booklovertina komentáře u knih
Dávna múdrosť hovorí "nesúď knihu podľa obalu", no buďme k sebe úprimní, prepracovaný dizajn či dychberúce ilustrácie nám predsa len čas od času dokážu poriadne popliesť hlavu. Pridajme k tomu zaujímavo znejúcu anotáciu či zvučné meno autora a ani sa nenazdáme, "problém" v podobe ďalšej knihy na nočnom stolíku je na svete. Niekedy tak šliapneme vedľa, no v prípade Londonovho Tuláka po hviezdach, ktorý týmto spôsobom zlákal mňa, to našťastie neplatí.
Fantastické dobrodružstvo v podobe príbehu na doživotie odsúdeného väzňa, ktorý sa pod vplyvom krivého obvinenia ocitá na čakačke trestu smrti, deň čo deň čelí barbarskému zaobchádzaniu hraničiacemu s mučením a sladké vykúpenie (či útechu) nachádza v akomsi odosobnení (respektíve astrálnom cestovaní), ponúka zážitok kdesi na pomedzí halucinácie a duchovnej reinkarnácie.
Roky utrpenia strávené v obkľúčení väzenských stien, v pevnom zovretí zvieracej kazajky či rozjímaním na samotke, sa prelínajú so zážitkami tisícich životov (so skákaním v priestore a čase), prostredníctvom ktorých London reflektuje silu ľudského ducha, akúsi filozofiu v zmysle "mind over matter", i pokrivenú morálku a etické hodnoty tiahnuce sa naprieč ľudskou históriou,
Darrell či Guillaume, Jesse či Adam... Nech už sa ocitáme v Jeruzaleme, USA, Kórei či Ríme (miesto, postavy ani samotné príbehy nezavážia), London zakaždým spoľahlivo nachádza spôsob, ako vykresliť obraz ľudstva. Zabŕda do problematiky spoločenskej zodpovednosti, kritizuje zhýralosť justičného systému, koketuje s náboženstvom i s ideou minulých životov, polemizuje nad odlišnými definíciami slobody (sloboda ducha vs. sloboda tela) a v neposlednom rade sa zamýšľa aj nad zmyslom života.
Tak ako je náš odsúdenec Darrell Standing mužom mnohých životov, tak je Londonov Tulák románom mnohých tvárí. Do istej miery spoločenský, do istej miery fantastický. Dobrodružný aj filozofický, existenciálny aj psychologický. Zasahujúci do času i priestoru, pohrávajúci sa s ľudskou fantáziou a ponúkajúci množstvo otázok i odpovedí, ktoré vyvolávajú ďalšie otázky.
Romantické príbehy veľmi nemusím, no aj pri nich dokážem urobiť výnimku, obzvlášť ak (podobne ako v prípade Madam Život) nejde len o takú tú typickú slaďárnu, ale o príbeh, ktorý ponúka i čosi viac. Nuž, Ahmet Altan nám presne to "čosi viac" doprial. Na pozadí neustále sa zhoršujúcich spoločenských pomerov a narastajúcej totality v Turecku nám prostredníctvom Fazila a neľahkej situácie, v ktorej sa po smrti otca ocitol, vykreslil príbeh lásky, slobody a života.
Na jednej strane príbeh vášnivý, plný radosti, dobrodružstiev a nespočetných túžob, na druhej strane tragický, prešpikovaný nerozhodnosťou, paranojou a strachom. Materiálne istoty a spoločenské postavenie sa menia na život v tiesnivých podmienkach kvázi komunitného centra a jediný spôsob, ako si udržať štatút študenta milovanej literatúry, je nájsť si prácu v dosiaľ nepoznaných sférach. Ak by ste však čakali, že strata otca a s tým spojená strata ideálov, položí Fazila na lopatky, boli by ste na omyle. Život sa mu síce rapídne zmení, no nie len v negatívnom zmysle.
Do centra diania sa dostáva žena... Respektíve ženy. Na jednej strane zrelosť, sebavedomie a akási ľahkovážnosť, na strane druhej umiernenosť, spoločné záujmy a ambicióznosť. Altan sa pohráva s ľúbostným trojuholníkom plným kontrastov a prostredníctvom dvoch diametrálne odlišných vzťahov približuje rozmanitú esenciu života i konflikty s ním spojené.
"To nebol život, ale peklo. Ľudia nemajúci čo do úst sa upaľovali na uliciach, otcovia bez roboty páchali samovraždy (...), fízli zatýkali disidentov, firmy bankrotovali, zamestnanci zo dňa na deň prichádzali o prácu bez akejkoľvek kompenzácie a toto všetko obostieralo hrôzu naháňajúce ticho. Ľudia nech sa od hladu hoc aj upália, ale hovoriť o tom bolo zakázané."
Madam Život predstavuje akúsi ódu na zmyselnosť a túžbu, oslavu ženy, no zároveň je i znepokojivou spoveďou človeka, ktorý politicky motivované represie pocítil na vlastnej koži. A popravde, hoci celý príbeh hodnotím ako veľmi príjemný, musím priznať, že viac ako ľúbostné pletky medzi Fazilom, Hayat a Silou, ma lákalo práve to spoločenské pozadie či rozjímanie o živote a literatúre.
