cessy komentáře u knih

Tak sa mu to napokon podarilo. Edgar si ma bezvýhradne získal. Samej sa mi tomu nechce veriť, keďže som sa do knihy nijako nemohla začítať, iritovala ma tá ničím neskrývaná jednoduchosť textu a úprimne som sa čudovala, kde kniha prišla k tak vysokému hodnoteniu. Táto dobová freska, verný obraz života 30tych rokov minulého storočia v New Yorku, sprostredkovaná síce kritickým hodnotiacim pohľadom starnúceho autora, avšak očami malého chlapca, má určité čaro. A veľké. S pribúdajúci stránkami Edgar rastie fyzicky i duševne, stráca svoju krehkosť a detskú nevinnosť, mení sa jeho vnímanie sveta, a len veľmi nenásilne, akoby z veľkej diaľky a podvedome, sa do popredia derie čoraz viac faktov a detailov vtedajšej spoločenskej, sociálnej, politickej, hospodárskej, kultúrnej, náboženskej situácie. Ak už niekedy použiť frázu „v jednoduchosti je krása“, tak práve v prípade tejto knihy, hoci v spojení s beletriou ju nemám rada a málokedy som ochotná akceptovať ju. Musím priznať, že by mi hádam stačila aj jednoduchá krása prvoplánovej roviny, aj keď samozrejme, a to je dobre, Edgarov príbeh a leitmotív Svetovej výstavy nie je jediným leitmotívom knihy. Aký je ten druhý, na to isto hravo prídete.

9 11.08.2013

Horu duše som čítala už dávnejšie, dojmy z nej mám však aj po niekoľkých mesiacoch ešte vždy v čerstvej pamäti. Kedykoľvek narazím na komentár čitateľov, alebo na akúkoľvek zmienku o knihe, čo sa v poslednej dobe stáva pomerne často, prvé čo mi v tej chvíli napadne je, že túto knihu viac ako ktorúkoľvek inú charakterizuje výrok Amosa Oza: „Ten, kto hledá jádro příběhu v prostoru mezi knihou a autorem, se mýlí. Pátrat není třeba v prostoru mezi autorem a tím, co napsal, ale v prostoru mezi textem a čtenářem.“ Myslím si, že tu do popredia vystupuje viac ako pri akejkoľvek inej knihe, že konečný záver plynúci z prečítaného, alebo inak povedané to čo si z knihy odnesiem ja, čo si odnesiete vy, alebo to čo chcel vyjadriť samotný autor, teda jej výklad sa bude rôzniť podľa toho, čo jej čitateľ prežil, čo už má za sebou.

Ak sa chcete pustiť do čítania, obrňte sa trpezlivosťou. Text je spočiatku náročný na orientáciu. Autor striedavo hovorí v prvej a tretej osobe, hovorí sám k sebe, alebo sa prihovára čitateľovi, časové roviny sa menia rýchlymi skokmi. Tvoria ho fragmenty zachytávajúce ďalekú minulosť i súčasnosť. Je to spleť najrôznejších legiend, ľudových povier, piesní, príbehov, úvah, popisov zvykov, tradícií, kultúry a náboženstva, popisov miest a s nimi spätej histórie, prchavých snov a fantázií, spomienok na stretnutia s rôznymi ľuďmi. Ak aj v nich spočiatku hľadáte logiku, veľmi skoro pochopíte, že tade cesta nevedie, vzdáte sa tohto úmyslu a jednoducho si vychutnávate text. Ak očakávate spád a plynúci dej, budete sklamaní. Kniha je skôr duchovnou púťou (autorovou i vašou), bohatá na atmosféru, pocity, text po celý čas plynie v nemennom pokojnom tempe. S čistým svedomím môžem povedať, že nič podobné som ešte nečítala a hoci som rada, že som mala možnosť Horu duše prečítať, nemám potrebu vracať sa k nej (nemám rada knihy s duchovnou a psychologickou tematikou a napriek tomu, že Horu duše nemôžem celkom zaradiť do tejto kategórie, má niektoré jej črty, čo mi trochu prekážalo a je dôvodom iba trojhviezdičkového hodnotenia), určite však v budúcnosti zo zvedavosti siahnem ešte po Bibli osamělého člověka.

