zipporah
přečtené 790
Vojna a mír I.
1969,
Lev Nikolajevič Tolstoj
„Rána není tady, nýbrž zde!“ řekl Kutuzov, tiskna si šátek k poraněné tváři, a ukázal na utíkající vojáky. Není na lidech, aby rozhodovali o tom, co je správné a co nesprávné. Lidé se neustále mýlí a budou se mýlit, a nejvíc v tom, co považujú za správné a co za nesprávné. Kníže Andrej Nemilujeme ľudí tak pre dobro, ktoré nám preukázali, ako pre dobro, ktoré sme preukázali my im. Sterne Protože kdybychom začali všechno soudit a posuzovat, nezustalo by pomalu nic svatého. „Dokým nemilujeme, spí sa nám dobre. Pochádzame z prachu... ale hneď ako sa zamiluješ – si boh, si čistý ako prvého dňa stvorenia...“ Denisov... celý text
Romanovovci (1613-1918)
2017,
Simon Sebag-Montefiore
Na to, ako sa zachoval Peter I. Veľký k svojmu prvorodenému Alexejovi, tak ľahko nezabudnem. A to som čítala o mučení veľa (Eco, Voltaire, Hugo...) Imponovalo mi to, že bol zrejme jediným panovníkom na svete, ktorého nezaujímal pôvod človeka. Pokiaľ vedel poskladať kompas, Peter s ním strávil dni a alkoholické ponocovanie:D Najlepšie bolo, keď povýšil Orlova, ktorý odkopol hlavu svojho kolegu a nastavil vlastný krk Petrovi. Jeho táto odvaha dojala... Zaujalo ma tiež, ako začali vládnuť, že Romanovovci zasadli na trón vďaka Anastázii, druhej žene Ivana Hozného ešte z čeľade Riurikovcov a čo je teda najdôležitejšie... prvej Romanovovej. Stala sa jeho obľúbenou ženou, keďže bola maximálne trpezlivá k opričníckemu šialencovi (aspoňže svojho prvorodeného netrápil dlhou smrťou...) Príšerné spôsoby smrti v 17. a 18. storočí, ktorým vo fantázii ako inak konkurujú príšerné spôsoby smrti vo Francúzsku (Voltaire: Právo, cirkev, politika...) a Anglicku, v 19. a 20. st. vymenilo množstvo atentátov. Len na osloboditeľa nevoľníkov (Alexander II) bolo spáchaných šesť, a až na siedmy pokus sa podarilo... Jedno psycho za druhým, ale vládnuť takej veľkej krajine, v podstate sa nečudujem ničomu, čo som čítala, až na ten spôsob odchodu Alexeja zo scény, to je skutočné veľmi smutné čítanie.. Potrestať niekoho za to, že má na sebe ružovú farbu, obľúbenú cárovnej, ktorú smela nosiť len ona, je jedna stručná tragickovtipná psycho vec, ale taký dôsledný priebeh odstránenia vlastného syna zo sveta je prejav hlbokej a vážne nepochopiteľnej psychopatie. Prvý panovník nielenže bol fyzicky slabý, nevedel poriadne čítať a písať, ale nosil meno a priezvisko, aké nosím aj ja... A tak česť pamiatke Ivanovi Susaninovi:D najväčšiemu hrdinovi v dejinách Ruska! Aj jemu totiž vďačíme tristoročnej vláde. Zvažovala som, že zapriem svoj pôvod pre radu psychopatov ruských vládcov:D, ale nie... Som hrdý dvojnožec z čeľade Romanovovcov.... celý text
Oceán na konci uličky
2013,
Neil Gaiman
Začalo to pútavo, ale po príchode Ursuly ma to mierne nudilo a tešilo ma krátkosť strán:D No priniesť oceán vo vedre je čosi, čo by som si veľmi priala, ale s tou neotrasiteľnou, príšernou "dospelou" podmienkou, aby mi ju priniesol on. A to sa nestane. To je ten rozdiel medzi dospelými a deťmi, deti môžu mať radi každého a to jediné očakávajú, vedro s oceánom im môže priniesť ktokoľvek, prežijú rovnakú radosť, kým my dospelí najčastejšie predstierame radosť a túžime len po tom, aby sme oceán dostali od niekoho konkrétneho. Už nemáme radi vôbec nič a pri tom vieme, že to nie je nevďačnosť. Je to rezignácia.... celý text
Budu ti vyprávět
2005,
Jorge Bucay
