booklovertina komentáře u knih
Na moment, keď sa na slovenskej knižnej scéne spustil ošiaľ okolo Bezhviezdneho mora, si pamätám, akoby to bolo včera. Prekrásna obálka zlákala mnohých a pre viacerých to našťastie nezostalo len pri obálke, no zároveň ich uchvátil i obsah. Ten magický labyrint príbehov, ktoré nám autorka posúvala prekrásnym poetickým štýlom, takým podmanivým, až mal človek pocit, že je ich súčasťou. Už vtedy som vedela o existencii Nočného cirkusu, no v tom čase ma nejak extra nelákal a na sirénu volajúcu po mojej pozornosti sa premenil až nedávno, keď sa jej vďaka @jurajvacko dostalo nového dizajnu.
Siahala som po ňom s nadšeným očakávaním, no zároveň i s obavou - čo ak nebude rovnako dobrý, ako Bezhviezdne more, čo ak ma sklame? Aj napriek zmiešaným pocitom som sa odhodlala a nakukla za brány cirkusu - jedinečného a nezvyčajného, ktorý ukrýval obrovské tajomstvo. Tajomstvo, ktorému poriadne nerozumeli ani zainteresovaní, a snaha akéhokoľvek outsidera rozlúštiť ho, by bola poriadne útrapná, veď čo ak správna odpoveď ani neexistuje a dôležitejšia je cesta a snaha, ktorú na tej púti vynaložíte? Nech už je to akokoľvek, ja som sa na tej ceste pravdepodobne stratila a po celý čas som mala pocit, že idem a neviem kam, že sa kĺžem po hladine a nedokážem preniknúť pod povrch a ponoriť sa do hlbiny tajomstiev a vychutnať si to, čo sa zrejme skrývalo za oponou, no ja som to nevidela.
Rovnako ako pri Bezhviezdnom mori, aj v Nočnom cirkuse bola dejovosť do istej miery potlačená a dynamickosť, na ktorú sme v románoch bežne zvyknutí, sa tu neprejavovala v takej miere, no kým v Mori mi jej absenciu vynahrádzal prekrásny poetický štýl, ktorý vo mne vzbudzoval dojem magickosti a nekonečných možností, tu sa to čaro akosi nedostavilo. Čakala som a čakala, obracala stránku za stránkou, nazerala do zákutí jednotlivých šiatrov a nič. Ten čarovný pocit sa nie a nie dostaviť. Nenašla som ho v štýle, ktorý bol síce ľahký a pútavý, no viac mi neponúkal, a nedostavil sa ani s predstavením Celie a Marca či tajomného súboja, ktorého sa mali zúčastniť. Wau efekt neprichádzal a ja som si celý čas hovorila "číta sa to dobre, ale...". Niečo mi tam jednoducho chýbalo.
Ľudské podvedomie či psychika si aj napriek bohatým poznatkom, ktoré vedci počas rokov nadobudli, do istej miery udržiava istý stupeň záhadnosti a tajomnosti - vieme napríklad, že traumatické udalosti z obdobia dospievania dokážu človeka dlhodobo poznačiť, no už menej známe je, že rôzne neurózy nemusia byť len výsledkom negatívnych skúseností, ale môžu sa vyvinúť celkom prirodzene počas vývoja vplyvom úplne obyčajných, prirodzených vzťahov či ich vnímania jednotlivcami.
Známy psychoanalytik Sigmund Freud sa v jednotlivých štúdiách (orientovaných na lásku a sen) zaoberá psychickou impotenciou či kastráciou, incestuálnym základom rôznych sexuálnych prejavov, ktoré sa síce naplno prejavia až v dospelosti, no vytvárajú sa už v rannom detstve, skúma vplyv výchovy na sexualitu a rozdielny dopad, aký má na ženy a mužov, poukazuje na psychologický základ nevery, ktorý podľa neho pramení z potreby "získania" sexuálneho objektu "zníženej úrovne", čo je výsledkom postupného vývoja oidipovského komplexu počas dospievania, a zároveň skúma dôvod vzniku "čudných" snov, ktoré vidí v konfliktom krížení vedomého a nevedého.
