VugVugs
přečtené 192
Mráz
2015,
Bernard Minier
Moderným detektívkam sa nevyhýbam, ale čítam ich zriedka práve kvôli vnútornej obmedzenosti, s ktorou prevažne pracujú. Pre niekoho obmedzenosť, pre iného istota, že dostane svoju dávku krkolomnej vraždy a ešte krkolomnejšej pointy, traumatizovaného detektíva, snehovej pokrývky, zvrhlej psychiatrie, vysokointeligentých psychopatov, skorumpovaných postavičiek a mestečko s pochovanými desivými tajomstvami dávnej i nedávnej minulosti. Minier má po formálnej stránke žáner zmáknutý, dobrá štruktúra a krátke vety k veci sa čítajú ľahko a príjemne. Prvá polovica úspechu. K tomu Mráz obsahuje a úspešne využíva všetky uzimené žánrové klišé - čo zaručuje druhú polovicu úspechu. Kto čaká práve to, dostane svoje. Škoda, že vo fáze rozriešenia sa nás snaží príliš ohúriť "aha ako to všetko spolu súvisí, toto by ste nečakali" a celkom rezignuje na dôveryhodnosť. Nepoteší ani klišé babrácke vykreslenie psychiatrie ako vystrihnuté z výstavy scientológie; autorova poznámka na záver svedčí o tom, že ide o jeho osobný postoj, a nie len literárne zobrazenie. Dobrá detektívka, ktorá ničím zvláštnym nevyčnieva, skôr naopak - ide na istotu. 3.5... celý text
Rozšíření bitevního pole
2004,
Michel Houellebecq
Niečo silné v nás vyjadruje nostalgiu, cnenie za starými dobrými časmi, keď ľudia boli ľudskejší - napríklad (a pivo chutnejšie). Každá generácia si takto ťažká, možno z dôvodu, ktorý uvádza aj Houellebecq v RBP; žijeme len krátke mladícke roky, keď sa život a vôľa k nemu prebúdza a tryská bez vežovej hradby v podobe kopiacich sa skúseností a zážitkov, ktoré vo väčšej miere postupne znemožňujú milovať. Skúsenosti dávajú náhľad, väčší odstup, menej života, berú "schopnosť ilúzie". Spomíname na to, aké bolo všetko lepšie, a už nie je. Presne to môžeme vztiahnuť na interpretáciu RBP ako celku: naozaj potrebujeme hovoriť o tom, ako dnes upadajú vzťahy a vymedziť ich voči pomyselným lepším vzťahom minulosti? To nie je kritika autora, sám nie je takto explicitný - skôr spôsobu, ako RBP mnohí vnímajú a zaraďujú do svojho nostalgizmu. Kto si myslí, že hlavná postava, ktorej meno si nepamätám, by niekde, niekedy, v nejakej možnej dobe žila celkom inak, bez zúfalstva, frustrácie, indiferencie? Pravda, sám názov "rozšírenie pola boja/zápasenia" akoby naznačoval, že zápas medzi ľuďmi sa rozšíril aj na oblasť najbližších medziľudských vzťahov: "lépe bych udělal, kdybych jí zlomil obě ruce", "čím budete sprostší, tím lépe". Zákony trhu verejného, stávajú sa aj zákonmi pohlavného. Výsledkom sú rôzne kombinácie ekonomicky a sexuálne úspešných a neúspešných typov. Vyvaroval by som sa chyby, a to brať myšlienky v novele ako Houellebecqovi jednoducho vlastné, s ním vždy stotožnené. Naopak, môj dojem je, že čítanie a písanie sú jeho osobným spôsobom antiintelektualistickej katarzie a snahou vyrovnať sa s nimi. Uvedomuje si, že ich poznaním, by mal žiť "teoretický raj", nie oficiálnu depresiu. V Rozšírení zápasu ku mne viac hovorili detaily, ako celok. Obdivujem ich jednoduchú zrozumiteľnosť, no nie už tak ich nejasnosť v celku. Aspoň je nad čím rozmýšľať a na čo nadviazať v ďalších.... celý text
Snuff
2009,
Chuck Palahniuk
