cessy komentáře u knih

Celkom nerozumiem dôvodu označenia tohto výtvoru za medzinárodný bestseller. Ani dôvodu jeho údajného prekladu do vyše 30 jazykov. A už vôbec nie vysokým pozitívnym hodnoteniam od čitateľov. Úprimne, bolo to dosť plytké, hlúpe, infantilné, bezpointové, podpriemerné. V knihe nebol snáď jediný moment, ktorý by ma zaujal, udržal v napätí, prekvapil, niečo mi priniesol. Pri čítaní som sa cítila ako znudený úradník, ktorý má za úlohu cenzúrovať súkromnú poštu sledovaných cudzích ľudí, pričom sú mu absolútne ukradnutí. Našťastie kniha má málo strán a veľké písmená, takže strata času, ktorý som jej venovala nie je až taká citeľná.

7 13.05.2013

Málokedy čítam celé anotácie kníh, ktoré mám v úmysle prelúskať. Snažím sa odhadnúť, či pre mňa kniha buda zaujímavá, na základe prvých dvoch - troch viet, aby som sa tak vyhla zbytočnému sklamaniu, že ma anotácia o čosi okradla. O radosť z čítania, ponorenia sa do príbehu, rozmotávania jeho tajomstiev. Väčšina anotácii prezrádza príliš veľa, niektoré dokonca zachádzajú do takých krajností, že opisujú celý dej, mimo finálneho rozuzlenia, v extrémných prípadoch ako je tento, dokonca i samotné rozuzlenie! Vyhnúť sa anotácii bolo pri tejto knihe to najlepšie čo som mohla urobiť, inak by pre mňa nemala žiadne čaro a neviem, či by som ju vôbec dočítala.

Spočiatku som mala obrovský problém zahĺbiť sa do deja, kniha ma chytila až po dobrých sto stranách. Nepokoj, roztrieštenosť, chaotické myslenie ústrednej postavy rozprávania - Veroniky, akoby sa odrážali v štruktúre celého textu. Bez zrejmého ohraničenia sa tu prelína prítomnosť, Veronikine niekedy len veľmi hmlisté spomienky a rôzne varianty minulosti, ktoré si vytvára vo svojej mysli v snahe dopátrať sa kľúčového momentu, ktorému pripisuje príčinu všetkého nešťastia mnohopočetnej rodiny Hegartyových. Anne Enrightová sa nevyhýba vulgarizmom, rovnako nie sú tabu otázky sexu či alkoholizmu, kniha je plná protirečení, kontrastu pozitívneho a negatívneho - napríklad hovorí o tom, aká je hrdá na svoje dcéry a vzápätí v tej istej vete dodáva, že sú len potravou pre budúce hroby. Veronika miluje, ale zároveň nenávidí svoju rodinu, manžela, samú seba, život v súčasnej podobe, ktorý nechce žiť, ale zároveň po ničom inom netúži. Na to, aby mohla byť šťastná, našla si svoje miesto v živote a vyrovnala sa so smrťou najmilšieho brata Liama, potrebuje rozprávať o minulosti, pochopiť a akceptovať udalosti, ktoré ovplyvnili životy členov jej rodiny a najmä zbaviť sa pocitu viny...

1 13.05.2013

Vypálené stíny boli pre mňa veľkým prekvapením, čo sa týka posunu v rámci deja. Po prvej zo štyroch kapitol, na ktoré je román členený, som očakávala niečo celkom iné. Mal to byť fiktívny životný príbeh Hiroko Tanaka, ktorá prežila zhodenie atómovej bomby na Nagasaki v roku 1945. V skutočnosti je táto kniha nie len jej príbehom, ale tiež príbehom niekoľkých ďalších postáv - príslušníkov viacerých rás, troch generácií, dvoch rodín, z ktorých každý sa narodil v inej krajine, má inú mentalitu, iné sny a predstavy o živote, ale všetky do jednej spája pocit, že sú vydedenci, pocit straty, túžby po mieste kde by sa cítili ako doma - odohrávajúci sa z pohľadu dejín v dôležitých momentoch, kedy sa mení tvár sveta, niečo zaniká a niečo nové častokrát hrozivé vzniká. Ako svetové udalosti, tak aj osobné prehry, sympatie, averzie, vzájomné vzťahy majú obrovský dopad na krehké vzťahy medzi oba rodinami. Zaujímavé by pre mňa bolo, keby Kamila Shamsie viac rozpracovala prvú kapitolu a vrámci nej obdobie zo života Hiroko tesne po výbuchu, ku ktorému sa samotná Hiroko vracia len prostredníctvom spomienok v ďalších kapitolách.