Freudove štúdie zahŕňajúce nie len teoretické poznatky, ale aj konkrétne psychoanalytické príklady sú na jednej strane nesmierne zaujímavým a fascinujúcim, no zároveň aj tak trochu podivným čítaním, ktoré núti zamýšľať sa nad čudesnosťou a neovplyvniteľnou animalistickou zvrátenosťou ľudského podvedomia. Poučné, ale aj znepokojivé (alebo možno skôr nechutné) odhalenia Freudovho psychoanalytického skúmania vedú k spochybneniu ľudskej nátury a uvažovaniu či takto ozaj funguje všetko to neznáme ukrývajúce sa v našom vnútri, ktoré z nás robí to, kým sme.
Detektívky nikdy neboli môj "go-to" žáner, no zopár som ich už predsa len prečítala, veď človek občas potrebuje zmenu. Aj tentokrát som siahla po christieovke, no prvýkrát to nebola poirotovka, ale záhadné vraždy v inak pokojnom mestečku si pod palec vzal bývalý policajt Luke Fitzwilliam. Nezvyknutá na iného vyšetrovateľa som si nebola istá, čo môžem od knihy očakávať, no dostalo sa mi zmesi známeho, typicky christieovského, aj trochu nového o čosi nevšednejšieho, čo spolu vytváralo príjemný celok. Z hľadiska deja bola kniha mimoriadne uspokojivá a odlišným prístupom riešenia vraždy, ktorý Fitzwilliam predstavoval, na mňa pôsobila dynamickejšie a energickejšie - kým z poirotoviek cítiť akýsi pokoj Angličana a rezervovanosť, pričom čitateľ je viac-menej len pozorovateľom deja, ktorý si súvislosti môže len domýšľať, Fitzwilliamov otvorený prístup čitateľa vťahuje priamo do chodu udalostí a pri jeho "premýšľacích pasážach" má pocit, akoby to boli práve oni, komu vyšetrovateľ odhaľoval úvahu za úvahou. Na jednej strane má človek pocit, akoby mu odpovede servíroval na striebornom podnose (čo môže byť otravné), no zároveň je to od autorky mimoriadne rafinované - nenápadne (resp. absolútne nápadne) nám podsúva (možno klamlivé) informácie, ktoré naše vlastné pátranie môžu zmiasť. I keď štýlovo bolo rozprávanie dynamickejšie, Fitzwilliam na mňa pôsobil ako neohrabaný amatér, ktorý si odhryzol väčšie sústo, aké bol schopný požuť - kým Poirot čitateľov upokojuje serióznosťou, profesionálnym odstupom i galantnosťou a nenápadne získava informáciu za informáciou, Fitzwilliamovi totálne unikali súvislosti, nespájal si pojmy s dojmami a riadil sa skôr pocitom ako do očí bijúcimi faktami. Ale naozaj - s detektívkami mám minimálne skúsenosti, no i mne sa vraha podarilo odhaliť, pretože som "počúvala", čo svedkovia nevedomky prezradili, a dávala si dokopy dve a dve. Každopádne, aj keď mi vyšetrovateľ nepripadal ako bohvieaký profesionál, kniha samotná bola dobrá - iná, ako tie, s ktorými som sa doteraz stretla, no zároveň si udržiavala charakteristický christieovsky pútavý štýl, vďaka čomu som ju "zhltla" za okamih.
Nie každý sa dokáže vyrovnať s vedomím vlastnej smrteľnosti či s faktom, že piesky času sa pomaly odsýpajú, miznú v nenávratne, čas sa kráti a koniec sa blíži. Väčšina z nás sa podobným myšlienkam vyhýba, no Oliver Sacks sa naopak tvárou v tvár smrti ponoril do vlastného vnútra a v posledných mesiacoch života premýšľal o neobvyklom dobrodružstve, akým je ľudská existencia. V štyroch krátkych esejách polemizoval o neľahkých témach, ktoré sa ho bytostne dotýkali, uvažoval nad najbližšími mesiacmi a s láskou v srdci spomínal na prežité roky – na víťazstvá i pády, na ľudí, ktorých miloval a ktorí milovali jeho, na minulosť, ktorá ovplyvnila jeho súčasnosť a venovala mu nezabudnuteľný dar – spomienky.
Vďačnosť je útla no nesmierne očarujúca a hlboká kniha, akási reflexia života, konfrontácia vedomia s nezastaviteľným tokom času, starnutím, chorobou i pominuteľnosťou bytia zaobalená do prekrásne láskavého, citlivého štýlu pretkaného psychologickými nuansami, ktorý priam prekypuje ladnosťou, pokojom a tichým prijatím neodvrátiteľného. Niekedy netreba veľa, stačí pár strán, pár slov, zmierenie sa a nekonečná vďačnosť.