Hoci sa Pýcha a predsudok už dlhé roky radí k nesmrteľným klasikám, ja som sa jej až donedávna vyhýbala ako čert krížu a ani za nič na svete som si nedokázala predstaviť, že by ma niekedy zlákala si ju prečítať. Dobová romantika priam prekypujúca mizogýnnym, respektíve patriarchálnym zmýšľaním, ktoré bolo pre to obdobie dejín príznačné? Ech, nie, vďaka. Ako sa však hovorí, "človek mieni, Pán Boh mení", a tak sa aj v mojom prípade nepredstaviteľné stalo skutočnosťou a ja som po nej (síce s poriadnou dávkou predsudkov) predsa len siahla... a ostala som milo prekvapená
Štýlovo si ma Austenová podmanila od prvých stránok, získala si ma mimoriadne príjemným, no zároveň sofistikovaným prejavom so štipkou svojského humoru (hoci ťažko povedať, do akej miery za to mohla sama autorka a do akej zase preklad či dobová aktualizácia), zato príbehu samotnému i toľko ospevovaným postavám to istý čas trvalo. Dobrú polovicu knihy mi pripadali viac-menej triviálne - do istej miery sympatické (i nesympatické), no nie prehnane zaujímavé - a ja som stále čakala na nejaký zlomový bod, moment, kedy konečne pochopím, prečo sa Pýcha a predsudok stala nezabudnuteľným príbehom lásky.
Nuž popravde, nijaký taký konkrétny okamih nenastal, Pán Darcy a slečna Benettová (ich príbeh a príbeh ľudí ich srdcu drahých) sa mi do priazne votreli len tak akoby náhodou, celkom nenápadne, no zrazu ma mali, držali ma a nechceli pustiť. A ja som aj napriek tomu, že už som vopred vedela, ako to celé skončí (nevýhoda nesmrteľných príbehov), hltala stránku za stránkou (no nie nenásytne, ale elegantne, s istou pózou vyhovujúcou spoločenskému dekóru).
Austenová mimoriadne trefne zachytila pravú tvár vtedajších sociálnych pomerov i problémov, ktoré z nich vyplývali (spoločenské očakávania, triedne rozdiely, manželstvá z rozumu či dobiedzaví príbuzní) a hoci sa ani toto dobrodružstvo neobišlo bez zádrheľov v podobe mimoriadne otravných vedľajších postáv, musím konštatovať, že Pýcha a predsudok si ma predsa len získala. Príjemný príbeh, ktorý ma presvedčil, že po knihách Jane Austenovej musím niekedy siahnuť znova.
Problematika dlhodobo dominujúceho trendu odevného priemyslu, známeho aj ako „fast fashion“, sa do mojej pozornosti po prvýkrát výraznejšie pretlačila pred niekoľkými rokmi na strednej škole prostredníctvom dokumentárneho filmu, ktorý behom okamihu rozpučil blaženú bublinu nevedomosti (alebo možno nezáujmu), ktorá ma dovtedy obklopovala. Farbenie textílií, pieskovanie či práca s chemikáliami prakticky s nulovou ochranou. Mizerný plat. Šialené výrobné tempo, nekonečné nadčasy.
Už vtedy som sa zhrozila nad podmienkami, v ktorých (nie len že) vznikalo „naše“ oblečenie, ale čo je dôležitejšie, v ktorých dreli zúfalí ľudia túžiaci si privyrobiť aspoň na tie najzákladnejšie životné potreby, a Marek Rabij svojou reportážou už len doklepol klinec do rakvy. V Živote na míru na pozadí bangládéšskej tragédie, pri ktorej sa pri požiari zrútila budova fabriky a „pochovala“ tak viac než tisíc ľudí, autor jednoduchým, no neústupčivým štýlom ilustruje ohavnú realitu odevného priemyslu. Ázijského, amerického, európskeho. Jednoducho celosvetového.
Rabij sa však v reportáži nedotýka len samotnej tragédie (či skorších alebo neskorších obdobných nešťastí), ale pozornosť tiež upriamuje na nekalé praktiky majiteľov fabrík či zástupcov svetoznámych značiek, prostredníctvom rozhovorov s prostými ľuďmi – bývalými či súčasnými zamestnancami jednotlivých tovární, preživšími i samotnými majiteľmi – zároveň približuje spoločenské či socio-ekonomické podmienky panujúce v Bangladéši a v neposlednom rade nastoľuje otázku súvisiacu s morálnou dilemou vhodnosti/nevhodnosti detskej práce či nadčasov z pohľadu miestnych a západniarov.
Útla reportáž s ťaživou témou by už sama o sebe mala byť vnímaná ako potrebná, no fakt, že svetlo sveta uzrela ešte v roku 2016 a fast fashion ani dnes, po piatich rokoch, nie je na ústupe, jej potrebnosť ešte podčiarkuje.
Zbaliť si batoh, opustiť príjemné teplo rodinného kozuba, vyraziť do neznáma – cestovať z miesta na miesto, nocovať v karavanoch, naplno sa oddať nomádskemu životu... Predstava, ku ktorej sa, opantaný túžbou po dobrodružstve a zážitkoch z neznámych krajín či kultúr, neraz utiekal nejeden z nás. Nezávislosť, sloboda, len my a nekonečná cesta.
Predstava priam snová, no realita je, žiaľ, niekde inde. Hoci o tom totiž mnohí dychtiví dobrodruhovia netušia, veľkú časť kočovníkov netvoria road-tripoví nadšenci, ale ľudia, ktorých z domovov vyhnala núdza. Teda minimálne v Amerike.
Práve na tých, ktorých do stiesnených priestorov „príbytkov na kolesách“ vyhnala finančná situácia či naštrbeným zdravím vzniknuté nezávideniahodné okolnosti, sa zamerala Jessica Bruder, ktorá v dvoch vzájomne prepletených rozprávačských líniách vykreslila život pomerne rozmernej, no napriek tomu vcelku neznámej subkultúry.
Na pozadí príbehu dôchodkyne Lindy Mayovej (i ďalších nomádov), ktorá si aj napriek vynútenej situácii zachovala mladícky elán a pozitívny prístup k životu, autorka vykreslila podobu kočovného života. Občas radostného, naplneného novými priateľstvami, inokedy nesmierne náročného. Drina v kempoch či fabrikách aj napriek pokročilému veku, žiadna zdravotná starostlivosť, neexistujúca vyhliadka zaslúžených dní odpočinku.