„Pořád myslím na Nagasaki. Jednou jsi mi rěkla, že mi Dillí musí připadat cizí a nepovědomé, ale nic na světe nemohlo působit cizeji než můj domov v ten den. V ten nevýslovný den. Doslova nevýslovný. V žádnem jazyce neznám slova...“ (...) „Já to pořád ješte nechápu. Proč to museli udělat? Proč druhá bomba? Dokoce i ta první přesahuje všechno, co bych kdy dokázala... Ale druhá? Provedete něco takového, vidíte, co jste provedli, a pak to provedete znovu. Jak je to...? Vědělas, že se původně chystali bombardovat Kokuru? Ale nad ní bylo tak zataženo, že se museli otočit a zamířit ke druhému cíli – k Nagasaki. A přitom nad ním bylo taky zataženo. Ty mraky si pamatuju, jako by to bylo dneska. Málem to vzdali. Užuž to skoro vzdali, a pak najednou uviděli v mracích mezeru. A bum.“ To „bum“ vyslovila tak tiše, že to bylo stěží zřetelnejší než výdech. „Vždycky jsem měla v plánu odjet z Nagasaki, víš? Nikdy jsem o něm neuvažovala sentimentálně. Ale dokud neuvidíš, jak se místo, které znáš celý život, změnilo v popel, neuvědomíš si, jak moc všichni toužíme po tom, co důvěrně známe.“

5 13.05.2013

Formou jednoznačne zvláštna kniha. Je zbierkou krátkych zápiskov zo života bezmennej ženy, ktorá ich sama pre seba nazvala „Sto dní“, počas ktorých písala, kým čakala až sa odplaví jej bolesť a zabudne. Podľa jej vlastných slov: „Písanie jej pomáhalo zakaždým, keď nevedela ničím iným otupiť bolesť, keď sa aspoň na chvíľku potrebovala zbaviť nervozity.“ Niektoré zápisky majú len jednu či dve vety, iné zas niekoľko strán. Opisuje svoje spomienky, detstvo, dospievanie i dospelý život, analyzuje a rekapituluje svoje vzťahy, ale aj zvláštny vzťah medzi svojimi rodičmi. Niektoré zápisky sú len citátmi, ktoré si vypísala z kníh, alebo výroky rôznych osobností s ktorými sa v danej chvíli stotožňuje. Forma pripomína denník, ale čo je zvláštne, aj keď je to denník jej pocitov, zápisky nie sú písané v prvej osobe, akoby to urobil pisateľ denníka, ale v tretej osobe, akoby ich písala tretia nezaiteresovaná osoba. Sú zmesou minulosti a prítomnosti, ale nie sú nijako datované, takže chvíľku trvá, kým sa čitateľ zorientuje a zoradí si jednotlivé udalosti. Používa minulý i prítomný čas, niekedy celkom nelogicky, o prítomnosti píše v minulom čase a minulosť opisuje v prítomnom čase, napriek tomu to robí tak nenásilne, že je to sotva postrehnuteľné. Kniha celkovo neohromí, ale ani neurazí. Opäť by sa mi zase raz hodilo väčšie rozpätie hodnotenia. Nakoniec dávam Agnete Pleijelovej za Zimu v Štokholme 3,5 hviezdičky - najmä za nápad ohľadne formy.

2 13.05.2013

Ako naznačuje už samotný názov, dej románu sa nesie v znamení viacnásobnej voľby. Do života pätnásťročného Reuvena Maltera a rovnako starého Dannyho Saundersa vstupujeme v okamihu, keď si „vyvolia“ jeden druhého za kamarátov. Toto rozhodnutie nikdy neoľutujú, napriek tomu, že ich priateľstvo musí prejsť mnohými prekážkami. Nie je ľahké vyrastať v New Yorku v 40tych rokoch 20teho storočia ako židovské dieťa a už vôbec nie ak ste vy a váš priateľ príslušníkmi rôznych židovských komunít. Opäť ako v iných Potokových knihách, aj román Vyvolení obsahuje plno faktov a podrobností o judaizme, opisuje život a dodržiavanie tradícií, rozpory medzi prísnou židovskou a voľnejšou americkou výchovou, ale tiež rozpory vo vnútri samého judaizmu, tentoraz na pozadí udalostí druhej svetovej vojny. Veľmi reálne je tu vykreslený pohľad, reakcie, zmýšľanie jednotlivých amerických židovských komunít na to, čo sa deje v Európe - na samotnú vojnu, holocaust, je tu spomenutá smrť prezidenta Franklina Delano Roosevelta, rozvíjajúce sa sionistické hnutie, budovanie a vznik štátu Izrael a následné konflikty v ňom. To všetko poznamená aj priateľstvo medzi Reuvenom a Dannym a ich ďalšie životné voľby, za ktoré budú musieť bojovať a niesť následky. Cítiť však, že je to jedna z Potokových prvotín. V porovnaní s neskoršími dielami, prevažná časť deja je tu postavená na dialógoch. Neskôr uberá z dialógov a pridáva na „ pocitovej stránke“, čo sa v jeho prípade mne osobne páči viac. Staršie diela sú viac vybrúsené, vidieť v nich posun autora vpred.

