booklovertina komentáře u knih

Rukami mi tento rok prešla nejedna MM-ka, každá svojsky jedinečná, každá pútavá a obohacujúca, no ako sa hovorí, to najlepšie prichádza na koniec a Kolibrík je toho žiarivým dôkazom. Spoločenský román skrz-naskrz prešpikovaný úzkosťou? Áno, prosím.

Nenaplnená láska, narušené vzťahy, naštrbené putá, k tomu psychické problémy, psychoanalýza, nekonečné pády či sklamania a veľa, veľa smrti v tých najrôznejších podobách... Oceňovaný autor Sandro Veronesi prostredníctvom Marca Carreru, očného lekára zdanlivo ustrnutého v priestore a čase, vykreslil tragédiu jednej rodiny v priebehu niekoľkých desaťročí, no hoci si Marco (i ďalší rodinný príslušníci) užili drámy a depresívnych chvíľok viac než dosť, Kolibrík ani zďaleka nie je len o tom zlom či drastickom. V príbehu sa tvárou v tvár fackám, ktoré protagonistom uštedril život, stretávame i s nemalou rezistenciou, odporom či vnútornou silou, spolu s Marcom padáme, no opäť vstávame, bojujeme.

Do istej miery spoločenský, do istej miery psychologický, miestami až filozofický román však neočarí len pestrou paletou neľahkých tém, ktorých sa na svojich stránkach dotýka, ale ohúri i samotnou formou. Nelineárna štruktúra, skákanie v čase, prúd myšlienok či striedavé rozprávanie prekladané mailovou a listovou korešpondenciou, Veronesi svoju kreativitu na uzde rozhodne nedržal. Pohral sa s úsekmi i slovami, behal z miesta na miesto, no i tak nám prostredníctvom útržkov poskytol komplexný obraz neľahkého života.

K záveru sa príbeh síce trochu zopsul, zakopol o polienko sentimentálnej patetickosti, no tých pár strán mu dokážem odpustiť – veď prižmúriť očko kvôli zvyšku románu, ktorý pokryl celú škálu tém, zosobnil toľko emócií a zachytil život v tých najkrajších i najhorších okamihoch, nie je vôbec problém. Nečakajte nijaký akciou preplnený dej – tú vám Kolibrík skutočne neponúkne – no ak túžite po troške drámy, existenčnej úzkosti či štipke filozofie zaobalenej do jedinečnej mozaikovitej štruktúry, potom je to román ako stvorený pre vás. Je drsný i dojímavý, kreatívny, miestami ironický. Slovom – úžasný.

5 10.04.2022

Niektoré príbehy sú priamočiare a hneď nám prezradia prvé i posledné, iné naopak kľučkujú – skáču z miesta na miesto, robia obrátky, vracajú sa tam, kde začali. Zahmlievajú, kĺbia v sebe viaceré skutočnosti...

A presne taká je aj Pani Dallowayová – ako cesta veľkomestom – putujete z miesta na miesto, pešky či autobusom sa presúvate sem a tam, pozorujete okolie, spoznávate ľudí. Občas sa pri niekom pristavíte, prehodíte slovko, navzájom sa podelíte o obavy, aj keď nie tak celkom, veď predsa nemôžete stratiť tvár... Zrazu pred vás na chodník dopadne nešťastník hľadajúci pokoj v náručí smrti, no vy ho len prekročíte a idete ďalej. Nasadíte si masku chladného nezáujmu, myšlienky rozutekané na všetky strany, len nepatrný šum v pozadí vášho trápenia.

Či už sa mestom presúvate po svojich, na bicykli alebo len prstom po mape, román Pani Dallowayová je ako váš tieň – zavedie vás na všakovaké miesta, alebo skôr k všakovakým ľuďom. Manželka zbohatlíka, vojnou strápený veterán, dobrodruh-navrátilec, zatrpknutá šedá myška či milujúca manželka márne sa snažiaca uľaviť svojej polovičke v nepochopiteľnom trápení mysle... Niekoho sužujú banality v podobe absentujúcej pozvánky na obed, iní sa trápia s posttraumatickým stresom, vyrovnávajú sa s myšlienkami na samovraždu či opätovne jatria rany starej lásky.

Pani Dallowayová nepatrí ku knihám, ktorých dominantou je dej (veď usúďte sami, že opis dňa smerujúceho k náhodnému večierku – k akejsi výstrednosti londýnskej smotánky – zrovna nesrší dynamikou), oveľa dôležitejší je v jej prípade prekrásny jazyk, prešpekulovaná hra so slovkami či bohato vykreslený vnútorný svet postáv, ich radosti, trápenia a bôle, ktoré postupne, kúsok po kúsku odhaľujeme, no v jej prípade to ani nevadí, Virginia Woolfová absenciu akcie viac než vynahradí.

Je to love story? Tragický obraz nekonečného trápenia jedincov? Či možno kritika súdobej spoločnosti? Nuž, Pani Dallowayová si uchmatla z každého rožku trošku a hoci poetický štýl, ktorý zosobňuje, zrejme nesadne každému, za pozornosť rozhodne stojí.

3 10.04.2022

Byť tlstou vo „svete manekýnok“ nie je vôbec jednoduché – prezývky, posmech, nízke sebavedomie... Nástrah je viac než dosť. Byť však tlstou a navyše škaredou... nuž, to už je úplne iné level utrpenia – možno si do vás občas niekto rypne, možno vám prischne nepekná prezývka a možno vás v škole jedného dňa „označkujú“ ako jaternicu...