Príbehy jednotlivých kočovníkov, ich útrapy, radosti či zážitky z rôznych sezónnych prác Bruder doplnila vlastnými skúsenosťami zo života nomádky. Neistota a počiatočný strach z prespávania na verejných priestranstvách vystriedala pohoda prameniaca zo zabehnutej rutiny, no i napriek trom rokom stráveným mimo domova a nadobudnutým znalostiam, ju utešovala najmä predstava, že sa kedykoľvek môže vrátiť domov.
Země nomádů je zaujímavé, miestami šokujúce čítanie, ktoré v čitateľoch vyvolá nie len zvedavosť, ale aj hlboký zármutok a donúti vás zamyslieť sa nad spoločnosťou či „istotami“, ktoré ponúka.
Viacvrstvové spoločenské romány, ktoré v sebe kĺbia sociálne problémy s problémami jednotlivca a vykresľujú úpadok vo všakovakých podobách, ja veru môžem – keď sa navyše problematiky chopí autor s takým jedinečným štýlom, aký má Pál Závada, o výbornú knihu je postarané a Jadvigin vankúšik je toho dôkazom.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že kniha ponúkne len ďalší, na pozadí vojny vznikajúci, všedný ľúbostný trojuholník, no veru nie je to tak. Autor prostredníctvom denníkových zápiskov ilustruje príbeh rozpadávajúcej sa rodiny i rozpadajúcej sa krajiny, príbeh plný naštrbených, kostrbatých vzťahov, trpkých i vášnivých priznaní a splnených aj nesplnených túžob.
Vďaka subjektívnemu rozprávaniu troch rozličných postáv má čitateľ možnosť udalosti a dôležité míľniky ovplyvňujúce život rodiny sledovať z rôznych uhlov, čím postupne odhaľuje obraz zložitých emocionálnych vzťahov, na pozadí ktorých sa odkrýva spoločenská situácia panujúca v 20. storočí v pohraničných oblastiach Maďarska.
Aj napriek nie vždy sympatickým postavám je Jadvigin vankúšik príjemnou, krásne nezvyčajnou knihou, ktorú však rozhodne nemožno zaradiť medzi „ľahké“ čítanie. Práve naopak. Či už je na vine samotná denníková forma, v ktorej emocionalita miestami vytláča chronológiu do úzadia, početné využívanie kombinovaného jazyka maďarských Slovákov či s tým súvisiace digresie v podobe vysvetliviek, každý moment si vyžaduje plnú pozornosť čitateľa.
Ak však radi siahate aj po knihách náročnejších na pozornosť, prípadne sa radíte k lingvistickým fajnšmekrom, ktorí sú ochotní akceptovať, že ľudia nie sú neomylní, Jadvigin vankúšik si určite nenechajte ujsť.
Myšlienka na ďaleké svety a mimozemské civilizácie dokáže vzbudiť pozornosť a úžas nejedného z nás – možno aj preto sa sci-fi literatúra teší takej obľube. Neznáme planéty, ktorých zákonitostiam nerozumieme, medziplanetárne lety, skafandre, tajomné oceány podivnej konzistencie či zdanlivo nikam nevedúca snaha o pochopenie. Výpočty, vynálezy, nekonečné pokusy, sem-tam nešťastné úmrtia. Stanisław Lem to v Solarise všetko kĺbi, pridáva štipku dobrodružstva a ešte čosi navyše.
Napriek veľavravnému názvu i samotnému prostrediu, kde sa dej knihy odohráva, totiž Solaris neponúka to pravé orechové len milovníkom vedecko-fantastických príbehov – na svoje si prídu aj tí, ktorých fascinuje ľudská psychika. V jeho rozbúrenom vnútri, tam kdesi uprostred neustále sa meniacich vĺn, sa totiž ukrýva aj poriadna dávka psychológie.
Autor na pozadí výskumnej misie (a s ňou spojenými komplikáciami) načrtáva problematiku ľudskej nátury – polemizuje o našich najtajnejších túžbach či obavách, dotýka sa otázky svedomia a tvárou v tvár nečakanému nezáujmu či otvorenej ignorácii poukazuje na neschopnosť, nevôľu (alebo možno dokonca strach) človeka akceptovať skutočnosť, že nie je stredobodom vesmíru.
V Solarise sa tak na jednej strane stretávame s poriadne vyšperkovaným, sci-fi terminológiou nasýteným opisom planéty, pričom spoznávame nie len jej súčasnú podobu, ale i históriu, na druhej strane sa prostredníctvom nepochopiteľnej a poriadne mentálne vyčerpávajúcej situácii, do ktorej sa dostávame spolu s výskumníkmi, ocitáme pred zdanlivo neriešiteľným problémom rozhodovania. Čo je morálne správne či únosné a ako by sme sa v danej situácii zachovali my?
Na sci-fi si veľmi nepotrpím, no čosi na psychologickom aspekte knihy v spojení s Lemovým vycibreným štýlom, vďaka ktorému som mala pocit, že sledujem poriadne prepracovaný film, ma totálne dostalo. Solaris je ako fascinujúca halucinácia hraničiaca s nočnou morou, z ktorej sa nedá prebudiť – vyvolá bezmocnosť, dezorientuje a zanechá plno nezodpovedaných otázok, no zároveň absolútne pohltí a očarí. Jednoducho wau!
