovolí dožiť si svoje dni v bezpečí nerozumu tak, ako svoje dni práve začínajú žiť deti ešte neschopné prvých krokov - azda vyzerajú nešťastne? Voľme Bláznivosť!... celý text
„6. augusta 1945 ráno sa istý muž zobudil v hoteli v Hirošime, kam prišiel v predchádzajúci večer. Výbuch, ktorý zničil mesto o niekoľko minút neskôr, ho zázračne ušetril, ale uvrhol do šoku. Vrátil sa domov, do Nagasaki; ale deviateho, na tretí deň po návrate, ho tlaková vlna druhej bomby vystrelila krížom cez izbu. Nuž a chlapík je dnes zdravý ako repa, má deväťdesiattri rokov. Dostalo sa mu dokonca spravodlivého odškodnenia, keďže je jediným človekom, čo prežil dva atómového výbuchy počas niekoľkých dní!“ „Nikdy som nemal rád úspešných. Nie preto, že sú úspešní, ale preto, že sa stávajú hračkou svojho úspechu, svojho zaslepeného Ja. Ja za každú cenu je koncom človeka.“ „Ak existuje niečo, o čom som počas všetkých tých týždňov nadobudla presvedčenie, bolo to toto: zmysel neexistuje. Teda pôvodne neexistoval. Myšlienku zmyslu vynašli ľudia, aby poskytli úľavu svojim úzkostiam a hľadanie zmyslu ich uchvátilo, zaslepilo.“ Na príbehoch obyčajných ľudí je vždy niečo lákavé, o to viac, ak ide o obyčajných ľudí, ktorí tak úplne nezapadajú do spoločnosti, o ľudí, ktorých existenciu nevnímame, pokiaľ k ním sami nepatríme. V celom príbehu vystupujú, takpovediac, len dve postavy. Shimura-san, človek, ktorý netuší, kam stihlo utiecť takmer šesťdesiat rokov jeho života, človek, ktorý si až príliš zvykol na život starého mládenca plného samoty, napriek tomu každú noc snívajúci o niekom, kto by ho z tohto bezpečia istoty bol schopný oslobodiť. Druhou postavou je bezmenná paní, ku ktorej bol osud trochu krutejší, ktorá už od mala bola nútená opúšťať jedno teplo domova za druhým, až pokiaľ o toto teplo neprišla úplne. Ide o samostatné príbehy dvoch ľudí, ktoré sa nečakane pretnú. Sú to ľudia, ktorí chcú a potrebujú zažívať pocit bezpečia, ale v modernej spoločnosti sa im ho nedarí nájsť. A tak im neostáva nič iné, ako sa nechať unášať prúdom trpkosti života.... celý text
Prométheus
1987,
Franz Fühmann
„Die“, začal Prométheus mluvit, „Die, ty jsi horší než Kronos, neboť ty víš, že je zlé být tyranem. Tys zavraždil naději, Die. S tebou přišlo jen větší zlo. Kam se poděly naše sny? Nenávidím tě, Die, nenávidím!“ „Mluvíš o našich snech, bratře“, začal mluvit Zeus, „pohleď však, každý má nějaký jiný sen. Héra sní o jen o tom, jak rozsekat Afroditu sekerou, můj bratr Poseidón sní o tom, jak by mě zbavil moci a vzal mi ženu; Ares sní o krvi, Titánové o povstání, a dole nestvůry o svobodě. Ty sníš o tom, aby se to změnilo, bratře, a o tom si sni do věčnosti! Já jsem však král. Které sny mám splnit? Každý pokladá ten svůj za dobrý, avšak dobro jednoho znamená neštěstí druhého. Bojovali jsme deset let proti Kronovi, abychom se teď rozsápali? Ja sním o řádu a vytvořím jej. Neboť k tomu mám moc!“ (s.221) Kto by len čakal, že bohovia sa budú až takto podobať na ľudí, a zároveň sa budú tak líšiť! Celý ich príbeh sa toči okolo neutíchajúceho boja o moc, pocitoch nudy a vlastnej pýchy. A môžeme sa im diviť? Boli by sme snáď lepší, ak by sme vedeli, že naša cesta nikdy nebude mať konca, že budeme večne v neuvedomenej agónii trpieť kvôli tomuto danájskemu daru nesmrteľnosti? A boli by sa ho bohovia vzdali? Vzdali by sme sa ho my? Jedine Prométheus, bytosť ustráchaná, ale za to veľmi dobrosrdečná, si uvedomil, aká dôležitá je vidina oddýchnutia si od bremena života - preto aj stvoril ľudí smrteľných, čím z nich urobil bytosti dokonalejšie, než bohovia alebo titáni kedy budú. Pretože vidina konca nám stále pripomína, že ak chceme byť lepšími, než sme boli včera, musíme sa o to snažiť ešte dnes, neskôr už na to nemusí ostať čas. Toto chýbalo bohom i titánom! „Prečo sa o niečo snažiť teraz, keď máme všetok čas vesmíru? Veď o toľko zábavnejšie je si užívať, a zmysel hľadať neskôr“. Myslím, že nie náhodou bol najmocnejší Titán Kronos označovaný ako vládca času.... celý text
Čeho před smrtí nejvíce litujeme
2012,
Bronnie Ware
Veľmi dojemná kniha. Je naozaj dôležité rozmýšľať o smrti ešte skôr, ako sa nás začne dotýkať - čo potvrdzujú azda všetky výskumy, ktoré sa na túto tému uskutočnili. Kniha je výborným začiatkom pre uvedomenie si nevyhnutnosti smrti, a že sa jej nesmieme za každú cenu vyhýbať, ako nás k tomu vedie spoločnosť. A kto už by nám o smrti vedel povedať viac, než ľudia, ktorí sú si vedomí, že im ostáva už len veľmi málo času? Spoveď každého z nich nezanechá človeka chladným a núti ho zamyslieť sa ako aj nad životom svojím, tak nad životom všeobecne. Kniha je naozaj pre všetkých. Akurát jednu chybu, podľa mňa, kniha má, a to tú, že autorka tam až príliš hovorí o sebe, čo mňa veľmi nezaujímalo - aké mala problémy s nájdením si partnera, s nájdením si bývania, ako zvykla meditovať a pod. Nebyť tejto autobiografickej časti, kniha by mala o dve tretiny menšiu hrúbku, a ostalo by naozaj len to podstatné - čo by som naozaj uvítal.... celý text