„O starobe si nemyslím, že je čoraz ponurejším časom, ktorý musí človek nejako zniesť a užiť si ho, ale mám pocit, že je to čas oddychu a slobody, keď sme oslobodení od falošných naliehavostí mladšieho veku, keď sme slobodní preskúmať čokoľvek chceme a pospájať myšlienky a pocity celého života.“
Nórska spisovateľka Maja Lunde si s témou životného prostredia a vplyvu človeka na "chod" Zeme potykala už dávno a hoci je to téma neľahká, zhostila sa jej vskutku brávurne. Po Príbehu včiel a Modrej pridala k dvom už existujúcim častiam klimatického cyklu tretí román, v ktorom na pozadí osudu ohrozeného predstaviteľa divého koňa vykreslila pôsobivé príbehy tých najrozmanitejších ľudí a striedavo čitateľa vodila z krajiny do krajiny, zo storočia do storočia. Spolu so sympatickým Rusom Michailom spoznávame Petrohrad 19. storočia a vydávame sa na nezabudnuteľnú výpravu po stopách divokých koní do ďalekého Mongolska, s nemeckou zoologičkou Karin zasväcujeme život snahe zachrániť vymierajúce plemeno a vrátiť ho do jeho prirodzeného prostredia, a s vyčerpanou, životom skúšanou no odhodlanou Evou sa ocitáme v Nórsku v dystopickej budúcnosti. Ústrednou témou knihy sú síce klimatické zmeny a snaha o záchranu ohrozeného druhu, no autorka príbeh danou tematikou nelimituje, ale naopak ju využíva ako akési premostenie životných príbehov postáv, ktorých síce neodlučiteľne spája, no zároveň im dáva priestor na vlastný rast, prepožičiava im hlas a dovoľuje čitateľom nazrieť za oponu "bežných" životných problémov. S citom sa dotýka otázok neplánovaného materstva a odlišného prístupu, aké si ženy vplyvom okolností a skúseností volia, vykresľuje kontrast medzi bezhraničnou láskou matky na jednej strane a rezervovanosťou a akousi odťažitosťou na strane druhej. Sofistikovane a bez prehnaných vulgárností ponúka náhľad do duše človeka, ktorý sa životom pretĺka s núteným potláčaním vlastnej prirodzenosti, a postupný rozkvet, ktorý zažíva, keď vlastnej sexualite nechá voľný priebeh. Zobrazuje medziľudské vzťahy - často rozorvané, neúplné, poznačené strašiakom drog a životom v uliciach, ako i tie vrúcne, láskavé a starostlivé, ktoré pomáhajú prekonať i tie najchladnejšie či najdaždivejšie dni. Lunde vytvorila prekrásne dielo, ktoré jednak za srdce chytí, no zároveň ho i neraz zlomí. Autorka sa nesnažila zahmlievať smutnú realitu, neprikrášľovala prirodzený chod života v zvieracej ríši, ani sa netvárila, že snaha pomôcť, hoci akokoľvek úprimná a nezištná, končí vždy úspechom.
Antická kultúra je už od nepamäti kolískou vedomostí kultivovaných národov - čerpali z nej znalosti literatúry, filozofie, práva či geometrie, vzhliadali k nej s úctou a túžbou vyrovnať sa jej. Hoci dávnej kultúre vďačíme za mnohé, vo vedomí širokej verejnosti sa drží hlavne vďaka rôznym mýtom, povestiam či skutkom bájnych hrdinov, ktorí si získali sympatie mladých i starých, žien i mužov, ľudí zblízka či zďaleka. Pred rokmi opantali aj českého spisovateľa Eduarda Petišku, ktorý napísal dnes už známe dielo Staré grécke báje a povesti - príjemným, pútavým štýlom, ktorý opantal mnohých čitateľov, v ňom približoval hrdinské, nešťastné či tragické osudy známych i menej známych Grékov, opisoval krvavé vojny či nekonečné putovanie. Daidalos a Ikaros, Iasón a Médea, Orfeus, Midas, Prometeus, Herakles, Perseus...
