cessy komentáře u knih

Čáry zaujali témou, sú dômyselne nápadito napísané, krátke pasáže zo života jednotlivých postáv prezrádzajú presne toľko koľko majú, aby ponechali dostatok priestoru pre fantáziu čitateľa a zároveň aby autor textom docielil zamýšľaný efekt. Nechýba prvok prekvapenia - čosi čo spája všetky postavy a pri pomyslení, že by to mohlo byť alebo dokonca je skutočne tak, táto predstava šokuje. Majú teda všetko, čo má mať dobrá kniha, napriek tomu som sa v závere začínala mierne nudiť. Rozhodne však ešte siahnem aj po ďalších knihách od autora.

4 13.05.2013

Dovolím si túto novelku označiť za nadčasovú. Autor vytvorením príbehu o imaginárnej dedinke Končava, v ktorom rozpráva o každodennom živote jej obyvateľov, o ich bojoch, trápení, ale aj radostiach, vykreslil nie len morálku dedinského ľudu v povojnovou období, ale zároveň poukázal aj na to, že určité charakterové črty v povahe ľudí - zadubenosť, hlúposť, sklon k závisti, ohováraniu, klamstvu, šikane, ubližovaní si navzájom - sú a budú prítomne stále, bez ohľadu na miesto a dobu, v ktorej žijeme. Zároveň je to však aj príbeh lásky a oddanosti k najbližším, čoho veľmi pekným príkladom je ničím neoceniteľný dar babky Paulíny vnučke Levoške.

2 13.05.2013

Úžasná mega reklama, údajne druhý Khaled Hosseini, no ako to už v takýchto prípadoch býva, kniha je obrovským sklamaním. Nech sa na mňa nikto nehnevá, toto je na míle vzdialené kvalitnému textu. Nepopieram, sú životné príbehy, ktoré svojou silou dokážu dojať k slzám, zasiahnuť na citlivom mieste, pri ktorých musíte ďakovať, že žijete tam kde žijete a ako žijete, že máte kde spať a dať čo do úst, ale to nestačí, forma podania je rovnako dôležitá a to je v tomto prípade to, čo autora pochovalo. Príbeh by sa dal krásne rozvinúť, zatiaľ čo v podaní Fabia Gedu vyznieva veľmi stroho, je to len akýsi opis faktov, takmer úplne absentuje to čo by v takomto prípade nemalo chýbať - myšlienkové pochody hlavnej postavy, city, emócie, ktoré sú rozpracované veľmi slabo. Pri čítaní som bola takmer celý čas myšlienkami inde, nenašla som v nej nič, čo by ma zaujala. Z beletrie podobného zamerania najslabšie čo som čítala, skôr odporúčam spomínaného Hosseiniho.

2 13.05.2013

Čo sa mi u Markusa Zusaka strašne ráta, je to, že nie je jednotvárny ako väčšina autorov. Čo kniha, to iný charakter postáv, prostredie, zápletka, problematika. Aj v tejto knihe sa mu podarilo vyjadriť zaujímavú myšlienku: Život robia úžasným prosté maličkosti. Každý z nás môže niekomu kto to potrebuje jednoduchým gestom rozjasniť pochmúrny deň, zmeniť život. Niekedy stačí taká maličkosť ako vypočuť, objať, dodať odvahu, povzbudiť... Každý z nás môže byť Poslom. Komu sa páčila Zusakova Zlodejka kníh, pravdepodobne sa mu bude páčiť i táto kniha, ak sa vyvaruje ich zbytočnému porovnávaniu a tiež zoberie do úvahy fakt, že ide o knihu spadajúcu skôr do kategórie "pre mládež".

6 13.05.2013

Čítala som dva ďalšie Ondaatjeho romány, ktoré sa mi páčili, no až pri čítaní Divisadera som mala pocit, že táto kniha, to je konečne ono, toto je tá kniha, v ktorej naplno vyniká výnimočnosť autora. Každý, kto má rád čosi viac ako len priemerné knihy, nelení sa mu rozmýšľať nad významom prečítaného si túto knihu určite zamiluje. Román má niekoľko samostatných dejových línií, rafinovane rozpráva o osudoch rôznych ľudí, pričom až do posledných stránok núti čitateľa uvažovať čo majú ľudia z jednotlivých príbehoch spoločné, čitateľ čaká akési rozuzlenie, vysvetlenie, pointu. A ona príde, ale napísanú v knihe ju budete márne hľadať. Možno pochopíte po pár dňoch, keď sa vám príbeh uleží v hlave, a potom si zrazu uvedomíte genialitu tohto diela. Páči sa mi tiež veľmi vhodne zvolený názov románu, dokonale vystihuje jeho podstatu. A ešte jedna inšpiratívna myšlienka z tohto diela na záver: "Nosíme v sebe skrytú prítomnosť iných ľudí, ešte aj tých, ktorých sme poznali len letmo. Zostávajú v nás až do konca života, berieme ich so sebou cez všetky hranice, ktoré prekročíme."