Nelichotivá nálepka, ktorá by rozplakala davy a zlomila srdce nejedného tínedžera, o Mireille to však neplatí. Tá si s urážkami už nejaký ten piatok tyká a z poníženia v podobe umiestnenia sa na rebríčku víťazov v nechutnej súťaži si nič nerobí – vtipnou hláškou a myknutím pleca sprostú narážku odbije a ďalej dumá nad nerozvážnosťou vlastnej matky – ako len, dopekla, mohla vliezť do postele s takou „ohavou“, akou je jej otec?

Nuž, hrošiu kožu by Mireille mohol nejeden z nás závidieť a inak to nie je ani s ďalšími dvomi jaternicami, ktorých nechcený titul trápi o čosi viac. Aj to sa však napraví, stačí spoločný osud, pár neskorých nočných návštev a prekvapivé priateľstvo je na svete. Už len nasadnúť na bicykle, zbaliť pár maličkostí a vyraziť. Hurá na dobrodružstvá, hurá na Paríž!

Kedysi som young adult príbehy hltala jeden za druhým, no dnes už si na ne nepotrpím – časom zovšedneli, stratili lesk, stali sa nezaujímavými, no o Jaterniciach to našťastie neplatí – im nálepka tuctovosti rozhodne neprischne. Clémentine Beauvais vytvorila niečo jedinečné – vtipné, no zároveň plné neľahkých tém. Dotkla sa šikany, fat shaming(u), telesných postihnutí i psychických problémov, no zároveň si posvietila aj na problematiku neúplných rodín, nevlastného rodičovstva či sily masmédií. Miestami bol príbeh síce trochu pritiahnutý za vlasy (rozumej nerealistický), ale čo na tom. Mal šmrnc. Mal pôvab. Mal... jaternice.

Čo vám budeme hovoriť, bavila som sa (a veľmi). Vydavateľstvo Absynt svoju najnovšiu edíciu nemohlo odštartovať lepšie - teraz už len čakať, s čím nás prekvapí najbližšie.

1 10.04.2022

S Johnom Steinbeckom som sa prvýkrát neoficiálne zoznámila na strednej škole, a to vďaka zanietenému básneniu mojej angličtinárky, ktorá ho absolútne zbožňovala. Jej nadšenie bolo nákazlivé a horlivosť, s akou opisovala jeho romány, neskutočne chytľavá. Nebudem klamať a rovno priznám, že z jej výkladov si nepamätám ani slovo, no čosi z jej zápalu vo mne (aj napriek všetkým tým rokom) ostalo – Steinbeck sa po celý čas „vznášal“ kdesi v pozadí mojej mysle a hoci reálny priestor medzi mojimi „prečítanými“ veľmi nedostával, nezabúdala som naňho. Stále tam kdesi bol, vyčkával, až sa napokon dočkal...

...A totálne ma ohúril. Už pri čítaní cestopisu Potulky s Charleym som pochopila to nadšenie, ktoré sa s ním spájalo, no majstrovstvo Steinbeckovho štýlu sa mi v plnom rozsahu odhalilo až s románom Neznámemu Bohu (a to vraj patrí k jeho slabším titulom). Tie opisy prírody, vykreslenie vnútorného sveta hlavného protagonistu či neskutočná atmosféra, ktorá z príbehu presakovala v takej miere, až som mala pocit, že som priamo tam, na pláňach Salinaského údolia a spolu s Jozefom a jeho bratmi zaháňam dobytok, slávim fiestu či netrpezlivo (ba až vyplašene) obchádzam z miesta na miesto, pokukujem na oblohu a vrúcne si želám, aby zapršalo. To bolo niečo úžasné.

Steinbeck i na relatívne malom priestore vytvoril príbeh väčší ako život – na pozadí vcelku obyčajného života novousadlíkov prepojil kontroverznú otázku viery, jej rozličných podôb a spôsobu, akým diktuje naše činy, so vzťahom človeka k prírode, pričom svojmu rozprávaniu dodal poetický, miestami až biblický rozmer. Opieranie sa o barličku, o tú neviditeľnú entitu, na ktorú sa obraciame, keď všetko ostatné zlyhá, a hľadanie tej správnej cesty kdesi na rozhraní presvedčení, polemizovanie o živote, smrti či osude... Neznámemu Bohu priam prekypoval symbolizmom, alegóriami a akousi životnou múdrosťou, ktorá k človeku prichádza ruka v ruke so skúsenosťami.

Miestami to nebolo ľahké čítanie, predsa len – symboliku nemožno vnímať povrchne – no i tak išlo o podmanivý, priam duši lahodiaci príbeh. Ak vie toto Steinbeck ponúknuť v knihe, ktorú napísal v podstate na začiatku svojej autorskej púte, neviem sa dočkať, čo objavím ďalej

2 10.04.2022

Grécke mýty sa už celé stáročia tešia nesmiernej obľube a ako to už s obľúbenými príbehmi býva, je jedno, koľkokrát ich vidíme, čítame či počujeme, stále nás vábia, lákajú a (prekvapivo) stále majú čo ponúknuť. Zrejme aj to je dôvod, prečo retellingy britského komika Stephena Frya nadchli nejedného čitateľa – starodávne (a najmä svetoznáme) príbehy prerozprávané jazykom 21. storočia? Áno, prosím.

Nuž, Mýty si ma získali a s rovnakým nadšením, s akým som sa s nimi vlani lúčila, som sa tentokrát púšťala do ich nepriamo-priameho pokračovania. Kým Mýty čitateľov oboznámili s antickou verziou prapočiatku všetkého a priblížili nám radosti a strasti Titanov i Olympanov, Hrdinovia (ako už samotný názov napovedá) pozornosť upriamili na ich smrteľných potomkov. Herakles, Iason, Teseus, Oidipus... Silní či odvážni, múdri či prefíkaní – jednoducho vyvolení, no i tak neraz skúšaní osudom.