Fyzické, citeľne smrduté písanie. Senzorické. Minimalistická symfónia náznakov zvratkov. Absencia stotožnivej postavy, s ktorou by sme mohli empatizovať a zažívať príbeh, len mechanické striedanie hľadísk, ktoré sem tam dovolí zacítiť dušu postáv a ich špinu. Literatúra, ktorá vám nepohľadí dušu, neuspokojí túžbu po vzrušení alebo dobrodružstve. Nope. Snuff musí byť sklamanie pre tých, čo očakávajú hardcorovejšiu verziu ich romantických knižiek, alebo zápletku s prekvapujúcou pointou z prostredia natáčania gangbangu. Nie je to primárne porno, ani nejaký zákulisný náhľad do natáčania, aj keď s vagínami, penismi a telesnými úkonmi sa tu nešetrí. Porno je totiž jednoduché úvod-jadro-záver, čbtd. Nikde žiadny "snuff", žiadne presahy, všetko vystrihané. Oproti tomu, Palahniukov Snuff ukazuje ako narábanie s telom, jeho mrzačenie a obetovanie úzko súvisí s filmovým priemyslom - preto všetky príbehy o praktikách a spôsoboch smrti hollywoodskych hercov a herečiek (ktoré sú viac alebo menej pravdivý opis, fakt fakt, kuk wiki). Mám rád bizarný humor, ktorý tam len tak stojí a nekričí na teba "zasmej sa už". Pobavenie prichádza s premietaním nad danou situáciou. Pobavil som sa párkrát aj pri čuchaní. Priznám sa však, že ešte viac pri čítaní tunajších komentárov :DDD.. ktoré vlastne veľmi dobre dopĺňajú knihu a podčiarkujú..."očakávanie zmysluplného deja" "popisovanie nezaujímavých nezmyslov" "očakávanie viac erotična" "otravovanie opakovaným fakt fakt" "něco víc sexy". Naozaj by ma zaujímalo, s akými konkrétnymi očakávaniami idú ľudia do literatúry s názvom "snuff". Vo výsledku nemôžem povedať, že by ma kniha nejako zasiahla, a rovnú polovicu som sa celkom nudil. Výhodou je, že má oveľa menej strán ako Cassie Wrightová súloží na programe dňa.... celý text
Telepat
1995,
John Brunner
Viete kto je Charles Xavier? Nevadí, ak nepoznáte X-menov, telepat Garry Howson a Hellen Kellerová sú ich realistickejšia a ľudskejšia verzia. Desivo zlá obálka a banálny názov českého vydania robia z Celého človeka (The Whole Man) neprávom akési šestákové sci-fi. Pritom asi najbližšie má k psychologicko-vývinovej dráme Ruže pre Algernon, ktorá vyšla o dva roky neskôr (1966). Nie je ťažké si predstaviť mutáciu, vďaka ktorej dokážu niektorí pasívne načúvať, alebo aktívne ovplyvňovať myšlienky druhých. Na rozdiel od komixových X-menov však Celý človek používa telepatické schopnosti ako náhľad konfliktu postihnutie-nadanie. Garry je od narodenia fyzicky deformovaný tak, že neujde žiadnemu zhrozenému pohľadu- a o to viac vníma každú aj nevyslovenú myšlienku. Funkcia "kto si o nás čo myslí" je nám vnútorne tak silná, že sa ťažko rozhodnúť, či telepatické poznanie pravdy by bolo vyslobodením, alebo skôr ešte väčším prekliatím (Sartrove "peklo, to sú tí druhí" dovedené do najzadnejšieho extrému). S tým tematicky súvisí zaujímavé využitie myšlienky telepatie, čiže priameho (nesprostredkovaného) prístupu k mysliam iných postihnutých, napr. hluchonemých a náhľad ich sveta - v ktorom krik otca nie je počuť, iba vidieť v agresívnej gestikulácii úst a tváre. Taktiež zobrazenie postihnutých, dominovaných pocitom menejcennosti a túžby po najmenšom ocenení a dôležitosti. Celý človek je takmer neznámy, ale hodnotný príspevok k zamysleniu o stigme postihnutia, nadaní, menejcennosti a ocenení - ktorý však z príbehového hľadiska pokrivkáva, tak ako jeho hlavná postava. 3.5 https://cs.wikipedia.org/wiki/Helen_Kellerov%C3%A1... celý text