Z nespočetného množstva kníh, len zopár tých naozaj výnimočných má schopnosť zapôsobiť na moje zmysly tak prudko, že vyvolajú obrazové či zvukové vnemy. Áno, pri čítaní niektorých kníh sa mi pred očami odvíja film. Pri čítaní tejto knihy počujem hudbu. Samotný text je hudbou, má svoju melódiu, rytmus. U Virginie Woolf ma vždy dostane jej neobyčajne poetický jazyk, výber slov, ktoré používa neobvyklým spôsobom, to ako krásne formuluje vety. Text Vĺn zachytávajúci výlučne vnútorné myšlienkové pochody šestice postáv, je v skutočnosti akýmsi stupňovitým vnímaním, pretože napriek absencii viet opisných, dodávajúcich dejovosť, teda všetkého toho, čo predstavuje "vonkajšiu stránku", vnútorné myšlienkové pochody postáv zahŕňajú aj mimovoľné uvedomovanie si týchto vonkajších skutočností, text teda budí dojem úplnosti, celistvosti. Postavy si odovzdávajú štafetu, každá z nich posúva rozprávanie o niečo ďalej a týmto spôsobom vás prevedú takmer celým svojím životom. Hoci všetci sú úplne odlišní, dané situácie vnímajú veľmi rozdielne a vzájomné vzťahy medzi nimi sú rôzne, zvláštne sa dopĺňajú, sú na seba veľmi citovo naviazaní. Keď už nie sú spolu fyzicky, tak aspoň v myšlienkach, ani smrť nie je prekážkou, ktorá by ich rozdelila. Táto kniha vás k sebe pripúta na dlhú dobu a za ten čas si vás bezvýhradne získa. Denne z nej prečítate nanajvýš desať strán, napriek tomu, že sa od nej máte problém odtrhnúť, a aj to sa vám zdá priveľa, ste ňou úplne nasýtení. Ťažko povedať v čom spočíva tento paradox. Myšlienky postáv nie sú zložité, príčinou bude skôr hutnosť knihy, daná tým, že autorka zachytáva vnútro postáv, ich pocity, vnemy, sny. Nedopraje čitateľovi oddych, aký by dosiahla dejovými, popisnými vetami, neotvára sa tu priestor pre žiadne hluché miesta. E. M. Forster sa vyjadril, že VLNY sú síce veľdielo, ale jeho miláčikom vždy bude K MAJÁKU. Absolútne s ním súhlasím, avšak aj Vlny majú svoje čestné miesto v mojom zozname odporúčaných kníh.