6 13.05.2013

„Proč jsem byl vždycky tak strohý, tak příkrý, tak nevděčný za slova těch druhých, když šlo o něco, na čem mi opravdu záleželo? Odkud ta potřeba rabiátsky hájit to důležité vůči druhým, když mi to přece nemínili vůbec brát?“

Som očarená. Mercierovmu románu sa nedá uprieť určité kúzlo, zvláštnosť atmosféry celého príbehu, aj keď mám i zopár výhrad. Už radu rokov si zachovávam niekoľko zvykov v súvislosti s knihami - jedným z nich je odpisovanie zaujímavých pasáží, aby som sa k nim mohla spätne vracať, hodnotiť ich výpovednú hodnotu a význam pre moju osobu z hľadiska plynutia času. A potom, raz za čas sa objaví kniha, pri ktorej nemá zmysel pokúšať sa o niečo také, ak nechcem do zápisníka preniesť polovicu knihy.

Hlavným motívom je túžba šesťdesiatnika Raimunda Gregoriusa, milovníka mŕtvych jazykov, "nudného patróna", prezývaného tiež Mundus alebo Papyrus, cítiť, že je skutočne živý, túžba dať životu zmysel a snaha pretaviť tieto sny do reality. Gregorius síce má pochybnosti, často prepadá melanchólii a smútku po stereotype minulého života, ktorý bol pre neho pascou, ale zároveň v ňom cítil určitú istotu, no má odvahu vybočiť zo zabehaných koľají, riskovať, vzoprieť sa očakávaniam okolia a ísť za tým čo je pre neho v danom okamihu najdôležitejšie. Nepúšťajte sa do tejto knihy, ak nemáte dostatok času, trpezlivosti, chuť na filozofické úvahy. Román je presýtený nespočetným množstvom myšlienok, ktoré nútia vracať sa v texte späť, dookola ich čítať, pozastavovať sa nad nimi, žasnúť. Práve fragmenty jednotlivých myšlienok ma niekedy zaujali na úkor hlavnej dejovej línie, často som mala pocit, že by mi celkom stačilo mať v rukách zápisky, poznámky, listy Amadea de Pradu - knihu, ktorá tak veľmi zaujala a zmenila Gregoriusa. Ten tieto myšlienky ďalej rozvíja a nadväzuje na ne. Čo hodnotím ako veľmi nepravdepodobné a čo ma zarazilo, bola neuveriteľne rýchla Gregoriusova schopnosť zorientovať sa v cudzom jazyku, doslova v priebehu pár hodín, a síce so slovníkom, ale predsa, prekladať komplikované texty, s ktorými by mal problém nejeden prekladateľ znalý jazyka. Neviem či je niečo také vôbec možné - a to aj v prípade, že ide o človeka s nadaním na jazyky, ktorý ich sám niekoľko ovláda. Celkovo však na mňa kniha pôsobí silným dojmom a aj napriek menším nedostatkom si zaslúži plné hodnotenie.

12 13.05.2013

Nedávno som si vypočula názor, že skutočne kvalitné knihy sú tie hrubšie. Napríklad pri 500 stranovej knihe je 400 strán prípravou pre strhujúcich záverečných 100 strán, ale bez tých 400 strán by to nebolo ono. Celkovo vraj hrubá kniha dokáže pohltiť oveľa viac ako tá tenká. Zaujímavý názor, ale pokiaľ je to skutočne tak, Nehaňte vlka od Farley Mowata je potom jednou zo vzácnych výnimiek z tohto tvrdenia. Knihu som čítala niekoľko krát a ešte aj dnes po viac ako 10tich rokoch ma dokáže nadchnúť rovnako ako kedysi. Dlhé roky patrila k jedným z mojich najobľúbenejších a vzhľadom na jej permanentnú nedostupnosť aj najcennejších kníh.