4 13.05.2013

Coetzeeho svet vnútorných monológov ma očarúva stále viac a viac. Jeden z hŕstky autorov, ktorí si vystačia s minimálnou dejovou líniou a takmer žiadnymi dialógmi a napriek tomu jeho dielam nič nechýba. Pre mňa zatiaľ najlepšia z jeho kníh, aj keď čítala som len tie kde Coetzee vykresľuje ženský pohľad, preto som zvedavá na tie ostatné, ktoré píše z pohľadu muža.

6 13.05.2013

Začiatok knihy poslabší. Jedinečný pohľad autora, rodáka zo Srí Lanky, na dlhotrvajúce občianske nepokoje v jeho krajine, oveľa hlbší, obšírnejší, a miestami aj odlišný, než ten, ktorý bol prezentovaný v médiách.

1 13.05.2013

Amos Oz je pre mňa veľmi príjemným prekvapením roku 2011. Vynikajúco napísané, skvele vykreslené prostredie, vzťahy, pocity postáv. Román plný lásky a nenávisti, strachu a túžby po odpustení, smútku a neskutočného fanatizmu, ale najmä o nádeji, o viere v budúcnosť... Kniha z ktorej mi je ťažko a dlho nezíde z mysle.

2 13.05.2013

Úžasná kniha, od prvej vety až po poslednú! Mám to šťastie vlastniť ju a to v staručkom vydaní z roku 1936. Bola mi odporúčaná s tým, že sú v nej ohromné nadčasové myšlienky s čím musím len súhlasiť, keďže v knihe napísanej v roku 1928 som skutočne našla množstvo myšlienok a situácií aktuálnych i dnes. Neviem či som sa vôbec niekedy v nejakom inom diele stretla s postavou, ktorá vo mne vyvolala toľko rozporuplných pocitov - sympatie, súcit, odpor, hnev, hrôzu, šok - ako doktor Zurian. Každopádne treba prečítať. Táto kniha je skrátka pecka!!!

8 13.05.2013

„Jediné, čo doma povedal, bolo: prestúpil som na iný vlak. Ak mám byť úprimná, vtedy som ho opäť začala mať trochu rada, lebo to bolo ako oslobodenie, neviem, začal sa aj ináč česať, trochu ako latino lover, so zreteľne vyznačenou cestičkou v sivých vlasoch, mal novú košeľu, trochu som ho začala mať rada, aspoň na chvíľu, bolo to ako oslobodenie. Prestúpil som na iný vlak. Roky rodinnej tragédie zotrela prázdna veta. Groteskné. Ale veľmi často je to tak, takmer vždy je to tak. Nakoniec prídeme na to, že bolesť, všetka tá bolesť bola nezmyselná, že sme trpeli pekelné muky, a bolo to zbytočné, nebolo to ani správne, ani nesprávne, nebolo to pekné, alebo škaredé, bolo to len zbytočné, všetko čo môžeš nakoniec povedať, je: bola to márna bolesť. Na zbláznenie, ak nad tým rozmýšľaš, radšej ani nemyslieť, jediné, čo môžeš robiť, je viac na to nemyslieť, nikdy viac, rozumiete?“

Bariccove knihy majú pre mňa zvláštne fluidum. Jednak pre nevšedný jazyk, ktorým píše svoje príbehy a ktorý sa mi tu osobitne páči (viď v ukážke vyššie), jednak pre melancholický až tragický charakter jeho postáv.

Román City má oveľa väčšiu hĺbku, než sa na prvý pohľad zdá. Sám Baricco sa vyjadril, že jeho snahou bolo koncipovať text ako mesto, kde jednotlivé príbehy predstavujú mestské štvrte a postavy predstavujú ulice, typické svojím rázom, atmosférou, históriou, odlišnosťami. A tak vznikla spleť navzájom poprepájaných paralelných príbehov odohravajúcich sa v ultramodernom, ale chladnom, neprívetivom, citovo vyprahnutom meste, z ktorého akoby sa vytratila všetka ľudskosť, pochopenie, súdržnosť a nahradila ju faloš a pretvárka; a imaginárních príbehov, vytváraných v mysliach hlavných hrdinov – GOUDA, osamelého malého génia, ktorému rodinné spolužitie nahrádza univerzitné prostredie a jeho jedinými kamarátmi sú outsideri Diesel a Poomerang, imaginárne postavy, ktoré sú stále s ním a akoby predstavovali dve odlišné stránky Goudovej osobnosti (extrovertnější, zhovorčivejší, priebojnejší Diesel a introvertný, bojazlivý, nemý Poomerang) – a zasnenej SHATZY, ktorá sa zhodou náhod stáva Goudovou vychovávateľkou, pričom pre toto zmestnanie má zdanlivo tie najmenšie predpoklady, avšak jej jedinej sa podarí skutočne porozumieť Goudovi.