Na knihách je krásna ich rozmanitosť - či už milujete prózu alebo preferujete poéziu, či radšej siahnete po beletrii alebo dávate prednosť non-fiction, každý si dokáže nájsť to svoje. Pre mňa je to pravé orechové spoločenská próza, resp. skutočné príbehy, ktoré sa dotýkajú a v plnej kráse (alebo skôr skazenosti) odhaľujú spoločenské neduhy, polemizujú o vzťahoch či približujú ten neskutočný motanec, ktorým je ľudská psychika.
Možno aj to je dôvod, prečo ma zlákali nadšené ohlasy na knihy brazílskeho autora Machada de Assisa. Hoci totiž autora ani zďaleka nemožno nazvať súčasníkom, jeho próza (v ktorej rieši práve vyššie spomínanú spoločenskú problematiku) je vraj nadčasová. Kľukatou cestou do Ria ma presvedčila, že nadčasová skutočne je, i keď priznám sa, že tentokrát mi to k šťastiu tak úplne nestačilo.
Machado de Assis v zbierke siedmich kratučkých príbehov čitateľom ľahkým, elegantným, hoci občas mierne sarkastickým, štýlom ponúka pohľad na romantické pletky súdobej brazílskej spoločnosti, na radosti či osobné drámy spojené s manželstvom, na neraz triviálne problémy, ktoré stoja v ceste šťastiu. Pri roztúžených či zlomených srdciach a zbožných pohľadoch však neostáva, na paškál si okrem romantických vzťahov berie i vzťahy, ktoré ovplyvňujú a formujú spoločnosť ako celok.
Prostredníctvom jemných dám, bohatých mládencov či vypočítavých snaživcov reflektuje názory na morálne poklesky, akými sú nevera, márnotratnosť, lenivosť či túžba po peniazoch, a poukazuje na fraškovitosť v politických kruhoch, kde panuje rodinkárstvo a neraz i nezáujem zo strany politikov.
Nuž, netvrdím, nadčasovosť knihe uprieť nemožno - Assis sa skutočne zameral na témy, ktoré sú živé i dnes a svojim rozprávaním miestami aj pobavil, no niečo na knihe ma predsa len odrádzalo od toho, aby som si pri jej čítaní povedala "wau". Bol to štýl? Nie práve sympatické postavy? Alebo snáď repetetívnosť problémov?
Neviem, no hoci sa mi príbehy z Kľukatou cestou do Ria nečítali zle, zároveň ma ani nijak zvláštne neohúrili. Označila by som ich skôr takým priemerným "neurazí, nenadchne", no dúfam, že raz ma o svojich kvalitách ešte presvedčí.
Hoci sa povinná literatúra v školách zavádzala s cieľom oboznámiť deti s najvýznamnejšími dielami svetovej tvorby a motivovať ich k čítaniu, prívlastok „povinná“ sa jej v mnohom vypomstil a na študentov mal skôr opačný vplyv. Raz za čas sa však aj medzi tými „nanútenými“ objavil autor, ktorý si získal srdcia mladých čitateľov – zaujal, dojal, opantal.
Z takých bol aj Remarque, ktorý si mnohých (vrátane mňa) získal kultovým románom Na západe nič nové a hoci som si dlho myslela, že ten už nijako neprekoná, paradoxne ma s každou ďalšou prečítanou presviedča o opaku.
Ach, Remarque, čo si mi to urobil? Naľahko zbalená som nasadla do auta očakávajúc pokojný výlet – cestu lemovanú prekrásnym výhľadom, kde-tu náznak dobrodružstva – no už po pár stranách či kilometroch som sa ocitla tvárou v tvár nečakanému zrázu, ktorý ma vymrštil priamo do srdca turbulentného závodu. Doslovného aj metaforického.
Horský vzduch a zdanlivo pokojná atmosféra vyvolaná takmer nedotknutou prírodou sa postupne, spolu s „oťukávaním si“ okolia a spoznávaním postáv, menila z ležérnej na búrlivú, z nedotknuteľnej na emočný vodopád. Zo švajčiarskych hôr do Paríža, z Paríža do Ríma, z Ríma do Benátok. Trpkosladké precitnutie, paradox života...
Ľúbostné príbehy veľmi nemusím, no Nebo nepozná obľúbencov si ma získalo. Zrejme preto, že v ňom nešlo ani tak o lásku romantickú (hoci tá sa v príbehu mihla tiež), ale skôr o lásku k životu. O vášeň prameniacu zo života na hrane, o túžbu vychutnať každučký okamih a s tým spojenú obavu, že času nie je nazvyš.
Podmanivý príbeh Remarque okorenil jedinečným štýlom a myšlienkami na zamyslenie, čím vytvoril čosi nezabudnuteľné, čosi, čo si vás k sebe pripúta a nedovolí vám "vystúpiť", pokým neprefrčíte cieľovou rovinou. Či už Remarque píše o vojne, o láske alebo o živote (a umieraní), získa si vás ako nikto iný.
Človek sa spoznáva celý život – skúša, zisťuje, padá a vstáva, trpí, teší sa, bojuje. Hľadá sa. Či už sme objavili, kým naozaj sme, alebo stále tápame, rozhodnutia ktoré ovplyvnia naše ďalšie smerovanie, nečakajú. Stredná či vysoká, práca či životný partner – voľby, ktoré sme neraz nútení urobiť priskoro... Ako však máme vedieť, čo nás po rokoch bude tešiť a napĺňať, keď ani len poriadne nevieme, kým sme? Plynú dni, týždne, mesiace, roky a ani sa nenazdáme, pol života máme za sebou, no na ceste k sebapoznaniu nie sme ani o krôčik bližšie.