Autor, čerstvo vyštudovaný biológ, sa z poverenia vlády vydáva do kanadskej tundry skúmať vlky - obávané hrôzostrašné šelmy - údajný dôvod alarmujúco znižujúceho sa počtu sobov. Spočiatku je sám plný predsudkov. Výprava je skutočnou životnou lekciou, ktorá mu dá do budúcnosti viac, než by si pôvodne dokázal predstaviť.

Ako Mowat hovorí v predslove: „Keď som pred jedenástimi rokmi začal písať túto knihu, vlk v nej mal hrať podstatne menšiu úlohu. Pôvodne som zamýšľal napísať satiru na celkom odlišného živočícha - na tú zvláštnu mutáciu ľudského rodu, známu ako byrokrat. Vlk mi mal poslúžiť len ako protiklad na vykreslenie homo byrocratis - toho pochybného produktu našich čias, ktorý je otrokom konvencií a lipne na každom groši, nepozná vtip a holduje tmárstvu a hlúpym malichernostiam, ale napriek tomu všetkému sa pokladá za jediného legitímneho vlastníka skutočnej pravdy, a teda aj za samozvaného arbitra ľudských počinov.“

A presne v duchu satiry sa nesie úvod knihy. Je plný trpkej irónie, humoru, neskrývanej kritiky, pohŕdania.

„Ale hneď na začiatku knihy som zistil, že o ten byrokratický cirkus strácam záujem. Postupne ma celkom upútal môj vedľajší hrdina - vlk. Nakoniec mi vlk vzal knihu úplne z rúk, takže sa z nej stala prosba o porozumenie a ochranu neobyčajne vyvinutého a príťažlivého zvera, ktorému v dôsledku vražednej nenávisti a vražedných sklonov človeka hrozil - a hrozí - zánik.“

Postupne počas mnohých mesiacov života stráveného v bezprostrednej blízkosti vlkov sa mení vedcov pohľad na tieto nádherné tvory, prestává sa ich báť, spoznáva ich skutočnú povahu. „Rozhodol som sa, že od tejto hodiny budem vchádzať do sveta vlkov s otvorenou hlavou a naučím sa ich poznávať nie takých, akí majú byť, ale takých, akí skutočne sú.“ Vlci už nie sú len „predmetom“ výskumu. Z pozorovaných vzoriek stroho označovaných písmenami sa stávajú dýchajúce, živé, cítiace, charizmatické bytosti s vlastnými menami - George, Angelína, Albert – jeho priatelia, jeho rodina. Výsledky jeho šokujúcich zistení, ktoré o desiatky rokov neskôr podľa autorových slov veda skutočne potvrdila, búrajú všetky mýty o strašnej povesti vlkov, krvilačných zabijakov.

Pochopí, že skutočným zverom, ktorého sa treba obávať, nie je vlk, ale človek...

12 13.05.2013

K Julianovi Barnesovi a jeho tvorbe som si vypočula rôzne komentáre od ľudí, ktorých literárnemu vkusu dôverujem, a nie vždy boli lichotivé. Práve tento rozpor bol prvým podnetom, aby som siahla po niektorom z jeho diel. Úprimne, nečakala som, že Arthur & George ma zaujme natoľko, aby som knihe po dočítaní udelila plný počet hviezdičiek. Na základe tejto pozitívnej skúsenosti a tiež skutočnosti, že Barnes je označovaný ako „literárny chameleón“ si nenechám ujsť ani ďalšie jeho diela. Veď čo môže byť lákavejšie ako originálny autor, ktorého každá jedna kniha je údajne úplne iná ako tá predošlá?

Z tejto príjemnej zmesky fikcie a skutočných udalostí paralelných opisov Arthurovho a Georgovho života ma viac bavili pasáže venované Georgovi. Nebola to dejová línia, ktorá ma zaujala, nakoľko dej je predvídateľný a bez väčších prekvapení, ale skôr spôsob akým je román napísaný - pasáže o Arturovi sú písané v minulom čase, až do istého zlomového momentu, kým pri Georgovi protikladne autor použil prítomný čas, opäť až po istý zlomový okamih a následné prepojenie svetov oboch postáv, ale najmä to, ako reálne sa Barnesovi podarilo vykresliť obraz života v Anglicku na prelome 19. a 20. storočia - život vo veľkomestách a na vidieku, správanie a morálku jednotlivých spoločenských vrstiev, vtedajšie zákonodarstvo, pohľad na ešte nedokonalú kriminalistiku a kriminológiu, postupy polície, častokrát šokujúce a poburujúce názory a zbytočné predsudky ako napríklad v ukážke.