Kniha na rozdávanie... Autor zozbieral poviedky, legendy, rozprávky z celého sveta a výber pospájal s rôznymi časťami ľudskej povahy. To všetko zaváňa jasnou nadčasovosťou samotných príbehov, nie knihy ako celku, čo možno irituje ľudí, ktorí celkom nepochopili zmysel knihy. Autor v realite používa jednu z metód v psychoterapii a aj v knihe sa zmieňuje, že táto metóda nie je ako žiadna iná univerzálna a pre každého! Preto je nelogické negatívne kritizovať dobré úmysly autora, narážam na komentár nižšie dole... Každý čitateľ s vyrovnanou osobnosťou resp. čitateľ so štandardnými problémami osobnosti, ktorého ešte nemožno zaradiť medzi mentálne postihnutých, pochopí, že autor mal, má aj bude mať dobré úmysly v knihe. Mňa osobne oslovilo niekoľko príbehov s jedným najväčším o náladovom kráľovi a prsteni, na ktorom bolo napísané: Uvedom si, že aj toto pominie. Ten kráľ si to má čítať na prsteni každé ráno, keď vstane. Žabky v smotane - veselý krátky príbeh so záverom, ktorý je takmer zázračný, ale po pár sekundách si človek uvedomí, že to nie je zázrak, ale umenie, a potom nakoniec, že ide o realitu:D Parádny príbeh!... celý text
Hovory k sobě – ohlédnutí za psychoterapií
2015,
Irvin D. Yalom
Psychoterapeutka v kapitole "Trojí pláč"... Jej príbeh hovorí asi nielen o predčasne diagnostikovanej chorobe jej dlhoročného kamaráta, ktorá je výsledkom v našej laickej reči "deformácie profesiou". Zaujal ma kvôli myšlienke o vzťahoch. Silné vzťahy sú vzťahy z časového hľadiska dlhé, osobne ich preferujem viac ako bežný človek, keďže počet členovej mojej rodiny viem narátať na jednej ruke, a to nepoužijem všetky prsty:/ Samozrejme, že som podobne mala takýto vzťah nielen s jedným človekom, s ktorým sa už najmä pre priestor nemôžem stretnúť. Spomínam na tie vzťahy ako na minulé a dobré. Ale potom mám tu vzťah s kamarátkou, ktorá aj bez mojej snahy diangnostikovať niečo, to má potvrdené na papieri. Poznáme sa viac než 27 rokov. A preto mi Trojí pláč najviac utkvel v pamäti. Náš vzťah mal vývoj od útleho detstva, dnes už pár rokov dozadu sa obohatil o jej diagnózu, ktorá jej pomohla prvý raz klásť mi bezdôvodny odpor. Ale ja nie som lekár. Nič v tomto smere jej nemôže urobiť lepšie, ako moja prítomnosť. A v duchu si môžem už len premietať, že som sa pomýlila, že celé tie roky som si predstavovala náš vzťah inak, ale ono to vlastne s ňou už bolo iné odmalička, mali to podchytiť dospelí. Už mi zostáva spomínať len na tie časy hier... Tieto prípady sú skvelé pre ľudí s existenc. problémami, smrť je aktuálna pre každého živého tvora, ale starosti a povinnosti sa vekom obmieňajú a v istých obdobiach nedovoľujú ani skloňovať pojem smrť. Ale ak sa vžijem do tretej generácie, táto kniha je slepačia polievka pre ňu. V úplnom závere nepriamo hovorí Yalom o vďačnosti za život... Berme tento okamih tak, že ak nepatríme medzi tých, ktorí naozaj, ale NAOZAJ neboli životom skúšaní, nezažili krivdu, nútené práce, muky, konštantnú samotu od detstva, smrť vlastných detí (nie rodičov) a to ešte vo vojne, ktorá prinútila matku obesiť sa a ja ju chápem, tak buďme aj my vďační tak ako Yalom. Nezabudnime na Maxima Gorkého, ruského spisovateľa, ktorý mal neľahkých prvých 20 rokov života a jeho pokuse o samovraždu. Dá sa povedať, že jeho život sa tým činom rozdelil na dve fázy. Myslím, že jeho kniha "Detstvo" a "Vo svete" sú rovnako hodnotné a silné ako Yalomove knihy. Nie preto, aby sme si povedali, že mne je predsa len lepšie ako bolo jemu a tým pociťujem úľavu, ale preto, že si pripisujeme negatívne emócie do takej mieri, že sa menia aj naše postoje voči spoločnosti, pričom vôbec netušíme, že tento negatívny postoj máme v prvom rade k sebe. Na čo príde najrýchlejšie psychoterapeut. Záver: Táto kniha mi potvrdila jednu pravdu, s ktorou sa celý život vyrovnávame po svojom: sme pominuteľní. Áno, je to strašne kruté. To uvedomenie si vlastnej bezcennosti trvá dlhšie, prichádza to postupne s rôznymi okamihmi a udalosťami, trvá to aj roky. Mizne v nás to, čo odmalička nám dávali pociťovať: jedinečnosť. Starali sa o nás, chránili. Nemali sme starosti. Všetci stáli v pozore. Plnili naše priania. Milovali nás. A to všetko časom nahrádza ľahostajnosť, nedostatok času, samota, nezáujem. Pocit nenahraditeľnosti sa stráca. A tak hľadáme človeka, pre ktorého by sme ho znovu získali, pre ženy je to jednoduchšie, stačí im mať dieťa. Myslím, že práve s touto pravdou dospelý človek najviac času bojuje v živote rôznymi spôsobmi. Ale pozor, pretože veľmi ľahko môžeme upadnúť do predstavy, že vlastne spoločnosť je našim nepriateľom. V boji o náš vlastný pocit nenahraditeľnosti.... celý text
Candide
2007,
Voltaire (p)
Najsilnejším prostriedkom na odpútanie sa od nudy, nerestí a blbých myšlienok je práca. Zvyšok "dorobí" čas. (upravené:))
Jak cestovat s lososem
2017,
Umberto Eco
situation in London: žádal jsem advokáta, přinesli mi avokádo:D
To
1993,
Stephen King
Obsahuje spoiler: Vynikajúci príbeh, štýl, štruktúra, táto kniha je kultová v beletrii, téma krimi. Záver ma trochu sklamal, akoby si autor dal halucinogény, štýl je stále rovnaký, ale obsah je už o ničom, písať o Korytnačke, či jak sa v Kanáli preťahuje Beverly s ostatnými, akurát je fajn, že skončila s Benom, ale myslím, že abstraktné témy sú u Kinga možno všeobecne slabo písané, naopak, reálne mi prišlo zhruba 800 strán po tú trápnu Korytnačku a "boj" v Kanáli. Klaun. K čomu ma núti tento príbeh zamyslieť sa, to je podoba môjho klauna. Najmä ako dospelého človeka. Román nie je iba "horor", ale nápad vcelku vážne), čo prebrať s psychoterapeutom na sedení... Čoho sa najviac bojíme my, dospelí? Chudoby? Samoty? Smiechu? Ako by vyzeral náš strach reálne pred našimi očami?... celý text
Narcismus – vnitřní žalář
2001,
Heinz-Peter Röhr
Ťažký, stredný a ľahký stupeň narcizmu sa prejavuje u oboch pohlaví rôzne. Dievčaťu nie je dovolené prejavovať zlosť, chlapec nesmie plakať. Muž vykrikuje o vlastnej cene a o tom, že nikoho nepotrebuje, žena verí tomu, že musí spraviť veľmi veľa, aby si zaslúžila lásku. Narcizmus sa tvorí v ranom detstve prístupom rodiča (nepochopenie, chlad, nijaká reakcia, naopak reakcia prehnaná, atď.). Vysvetľovanie ženského narcizmu na základe tej rozprávky mi prišlo trochu nepresvedčivé, nezrozumiteľné, neviem, čo má spoločné s narcizmom neschopnosť postaviť sa na vlastné nohy, byť závislou od kráľa otca, počúvať ho na slovo a poslať miesto seba iné ženy do lesa a nepočúvnuť princa o sľube troch slov na rozlúčku s otcom... Kde sa v tej krásnej rozprávke preukazuje narcizmus princeznej, ak len nejde o to, že maximálne premenila pravé Selbst na falošné, aby bola milovaná otcom.. Ubližovala tak akurát sama sebe, kým mužský narcizmus kosí všetky narcisy v Holandsku.. Narcizmus je taký typický a šitý mužom na mieru, ako je hysterizmus (od toho istého autora) na mieru šitý ženám. A veru mi príde tak trochu hysterické zablúdenie v lese, či zúfalé odovzdanie sa životu na pokraji úsilia dostať sa k princovi.. Veď aj sám autor tvrdí, že princ a teda narcis nedokáže city prejaviť (iba ak sebe a tie falošné), kým princezná ich nevie zadržať, čo je známka hysterizmu.. Takže v tomto mi asi niečo uniklo vzhľadom aj na to, že sa pohybujem na pracovisku, kde sú krásne vykreslené tri ženy s poruchou osobnosti, všetky tri stupne narcizmu dokážem podľa knihy im prisúdiť, ale sú to tie príznaky, ktoré má princ, nie princezná.. tá mi stále prišla ako príklad hysterika, ktorý utekal za princom, aby sa utvrdil, že nebude odmietnutý... viď názov knihy od Rohra: Hysterizmus - strach z odmietnuia... Každý z nás má štipku narcizmu v sebe na tvorenie obranných mechanizmov, a štipku hysterizmu.... celý text