Práve problematikou sebapoznávania je priam prešpikovaný útly román Domov, ktorý v nás názvom síce môže vzbudiť dojem príjemného rodinného príbehu plného lásky, porozumenia a pohody, no opak by nemohol byť pravdivejší. Harmonický život? Pekný domček kdesi na predmestí? Pokojné dni strávené v kruhu rodiny? Kdeže. Skôr sparťansky zariadená chajda v neznámom kúte krajiny, osamelé noci a (spočiatku) život bez známych či priateľov. Zato však nový začiatok, sloboda.
Autorka sa prostredníctvom hlavnej hrdinky nedotýka len otázky „hľadania samého seba“, ale paralelne rozvíja aj tematiku hľadania domova, miesta, kde možno zapustiť korene. Do popredia sa dostáva potreba priateľstva i nestálosť vzťahov či vyrovnávanie sa s takzvaným syndrómom prázdneho hniezda.
Na akciu si román nepotrpí (dominujú v ňom skôr existenciálne témy), no i napriek tomu má čo ponúknuť. Je ako život. Známy i prekvapivý, veselý aj smutný.
Domov čitateľa núti premýšľať, čo sa skutočne stalo a čo bola len možná alternatíva, no čo je dôležitejšie, ponúka čitateľovi možnosť rozhodnúť sa, čo je dôležité – dáva mu priestor urobiť si vlastné závery.
Útly román, skvelá kniha!
Starnúci rodičia a novonarodené deti. Dospievanie a s ním spojená trochu mätúca sila novoobjavenej sexuality. Generačné rozdiely. Nezabudnuteľné okamihy života. No najmä vzťahy. Vzťahy medzi mužmi a ženami, rodičmi a deťmi, vzťahy k ostatným i k sebe samému...
Či už si myslíme, že o ľudskej existencii vieme všetko, nemusí to byť zákonite tak. Čo totiž znamená byť človekom? Čo znamená byť mužom či ženou?
Nicole Krauss vo svojej najnovšej zbierke poviedok otvára dvere práve tej neznámo-známej entite menom človek a dovoľuje nám nahliadnuť na javy, psychiku či okolnosti, ktoré nás formujú. Vášeň, moc, sex, násilie, dospievanie i starnutie, sebapoznávanie.
Či už Krauss stvárňuje dospelých alebo tínedžerov, ľudí relatívne spokojných alebo takých, ktorí sa zmietajú vo víre zmätku, frustrácie a nezávideniahodných situácií, ich pocity i myšlienky vykresľuje tak hodnoverne, až si nemôžete pomôcť, musíte sa s nimi stotožniť.
Kraussovej príbehom, ktoré čitateľom podsúva s istou elegantnou razantnosťou, nechýba hĺbka - miestami sú dojemné, miestami zarážajúce, kĺbia v sebe radosť aj smútok, ľútosť aj triumf. Odhaľujú ľudské slabosti aj silné stránky, prepájajú v sebe vieru s beznádejou, rozjímajú o prchavej pominuteľnosti života.
Pre niekoho je Nicole Krauss už „stará známa“, záruka kvality či skvelého zážitku - pre mňa bola „novinkou“ a po prečítaní Byť mužom sa len s ľútosťou pýtam, prečo sa naše cesty nepreťali skôr? Výborná.
V neistých časoch medzivojnového obdobia, v časoch postupne gradujúcich antisemitistických postojov a narastajúceho národného radikalizmu nás Twardoch v gangsterke Kráľ prenáša do Varšavy, mesta dvoch tvárí. Do mesta plného kontrastov, na miesto, kde povedľa seba zdanlivo samostatne existujú dva diametrálne odlišné svety a kultúry. Na jednej strane do hĺbky spoznávame život ulice a chudoby, mesto sirotincov, bordelov a každodenného násilia, na druhej strane sledujeme vzdialenú Varšavu plnú bohatstva a prepychu, luxusných reštaurácií a elegantných hotelov. Spodina verzus privilegovaní, Židia versus Poliaci.
Autor na pozadí varšavského podsvetia, pokútneho kšeftovania a vybavovania si účtov približuje závažnejšiu spoločensko-politickú situáciu, zákulisné čachre, intrigy či mocenské hrátky a zobrazuje život v tej najvulgárnejšej a najbrutálnejšej podobe. Nie sú mu cudzie krádeže ani znásilnenia, mučenie ani vydieranie či vražda, neštíti sa podrezaných hrdiel ani rozštvrtených tiel.
Vďaka nespoľahlivému rozprávačovi čitateľ neraz tápa medzi výmyslom a realitou, pokúša sa oddeliť spomienky od fantazmagórie a postupne zisťuje, že skutočnosť je poriadne prekrútená, zmrzačená výčitkami a pocitom viny. Kráľ však nie je len šťavnato vykreslená gangsterka plná brutality a násilia, je aj obrazom súdobej Varšavy a akýmsi zrkadlom vtedajšieho Poľska. Nacionalizmus a antisemitizmus, socialisti verzus fašisti, nekonečné rozbroje v uliciach i v domácnostiach, nikdy nekončiaci konflikt medzi dvoma tábormi.
Začiatkom roka 2020, počas prvej vlny lockdownu, som sa celkom náhodne dostala ku knihe Moc faktov, ktorá mi svojím edukatívno-pohodovým štýlom nie len mimoriadne ulahodila, ale zároveň mi pomohla pochopiť, že svet na tom vôbec nie je až tak zle, čo bolo v tom čase nesmierne vítané. Nech však teoretické poznatky boli akokoľvek fascinujúce, musím priznať, že o čosi viac ma zaujali Roslingove osobné skúsenosti, od ktorých dané tabuľky či grafy odvíjal. Už vtedy som vedela, že sa o ňom chcem dozvedieť viac, preto ma vydanie jeho memoárov veľmi potešilo. Menej čísel, viac zážitkov - áno, prosím!