Fry čitateľov spolu s hrdinami povodí po všetkých kútoch starovekého Grécka, dopraje im poriadnu dávku príšer, nekonečných (neraz nebezpečných) úloh a pomstychtivých bohov, no i čo-to z dôvtipu, krutosti, priateľstva či zrady. Podobne ako v Mýtoch, aj tu životné údely jednotlivých hrdinov tvorili samostatné celky – občas sa prelínali, občas sa do istej miery opakovali - no zatiaľ čo Mýty priam prekypovali Fryovým jedinečným humorom, ktorý známym príbehom prepožičiaval punc originality, pri Hrdinoch to, žiaľ, nevyšlo.

Och nie, nechápte ma zle, snaha a pokusy o zrekapitulovanie tej vtipnej odľahčenosti boli, no kým v Mýtoch Fryov humor pôsobil prirodzene, v Hrdinoch sa nenútenosť akosi vytratila a tie kde-tu sa vyskytujúce vtipné hlášky v konečnom dôsledku vyznievali silene. To, čo Mýty vyzdvihlo, Hrdinov mierne potopilo – stále to bolo príjemné čítanie (hoci do istej miery repetetívne), stále som sa čo-to dozvedela (o existencii Bellerofonta som až donedávna absolútne netušila), no mám pocit, že kniha tak trochu zakopla o úspech staršieho súrodenca. Chcela sa mu vyrovnať, no ten ju zanechal kdesi v prachu ďaleko za sebou. Nebolo to zlé čítanie, malo však potenciál byť lepšie. Nevadí, niekto musí byť aj druhý

10.04.2022

Nie je to tak dávno, čo som skladala nadšené ódy na Steinbeckovu knihu Neznámemu Bohu, no ak som pri nej hovorila o úžase, prekonaných očakávaniach či priam neskutočnom spôsobe, akým autor dokázal zachytiť dychberúce scenérie, nebolo to nič v porovnaní s románom Na východ od raja, ktorý (ako som mala možnosť presvedčiť sa) je za Steinbeckov magnum opus označovaný celkom oprávnene.

Generačný román, rodinná sága, modernejšie prerozprávanie jedného z najznámejších biblických príbehov či možno z každého čosi – na tom, ako Na východ od raja označíme, až tak nezáleží, dôležitejšie je, že je to vskutku majstrovské dielo americkej literatúry. Príbehy Traskovcov a Hamiltonovcov totiž nie sú len príbehmi daných rodín, nie sú len kúskom popísaného papiera, ale sú príbehmi nás všetkých.

Steinbeck sa so svojimi postavami nemaznal, z generácie na generáciu z nich doslova žmýkal dušu, obnažoval ich v celom ich hneve a bolesti, no čas od času im doprial aj závan príjemných chvíľ. Vychádzať s nimi nebolo vždy ľahké, no tvárou v tvár ich nedokonalostiam si uvedomíte jedno – Steinbeckove postavy sú až bolestivo ľudské.

Balansovanie na hranici dobra a zla, putovanie po známych chodníčkoch i hľadanie si vlastnej cesty, nenávisť, zatracovanie aj odpúšťanie. Cnosť a hriech či možnosť voľby, ktorá nám bola daná. Steinbeck život v Salinaskom údolí ani zďaleka nevykreslil len čierno-bielo, práve naopak, dal nám možnosť uvedomiť si, že i dobrota v sebe ukrýva kúsok zla (a naopak), respektíve že svetlo bez tmy existovať nemôže.

Možno sa pri prvom strete s románom zháčite, možno vás jeho hrúbka privedie na pochyby, no nenechajte sa odradiť, Na východ od raja za ten čas stojí. Výborné, výborné a ešte raz výborné.

16 10.04.2022

Poznali sa takmer celý život, vzájomne sa podporovali, usmerňovali, jeden druhého držali nad vodou a zrazu... sa mali rozlúčiť. On uznávaný psychiater a svetoznámy autor, ona výborná profesorka a popredná feministka, bojovníčka za rodové práva. Vyše šesťdesiat rokov spoločnej radosti i strastí, láskou a porozumením naplnených okamihov i občasných chmúrnejších dní sa zrazu malo skončiť.

Na jednej strane ani jeden z nich nič neľutoval, spoločne strávený život i chvíle zaslúženej samoty si obaja pochvaľovali, veď si ich užili naplno, na druhej strane ich vedomie blížiacej sa smrti (a s ňou spojenej straty či opustenia) bolestivo zasiahlo. Tvárou v tvár novovzniknutej situácii sa však neuzavreli do seba, ale tak, ako i mnohokrát predtým, sa jej rozhodli čeliť spoločne.

V emocionálnej spovedi Otázka smrti a života zachytili neľahkú realitu ich posledných spoločne strávených chvíľ – občas nádherných, naplnených smiechom a radosťou z času stráveného s rodinou či priateľmi, s ktorými zdieľali nezabudnuteľné zážitky, inokedy bolestných, pretkaných zúfalstvom a myšlienkami na vytúžený koniec.

O svojich skúsenostiach so zdravotnými problémami, nevyliečiteľnou chorobou či s čoraz nástojčivejšou otázkou "čo bude potom", ktorá sa nad nimi vznášala ako prízrak, rozprávali celkom otvorene, bez zbytočnej strojenosti, čím ich spomínanie nadobudlo ešte intímnejší (no zároveň bolestnejší) rozmer. Vo svojej surovosti to bolo dojemné, v drsnosti prekrásne.

