Čand@ komentáře u knih
Prepánajána… čo sa len my neustále sťažujeme na ťažký život? Každá doba má svoje, ale v tejto tu by som veru žiť nechcela. Krásne a pútavo napísané. Klobúk dole pred autorkou. Teším sa na pokračovanie.
Keď som toto čítala prvý raz v r. 1991, mrazilo ma z predstavy, ako veľmi blízko bola Orwellova predstavivosť našej realite. Strašilo ma presvedčenie, že Orwell jednoducho musel cestovať v čase, prísť do r. 1984, vrátiť sa späť do svojej doby a napísať, čo videl. Príbeh je taký autentický, že sa mi nechcelo veriť, že mu to všetko len tak vykvitlo v hlave. Od tej doby som 1984 čítala ešte zo 2-3 krát a vždy ma polieva hrôza z toho, že sú krajiny, kde to takto stále je a že existujú ľudia, čo by také spoločenské “poriadky” chceli vrátiť znovu i k nám. Kam dali rozum a kam svoju česť?
V podstate príbeh ženy, aký v tej dobe zažila takmer každá. Mať kopu detí už ako veľmi mladá? Muža vojnového veterána, čo pije a ženu berie ako kus nábytku? Príkoria od politických mocipánov? Vlastne ten príbeh nie je ničím zvláštny. Lenže asi práve preto je uveriteľný. Že je taký obyčajný, reálny. Nižšie podo mnou dal knižke ktosi veľmi nízke hodnotenie a napísal, že to je hlúposť také superdievča, čo zvládne všetko. Nie je. Moja mama bola presne také “superdievča. Vychovala nás takto sedem. Do smrti jej budem vďačná za moje šťastné detstvo. Ako hovorí Anna sama v závere - mala šťastie na dobrých ľudí okolo seba.
Tak mi napadá, prečo majú stredoškoláci v doporučovanej četbe dosť náročné Solženicynovo Súostrovie Gulag, keď práve táto kniha podáva svedectvo o danej dobe a jej hrôzach v pre mládež omnoho pochopiteľnejšej a stráviteľnejšej forme. Hoci na Solženicyna osobne nedám dopustiť a jeho dielo vo mne navždy zanechalo hlboké stopy, komu lepšie než svojej rovesníčke môže pubertálna mládež porozumieť? Od koho sa im bude ľahšie načúvať a čítať o neľudskom utrpení jedných a neľudskom zverstve druhých? Vynikajúco napísané.
Ako netradične povyprávať už tisíckrát vyprávaný príbeh židovského národa.
Milostný trojuholník zatienený dobou zla a dobou temna. Krátke, úsečné vety, žiadne dlhé popisy. Všetko sa dozvedáme akoby mimochodom. Mnohé si musíme domyslieť. Dramatičnosť tým stúpa, ako keď robíte malé kroky a zrazu zistíte, že ani neviete ako, ale vyliezli ste na horu. Tento štýl mi pripomína Hemingwaya. Dosť dobré.
Moja cesta k tejto útlej knihe bola fakt zložitá. Začala som ju čítať snáď päťkrát, no ani raz to nedopadlo. Nedokázala som sa prekúsať ani cez prvých pár strán. A to si nemyslím, že som čitateľský analfabet. Jednoducho toto išlo úplne okolo mňa. Až som narazila na audio, ktoré neuveriteľne strhujúco načítal Ladislav Mrkvička. Poviem vám, ešte nikdy som sa tak veľmi netešila do práce, ako tie asi 3 dni, čo som to cestou počúvala v aute. Hemingway je borec, ale jedným dychom dodávam, že až pán Mrkvička dodal príbehu v mojich ušiach tie správne grády. Z takej v podstate nudnej záležitosti, akou lov rýb pre mňa ako nerybára je (more či rybník - všetko jedno), dokázal svojim rozprávačským umením vykresať napínavú záležitosť. Tlieskam obom umelcom.
