BUBO26 komentáře u knih
Nádherné, prenádherné ilustrácie. Ale príbeh je kratučký a už sto krát prerozprávaný.
Po pomerne krátkej dobe tu máme zase Mirku. Nadobro opustila svoju rolu rebelky a venuje sa závažným témam každej ženy. Nesnaží sa tak úplne o nadhľad, skôr prezentuje svoje vnútro, občas depresívne, občas usmiate, ale vždy úprimné. Už v minulej knihe si našla svoj štýl a toho sa drží, ako literárne, tak aj po grafickej stránke (so skvelými, ale občas znepokojujícimi, ilustráciami od L.D.). Ako vždy a ako každá zbierka, aj táto obsahuje skvelé básne, aj slabšie kúsky. Človek si ale vyberie.
(môj syn) jedného dňa sa bude túlať ulicami /
V baroch vyrývať do dosky stola /
smiešne heslá o tom /
že život je ako matkine cecky /
na ktoré sa nechcel prisať /
a tak je to správne
Kniha je zaujímavým čítaním pre všetkých nadšencov histórie a vojenstva, ale nájdu sa v nej aj priaznivci survival. V knihe sú opísané základy používania a údržby vtedajších zbraní (ruských a nemeckých), rady ohľadom taktiky útoku a prieskumu, prvá pomoc, starostlivosť o zranenia, zakladanie ohňa v zlom počasí, stavba dočasných prístreškov a ďalších schopností, ktoré potrebuje každý partyzán/guerilový bojovník/vojak za nepriateľskou líniou, vedieť. Mnohé rady sú samozrejme zastarané (napr. potieranie popálenín tukom sa dnes už neodporúča), na druhú stranu mnoho rád je písaných dostatočne univerzálne, aby sa dali použiť za survival podmienok aj v dnešných časoch. Kniha ako celok je teda skôr zaujímavosťou, než reálnym návodom.
Veľmi dôležitá kniha, najmä v tunajších luzích a hájích. Po prečítaní si neporovnateľne viac vážim moju prácu. Žasnem, za akých podmienok sú ľudia ochotní (či životnou situáciou prinútení) pracovať, žiť a v podstate si prácou nechávať ničiť zdravie a život. Saša Uhlová priniesla neuveriteľné reportáže priamo z prvej línie a za jej obetavosť smekám klobouk. Must-read.
"Jsem unavena ... i z toho, že jsem pochopila, že v lidech nedříme žádnej revoluční potenciál, že jsou se svým údělem podivně srozuměni a nebudou dělat nic proto, aby nepříjemné věci změnili."
Je tam tak nejak všetko. Smejem sa, potom si poviem: "Njn, kurevská pravda :(", potom sa usmejem, že hej, že to je pekné. Žiadna veľká poézia (o tú sa Škrabal nikdy nesnažil) poézia života, miš-maš štýlov a foriem. Témy dotýkajúce sa obyčajného života obyčajného Čecha, básne kritizujúce Čechov a ich malosť (z básní je jasná Škrabalova politická príslušnosť), sú tam neumelé vyznania manželke (a iným jeho ženám), je tam bar a pivo, a kamaráti a futbal a Brno. Básne tejto doby, život sám.
Prišlo mi to hrozne nudné a fádne. Sú to akési spomienky na detské časy, na otca, na školu... a potom na prácu, školu, manželku atď. Historky, úvahy. Príbeh obyčajného života, ale tak obyčajného, že to vlastne nemáte prečo čítať. Ukazuje síce neustálé konflikty názorov, strety medzi myslením a realitou, ale nič konkrétne z nich nevyvodzuje. A na to, že autor je univerzitný učiteľ, kniha obsahuje skutočne obrovský počet pravopisných chýb a preklepov.
Slovo "viking" padlo v knihe okrem názvu len raz, aj to v poznámke pod čiarou. Všetko sú to príbehy severských krajín, ľudové, tradičné. Bohužiaľ ma ale takmer žiaden nezaujal, skôr som často krát končil čítanie myšlienkou: "WTF?!" Príbehy majú často veľmi zvláštnu pointu, občas sú poučné, ale väčšinou sú natoľko fantazijné, že sa nedajú vztiahnuť na reálny život. Kniha nemá práve správny preklad vzhľadom k severským reáliám a trpí veľkým množstvom gramatických chýb.