„Ale keď je krv zmiešaná, začínajú sa trampoty. A vzniká neprekonateľný rozdiel. Prečo ľudská spoločnosť všade na svete neznáša miešancov? Lebo duša miešanca je rozpoltená nutkaním k civilizácii a pudom k barbarstvu.“ „A je za to barbarstvo zodpovedná škótska, alebo parská krv?“ „To sú hrubé žarty, Doyle. Vy sám veríte v krv. Veríte v rasu. Pri večeri ste mi povedali, ako hrdo vaša matka vypátrala dvojích predkov spred päťsto rokov. Odpustite mi, ak vás zle citujem, ale spomínam si, že na vašom rodostrome hniezdili mnohí významní muži.“ „Necitujete ma nesprávne. A vy hovoríte, že Goerge Edalji rozrezával koňom bruchá preto, lebo to pred päťsto rokmi jeho predkovia robili v Perzii alebo kde vtedy boli?“ „Nemám potuchy či sú na príčine barbarské alebo rituálne praktiky. Možno. Možno ani sám Edalji nevie, čo ho nutkalo konať, tak ako konal. Nutkanie spred stáročí, ktoré vynieslo na povrch náhle a poľutovaniahodné miešanie rás.“ „ Naozaj úprimne veríte, že sa stalo toto? „Niečo podobné, áno.“

Pri čítaní Pomaľovaného vtáčaťa som sa cítila podobne ako keď som kedysi čítala Veľký zošit od Agoty Kristof. Práve toto dielo mi svojou surovosťou, vecnosťou, naturalizmom pripomína Pomaľované vtáča. Ale kým Agota Kristof sa obmedzila viacmenej na holé konštatovanie drsnej skutočnosti a myšlienky hlavných postáv zostávali mnohokrát záhadou, Jerzy Kosinski založil svoju prvotinu práve na ponore a vývoji psychiky hlavného hrdinu. Očakávala som, že Pomaľované vtáča bude písané viac z pohľadu dieťaťa, naopak toto boli myšlienky dospelého človeka sformulované po mnohom prehodnocovaní, niekedy príliš koplikované na 6 až 12 ročného chlapca. Ale ako sa vyjadril samotný autor v epilógu: "Napísať knihu o dieťati si vyžaduje silné vcítenie do inej osoby. Kedže nemáme priamy prístup do toho najcitlivejšieho, najranejšieho obdobia našich životov, musíme si ho v myšlienkach vytvoriť nanovo. Hoci každý román si vyžaduje istú schopnosť vcítenia do zážitkov inej osoby, zvyčajne je náročnejšie predstaviť si samého seba ako dieťa, než dospelého." Bolo zaujímavé sledovať postupné formovanie charakteru hlavného hrdinu pod vplyvom prostredia, jeho nesmiernu túžbu po živote, vzdávanie sa a nachádzanie stále nových istôt - u Boha, Diabla, v nacizme... Som rada, že kniha bola vydaná a že sa mi dostala do rúk, aj keď samotný autor neskôr spochybnil svoje rozhodnutie napísať ju a bola jedným z dôvodov jeho samovraždy.

9 13.05.2013

Bol by to len obyčajný príbeh, nebyť - tak ako hovorí anotácia - lahodného a omamného hlasu, ktorým je vyrozprávaný. Boh maličkostí vyčnieva z radu vďaka originálnemu podaniu, ktoré mi trochu pripomína Isabel Allende, trochu G.G.Márqueza, avšak chýbajú tu typické prvky magického realizmu. Pre mňa čosi absolútne neodolateľné - magický realizmus bez prvkov magického realizmu! Knihu ocenia všetci tí, ktorých ubíja monotónnosť v literatúre. Všetci, ktorí neustále hľadajú niečo nové. Všetci, ktorým poskočí srdce od radosti, keď objavia niečo zaujímavé, zvláštne, INÉ.

9 13.05.2013

„Možná se nám srdce nad druhými nesvírá soucitem, když vidíme jejich ctnosti, ale když je téměř k nesnesení poznáváme v jejich nejnižší podobě, v jejich smutku, obžerství, a pošetilosti. Ano, ctnosti jsou potřeba také – alespoň nějaké ctosti - ale třeba na Emmě Bovaryové, Anně Karenině, nebo Raskolnikovovi nám nezáleží proto, že jsou dobří. Záleží nám na nich proto, že nejsou obdivuhodní, že jsou jako my a že jim to velcí spisovatelé odpustili.“

Pomerne útla kniha, ultramoderná presne ako súčasní čitatelia, či už žijú v New Yorku Petra Harrisa, Rebeccy, Ethana, alebo kdekoľvek inde na svete. Na svojich stránkach však ukrýva obrovský kus pravdy. Dostane sa pod kožu práve vďaka svojej univerzálnosti. Kto číta pozorne, rýchlo postrehne, že nejde ani tak o homosexuálny motív, stačí zameniť pár premenných, výsledkom sú nespočetné životné situácie s ktorými sa dennodenne pasujeme aj my. Knižka je plná zaujímavých úvah, myšlienok, pocitov, v ktorých sa nájdu mnohí.

