adorjas komentáře u knih
Nerada čítam už o koncentračných táboroch, pretože mám občas pocit, že to ľudia čítajú, aby sa zabavili svojimi chúťkami. Táto kniha bola iná, založená na skutočnej postave (aj keď veci v knihe boli mierne pozmenené). A bolo to dobré! Priam prudko čitateľné! O pomeroch v Chorvátsku počas vojny a Tita som netušila, rozšírila som si obzory.
Na YA celkom slušné. Nehovorím, že nepredvídateľné, alebo, že by tam nechýbali detaily, ale pobavilo počas popoludnia....
Mňa nebavil ani 100 ročný starček, taký ten blahosklonný tón a k tomu hrubočizná kniha, kde mám pocit, že sa opakujú milenci a témy. Nehovorím, že je nevaklitná kniha, skôr to nie je čítanie pre mňa (a to mám inak svojské staré panie v knihách veľmi rada).
Paranoidný nádych poviedok, najviac ma zaujala hneď prvá v poradí, ale celkovo ma atmosféra jeho poviedok nechytila. Ktovie, aké by to mohlo byť v origináli, keďže v doslove sa píše, že sa autor rád hraje s jazykom a posúva jeho hranice.
Keď som Šachinšach otvárala ani som netušila, že čítanie tejto knihy bude také aktuálne Irán, 20.storočie, šachovci Pahlavíovci, snaha podobať sa na západ (napríklad objednanie lodí a tovaru, aby milý šach zistil, že nemá ani prístavy), ropa, veľká voľnosť šachových ľudí, SAVAK a prenasledovanie, k tomu bujnejúci hnev a vzdor ľudu, aby to nakoniec skončilo revolúciou, ktorá dopadla ako dopadla. Túto knihu si musíte prečítať, aby ste si uvedomili, že v drahom perzskom Iráne nebolo všetko v poriadku ani pred revolúciou. O to viac ma potom mrzí, keď niektorí ľudia zdieľajú v súčasnosti dobové fotky, spred 1979, ako mali ženy voľnosť a všetko, tak ani nie! Ku knihe ešte pri počítajte skvelé Kapusconskeho úvahy o totalite, vzniku revolúcie a máte malý knižný skvost. Odporúčam!
Ani jeden recept som si nevyhliadla a to som celkom skúšala cukrfree recepty napríklad z IG účtu Janiny.
Surové, sugestívne, prudko čitateľné a napriek tomu drsne smutné.
Na 1947 som sa tešila veľmi dlho, potom som počula od jednej osoby, ktorej čitateľský vkus si veľmi cením, rozporuplné reakcie na túto knihu a tak som ju nechala dozrievať v knižnici a veruže som mala po nej siahnuť skôr a kašľať na vkus dotyčnej! 1947, 2 roky po vojne, hoci jej následky ešte stále plynú. Mnoho miest, mnoho ľudí a vidíte tú nepredstaviteľnú prepojenosť a súvislosti. Kým v NY začínajú zakladať OSN, tak v Európe riešia procesy s nacistami, Británia, USA a ďalšie mocnosti okrem židovskej otázky riešia začínajúcu železnú oponu, do toho si Simone de Beauvoir nachádza milenca a ešte nejaký farmár vidí prvýkrát lietajúce taniere, tzv. UFO. Dajme tam ešte utekajúcich zločincov do Južnej Ameriky (kto vie koľko mojich juhoamerických známych má nacistických prededkov, ktorí tam utiekli) a aj Orwella, ktorý v lete 1947 žije so svojím malým synom na ostrove, kde každý deň chodí zbierať vajíčka od svojich sliepok. Oh, a aby som nezabudla! Začína písať svoj najznámejší román... V knihe je všetko a predsa tak málo, pretože napísať celú ľudskú pavučinu vzťahov, udalostí, ľudí je priam nemožné. Ja som bola uveličená, opäť premýšľam nad dejinami inak a ďakujem autorke i Absyntu za sprostredkovanie tohto zážitku! Ak by som bola nejednoznačná, tak vám knihu jednoznačne odporúčam!
Kniha, ktorá ma vrhla do čitateľskej krízy. Síce som chápala metafory, hrátky autora s čitateľom, chápala som všetko a oceňujem jazyk. Ale mňa to strašne veľmi nechytilo...
Prvá kniha u nás preložená Odd.špekulácií, celkom sa to dalo, neobvyklá forma a OK. Ale pani Offill sa opakuje a nič nové nám v tejto knihe neprináša a aj témy, ktoré rieši sú rádoby "white women problems".
Ci pána beka! Taká divná psychojazda. Už len ten začiatok: Volala sa Magda, nikdy nikto nezistí kto ju zabil. Ja som to nebol. Tu leží jej telo.
Akože, "What an entreé!" a potom s nami Otessa rozohráva hru. Kto je kto, čo je čo, čo je sen, čo realita, nakoniec začneme veriť Vestiným paranojám, ale sú to vôbec paranoje. Čo ten pes???
Super! Som už pár dní po dočítaní a si hovorím, že dobrá kniha má znepokojiť. A táto ma znepokojila. Ale rozhodne to nebude pre každého!