Pripadalo mi to veľmi podobné Baudelairovi. A to píšem ako veľké uznanie, keďže tým Donne predbehol dobu a navyše žil v dobe, kedy sa takýto prístup určite nestretol s pochopením úradov a cirkvi. Z básní je zrejmé, že sa Donne nezaujímal len o spoločenský a duchovný život, ale veľmi pozorne sledoval aj vedecký pokrok. Kniha je veľmi dobre koncipovaná, obsahuje životopis autora a časovú os jeho života, obsahujúcu najdôležitejšie udalosti v politickom a vedeckom svete, čo pomáha zaradiť básne do kontextu. Nemôžem povedať, že by ma zaujali všetky básne, ale to sa mi stalo u veľmi málo autorov.
Pred vojnou je napätie. Pred vojnou je segregácia a rasizmus. Krivo pozerajúci susedia. Pred vojnou sú predvolania, vypočúvania, razie. Pred vojnou sú šeptom prenášané obavy a nádej, že žiadna vojna nebude, že to predsa nedovolia.
Vojna je, keď sa mesto rozdelí na "dobrú" a "zlú" stranu. Vojna je, keď sa začne streľba na nevinných, vinných len farbou pokožky či bohom. Vojna je počúvanie blížiaceho sa dunenia delostreľby. Vojna je utekanie cez lesy a rozdelenie sa na dve skupiny, kde otec a syn si povedia: "Zase sa uvidíme." Vojna je, keď len jedna skupina prežije. Vojna, to sú pasce, streľba, zatýkanie, koncentračné tábory. Vojna, to sú znásilnenia. Keď "tie pekné" ženy odvedú a je im jedno, či je im tridsať, alebo dvanásť rokov. Vojna sú masové hroby s desiatimi, tridsiatimi, tristo nekompletnými kostrami. Vojna sú prvotné hroby, priekopy pozdĺž ciest, naplnené telami, len zahrnuté hlinou. A vojna je, keď tie prvotné hroby nájdu satelitom a tak je treba ich urýchlene vykopať a kosti premiestniť, čím sa ešte viac sťaží identifikácia. Vojna je rozdelenie do dvoch radov a potom streľba do toho, kde sú muži. Vojna sú masové hroby.
Po vojne... sú masové hroby. Priekopy, jaskyne, studne, z ktorých sa už nikdy nebude dať piť. Po vojne sú kostry, ktoré treba poskladať a identifikovať. "Mal váš otec takýto sveter? Chodila vaša sestra takýmto spôsobom?" Po vojne je, keď vám dovolia sa vrátiť do vášho domu, ale v tom už bývajú ľudia, ktorí vás pred tým chceli zabiť a vy môžete byť radi, keď vám z vášho domu vrátia aspoň rodinný fotoalbum. Po vojne sú vyľudnené mestá, do ktorých sa nechcete vrátit, pretože máte priveľa spomienok. Po vojne sú ľudia, ktorí celý deň sedia nehybne pred domom, pretože takto aspoň spália menej kalórií a tak nemusia toľko jesť. Po vojne sú tisíce vdov a matiek, ktoré nikdy nepochovajú svojich manželov a synov. Po vojne sú muži, ktorí žijú pokľudným spôsobom, ale utekajú pred každým fotoaparátom a kamerou, lebo čo keby ich niekto spoznal a spomenul si, že toto je muž, ktorý ma znásilnil a zastrelil mi manžela. Po vojne je Haag. Po vojne je segregácia a rasizmus a vzájomné obviňovanie, kto začal. Po vojne zostanú ľudia, ktorí stratili zmysel života a vlastne im tá vojna chýba, lebo vtedy niečo znamenali a mali pre čo žiť.
Kniha je krátka, s jednoduchými oznamovacími vetami. Jej primárnou snahou nie je šokovať, len poskytnúť svedectvo. To samotné šokuje. Je dynamická, vyvážená, s dobre sa striedajúcimi kapitolami. Vojna v Bosne nebola tak dávno a ani tak ďaleko a pritom mám dojem, že na ňu zabúdame, a to chodíme dovolenkovať tak blízko k pomníkom.
K tejto knihe sa mi ako intro dokonale hodí intro z Na západe nič nové: „Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním. Chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú zničila vojna – i keď unikla jej granátom.“
Príliš krátke, než aby dokázala vysvetliť tento konflikt. Zaoberá sa priveľa témami a každej venuje len maličkú dvojstránku. Z nej si neodnesiete nič, len zopár faktov, ktoré ani nie sú poriadne vzájomne prepojené, ani podrobené analýze. Navyše často v texte pridŕža Palestíne. Kniha je to dobrá len na to, aby poskytla akýsi sumár. Pokiaľ chcete naozaj dobrú analýzu celého konfliktu, vrátane kompletného kontextu, histórie a pod., prečítajte si radšej niečo od Mareka Čejku (Izrael a Palestina).