Skutočná labutia pieseň dvoch prepletených duší

10.04.2022

K sérii Sedem sestier som sa dostala takpovediac náhodou a hoci som to spočiatku nepovažovala za veľmi pravdepodobné, predsa len som si príbehy jednotlivých sestier – také oddychové, no predsa pútavé – obľúbila. Hltala som jeden za druhým, lietala z krajiny do krajiny, z kontinentu na kontinent a spolu s dievčatami som objavovala nepoznané tajomstvá minulosti. Nech už som však o nich zistila čokoľvek, nech už sa mi vďaka stránkam kníh akokoľvek priblížili, jedna záhada mi aj naďalej nedávala spávať – kto je „stratená sestra“.

Tak ako tisícky ďalších čitateľov, aj ja som netrpezlivo čakala na to veľké odhalenie, no nech už som si od jej príbehu sľubovala čokoľvek, toto veru nebolo ono (a žiaľ to nemyslím v pozitívnom zmysle). Rovnako ako už mnohokrát predtým, aj príbeh „stratenej sestry“ Riley situovala striedavo do minulosti a do prítomnosti, no kým historická linka približujúca život prostého írskeho ľudu a dobrovoľníkov bojujúcich za oslobodenie krajiny spod britskej nadvlády predstavovala príjemné nahliadnutie na sociálno-politickú situáciu Írska 20.storočia, udalosti odohrávajúce sa v prítomnosti... nuž miestami už ani nemohli byť absurdnejšie.

Netvrdím, že to tak bolo stále – aj prítomná dejová linka mala svoje svetlé momenty – no neraz sa stalo, že som sa len neveriacky chytala za hlavu nad neskutočnými plánmi či cieľmi, ktoré sestry spriadali, aby zistili totožnosť ich „zatúlaného súrodenca“ a ak som takmer každú druhú stranu frustrovane nerozhadzovala rukami nad neschopnosťou postáv vyriešiť niečo naraz bez zbytočného odpočinku či vyčerpaného sťažovania, tak som tak neurobila ani raz.

Tak rada by som konkretizovala, čo presne mi na vývoji prítomných udalostí vadilo, no tým by som pokazila zážitok všetkým, ktorí sa k Stratenej sestre ešte nedostali, a to by som nerada. Nuž, po prečítaní (zatiaľ) posledného dielu som ostala rozpačitá – do istej miery som sa bavila, no zároveň som ostala sklamaná. Žiaľ, táto časť mi nebola úplne po chuti.

3 10.04.2022

Tvárou v tvár našej márnivosti či túžbe po nadradenosti si neraz namýšľame, že sme pokorili svet a pochopili princípy jeho fungovania. Pretvárame a zotročujeme si panenskú prírodu, divoké zvieratá staviame do pozície atrakcií či domácich miláčikov, pokúšame sa ich socializovať a nahovárame si, že vďaka dlhodobému pozorovaniu vieme, ako zmýšľajú... Až kým v ich správaní nenastane „skrat“ a nám neostáva iné, než vyrovnať sa s dôsledkami – so škrabancami, uhryznutiami, dotrhaným oblečením či dokonca smrťou.

Začala som asi trochu zostra, preto je na mieste povedať, že hoci sa Projekt vlk problematiky „zdomácňovania“ divokých zvierat či etickej otázky zoologických záhrad dotýka, rozhodne nie je len o tom. Švédsky novinár Lars Berge totiž na pozadí tragédie – smrteľného útoku vlka – vykreslil omnoho komplexnejší „príbeh“, príbeh človeka a prírody.

Berge čitateľa striedavo prevádza kolmårdenským komplexom a súdnymi sieňami, zoznamuje nás s jednotlivými svorkami, hierarchiou či s vzťahom vlk – ošetrovateľ, oboznamuje nás s históriou zoologických záhrad i s postavením vlka vo švédskej spoločnosti v priebehu desaťročí a dovoľuje nám kriticky nazrieť na kapitalisticky orientované zmýšľanie človeka, ktoré čoraz väčšmi zasahuje do fungovania „voľnej“ prírody.

Nuž, zviera nie je hračka a divoké už vôbec nie.

Projekt vlk rozhodne nenudí – je pútavý, čtivý, a hlavne ponúka mnoho podnetov na zamyslenie.

2 10.04.2022

Sklopený pohľad, tupý výraz, občasné myknutie plecom a taký ten IDGAF attitude moderného človeka ignorujúceho akékoľvek problémy ohrozujúce jeho apatiu či narúšajúce bublinu nezáujmu, ktorú si okolo seba vytvoril... Bezhraničnej hlúposti, slepého nasledovníctva i letargie je GRM plná, no tam to ani zďaleka nekončí. Nevšímavosť spoločnosti sa prepletá s vymývaním mozgov či oblbovaním obyvateľstva, podáva ruku násiliu a otvára tak dvere celému radu traumatických udalostí deptajúcich ublíženú dušu jednotlivca.

Sibylle Berg prostredníctvom štyroch mladistvých približuje desivú realitu zajtrajška (i dneška), pohráva sa s myšlienkou rozvrátených rodín a traumatického detstva, koketuje s alkoholizmom, drogami a nútenou prostitúciou, chudobu prelína s bezdomovectvom, rozpad spoločnosti s návratom k starým poriadkom.

Rasizmus, homofóbia, mizogýnia, ženy ako menejcenné bytosti a (žiaľ) úspešná snaha o potláčanie reprodukčných práv. Láskavé slová, blahosklonné úsmevy či nežné pohladenia? Ale kdeže! Skôr krutosť zakorenená v nedostatku solidarity a súcitu. Zanedbávanie, zneužívanie, existenciálna únava a depresia, no hlavne beznádej. Znova a znova. Priam z knihy srší – deptá a vyčerpáva.

GRM sa doslova zvíja v špine, no zároveň nebojácne kričí, z plného hrdla vrieska na okoloidúcich a načahuje ruky ku každému, kto je ochotný počúvať. Dajte si ju! Síce vás trochu prefacká (no dobre, skôr vám zopárkrát poriadne pribije a pridá k tomu aj pár kopancov), no stojí za to.