Rosling si toho počas života preskákal veľa, a to nie len v pracovnom, ale i osobnom živote. Vo svojej "spovedi" približuje cestu, ktorú počas rokov absolvoval - od mladého lekára túžiaceho po zážitkoch z rozvojových krajín, cez výskumníka, epidemiológa a pedagóga až po experta na globálne problémy. Vykresľuje jedinečný vzťah, ktorý zdieľal s manželkou, zachytáva skúsenosti začínajúceho lekára vyrovnávajúceho sa s rakovinou a stratou novonarodeného dieťaťa, hovorí o dlhoročnom výskume a strete s rôznymi typmi epidémií, na ktorých zastavení sa podieľal, a opisuje zoznámenie sa i spoluprácu s mnohými významnými i neslávne-slávnymi osobnosťami ako Fidel Castro či Larry Page.
Nespomínal však len na kariérne úspechy, upozorňoval i na psychické, fyzické či emočné vyčerpanie, ktoré práca lekára v teréne prinášala, na mnohé neľahké až srdcervúce rozhodnutia, ktoré musel prijať v kritických podmienkach s personálom s často minimálnym vzdelaním - zachrániť matku i keď tým zabije dieťa? prenechať situáciu na náhodu a riskovať, že príde o oboch? Rosling sa dotýkal citlivých tém súvisiacich s vlastnou nemohúcnosťou a pochybnosťami či strachom, ktoré sa ho pri vykonávaní lekárskej praxe občas zmocnili a i keď sám seba neraz označil za egocentrického človeka, z jeho slov cítiť aj istú pokoru a ľudskosť. Nesnažil sa vykresľovať v lepšom svetle, čitateľovi sa odhalil so všetkými chybami, a to mi bolo mimoriadne sympatické. V memoároch priblížil udalosti a stretnutia, ktoré ho prinútili pozrieť sa na mnohé veci z odstupu a opätovne sa nad nimi zamyslieť. Pútavé, príjemné čítanie.
Poznáte ten pocit, keď sa po čase opäť stretnete s dávnymi priateľmi, pohodlne usadení okolo stola popíjate víno, prechádzate z témy na tému, hodiny plynú a zrazu bez ostychu spomínate na chvíle už takmer zabudnuté, pochované kdesi v najhlbších zákutiach vašej mysle? Odrazu sa vo vás spustí akýsi vypínač, kolečká sa rozkrútia a keby ste aspoň na moment zatvorili oči, spomienky by splynuli do šialeného filmu tých najrozmanitejších a najneuveriteľnejších udalostí, neraz prepojených len tenučkou nitkou prchavého pocitu, osobou či miestom, kde sa odohrali.
Presne taký dojem vo vás zanechajú Dovlatovove autobiograficky ladené poviedky, v ktorých prostredníctvom závažných tém, akými sú nezamestnanosť, alkoholizmus, udavačstvo, antisemitizmus či emigrácia, poukazuje na fraškovitosť režimu v Sovietskom zväze. Z kufra, ako z pomyselného fotoalbumu, vyťahuje predmet za predmetom, jediné pozostatky, ktoré ho spájajú so životom v starej vlasti, a rozpráva príbeh obyčajného človeka - manžela, spisovateľa, disidenta, alkoholika, emigranta... Príbeh na jednej strane neskutočný a jedinečný, na druhej až smutne univerzálny.
Jeho štýl je ekonomický, vyhýba sa prehnanej opisnosti a radšej za pomoci vrtošivého vtipu prechádza priamo k veci – občas humornej, inokedy pochybnej či temnej (núdzou o variáciu najvšakovakejších zážitkov rozhodne netrpí). Nebadať uňho spomienkový optimizmus, práve naopak, realitu 70. rokov v ZSSR vykresľuje bez zbytočných prikrášlení, úprimne, no zároveň i s istou dávkou bizarnosti.
Útly, no príjemný náhľad do nedávnej minulosti, pri ktorom sa ani nenazdáte, žmurknete a ste na konci.
Chuťovečky ako Rozbitý pohár ja môžem – jedna veta na celú knihu, prečo nie – niečo na otvorenosti, divokosti textu, ktorý je rozprávaný akoby jedným dychom, ma nesmierne fascinuje, púta ma svojou neviazanosťou, prostým, no brutálnym opisom života – svojím, jeho či jej. Srandičky sem, kus vážnosti tam, k tomu slovné hrátky a bohaté odkazy na všakovaké diela svetovej literatúry, a vynikajúci zážitok je na svete.
Autor slovo prenecháva excentrickému rozprávačovi – bývalému učiteľovi, beznádejnému alkoholikovi, ktorý pokrútenými, útržkovitými slovami bez hlavy a päty, nešikovne, tak ako k nemu slová prichádzajú, píše o veciach, ktoré pripomínajú život. Píše o sebe i o iných, občas bez ladu a skladu, kašle na precíznosť štýlu či na uchopiteľnosť textu, vytvára chaos, zachytáva zdanlivo nepodstatné okolnosti, pri ktorých má čitateľ občas problém rozpoznať začiatok od konca, píše od srdca, tak ako mu slina nesie slová na jazyk. Neštíti sa nechutností, nezatvára oči pred vulgárnosťou, no priestor zároveň dáva aj humoru a optimistickým kecičkám.
Toto je taký malý poklad.
Poznáte ten pocit, keď otvoríte ospevovanú knihu a spočiatku si nie ste istí, čo si o nej myslíte, no ako otáčate stránku za stránkou, čítate a postupne sa ponárate do vĺn príbehu, začínate tomu rozumieť, úplne vám pomotá hlavu a vy jej s radosťou podľahnete v očakávaní silného zážitku? Presne taký pocit som mala pri Víťazkách - zo začiatku som si nevedela zvyknúť na štýl, vety sa mi zdali prikrátke, no keď som sa začítala, prestala som počiatočné "nepohodlie" vnímať, hltala som slovo za slovom, dychtivo som nasávala okamih za okamihom, až sa mi kniha totálne dostala pod kožu.