Z hľadiska prístupnosti nie je najšťastnejšie začať fikciu tak hard, ako to robí Egan v Diaspore. Zabudnite na napätie, vzťahy, budovanie postáv a zápletky, pretože o TO tu vôbec nejde. Diaspora je totiž hard core aj pre klasickú hard sci-fi. Bez nejakých okolkov sa pustí do budovania netelesnej entity, bytosti ktorá sa zrodí a vyvinie čisto v sieťových virtuálne-softwareových štruktúrach. Do vienka síce dostane určité štrukturálne danosti, podobne ako človek dostáva DNA, ich ďalší vývin je však zákonite rozdielny, a to hlavne v jednom podstatnom bode - telesná bytosť má neustály styk s fyzickým okolím - to formuje vývin jej vnímania, učenia a správania. Netelesná bytosť sa k základným poznatkom o svete musí dostať tiež, ale inak, takpovediac uvažovaním, sprostredkovanou skúsenosťou, a nie vrodenou "intuíciou". Týmto spôsobom sa Egan dostáva k problémom nášho chápania reality. Pozor, to sme len na začiatku a budú sa diať ešte iné podivné veci. Súvislosti však pochopia tí, ktorí aspoň tušia o čo ide, a drvivá väčšina ostatných sa bude zmätene pýtať čo to má všetko znamenať. A v tom vidím hlavný problém. Pokus zrozumiteľne popísať vývin pojmov, identity ja, seba samého, druhých bytostí, princípov priestoru, fyzického sveta u odlišných bytostí je megalomanské sústo. Intelektuálne potešenie sa stáva intelektuálnym cvičením a predvádzaním sa. Mne to až tak neprekážalo, no prvých zhruba 50 strán je čitateľsky asi najneústretovejší úvod široko ďaleko. Popracovať na zrozumiteľnosti a dal by som plný počet. Dobrým príkladom je Tysonov dokument Inexplicable universe, ktorý rovnaké témy predvádza oveľa jasnejšie a často aj hlbšie. Človek, ktorý nemá aspoň nejaký vzťah k vedeckému poznávaniu v Diaspore nájde len nejasné, zmysel i konzistentný dej postrádajúce rozprávanie, natiahnuté v rozmedzí niekoľkých tisícročí (2975 AD - ?). Naopak doma sa bude cítiť ten, kto má rád špekulácie teoretickej fyziky (čierne diery, topológia, viacrozmerný vesmír, fyzika častíc), kozmológie a vývinovej psychológie vo vzťahu k umelej inteligencii a transhumanizmu - a zároveň sa nebojí nových poznatkov. Záber tohto dielka je intelektuálne obdivuhodný a vo svojej podstate veľmi vyzývavo uletený. Treba však brať do úvahy varovanie, čo to všetko obnáša. Vizuálne ilustrácie k niektorým myšlienkam z Eganovho webu http://www.gregegan.net/DIASPORA/DIASPORA.html#CONTENTS "Kterou cestou se vydáme teď? Nemůžeme se nechat vést historií. Nemůžeme se nechat vést evolucí...Tělaři si s nesmírnou oblibou představovali, jak přiletí mimozemšťané, aby ´dobyli´Zemi, ukradli jim ´drahocenné´fyzické zdroje, vyhladili je ze strachu před ´konkurencí´... jako kdyby druh schopný vykonat takovou cestu neměl dost síly, rozumu a představivosti, aby se zastaralých biologických imperativů zbavil. Dobývat galaxii - to by udělaly bakterie, kdyby měly kosmické lodě, protože by nic lepšího neuměly, neměly by na vybranou."... celý text
Hardware
1994,
Walter Jon Williams
Prázdnymi americkými prériami si to šinie novodobý kovboj-pašerák zapojený do obrneného vznášadla. Krížom cez kukuričné polia, ich ploty, popri automatizovaných kombajnoch a dávno opustených obydliach rysuje tesne nad zemou čiaru bez jediného zaváhania - zrýchlené reflexy pevne držia ovládanie v neurochemickom zovretí mozog-kábel-tank. Len máloktorý radar zachytí upravený povrch vozidla a z občasných nebezpečných situácií zdrhne únikovou rýchlosťou. Noví hrdinovia sú pašeráci, ktorí svojím remeslom idú chtiac-nechtiac proti korporáciám, spoločnostiam, ktoré chcú mať pod palcom svojich plukov každú súčasť života cez kontrolu tovaru, nech už ide o čokoľvek, čo ľudia potrebujú alebo po čom túžia. Ako jediní si udržiavajú slobodu, nepolapiteľní a bez príslušnosti. Cyberpunk nemusí byť jednoduchá oddychová literatúra. Dôležitá je forma, hlavne žiadne precedené posolstvo. Aj preto sa vzpiera sfilmovaniu - v zúfalstve z nedostatku originálnych námetov ho začínajú objavovať až dnes (Altered Carbon). Medzi oddychovými príbehmi zo sveta Shadowrun, Dickovými elektronickými ovečkami, Stephensonom, Neuromancerom