Musím priznať, že dejovo ma nezaujali všetky časti knihy, čo sa mi pri Bariccovi bežne nestáva, kniha ako celok si však zaslúži plné hodnotenie. Mimoriadne sa mi páčil Shatzin fiktívny westernový príbeh, legendou opradeného mestečka Closingtown, kde sa zastavil čas a usídlil nikdy neutíchajúci vietor, ktorý obyvateľom znepríjemňuje život. Do Closingtownu prichádza cudzinec – hodinár, v moci ktorého je možnosť zmeniť nepriaznivý osud mestečka.

8 13.05.2013

Všetky poviedky tejto knihy majú spoločnú tému, jedinečný autorov pohľad na najtemnejšie, najodpornejšie ľudské myšlienky, vlastnosti, činy, ale kvalitatívne nie sú na rovnakej úrovni. Výborné boli Predposledné kolo lotérie, Rozhovor z priekopy, Priepasti sa uzavreli, celkom zaujali aj Hniličky, Každý z nás je mnohosten a niektoré pasáže z Nebyť nebolí. Ostatné mi pripadali, akoby tam boli len do počtu, alebo celkom nedopracované. Preto len štyri hviezdy z piatich. Hneď prvá poviedka nezaujala, ale oplatí sa jej dať šancu, postupne vtiahne do deja, celkový efekt sa dostaví až po dočítaní celej knihy. Posledné vety sú krásnou bodku na záver: "Ak namiesto toho, aby si ráno šiel do práce, alebo do mesta, ako ti káže zvyk, vyobjímať starých dobrých priateľov a priateľky, alebo svojich doma, ďalej len jednoducho spočívaš vystretý uprostred prázdnoty, a tým to pre teba koniec koncov hasne, vtedy už nemáš o čom pochybovať. Ty si tá mŕtvola."

2 13.05.2013

Dve línie príbehu, majstrovsky skĺbené do jedného celku, vytvárajúce jedinečný román. Na jednej strane zdanlivo prvoplánová zápletka ako z presladenej tureckej telenovely – rozčuľujúce správanie hlavných postáv, klasický milostný trojuholník, láska Kemala k Füsun, z ktorej sa stáva chorobná posadnutosť, Kemalov zvyk zbierať rôzne predmety hraničiaci s úchylkou, na strane druhej – autorove úvahy o Turecku, krajine zmietajúcej sa mocenskými bojmi, vojenskými diktatúrami, cenzúrou, kde sa kastovný systém, staré tradície a zvyky dostávajú do konfliktu s túžbou mladšej generácie po demokracii, slobode, zábave, voľnosti, modernosti, ktorá sa valí z Európy. Múzeum nevinnosti je prehliadkou exponátov, ktoré prevedú celým príbehom. Nie je len príbehom lásky, je snahou zachytiť ducha jednej éry v dejinách Turecka.

Dlho som rozmýšľala nad tým, ako román úprimne ohodnotiť. Má niečo, čo ho odlišuje od tuctových sentimentálnych románov červenej knižnice. Autor zasadil príbeh do konkrétneho prostredia a doby, ktorú dôverne pozná, takže pri čítaní som mala pocit, že som sa vrátila o niekoľko desiatok rokov dozadu a žijem v Istanbule. Sympatie, či naopak nesympatie k postavám príbehu vždy do istej miery ovplyvnia celkový pohľad na dielo. V mojom prípade nedošlo k stotožneniu, postavy ma skôr iritovali, no i tak musím zložiť autorovi poklonu za to, ako reálne, do detailov a do hĺbky ich vytvoril – akoby rozprával o ľuďoch, ktorých dôverne poznám. To všetko dohromady vytvára kombináciu, ktorá ma prinútila niekoľko večerov po sebe vracať sa k tejto knihe, napriek tomu, že na základe anotácie som vedela čo môžem očakávať a o čom budem čítať, a to dokonca bez toho, aby som popri čítaní Múzea prelúskala ďalšie dve knihy.