Práve charakter troch posledných spomenutých oslovil ilustrátora Svetozára Košického, čo viedlo k vzniku novej, značne oklieštenej, no prekrásne ilustrovanej knihy Grécki hrdinovia. Ich vynaliezavosť, vytrvalosť, nezlomnú vôľu a odvahu či nekonečnú snahu pomáhať, zachytil olejomaľbou v takých neskutočných detailoch, že nielenže knihe dodávajú jedinečný ráz a údernosť, ale zároveň kontrastne dotvárajú jej podobu, vdychujú jej život i veľkolepého ducha, a slávu hrdinov vynášajú do výšin až na samotný vrch Olympu. Kombináciou Petiškovho jednoduchého, no mimoriadne pútavého štýlu a Košického veľkolepých ilustračných schopností vzniklo prekrásne umelecké dielo hodné pozornosti - či už si príbehy jednotlivých hrdinov budete svedomito čítať, alebo si ich dobrodružstvá budete domýšľať podľa sprievodných olejomalieb, o zážitok máte postarané. Poteší oči najmenších, pohladí ducha najstarších a v knižnici sa bude nádherne vynímať. Vskutku pozoruhodné dielko, ktoré zaručene poteší každého milovníka gréckej mytológie.
Na môj prvý stret so zaklínačskou sériou sa pamätám, ako by to bolo včera - do Posledného želania som sa zažrala v čase, keď bola fantasy literatúra mojou modlou, na ktorú som nedala dopustiť, a predsa... akosi mi tá kniha nesadla. Neviem či to bolo poviedkovou formou, ktorú som od Zaklínača absolútne neočakávala, (pre mňa) chaotickým presúvaním sa z prítomnosti do minulosti, na ktoré som si ani za nič na svete nevedela zvyknúť, alebo jednoducho faktom, že namiesto drsnosti, krvavosti a brutálnosti, ktorú som od série očakávala, sa mi dostalo skôr už spomínanej rozprávkovosti, jednoducho ma však neohúrila. Nechcela som však nad ním lámať palicu a úplne ho zatracovať, dala som mu druhú šancu. S odstupom času prišli na rad ďalšie časti, až som pred pár dňami dočítala šieste pokračovanie, ktoré mi tak učarovalo, že si nedokážem predstaviť, prečo mi prvý diel nesadol.
Veža lastovičky bola absolútne geniálna - Sapkowskeho krásny, no krutý svet mágie, v ktorom nezabudnuteľným spôsobom prepojil rozprávkové prvky s korenistou príchuťou mýtov, bol dokonale vyvážený a ani na moment ma nenudil. Dočkala som sa dojemných momentov i prepracovaných bojových scén so správnou dávkou rozpáraných brúch, dostatku intríg, politikárčenia a mocenských hrátok. Striedavo som si užívala čas s Ciri, Geraltom a Yennefer, ktorí ma prevádzali desivo pôsobiacou krajinou a takpovediac ma držali za ručičku počas úzkostlivých scén, ktoré spôsobovali, že som mala chuť zaliezť pod perinu, schúliť sa do klbka a vystrašene sledovať okolie a pátrať po prípadnom nebezpečenstve. Zo začiatku som mala mierny problém s orientáciou, predsa len už ubehol nejaký ten piatok odkedy som čítala predchádzajúci diel a viaceré mená som si nedokázala spojiť, no postupne som si začala spájať súvislosti a už som len chcela vedieť, s čím ďalším si moje milované postavy budú musieť poradiť. Cirino rozprávanie ma chytalo za srdce a spôsobovalo, že ma striedavo striasalo hrôzou i napĺňalo súcitom, mala som chuť ju objať a sľúbiť jej, že všetko bude dobré, no potom prišli momenty, vďaka ktorým som si uvedomila, že hoci opustená a ublížená, Ciri je badass a so svojimi démonmi si dokáže poradiť sama.