19 08.08.2013

Toto čítať je čistý pôžitok. Početná skupina tých, ktorí tvrdia, že najlepším Morrisonovej dielom je Milovaná, sa sotva prelúskala celou jej tvorbou, resp. minimálne určite nečítala jej Ráj. Morrisonová sa síce drží tradičnej schématickej výstavby svojich románov – komplikované prelínanie časových rovín, časté striedanie osoby rozprávača – tá je však predsa iná, akási vytríbenejšia, dokonalejšia, skvostnejšia, minimálne o triedu vyššia ako v jej predošlých románoch. Ironický názov, široký časový záber zahŕňajúci obdobie od konca občianskej vojny v USA až po 70 roky minulého storočia a kontrast týchto období, umiestnenie deja do dobrovoľne izolovanej černošškej komunity, zmätočné ponímanie času, do najmenších detailov premyslený pozvoľný vstup postáv, umné odkrývanie ich minulosti, u niektorých postáv takmer ihneď, u niektrých až s postupom času, šikovný zámer zatajiť pred čitateľom farbu pleti obyvateliek Konventu, obozretné kladenie vety za vetou s cieľom stupňovať napätie, zväčša len naznačenie súvislostí a hovorenie o nich ako o samozrejmých s ich postupným vysvetlením a rozvíjaním, nebadané vmiesenie magicko-realistických prvkov a nádych alegórie, tvoria dych vyrážajúcu jednotu. Rok 1865 je v amerických dejinách zapísaný ako rok zrušenia otroctva. Černosi sú síce papierovo slobodní, avšak o aspoň akej-takej rovnoprávnosti nemožno hovoriť. Odmietaní belochmi, miešancami, i vlastnou rasou – černochmi so svetlejšou farbou kože nikam nepatria, nikam nazapadnú, nikde nie sú vítaní. Toto trpké poznanie je v nich hlboko zakorenené, je dedičstvom nasledujúcich generácií. V spočiatku idylickom mestečku Ruby, fiktívnej černošškej komunite, ktorú Morrisonová v románe vytvorila, sú jeho priamym dôsledkom xenofóbia, medzigeneračné spory, konflikty v jadre samotnej komunity i konflikty s vonkajším svetom, ktorý reprezentuje ženský Konvent v susedstve, nedôvera, strach a v konečnej fáze aj násilie. Prirodzený beh dejín, neodvratnú silu plynúceho času, spoločenský vývoj však za žiadnu cenu, ani za cenu preliatej ľudskej krvi, nemožno zastaviť.

4 07.08.2013

Spočiatku som bola mierne zaskočená a sklamaná evidentným faktom, že kniha je určená skôr adolescentnému čitateľovi, keďže na túto informáciu som predtým nenarazila (vôbec prvý krát som sa so správnym žánrovým zaradením dodatočne stretla tu na DK a nie na stránkach knižných eshopov a recenzií venovaných knihám, kde by informácia takéhoto charakteru v prvom rade nemala chýbať). Očakávala som teda aj napriek zvolenej téme náročnejší text, určený dospelému čitateľovi. Ak však mám knihu hodnotiť v rámci žánru, musím konštatovať, že bola milým prekvapením. Louina výpoveď je vzhlaďom na jej vek pomerne uveriteľná, pútavá, s použitím primeraného jazyka, pre adolescentného čitateľa ľahko zrozumiteľná, postavená na zreteľných kontrastoch. Dospelého čitateľa vráti do detských čias, do veku 12-13 rokov. Je to obdobie začiatku dospievania, keď sa otvárajú oči, rúcajú sa ideály, formujú sa prvé zásadnejšie názory, prichádzajú prvé vážnejšie lásky, ale aj tvrdé životné lekcie a „kopance“. K tomuto veku prirodzene patrí aj ten naivný podtón v duchu ktorého sa kniha nesie a dokonca aj to paradoxné vyjadrenie nádeje, napriek tomu ako výpoveď končí. Ak sa na to dívam takto, kniha si kľudne zaslúži plných päť hviezd. Avšak, predsa len očakávam od ďalších kníh Delphine de Vigan ešte niečo viac...