1 10.04.2022

Z historických kníh či učebníc dejepisu už o traumatickej minulosti Pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky čo-to vieme, no nech je naša snaha pochopiť a porozumieť akokoľvek veľká, skutočná hĺbka tragédie nám ostáva skrytá.

Pri systematickom vyvražďovaní, segregácii, dehonestácii kultúrnych prvkov či zákaze tradičných rituálov totiž kolonizácia neskončila, o slovo sa v priebehu dejín hlásili aj „internátne školy“ – (vraj) vzdelávacie inštitúcie určené na „prevýchovu“, s ktorých dosahom sa príslušníci jednotlivých kmeňov vyrovnávajú dodnes.

Zákaz materinského jazyka, degradácia, fyzické tresty hraničiace s mučením či sexuálne násilie zo strany cirkevných predstaviteľov... Otrasné zaobchádzanie, ktoré bolo roky mlčky prehliadané a potichu tolerované, do sveta „vyvrhovalo“ zlomených, psychicky labilných jedincov neschopných začleniť sa do spoločnosti, tíšiacich svoju bolesť v alkohole či drogách. Chudoba, absencia spoločenských väzieb, výbušnosť, samovraždy.

Joanna Gierak-Onoszko bolestivé spomienky preživších zručne prepájala s historickými reáliami, čím vytvorila komplexný obraz zosobňujúci vzťah Kanady a Prvých národov – priblížila tyraniu v školách i problematiku kultúrnej apropriácie, dotkla sa fetišizácie pôvodného obyvateľstva i systematického násilia páchaného na domorodých ženách a neopomenula ani poľutovaniahodný prístup, s akým kanadská vláda (aj cirkev) k problematike pristupovala.

Vzhľadom na tematiku a rozsah tragédie sa až zdráham napísať, že 27 Smrtí Tobyho Obeda je výborná kniha, no ona taká skutočne je. Drastická, tvrdá, bolestivá, miestami poriadne nechutná, no potrebná!

3 10.04.2022

Na začiatku bola sama, kráľovná, no zrazu ich bolo päť. Ostala otrasená, zlomená. Ohrdnutá. Túžila po pomste. Túžila napraviť krivdy, ktoré jej tie neprajníčky vykonali, túžila mať manžela znovu len pre seba... Konfrontáciu po konfrontácii však začínala chápať, že na vine nie sú ony, ale on. Že tých oklamaných bolo viac. Že láska jednej ženy sa nemôže rovnať výhodám, ktoré mu ponúka tradičná spoločnosť...

Odlišný prístup vo výchove, mnohoženstvo či banalita v podobe tých najlahodnejších kúskov večere... Pre neho chrumkavý chlieb, pre ne omrvinky. Pre neho výhody, pre ne utláčanie. Na jednej strane to jemné - ženské, na druhej to dominantné - mužské.

Mozambická autorka Paulina Chiziane sa prostredníctvom príbehu polygamie, príbehu lásky a nekonečných úderov i sklamaní, pozrela na zúbok jednej z mnohých afrických spoločností. S vtipom a poriadnou dávkou melodrámy približovala rozdiely kmeňových kultúr, konfrontovala tradície s cirkevným učením, kritizovala zaužívané a pritom vykresľovala bohatý, i keď značne frustrujúci, vnútorný svet obyčajnej ženy vyrovnávajúcej sa s polenami, ktoré jej milovaný manžel (i spoločnosť) neustále hádzali pod nohy.

,,Ak je polygamia prirodzený stav a náš údel, tak ťa prosím, Pane Bože, prinúť nového Mojžiša, aby v novej Biblii vykreslil jedného Adama a toľko Ev, koľko je na nebi hviezd. Nech zopár Ev na striedačku melie, drhne, varí, masíruje a umýva Adamovi nohy.,,

1 10.04.2022

Jaskyne, katakomby, podzemné mestečká, korytá „bezhviezdnych" riek či priestory ukryté v oceánskych hlbinách a ľadovcových kryhách... Hoci si pod „podzemím“ môžeme predstaviť skutočne čokoľvek, neraz sa nám spája s tajomnom či klaustrofobickým pocitom stiesnenosti.

Temnota, chlad a neznámo, pocit opustenosti i nepríjemná predstava smrti. Negatívnych konotácií, ktoré v nás podzemie evokuje, je neúrekom, no nie vždy sú celkom na mieste. Podzemie je totiž fascinujúce miesto, ktoré priam hmýri životom a rôznorodou aktivitou. Je historickým zrkadlom ľudstva i samotnej prírody – dôkazom o vzájomnom ovplyvňovaní sa v priebehu storočí.

„Do podzemia už veky ukladáme to, čoho sa bojíme a čo chceme zanechať, i to, čo milujeme a chceme zachrániť.“

Robert Macfarlane to nevidené, ukryté v hlbinách, dlhé mesiace zaujato skúmal a svoje zážitky, neraz nebezpečné, lyricky opísal. Hodiny, ba dokonca dni, bez slnečného svetla, stiesnené priestory, cez ktoré sa ledva prepchal, tony kamenia či zeme tlačiace sa naňho zo všetkých strán.

Éterické opisy prostredia – krasových jaskýň, banských šácht či ľadovcových mlynov – prepájal s mytológiou, cestopisné úseky obohacoval o poznatky z biológie, geológie či histórie a svojským spôsobom – putovaním z miesta na miesto – približoval všakovaké spôsoby využitia podzemia. Vedecké experimenty, úschovne i hrobky či bohatá undergroundová kultúra.