a japonskými bizarnosťami občas ťažko nájsť spoločné styčné body. Hardware je kovovejší cyberpunk, dobre premyslený a nabitý nápadmi; moderná kovbojka. Znamená to, že viac času ako v bojoch korporácií alebo virtuálnej realite strávime v akcii na ceste. Hardwired operuje s tým, čo už dnes poznáme z nejedného zdroja - telesné a mentálne modifikácie, všadeprítomná sieť, prípojky do mozgu, diaľkové ovládanie. Cítime sa ako doma, až banálne, nie je tu nič prevratné ako tomu bolo pred tridsiatimi rokmi. Williams je zručný spisovateľ a Hardwired ako zoznámenie so žánrom odporúčam pred slávnejším Neuromancerom - ktorý definuje žáner a na docenenie vyžaduje poznať historické súvislosti.... celý text
Vyděděnec
1995,
Ursula K. Le Guin
Nekončiace prašné vetry, úbohé nápodoby stromov a zelene im už dávno nie sú bariérou. Šedá obloha a šedá voda ukazujú odraz storočiami zaprášeného zrkadla - matičku Zem, dávno zdevastovanú. Húževnatý zlomok z pôvodných obyvateľov stále prežíva v tvrdých a presne stanovených podmienkach. Starobylá civilizácia Hainov (od nich názov voľnej série, časti netreba čítať v poradí) nezištne umožnila ďalším preživším uniknúť na vzdialené planéty. Jedna z nich je Urras, svojim nadbytkom pripomína raj, nadspotrebou je zas podobná časom pred devastáciou Zeme. Objavujú sa hlasy za iné spoločenské zriadenie. Skupina ľudí odchádza osídliť Anarres, mesiac Urrasu, so zámerom dosiahnuť beztriednu, decentralizovanú spoločnosť anarchistov, celkom bez zákonov a nariadení. Anarres je však opakom pohostinnosti a dostatku svojej planéty - s výnimkou nerastov, veľmi skúpy na zdroje, suchý a neľutostný. Vydedenec Shevek je synom tejto spoločnosti, izolovanej od svojej materskej planéty takmer dve storočia. Z vlastnej vôle ju opúšťa, aby zistil, či je to s majetníkmi-kapitalistami na planéte naozaj také zlé. Na kontraste chudobná beztriedna spoločnosť solidarity s nedostatkom prírodných zdrojov vs. na majetku, zisku a pozlátku založená spoločnosť s nadbytkom prírodných zdrojov stojí celý ďalší príbeh. Že je Shevek fyzik je viac menej vedľajšie. Je zjavné, že Le Guinová venovala Vydedencovi značné intelektuálne úsilie. Žiaľ, po prvej tretine, ktorá navnadí, sa stáva prevažne spoločensko-filozofickým traktátom - ku koncu až bolestne. Fikcia by nikdy nemala byť v prvom rade intelektuálnym cvičením, akokoľvek zručne štrukturovaným. Le Guinová síce ukazuje, že každé zo zriadení má svoje vlastné problémy, neprikláňa sa jednoducho k jednej, či druhej strane, ale príliš často namiesto ukazovania stavu prostredníctvom príbehu, cez postavy len agituje a formuluje abstraktné výmeny maskované ako dialógy. Science fiction a society fiction ako myšlienkové laboratórium mám rád, ale zábava z rozprávania príbehu sa vo Vydedencovi stratila niekde na polceste za snahou byť niečim viac ako len dobrou fikciou. Le Guinová však píše kvalitne, a ako umelecký námet práce z feministickej alebo sociálnej filozofie ťažko nájsť lepšie sci-fi dielko. 2.5... celý text
Newyorské blues
2007,
Eric Brown
noir - virtuálny sex - 2040 - New York - scifi - krimi - VR - zámena identity - cyberpunk light - traumatizovaný detektív - femme fatale Eric Brown sa rozpísal a Dvojka je remeselne o čosi lepšia. Rok po udalostiach Jednotky za súkromným detektívom Halom znovu prichádza krásna celebritná klientka s prípadom, ktorý ich vzájomne - ako inak - zblíži. Príjemne noirová atmosféra neďalekej budúcnosti kontrastuje s detektívnou stránkou, ktorá pokrivkáva, presnejšie jej chýba zdravá miera napätia. So silnejším príbehom by bola jeho verzia blízkej budúcnosti ponorená do želé virtuálnej reality ľahko sfilmovateľná, pretože je dostatočne blízka, plastická a zrozumiteľná. Virex je stále len veľmi okrajová dejová línia, a aj to slabá. Podobne ako pri Jednotke, nenudil som sa, no neustále čakal niečo viac, a neprišlo. Výsledok je príjemná žánrová oddychovka, ktorá neprekvapí, ale spríjemní jedno popoludnie. Rád si prečítam aj ostatný diel. 3.5... celý text
