adorjas komentáře u knih
Toto bola iná jazda vážení! A občas je veľmi dobré nechať si prvé čítania klasiky na neskoršie obdobie, povedzme na 30+, pretože si úprimne myslím, že by som knihu chápala úplne inak, keby som ju čítala prvýkrát v 18 a nebolo by to ono.
Prvých 100-150 strán to bola bolesť, tápala som v menách aj vzťahoch. Ale potom prišla linka Bosineyho a Ireny a pridávali sa ostatné postavy (Hello, Soames!) a začalo to naberať grády. A to až tak, že chystám sa na druhú časť a aj tretiu - už ma čakajú na poličke.
Inak, neviem ako vy, ale mám pocit, že keby som čítala knihu v 18, asi by som nadržiavala Irene. Ale takto, snáď s väčším rozumom po 30tke, som Irenu aj Bosineyho veľmi odsudzovala. Ale vôbec nie z toho dôvodu, že nevera, ale ich charakter. Prečo Bosiney rovno nepovedal June, že koniec. Ako mohla Irena ničo také spraviť June? Ja chápem, že vášeň, ale tak dofrasa nezačnem si s jej snúbencom. OK, toľko hate-u aj stačí už!
Ale inak pre mňa skvelo vykreslená aj stredná trieda, týchto Forsytovcov. Páčilo sa mi autorovo stotožňovanie s Jolyonovskou vetvou rodiny. Bravó, tlieskam!
Opäť oscilácia medzi 3 a 4 * - nakoniec dávam pomyselných 3,5*.
"Možno všetky lásky sú také. Nie je to zmluva medzi rovnocennými stranami, ale výbuch snov a túžob, pre ktoré nie je v každodennom živote miesto. Uspokojí sa iba s drámou, a kým trieskajú ohňostroje, obloha má inú farbu."
"Bol som šťastný, ale to je slovo dospelých. Dieťaťa sa nemusíte pýtať, či je šťastné, vidíte to. Buď je, alebo nie je šťastné. Dospelí rozprávajú o tom, či sú šťastní, lebo väčšinou nie sú. Hovoriť o šťastí je ako pokúšať sa chytiť vietor. Oveľa ľahšie je dať sa ním oviať. "
"Prečo nám šťastné spomienky pripadajú, akoby to bolo včera, aj keď uplynuli roky?"
"Hráme v nádeji, že vyhráme, ale vzrušuje nás pomyslenie na to, o čo môžeme prísť."
Kniha útlučká, ale nahustená témami a možnosťami, z ktorých sa dalo podľa môjho názoru rozpracovať niečo viac. Páčil sa mi jeden maďarsky písaný komentár na GR - postavy sú akoby len sen, dopredu nalinkované a predsa konajú ako postavy. Zároveň je celá kniha takou metaforou o vášni, láske, prešpikované rôznymi "životnými múdrosťami" (na jednej strane mi to liezlo na nervy, na druhú stranu sama som si označila zopár viet).
Ale napriek tomu ma kniha nezasiahla tak, ako som očakávala...A o vášni neviem o nič viac, ako doteraz.
Tretia časť pre mňa trošku začínala strácať na svižnosti- Mul, ktorého v druhej časti, autor tak pekne postavil, je tu na môj vkus príliš zjednodušený a zovšeobecnený. Čakala som tam trošku hlbšie vyobrazenie motivácie a nálad. Ale tak, Asimovi nejde o nejaké psychologické romány, že? Bavíme sa predsa o dobrodružnom scifi. Takisto sa stotožňujem s názormi podo mnou, že druhá časť trošku zaváňala YA, ale tak fajn, aspoň prišlo nejaké osvieženie v podobe postáv. A teraz sa už len rozhodnúť, či počkám na ďalšie slovenské vydania, alebo budem pokračovať už v českom preklade.