Občas som sa v jeho preskackavom štýle strácala, no i napriek tomu si myslím, že Macfarlane vytvoril niečo úchvatné – fascinujúce aj hrozivé, lákavé aj desivé. Na jednej strane sa podobne ako on túžite ponoriť do hlbín, no na druhej ste radi, že si atmosféru tých miest môžete vychutnať len z pohodlia domova.

Podzemie vás bude lákať vydať sa na cesty, preskúmať svet, miesta, ktoré sú väčšinou skryté, no zároveň vás donúti zamyslieť sa nad tým, aký obrovský dosah má človek na prírodu. Na tú terajšiu i minulú, no čo je najhlavnejšie, na tú budúcu.

2 10.04.2022

Od Freudovej biografie ma to, tak nejako prirodzene, ťahalo k jeho štúdiám - k dvojrozmernému obrazu človeka som túžila pripojiť ďalšie dimenzie a (opätovne) ho spoznať nie len ako manžela či otca, ale i ako psychoanalytika a vedca. Ako niekoho, kto skúmal zákutia ľudskej mysle a (hoci neraz chybne) formoval a posúval hranice psychológie,

Sexualita, vnímanie vlastného ja, náboženstvo či umenie - Freud svoje psychologické poznatky uplatňoval skutočne všestrane. Analyzoval, bádal, porovnával, pokúšal sa identifikovať problém. Výber štúdií Umenie a psychoanalýza čitateľa prevádza rozmanitou zmesou textov, v ktorých Freud (a.k.a. umelecký nadšenec) skúmal motiváciu maliarov, sochárov i spisovateľov k vytvoreniu toho-ktorého diela v takej či onakej podobe a polemizoval o ich psychickom rozpoložení.

Zamýšľal sa nad možnými neurózami i traumami z detstva, ktoré umelcov poznačili a vedome či nevedome sa odzrkadlili v ich tvorbe, pričom rovnako ako v mnohých iných textoch, aj tu uplatňoval svoje tézy o oidipovskom komplexe. Pri umelcoch samotných však neostal, pozornosť tiež upriamoval na zmysel a obsah umeleckých diel či na spojitosť ich konečnej formy s ľudskou psychikou.

Podobne ako pri rôznych zbierkach poviedok, aj tu je myslím zrejmé, že jednotlivé štúdie sa stupňom zaujímavosti či zložitosti líšili - niektoré nabádali k vlastným rozborom a snahe o obdobné rozpitvávanie náhodných diel, iné vyvolávali rozpačitosť a nútili k skeptickému nadvihnutiu obočia.

Otcovražedné sklony, závisť či dokonca nenávisť voči súrodencom, zachytávanie emócií... Sledovať Freudove myšlienkové pochody pozostávajúce zo zložitých vetných konštrukcií, odborných výrazov či psychologicko-filozofických úvah nie je vôbec ľahké a v konečnom dôsledku môžeme na základe učených poznatkov (alebo náhodne) len hádať či autori jednotlivých diel skutočne nevedomky odhaľovali svoje vnútro, skrytých démov, alebo len zachytili to, čo im v danom okamihu padlo na um, no dané štúdie sa predsa len oplatí prečítať. 

10.04.2022

Farba pleti, rasa, príslušnosť k tej či onej kultúre... Ich výhody, respektíve nevýhody, si ako príslušníci "bielej väčšiny" neraz absolútne neuvedomujeme, no nech už rozdiely registrujeme alebo ich len nevedomky prehliadame, ich existenciu poprieť nemôžeme. Existujú, polarizujú spoločnosť, ovplyvňujú životy...

A nehovorím len o ovplyvňovaní vo forme otvorených predsudkov či rasisticky motivovaných útokov, ale o systematickom znevýhodňovaní. O odopieraní šancí na základe exoticky znejúceho mena alebo atypického prízvuku, o istej rétorike či podvedomej nadradenosti, ktoré vo vzťahu k ľuďom s inou, než bielou farbou pleti, nevedomky preberáme a uplatňujeme. O akejsi hluchote, odmietaní a snahe o vlastnú viktimizáciu tvárou v tvár negatívnym skúsenostiam iných - skúsenostiam, ktoré nezdieľame a tým pádom nedokážeme (alebo možno nechceme či nie sme pripravení) prijať.

Frustrácia zo zmarenej snahy o konverzáciu o rase viedla britskú novinárku Reni Eddo-Lodge k napísaniu esejistickej knihy Prečo sa už s bielymi nerozprávam o rase, v ktorej sa dotkla mnohých zásadných problémov súvisiacich s tematikou. Od vlastných skúseností, ktoré ju v roku 2014 inšpirovali k napísaniu blogového článku, plynulo prechádzala k priblíženiu histórie rasizmu vo Veľkej Británii - hovorila o kolonializme, o policajnej brutalite a nedostatočne vytýčenom systéme, ktorý v priebehu desaťročí zanedbával, potláčal či ignoroval práva ľudí s inou ako bielou farbou pleti.

Koketovala s pojmami ako štrukturálny rasizmus, biela politika, dvojitá diskriminácia v rámci snahy presadzovať feministické myšlienky (tzv. biely feminizmus) či white privilege, pričom ich náležite definovala a na základe vlastných skúseností rozvíjala. Dotkla sa negatívne vnímaného (a najmä zavádzajúceho) vnímania "pretláčania farebných na úkor bielych" a vysvetlila, ako a prečo sú rasa a trieda v skutočnosti vzájomne prepojené.

Prečo sa už s bielymi nerozprávam o rase je síce pomerne útla, no stojí za prečítanie - hoci je z textu občas cítiť napätie či hnev, ponúka nemalé množstvo podnetov na zamyslenie a prehodnotenie pristupovania k rôznym skutočnostiam.