7 12.05.2013

Po Deťoch polnoci ďalší výborný, aj keď o niečo menej monumentálny, Rushdieho román s exotickou príchuťou a jednotiacim motívom – hanbou v rôznych obmenách, ktorá ako ničivý požiar spaľuje postavy románu a korene ktorej možno hľadať nie len v ľudskom konaní, ale aj v tradíciách, spoločenskom myslení, viere. "Kamkoli se otočím, všude je něco, co v člověku vyvoláva pocit hanby. Jenomže hanba je jako cokoli jiného, stačí s ní nějaký čas žít a stane se kusem nábytku." Z hľadiska štruktúry diela nie je ani Hanba výnimkou z tradičnej schematickej výstavby väčšiny jeho diel – prelínanie súkromnej histórie rodu ( v tomto prípade troch rodín ) a známej histórie krajiny ( tu konkrétne India, Pakistan ), znásobená prelínaním reality a fikcie s prímesou magického realizmu, dopĺňané autorskými komentármi, čo dokopy vytvára akúsi modernú rozprávku, ale nie práve rozprávku pre deti, keďže je trochu krvavá. Dej románu sa začína rozvíjať a symbolicky sa aj završuje na jednom a tom istom mieste, plynulo sa spomaľuje, ale skôr než vyústi do nudy, Rushdie načrtne udalosti z budúcnosti, čím zase prebudí čitateľovu pozornosť. A tak stále dookola. Ale práve to je na Rushdiem zvláštne – presne viete čo môžete od jeho kníh očakávať, no aj tak vždy siahnete po ďalšej a ďalšej jeho knihe.

10 12.05.2013

Na druhý diel Gdaňskej trilógie som sa tešila ako na dlho odopieranú lahôdku, ale zároveň som mala mierne obavy, či sa nepotvrdí staré známe: „Pokračovanie sa málokedy kvalitatívne vyrovná svojmu predchodcovi.“ Grass si na ňom zuby nevylámal, naopak, posilnil môj dojem, že je jedným z najvýnimočnejších autorov s ktorými som sa v literatúre stretla.

Viac-menej som očakávala, že celá trilógia sa bude niesť v rovnakom duchu, najmä čo sa týka rozsahu, štýlu atď. Omyl, omyl, omyl... Asi jediné čo majú tieto dve knihy spoločné, okrem autora, je silná ústredná postava. V Plechovom bubínkou ňou bol čudácky Oskar Matheratz, v Kočke a myši túto úlohu preberá nemenej čudácky, ale odlišným spôsobom, Joachim Mahlke, ktorého najväčším trápením je nadmerne veľký ohryzok, od ktorého sa všemožne snaží odpútať pozornosť. Proti sebe tu stojí nepatrných ledva 150 strán novely Kočka a myš kontra pompéznych 600 strán Plechového bubínku. Viac Grass nepotreboval, aj 10 strán navyše by bolo nadbytočných. Kamaráti Joachima napriek jeho povestnému čudáctvu vnímajú ako svojho hrdinu, je pre nich predmetom nekonečných diskusií, fascinujúcou osobou. Ale kým Oskar rozpráva svoj príbeh sám, Joachimov príbeh je podaný prostredníctvom vedľajšej postavy, ktorej identita zostáva veľkú časť príbehu zahalená tajomstvom. Rozprávač striedavo opisuje príhody, ktorých stredobodom je Joachim, alebo sa mu určitým intímným spôsobom prihovára, snažiac sa odhaliť podstatu Joachimovho kúzla osobnosti. Čitateľ tak nemá možnosť nahliadnuť do Joachimovho vnútra, to spoznáva len prostredníctvom myšlienkových pochodov, vnímania, cítenia rozprávača. Krátke až strohé vety (do očí bijúci rozdiel v porovnaní s Plechovým bubínkem) sa postupne predlžujú a spájajú do súvetí, príbehom sa sem-tam hmlisto mihnú staré známe postavy z Plechového bubíku, najmä Oskar. Novela Kočka a myš má pre mňa osobne pôsobivejší záver (ten je v Plechovom bubínku vlastne úvodom a teda nie je žiadnym tajomstvom), aj keď veľmi skoro pochopíte, že určité miesto (koráb), zohrá v príbehu kľúčovú úlohu.

Už sa len tešiť, čo ponúknu Psí roky… A ja sa veľmi teším!

5 12.05.2013

Spočiatku som mala obrovský problém začítať sa. Päť dní po sebe som brala Plechový bubínek do rúk, päť krát som ho odložila a dala prednosť inej knihe. Po päťdesiatej stránke som už knihu nevedela pustiť z rúk a obetovala jej nasledujúce dve noci, doháňajúc zameškané. Veľmi pochybujem, že sa v tomto roku ešte dostanem k podmanivejšej knihe.

