booklovertina booklovertina komentáře u knih

Dom Dom Paco Roca

Niekto sa so smrťou či stratou blízkeho človeka vyrovnáva "hromadením", akýmsi upnutím sa na fyzické či duchovné pozostatky, ktoré po sebe zosnulý zanechal, iní sa chcú od minulosti radšej čo najrýchlejšie odstrihnúť. Vypratať nepotrebné, zabaliť prebytočné, predať, čo zostalo... Svojsky zabudnúť, no i naďalej s láskou spomínať.

Smútkom, ľútosťou, stratou, frustráciou či hnevom poznačení súrodenci po smrti otca volia tú druhú, o čosi drastickejšiu možnosť. Z rodinného hniezda už dávno vyleteli, na správu letného sídla, ktorý bol v detstve ich oázou radosti a pokoja, im čas, žiaľ, nezostal.

Ošarpané steny, vŕzgajúce pánty, zaseknuté okná či záhrada, na ktorú sa tak trochu zabudlo, stratili svoj niekdajší lesk a dom, ktorý bol raz stelesnením jedinečných zážitkov či tých najvrúcnejších okamihov, zostal na príťaž. Teda až do chvíle, kým si nemuseli spomenúť, do momentu, ktorý ich opätovne preniesol do detstva...

Sú knihy, ktoré nám toho napriek obdivuhodnému rozsahu veľa nepovedia, no sú i také, ktorým na dojatie či zlomenie srdca bohato vystačí pár citlivo volených slov a grafický román Dom, emotívny príbeh o živote, smrti, rodinných putách, starnutí i dospievaní, je toho živým dôkazom.

Nie je len akousi pamiatkou či holdom vzdávaným zosnulému otcovi, je aj akýmsi nevyhnutným emočným zrkadlom či možno neustále prítomným "neznámym" v životoch každého z nás.

Krása (síce taká, čo zabolí, no predsa...).

28.12.2023 4 z 5


Elektra Elektra Jennifer Saint

Oddychové, oku lahodiace príbehy hravo i nemilosrdne prebúdzajúce nenásytnú, no predsa podmanivú atmosféru divokej gréckej mytológie, sú na útlmom a lenivosťou prešpikované letné dni ako stvorené. Na jednej strane zákerné intrigy, pozemské i nebeské mocenské hrátky a búrlivé, všakovakými vrtochmi sprevádzané emócie, na druhej strane pútavé, vábivým hláskom prehovárajúce príbehy, od ktorých sa nemožno odtrhnúť.

Odhliadnuc od jednej mimoriadne otravnej nemenovanej postavy, po ktorej je, len tak mimochodom, pomenovaná celá kniha, je presne takým príjemne oddychovým lákadlom aj Saintovej Elektra. Príbeh na jednej strane známy, možno i trochu ohraný, no predsa výrečný, mámiaci (ne)prekvapivým ženským aspektom. Nežným i pokorným, oddaným, nezlomným, no kde-tu i zlomyseľným.

Klytaimnéstra, Kassandra, Elektra, napätá, vojnou sa zmietajúca doba a neústupčivý hlas ženy z "hlbín" sa derúci na povrch. Túžiaci po mieri, pomste i po uznaní, po šťastí detí i po kúsku pozornosti či aspoň nie po prehliadaní.

Podobne ako v Ariadne, aj v Elektre Jennifer Saintová prenechala priestor pútavým rozprávačkám, ženám snažiacim sa do sveta vykričať svoju starosť, smútok, zápal i bôľ, čím neslávne známemu konfliktu (Trójska vojna) prepožičala síce nepotrebný, no predsa vábivý novátorský punc, musím však uznať, že som pri čítaní nie vždy ujúkala úprimnou radosťou.

Kým s hrdou, nepoddajnou Klytaimnéstrou a nenápadnou, občas roztržitou Kassandrou sa autorka náležite vyhrala a dodala im potrebný šmrnc, za Elektru by si bez pardonu zaslúžila lopatou... Nuž, človek nemôže mať všetko, občas sa musí zmieriť aj s ufňukanými, zaslepenosťou poznačenými indivíduami, dojem z čítania by to však pokaziť nemalo (aj keď, nuž, mne ho trochu pokazilo).

Aj napriek Elektre je však Elektra príjemnou oddychovkou.

28.12.2023 3 z 5


Sklenená záhrada Sklenená záhrada Tatiana Țîbuleac

Sklenená záhrada - poeticko-melancholická depresívnosť podľa môjho gusta, aneb ako i v stiesnenom prostredí nemalebného panelákového dvora vykresliť priam celý vesmír, ten neľahký, traumou, zmätkom či nepochopením preplnený svet.

Nestabilná doba a prazvláštni susedia, neprajné okolie a peniazmi či jazykovou korektnosťou posadnutá pestúnka, neistotou a osamelosťou prepletené vykorisťovanie. Smútok, hľadanie zmyslu či akási neodmysliteľná krehkosť bytia a uprostred toho všetkého Lastočka. Nesmelé dievčatko, po láske túžiaca sirota...

Túžiaca, hľadajúca, snažiaca sa pochopiť, nájsť si miesto v tom neľahkom, krutom svete. Plná nemých túžob, ohlušujúcich prosieb či nevyslovených otázok sa borí s vlastnou identitou aj s mätúcim okolím a skrz traumatické dospievanie poznačené nie len osobnou tragédiou, ale i búrlivými spoločensko-politickým pozadím, spoznáva podstatu tej chaotickej existencie menom život.

Citlivá, no predsa svojsky temná Sklenená záhrada skrz drobné úlomky či tu a tam roztrúsené črepy, striedavo zachytáva neľahké detstvo i neľahkú dospelosť, no zároveň je aj čímsi viac, ako len farbistým obrazom či naštrbeným zrkadlom života osamelého dievčaťa.