7 06.08.2013

Rozčuľovali ma vety na pol strany v úvode knihy, komplikované súvetia, ktoré som si často krát musela rozčleniť na menšie časti, v opačnom prípade som už niekde v polovici vety strácala niť, jednoducho som zabudla na jej úvod, kým som sa dostala k záveru. Navyše, téma mi spočiatku prišla málo lákavá, vzhľadom na tvrdenie čitateľskej verejnosti, že ide údajne o Rothov najlepší román. Ak si aj neprečítate anotáciu, už v prvej štvrtine knihy sa dozviete, o čo v nej pôjde. Zvyšné tri štvrtiny sú už len analýzou, snahou dopracovať sa k príčine dôsledkov konania postáv. Mala som preto obavy, či sa Rothovi podarí zaujať moju pozornosť natoľko, aby som pri tejto pomerne objemnej knihe vydržala až do jej záveru. Napriek počiatočnej skepse, od samého začiatku som cítila, že mám v rukách neobyčajný text. Ochromila ma precíznosť jeho spracovania, neuveriteľne citlivá a podrobná analýza citového života "Švéda". Nebyť toho, príbeh podávajúci históriu dvoch diametrálne odlišných emigrantských rodín, usadených v USA – židovskej a prísne katolíckej – a ich životné osudy situované do 60 rokov 20 storočia (povojnová euforická nálada nových začiatkov, hospodársky rozmach, túžba po prežití svojho súkromného „amerického sna“, do ktorých kruto zasiahne intervencia USA vo Vietname, ich účasť na Vietnamskej vojne), by bol síce príbehom určite pútavým, avšak skutočnú hĺbku mu dodala práve spomínaná precíznosť, vcítenie autora do postáv, súcit a emócie, ktorými ich obdaril. Bude vám pritom úplne jedno, že ide vlastne iba o fiktívnu výpoveď, ktorej rozprávač, spisovateľ Nathan Zuckerman, nepozná žiadne detaily. Práve naopak, má k dispozícii len holé fakty, na základe ktorých sa snaží preniknúť do myslenia a cítenia hlavnej postavy románu, charizmatického Seymoura "Švéda" Levova, no vy jeho výpovedi budete veriť do poslednej bodky. Švédova bolesť bude vašou bolesťou. Autor postupne odkrýva Švédove myšlienkové pochody, jeho vnímanie reality, snahu nájsť v sebe pochopenie pre dcérin čin a potlačiť nenávisť k nej, roztáča bláznivý kolotoč citov, začarovaný kruh sebaobviňovania, skúmania správnosti vlastných činov, ubezpečovanie o ich správnosti a následné opätovné pochybnosti, morálne dilemy, rezignáciu, zavrhnutie a dištancovanie sa, až sa napokon predsa len dopracuje k záveru. Nie však práve k takému, po akom túžil.

13 29.07.2013

Skutočne netuším, prečo som si po prečítaní anotácie myslela, že pôjde o jednoduché čítanie. Už samotná kombinácia autora mexického pôvodu a prvkov magického realizmu mala byť dostatočným varovaním. Príbeh sám o sebe nie je nijako zložitý, jeho podanie vám však poriadne zamotá hlavu. Je potrebné rozmýšľať takmer nad každou vetou, príbeh treba z textu doslova vydolovať, poskladať ho ako skladačku. Je experimentom, v ktorom sa prelína skutočnosť, spomienky a sny do takej miery, že neviete čo je realita a čo len blúznenie. Všetko sa zlieva do jednej masy, namiesto objasnenia sa vynára nekonečné množstvo ďalších otázok. Príbeh pôsobí ako fantastická halucinácia, už neviete kto je kým, či ide stále o tú istú osobu a ako je niečo také vôbec možné, či je rozprávačov viac a rozprávajú naraz. Hranice logiky, času a priestoru sú narušené. V atmosfére románu je od prvého momentu čosi silne znepokojivé. Historické pozadie a úvahy venované zmyslu ľudskej existencie, osobnej identite, úlohe ľudskej pamäti tento pocit ešte zvýrazňujú. Sotva dvesto stranový román ma zamestnal natoľko, že som o príbehu, ktorý rozpráva a jeho význame musela premýšľať ešte aj vtedy, keď som ho práve nedržala v rukách a venovala sa niečomu celkom inému. V jeho závere som mala podobný pocit ako samotný rozprávač, že zmysel príbehu sa pomaly vynára odniekiaľ z môjho podvedomia a že mu dokonca rozumiem:

„Keď Branly zopakoval dlhé rozprávanie Huga Herediu z Xochicalka v predvečer Všechsvätých, trvalo chvíľu, kým konečný zmysel príbehu klesol na dno môjho vedomia, tak ako zdrap papiera hodený do mora; musel nasiaknuť vodou a slnkom, výparmi jódu, soli a všetkým, čo spôsobuje, že sa vyslovené mení na obsah vedomia a to zasa na čosi viac: na osudové určenie, ktoré v sebe zahŕňa každé slovo, ale zároveň ho aj prorocky ohláša.“

Obávam sa však, že to tak celkom nie je. Musím ale priznať, že v prípade tejto knihy mi to vôbec nevadí. Samotný zážitok z prečítaného je silnejší, než túžba odhaliť zámer autora do najmenších podrobností. Ak vás táto predstava nedesí, pustite sa do čítania. Špeciálne odporúčam milovníkom magického realizmu, najmä toho latinskoamerického.

