Rezolut
přečtené 111
Příběhy vašeho života
2011,
Ted Chiang
Štýl písania ma nezaujal, miestami až nudil. Štyri hviezdičky však dávam prevažne za posledný príbeh o kaliagnózii a za to, že Príbeh vášho života poslúžil ako námet pre môj azda najobľúbenejší film Arrival, ktorý jednoznačne odporúčam.... celý text
Rub a líce
2002,
Albert Camus
„Povedal by som, že ani nie tak z márnotratnosti ako z nejakého iného druhu lakomosti, som skúpy na tú slobodu, ktorá sa vytratí, len čo začne byť majetku nadbytok.“ (s. 10) „Tým, že odmietnete kompliment alebo prejav úcty, vlastne nabádate poklonkára, aby si myslel, že ním pohŕdate, a vy pritom len pochybujete o sebe.“ (s. 14) „A v tú noc pochopím, že človek môže chcieť zomrieť, lebo vzhľadom na určitú priezračnosť života už na ničom inom nezáleží. Človek trpí a poddáva sa jednému nešťastiu za druhým. Znáša ich, uzrozumený so svojím osudom. Ľudia si ho vážia. A potom príde jeden večer, a nič: stretne priateľa, ktorého mal veľmi rád. Ten sa s ním rozpráva bez záujmu. Keď sa ten človek vráti domov, zabije sa. Potom ľudia rozprávajú o osobných trápeniach a o skrytej dráme. Nie. A ak treba za každú cenu nájsť príčinu, zabil sa preto, lebo nejaký priateľ sa s ním rozprával bez záujmu.“ (s. 45) „Chystala sa už zomrieť a dcéra ju obliekla do hrobu, ešte keď žila.“ (s. 82)... celý text
Zpěv drozda
2008,
Walter Tevis
"Toužil jsem milovat toho starého muže s plačícím psem v nohách úmrtní postele. Toužil jsem milovat a nakrmit toho unaveného koně s ušima prostrčenýma dírami ve starém slaměném klobouku. Chtěl jsem posedět s těmi muži u večerní sklenice piva ve staré hospodě, taky jen v nátělníku jako oni, toužil jsem nadechnout se vůně toho nápoje a člověčích těl, stěsnaných v útulné místnosti s lidskými rozměry a tvary. Byl bych rád slyšel mručivý tartas jejich hlasů a svůj vlastní hlas, jak v té večerní chvíli vstupuje do jejich táček. Toužil jsem vychutnávat fyzickou přítomnost svého vlastního skutečného těla v ovzduší té místnosti - se vším všudy, i s mateřským znaménkem na levém zápěstí s tenkou vrstvou svalů překrývajících mou bránicí dobrými, pevnými zubami v ústech." (s. 255) "A když jsem se díval do té tupé, uměle vyrobené tváře, uvědomil jsem si, že mi vlastně teprve teď v plném rozsahu dochází nesmyslnost téhle tupé parodie na lidství. Roboti byli vynalezeni ze slepé lásky k technice, která je umožnila vynalézt. Vyrobili je a uvedli do světa lidí jako takzvanou nezbytnost, obdobně jako strašlivé zbraně, které pak svět téměř zničily. Ale kdesi hlouběji, pod tou bezvýraznou tváří, identickou s tisícem tváří výrobků téhož typu, jsem teď vysondoval pohrdaní - opovržení obyčejným životem mužů a žen, které cítili otcové tohoto výtvoru, inženíři, kteří ho zkonstruovali. Když ho posílali do světa, lživě namluvili lidem, že je to pro jejich dobro, že je tím osvobodí od těžké práce a ubíjejících všedních starostí, aby mohli vnitřně růst a rozvíjet se. Jak asi museli nenávidět lidský život, když mohli udělat něco tak hnusného, když se mohli dopustit takové urážky věčné přírody!" (s. 268) Spoilerovský poplach! Ten ktorý bol stvorený, aby ochraňoval ľudstvo, zasvätil svoj život tomu, aby ho zničil - a tým aj samého seba. (Pseudo)dokonalosť je nakoniec ničím, keď ju nie je s kým zdieľať. Aké to asi je byť chladne vhodený do sveta živých, ale sám pritom živým nebyť? Aké to asi je byť každým ignorovaný, ale nemôcť s tým čokoľvek urobiť? Aké to asi je poznať teóriu lásky, ale nebyť schopný žiadnu cítiť? A aké to asi je vidieť, ako