Tatiana Țîbuleac sa v románe zručne pohráva s problematikou intímnou i tou spoločenskou, vykresľuje morálny úpadok a šmahom ruky rúca vzdušné zámky, borí ilúzie.

Kruté a predsa krásne čítanie.

28.12.2023 4 z 5


Sirény Sirény Orsolya Karafiáth

Sú knihy, o ktorých sa píše vďačne, s akousi nenápadnou, možno trochu prekvapivou ľahkosťou, no sú aj také, ku ktorým sa chcene-nechcene zdráhame čosi povedať. Spočiatku vábia nevinným, zdanlivo nežným zovňajškom, lákajú hrejivým slovom..., no chuť, ktorá po ich prečítaní zostane, je predsa len poznačená trpkosťou. Prešpikovaná melodrámou, nešťastím i permanentnou bolesťou, okorenená sklamaním, nepokojom i nekonečným smútkom.

Presne takou sú aj Sirény maďarskej spisovateľky Orsolye Karafiáth. Sirény aneb vábivý démon tisícich tvárí, zhluk tráum ukrytách za úsmev, smiech a permanentnú párty. Bestiár alkoholikov či zbierka traumatických "rozprávok" - deštruktívna, bezcitná, ľahostajná, komplikovaná miestami zahanbujúcim, miestami ťažkopádnym i agresívnym spôsobom.

Orsolya Karafiáth napísala nezvyčajný román o rodinách, či skôr ženách, poznačených úmorným životom, zničených nezáujmom i krutým zaobchádzaním ich najbližších, ženách nesúcich, a z generácie na generáciu si predávajúcich neľahký kríž, traumu schovávajúcu sa za tekutý problém menom alkohol. Stará mama, matka i dcéra. Generačná trauma a s ňou spojené odcudenie i zvnútornené nešťastie.

Nešťastie, s ktorým nebojujú, naopak sa mu poddávajú, chcene-nechcene ho prijímajú za svoje. Znovu a znovu padajú, prehrávajú, topia sa v nekonečnom kolobehu zrád, prehreškov a rozpadnutých vzťahov, ubližujú okoliu i samým sebe...

Dysfunkčné rodiny a závislosť, traumou poznačené dospievanie i detstvo. Trosky s maskou človeka. Uf! Vydavateľstvo Brak veru vie, ako si tie ťaživé knihy vyberať.

28.12.2023 4 z 5


Na kolenách Na kolenách Alica Cárska

Absentujúce či narušené rodinné vzťahy, potláčanie vlastného ja a následné "topenie sa" v rozbúrených túžbach, potrebách a pocitoch, toxickosť namiesto romantiky či telesnosť ako forma sebaprijímania, akceptovania chaotickej podoby života.

Aj tak by sa dal v skratke zhrnúť útly, no zároveň nesmierne obsiahly, debutový román Alice Cárskej - Na kolenách. Román priam obsesívne kĺbiaci náboženstvo, či možno skôr vieru, s prebúdzajúcou sa, a postupne bujnejúcou i potláčanou, sexualitou, román, v ktorom sex nie je len sexom, ale i akousi pomstou či možno skôr odplatou, odkazom i sebavyjadrením, román, ktorým sa od začiatku do konca tiahne úpenlivá, i keď v podstate neúspešná, potreba uniknúť.

"Detstvo mi pripadá ako najkrutejšie obdobie života. Detstvo je kada s olejom, do ktorej je človek ponorený po krk, sud so smradľavým olejom otca automechanika, v ktorom oťažie každá končatina a myšlienka, každý sen. Absolútna nemohúcnosť, neschopnosť pohybu, nemožnosť čokoľvek zmeniť. Detstvo je bezmocnosť obrovskej moci zázemia, ktoré si nevyberieš a ktoré ťa drví v pästiach pomerov. Tie majetkové cítiš a tie intímne radšej nechceš poznať."

Alica tápa, túži s nádejou vystiera ruky a sklamane padá. Osamelo, s pocitom odstrčenia, nechcenia či nepochopenia, prijíma deň za dňom, rôčik po rôčku životom len tak nesmelo cupitá, kde-tu zakopáva, zviecha sa a opäť klesá. Na samé dno. Na kolená.

Na kolenách nie je príjemná ani chutne sladká, ako by na prvý pohľad mohla vyzerať. Je plná výčitiek, sexu a sebaspytovania, plná rán, smútku aj akéhosi sťažovania. Plná nespokojnosti a živočíšnou únavou motivovaných iracionálnych rozhodnutí. no napriek tomu sa ju oplatí prečítať.

28.12.2023 4 z 5


Letný dom, neskôr Letný dom, neskôr Judith Hermann

Poviedková zbierka Judith Hermannovej Letný deň, neskôr mi na kôpke prečítancov ležala už nejaký ten piatok, no k napísaniu či uverejneniu pár slov, nebodaj riadkov, ktoré by ju verne vystihli, som sa akosi nevedela dokopať. Veď ako aj písať o knihe, ktorá si vás štýlovo získa, svojskou poetikou omotá okolo prsta, no inak, či už obsahovo alebo emočne, vás zanechá chladných?

O knihe, ktorá je, podobne ako postavy jednotlivých poviedok, nevšedne-všedná, zakuklená v akomsi opare permanentného i keď potláčaného či skôr zvnútorneného smútku a občasného veselia, melancholická, no predsa stagnujúca, balansujúca na hrane letargie a bezmocnosti voči ranám jednoduchosti prostého života.

Podobne ako v románe Domov, ktorý si ma bezpodmienečne získal pred pár rôčkami, aj v debutovej zbierke Hermannová píše o ľuďoch márnivých, chtivých, no predsa rezignovaných, vyprahnutých či ubitých životom, o ľuďoch s veľkými túžbami a snami, avšak bez potrebnej vášne či energie kamsi to dotiahnuť, o ľuďoch zdanlivo bezstarostných, no i tak "skrytých", utiekajúcich sa k pominuteľným radostiam či neistým, nestabilným vzťahom.