Zima v ráji
1999,
Harry Harrison
Alternatívne prehistorické dobrodružstvo pokračuje a dej sa nám rozštepuje na viac postáv. Kerrick síce zostáva v jeho ťažisku, pribúdajú však noví hominidi a Yilania doplácajú na vnútorný rozkol. Harrison trochu poľavil z násilia, a tak nové medzidruhové stretnutia prebiehajú nepomerne optimistickejšie ako v prvej knihe. Znamená to aj o niečo menej napätia a trochu nečakane rýchly koniec - asi 50 strán pred koncom knihy samej, zostávajúce stránky prekvapivo vypĺňajú dodatky z histórie, vedy a jazyka Yilané a ďalších druhov. Od Zimy v raji som očakával silnejší konflikt, dostal som nadviazanie a prehĺbenie nových vzťahov - ktoré naskýtajú celkom nové možnosti pri Návrate do raja. Dôstojné pokračovanie, mohlo byť trochu obsiahlejšie, ale nesklame toho, komu sa zapáčila prvá časť. 3.5... celý text
Růže pro Algernon
2000,
Daniel Keyes
retardácia - vývin - trauma - psychológia - intelekt - genialita - šťastie - normalita "Je lechkí mít přátelé gdyš človjek nechá lidi ať semu smňejou". O retardovanom intelekte, o jeho vzostupe, páde a bolestnom uvedomení. Ale naozaj len o ňom? V inom zmysle, je to dráma o detstve, dospievaní a starnutí každého z nás. Každý z nás raz bol "hlúpe" dieťa vo svete dospelých, ktoré nevie správne písať, zakopáva a je zdrojom pre zábavu a smiech v každej svojej nevedomosti, zároveň je pýchou, či hanbou pre svojich rodičov a blízkych. Každý z nás mal niekedy pocit, že je hlúpy a tiež chcel, alebo chce byť múdrejší. Každý z nás raz bude, či bol na vrchole síl. Každému z nás je však jasné, že starnutie je nezastaviteľný proces, ktorý prináša fyzické a mentálne spomalenie a úbytok, nech sa snažíme ako chceme. A väčšina z nás si postupnú stratu schopností voči minulosti aj bolestivo uvedomuje. Ruže pre Algernon je viacvrstvá vývinovo-psychologická dráma, ktorá využíva myšlienku liečby zaostalého intelektu ako sondu do abnormality a subnormality, podpriemeru a nadpriemeru vo svete priemerov. Zdôrazňujem, že drámou je v prvom rade. V zásade nie je dôvod hovoriť o science fiction, o to tu vôbec nejde. Napísaná je pútavo, na môj vkus až príliš psychologizujúco, čo je mierna daň za rozšírenie pôvodne krátkej poviedky na dlhšiu novelu. Nakoniec však Algernon pobáda k zamysleniu rôznymi smermi, pretože má prirodzene viac interpretácií a nezostáva len dielkom s jednoduchou pointou. Kto pátra ďalej, napríklad zistí, že vynikajúca pamäť je zriedka spojená s vynikajúcim intelektom, schopným riešiť komplexné problémy, alebo že vedieť veľa údajov, neznamená rozumieť mnohému. Dnes už vieme o intelekte a šťastí v živote o niečo viac ako sme vedeli v roku 1966, ale Ruže pre Algernon stále pôsobia sviežo, ako každá z veľkých klasík literatúry. "Inteligence vrazila klín mezi mě a všechny lidi, které jsem znal a měl rád...Teď jsem osamělejší než kdy předtím. Rád bych vědel, co by se stalo, kdyby vrátili Algernon do velké klece k ostatním myším. Obrátili by se i ony proti ní?" NÁVRH: Celkom neznáme, tematicky veľmi blízke dielko, ktoré vyšlo dva roky pred Ružami https://www.databazeknih.cz/knihy/telepat-28586... celý text
Na západ od ráje
1995,
Harry Harrison