„Jako kdybych neměl nejakou schopnost, kterou ostatní mají. Něco, co jim říka, že mají dělat tohle, nebo támhleto. Třeba jít na medicínu, nebo se přihlásit do Mírových sborů nebo učit cizince angličtinu. Všechno mi to připadá přijatelné. A přitom si moc neumím představit, že bych cokoli z toho dělal.“

2 13.05.2013

Takmer okamžite po začítaní sa do stránok Očisty bez problémov pochopíte fabulu príbehu a odhadnete aj pravdepodobný záver, ktorý naznačuje už samotný názov. Napriek tomu sa autorke podarilo niekoľko šokujúcich prekvapení v rámci deja, vďaka čomu udrží napätie až do samotného záveru a zaistí si tým, že kto raz začne Očistu čítať, ten ju aj dočíta. Skutočnú pochvalu si zaslúži psychologické rozpracovanie jednotlivých postáv, osobitne Aliide Truuovej, na ktorej spomienkach je postavená podstatná časť deja. Vzbudzuje tak sympatie a ľútosť ako aj nefalšovaný odpor a hnev nad jej konaním. Dej románu, odohrávajúci sa prevažne v Estónsku, medzi rokmi 1936 až 1992 nie je len trpkým životným príbehom štyroch generácií jednej estónskej rodiny v čase sovietizácie Estónska, je to zároveň príbeh o následkoch neopätovanej lásky, strachu, túžby po pokojnom živote, výčitiek svedomia...

9 13.05.2013

Po dlhej dobe konečne kniha, kvôli ktorej sa oplatilo ponocovať! Podobne ako v Dejinách lásky, aj tu je fabula príbehu postavená na prelínaní času, ide o rozprávanie, resp. spomienky štyroch rôznych postáv - dvoch mužov a dvoch žien, ktoré spolu zdanlivo nesúvisia, no postupne sa vzťahy medzi nimi vyjasňujú a jednotlivé príbehy do seba začínajú zapadať ako dieliky v puzzle. No na rozdiel od Dejín lásky, kde sa po prečítaní záverečných stránok odstránili všetky nejasnosti, vo Veľkom dome zostáva mnoho nedoriešeného. Po dočítaní mám v hlave viac otázok, ako odpovedí a množstvo teórii ohľadne vzťahov medzi postavami, čo mi určite nedá pokoja ešte minimálne pár dní. To bol pravdepodobne autorkin zámer, ale aj tak mám chuť hneď teraz začať čítať knihu ešte raz a pokúsiť sa nájsť chýbajúce časti skladačky, aby som sa presvedčila, či mi nejaká podstatná súvislosť neunikla. A tiež mi nedá nepochváliť skvelý preklad Otta Havrilu, ktorým sa blysol už v Dejinách lásky ale aj v iných knihách.

6 13.05.2013

Sympatie k tejto knihe sa rodili postupne, obtiažne. Názor dokážem napísať až pár dní po dočítaní, počas ktorých mi však kniha neustále rezonovala v hlave, čo svedčí o tom, že zanechala stopu, možno dokonca hlbšiu než si myslím. Trvalo dlhšie, kým ma kniha chytila, postavy ma spočiatku nesmierne vytáčali, miestami som sa prichytila pri myšlienke, že toto grotesknosťou tromfne aj Roalda Dahla a jeho Môj strýko Osval. No nech som sa bránila koľko som chcela, nedalo sa neobľúbiť si Garpa, Jenny, Helenu, Robertu, ani ostatné postavy až natoľko, že tých vyše 600 strán knihy sa nakonec minulo akosi prirýchlo. Beriem túto knihu ako kritiku ľudskej malosti, hlúposti, malichernosti, ale zároveň z nej cítim nesmiernu lásku autora k nám ľuďom - divným, slabým, nedokonalým, navzájom veľmi odlišným tvorom. Nech už sme akýkoľvek, Irving nikoho nesúdi. Garpov svet nie je čiernobiely, hýri farbami, rešpektuje odlišnosť pováh, názorov, životných filozofií. Je to pripomienka toho, že to čo sa vymyká normálu, štandardu, nemusí byť zákonite vždy zlé.