V jednotlivých poviedkach autorka reflektuje existenciálne otázky i chybovosť či možno skôr omylnosť samotného ľudstva, jej príbehy sú skutočné a vo svojej rezignovanosti i svojsky živé, no predsa v nich akoby čosi chýbalo. Priestor? Atmosféra? Či vari troška odlišného citu, ktorý by sa ma dotkol, väčšmi ma oslovil? Nuž, zrejme zo všetkého troška.

Letný dom, neskôr je príjemná, aj keď nie práve výrazná či zapamätateľná knižka (minimálne pre mňa), je čímsi čo neurazí, no zároveň ani priveľmi nenadchne.

28.12.2023 3 z 5


Premena a iné poviedky Premena a iné poviedky Franz Kafka

S dielom nemeckého spisovateľa pútajúceho svojou viacvrstvovosťou, nejednoznačným posolstvom či svojskou dávkou nezabudnuteľného bizáru "čitateľskú obec" celkom určite zoznamovať netreba, veď akú-takú predstavu o jeho zvláštnej jedinečnosti všetci máme, jedna vec je však o istej rezignácii, o tom vnútornom zrútení sa Kafkových hlavných hrdinov vedieť, respektíve o nich nezaujato počúvať, celkom iná zas o nich bez obalov, bez akýchkoľvek prikrášlení či zábran, čítať.

Pozorovať naštrbené vzťahy, vnímať to napätie, tú trpkú pachuť zúfalstva či neustále prítomnej bezmocnosti, prežívať búrlivý, za izolovanosť, cynizmus či skepsu ukrytý konflikt človeka... Stály, nemenný, tesnejšie a tesnejšie sa ovíjajúci okolo toho či onoho. Frustrácia zo sveta, rodiny či z besprostredného okolia i samého seba. Strádania a trápenia.

Premena, Ortieľ, V trestaneckej kolónii či Umelec v hladovaní... Každý zo siedmich príbehov ukrytých v knihe Premena a iné poviedky z vyššie spomenutého svojským, priam surrealistickým, spôsobom čo-to ponúka - neľahký vzťah syna a otca, hľadanie sa či skôr zúfalý boj o vlastnú identitu, výsmech, žaloba či odpor voči spoločnosti...

Ako to však už pri poviedkových zbierkach býva, niektoré príbehy zaujmú viac, iné menej, a, nuž, ani najnovšie vydanie Kafkových vybraných dielok nie je výnimkou - možno však prekvapí tým, ktorá z poviedok skončí vašou srdcovkou. Mňa teda prekvapila (poznámka nezaujatého čitateľa - Premena to veru nebola, V trestaneckej kolónii jej titul uchmatla s dlhočizným predstihom).

Nuž Kafkove poviedky sú zaujímavým, mierne nevšedným čítaním, ktoré si nezíska každého, minimálne šancu sa mu však dať oplatí. Ktovie, možno práve vám učaruje ten nekonečný prúd bizarnej, no predsa významnej divnosti.

28.12.2023 3 z 5


Búrlivé výšiny Búrlivé výšiny Emily Brontë

Pamätáte ešte na scénu z Twilightu, v ktorej sa Bella bezstarostne vyhrieva na slnku, roztopašne pokyvkáva nohami a z dlhej chvíle číta Búrlivé výšiny, také ošúchané a rozpadnuté, ako len milované príbehy vedia byť, pričom energicky obracia stránku za stránkou, z času na čas frustrovane zafuní, preskočí vetu či skôr celú pasáž, respektíve pasáže, až napokon knihu znechutená zatvorí?

Nuž..., verte či nie, presne to som ja! Ja som tá na kôpku nervov sa podobajúca Bella čoraz väčšmi sa mračiaca nad rozčítanou knihou, ja som to nadšené dievča v duchu postupne viac a viac frflajúce na Brontëovej chaotický, nepríjemnou šeďou popretkávaný svet.

Na jej viac než nesympatické hlavné postavy, na ich sebestrednosť, egocentrickosť a kruté povahy, na jej bláznivé i keď predsa len odvážne rozhodnutie vrhnúť do centra epického romantického príbehu zrovna ich.

"Ani bieda, ani pád, ani smrť, ani nijaké trápenie, zoslané bohom alebo diablom, neboli by nás mohli rozdeliť – a ty si to urobila, a dobrovoľne. Ja som ti nezlomil srdce – ty si si ho zlomila, a zlomiac ho, zlomila si moje."

Emily Brontëová v románe, ktorý už vo svojej podstate ani nemôže byť otravnejší a predsa neustále vábi milióny, rozohrala veľkolepú hru lásky a nenávisti, hru hltiacu a pevne prepletajúcu dve susediace rodiny, hru, v ktorej nezáleží na dôsledkoch, len na jej búrlivo-deštruktívnej existencii. Kruťas a ignorantka, dve toxické duše túliace sa vo vzájomnej tragédii.

Ach, neviem ani vyjadriť, ako veľmi ma Búrlivé výšiny frustrovali, akú neskutočnú chuť kričať som pri ich čítaní mala a už tobôž neviem spočítať, koľkokrát som od nich rozčarovaná vstala, len aby som prečítané mohla predýchať, no zároveň, aj keď možno celkom nepochopiteľne, musím priznať, že chápem, prečo ich mala Bella tak rada. Prečo ju fascinovali i prečo sa k nim neustále vracala. Mali v sebe čosi pútavé, čosi čo nedokážem opísať...

MILUJEM tú knihu..., a zároveň ju totálne NEZNÁŠAM! Uf...