Oskarovi Matherathovi, svojráznej postavičke, ktorá sa v deň oslavy vlastných tretích narodenín rozhodne vedome zastaviť svoj telesný vývoj, aby si zachovala detskú nevinnosť a vyhla sa tak komplikovanému svetu dospelých, plnému číreho zla, pokrytectva, násilia, ktorá dobrovoľne väčšinu svojho života predstiera duševnú zaostalosť, v dôsledku čoho sa stáva vydedencom nie len v kruhu rodiny ale všade kam príde a pre ktorú je jej najväčšou devízou hlas, oplývajúci schopnosťou „rozospievať“ sklo, príbehu odohrávajúcemu sa prevažne v meste Gdaňsk, ktoré samo o sebe má viac než zaujímavu históriu, neuveriteľnej hre autora so slovami a predstavami čitateľa, prelínaniu reality a fantázie, skrátka celkovej atmosfére knihy, sa len veľmi ťažko odoláva. Predčasne vyspelý Oskar mi silne pripomína čudácke postavy z kníh Johna Irvinga, ktoré si zväčša zamilujete, v Oskarovom prípade napriek faktu, že neustále lavíruje na hranici dobra a zla, až napokon stelesňuje všetko to, čomu sa tak úzkostlivo snažil vyhnúť a jeho vlastné zbrane sa obrátia proti nemu. Oskar rekapituluje svoj mladý, sotva tridsaťročný a predsa na udalosti mimoriadne bohatý život, zdanlivo patriaci oveľa staršej osobe, z prostredia dusseldorfského blázinca, striedavo o sebe hovoriac v 1. a 3. osobe, takmer ako skutočný blázon. Opisuje fantastické, absurdné ba až bizardné situácie, poznamenané udalosťami medzivojnového, vojnového a povojnového obdobia s nadhľadom, humorom, krutosťou a iróniou z ktorej naskakuje husia koža, ale aj s nekonečnou trpkosťou a smútkom.

Gunter Grass dal magickému realizmu v mojom ponímaní nový rozmer, celkom iný, než som doteraz poznala prevažne z diel latinskoamerických autorov. Po prečítaní tejto knihy vám nedá nepousmiať sa nad predstavou, aký rozruch musela kniha vyvolať v čase jej vydania v roku 1959 a vedomie, že istý čas bola "omylom" radená medzi pornografiu :)

17 12.05.2013

Táto kniha je krásnym príkladom toho, že aj masovo čítaná kniha, označovaná ako bestseller, môže byť ozajstným skvostom. Bez akejkoľvek irónie, presne takto si predstavujem literárne dielo hodné tohto pojmu. Francouzská suita je písaná skromným, nekomplikovaným jazykom, ktorý zaujme menej zdatnejších čitateľov, preferujúcich jednoduchý a ľahko čitateľný text a neurazí ani náročných čitateľov, ale skutočne impozantná je po obsahovej stránke, resp. atmosférou, ktorú dokáže navodiť. Je to kniha veľmi „živá“ a to jednak v zmysle, že vznikala v dobe keď sa popisované udalosti skutočne odohrávali, takže pôsobí mimoriadne autenticky, ale tiež „živá“ vo význame – prudko pôsobiaca na zmysly čitateľa. Pri čítaní sa mi doslova a do písmena pred očami odvíjal čiernobiely film zachytávajúci opisované výjavy a v ušiach mi zneli moderné francúzske šansónové melódie. Fakt, že ide o „surový", nekorigovaný román (vlastne len akési jeho torzo, keďže autorka nemala možnosť dopísať ho), čo možno vidieť na viacerých sporných miestach, predovšetkým ide o rôzne pomenovanie tej istej postavy, časovo nesúvisiace udalosti a podobne, nijako neznižuje jeho hodnotu, naopak ešte viac zvýrazňuje jeho autenticitu.

Energická a nesmierne ironická „Červnová bouře“ tvorená krátkými, zdanlivo nesúviacimi výjavmi zo života celej plejády osôb rôzneho spoločenského postavenia a odlišnej inteligencie, ktoré v čase 2. svetovej vojny v panike hromadne opúšťajú Paríž v úmysle zachrániť sa pred postupujúcim nemeckým vojskom, je založená na kontrastoch, paradoxne s dôrazom kladeným takmer výlučne na zobrazenie temných stránok ľudskej osobnosti ako sú egoizmus, prospechárstvo, krutosť, samoľúbosť atď. Svetlou výnimkou medzi postavami sú snáď len manželia Michaudovi, tí jediní akoby vedeli čo je to morálka, vyznávali pravé životné hodnoty:

„Na koho bychom se mohli obrátit?“ zvolala nakonec Jeanne. „Tys ještě nepochopila, že každý na každého kašle?“ Pohlédla na něj. „Ty jsi, Maurici, zvláštní. Dívá se na svět třeba nejcyničtěji, neděláš si žádné iluze, a přesto nejsi nešťastný, chci říct v hloubi duše. Nebo se pletu?“ „Ne.“ „Tak co tě to vlastně utěšuje?“ „Jistota, že jsem uvnitř svobodný,“ řekl krátkém zamyšlení. „Nezničitelný poklad, záleží jen na mně, jestli si ho uchovám, nebo ho ztratím. Jistota, že se vášně, které právě teď kolem nás dosahují vrcholu, nakonec uklidní. Že to co mělo začátek, bude mít taky konec. Zkrátka že katastrofy přecházejí a že se člověk má snažit, aby se jim nedostal do cesty, to je všechno. Tedy v první řadě žít: Primum vicere. Ze dne na den. Vytrvat, čekat, doufat.“