Dajte si ju

2 10.04.2022

O Večernom nepokoji ste už zrejme čo-to počuli - o strate a smútku, ktoré kúsok po kúsku nahlodávali a rozkladali rodinu, o nechutnosti či priam zvátenosti prameniacej zo snahy detskej dušičky vyrovnať sa so srdcervúcou situáciou, o nekonečnej samote, postupnom uzatváraní sa pred svetom či hľadaní úniku.

Nuž, počuli ste dobre - Večerný nepokoj v sebe na pozadí farbistého hnusu skutočne ukrýva poriadne pestrú paletu beznádeje, bezmocnosti a zúfalstva. Ak by ste si mysleli, že smrťou sa všetko končí, boli by ste na omyle. Smrťou sa to práveže len začína... Otupenosť, zmätok, utiekanie sa do bezpečných zákutí vlastnej imaginácie či detsky naivná (i keď nesmierne pochybná) snaha vrátiť všetko do starých koľají.

Strata súrodenca (a syna) príbehom cupitá ruka v ruke so stratou blízkosti (ochladnutím citových väzieb medzi preživšími) i viery. Viery v lásku, rodinu a spolupatričnosť, viery v cirkev či dokonca v samotného Boha. Družné rozhovory sú postupne nahrádzané krvavými "obradmi" a čas strávený v kruhu rodiny zase ustupuje sexuálnym hrátkam či nechutnej tyranii.

Chradnú rodičia. Chradnú deti. Každý po svojom. No najmä každý osamote.

"Nechutné, drsné" či "znepokojivé" sú prívlastky, ktoré si kniha celkom isto osvojí, no hoci je Večerný nepokoj mrzkosťou priam prešpikovaný, prináša viac než len to. Ukrýva v sebe nemalé množstvo psychologických i existenciálnych otázok a dotýka sa problematiky sociálnych väzieb aj náboženstva. 

Čas od času som aj ja ohŕňala nos hnusom, no aj napriek tomu hlásim spokojnosť. Miestami sa nečíta ľahko, no zároveň vás úplne pohltí. A záver? Klinec do rakvy! Alebo skôr pripináčik do pupku?

10.04.2022

Každý jeden z nás občas potrebuje vypnúť - zavrieť oči pred realitou, zaliezť pod perinu a uchýliť sa do pomyselnej bubliny sladkej nevedomosti. Nájsť si útočisko v bujarých svetoch fantázie - neprebádaných a tajomných, no i tak magických, lákavých. Vo svetoch starobylej mágie a pradávnych božstiev, vo svetoch s nádychom prastarej mystiky. 

V ríšach vidiem a prízrakov, bohov a mýtických síl. V ríšach obyčajných ľudí (no i v tých predsmrtných či posmrtných...), v ríšach plných Galjamov a Galjanok - prepracovaných, dobrodružných, priam sršiacich atmosférou dávnoveku a prapočiatkov všetkého. Zabudnite na modernú fantasy, príbeh Dominiky Madro pôsobí skôr ako rozprávanie starých mám o dobách dávno minulých či ako podmanivé piesne bardov o zašlej sláve hrdinských čias, o dedičstve a nádeji...

Dediči posmrtnej ríše v sebe kĺbia nemalé množstvo prvkov epickej fantasy, približujú prepracovanú mytológiu neznámeho sveta a hoci sa v príbehu nájdu i miesta, ktoré by si zaslúžili väčšiu pozornosť či rozsiahlejší priestor, priam archetypálny rozprávanie o boji dobra a zla si človeka i tak dokáže získať.

Nemalé množstvo postáv (a ich nekonečných pseudonymov či prezývok), mierne archaicky pôsobiaci jazyk dotvárajúci starobylú atmosféru príbehu a striedanie dejových línií a pohľadov môžu spočiatku pôsobiť mätúco a zradne (minimálne ja som približne prvú tretinu knihy len bezradne tápala a snažila sa vysomáriť z toho, kto je kto, čím som strácala prehľad o deji), no oplatí sa vytrvať. Po zhruba sto stranách sa všetko začne rozjasňovať, dávať zmysel. Príbeh sa k vám zakráda postupne, pomaličky, no keď vás už raz lapí (aj zásluhou príznačných mapiek a desivo-krásnych ilustrácií), nepustí.

10.04.2022

Vlani mi moje neoficiálne predsavzatie upriamiť pozornosť aj smerom do minulosti (na väčšie množstvo literárnej klasiky) veľmi nevyšlo, no celkom som sa ho nevzdala - v snahe "polepšiť sa" som si "stariniek" (resp. staro-noviniek) zaobstarala hneď niekoľko a čuduj sa svet, zrejme to trochu pomohlo. Nuž, z poličky zazerajúci Tolstoj, Dostojevskij či Gogoľ robia svoje...

Česť odštartovať moju púť klasík však nepripadla ani jednému z vyššie spomenutých pánov - toto prvenstvo si uchmatol Anton Pavlovič Čechov a vybrané poviedky z jeho tvorby. Na jednej strane obyčajné, zachytávajúce poväčšine nevzrušujúcu, no miestami tragickú každodennosť obyčajných ľudí, no zároveň nesmierne živé, prekypujúce humorom a emóciou.

"Uvažoval som: koľko je vlastne na svete spokojných, šťastných ľudí! Aká je to ohromná sila! Pozrite na náš život: bezočivosť a záhaľka mocných, nevzdelanosť a zhovädilosť slabývh, všade nepredstaviteľná bieda, degenerácia, opilstvo, pretvárka, lži... A pritom je vo všetkých domoch a na uliciach ticho, pokoj; z päťdesiattisíc ľudí v meste sa nenájde ani jeden, ktorý by zakričal, nahlas sa rozhorčil. (...) Všade vládne ticho, pokoj a protestuje jedine nemá štatistika: toľkí a toľkí sa zbláznili, toľko a toľko vedier pálenky sa vypilo, toľko a toľko detí umrelo od hladu..."