28.12.2023 4 z 5


Lovec čertov Lovec čertov Juraj Červenák

„Ženy milujú hry hádam ešte viac ako muži. A odvážim sa tvrdiť, že sú v nich aj omnoho šikovnejšie. My, príslušníci škaredšej polovice ľudstva, si často ani neuvedomujeme, že sme iba pešiakmi na ich šachovniciach.“

Aj keď sa detektívne príbehy väčšine z nás spájajú skôr pochmúrno-sivastým jesenným obdobím verne kopírujúcim ich ponurú, smrťou, tajomnom či strachom opradenú atmosféru, siahať po Červenákovi láka snáď v ktoromkoľvek ročnom období.

Jeho rozprávačský um, svojské a predsa sympatické postavy či živé, vtipom i štipľavou britkosťou okorenené dialógy a autenticky pôsobiace dobové pozadie bez problémov vťahujú do deja, a nech už je zamračená jeseň, horúce leto či treskúca zima, dopiavajú náležitú dávku hrôzy i akéhosi temného vzrušenia.

Inak to nie je ani v prípade Lovca čertov, zatiaľ poslednej knihy z Červenákovej historicko-detektívnej série Stein/Barbarič, sledujúcej tentokrát osamelé, no i tak rovnako dobrodružné, mŕtvolami či krvou poznačené potulky tak trochu záhadného seržanta Bohdana Jaroša.

V spoločnosti jeho tichej, miestami až znepokojivo hĺbavej maličkosti nasávame zahovnenú atmosféru na prvý pohľad cnostnej, pod povrchom však predsa len prehnitej Trnavy a okolitých dedín či mestečiek, a ako to už v červenákovkách býva, tvárou v tvár istému nebezpečenstvu dúfame, že bez ujmy prežijeme a vzniknuté problémy úspešne vyriešime.

Z grófskych dvorov cez nevestince až do Turkami vypálených dedín, z pohodlných obydlí na nebezpečné paluby otrokárskych lodí či do prekérneho zajatia.

Červenák opäť raz rozohráva príbeh plný otázok i dobrodružstva a hoci priznávam, že mi aj tu, podobne ako v ostatných "sólovkách", trošičku chýbal cveng steinovsko-barbaričovsko-jarošovskej akčnosti a vzájomnej dynamiky, ten zdieľaný nádych hnevu, rozčarovania či ostrého, no predsa len dobre mieneného prekárania a podpichovania, čítanie som si vo veľkej miere užila.

Nuž, Jaroš je Jaroš, napriek jeho povahe (alebo možno práve vďaka nej) ho nemožno nemilovať, no buďme úprimní naše trio má čosi do seba

28.12.2023


Ríša chirurgov Ríša chirurgov Jürgen Thorwald

Od mojich nadšených ód a spokojnosťou opradených ovácií na Thorwaldovu fascinujúcu publikáciu Storočie chirurgov, skrz zápisky jeho starého otca mapujúcu neľahké začiatky modernej chirurgie, už nejaký ten piatok ubehol, no či už vtedy alebo teraz, či už so Storočím alebo s Ríšou, jeho voľným pokračovaním, moje nadšenie zostáva rovnaké.

Desivé zážitky z operačných sál a boj mladých, experimentom či novým horizontom otvorených, chirurgov s výsmechom, skostnatenými názormi i vehementným odmietaním skúsenejších kolegov, vystriedala aká-taká zhovievavosť a ochota prispôsobiť sa, pokrok v dobovej chirurgii však miestami i naďalej haproval. Tu ho brzdil nedostatok odvahy, tam zase predpoklad, že ten-ktorý operačný zásah hraničí s rúhaním či doslova s kacírstvom, a o slovo sa, samozrejme, neraz hlásila aj zrážka dvoch nadutých eg.

Napriek nie vždy priaznivým podmienkam, opakujúcim sa neúspechom či polenám, ktoré škodoradostní, po prvenstve bažiaci, chirurgovia hádzali druhým pod nohy, novátorský trend predsa len ako tak napredoval. K slovu sa dostávala exotická neurochirurgia či dovtedy nepoznaná extrakcia žlčníkových kameňov, ničivosťou zaujala struma spolu s rakovinou, a k vývoju mali čo-to povedať i funkčné centrá (objavené vďaka nie práve eickým pokusom) či medicínsky motivované koketovanie s kokaínom.

Nádory, slepota, boj o čas či nečakané, operáciami zapríčinené výsledky hraničiace s idiotizmom či možno demenciou.

Prostredníctvom Hartmanových zápiskov, ilustrujúcich nie len vzrušujúce pokusy, ale i dobovú atmosféru či charakter nemalého množstva priekopníkov a s chirurgiou prepojených velikánov, a vlastných štúdií, Thorwald opätovne ponúka dychberúce, na jednej strane pútavé a napriek informačnej nasýtenosti zrozumiteľné, na druhej strane neľahké, miestami rozum zastavujúce čítanie.

Opäť raz výborné (kontroverzný prípad liečby či skôr neliečby nemeckého korunného princa Friedricha III. bol pre mňa nervový top strop

28.12.2023 4 z 5


Ázijský šampión: Všetko, čo potrebujete vedieť o súčasnom Taiwane Ázijský šampión: Všetko, čo potrebujete vedieť o súčasnom Taiwane Kristína Kironská

Keď sa v rozhovoroch či všakovakých textoch spomenie "Ázia", nejeden z nás si automaticky predstaví vyspelé Japonsko, rozľahlú Čínu, prípadne zaľudnenú Indiu, no len málokomu sa myšlienky stočia smerom k Taiwanu - k ostrovnej krajine pýšiacej sa jednou z najvyspelejších demokracií v Ázii či tešiacej sa prestížnemu prívlastku "technologický gigant", ku krajine, o ktorej aj napriek mnohým prednostiam len hŕstka z nás vie čosi viac, než len všeobecne známy fakt, že patrí k "ázijským tigrom".