Inak, ešte dodám - Asimov je vtipný. Slovné zvraty, irónia, ktorá sa úplne právoplatne dá pasovať ešte aj na dnešnú spoločnosť v roku 2022 (aj keď jeho dielo na mňa z nejakého dôvodu pôsobia ako keď si v 50. rokoch predstavovali budúcnosť- taký futurizmus sedemdesiatych rokov ;) )
Nadáciu odporúčam čítať za radom a bez páuz medzi jednotlivými knihami, pretože ja som si medzi prvou a druhou časťou dala mesiac pauzu a neviem, či je to mojimi odumierajúcimi mozgovými bunkami alebo čím, ale mala som problém. Akože gro príbehu som si pamätala, ten problém skvel skôr v tom, že som nemala šancu si pamätať na, pre mňa, krkolomné mená a čo teda presne a konkrétne spravili, aby naplnili Seldonov odkaz. Napriek tomu naďalej prudko čitateľné a už nespravím tú chybu ešte raz a na trojku sa vrhnem okamžite.
Páči sa mi spádovitosť deja- autor neotravuje zbytočnými popismi, alebo zbytočnými detailami zo života postáv a ich prežívania (občas je to ale na úkor hlbšieho vykreslenia). Skôr akoby aj Asimov kládol dôraz na väčšie masy, a tým pádom, to predurčuje túto knihu k tomu, aby tak dobre "kĺzala".
Trošku ťažšie dielo na pozornosť, kedže tam bolo dosť úvah o triednych rozdieloch, o pokroku v priemyselnej revolúcii, o vymieraní starého viktoriánskeho sveta. Na druhú stranu, skvelý spoločenský román, ktorý bol podľa môjho skromného názoru, dlhé roky neprávom obvinený, čo sa týka sexuality. Pretože táto kniha nebola len o sexuchtivých pocitoch Connie. Pre mňa to bola veľmi úprimná kniha, v ktorej sa autor vyspovedal zo svojich názorov práve o sexe, vzťahoch, triednych rozdieloch, ... O to viac ma zaujalo zistenie, že autor vo svojom živote tiež prežil podobný príbeh!
Nezvyknem sa namotávať na knihy cez knižné odporúčania vydavateľstiev, ale keď som v decembri počula podcast Knižný výber od Artfora a o slovenskej novinke od Kunderu, tak ma to zlanárilo jedna radoť. Téma o emigrácii, nostalgii, o vzťahoch, ktoré dome zanecháme, o zjavnom nezáujme domácich o našom živote v zahraničí- boli veci, ktoré dôverne poznám aj ja, a to som nemusela emigrovať, stačí, že dlhodobo nežijem na SR. Kundera do krátkej stranáže, okrem samotného deja, prepašoval množstvo úvah a svojich postrehov. Krásne čítanie a určite si nechávam v knižnici, pretože sa k nej budem chcieť vrátiť znova a premýšľať nad týmito témami!
Moja prvá prečítaná roku 2022 a rozhodne neľutujem. Skvelá voľba pre každého knihomoľa a čo veľmi kvitujem, je fakt, že oproti iným knižným encyklopédiám, ktoré boli vydané pred rokmi, sa tu už relatívne hojne vyskytujú aj ženské spisovateľky. Konečne! Akože vždy by ich mohlo byť viac, ale aj toto je už "pokrok".
Kniha na pomedzí zlého sna, ktorej hlavným motívom bol pre mňa strach. Čítala som v origináli a občas som sa strácala v zvláštnej konverzácii. Otvorený koniec dáva možnosť rôznym interpretáciám podľa vkusu čitateľa.
Tak, toto bolo veľmi milé prekvapenie a hlavne poteší každého čitateľa Jane Austenovej. Jednu hviezdičku strhávam za prílišnú predvídateľnosť, ale inak veľmi pohodová jednohubka, od ktorej sa dalo len ťažko odtrhnúť.
Som rodič a úprimne som rada, že som si knihu iba vypožičala z knižnice, lebo nebavila a nič ani nedala. Na darček asi fajn...
Konečne sa dostávam k tejto scifi klasike a som rada, že som ju konečne dala. Páčila sa mi "vydrbanosť" hlavných postáv, ktoré nejakým spôsobom nakoniec vždy vyriešili problém, ktorému čelili. Teším sa na ďalšie časti!