Asi milujem Fredrika Backmana. On proste vezme na pohľad obyčajný príbeh, lenže vie ho napísať tak, že vás to úplne dostane. Musíte o ňom rozmýšľať… na čiu stranu sa postaviť? Dobrí sa zdajú byť zlými a tí na prvý dojem zlí sú zas dobrí. Ten jednoduchý príbeh je zrazu plný nejednoduchých postáv a jeho linka vás okúzli, dojme, nadchne, naštve… to všetko v jednom. Veľmi sa teším na 3. pokračovanie.
“Kolik je toho potřeba, abychom byli dobří rodiče? Nijak zvlášť moc. Jenom všechno. Jenom úplně všechno.”
Tak bohato vykreslené charaktery toľkých postáv, tak nenásilne rozprávaný silný príbeh, tak ťažko udržať vlastné emócie na uzde… ďalšia pre mňa nezabudnuteľná záležitosť.
Kedysi veľmi dávno som raz úplne náhodou uvidela na ČT2 záznam divadelného predstavenia Hrdý Budžes. A bola to láska na prvý pohľad - ani netušiac, že toto neskutočne vtipné dielo má svoju knižnú predlohu :). Zaumienila som si, že excelentný výkon Báry Hrzánovej musím vidieť naživo - a aj som v nasledujúcich rokoch videla asi 4x. Audioknihu načítanú samozrejme tiež Bárou sme s deckami v aute počúvali takisto opakovane a hlášky z nej sa nám preniesli do bežného užívania. Papierová knižka mi prišla do rúk až posledná a čítala som ju už s nostalgiou, akú pociťujeme k starým známym. Helenku Součkovú asi nie je možné nezamilovať si. Človek sa s ňou nasmeje, spolu s ňou smúti ... a spomína na vlastné detstvo v len o málo neskoršej dobe (v mojom prípade). Miluška Voborníková mojou hviezdou už nebola :)).
Oslovím tých, čo pochádzajú z dediny, tak ako ja: tiež máte ten neodbytný pocit, že autorka písala o tej vašej? O vašich susedoch, o vašich kamarátoch, o vašich príbuzných... o vás samotných?
Vynikajúco podchytené charaktery postáv, kolorit pravej dediny, zmýšľanie dedinčanov, šarvátky i ohováranie, zvyky, to ako každý vidí každému do taniera, avšak i pospolitosť a vzájomná podpora. A tá hra s nárečím :). Veľmi ma to celé bavilo. Autorka odo mňa dostáva čistú jednotku s hviezdičkou.
Som bezbrehá fanúšička Stephna Kinga a moje hodnotenie ktorejkoľvek jeho knihy bude vždy jedine pozitívne. A Osvícení je práve tým majstrovsky napísaným hororom, ktorý som musela pri čítaní odkladať, lebo som sa tak bála, že som jednoducho ani nemohla otočiť stránku - a keď som po chvíli upokojila dych a utrela pot z čela, musela som ju vziať znovu do rúk netrpezlivá, čo bude ďalej. Som z tých, ktorí najprv čítali a až potom videli film s geniálnym Jackom Nicholsonom a som rada. V knihe sa dočítate mnoho detailov a širších súvislostí, ktoré sa do filmu nedostali, hocijako i ten považujem za vynikajúci.
S Čeňkem Jirsákem se nebavím, protože je takový, a když je on takový, tak já jsem taky takový.
Žiadne ďalšie vysvetlenie nedostanete predtým ani potom. Je to predsa úplne jasné! Milujem túto detskú logiku :-)
Zdrvujúce životné príbehy šialenej doby. Pri ich čítaní vám bude úzko. S vedomím, že toto démonské zlo nebolo v skutočnosti nijako potrestané, to snáď žiadneho normálneho človeka nemôže nechať ľahostajným. Tento rok ma asi žiadna iná kniha nezasiahla tak veľmi ako táto.
Túto a aj ďalšiu naväzujúcu Čo život dal a vzal som prvý raz čítala v 13 či 14 rokoch. Hltala som všetko, čo sa mi dostalo pod ruku a zvláštne je, že aj keď v nich ide o dospelú ženu a jej sebaironizujúci humor, poberala som to a pamätám si, že ma to veľmi bavilo a každej kamarátke som sa ich snažila natlačiť ako zábavné čítanie.