Harrison nás berie na výlet do časov pred tým, ako homo sapiens ovládli planétu a keď nebol jediným druhom hominida, ktorý chodil po zemskom povrchu a neraz prichádzalo ku stretu s inými rasami/druhmi. Na Západ od raja nemusí byť ďaleko od pravdy, keď takéto stretnutie vykresľuje násilne, až na hranici genocídy. Ak medziskupinové potýčky medzi ľuďmi samými končia masovými hrobmi, aké medze potom hľadať v násilí medzi podobnými, ale predsa rôznymi druhmi - najmä ak sa tie podobajú a vzájomne sa vnímajú ako ohrozujúce? Dnes vieme, že naše genetické dedičstvo (aspoň väčšiny z nás) obsahuje pozostatky neandrtálskeho genómu, inými slovami - boli časy, keď sa naši predkovia úspešne krížili s neandrtálcami. Či išlo skôr o vzájomné láskyplné objatia, alebo dominanciu silou, čiže znásilňovanie podrobených, nie je úplne jasné, ale celá ľudská história sa prikláňa na stranu druhej možnosti. Ná západ od raja je presne tá dobrodružná prehistorická zábava, aká mi zostala v spomienkach z detstva a zároveň zaujímavé cvičenie v evolučnej fikcii. Naozaj je na počudovanie, že doteraz nebolo žiadne filmové spracovanie, pritom ponúka viac fantazijných možností ako Avatar - hominidi vs. jašteri, celý koncept biologických nástrojov krížených a pestovaných za určitým účelom, atď. Harrisonovi ťažko niečo vyčítať, dej nikde nezaháľa, prostredie pôsobí dôveryhodne, jeho nápady dávajú zmysel, je podrobný len do tej miery, aby čo to objasnil a nezabieha do zbytočných technických detailov. Koniec je možno trochu rýchlejší, ako by sme čakali, no uspokojujúci, pričom príjemne láka do čítania pokračovania - Zimy v raji. https://en.wikipedia.org/wiki/Denisovan#Interbreeding... celý text
Vryté město
2006,
Kirsten Jane Bishop
Bishopová stvorila artovú fantastiku bez poriadneho príbehu, ale zato so značnou dávkou magórie, ktorá žiaľ vyznie príliš často samoúčelne a nepresvedčivo - ako jej mŕtvoly zošité z rôznych častí rozličných živočíchov. Doporučiť toto dielo môžem výhradne len tomu, kto si "libuje" v poetike podivna a vie, čo to obnáša. Prečo je Vryté mesto weird fiction a čím je divné? Bližšie neurčené čas a miesto, pravdepodobne na Zemi, len v náznakoch o ruinách dávnych stavieb, petrolejkách, verejnom plynovom osvetlení, lokomotívach, náboženstve a cirkvi nápadne sa podobajúcim kresťanstvu, či všadeprítomných strelných zbraniach môžeme hľadať postkatastrofický stav ľudstva v románe. Alebo steampunk? Rovnako to však môže byť pozemská dystópia, alternatívna história, dvojička Zeme z iného možného sveta, či úplne iná planéta s variáciou na pozemskú históriu. Aj preto mám rád science fiction - s trochou predstavivosti, štipkou vedy a špekulatívneho podkutia upletieme i z hnedej antihmoty bič. Toto všetko je v knihe, hovoríte si - super! - až kým nezačne byť jasné, že celý zaujímavý svet je utopený a premrhaný v nezáživných osobných úletoch postáv. Čo teda dej? Dobrý rozjazd začne čoskoro viaznuť po príchode do mesta v druhej časti knihy. Paradoxne, obálka knihy sa vzťahuje práve na prvú časť, približne 50 strán, ale inak nemá s následným obsahom nič spoločné, pretože doménou je statické prebývanie na jednom mieste, a nie putovanie. Svet mŕtvol a obchodu s otrokmi, svet ťažkých bojov medzi skupinkami a plienenia, svet chorôb a nedostatku obživy. Hrdinka, lekárka ktorá v minulosti ošetrovala banditov, teraz prejavuje nevídaný súcit, zbiera deformovaných mŕtvych novorodencov, ošetruje zadarmo a k tomu hádže drobné chudobe. Bývalý, i súčasný bandita, obchoduje so zbraňami, zabíja kade chodí, je hudobne vzdelaný (sic), neraz hrá na klavír a zároveň