Zbožňujem biografie, vďaka ktorým sa dozviem viac ako len suchopádne fakty o niečích úspechoch či pádoch, také, ktoré zároveň vykresľujú ťaživé spoločenské podmienky v rôznych krajinách. Trevor Noah v knihe Vinný od narodenia približuje život v Juhoafrickej republike za čias apartheidu - spomína na rasovú segregáciu a život v nútených štvrtiach, na neľahké časy, keď boli vzťahy medzi belochmi a černochmi nežiadané, dokonca ilegálne a byť miešancom sa rovnalo trestnému činu. Bez prikrášľovania hovorí o svete čiernych, bielych či farebných a o problémoch s vlastným "zaradením sa", čitateľom ponúka náhľad na kolonializmus a inštitucionalizovaný rasizmus, na skúsenosti so šikanou, policajným systémom i pobytom vo väzení, no zároveň predstavuje i vlastný čudesný vzťah s rodičmi, ktorý vznikol v dôsledku rasistických zákonov. Spomína na detstvo, počas ktorého sa nemohol beztrestne prechádzať po ulici držiac mamu za ruku, na obdobie, keď zvolanie "oci" namierené na bieleho muža spôsobovalo, že sa otáčali všetky hlavy a bez ohľadu na farbu pleti súdili. Pri vykresľovaní svojho príbehu sa nezameriava len na zobrazenie bezútešnej reality, bludného kruhu, z ktorého mnohí nemali možnosť uniknúť, ale zároveň približuje i prekrásne puto, ktoré si počas života vytvoril s matkou. Ospevuje jej silu a odhodlanie, obetavosť, nezlomnú povahu, elán a búrlivú energiu či neochotu podriadiť sa a nekonečnú lásku, ktorá síce občas nadobúdala podobu výchovného výprasku, no vždy pramenila z túžby a viery v synovu lepšiu budúcnosť. Dotýka sa otázok viery, domáceho násilia, alkoholizmu i snahy okliešťovať slobodu jednotlivca nie len v rámci spoločenského roztriedenia, ale i na "domácej pôde", v rámci rás či v rodinných kruhoch. Humorom jemu vlastným vytvára kontrast medzi brutalitou, drsnosťou a násilím na jednej strane a akousi bezstarostnosťou a mládežníckym vyčíňaním na stranej druhej. Autor je rodený rozprávač a udržať si pozornosť publika či vyvolať v ňom tú najširšiu paletu emócií mu nerobí absolútne žiadny problém - Vinný od narodenia predstavuje perfektnú kombináciu drsného i humorného, násilného a pohodového. Výborné čítanie! Vtipné i kruté, úsmevné i bolestné, ale hlavne autentické
Niekto si zimu vychutnáva plnými dúškami, niekto ju toleruje, niekto zase bezradne pretrpí a ja, ja ju neznášam. Som ten typ zimomravca, ktorý si na seba aj počas najteplejších dní dokáže zabiť sveter či mikinu a s hundraním sa sťažovať na nedostačujúcu teplotu...
...a predsa ma Ilona Wiśniewska svojou reportážou z ďalekých Špicbergov absolútne opantala a opismi divokej prírody a prostredia, kde svetlo neznamená deň a tma nie je predstaviteľkou noci, vo mne vzbudila túžbu zbaliť sa a vyraziť do sveta treskúcej zimy a večnej bieloby, na miesto dlhých dní a nekonečných nocí, na kraj sveta, kde sa tempo života spomalí a jeho rytmus udáva divočina. Všade sneh a ľad, skuvíňajúci vietor, pokoj a samota. Kúsok zabudnutého raja.
Wiśniewska prostredníctvom tých najrozmanitejších osobností obyvateľov Špicbergov, ich zážitkov a spomienok, na ktoré postupne nadväzovala fakty a zaujímavosti, vykreslila dávnu históriu súostrovia, priblížila prekvapivú, možno až atypickú kultúru a zvyklosti, ktoré sa v ďalekej krajine na hranici severného pólu ujali a zachytila plynulý chod života i nespútanosť prírody.
Absenciou výraznejšej lineárnosti či konzistentného rozprávania, ktoré skutočne nie je dominantou autorkinho štýlu, dodávala textu dynamickosť i akúsi dávku nepredvídateľnosti, ktoré mu prepožičiavali údernosť a dokonale dokresľovali divoký ráz krajiny. Drsné, mrazivé a aj napriek tomu krásne a lákavé.
Rodičovská láska dokáže byť poriadne komplikovaná a občas sa stáva, že činy a túžby rodičov, ovplyvnia formovanie života ich detí dramatickejšie, ako by sa možno nazdávali. Niekto sa v snahe ulahodiť rodičom vzdá umeleckých ambícií, iný zasvätí každú voľnú chvíľu tomu, aby „splatil dlh“, splnil prvé i posledné, čo sa od neho očakáva, a naplnil tak isté fantázie a predstavy. Spisovateľ, vojenský dôstojník, diplomat... Inými slovami, Romain Gary v úlohe, ktorú mu ako akási „scenáristka života“ krôčik po krôčiku nadiktovala jeho odhodlaná, vecná a praktická matka.