Statickejšiu, na atmosférou oveľa pokojnejšiu „Dolce“ tvoria už nie len krátke sekvencie, ale ucelenější text z obdobia okupácie Francúzska. Autorka angažuje nové postavy a začína formovať vzájomné väzby medzi nimi a postavami známymi už z prvej časti románu. Dve nesúrodé časti, v závere doplnené autorkinými súkromnými poznámkami, sa postupne spájajú do celku, vytvárajú skutočný príbeh. To, čo spočiatku nepredznačovalo žiadnu súvislosť, do seba začína zapadať. Z pohľadu dnešného čitateľa je pri študovaní autorkiných brilantných poznámok, načrtávajúcich ďalší vývoj románu, neobyčajne zaujímavé sledovať a najmä uvedomiť si, ako by skutočné historické udalosti (keďže sa ich autorka chcela pridŕžať), pozmenili jej spisovateľské plány.

Francouzská suita tohto času patrí medzi moje najobľúbenejšie knihy. Možno ju neskôr z môjho osobného rebríčka top kníh vytlačia iné zaujímavé tituly, odporúčať na prečítanie ju však budem vždy a za každých okolností.

11 12.05.2013

Pre mňa osobne jedna z najpôsobivejších kníh, ku ktorým som mala možnosť dostať sa. Nemalou mierou k tomu prispelo originálne poňatie príbehu, v podstate také bežné v mnohých iných knihách – náhľad na určitú postavu z pohľadu viacerých iných postáv – tu však je na tomto základe vystavaná celá forma románu. Myslím, že s niečim podobným som sa v literatúre doposiaľ nestretla, aspoň si momentálne nespomínam. Dej je situovaný do Palestíny, do obdobia rokov predchádzajúcich druhej svetovej vojne, kedy štyria nemeckí hudobníci a jeden spisovateľ, židovského pôvodu, utekajú z nacistického Nemecka do krajiny, ktorá je im ako jediná ochotná poskytnut azyl, živobytie, možnosť na nový začiatok, aby sa podieľali na jej budovaní. Ich vzájomná konfrontácia – z pohľadu členov kvarteta, ktoré hudebníci vytvoria, i z pohľadu spisovateľa – podaná formou vnútorných monológov, zápiskov z denníka, listov, priebežne mení čitateľov dojem z jednotlivých osôb a postupne vytvára akýsi ucelený obraz, ktorý však je v konečnom dôsledku klamlivý a prchavý, keďže má čisto subjektivný základ. Forma akoby sa niesla v súlade s myšlenkami jednej z hlavných postáv románu, spisovateľa: „Dnešní vzdělaný čtenář mi nebude zazlívat, když mu nabídnu jen hliněné střepy. Jejich slepování ho potěší víc než krása celého džbánu.“ Napriek tomu text nepôsobí rozkúskovane, je to veľmi plynulé čítanie. Postavy sa snažia prispôsobiť životu v novej vlasti, kde v skutočnosti nechcú byť a kde sa cítia vydedencami hádam väčšmi než vo svojom rodisku, nevedia sa vyrovnať s tým čo stratili a nechali za sebou, Palestínu pokladajú len za svoju prechodnú stanicu. Obrazy ich každodenných skromných bojov sú plné melanchólie, osamelosti, spomienok na minulosť, nádeje na návrat, ale aj strachu, že vypukne vojna, obáv o blízkých, ktorí zostali v Nemecku. Úvahy o hnutí sionizmu a politike sú doprevádzané úvahami o hudbe. Pred čitateľom sa postupne odkrýva nie len vtedajšia situácia v Palestíne, ale aj minulosť postáv. Rosendorfovo kvarteto je veľmi „hutná“ kniha, bez hluchých miest, ktoré by dávali priestor pre oddych, vhodná skôr na dlhé a pomalé čítanie. Akékoľvek iné hodnotenie ako 5/5 je pre mňa nedostačujúce.