Túžila som dozvedieť sa viac o dvoch svojráznych ženách, ktoré boli postavené do prednej línie príbehu - o charizmatickej Blanche, ktorá svoj divoký zápal a túžbu pomáhať iným, menej šťastným jedincom, pretavila do celoživotného poslania, a zdeptanej, po "iskre" prahnúcej Soléne, ktorú vyhorenie zrazilo z piedestálu špičkovej právničky na kolená. Nie len však o nich. Spoznať som chcela aj príbehy "tých nešťastných" - pestrej spoločnosti žien, ktoré sa z rozličných dôvodov ocitli v "útulku". Niektoré utekali pred násilím v domácnosti, ďalšie zháňali útočisko pred životom na ulici a prostitúciou, iné hľadali šťastie v novej krajine.
Autorka vytvorila pôsobivý prepletenec ľudských osudov, vďaka ktorým som zažívala akýsi vnútorný prerod - Blanche mi dovolila nahliadnuť do duše toho najnesebeckejšieho človeka, so Solene a zástupom "tuláčok" som zase opäť raz pochopila, že peniaze a kariérny úspech nie sú ani zďaleka všetko a omnoho dôležitejšie sú maličkosti. Jednotlivé žienky a ich osudy si ma získali a v konečnom dôsledku aj pôvodnú "chybičku krásy", teda krátke vety, po dočítaní schvaľujem - textu dodávali údernosť a bolo jasné, že autorka nemá záujem len tak chodiť okolo horúcej kaše. Výborné, rozhodne siahnem aj po Vrkoči.
Obrovská krajina, no zároveň aj obrovská neznáma. Väčšina Slovákov si pri nej predstaví lacné, všade dostupné výrobky, typickú kuchyňu či Veľký čínsky múr. Na komunizmus, prevýchovné tábory, vnútorné spory o autonómiu či zamorenie ovzdušia, vody a pôdy si už spomenie podstatne menej z nás, resp. mnohí o spomenutých problémoch ani nevedia. Hoci si Čína postupne buduje čoraz dôležitejšie miesto v medzinárodných kruhoch, naše vedomosti o nej neraz ostávajú vágne. Tak napríklad - vedeli ste, že čínska vláda odmieta uznať suverenitu Taiwanu a považuje ho za svoju súčasť? Že v dôsledku dlhoročných sporov a tlaku zo strany KSČ žije dalajláma v indickom exile? Alebo že budúcim rodičom doktori nesmú prezradiť pohlavie ich nenarodeného potomka? (dôsledok zákona o jednom dieťati a následných početných dobrovoľných potratov, v prípad, že ženy čakali dievčatko).
V knihe Superveľmoc sa dočítate mnoho podobných zaujímavostí, dozviete sa čo-to o histórii, jazyku, náboženstve, resp.filozofických učeniach a spoločenskom povedomí Číňanov, obšírne nahliadnete na politické usporiadanie v krajine a s ním súvisiace represie, teritoriálne spory, konflikty, protesty a povstania. Vašu pozornosť si budú nárokovať raz prosperujúce, inokedy chladné, medzinárodné vzťahy, ekonomické podmienky a obchodné väzby, ktoré si Čína vybudovala doma i vo svete, postavenie Honkongu, Tibetu a Taiwanu vo vzťahu k ČĽR či nezávideniahodné podmienky, do ktorých boli uvrhnutí mnohí predstavitelia ujgurskej menšiny.
*
Hoci sa kniha dotýka mnohých momentov z histórie, je mimoriadne aktuálna a komplexná (aj keď pokojne by mohla byť aj komplexnejšia a obsahovať napr. poznámkový aparát), navyše určená širšej verejnosti, čomu zodpovedá aj prijateľný štýl a samostatne koncipované, uzavreté kapitoly (niektoré informácie sa tým pádom objavujú repetetívne, čo niektorým môže prekážať, no zároveň je to výhodné pre tých, ktorí sa knihou budú prehrýzať dlhšie). Mne osobne dala veľa, dozvedela som sa mnoho vecí, o ktorých som ani netušila, a teda môžem len odporúčať. Ak chcete o Číne vedieť viac, neváhajte
Ubehlo už niečo vyše roka odvtedy, čo boli zavedené prvé karanténne opatrenia, a buďme k sebe úprimní, už len zmienok o lockdowne, testovaní, korone či karanténe máme všetci plné zuby. Viacerí sú z aktuálnej situácie unavení (fyzicky, psychicky či emočne) a mnohí sa pri predstave, že by o korone mali čítať ešte aj v rámci oddychu, pravdepodobne zháčia a povedia si "tak to teda nie", no možno práve príbehy iných sú to, čo potrebujeme, aby sme pochopili, že pocit bezradnosti, smútku, depresie, strachu či dokonca hnevu nepociťujeme sami.
19 príbehov, 19 (známych i neznámych) osobností, 19 rozličných pohľadov. Každý svojský, uchopený z iného uhla, no do istej miery všetky rovnaké. Z niektorých srší radosť a optimizmus, z iných prekvapenie nad ochotou a obetavosťou iných, v ďalších je citeľný smútok, zúfalstvo či frustrácia. Paleta pocitov odzrkadlená v kratučkých textoch je ozaj pestrá a čo je dôležitejšie, nám všetkým známa, pochopiteľná.