6 29.07.2013

Neviem či mám radšej Nothombovej knihy, ktorých dej je čistou fikciou, alebo tie s autobiografickými prvkami, akou je aj táto konkrétna, ale s určitosťou viem povedať, že jedny i druhé na mňa pôsobia neodolateľne podmanivo. Kým tie fiktívne vynikajú ohromnou Améliinou fantáziou, v autobiografických sa zas naplno prejavuje výnimočnosť jej osoby. Svoju nebojácnosť, nepokoj, ktorý ju poháňa, energiu, ktorá z nej priam tryská, šarm, osobné čaro – celú tú zvláštnosť svojej osobnosti s ľahkosťou a humorom pretavuje do kníh. Ani Eva, Ani Adam nie je typickým príbehom o romantickej láske, je to skôr kniha o koi, teda náklonnosti. Láska v nej však zohráva kľúčovú úlohu. Amélie vyjadruje svoju vrúcnu lásku k Japonsku, k tejto zemi a jej ľudu, svoj úprimný obdiv k ich tradíciám, zvykom, kultúre. Krásny pohľad na Japonsko očami jednej neobyčajnej Belgičanky.

9 27.07.2013

Povinná jazda pre milovníkov magického realizmu a Salmana Rusdieho. Román snovejší, magickejší a oveľa viac rozprávkový, než ktorékoľvek iné Rusdieho dielo, avšak so záverom pre rozprávku značne netypickým. Bohužiaľ, spravodlivosť nie vždy zvíťazí. Jeho rozprávač nie je ani o chlp menej prefíkaný, než samotná Šeherezáda z Tisíc a jednej noci a vyrozprávanie príbehu mu netrvá o nič kratšie než jej. Rushdie tentoraz prekračuje hranice rodnej Indie:

„...musím najprv poukázať na určité vojenské záležitosti, ktoré sa týkajú troch veľkých mocností stojacich medzi Talianskom a Hindustanom, totiž uzbeckého vojvodcu Palinu Chána, safíjovského kráľa Perzie šacha Izmaela alebo Ismáíla a osmanského sultána. „Šľak aby trafil všetkých rozprávačov!“ podráždene povedal Akbar a zhlboka sa napil vína z červeno-zlatej čaše. „A čert ber aj ich deti!“

Historické fakty okoreňuje fantáziou, ponúka čitateľovi vlastnú interpretáciu dejín. Reálne postavy z minulosti ožívajú a správajú sa inak, než sme zvyknutí. Rushdie sa zahráva s plynutím času, dávna minulosť a menej dávna minulosť sa na chvíľu pretnú a splynú. Alebo nie? Z jeho rozprávky je čitateľ takmer po celý čas úplne mimo, je v nej načisto stratený, tápa. Nitky príbehu vedú rôznymi smermi, nakoniec sa však predsa len stretnú. Veľkolepý román o tajných túžbach, krásnych snoch, o nenaplnenej láske. Snívanie o neexistujúcom ideále, o očarujúcej bytosti z dávnej doby, o čarodejnici, o femme fatale. Proste lahôdka!