Hoci totiž Taiwan svetu mnohé ponúka, v povedomí širokej verejnosti ostáva pomerne neznámy. Nuž komplikované vzťahy s pevninskou Čínou (a od nich sa odvíjajúca neschopnosť, respektíve nemožnosť oficiálne sa začleniť do svetového diania) robia svoje. Diplomatické vzťahy sú nejasné, medzinárodná spolupráca stagnuje a aj na prvý pohľad nevinné uznanie taiwanskej nezávislosti môže spôsobiť nepríjemný rozkol.

Práve na neľahké, ba do istej miery kontroverzné postavenie Taiwanu vo svete sa zameriava kniha Ázijský šampión, ktorá ostrov vykresľuje vo všetkých možných smeroch. Od histórie (neodmysliteľne spätej s problematickým historicko-politickým pozadím taiwansko-čínských vzťahov) sa presúva k postupnej demokratizácii ostrova i k technologickému rastu krajiny, rozoberá vplyv Taiwanu na medzinárodnú scénu a poukazuje na rôzne problémy, s ktorými sa pasuje ("paradox Taiwanu" a.k.a nie práve ideálna mzdová situácia aj napriek prosperujúcemu priemyselnému zázemiu, či ľudskoprávne problémy v podobe pretrvávajúceho trestu smrti a absencie azylového, respektíve utečeneckého zákona).

Práve negatívnejšie stránky týkajúce sa Taiwanu - od problematických vzťahov s Čínou, ktorej je Taiwan stále oficiálnou súčasťou a ktorá sa už neraz postarala o odmietnutie začlenenia ostrova do rôznych medzinárodne uznávaných inštitúcií, cez fakt, že Taiwan je technologickým gigantom, no obyvatelia i tak dostávajú len minimálnu mzdu (čo sa ďalej odráža na množstve voľného času a tým pádom i na znižujúcom sa počte detí či zvyšovaní priemerného veku obyvateľstva) - boli tie, ktoré ma na knihe fascinovali najväčšmi, no nemôžem povedať, že zvyšok knihy nebol zaujímavý.

Ázijský šampión ponúka mnoho a predsa nezahlcuje - nenásilne vzdeláva, rozširuje obzory o tom dobrom i zlom v rámci Taiwanu, no predovšetkým láka dozvedieť sa viac. Laikom zaujímajúcim sa o ázijské krajiny určite odporúčam - je to hutné, podnetné čítanie nie len o jednej krajine, ale i o stave či ovplyvniteľnosti sveta.

01.06.2022 4 z 5


Na východ od západu Na východ od západu Wojciech Jagielski

V nekonečnom kolobehu, dusení stresom a ubíjaní požiadavkami doby sa ženieme za niečím (v podstate) nedosiahnuteľným – neschopní vymaniť sa zo začarovaného kruhu povinností márnime roky života a vymieňame zdravie za pominuteľné „radosti“ v podobe kariérneho rastu, úspechu či bohatstva. Niektorí sa prispôsobia, iní túžia uniknúť.

Neblahé dôsledky kapitalizmu či snaha dostať sa spod vplyvu očakávaní však nie sú žiadnym novodobým trendom – už v 60. rokoch 20. storočia sa „deti kvetov“ prostredníctvom propagácie slobody, voľnej lásky či spontánnosti, pokúšali uniknúť tlaku spoločenských konvencií. Opúšťali domovy, pálili mosty, ktoré ich viazali s minulosťou, a putovaním na východ sa snažili objaviť pokoj, všeobecnú pravdu či dokonca samých seba.  

Práve húfnou migráciou hipisákov do Indie sa pri písaní knihy Na východ od západu, knihy plnej paradoxov, inšpiroval Wojciech Jagielski, ktorý na pozadí príbehov prostých ľudí, na ceste hľadajúcich šťastie a „znovuzrodenie“, priblížil historické i spoločensko-politické pozadie regiónu. 

Spomínanie Svámiho na putovanie a „zlaté časy hipisákov“ či mierne zahmlené rozprávanie Kamal Jagielski prelínal vlastnými zážitkami vojnového korešpondenta a úvahovými odbočkami, v ktorých poukazoval na kontrastnú túžbu obyvateľov Blízkeho východu po živote v západniarskom štýle.

Hoci sa mi spočiatku striedanie pohľadov, s ktorými autor pracoval, zdalo mierne chaotické, postupne sa mi vzrušenie z ničím nepodmieneného putovania a ópiových (či hašišových) tripov zahryzlo pod kožu a musím uznať, že Jagielski predstavil lákavý obraz cesty do Indie, stret s duchovnom či snahu porozumieť vlastnému „ja“, pričom však poukázal i na vzniknutý paradox - snažili sa uniknúť, no čosi zo západu si predsa len priniesli so sebou; opustili moderné vymoženosti, no vlastných potomkov tak ukrátili o možnosť rozvíjať sa. 

Zaujímavé čítanie, ktoré čitateľa donúti zamyslieť sa nad výhodami i nevýhodami súčasnej podoby konzumnej spoločnosti, i keď miestami mierne náročnejšieho na pozornosť.

10.04.2022 4 z 5


Kto z nás Kto z nás Claudia Piñeiro

Aj vy máte občas pocit, že vždy, keď siahnete po najnovšej knihe z určitej edície, dostane sa vám do rúk text o čosi lepší, ako ten predošlý? Porucha na kraji galaxie ma zaujala, Byť mužom ma nadchla, Domov očaril. No Kto z nás – tá ma totálne pohltila.