Pri čítaní som si často hovoril na adresu hlavnej hrdinky: "Nána pitomá." Dievča, ktorá sa pričinením osudu (a vlastnej naivity a túžby po "lepšom živote") stane prostitútkou, ale napriek tomuto, často odsudzovanému, povolaniu si zachová svoju čistotu. Avšak práve kvôli svojej naivite spadne do hry veľkej politiky, do zločinu, ktorý sama nezmyselne spáchala, a tým spustí lavínu zlých udalostí.
Postavy boli pomerne nerovnomerne popísané - zatiaľ čo o Adriane vieme úplne všetko, siahodlhé popisy jej pocitov, prianí a myšlienok (popisy dlhé na pol strany, často sa opakujúce, ktoré som od polovice knihy často preskakoval), o ostatných postavách sa to povedať nedá. Spoznávame ich len skrz Adrianu a hoci Moravia vie charaktery opisovať dobre, postavy nedostali dosť priestoru, aby sa dokázali samé definovať.
Celkovo ma kniha skôr nudila a Adrianu by som rád prefackal.
Škaredá kniha. Nie formou, obsahom. Veľmi silné čítanie, počas ktorého ma prechádzala chuť do jedla. Na knihe je zaujímavé, že spracováva obe strany - ako obete, tak aj vrahov.
Idem vracať a budem vracať pár dní v kuse. Ak som aj mal ešte nejaké ilúzie o slovenskej politike, práve sa úplne všetky rozpadli. Ono totiž, aj keby sme celú vládu postavili k stene a postrieľali, tak by sa situácia na Slovensku nezmenila.
Jdu blejt.
Ďakujem, pán Vagovič.
Katastrofé je lepšia maliarka, než spisovateľka. Jej obrazy sú nádherné a úžasné, ale jej poviedky boli, čo sa týka kvality, veľmi nestále. Niektoré časti poviedok boli vynikajúce, inde sa potom zhoršila, potom zase zlepšila... Akoby ich písala na viac krát. Páčili sa mi nečakané konce, mnoho krát vystavala skvelú atmosféru. Avšak vadili mi siahodlné a nie vždy potrebné opisy (je vidieť, že je maliarka). Skvele narába s psychológiou postáv (najmä s psychickými chorobami), vie tvoriť prekvapivé dejové obraty. Ale treba zlepšiť konzistentnosť. Katastrofé, píš viac.
Je vidieť, že Middleton je novinár. Píse krátko, pomerne pútavo, takým mainstreamovým štýlom. Štátov je veľa (hoci, ako mnohým mi vadí, že nezahrnul niektoré štáty - Izrael, Palestína...), človek sa v nich začne veľmi rýchlo strácať a navyše ich príbehy sú podobné - vyhlásili nezávislosť, zlá vláda poslala armádu, znova vyvesila svoju vlajku a okupovaný národ sa začal súdiť. Je tam mnoho štátov, ktoré majú jedného obyvateľa, alebo žiadneho. Bolo potrebné ich tam zaradzovať? A prečo je pri Nepále opísaný útek Dalajlámu, keď by bolo lepšie napísať o násilnostiach, ktorých sa Čína dopúšťa, o tom, prečo sa Čína toto územie snaží obsadiť a pod.? Mnohé popisy krajín pôsobili tak podobne, až som mal pocit, že sa autorovi ani nechcelo písať ich. Veľkým plusom je krásny a zaujímavý dizajn.
Zložitá kniha. Podkopáva, často nekriticky prijímanú, vieru, že západ a US sú "policajtom sveta", naopak ich obviňuje z rozvrátenia. Ale myslím, že obviniť Západ zo všetkých zločinov je prehnané. Samozrejme, Západ vytvoril umelé hranice na Blízkom východe a v Afrike, vykorisťoval, vraždil, to všetko vieme. Ale povedať, že všetko, že súčasný vývoj, civilizačná úroveň... je na takej úrovni, len kvôli intervenciám Západu, je prehnané. Kniha ale núti spochybňovať mnoho z toho, čo ste si doteraz mysleli, núti spochybňovať mainstreamové zdroje a obecne prijímané pravdy.
Západ môže za veľa zla vo svete, už od koloniálnych čias, ale nepoužívajme to za univerzálnu výhovorku.
Veľmi zaujímavá kniha, akých v tunajších luzích a hájich veľa nevzniká. Samotných aktérov príbehov nijak netrestá ani neobviňuje, kritiku sústredí hlavne na rekrútov. Poskytuje niekoľko pohľadov na problematiku konvertitov a odídencov do vojny v Sýrii. Veľmi oceňujem tiež príklady z toho, ako v Európe jednotlivé krajiny pracujú s takýmito extrémistami. Čo mi ale vadilo, bolo, že kniha nie je písaná nejak veľmi faktograficky, zaoberá sa naozaj viac príbehmi a ich kontextom. Rád by som videl viac surových dát (napríklad vo forme prehľadných štatistík). Každopádne ale veľmi dobre spracovaný náhľad do mysle islamistických fanatikov. "Podle Koránu, skutečný ráj leží u nohou matek."