8 09.07.2013

Pri tejto Bariccovej knihe sa mi nežiada vyjadrovať sa k jej obsahu. Je na každého osobnom uvážení, či ju bude vnímať ako kritiku cirkvi, ako tu už bolo naznačené, alebo naopak ho táto kniha v jeho presvedčení len utvrdí, resp. či túto rovinu celkom opomenie, odpúta sa od jej náboženského podtónu, a na knihu bude nazerať ako na problematiku rozpadu morálnych hodnôt, prekročenia hraníc stanovených spoločnosťou, rodičmi – teda problémy súvisiace s dospievaním. Alebo ju bude vnímať vo všetkých jej rovinách. Chcem sa však vyjadriť k jej formálnej stránke. Baricco je pre mňa autor, píšuci veľmi svojským štýlom. Čo kniha, to iná, rôznorodá téma, ale originálna príchuť jeho rukopisu v nej nechýba. Navyše, každému textu dodá niečo osobité, niečo navyše, akúsi nadstavbu štýlotvornej stránky. To „niečo“ je aj v tomto texte. Páči sa mi, ako bezmenný rozprávač podáva príbeh v prvej osobe množného čísla, s čím som sa zatiaľ v beletrii nestretla mnoho krát. Rozlišuje medzi „my veriaci“ a „vy ostatní, neveriaci“. Teda my, normálni, správni, dobrí a vy, ktorí stojíte mimo nás, mimo týchto hodnôt. Aj v rámci takto zvolenej témy (dospievanie, rebelantstvo, vzbura, prvé lásky, sex, promiskuita, drogy, zbrane, násilie), ku ktorej sa vyjadruje množstvo súčasných autorov, dokáže byť iný, originálny. Ide o realitu dnešnej doby, či už priamo, alebo nepriamo sa s ňou stretávame dennodenne. Keď je nám niečo podsúvané príliš často, nemáme chuť čítať stále o tom istom. Baricco však má schopnosť podať aj ošúchanú tému tak, že len žasnete... Nie je prvoplánový, jeho texty sú premyslené, nútia hýbať rozumom a premýšlať, vracať sa k už prečítanému a overovať si správnosť pochopeného. Emauzy je ďalšia z jeho kníh, ktorá ma utvrdila v tom, že po jeho textoch nikdy nie je škoda siahnuť.

11 09.07.2013

Život před sebou a dvojica jeho hlavných postáv, pani Ruženka a Momo, mi pripomenul inú výbornú knihu, rovnako z pera francúzskeho spisovateľa – "S elegancí ježka" Muriel Barberyovej, a jej nezabudnuteľné hrdinky Palomu a René. Obe nesúrodé dvojice – dieťa a dospelý – ma očarili a z oboch kníh, hoci obsahovo je každá o niečom inom, som mala podobný pocit. Obe sú tak silne ľudsky dojemné... Desaťročný Mohamed opisuje svoj život s detskou prostoduchosťou, pričom bezhlavo skáče z témy na tému. Jeho slovník je slovníkom ulice, slovníkom životom zbitých prisťahovalcov parížskej štvrte Belleville, ktorý si s ľahkosťou osvojil, nasal ho ako suchá špongia rozliatu vodu, a hoci významu mnohých slov nerozumie, svojsky si ich vysvetľuje a používa ich zväčša v zlom kontexte. Jeho rozprávanie možno nazvať všelijako – vtipné, občas hraničiace s trápnosťou, trpké, žalostné, ale napriek všetkému sa mu nedá uprieť úprimnosť. Občas sa zdesíte a napadne vám, že to čo hovorí nemôže myslieť vážne, občas ste z neho dočista namäkko. Sem-tam mu z úst vypadne ozaj skvostná myšlienka. Prihovára sa vám a presviedča vás o svojej pravde, no stále je len dieťaťom, ktoré potrebuje uistenie, že sa nemýli. A potom sa náhle do vašej mysle začne vkrádať nejasný pocit, že čosi s Momom nie je v poriadku, niečo vám nesedí... Príbehy s humorným podtónom zväčša maskujú tragédiu životnej reality. Ani tento príbeh nie je výnimkou. Pôvodne som Životu před sebou chcela dať o hviezdu nižšie hodnotenie, keďže miestami som sa mierne nudila a odkladala knihu na neskôr, po prečítaní záveru som však od toho upustila. Záver ma dostal. A tiež všetka tá osamelosť, úzkosť, citová naviazanosť, či ľudská solidarita, v dnešnej dobe tak nevídaná.