hľadá autorku umeleckého diela, ktoré niekde zhliadol. Naviac je aj prevzdelaný ateista a popri tom všetkom má čas viesť nábožensko-filozofické debaty s kňazom. Čudné veru, pretože umelé a ne-uveriteľné. A toto všetko sa deje už v zhruba prvej tretine knihy. Autorka prepletá príliš veľa tém. Namiesto rozvíjania príbehu a sveta, o ktorom v podstate nič nevieme, sa zamýšľa a cez postavy filozofuje. Píše dobre, to sa nedá poprieť. Akoby však chcela písať niečo celkom iné, a nie príbeh v bezútešnom svete, ktorý sprvu predsunula. Chce byť príliš umelecká a takými robí aj svoje postavy - no vôbec sa to nehodí. Naproti tomu, napríklad u Miévilla, akokoľvek fantazmagorické výjavy, vždy sa krásne vzťahujú k celku a príbehu, neexistujú len ako ďalšia samoúčelnosť. Z klasického formálneho hľadiska absentuje zápletka, objavujú sa len akési náznaky zmyslu príbehov jednotlivých postáv. Dočítal som, pretože rád čítam zvláštnosti, ak sú napísané obstojne ako Vryté mesto. Popri tom som sa nijako zvlášť nebavil a kvôli až bolestivo nezáživným päťdesiatim stranám na konci musím zaokrúhliť nadol. 2.5... celý text
Elrik z Melniboné
1998,
Michael Moorcock
Recenzia k Elrikovi z Melniboné (české vydanie obsahuje aj príbehovo druhý diel, chronologicky ôsmy ´Pevnosť perly´). V skratke - Michael Moorcock je ukážkovou a dobrou alternatívou k post-tolkienovskej fantasy a jeho epigónom. Prečo? Moorcock dáva fantasy žánru vlastnosti, ktoré si s ním zriedka spájame - dôvtip a brilantné dialógy. Stojí tak v priamom protiklade k až akademicky suchej vážnosti Tolkiena a spol. Popri tom vynachádza mytológiu pre naše časy a proti všetkým očakávaniam dáva prehovoriť napríklad ideám demokracie a filozofie. Celkovo ide proti očakávaniam, ktoré sa vo fantasy zakorenili po tom, ako ju na dlho -celkom nezámerne- ovládol Tolkien. Vyčítať Moorcockovi jednoduchosť, "drevenosť", primitívnosť, absenciu elfov a trpaslíkov - je hrubé nepochopenie jeho miesta v literatúre. Moorcock je asi tak "inšpirovaný" psychedéliou 60. rokov ako sú ňou inšpirované staré grécke mýty. Čuduj sa svete, fantasy žáner nevznikol s Tolkienom, tak ako hororový žáner nevznikol s Drakulom. Mytologická je hádam tá najstaršia zachovaná sústavná literatúra. Práve Tolkien sa svojím lingvisticko-fantastickým cvičením pokúšal o konštrukciu moderného mýtu. Dosiahol výšiny imaginácie, na úkor príbehovosti a živosti, a hlavne straty nadhľadu - fantasy po ňom sa sama berie príliš vážne (pozor, nezamieňať si s filmovým spracovaním, ktoré je celkom inde a Tolkien sám by ho zavrhol ako hrubé sprznenie). Inými slovami - je nudný, čo nie je výčitka, keďže nikdy neašpiroval na to písať zábavnú literatúru. Moorcock je svojou živosťou a vtipom bližšie k pôvodným legendám, mýtom a rozprávkam, v ktorých bohovia a hrdinovia konajú príliš ľudsky, dostávajú sa do rozporov, a nie sú vždy čierno-bielo dobrí, alebo zlí. Elrik 1 je zábavná fantasy, napohľad možno jednoduchá, ale s nezameniteľnými kvalitami. Napríklad, koľkí si všimnú zaujímavosť, že melnibončania sú vlastne historicky tí zlí, spriahnutí s démonmi a nenávisť ostatných národov k nim je na mieste - a Elrik ako ich vládca je vlastne sokraticky dôvtipný rebelant-dobrák, ktorý sa neštíti proti zlosynom použiť svoj intelekt?:)... celý text
Anihilace
2015,
Jeff VanderMeer