Komentáre to podo mnou napísali dokonalo a ja už k tejto knihe pravdepodobne nemám čo viac dodať. Jedine by som vytkla, že som sa občas strácala v tých námatkových, zvláštnych konverzáciách, ktoré boli akoby vo sne. Toto nebolo "len" scifi, ale aj psychologický či hororový román.
Juchu! Moja prvá "dočítaná" audiokniha! Priznám sa, že som počas jej počúvania (vyše 17 hodín) mala svoje pochybnosti.
Nakoniec ju hodnotím ľahko nadpriemerne a verím, že v čase vydania, 1938, musela vzbudiť riadny ohlas a nečudujem sa jej nálepke "bestseller". Trošku gotické, trošku mysteriózne. Veď predsa, nie nadarmo ju prirovnávajú aj k Jane Eyre... Minimálne vieme, že du Maurier bola fanúšičkou Bronteovej. Autorke sa v knihe podarilo vykresliť prežívanie hlavnej postavy naozaj vierohodne, a to tak, že je vysoká pravdepodobnosť, že by ste s ňou potriasli v prípade, ak ste viac akčnejšou a možno aj extrovertovanejšou personou. Bohaté popisy, priam návrat k viktoriánskemu Anglicku, nepredvídateľný dej, táto kniha je práve o tom a dovolila by som si tvrdiť, že je ideálna na tmavé zimné večery... Ale ten jej muž Maxim, nuž správal sa veľmi zvláštne ku svojej druhej manželke...
Nič by sa mi nebolo stalo, keby som túto jednohubku vynechala- sorry, Literárna bašta, ale toto nie. Je v poriadku písať o duševných poruchách a o tom, ako to chodí v inštitúciách na ich "opravu" (veď predsa sa o to pokúšala už aj Plathová vo svojom Sklenenom zvone). Ale toto bol popis hodný blogu...Kniha krátka a ani ja už k tomu viac nemienim dodať...
Anotácia knihy vám úplne postačí, pretože je napísaná tak, že "nespoileruje", ale zároveň hovorí o všetkom. A kniha vyhrala Goncourta, a ja som si tak celý čas hovorila prečo? Prečo sú na ňu všade oslavné recenzie a v čom som ja vinná, že mňa nezasiahla tak, aby som ju označila ako naj kniha roka 2021?
Možno keby som knihu vnímala ako scifi, tak si poviem, OK zaujímavý námet, dá sa s tým skvelo hrať. Ale táto kniha vraj nie je len scifi, je to spoločenský román, ktorý vyhral Goncourta, predsa!
Námet skvelý, postavy a ich počínanie sú zaujímavé na sledovanie, ale po dočítaní knihy vo mne kniha nič nenechala, dokonca postupne spomienky na ňu blednú. Takže, hodnotím osobne priemerne a dúfam, že nebudem jediná.
Pri preklade mi vadili, občas krko- a jazyko- lomne preložené vety a minimálne ma navnadila si konečne sadnúť na zadok a vrátiť sa k scifi klasikám typu Solaris! ;)
Krátke vyjadrenie ústrednej myšlienky knihy alebo teda, v čom skvie problém ľudí hrdzavého pásma?
"Prevláda tu pocit, že nemáte kontrolu nad vlastným životom, a tak obviňujete všetkých naokolo."
"Medzi príšlušníkmi bielej robotníckej triedy totiž vzniká akoby celé kultúrne hnutie, ktoré zo svojich problémov obviňuje spoločnosť alebo vládu a získava každý deň čoraz viac stúpencov."
Skvelá kniha o vykreslení nálad a mentality v spoločnosti bielej robotníckej triedy. Niektoré recenzie dokonca tvrdia, že táto kniha vám ukáže vhľad, prečo ľudia volili Trumpa. (No, neviem.)