Argentínska autorka Claudia Pineiro sa v útlej, no i tak pútavej, zbierke poviedok Kto z nás zamerala na ľudský charakter, pričom poodhalila vrátka do neprebádaných zákutí mysle – na miesta, o ktorých neraz ani netušíme – a pohrala sa s myšlienkami, ktoré vedome či nevedome potláčame, stránime sa ich.

Nevtieravo, no s istou ráznosťou, priblížila patálie bežných ľudí pokúšajúcich sa udržať na nohách aj napriek brvnám, ktoré im život hádzal do cesty, a prostredníctvom ich neraz prudkých, nepremyslených či inštinktívnych reakcií poukázala na skutočnosť, že nech sa s „ranami osudu“ snažíme vyrovnať ako najlepšie vieme, občas pokĺzneme, veď sme len ľudia.

Pineiro sa nesnažila vytvoriť dokonalé vzory, ku ktorým by sme mohli vzhliadať, práve naopak – svojim postavám umožnila robiť chyby, ich morálnym pokleskom či nefunkčným vzťahom dala priestor rásť. Posvietila si na psychické problémy i deštrukčný dopad disfunkčných rodín, ktoré zobrazila tak autenticky, tak hodnoverne, až som si nemohla pomôcť a hltala som slovo za slovom. Jej hrdinovia neboli bezchybní, no boli ľudskí, reálni.

Pri poviedkových knihách je už pravidlom, že niektoré texty nás zasiahnu viac, iné menej, no či už boli poviedky z knihy Kto z nás drsné, mierne desivé, alebo vtipné, opantali ma rovnako. Pri niektorých som súhlasne pokyvovala hlavou, z iných mi bolo ťažko, no mnohé ma (aj napriek dôležitým témam) pobavili. Až absurdne veľa z nich končilo vraždou (alebo k nej minimálne smerovalo), no čuduj sa svet, vôbec mi to neprekážalo – možno mám morbídny zmysel pre humor a možno som sa len dokázala stotožniť s myšlienkou, že každý z nás občas bojuje s vnútornými démonmi, ktoré vyplávajú na povrch, keď nás niekto vytočí – neviem, no Claudia Pineiro ma bavila.

10.04.2022 4 z 5


Maliar z Moulin Rouge Maliar z Moulin Rouge Pierre La Mure

Monet, Degas, Cézanne, Gauguin, van Gogh... – mená, ktoré dnes pozná celý svet, no ich príbehy, búrlivé či priam neradostné pozadie úspechu, ktorý s nadšením ospevujeme, nám neraz ostávajú skryté. Schovaní za plátnom tvorili majstrovské diela, písali históriu, no život sa s nimi nemaznal. Niektorí treli biedu, ďalší sa s prázdnymi žalúdkami a dušou plnou beznádeje utiekali k alkoholu, iní sa pasovali s démonmi mysle.

Henri de Toulouse-Lautrec, ktorý sa „pýšil“ titulom grófa, k živoriacim umelcom rozhodne nepatril, no tvrdiť, že peniaze mu vydláždili cestu k šťastiu či radosti, žiaľ, nemožno. Neduhy tela ho aj napriek štedrému zázemiu vyčlenili na okraj spoločnosti, odopreli mu lásku žien a napriek početným priateľstvám ho odsúdili na život v obklopení vnútornej samoty.

Od bezstarostného detstva na rodinnom panstve cez náhly, nečakaný „stret“ s nevyliečiteľnou chorobou, ktorá ovplyvnila (a do istej miery zničila) život nevinného chlapca, až po štúdium maliarstva a následné vymetanie barov, návštevy verejných domov či stret s pofidérnymi jedincami, ktorí inšpirovali Toulouse-Lautrecovu tvorbu...

La Mure tú jedinečnú a prekvapivo plodnú cestu v obsiahlom, no najmä mimoriadne pútavom biografickom románe citlivo zachytil celú a vykreslil tak nie len obraz búrlivého, no prikrátkeho života, ale čitateľom zároveň dovolil nahliadnuť do zákulisia súdobej francúzskej spoločnosti.

Osamelý, zlomený, no i napriek tomu gavalier, zmrzačený, no i napriek tomu jeden z najväčších umelcov všetkých čias. Výborná, výborná, výborná kniha.

10.04.2022 5 z 5


Naším nebom bol oceán Naším nebom bol oceán Patrick Ness

Niektoré knihy si nás získajú od prvého slova, iným naopak chvíľku trvá, kým svoje čaro odhalia, no ak prekonáme počiatočné rozpaky a poriadne sa začítame, neraz sa dočkáme odmeny v podobe jedinečného príbehu.

Román Našim nebom bol oceán od populárneho autora Patricka Nessa v mojom pomyselnom zozname prečítaných kníh spadá do druhej kategórie – neistý začiatok a s ním súvisiaci zmätok, postupné oboznamovanie sa okolnosťami, ohúrenie z dychberúcich (hoci zároveň poriadne krvavých) ilustrácií, pochopenie a následné nadšenie.

Veľryba v hlavnej úlohe, hore, ktoré je vlastne dole, a naopak. Ness sa svojským spôsobom pohral s kultovým príbehom a dodal mu netradičný šmrnc – prostredníctvom Batšeby a jej loveckého dobrodružstva poukázal na plytvanie, nenásytnosť či nezmyselné vojny, ktoré vedieme v snahe dokázať si vlastnú nadradenosť, a pripomenul, aký deštruktívny dopad môže mať človek nie len na seba, ale i na svoje okolie.

Ak vo vás prítomnosť zvieracích hrdinov vyvoláva predstavu milučkého príbehu, rovno si ju vyhoďte z hlavy. Kniha Našim nebol bol oceán taká rozhodne nie je, skôr naopak. Je drsná, no v svojej negatívnej podstate pravdivá.