Autentický príbeh Prísľub úsvitu je sondou do vzťahu matky a syna – na jednej strane obmedzujúceho a do istej miery kontrolujúceho (čo neskôr vyústilo do problematického vyrovnávania sa s vlastnou samostatnosťou i neľahkého nadväzovania zrelých ľúbostných vzťahov), na druhej strane milujúceho a neskutočne obetavého. Je svedectvom materinskej lásky, dôkazom vzájomnej náklonnosti, no i akýmsi vysvetlením a obhajobou netradičného vzťahu, ktorý si medzi sebou vybudovali, uistením, že nešlo o odraz rôznych freudovských komplexov, no úplne obyčajný (i keď poriadne zamotaný) vzťah, ktorého neľahká podstata pramenila v matkinej potrebe zabezpečiť synovi život, aký sama nemala – vzťah, ktorý bol jediným pevným bodom Garyho života.
Ich spoločné nažívanie bolo neraz dusné i drsné, tŕnisté a komplikované – poznačené chudobou, chorobami, vojnou aj akýmsi ťaživým tieňom predurčenia, no prešpikované citom a Gary ho i napriek mnohým úskaliam dokázal podať elegantne, s láskou a dojemne, neraz s nádychom humoru a vycibreného „sebavýsmechu“, spôsobom, vďaka ktorému sa nedalo inak, len húževnatosť a silu jeho matky obdivovať. Jej zanietenosť a nezlomnosť ducha, vrelosť a nekonečnú lásku.
Romain Gary vo mne vyvolal údiv i očarenie, pobavil aj rozčaroval, no hlavne sa pre mňa okamžite stal akýmsi synonymom Irvina Yaloma - autora, ktorý ma hneď pri prvom strete absolútne uchvátil a zlákal sofistikovaným štýlom i rozprávačským umom. Jednoducho krása.
Na hrúbku kníh som si nikdy veľmi nepotrpela - vždy som bola zástankyňou myšlienky, že múdrosť a hĺbku je možné zachytiť aj na pár stranách, a predsa ma aj po rokoch intenzívneho knihomoľstva dokáže prekvapiť, koľko citov sa môže ukrývať na ani nie dvesto stranách, aký hurikán emócií vie taká útlosť vyvolať.
Smútok, súcit, obdiv i frustrácia, hnev i pokora... Niektoré sa viažu k postavám či deju, iné zase prichádzajú ruka v ruke s jedinečným štýlom. Presne takým kaleidoskopom pocitov bola pre mňa Jediná ruža - na jednej strane prekrásne opisný štýl pretkaný dávnou japonskou filozofiou, z ktorého priam idylicky vyžaroval pokoj a nesmierna spiritualita, na druhej strane nie práve sympatická postava s kopou charakterových chýb prameniacich z pocitu samoty, odmietnutia i akéhosi odpojenia sa od zvyšku sveta, ktorá za maskou detinskosti a arogancie skrývala nesmiernu bolesť.
Hľadanie samého seba, snaha o porozumenie vlastnému ja a nájdenie si miesta v spoločnosti, ktoré tvorili gro príbehu ma zaujali od samého začiatku, no predsa ma smer, akým autorka príbeh naviedla, mierne sklamal - vzbudil vo mne totiž pocit neschopnosti vytvoriť si vlastnú identitu a existovať ako samostatná, vnútorne vyrovnaná jednotka. Do istej miery to chápem - človek je komplexná bytosť, ktorej celistvosť dotvárajú rôzne aspekty a neraz sami seba definujeme vo vzťahu k niekomu či niečomu, no predsa ma mrzelo, že autorka Rosinu metamorfózu podmienila práve vzťahom s iným človekom.
Jediná ruža vo mne vyvolala poriadny zmätok a hoci už ubehol nejaký čas, odkedy som ju dočítala, stále si nie som tak úplne istá, čo si o nej vlastne myslím. Nie som z nej namäkko, no nemôžem ani tvrdiť, že nebola dobrá. Ak by ste sa ma však opýtali, či si ma autorka získala natoľko, aby som siahla po jej dalších knihách, moja aktuálna odpoveď by neznela áno.