8 07.07.2013

Tak takéto a jej podobné knihy môžem. Síce nenápadná, rozsahovo útla jednohubka, ale tak neuveriteľne bohatá na atmosféru a pocity! Text má zvláštny náboj, silu vtiahnuť čitateľa do deja s prvým prečítaným odstavcom a už ho viac nepustiť. Gallardo citlivo ukladá vetu za vetou, šedivú priemernosť reality každodenného života argentínskeho vidieka mení na zásadné momenty v živote jednotlivca. Kontrastne rozvíja vnútorný monológ mladučkej Nefer, nesúcej príliš ťažké bremeno na svoj ešte takmer detský vek a vonkajšie prostredie, v ktorom sa jej príbeh odohráva. Kým Neferin duševný svet prechádza zmenami, vyznačuje sa určitou dynamikou, stupňujúcim sa napätím, nepokojom a vyvoláva silnú citovú zainteresovanosť čitateľa, prostredie je oproti tomu, čo sa odohráva v duši Nefer, vykreslené takmer staticky, pasívne, ospalo, slúži len na uvedenie do situácie a dokreslenie celkovej atmosféry. Dej tejto knihy, opisujúci kratučký okamih Neferinho života, odohrávajúci sa počas jedného jediného mesiaca, si možno nezapamätáte, ale pocity z prečítaného vo vás určite zostanú dlho. Bravo Sara Gallardo!

5 06.07.2013

Poviedka je v užšom kontexte prostým príbehom o láske, aké sa dnes už nepíšu, a ktorého náhodný svedok, oboznámený s oboma jeho stránkami, má v rukách moc zmeniť beh udalostí, alebo naveky mlčať... V širšom kontexte je hľadaním zmyslu života, existencie, miesta vo svete. Je túžbou, prirodzenou bez výnimky každému človeku, neustále hľadať a nachádzať čosi lepšie, než to čo už máme a čo je nám dané. Magický realizmus, ktorého prvky v literatúre vyhľadávam, som v tejto konkrétnej poviedke nenašla, avšak istá „mágia“, alebo ak chcete čaro, nevtieravá sugestívnosť, ma sprevádzala celým jej textom. Je patrná v pôsobivých opisoch stredoázijského prostredia, v jeho drsnej a nehostinnej kráse, v chlade tamojšieho podnebia, ktoré vplýva na psychiku ľudí, v ich nezlomnosti a sile vytrvať a podmaniť si prostredie, v absolútnej jednoduchosti zvolenej témy, opisovanej zdržanlivo, ale predsa s náruživosťou a túžbou, ktorá k láske neodmysliteľne patrí. Aj v tom možno spočíva podstata magického realizmu na kirgizský spôsob.

5 04.07.2013

Matky Pavla Rankova sú Solženicynovým Jedným dňom Ivana Denisoviča v slovenskom prevedení a v hlavnej úlohe s ženskými hrdinkami, obohatené o rozmer materstva, avšak chýba im jednoduchosť, ale zároveň jedinečnosť, iskra, resp. inými slovami kvalita Solženicynového textu. Tým nechcem povedať, že román je zlý a nehodný čítania, už len samotná téma sovietskych gulagov je silná, pútava a vysoko emotívna, avšak čítala som už pre mňa zásadnejšie diela na túto tému. Spočiatku som knihou bola pohltená a uchvátená a vravela som si, že Matky budú snáď ešte lepšie ako Stalo sa prvého septembra. Originálna, nápaditá obálka (mám na mysli slovenskú verziu, nie túto vyobrazenú českú) korešpondujúca s obsahom knihy, výstavba románu daná štruktúrou diplomovej práce, skĺbenie dvoch nadväzujúcich tém do ladiaceho celku, prelínanie časových rovín, pomerne verné vyobrazenie skutočných udalostí, doplnený preklad nemeckých, ruských, poľských slov (autor sa poučil z absencie prekladu maďarských výrazov vytýkanej v Stalo sa prvého septembra), to vnímam pozitívne. Nadšenie mi však dlho nevydržalo. Pasáže písané z pohľadu tretej osoby, nezávislého pozorovateľa, mi sadli omnoho viac, ako prechod do prvej osoby. Dejová línia odohrávajúca sa v súčasnosti postupne začala zaostávať. Z jej včlenenia do textu, ktoré mi spočiatku pripadalo zaujímavé, som v závere nadobudla pocit, akoby zohrávalo len rolu čisto stavebného prvku výstavby románu. Mnohé skutočnosti načrtnuté v tejto rovine (vzťah Lucie a jej matky, ich správanie, nejasná minulosť, vstup Luciinho spolužiaka a reakcia jej matky) mi prišli ako dobré myslené, ale nedotiahnuté, čím vlastne celá táto rovina stráca na význame. Opäť raz som bojovala s pocitom, že časť diela niekto usekol, odstránil, zničil a táto absencia je neprehliadnuteľná. Favoritom Rankovovej tvorby pre mňa aj naďalej zostáva starší román Stalo sa prvého septembra. Matkám dávam 3 a ½ hviezdy.