Dielu Sedem minút po polnoci, ktorým Ness dojal čitateľov po celom svete sa síce nevyrovná, no s ekologickým podtónom a myšlienkami na zamyslenie, ktoré sa ťahajú naprieč celým dejom, je stále hodná pozornosti.

10.04.2022


Limonov Limonov Emmanuel Carrère

Ponoriť sa do príbehov zo života významných osobností dejín, ktoré sú nám samotnou existenciou sympatické, môže byť nesmierne obohacujúce, no rovnako pútavé, hoci značne frustrujúcejšie, vedia byť aj príbehy tých kontroverznejších postáv – postáv ako Limonov, postáv, ktoré máte chvíľkami chuť ovaliť lopatou či nimi aspoň rozhorčene zatriasť.

Eduard Veniaminovič Savenko. Spisovateľ, disident, burič, politik i občasný skrachovanec. Postavička pre mňa vcelku neznáma, no z hľadiska sovietskych (či ruských) dejín pomerne významná, hoci by to o ňom v mládežníckom období jeho života povedal len málokto. Z chudobného predmestia do Moskvy, z Moskvy do New Yorku či Paríža a späť na rodnú hrudu. Chvíľkami si užíval priazeň zbohatlíkov a s gustom sa zapájal do bojov či povstaní, inokedy hladoval či depkárčil zalezený v biednom príbytku.

Práve búrlivosť, nepredvídateľnosť či revolučnosť jeho škandalózneho života prešpikovaného, sklamaniami, pádmi i (dlho nenaplnenou) túžbou preraziť, niečo dosiahnuť a získať obdiv či uznanie más, fascinovali Carrèrea natoľko, že sa ho rozhodol zvečniť, pričom však pozornosť neupriamoval len na Limonovov postupný vývoj a čoraz väčšmi sa vyhrocujúce profašistické, prostalinistické či antizápadniarske názory, ale priestor ponúkol aj samotnému obdobiu – socializmu. KGB, pracovné tábory či mocenské hrátky – Carrère nič nevynechal

Limonov sa v mojich očiach rozhodne nezaradí medzi sympatických aktérov dejín (na to má na rováši až priveľa pochybných či problematických „kúskov“), no zaujímavosť, výdrž či závideniahodnú hnaciu silu jeho životu nemožno uprieť. Nahneval, no aspoň nenudil.

Napriek Carrèrovej snahe miestami vykresľovať Limonovova ako sympaťáka, čo knihe trochu uberalo na kráse, vytvoril autor pútavý a vskutku obsažný životopis, výsledkom ktorého je zaujímavé čítanie

10.04.2022 4 z 5


Bluesman v koberci Bluesman v koberci Maroš Pavúk

Dlhé vlasy, „divoký“ výzor, protirežimové texty či hudba inšpirovaná západnými „ničomníkmi – zákazy, kontroly a zastrašovanie. Aj to patrilo k obdobiu socializmu, k dobe, ktorú mladšie generácie poznajú lez z počutia, zo spomienok starých rodičov či rodičov. Niektorí spomínajú na to pekné, no iní – tí búrlivejší, ktorí sa kvôli vkusu, záujmom či presvedčeniu do problémov dostávali častejšie – poukazujú i na tie menej lichotivé skutočnosti.

Maroš Pavúk v poviedkovej zbierke Bluesman v koberci chytil socializmus za pačesy a prostredníctvom vlastných zážitkov (občas chaotických no úsmevných, inokedy drsných a vulgárnych), o ktorých hovoril na plnú hubu, autenticky zachytil tú neistú dobu, pričom zároveň ponúkol náhľad na podobu slovenského undergroundu, s ktorým je jeho život neodmysliteľne spätý.

Od života študenta cvičiaceho spartakiádu a potajme si nahrávajúceho ilegálne kazety, cez nepríjemné strety s políciou a vypočúvanie eštebákmi, až po utajené či zakazované hudobné festivaly a surové zážitky s mafiánikmi.

Nečakajte nijaké jazykovo vycibrené literárne veľdielo – Pavúk sa čitateľov nesnaží ohúriť zložitými vetnými konštrukciami či kvetnatými metaforami, v tom Bluesmanova hodnota skutočne nespočíva, no aj napriek tomu má čo ponúknuť. Zosobňuje spomienky na časy nedávno minulé, na to dobré i zlé, na život prostého človeka, ktorý netúžil byť obmedzovaný a svojim zápalom rozvíril a obohatil vody slovenskej kultúry.

10.04.2022 3 z 5


Sabrina Sabrina Nick Drnaso

Sloboda myslenia či sloboda prejavu... Základné práva, ktoré sú neodmysliteľne späté s každým človekom, no čo v prípade, ak sloboda jedného, začne dusiť či utláčať slobodu druhého? Čo ak nedôvera v médiá či systém postupne nahlodávajú spoločnosť, podnecujú šírenie dezinformácií, zmätku a tým len prilievajú olej do ohňa osobnej tragédie?

Vyrovnávať sa so stratou blízkej osoby je samo o sebe náročné – bolesť, smútok, emočná rozorvanosť či uzavretosť, náhly a neústupčivý pocit, že niekam nepatrím..., no pridajte k tomu nevyžiadanú pozornosť verejnosti v podobe spochybňovania, útočných správ či vyhrážok a tragédia začne naberať nový, doslova groteskný rozmer.

Predstavte si, že len v pokoji túžite prečkať bolestivé chvíle, že sa len v tichosti chcete zmieriť s nečakaným žiaľom, ktorý násilne vnikol do vášho života, no okolie (a to ani nie to najbližšie) vám to nedovolí. Prekrúcanie faktov, konšpiračné teórie, kyberstalking a zákernosť sociálnych médií pri podnecovaní falošných správ...