Pri prekladových tituloch sa neraz zamýšľame nad motiváciou, ktorá prekladateľov viedla k tomu-ktorému názvu. Často sa stáva, že zvolený preklad nelahodí nášmu oku alebo sa nezhoduje z vykonštruovanou predstavou, ktorú sme si o knihe urobili. Pri Evanjeliu o úhoroch to však neplatí a úprimne povedané, asi by som si nevedela predstaviť príznačnejší názov - meno, ktoré by lepšie vystihovalo samotnú podstatu knihy. Či už ho budeme vnímať doslovne a Evanjelium chápať ako akúsi Bibliu o úhoroch, alebo v prenesenom význame - záhadnosť a neotrasiteľná viera v "úhorie bytie" ako ľudská viera v Boha a nekonečné otázky o našej existencii - zistíme, že funguje v oboch rovinách. Evanjelium o úhoroch je ako cibuľa či ako riečka alebo jazero, v ktorých úhory roky nerušene plávajú - ak ostaneme len na povrchu, kúsok pod hladinou, dostaneme pútavo, priam poeticky formulované prvé až posledné o tajomných tvoroch obývajúcich temné zákutia všakovakých riečnych systémov. Ak sa však ponoríme o čosi hlbšie, ak ošúpeme najvrchnejšiu vrstvu, zistíme, že kniha nie je len priblížením či úvahou o živote tohto záhadného živočícha, je aj akousi metaforou ľudského bytia či viery v Boha. Je podobenstvom, ktoré nás otázkami o existencii úhorov, núti zamýšľať sa nad vlastnou podstatou. Odkiaľ sa berú úhory, ako to, že sa dožívajú takého vysokého veku a čo ich motivuje k zdĺhavej migrácii - inými slovami - kto sme, odkiaľ pochádzame a kam smerujeme? Priznám sa, dlho som uvažovala či dám knihe šancu, aj napriek mnohým pozitívnym recenziám som váhala - nevedela som si totiž predstaviť, že by ma bavila kniha, ktorá je na prvý pohľad len rozprávaním o úhoroch - o živočíchovi, ktorý ma nikdy nejako extra nezaujímal (vedela som o jeho existencii a viac som neriešila), no po prečítaní môžem povedať, že rozhodne neľutujem, až prekvapivo ľahko si ku mne našla cestu. Nádherná kniha, ktorá na pozadí osobného príbehu autora (jeho vzťahu s otcom a lásky či vášne k rybolovu, ktorú spolu zdieľali) nastoľuje hlbšie otázky o ľudskom bytí a fungovaní sveta, vykresľuje čoraz hrozivejšiu ekologickú situáciu a apeluje na čitateľa s potrebou zmeny. Netradičné až atypické dielo, ktoré nesadne každému, no mňa si jednoznačne získalo.
Ambíciu vydať knihu (či už s pomocou renomovaného vydavateľstva alebo prostredníctvom samovydávania) má pravdepodobne veľa ľudí, no len málokto si reálne dokáže predstaviť, čo všetko tento proces zahŕňa. Je zrejmé, že self-publishing sa od tradičného vydávania v istých veciach odlišuje, autor má podstatne viac povinností, o čom však mnohí začínajúci spisovatelia vôbec netušia a učiť sa musia takpovediac za pochodu. Michaela Zamari, ktorá už svoje skúsenosti so samovydávaním má, sa nádejným spisovateľom rozhodla túto "cestu" trochu uľahčiť a vydať akúsi príručku, resp. návod ako na to. V knihe na vlastných skúsenostiach systematicky poukazuje na jednotlivé kroky samovydávania - od prvotnej myšlienky, cez korektúru, apretúru, tlač, distribúciu až po propagáciu a rozpočet. Tým, že autorka vychádza z osobných zážitkov, kniha nie je preterminologizovaná, teda je ľahko pochopiteľná pre laickú verejnosť, ktorá zaručene ocení opis detailného postupu - jednoduchý štýl, prehľadnosť informácií, príklady z reálneho života a rozhovory s inými samovydavateľmi považujem za veľké plus knihy, no našli sa časti, ktoré by som z hľadiska logickej následnosti textu usporiadala inak (alternatívne možnosti financovania), iné by som úplne vyškrtla (kapitoly Cesta a cieľ a Prezradila som médiám), pretože vzhľadom na tematické zameranie knihy neponúkali čitateľom (až na pár viet) nič podstatné či podnetné. Určite sa teda nájde priestor na menší upgrade, no ak vás samovydávanie láka a chcete ho v budúcnosti využiť resp. sa o ňom chcete jednoducho niečo dozvedieť, Zákulisie samovydávania vám poskytne dostatok informácií, od ktorých sa budete môcť odraziť, a vďaka nenáročnému štýlu písania knihu prečítate za moment.