5 12.05.2013

Ak ste čítali Grossmanovu Viz LÁSKU, pravdepodobne budete pri čítaní Mít s kým běžet zaskočení jednoduchosťou a čitateľnosťou textu, čo však nevyhnutne nemusí byť zlé – a presne to platí aj v prípade tejto knihy. Možno sa tiež pousmejete nad autorovou snahou extrémne diferencovať postavy na kladné a záporné, ale určite vám to nebude vadiť. Dej vám takmer určite bude pripadať – slušne povedané – mierne „pritiahnutý za vlasy“, ale aj tak knihu neodložíte, pretože jej nechýba dávka správne odstupňovaného napätia. Postavy obklopuje tajomstvo majúce korene v minulosti, postupne sa odkrýva zápletka a kniha pomaly vťahuje do deja. Niektoré dlhšie pasáže venované určitej postave majú schopnosť pohltiť natoľko, že pri čítaní úplne zabudnete na ďalšie postavy. Celkovo je román Mít s kým běžet peknou pripomienkou a akýmsi poukázaním na pravé životné hodnoty. A tiež o úcte k sebe samému, o hľadaní svojho miesta na svete a hľadaní ľudí, s ktorými stojí za to prežiť život.

Najlepším Grossmanovým dielom pre mňa naďalej zostáva román Viz LÁSKA. Ak Viz LÁSKU ešte nemáte za sebou a chystáte sa prelúskať všetky dostupné Grossmanove knihy, ktoré vyšli v češtine/slovenčine, odporúčam začať práve románom Mít s kým běžet, pokračovať Ženou, ktorá uteká pred správou a na záver si vychutnať Viz LÁSKU, v opačnom prípade môžete byť trochu sklamaní. Ale zrejme je to aj tým, že kým Mít s kým běžet by som skôr odporučila ako čítanie pre mládež, román Viz LÁSKA je už celkom iná liga…

3 12.05.2013

Kniha sa mi nečítala ľahko. Boli chvíle, keď som ju musela odložiť a čítať niečo iné, dokonca som niekoľkokrát bojovala sama so sebou, aby som sa k nej vrátila, mala som pocit, že tých vyše 650 strán snáď nikdy nedočítam. A naopak tiež chvíle, keď ma k nej veľmi ťahalo. Text vôbec nie je náročný, dôvodom týchto ťažkostí bol neuveriteľný pretlak citov, ktorý z knihy lezie a doslova ochromí. Jednoducho som niekedy nevládala čítať ďalej, potrebovala som dlhší čas na spracovanie aj keď ma poháňala myšlienka overiť si domnienku ohľadne záveru.

Tiež je ťažké napísať akýkoľvek komentár. Je toho toľko čo by sa dalo napísať, ale nejde to bez odhalenia väčších či menších súvislostí ohľadne deja, čomu sa chcem vyhnúť, aby som neprekazila zážitok z čítania niekomu ďalšiemu. Mám pocit, že kniha mala mať pôvodne iný záver – je len naznačený, ale dá sa domyslieť – ktorý autorovi prekazil sám život. Práve vďaka autobiografickým prvkom je kniha veľmi živá, reálna. Text je miestami veľmi nežným rozprávaním konfrontovaný neľútostnou realitou. Páčila sa mi paralela porovnávania priateľstva medzi Avramom a Ilanom a následne medzi Oferom a Adamom. A tiež nevšedný vzťah trojice Ora, Ilan, Avram – všetok ten zmätok medzi nimi, všetko nevypovedané, veľmi silné naviazanie na seba navzájom, to ako rôzne okolnosti zasiahli do ich životov, ako sa ich vzťah nakonec preusporiadal tak, aký mal byť od začiatku.

Je to citlivé rozprávanie o živote v krajine, kde sú na dennom poriadku bombové útoky, samovražedné atentáty, vo vzduchu visí neustála prítomnosť vojnových konfliktov, obavy o vlastný život sú trvalou súčasťou života už niekoľkých generácií - lebo nikdy neviete či ešte niekedy uvidíte svojich blízkych, keď sa s nimi ráno cestou do školy rozlúčite, alebo keď večer zavriete oči – ale najmä je to kniha o smrteľnom strachu rodičov, ktorých deti bojujú a obetujú životy za vlasť, o túžbe chrániť ich , o nesmiernej túžbe po budúcnosti bez zbraní pre svoje deti. O neustálom zmietaní sa medzi strachom a túžbou slobodne žiť, dýchať, realizovať sa, milovať a byť milovaný.

„V zošite, ktorý si uchmatli späť od muža pri rieke Kedeš, zostalo ešte zopár prázdnych listov a riadkov, ktoré Ora hneď zaplní drobným písmom: Tisícky chvíľ, hodín a dní, milióny skutkov, nespočítateľné množstvo činov, pokusov, chýb, slov a myšlienok, z toho všetkého pozostáva jeden človek vo svete. Prečíta to Avramovi. "Nič sa mu nestane, uvidíš. Robíme predsa všetko preto, aby sa mu nič nestalo." „Naozaj si to myslíš?“ spýta sa Ora. „Myslím, že ty vždy presne vieš, čo treba robiť,“ povie Avram a po krátkej prestávke dodá: „ Požičaj mi ho na chvíľku.“ Ora mu podá zošit. Opatrne si ho od nej vezme a šeptom si číta. „Tisícky chvíľ, hodín… nespočítateľné množstvo činov… chýb… z toho všetkého pozostáva jeden človek na svete.“ Položí si zošit do lona, pozrie na Oru a oči mu stemnejú, zastrie ich jemné mračno strachu. „Pridaj tam ešte jednu vetu,“ povie Ora pričom naňho ani nepozrie, a podá mu pero. „Jeden človek, ktorého možno tak ľahko zničiť. Napíš to.“ A on to napíše.“