Grafický román Sabrina na pozadí rodinnej drámy ponúka vcelku znepokojivý obraz súčasnej spoločnosti, upozorňuje na čoraz nástojčivejšiu otázku, kam až sú ľudia ochotní zájsť, pričom však neostáva len v medziach mediálno-sukromných sfér, ale okrajovo sa dotýka i širších politicko-sociálnych súvislostí.

Toľko dôležitých a najmä aktuálnych tém, toľko myšlienok na zamyslenie či situácií na reflexiu. A predsa mi v knihe čosi chýbalo. Z veľkej časti to spôsobilo samotné spracovanie knihy – neforemné postavy, miniatúrny, miestami ťažko čitateľný text – no do istej miery čosi postrádal aj samotný príbeh. Na jednej strane to bolo nesmierne zaujímavé a podnetné čítanie, na strane druhej by som prijala ešte akúsi čerešničku na torte.

10.04.2022 2 z 5


Všetky tie maličkosti Všetky tie maličkosti Claire Keegan

Odklady platieb, posedenia so zamestnancami či počúvnutie vlastného svedomia i napriek kritike či ostentatívnym pohľadom okolia, z ktorých priam kričí nesúhlas... V komunite zmietanej narastajúcim úbytkom pracovných miest a prehlbujúcou sa chudobou i malé gestá či skutky môžu znamenať veľa. Láskavá, hoci tichá gazdiná môže byť nádejou pre nešťastné dievča, ktoré sa v očiach rodiny dopustilo neslýchaného prešľapu, podarované polienko môže spríjemniť deň tým najchudobnejším... A správne rozhodnutie (nehľadiac na predpokladané nepríjemnosti) môže niekomu zachrániť život.

Práve drobné ústupky, nepatrné maličkosti, v detstve uchránili Billa Furlonga pred biedou a živorením a vštepili mu hodnoty, ktorých sa i v dospelosti skalopevne drží. Nemá veľa, no vždy pomôže. Neúnavne pracuje, no nikdy sa nesťažuje. Je dobrý manžel, otec, kresťan... O to väčšie a nepríjemnejšie je prekvapenie, ktoré naňho jedného dňa vykukne z kôlne neďalekého kláštora. Mladá žena. Trasúca sa zimou. Bosá, neupravená, sporo odetá.... Neviestka? Prostá nešťastnica? Či dievčina, ktorú rodina jednoducho zavrhla?

Keegan na pozadí príbehu dobráka Furlonga vykreslila hrôzostrašnú existenciu Magdalénskych práčovní a nechutných praktík, ktoré v nich cirkev uplatňovala, no zároveň poukázala i na kolektívnu ignoráciu problému tvárou v tvár „mocnejšiemu nepriateľovi“ či na prehnitosť inštitúcie, ktorá by mala ísť ľuďom príkladom. Prevýchova v podobe hladovky či fyzických trestov, odnímanie detí, tvrdá práca...

Novela Všetky tie maličkosti je krásnym, no zároveň odporným svedectvom temnej histórie Írska –dojemnou obžalobou morálne skrachovanej katolíckej cirkvi a krutého odsudzovania dievčat či žien, ktorých jediným previnením bolo, že v si v nábožensky založenej komunite „dovolili“ otehotnieť mimo manželstva.

Útla, no rozhodne nie chudobná – práve naopak – i v rámci tých pár stránok má čo ponúknuť.

10.04.2022 4 z 5


Kalmann Kalmann Joachim B. Schmidt

Klobúk na hlavu, hviezda na prsia, mauserka za opasok... Peng! Pre niekoho outfit ako na maškarný večierok, pre Kalmanna priam povinná výbava – akási výzbroj, ochranný štít vo svete, ktorý mu pridelil nálepku čudáka. On však nie je čudný, je len iný. Občas roztržitý, detsky naivný a dôverčivý, inokedy zadumaný, ponorený do seba. Chvíľami krotký ako baránok, inokedy zmietaný deštrukčnými vlnami nekontrolovateľného hnevu.

Napriek odlišnosti je však jeho život pomerne všedný, dokonca repetetívny – návštevy starého otca, zaspávanie pred telkou, poľovačka či lov žralokov. Návnady, hákarl, Nói... a občas túžobná myšlienka na ženu, ktorá by mu robila spoločnosť. Malebná príroda, pravidelné sťažnosti okolia, postupne klesajúci počet obyvateľstva – deň ako deň, týždeň ako týždeň. A zrazu toľko krvi... Chaos, pátranie. Vražda či útok ľadového medveďa?

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Schmidt ponúka len ďalší, ničím nevýnimočný kriminálny román, že na pozadí panorámy odľahlej islandskej dedinky vykresľuje len to desivo-vtipné či záhadné, no od pravdy by to nemohlo byť ďalej.

S Kalmannom je to ako s lovom žralokov. Ak sa spolu s loďkou ostaneme kolísať na rozbúrenej hladine, dostane sa nám síce dávka vtipného príbehu s nečakaným plot twistom, no to dôležité nám ostane skryté. Ak sa však spolu s návnadami vrhneme o čosi nižšie, ak sa ponoríme až na samé dno tej temnej hlbočiny, pochopíme, že raufarhöfnský šerif toho ponúka oveľa viac.

Prostredníctvom rozprávania slaboduchého hrdinu Schmidt poukazuje na závažnejšie spoločenské problémy, akými sú náboženská nevraživosť, nedôvera voči prisťahovalcom, ekologicky motivovaný systém kvót či pokútne kšeftovanie. Nie, Kalmann nie je len krimi chuťovkou, je aj zrkadlom sociálno-politickej situácie a sondou uzavretej, postupne zanikajúcej spoločnosti. Kĺbi v sebe všetko a ešte o čosi viac.

Skvelá kniha, výborný preklad, krásna obálka... Že Kalmannovmu dôverčivému šarmu odoláte? Bez šance.

10.04.2022 4 z 5