O svoje spomienky, zážitky a skúsenosti sa podelili ľudia, ktorých sa situácia dotkla osobne i profesne, niektorí nám dovolili nazrieť do zákulisia nemocníc a laboratórií, iní zase poodchýlili dvere vlastných domácností a pozvali nás do svojich životov. Či už ste na situáciu spočiatku zareagovali skepticky alebo ste sa úzkostlivo pripravovali na najhoršie, či už si uchovávate optimistický pohľad na svet alebo sa vás postupne čoraz viac zmocňuje úzkosť, svoj príbeh si tu nájdete a na niektorých sa dokonca aj pobavíte.
Knižka je to útla a príbehy zhltnete raz dva (pokiaľ si ich nebudete chcieť dávkovať postupne), no hoci vám nezaberie veľa času, pravdepodobne vo vás ešte na istý čas ostane otázka - aký majú jednotlivci na situáciu pohľad dnes. Predsa len už odvtedy, čo dali dokopy svoje texty, nejaký ten piatok ubehol a mňa (a možno neskôr aj vás) by nesmierne zaujímalo, či si podaktorí dokázali udržať svoj optimizmus.
Už dlho sa mi nestalo, že by som z prečítanej knihy mala také protichodné pocity, aké vo mne vyvolala novinka Lucindy Riley, ktorá si ma pred časom získala sériou Sedem sestier. Tú som si okamžite zamilovala a podobnú oddychovú atmosféru som očakávala aj od jej Dievčaťa na útese, no keď poviem, že tentokrát pre mňa čítanie bolo ako jazda na húsenkovej dráhe, vôbec nebudem preháňať - toľko rôznorodých pocitov... Ale pekne poporiadku. Tentokrát nás autorka spolu s tromi generáciami užialených, trpiacich žien prevedie malebným prostredím rurálneho Írska, zavedie nás do vojnou zmietaného Londýna a na chvíľu nakukneme aj do mesta, ktoré nikdy nespí - rušného New Yorku. Spolu s protagonistkami budeme od začiatku do konca prežívať žiaľ zo straty a trýznivú nerozhodnosť, zmätok z nového sveta, do ktorého sú nečakane hodené. Historickú linku Lucinda tak, ako už mnohokrát predtým, zvládla bravúrne, hodnoverne opísala nástrahy, radosti a bôle minulosti, postavám vdýchla život a charakter, ktorým si ma úplne podmanili, ich strasti ma chytili za srdce a skutočne som mala pocit, že sa v Londýne a Írsku 20. storočia nachádzam spolu s nimi - túžobne som očakávala správy z frontu, priala som si, aby sa nekonečná vojna už konečne skončila a život sa vrátil do starých koľají, aby som si mohla užívať život, ktorý si postavy vysnívali. Hoci tie ženy nesmierne trpeli, neskutočne som si ich príbehy užívala, dojatie sa striedalo so zvedavosťou a smútkom s radosťou. Zlom však nastal pri príbehu zo súčasnosti, ktorý sa spočiatku javil ako záživný, pútavý a tajomný, no potom autorka predstavila romantickú linku a ja som si hneď spomenula, prečo sa romancám vyhýbam. Ach to klišé. Neskutočne frustrujúce, mala som chuť kričať. V istom momente sa v texte zjavila veta "Znie to ako scéna z filmu.", čo podľa mňa opísanú romantiku dokonale vystihlo. K tomu sa ku koncu pridal predvídateľný dej a nerozhodnosť bola na svete.
A verdikt? Úprimne netuším. Aj sa mi páčila, aj nepáčila, no rozhodne ju nechcem zatracovať - z veľkej časti som si ju užila a verím, že romantickejšie založené duše sa bez problémov prekusnú aj romantickou linkou, no ja som na to zrejme až príliš pragmatická.
Uchopiť život a skutočne mu porozumieť nie je vôbec ľahké - tvoria ho milióny okamihov, každý jeden ovplyvňovaný nekonečným množstvom rozhodnutí. Malých, veľkých, našich i cudzích. Spolu vytvárajú mozaiku bytia, prepletajú sa, vlnia, občas sa zauzlia a vytvoria problematické hrčky, ktoré sa nedajú rozmotať. Rozhodnutie, ktoré učiníme dnes, môže ovplyvniť náš život o deň, dva, týždeň, rok či desaťročia. Ovplyvní nás, no môže ovplyvniť aj iných. A niekedy na našich rozhodnutiach absolútne nezáleží, niekedy sa život jednoducho deje a nech urobíme čokoľvek, nezmeníme to.
Niekedy sa narodíme problémovým rodičom, vyrastáme na periférii v totálnej chudobe, obklopení samými grázlami a rovnakými zúfalcami ako sme my sami, na mieste, odkiaľ niet úniku a jedného dňa, keď si nedáme pozor, zistíme, že sme v 17-tich nechcene otehotneli a aj keď by sme si toho drobca chceli nechať, vieme, že vyrastať v takých podmienkach je naprd. Niekedy sa zase celý život vnútorne vyrovnávame s fyzickým hendikepom a aj napriek tomu, že sa dobre vydáme, šťastie nám uniká, sen o rodičovstve sa pomaly rozplýva, túžbu nahrádza zúfalstvo, podrýva už aj tak krehký vzťah, ničí nás.
Silvia Avallone svojím neobyčajným rozprávačským talentom verne a dojemne zachytila komplikovanosť života, túžbu po materstve, rodičovstve, lepšom živote a strach z nepoznaného, kontrastným zobrazením hlavných hrdiniek poukázala na to, že nájsť šťastie a byť spokojný nie je len otázka peňazí či prestíže a že zdravie sa kúpiť nedá, no zároveň poskytla priestor nádeji a viere, sile nevzdávať sa. Nádherná kniha, silné príbehy a spôsob, akým to autorka celé preplietla, akým spojila osudy jednotlivých postáv - podmanivé. Odkiaľ je život dokonalý je silný adept na zoznam tohtoročných topiek.