12 12.05.2013

Autor pre mňa nie je nováčik, v minulosti som už čítala jedno z jeho diel a keďže som bola spokojná, rozhodla som sa siahnuť po ďalšom. Voľba padla na Viz LÁSKU. Očakávala som minimálne dobrú knihu, no netušila som ako veľmi otrasie celým mojim vnútorným svetom a obráti naruby môj osobný rebríček TOP kníh, ktoré popri nej budú zrazu vyzerať ako chudobní príbuzní. Toto je bezkonkurenčne najlepšia kniha o holocauste, akú som v živote čítala a hádam aj najlepšia zo všetkých kníh, aké som kedy čítala. Je pre mňa zarážajúce, že ju napísal človek, ktorý nemá priamu osobnú skúsenosť s holocaustom. Už od úvodných stránok ma úplne pohltila, očarila, bolo mi jasné, že mám pred sebou mimoriadnu knihu, nad ktorou som nie raz stratila reč...

Viz LÁSKA je príbehom židovského chlapca Momika Neumana, ktorý vyrastá po druhej svetovej vojne v Izraeli. Momik je obklopený rodinou, susedmi, známymi, ktorí prežili prenasledovanie a koncentračné tábory a tým všetkým sú nadosmrti poznačení, žijú v neustálom strachu. Momik má ešte len deväť rokov a to je dôvod, prečo mu dospelí odmietajú objasniť príčinu svojho správania. No Momik je veľmi citlivý a vnímavý, nedostatok komunikácie zo strany dospelých má naňho veľmi negatívny dopad, všetko čo sa okolo neho deje si vysvetľuje veľmi svojsky...

„Bojoval za své rodiče i za ostatní. Oni o tom neměli ani tušení, proč taky. Bojoval jako partyzán v podzemí, úplně sám. Jen proto, aby oni všichni mohli konečně trochu zapomenout, trochu si odpočinout nebo se na okamžik přestat bát. A Momik už ví, jak na to. Sice to je dost nebezpečné, ale Momik se nebojí. Totiž on se bojí, ale už nemá na vybranou. Bella, aniž si toho všimla, mu naznačila to nejdůležitejší, když mluvila o nacistické bestii. Bylo to už strašne dávno a on tomu moc dobře nerozuměl, ale toho dne, co k nim přišel dědeček a Momik sešel dolů do skladiště vyhledat ten posvátný časopis s povídkou, tu narážku přesně pochopil. A dá se říci, že právě v tu chvíli se Momik rozhodl, že si jedno takové zvíře chytí, aby je zkrotil a přiměl je, aby se změnilo a přestalo všechny ty lidi tak trápit a aby mu konečně taky prozradilo, co se to v zemi TAM stalo a co jim to udělalo. Momika to už plně zaměstnávalo skoro měsíc, skoro od toho dne, co k ním dědeček Anšel přišel – v noci v nejpřísnější tajnosti, v malém temném skladišti pod domem choval nacistickou bestii.“

Detská trauma sa postupne mení na šialenú posadnutosť z ktorej sa stáva celoživotný boj s nacistickou beštiou. V snahe zachrániť sa a vyrovnať sa s traumou už ako dospelý človek, uznávaný spisovateľ, skúma život iného významného spisovateľa – Bruna Schulza zavraždeného nacistami a tiež sa pokúša na základe rozprávania svojho príbuzného Anšela Wassermana, ktorý prežil koncentračný tábor, zrekonštruovať jeho pobyt v tábore. Vytvára tak sled imaginárnych príbehov vymykajúcich sa zákonom logiky a času, časť príbehov je dokonca písaná heslovite, encyklopedicky. Viz LÁSKA je analýzou, snahou pochopiť situáciu, kedy človek stráca všetky zábrany a mení sa na ľudskú beštiu... Nemalý podiel na úžasnom výslednom dojme z knihy má aj vynikajúci český preklad.

Od človeka, ktorý knihu taktiež čítal, som dostala radu, aby som sa nejaký čas nepúšťala do čítania ďalších kníh, lebo by som z nich bola sklamaná. Musím priznať, že mal pravdu. Už tretí deň neviem prečítať ani riadok, natoľko vo mne stále rezonuje silný dojem z Viz LÁSKY...

9 12.05.2013