Je to krátke a rozkošné ako láska Petra a Lucie. Tragický milenci, nepodobní Rómeovi a Júlii. Nemám v obľube siahodlhé opisy a tu ich bolo veľa. Ale nie je to len príbeh o láske - je aj o zbytočnosti vojny, o tom, že mladí, ešte pred tým, než okúsia život, sú nutní ho položiť na oltár... čoho? Slobody? Demokracie? Väčšieho dobra? Lyrickosť diela bola krásna, ale pomerne zaťažujúca. "Príbeh o generácii, ktorú zničila vojna, i keď unikla jej granátom."
Výpis snáď kompletnej Baudelairovej korešpondencie. Listy matke, súdnemu kurátorovi, vydavateľom, veriteľom, Jean Duvallovej, samozrejme Apollonie Sabatierovej a mnohým ďalším. Všetky listy sú opatrené vysvetlivkami a poznámkami, ktorých je skutočne mnoho, uvádzajú listy do kontextu a uľahčujú orientáciu v nich.
Kniha poskytuje značne podrobný pohľad na Baudelaira, ukazuje ho nielen ako geniálneho básnika, ale najmä ako človeka, ktorý absolútne nebol schopný dať si do poriadku svoje finance a celý život sa topil v obrovských dlhoch. O dlhoch je väčšina listov. Listy matke, kde ju žiada o peniaze. Listy kurátorovi, kde ho žiada ho o peniaze. Listy nakladateľom, kde ich žiada o peniaze. Listy vláde... Akadémii... priateľom, kde ich žiada o peniaze. Samozrejme sú tam aj výnimky. Romantické listy Sabatierovej, plné obdivu a bázne ("Zamilovávají se uličníci, ale básníci, ti zbožňují."). Baudelairove kritické analýzy, rozhovory s veľkými umelcami tej doby (Gautier, Hugo,...), pokyny nakladateľom, rozhovory s priateľmi...
Kniha ako celok ale nudí. Samozrejme, ukazuje detailný pohľad na Baudelaira ako človeka, ale chcelo by sa vám čítať takmer všetky niečie listy? Tento fakt odcudzuje knihu len pre čitateľov, ktorý sú oddanými fanušíkmi Baudelaira (môj prípad), alebo Baudelaira študujú.
A ako posledné, čo mi chýbalo v tejto knihe, ale čo by ju asi urobilo ešte neznesiteľnejšie dlhšou, sú odpovede na listy. Teda nie listy písané Baudelairom, ale listy písané Baudelairovi. V poznámkach k listom sa síce väčšinou nachádzalo, o čom asi bol list, na ktorý Baudelaire reagoval, ale občas som sa strácal v tom, že som nevedel, na čo Baudelaire konkrétne reaguje.
Konečný verdikt: ak máte naozaj radi Baudelaira a chcete ho čo najlepšie spoznať, prečítajte si to (a ideálne, ak budete priebežne čítať aj jeho životopis od Henryho Troyata, ktorý je úžasný). Ak chcete poznať Baudelaira len ako básnika, túto knihu nepotrebujete.
Dočítal som E.R.Howard - Conan Barbar (AFSF, 1997) a som tak trochu sklamaný. Opomeniem fakt, že s filmom majú poviedky len málo spoločné, na to som zvyknutý a nevadí mi to. Ale poviedky boli všetky podľa jednoduchej šablóny: na začiatku útok/prekliatie, často žena ocitajúca sa v ťažkej situácii. Jej cesty sa zkrížia s Conanovými, on sa jej rozhodne pômocť, pretože... žena. Ocitnú sa v začarovaných ruinách/podzemí/a pod., Conan stojí proti presile/vysokým čiernym humanoidom/beztvarej čiernej hmote, ale po ťažkom boji všetkých svojich nepriateľov poráža, je často len veľmi málo zranený a so ženou, ktorá sa skrz celý príbeh trasie strachom/kričí/vzlyká, odchádza a stáva sa náčelníkom korzárov/pirátov/kozákov.... Začína ďalšia poviedka, Conan sa objavuje len s koňom a mečom, nie je vysvetlené, čo sa stalo medzitým. Vzorec sa opakuje.
V poviedkach sú jasne vyhranené genderové stereotypy (slabá, ustráchaná žena / silný a brániaci muž), Conan je prakticky nesmrteľný, čo spôsobuje, že sa oňho vôbec nebojím a napätie sa vytráca.