Hysterie – strach z odmítnutí
2009,
Heinz-Peter Röhr
Žeby hysterici prebúdzali k životu narcisky?:D "Ľudia hrajú divadlo. Všetci musíme občas hrať, byť zdvorilými, zhovievavými atď. Hysterici inscenujú hry, ale touto formou sa snažia riešiť problémy. Zvyčajne sú to hry, ktoré nepresvedčia, naopak vyvolajú odpor okolia........." Čiže hysterici - špatní herci, ktorí nezískajú potlesk (po ktorom tak túžili), dobrí herci ale ošudia tento svet?!:D Rozdiel je asi v tom, že prví chcú potlesk, uznanie, druhí čo najviac hmoty, tá sa dá získať aj bez potreby uznania a potlesk im verú nedá nikto, nenápadní herci z dobrých rodín? Neviem, ale istým spôsobom mi to príde nedokončené, otvorené k blížiacej sa tragédii, ľudských zlyhaniam a katastrofám... Jednoducho dráma, ktorá je taká nevyhnutná pre ani nie umenie, ako pre sám život, drámu potrebujeme rovnako ako humor (možno preto je Hamlet nadčasové dielo). Aj humor sa tam spomína. Tak teda mi kniha pripomína, aby som brala s humorom kvalitných hercov resp. narcisov... lebo osobne nepatrím medzi dobrých hercov, keď sa mi nechce byť zhovievavou, vyvolávam odpor. To sedí z vl. skúsenosti. Som skôr hysterický typ, skúsenosťami utlmený resp. dozretý, verím si, aj keď som ešte o narcizme od toho istého autora nečítala. To, že sme hercami je v poriadku, transakčná analýza od Berneho to vysvetľuje super, keby som ju neprečítala, schytám z tejto knihy depresiu, lebo autorova vsuvka že "občas" hráme... toto malé slovíčko, definujúce čas, je temer neviditeľné, čitateľ si môže predstaviť len, že permamentne čosi hráme, ale Berne nás vyvedie z miery. Berne nám dáva nádej. Berne hovorí až o piatich / štyroch kategóriách, ak mi dobre pamäť slúži, takže štyri / tri zostávajú nedotknuté hrou... Áno, hry zámerne škodia, to je prípad hysterika. A potom sú antihysterici, naši kultúrne založení dravci (pravdpodobne narcisky), ktorí škodia veľmi nenápadne, nevyčerpávajú blízke okolie, stačí, že sa pretvarujú do takej mieri, aby si udržali svoju pozíciu a zdržali biednejších hercov na svojich starých, chudobných miestach. Samozrejme, že toto nie je hysterická hra, je to hra bez emócií ()takže opak hysterika), ale rovnako odpudzujúca ako hra hysterika. Len sa ťažšie k nej prizrieme, pretože je časovo a priestorovo náročná na pozorovanie. Tak hovorí moja stará aj čerstvá skúsenosť, z detstva či z terajška, či podľa príbehu A. a R. ("nádherný" prípad z Anglicka dvoch 4 ročných dievčat, na ktorej som sa zúčastnila ako svedok. Demonštruje hru hysterika a narcistu - zrejme, lebo mám pocit, že narcista bude ten protipól. Záver prípadu bol jasný, narcis vyhral, hysterik bol skopaný krivdou. Narcis vyšiel ako lepší hráč.) Okrem tejto stránky kniha rieši príčiny vzniku, ponúka na slovo skúpejšiu liečbu. Chýba mi od autora tá "láskavosť", ktorú dobrý psychoterapeut ako autor knižky má, alebo som si na ňu zvykla u Yaloma a ešte u jedného nemeckého... Síce tam sú prípady, ale teória ich zatopila, najskôr to bude tým. Možno vplyvom hystérie nadobudol "tvrdosť":D, takže by som tomu smutnému budúcemu čitateľovi navrhla prečítať si niečo o reziliencii v detství a dospělosti.. je menej úvahová, úvahy sú niekedy na škodu:/... celý text