No keď som sa k nej vrátila teraz po rokoch vďaka čitateľskej výzve... neviem, neviem. Azda som nebola v tej správnej nálade, alebo len doba, kedy ma takýto vskutku ženský román mohol zaujať, uplynula spolu s tokom času. Hodnotím síce vysoko, ale priznávam, že predovšetkým z nostalgie a nie preto, že by som ňou i dnes bola ktovieako nadšená.
Skvelé, skvelé pokračovanie! Hlboko sa klaniam autorke za jej úžasnú prácu a talent. Nazbierať toľko historických prameňov, hovoriť s toľkými pamätníkmi, spojiť sa s toľkými odborníkmi, venovať tomu toľko času a úsilia … a všetko to utriasť do takejto čtivej románovej ságy. Žiadna brnkačka.
Čo najskôr sa musím pustiť do tretieho dielu.
Preboha, prečo je všade plno Titanicu, ale o tejto najväčšej námornej katastrofe v dejinách niet počuť takmer nič? Kde je Cameron so svojim týmom hviezd?
Skvelo napísaný román založený na strašnej udalosti.
Citujem z autorkinho doslovu:
“Každý národ má svou skrytou historii v bezpočtu příběhů uchovávaných jen těmi, kdo je prožili. … Co rozhoduje o tom, jak si dějiny pamatujeme a které jejich prvky přetrvávají a proniknou do kolektivního vědomí? … Nesmíme dopustit, aby pravda zmizela s těmi, kteří to vše prožili. Prosím, dejte jim hlas. “
Ešte než som čítala čokoľvek od Backmana, začala som toto raz pozerať na Netflixe. Začiatok ma nezaujal, pustila som si niečo iné. LENŽE teraz mi prišla do rúk knižka a BOŽE MÔJ! Ten človek ma raz zabije! Mám sa smiať? Mám byť dojatá, smutná, napätá? Každá Backmanova kniha je pre mňa jazdou na horskej dráhe pocitov. Ja sa z neho asi zbláznim. Nemôžem pozerať na jeho diela vo sfilmovanej podobe. Aj keď sú nominované na Oscara, žiadny obraz nedokáže plne povedať to, čo napísané slová. Teším sa na ďaľšiu dávku.
Naozaj sme takto žili? Hej, žili. Taký šedivý, ubolený, klamaný, utajovaný, plný pretvárky, smutný a beznádejný život. Hoci ja som sa narodila až v ére "Husákových detí" a budovanie socializmu z 50. rokov sa vtedy už pretavilo do tzv. normalizácie, z Honzlovej na mňa úplne dýchla tá bezmocnosť a zúfalstvo, aké na mňa padalo, keď som z toho v puberte začínala mať rozum. Veľmi dobre napísaný príbeh - vystihol dobu, vystihol postavy, naviac ešte takou čtivou formou, ako sa bohužiaľ deje málokedy, pokiaľ ide o zachytenie nepeknej histórie. Z celého srdca odporúčam.
Je veľmi ťažké vytvoriť v takom krátkom literárnom útvare, akým novela je, hlboký a zmysluplný príbeh. Dokážu to len výnimoční spisovatelia. Ako Steinbeck. Od začiatku tušíte, že toto teda fakt nedopadne dobre. A záver vskutku nešťastný aj je. Výborná charakteristika jednotlivých postáv na veľmi malom priestore.
Máte nervy na čosi brutálnejšie než švédske thrillery? Niečo oveľa oveľa brutálnejšie? Prečítajte si toto.
A viete, prečo je toto brutálnejšie než všetko, čo ste doteraz čítali? Lebo toto sa naozaj stalo. Len pred pár rokmi. Tu u nás. Tí, ktorí tu vystupujú, alebo ktorí slúžili ako predloha postáv, či už na jednej alebo na druhej strane, mnohí ešte žijú.
Prečítajte si to, prosím, aj vrátane autorovho doslovu. A skúste porozmýšľať, ako sa, dopekla, mohlo stať, že za toto nikdy nikoho nepostihol žiadny trest. A tieto ZRŮDY nám ďalej kafrajú do životov.