Kapuscinski patrí k mojim obľúbeným "prekliatym reportérom" - má veľmi pútavý štýl a jednotlivé momenty a udalosti dokáže opísať spôsobom, z ktorého tuhne krv v žilách. Tak to bolo aj v knihe Ďalší deň života, kde opisoval občiansku vojnu v Angole na prelome rokov 1975/1976. Neustála neistota, smrť číhajúca na každom kroku. Prežiť niečo také, to chce poriadnu dávku odvahy a pevnej vôle.
Ak vás niekedy zaujímalo, čo sa odohráva v hlave autistického človeka, ako vníma okolitý svet, kniha Narodený v modrú stredu je určite vhodná voľba pre ukojenie zvedavosti, keďže ju napísal spisovateľ, ktorý má sám Aspergerov (a savantský) syndróm. Samozrejme, autistické spektrum je nesmierne široké, takže Danielove skúsenosti a vnímanie sveta sa nedá aplikovať na každého človeka s autizmom, no možno aspoň čiastočne pomôže čitateľom pochopiť, čo autisti prežívajú.
Vynikajúca kniha. Do jej čítania som sa pustila náhodou a vôbec som netušila, do čoho idem, no príjemne ma prekvapila. Hoci je to novela, a teda rozsahovo pomerne krátka, Werfel aj na takom malom priestore dokázal zachytiť a majstrovský prepojiť rôzne aspekty života vyššej triedy v predvojnovom Rakúsku. Morálna zodpovednosť a úpadok, vnútorný boj, nevera, spoločenské/mocenské hry a byrokracia, ale aj židovská otázka. To všetko autor spracoval krásne poetickým spôsobom, s množstvom zápletok. Určite odporúčam
Keď som sa začítala, hneď po prvých stránkach, po "teste" som mala pocit, že som totálne "vymletá" a knihu som chcela odložiť, lebo som sa obávala toho, čo príde, čo sa dozviem. Neurobila som to, práve naopak, pokračovala som v čítaní a rozhodne som urobila dobre. Rosling v 10 kapitolách priblížil základné inštinkty, ktoré ľudí nútia vidieť svet v horšom stave, v akom v skutočnosti je, inštinkty, vďaka ktorým často nedokážeme odlíšiť fakty od výmyslov. Vysvetlil ich na príkladoch aj vlastných skúsenostiach a pútavým spôsobom upozorňoval na veci, ktoré by sme si mali všímať, aby sme pravdivo dokázali vnímať realitu. Určite je to kniha, ktorú sa oplatí prečítať a už teraz viem, že po nej v budúcnosti ešte siahnem.
Slovenský preklad vyšiel až tento rok, no ja som sa na ňu tešila už dlhšie, keďže som jej anglickú a českú verziu neustále videla pretriasanú na instagram. Štúdia o ženskej sexualite a túžbach, koho by to nezaujalo? Videla som samé pozitívne reakcie, no mňa kniha sklamala... Čítala sa dobre a samotné príbehy boli zaujímavé, no nemám pocit, že by autorka priniesla niečo nové, šokujúce či prevratné. A už vôbec nemôžem súhlasiť s označením "prelomová štúdia". Príbehy troch žien možno nie sú niečím, čo ženy zažívajú bežne, no nie sú ani ničím ojedinelým, stačí si zapnúť telku alebo pozrieť na internet a vyhodí vám plno podobných.
Wau, Lara (nie je to jej pravé meno) je neskutočne silná žena - prežiť všetko to, čo prežila a aj napriek tomu zvládať ďalej žiť
Moja prvá "mornštajnovka" a musím povedať, že som nebola vôbec sklamaná. Zo začiatku som bola síce mierne zmätená, kto-čo-ako, no ako som čítala ďalej, všetko do seba začalo pekne zapadať. Určite sa chystám aj na iné knihy od autorky