Po Odpočinkovom roku a po tomto, môžem asi s kľudom vyhlásiť, že Otessa je moja autorka!
Stroutovú môžem, ale po Olive a Amy a Isabelle, bolo pre mňa toto druhé pokračovanie (1. časť sa volá Jmenuji se Lucy Barton), dosť rozpačité. Podobný minipoviedky sme už práve videli u Olive a z nejakého dôvodu ma tam zasiahli viac! Možno to bude len tým, že u Olive som sa s podobným konceptom od autorky stretla prvýkrát, a ak by som bola čítala najprv Lucy/Všechno je možné, tak mi naopak Olive príde už taká opakovacia. Ktovie?! Tu mi však prišli jednotlivé postavičky, také viac traumatizované ako to bolo pri postavách v Olive.
Bavila a až po tejto siaham po prvej časti!
Fajn kniha! Ešte lepšia bude, ak si čo i len zrnko zoberieme so sebou do pamäti a na základe potom konať ako rodič!
Nevyhľadávam knihy o holokauste, ale v HU bola táto kniha na bestsellers list- tam mám pocit, že hrozne frčia knihy o nacizme, holokauste, atď., a tak reku, že ju skúsim. Knihu by som nazvala ako príliš osobným Yalomom- pretože okrem prípadov, ktoré má pani Eger na starosti, tu rozvíja aj svoj príbeh, ktorý z nej učinili toho, kým je dnes. Síce, prežila obdivuhodný život, celkom ma prekvapilo ako detailne si pamätá aj na tie najmenšie maličkosti a občas som mala pocit, že sa píše trošku viac hrdinsky- napr. nikdy nerozvinula to, že prečo so svojimi deťmi viac nehovorila o holokauste, a že ako to prežívali oni a pod.
Citácie:
1. Môžeme sa sústrediť na poznanie toho, prečo to má dieťa inak, ako to môže súvisieť s jeho vývojom, vekom, povahou a prostredím a ako by sme mu mohli pomôcť prekonať výzvy, ktorými aktuálne jeho spánok či zaspávanie sprevádzajú.
2. Niekedy mám pocit, že na nich hľadáme len to, čo ešte nevedia a nezvládnu.
3. Vývoj neurýchlime, niektorým deťom trvá cesta k celnonočnému spánku dlhšie ako ostatným.
4. Často si berieme negatívne emócie svojich detí osobne, Niektorí rodičia to berú ako vlastné zlyhanie, iní ako bezmocnosť, ďalší sú vystrašní alebo naopak to v nich spúšťa vnútornú agresiu. Mnoho z nás vyrastalo v domnienke, že len keď budeme prejavovať pozitívne emócie a správať sa podľa očakávania iných, len vtedy budeme milovanými.
5. Rozčuľujúce sa dieťa nie je dôkazom neschopnosti rodičov, je to proste len rozčuľujúce dieťa.
6. Situácie sú rôzne. Nie je lepšie či horšie, sú len rôzne.
7. Za 10,15,20 rokov si samozavní radci ani nespomenú, do čoho vás tlačili alebo odsudzovali.
8. Nielen deti potrebujú svoju "obec", akými sú ďalšie deti či dospelí, s ktorými sa učia, delia sa o povinnosti a myšlienky. Takisto matky to veľmi potrebujú. Byť v kruhu iných žien, ktoré majú podobné rodičovské ciele a hodnoty.
3,5* - romantická dejová linka medzi mužom a 2 ženami ma nezaujala, ale pobavilo, že kým on mohol mať 2 baby, tak sám žiarlil na možnosť, že by jeho baby mali iných mužov- holt, asi kultúrna odlišnosť, kde mnohoženstvo je viac normálne v spoločnosti ako u nás ;) A teda, romantická dejová linka ma nezaujala, aj keď popisy krás Hayat aj Sily boli pekné a dokonca autor vyzdvihoval aj ich intelekt.
No ale, čo teda bavilo? Popisy literatúry, hlavne krátke úryvky z prednášok na vysokej školy, kde sa vyzdvihovala úloha kritikov, literatúry, príbehu, a podobne.
Takisto, bolo krásne sledovať prerod hlavnej postavy, ktorá sa od pasivity posunula k aktivite a postupne si uvedomila svoju slobodu a možnosť voľby, že si nemusí zatvárať oči, ale môže sa politickej realite pozrieť do očí.
"Všetko je klišé, láska, zraniteľnosť, strach, chudoba, túžba, zrada. A všetky tieto klišé obsahujú druh právd, ktoré môžu človeka ľahko zlomiť. Ľudia žijú, trpia a umierajú obklopení klišé.
Kedy sa narodíte, zomriete, do koho sa zamilujete, rozídete, sú všetko náhody. O našom osude rozhodujú náhody, čo nám bráni pochopiť, že všetko, čo sa nám deje, je len séria klišé. Keďže nemá zmysel rebelovať proti klišé, búrime sa proti náhodám. Nemali by sme sa pokúšať uniknúť pred bežnými pravdami, ktoré sú len sériou klišé a náhod. Pretože to je miesto, kde literatúra spolunažíva so životom."