sa celý svet premieňa na tento váš úbohý obraz? Nikto si nezaslúži trpieť ako Spofforth, a pevne dúfam, že nenastane doba, kedy niekto takto trpieť bude. Podľa môjho názoru, je Spev drozda svojím obsahom jednou z najdôležitejších kníh, k akým sa môžeme dostať. Trochu nesúhlasím s jeho nálepkou tuctového sci-fi, ktorej sa mu dostáva, pretože sci-fi prvkov tam bolo naozaj minimum, a okrem Spoffortha boli všetky takpovediac príbehovo bezvýznamné. Bol by som skutočne nerád, ak by dobrého čitateľa odradila práve predstava robotov, ktorí v knihe vystupujú, pretože roboti do sci-fi bezpochýb patria, "ale on sci-fi veľmi nemusí".... celý text
Tvář toho druhého
2008,
Kóbó Abe
"Člověk, který má právo soudit, má současně i povinnost vyslechnout výpověď obžalovaného." (s. 5) "Je nepopiratelným faktem, že věci, které se dotýkají pocitů studu, se rády měnívají v klepy." (s. 36) "A tak jsem se rozhodl hodit si desetijenem. Hodil jsem si mockrát, ale výsledek byl nerozhodný." (s. 54) "Román o Frankensteinovi je zajímavý. Když netvor rozbije talíř, připisuje se to obvykle jeho ničivým pudům. Tato autorka to však vysvětluje přirozenou vlastností talířů snadno se rozbíjet. On jako netvor pouze toužil zmírnit svou osamělost, avšak křehkost jeho obětí z něho zcela nutně dělala násilníka. Budou-li na tomto světě tedy existovat rozbitelné, zničitelné, hořlavé, zranitelné a smrtelné věci, netvorům nezbude než na všechny dál útočit. V podstatě se nemůže v chování netvorů objevit nic nového. Vždyť i netvor sám musel být vynalezen vlastními obětmi..." (s. 57) "Čím je člověk nedokonalejší, tím přísnejším kritikem má tendence se stát." (s. 67) "Zakuklení tváře je zlomyselná hra, která převrácí roli tváře naruby. Lze je považovat za druh utajení, při kterém se spolu s odstraněním tváře odstráni i duše. Tím se vysvětluje i to, proč se za starých časů bez maskovací kápě neobešel žádný kat, potulný žebravý mnich, cirkevní soudce, kouzelník primitívniho kmene, obřadník tajných bratrstev či lupič. Kápě nebyla jen pouhou pasívní snahou zakrýt tvář člověka, měla docela určitě i aktivní úlohu: zahalení obličeje mělo přerušit vztah mezi tváří a duší a osvobodit svého nositele od duchovního spojení se všedním světem." (s. 70) "Maska jako by vládla schopností přivolat podzim - má stará duše se proměnila v suchý list vyčkávající, kdy spadne . A ode mne se nechtělo nic víc, než abych jí trochu pomohl a lehounce zatřásl větví." (s. 111)... celý text
Gilgameš
2002,
Vojtech Zamarovský
"Smrti sa nevyhneš," riekol Utanapištim. "Či azda naveky staviame dom? Naveky pečatíme? Či azda naveky sa bratia o podiel delia? Naveky trvá v krajine hnev? Či azda naveky stúpa rieka, naveky záplavu nosí? Nič nie je nemenné na večné časy! Mladý či starý, pán alebo sluha - čo je platné, keď sa naplní osud? Vo chvíli smrti všetci sú si rovní, každý musí zomrieť, len nevie kedy. To iba veľkí bohovia žijú večne!" (s. 70)... celý text
Eichmann v Jeruzalémě: Zpráva o banalitě zla
1995,
Hannah Arendt