Mňa kniha veľmi zaujala, je písaná pohodovým, hovorovým štýlom, máte priam pocit, že vám o svojom živote hovorí kamarát od vedľa. Zároveň, je obdivuhodné čítať o človeku, ktorý sa viacmenej dokázal presadiť aj vo viac elitárskej spoločnosti a viacmenej opustiť to prostredia, z ktorého on sám pochádza, a z ktorého často niet možnosti rastu smerom nahor. Veď len Vanceho poznámky ohľadom pracovného pohovoru ako "na pohovor prísť v obleku; financie sú odvetvím, v ktorom ľudia skutočne pracujú; príborový nožík nie je na ozdobu; v určitých mestách a štátoch sa dá zohnať lepšia práca; atď.
Vance do svojej knihy zvolil aj rôzne sociologické a ekonomické štúdie a aj och odcitoval, kniha tým naberá vierohodnosť.
Hviezdičku strhávam za prílišné opakovanie už povedaného a možno aj trošku jeho jednostrannosť (Vance sa sám označuje za konzervatívca).
A ešte jeden citát, ktorý je podľa môjho názoru aplikovateľný na kohokoľvek po svete, ktorý mal potrebu sa čo najskôr osamostatniť od rodičov:
"Ľudia ako ja sa neprestávajú stýkať s rodičmi, lebo nám na nich nezáleží, opúšťame ich, aby sme prežili. Nikdy ich neprestávame ľúbiť a nikdy nestrácame nádej, že sa nakoniec zmenia. Sme skôr nútení, buď rozumom alebo zákonom, ísť cestou sebazáchovy."
Na knihu som sa tešila dlho a konečne sa objavila v elektronickej podobe v miestnej knižnici, tak som si ju vypožičala. Súhlasím s komentárom podo mnou (Tweed), že síce knihu označujú ako feministickú, avšak mne skôr prišla, že sa riešia gender a rasové otázky. Ak sa tam už objavili feministické myšlienky, tak to bola pre mňa skôr kritika bieleho feminizmu a nadradenosti ohľadom toho. Avšak, ak chcem knihu hodnotiť a hodnotím ju na 4*, tak je to práve z dôvodu vykreslenia zaujímavých osudov 12 žien. Jednak mi "akoby voľný verš v próze" vôbec nevadil, text mi utekal a nevadila mi ani absencia dialógov. Hodnotné boli pre mňa vykreslenia prežívania postáv, kde boli niektoré lesbičky, niektoré nepriznané, zneužívanie žien všeobecne, nebinárne a zároveň to porovnanie života ženy v minulosti a dnes. Myslím, že kniha právom vyhrala Bookerovu cenu a rozhodne u mňa lepšie ako bájne ospevovaná Chimamanda Ngozi Adichie!
Príjemných 3,5* a to obvykle knihy o konc.táboroch nevyhľadávam, ani neobľubujem (hlavne, keďže sa jedná o trend posledných rokov nazvať rôzne profesie v Osvienčime). Téma ma tentokrát zaujala z dôvodu, že sa jedná o hlavnú postavu "na rebríčku hodnoty ešte nižšie ako bol prachobyčajný žid". Zaujímavé je sledovať, že autorka nezostala len v Osvienčime, ale priblížila historické fakty aj z povojnového Švédska, kde takisto mali riadne predsudky voči Rómom.
Veľmi príjemné dielo, ktoré vo vás prebudí dojmy zo starých románov, minimálne kvetnatým jazykom a rozšafným popisovaním. Som veľmi rada, že v českom preklade bol uvedený aj dodatok, ako to skončilo s poslednou kapitolou a tým pádom má kniha opäť taký iný rozmer, ktorý plne zapadá do obdobia jej napísania v roku 1967. Na knihu som ešte pár dní po dočítaní myslela, zvláštny dej...
Francúzsko, 60.roky, existencializmus, nevery, starší muži, mladé študentky, manželky starších mužov, nuda mladých. Také klišé, ale Saganová to písala okolo svojich 20 rokov. Možno ako mladšej čitateľke mi táto kniha dá viac, ale takto po 30-tke mi to už prišlo celé také odžité. Zaujímavé je ale sledovať líniu starší muž, mladšia žena - zahrával si s ňou? Zneužil ju? (Ohľadom zneužitia to práve riešili účastníčky jedného čitateľského klubu, myslím, že Saganová to v tom čase ani neriešila, to len my sme na to prilepili túto nálepku.)