"Čo môžete robiť, keď vám päť zmyslov nestačí?" Zaujímavé dielko napísané v mierne zablatených stopách klasík ako Piknik pri ceste alebo Solaris. Určite nie pre každého. Sám som prekvapený popularitou a vyšším hodnotením, pretože VanderMeerov prístup nie je celkom populárny, či prístupný. Rozdelenie na tri časti bol krok strategicky veľmi dobrý a priniesol úspech, kde by 700 strán tesného textu skončilo skôr v zabudnutí. Rozhodne neodporúčam nikomu, kto podľa hodnotení očakáva bombastickú sci-fi predlohu nejakému filmu (predsa musí byť super, keď natáčajú film, nie?!). Vety sú totiž husté, často zámerne zmätené a nejasné, balancujúce na nepochopiteľnosti a obmedzenosti našich zmyslov, a príbeh sa dá zhrnúť "Išli niekam, poblúdili, čo to pospomínali o svojej minulosti a zase poblúdili v nezmysloch" - pozor, popis deja hore je vystavaný na mnohých nejasných domnienkach, ako sa hlavná postava postupne dozvedá a my vieme "o skutočnosti" stále menej. Príčinou toho všetkého je, tak ako napríklad v Pikniku/Stalkerovi, že prostredie (X) nie je pasívne, ale pôsobí, mení sa a je menené okom pozorovateľa - čo sa autor snaží viac alebo menej úspešne sprostredkovať. To je prekladané osobným príbehom a osobnými úvahami hlavnej hrdinky, ktoré mi však záverom už prišli mierne nadbytočné, len aby vyplnili nejaké stránky pred koncom. Celkovo som však spokojný a rád za netradičnejšie podanie, avšak neverím, že je Anihilácia vhodná na filmové spracovanie. Popravde, buď bude film polopatistický a celkom iný ako kniha, alebo bude zlý a neúspešný.... celý text
Dítě boží
2009,
Cormac McCarthy
U McCarthyho ste ako na cirkusovej prehliadke deformít, degenerovaných atrakcií a hrubo pestovaného výkvetu zapadákova. Hľadať tu nejaký súcit mi príde dosť nevhodné. Minimalistický štýl mi vyhovuje. Čo mi však nevyhovuje, je absolútne nedôveryhodne vykreslená hlavná postava. Z akéhokoľvek uhla - proste nedáva zmysel. Ono to nemusí vadiť, je prosto funkčná vzhľadom na novelu. Vadí mi však, ak sa začne vydávať za niečo viac, vraj za to môže spoločnosť, okolie, či dokonca len "chcel aby ho mal niekto rád" - na takej interpretácii sa už musím smiať. Potom že tu máme obdivovateľov chudáčika Kajínka. Svet sa k Ballardovi správa rovnako nespravodlivo, ako on k nemu. Ku komu z nás nebol svet aj neprívetivý, či odporný alebo priamo nenávistný? Ballard vo svojom svete totiž funguje oveľa úspešnejšie ako mnohí mentálne alebo fyzicky narušení ľudia, a je tomu tak aj preto, že si z neho berie oveľa viac, ako mu dáva. Tak aká ľutosť? Ako krátka experimentálna novela, je Dieťa božie vcelku zaujímavá, najmä jedinečným štýlom, pokusom vystavať, splatlať odľuda z hliny a hovien, ktoré pohodil život pod nohy. Ako niečo viac, spoločenská kritika, či zobrazenie narušeného vývinu, je viac ako nepresvedčivá a psychologicky veľmi zmätená. 2.5... celý text
Newyorské noci
2006,
Eric Brown
2040 - New York - noir - scifi - krimi - VR - zámena identity - lesby - umelá inteligencia - katastrofa - cyberpunk light - traumatizovaný detektív Oddychová technologická krimi z New Yorku roku 2040. Úvod prvej časti trilógie Virex pekne načrtáva mierne katastrofický stav neveľmi vzdialenej budúcnosti. Vzájomné prepojenie postáv s detektívnym príbehom a technológiami je dôveryhodné a navnadí. V druhej polovici sa však stáva len ďalšou variáciou na tému zločinného využiatia virtuálnej reality, zámeny identity a umelej inteligencie. Svedčí o tom napríklad aj to, že Virex, ako istá organizácia je spomenutá len okrajovo a zatiaľ nemá s príbehom nič spoločné. Celkovo Newyorské noci neurazia toho, kto hľadá skôr oddych na jedno popoludnie, hádam pokračovania viac využijú celkový obraz spoločnosti sveta Virexu. Ako kvalitnejšiu a drsnejšiu alternatívu odporúčam sériu Takeshi Kovacs od Richarda Morgana, alebo Effingerovu sériu Maríd Audran.... celý text