Čechov si ma svojsky sympatickým štýlom a univerzálnosťou príbehov získaval postupne viac a viac - nech už približoval šťastno-nešťastné ľúbostné pletky, mindráky zo sveta či vlastného ega, prípadne sa zaobalene dotýkal štokholmského syndrómu (respektíve sily zvyku napriek krutosti), alebo poukazoval na skutočnosť, že peniaze nie sú synonymom šťastia, príjemne mi lahodil.

Spoločenské i osobnostné problémy, satira či čo-to z detektívky. Každá poviedka je jedinečná, odzrkadľujúca ducha doby i prostosť človeka, a predsa nadčasová. 

Čechovovi hovorím áno a už teraz sa teším na ďalšie stretnutie.

10.04.2022

V priebehu roka sa mi do rúk dostanú všelijaké knižné chuťovky - niektoré náučné či povznášajúce, iné ťaživé, depresívne. Či už sa však na pomyselnej miske váh nakláňajú skôr k hrejivej úsmevnosti, alebo naopak k poriadnej depke, na tom veľmi nezáleží, dôležitejší je samotný príbeh a spôsob, akým ho autor dokáže podať. A Croninov Klobučníkov hrad? Neľahký, miestami traumatizujúci, plný protichodných emócií,  depresívny až strach a predsa absolútne geniálny, priam bolestne dokonalý.

Prostredníctvom príbehu rodiny Brodieovcov sa ocitáme v Škótsku druhej polovice 19. storočia, tešíme sa spoločenskému postaveniu, možnostiam i úcte prameniacej z rodinného mena, no ako sa hovorí, nie je všetko zlato, čo sa blyští. Za zavretými dverami sa naoko usporiadaný život mení na dusné peklo. Arogancia kráča ruka v ruke s chorobne veľkým egom a dezilúzivnými predstavami o vlastnej dôležitosti, nevinné osočovanie sa mení na krik a vyhrážky. Dieťa či matka, svojsky trpia všetci a keď si myslíte, že horšie to už ani nemôže byť, že svetielko nádeje predsa len zažiari, presvedčíte sa o opaku.

Psychické i fyzické týranie, neochvejná istota a presvedčenie o vlastnej pravde, bolesť a strata priam fyzicky vytryskujúca z jednotlivých stránok príbehu. Strata rodinných istôt, domova, zdravia i nevinnosti, strata postavenia a vlastne všetkého, na čom záleží. Cronin majstrovsky, s neskutočným citom pre emóciu a psychologický detail, vystaval príbeh dysfunkčnej rodiny zžieranej despotom - príbeh neodvratného pádu a sebadeštrukcie.

Hoci sa však Klobučníkov hrad primárne točí okolo vzťahových pomerov obyčajnej rodiny, Cronin nepoukazuje len na dysfunkčné (ne)fungovanie rodinných väzieb či na spôsob, ako pretrvávajúci stres a psychická trauma ovplyvňujú život jednotlivcov, ale zároveň odzrkadľuje i tvár samotnej doby na čele s mizogýniou a "dôležitosťou" spoločenského postavenia.

Je až paradoxné, že kniha s takou neskutočne nesympatickou až toxickou "hlavnou" postavou či depresívnou dejovou linkou, by mohla byť považovaná za výbornú, no ona taká skutočne je. Cronin si vás napriek všetkému tomu hnusu získa a verte či nie, tú pozornosť si skutočne zaslúži. Vynikajúce!

4 10.04.2022

Definovať človeka, jeho podstatu a charakter, esenciu jeho bytia, nie je vôbec jednoduché. Je otcom či synom? Manželom či bratom? Lekárom, architektom, filozofom a či duchovným? Nech už je čím chce, čiastočne či celým svojim bytím, ovplyvňuje iných. Občas letmo (vstúpi do života, postojí a ani sa nenazdáme, už je preč), inokedy výrazne (usmerní, pomôže, ublíži). Vryje sa do srdca, do pamäte.

"Definujte mi muža, zvolala energicky prednášajúca do poloprázdnej sály a nekládla tú otázku publiku, kládla ju sebe a svojmu manželovi a svojmu otcovi a svojim synom a všetkým mužom a všetkým ženám, ktoré s tými mužmi žijú, a všetkým ženám, ktoré s tými mužmi, nevedia žiť, a všetkým dcéram, ktoré zbožňujú svojich otcov, a tým, ktoré ich prekvapujúco nezbožňujú, kládla tú otázku celému svetu, celému vesmíru a Bohu alebo Darwinovi a mne, lebo som z nejakej príčiny bola v poloprázdnej sále, len Boh vie prečo, alebo ani ten nie, pretože žiaden nie je."

Ester Weissová-Fekete vo svojej beletristickej prvotine na pozadí multigeneračného rodinného príbehu plného bežných i prekvapivých kalamít približuje, ba možno svojsky analyzuje, pestrú paletu medziľudských vzťahov a ich drobných odchýliek. Vzťahov krátkodobých i dlhodobých, romantických i platonických. Vzťahov medzi rodičmi a deťmi, vzťahov medzi manželmi či milencami.

Definuje muža... a vlastne aj ženu. A rodinu, priateľstvá a celý svet. Jeho aj ju. Ba dokonca aj Boha. Ktorý je a možno ani nie, veď o tom nie je tak úplne presvedčená. Vtipne, občas ironicky, občas s miernym rozčarovaním ponúka príbeh života. Svojho ale aj vášho. Originálny a predsa univerzálny. 

1 10.04.2022