16 13.05.2013

Vskutku nádherná zbierka poviedok. Som rada, že opäť raz zapracovala akási zvláštna náhoda a mohla som sa stať majiteľkou tejto viacmenej vypredanej knihy. Uchvacuje ma ako Kureishi pracuje s textom - to zvláštne, nenásilné, veľmi prirodzené včlenenie a prepojenie autorových filozofických úvah s ostatným textom.

"Ak hlboko vo vlastnom ja nájdeme skryté túžby, podnety, zanecháme všetko, čo doteraz tvorilo náš život, a začneme odznovu. Môžu však prísť vážne následky. To slovo ma mátalo celú noc. Následky. Nedá sa im vyhnúť. Pokúšal som sa to zahnať, ale nešlo to. Utkvelá predstava... ako pchám množstvo vecí do kufra, ktorý sa nedá zatvoriť, pretože je primalý. Taký je môj život. Keby som žil presne podľa svojich predstáv... všetko by sa na dobré obrátilo. Uvedomím si, že sa s Florence na seba dívame. Niekedy sa ľudia na seba pozerajú, miesto toho, aby sa dotýkali."

Poviedky sú veľmi ľahko čitateľné a napriek tomu im nechýba rafinovanosť, pochmúrne, ale zároveň krásne, čisté - plné viery v nový začiatok, občas sa objavia aj veľmi umné dvojzmysly a tzv. suchý anglický humor.

3 13.05.2013

Počas čítania tejto knihy sa môj názor na ňu viac krát zmenil. Tomu zodpovedá aj váhanie ohľadne jej hodnotenia, kolíše niekde medzi 3 až 5 hviezdičkami. Niektoré pasáže sú fantastické, iné sa mi nepáčili. Do knihy som vkladala na základe anotácie a recenzií obrovské očakávanie. Hneď prvé dve kapitoly zaujali, naopak kapitolami z obdobia dospievania Matiia a Alice som sa prehrýzala ťažšie, občas som mala pocit, že toto je literatúra vhodnejšia skôr pre adolescentejšieho čitateľa. Od istých momentov bola kniha skvelá - prirodzene tak ako Alice a Mattia dospeli, akoby aj autor literárne vyspel a postúpil na vyšší level. Napriek zmiešaným pocitom mám z nej celkovo veľmi silný dojem a presne viem prečo. Možno nie je literárne dokonalá, dokáže však čitateľa zasiahnúť. Prakticky nepoznám nikoho, kto by sa v nej nenašiel.

Osamělost prvočísel je plná rôznych postáv, snažiacich sa vyrovnať s udalosťami, ktoré ich natoľko zasiahli, že vychýlili ich život úplne iným smerom než očakávali. "Rozhodnutí uděláme během pár vteřin a jejich důsledky si pak neseme po zbytek života." Každý z nás sa v živote musel rozhodnúť, a nie raz, každému z nás v pamäti navždy zostanú momenty, o ktorých bude rozmýšľať ako o zlomových, stále tu bude: "čo by bolo, ak by..."

Každý z nás sa občas cíti, akoby sa zasekol v istom bode, bludnom kruhu, z ktorého sa nevie vymotať a pohnúť ďalej, bojuje s pocitom stagnácie. "Proti některým částem svého já zůstavame bezmocní."

Rovnako takmer každý sa ocitol v situácii, kedy nebol schopný opätovať lásku, aj keď by si to možno veľmi prial. "Láska toho koho nemilujeme se ukládá jen na povrchu a odtamtud se rychle vypařuje."

A koľkí z nás denne bojujú s nenávisťou a zároveň túžbou odpustiť? Alebo s pocitom vlastnej menejcennosti, s rôznymi komplexmi, problémami s vlastnou identitou, nenávisťou k svojmu telu, k sebe samému... "Všechno co nám chybí, si je vzájemně tak trochu podobné..."

Možno postupom času, keď vyprchajú bezprostredné dojmy po prečítaní, budem túto knihu hodnotiť inak, momentálne jej však neviem dať iné hodnotenie než 5/5.