"Nejakú hĺbku má len dobro. Len dobro môže byť radikálne, nie zlo, ktoré môže byť len extrémne, pretože nemá hĺbku, ani nejaký démonický rozmer, hoci - a to je tá hrôza! - sa dokáže šíriť ako pleseň po zemskom povrchu a znečisťovať celý svet. Zlo pochádza z toho, keď zlyhá myslenie. Zlo odoláva mysleniu, pretože vo chvíli, keď sa myslenie usiluje spojiť so zlom a preskúmať jeho premisy a princípy, z ktorých ono pochádza, dostavuje sa sklamanie, pretože tam nič nie je. To je pravá banalita zla." (s. 17) "Profesor Buber ďalej povedal, že Eichmanna "vôbec neľutuje," pretože ľutovať môže "iba tých, ktorých činom rozumie svojím srdcom," pričom zdôraznil to, čo povedal v Nemecku už pred mnohými rokmi - že s tými, ktorí sa "podieľali na zločinoch Tretej ríše, zdieľa len formálny pocit príslušnosti k ľudstvu." (s. 313) "Problém s Eichmannom bol práve ten, že sa podobal toľkým ľuďom, ktorí neboli ani zvrátení, ani sadisti, že boli a stále sú strašne, ba až desivo normálni. Z pohľadu našich právnych inštitúcií a našich morálnych štandardov bola táto normálnosť oveľa desivejšia než všetky zverstvá dohromady, pretože to znamenalo - ako zaznievalo znovu a znovu vo výpovediach obžalovaných a ich obhajcov v Norimbergu -, že tento nový typ zločinca, ktorý je faktickým hostis generis humani, pácha svoje zločiny za okolností, ktoré mu znemožňujú pochopiť alebo cítiť, že činí zlo." (s. 340-41) "Práve táto vzdialenosť od reality a táto absencia myslenia môže spôsobiť väčšiu skazu ako všetky inštinkty k páchaniu zla dohromady, ktoré v sebe človek má - a práve to bolo poučením, ktoré si človek mohol vziať z jeruzalemského procesu. Bolo to však poučenie, nie vysvetlenie javu, ani nejaká teória o ňom." (s. 353) "...A pretože ste podporovali a vykonávali politiku, ktorá nechcela zdieľať túto planétu so židovským národom a s množstvom iných národov - akoby ste vy a vaši nadriadení mali akékoľvek právo určovať, kto by mal a kto by nemal obývať tento svet - sme toho názoru, že od nikoho, to jest od žiadneho príslušníka ľudskej rasy nemožno očakávať, že bude chcieť zdieľať túto planétu spolu s vami. Toto je dôvod, a toto je jediný dôvod, prečo musíte odvisnúť." (s. 343) Výborná kniha. Veľmi vítaná prozreteľnosť do väčšinových definovaní (a teda obmedzovaní) konania nacistov na vyšších postoch, ale i bežných ľudí na oboch stranách ("Prečo ste sa nevzbúrili? Veď vás na tej stanici bolo 15-tisíc proti dvom stovkám vojakov!" ). Je mi ľúto, že si toho času autorka musela vypočuť toľko negatívnej kritiky, a to len kvôli menšiemu vcíteniu sa do démonizovanej postavy a snahy vysvetliť si, prečo je človek ochotný konať toto zlo. Toľko výborných postrehov na všetko-ospravedlňujúcu byrokraciu, odradenia od pomoci a hrdinskej obety za druhých totálnou elimináciou akejkoľvek známky existencie tohto potenciálneho záchrancu, a mnoho mnoho ďalších postrehov, o ktorých sa hovorilo tak málo, a ktoré pomáhajú túto smutnú, veľmi smutnú etapu ľudskej existencie aspoň trochu pochopiť.... celý text
Anna
2014,
Jostein Gaarder
"Od konca 18. storočia nás zásoby fosílnych palív lákajú, ako Aladina lákal duch lampy. ,,Pusti nás von z lampy," šepkal oxid uhličitý. A my sme podľahli pokušeniu. Teraz sa pokúšame donútiť ducha, aby sa vrátil do lampy." "Pesimizmus je iba slovo pre lenivosť. Môžem byť znepokojená, to je niečo celkom iné, ale pesimisti sa vzdali." "Čo ak máme na výber až príliš zábavných atrakcií a nebudeme schopní sústrediť sa na takéto veľké a spoločné ľudské ciele? Máme spoločnú planétu, ale nie všetci sú schopní rozmýšľať v planetárnom meradle. VO svete je príliš veľa slobody, príliš veľa práv pre jednotlivcov, príliš veľká kúpna sila pre bohatých, príliš veľa barelov ropy a prúdových motorov, ktoré majú k dispozícii tá najbohatší, a príliš málo zodpovednosti za planétu, na ktorej žijeme, a za spravodlivé rozdelenie prírodných zdrojov. Existujú tisíce ďalších stránok života, ktoré ľudí zaujímajú a až na poslednom mieste rozmýšľajú o tom, čo je najlepšie pre prírodu a planétu."... celý text