9 13.05.2013

Väčšinou sa stretávam so samými negatívnymi ohlasmi na túto Murakamiho zbierku poviedok a myslím si, že hlavná príčina spočíva v nepochopení, čo je veľká škoda. Po otrěsech nie je kvalitou o nič horšia ako hociktorý Murakamiho román. Opäť, tak ako v každej jednej Murakamiho knihe, aj týchto šesť poviedok predstavuje akúsi sondu do zraniteľnej ľudskej duše, pričom "otrasy" tu treba chápať ako metaforu, ide o duševné otrasy = zemetrasenie duše. Každodenné problémy, osobné prehry, životné traumy, to všetko sa v nás hromadí, až jedného dňa príde moment, kedy už ďalej nevládzeme. Stačí celkom bezvýznamný podnet a nastane výbuch, katastrofa. A je len na nás ako sa s tým všetkým vyrovnáme, či dokážeme žiť ďalej, alebo nie. Tak ako sa po zemetrasení stavajú nové budovy, obnovuje sa infraštruktúra, vysádza sa nové rastlinstvo, presne tak má každý človek šancu na nový začiatok. Každá z postáv v jednotlivých poviedkach sa so svojím zemetrasením popasovala po svojom, niekomu zostal v duši ešte väčší zmätok, niekto našiel čo hľadal, alebo sa aspoň odhodlal na krok vpred. Z poviedok ma najviac zaujala Thailand. Blízka mi bola aj Džunko z poviedky Krajina s žehličkou: "Když já ještě nikdy nepřemejšlela, jak asi umřu. To si vůbec nedokážu představit. Když vlastně doteď nevím ani to, jak bych měla žít..."

10 13.05.2013

BALADA O SMUTNÉ KAVÁRNĚ - Celkom zaujímavá, útla novela so skvelou pointou! Spočiatku ma príliš neoslovila, no našla som v nej niekoľko hodnotných myšlienok, čo z nej v spojení s trochu zvláštne tajomnou atmosférou robí knihu, ktorej nebola škoda venovať voľný čas. Príbeh o obyčajnej tuctovej krčmičke - kaviarničke v maličkom, bohom zabudnutom americkom mestečku, ktorá sa stáva centrom tamojšieho života a tiež stredobodom netypického ľúbostného trojuholníka, ktorý je napokon aj príčinou jej zániku. Príbeh o láske a o jej absencii, o tom, že: "Láska je predovšetkým spoločná skúsenosť dvoch ľudí - ale ak je spoločná, neznamená to, že je pre obidvoch aj podobná. Milujúci a milovaný patria každý do inej oblasti."

1 13.05.2013

Veľmi príjemná retrospektíva do autorovho detstva. Marcel Pagnol má obrovský rozprávačský talent, jeho rozprávanie je pútavé, nenútené, nežné, ale zároveň srší humorom, šarmom, šibalstvom, takže nie je núdza o množstvo vtipných, úsmevných momentov (ako napríklad v ukážke pod komentárom). To isté možno povedať aj o Zámku mojej matky, ktorý nadväzuje na túto knižôčku.

"Blížili sa moje šieste narodeniny. Chodil som do školy, do detskej triedy, ktorú viedla slečna Giumardová. Slečna Giumardová bola veľmi vysoká, mala pekné hnedé fúziky a pri rozprávaní sa jej pohyboval nos. Mne sa však videla škaredá, lebo bola žltá ako Číňan a mala veľké vypúlené oči. Trpezlivo učila mojich malých kamarátov písmenká a o mňa sa nestarala, lebo som plynulo čítal, čo považovala za zámernú neprístojnosť zo strany môjho otca. Na revanš na hodine spevu pred celou triedou vyhlasovala, že spievam falošne a že by som mal byť radšej ticho, čo som rád splnil. Zatiaľ čo si išla trieda vykričať hrdlo, sledujúc pohyby učiteľkinej paličky, ja som sa pokojne usmieval a mlčal."

4 13.05.2013

Kto má rád magický realizmus, určite dobre pozná meno Gina Barkhordar Nahai. Práve vďaka tejto autorke a jej ženskému poňatiu tohto štýlu som si nadobro zamilovala prvky "magična" v literatúre. V knihe Kaspický dážď fascinuje bohatý vnútorný svet malej Yaas, ktorá je od narodenia iná ako ostatné deti, vyrastá pod vplyvom labilnej matky, slabošského otca a bigotných starých rodičov, bojujúc s osamelosťou, nepochopením, túžbou po rodičovskej láske a napokon aj s chorobou. Aj keď v rodine nenachádza potrebnú istotu, zo všetkých síl sa snaží udržať ju pokope, lebo je to to jediné čo v živote má. Paradoxne, choroba dieťaťa, ktorá v iných prípadoch rodinu skôr stmelí, tu urýchli jej rozpad. To všetko na pozadí historických udalostí iránskych revolučných nepokojov, mocenských bojov v krajine, priepastných rozdielov medzi jednotlivými spoločenskými vrstvami v krajine. A samozrejme s rozprávkovými prvkami magična. V porovnaní so známejším Anjelom nad Teheránom od spomínanej autorky sa mi zdala o čosi slabšia, ale určite nie menej kvalitná.

4 13.05.2013