7 04.07.2013

Pre mňa je jednou z tých kníh, ktoré si ma podmanili nenápadne, postupne so zvyšujúcim sa počtom prečítaných strán. Úvod som začala čítať snáď aj päť krát. Mám rada skoky v rámci dejovej línie, resp. prelínanie sa časových rovín, no v tomto prípade by som úvodnú pasáž dala radšej na koniec, alebo ešte lepšie, úplne by som ju vynechala. Prišla mi trochu ťažkopádna, už nikam neposúvajúca dej, s množstvom len letmo spomenutých postáv, ktoré v konkrétnom spomínanom čase už zohrali svoju úlohu, ale vy o nich ešte nič neviete a ani vás to veľmi nezaujíma. Asi ako keď si vypočujete náhodný rozhovor v kaviarni. Samozrejme, po dočítaní dáva zmysel, ale pravdepodobne na ňu pri čítaní tejto mohutnej knihy celkom zabudnete a v jej závere sa k nej už sotva opäť vrátite. Klub nenapravitelných optimistů je pre mňa veľmi umným skĺbením dvoch ťažkých tém (každej svojím spôsobom) do jedného úchvatného celku – neľahké obdobie dospievanie obyčajného, ale rozhodne nie priemerného, francúzskeho teenagera Michela Mariniho počiatkom 60 rokov minulého storočia, konfrontovaného jednak s tvrdou životnou realitou v súkromnej rovine, teda rozpadom rodiny, prvými láskami, pádmi a sklamaniami, a jednak s vtedajšou politickou situáciou a udalosťami hýbajúcimi francúzskou verejnosťou – verzus uvedenie do situácie v ostatných európskych štátoch, výčitky svedomia, temné tajomstvá, osudy a životné prehry emigrantov, ich problémy s prispôsobením a zaradením do života, melanchólia za strateným, opustenou rodinou, ich trpkosť, frustrácia, depresia... Napriek naznačenému, kniha má aj množstvo svetlých a dokonca úsmevných momentov. A hoci som sa spočiatku nevedela prehrýzť úvodnými stranami, v závere knihy mi bolo naozaj ľúto, že čítam jej posledné strany. Stotožňujem sa s názorom, že prípadné voľné pokračovanie knihy (kľudne aj s väčším časovým skokom, napr. do obdobia konca studenej vojny) by bolo skvelé. Kniha má nesmierne čaro aj napriek relatívne otvorenému koncu, no predsa by som sa rada dozvedela, ako pokračovala životná cesta Michela, Francka, Cécile a ďalších postáv, ktoré som si tak obľúbila.

21 02.07.2013

„Nie je to ľúbostný príbeh, hoci láska v ňom nechýba. Nie je to príbeh o smrti, hoci množstvo jeho protagonistov zomrelo. Nie je to ani príbeh o zrade a pomste, hoci v ňom nájdete jedno aj druhé. A nekrúti sa ani okolo bolesti ako iné rodinné príbehy, hoci aj tú v ňom nájdete. Skrátka, nepatrí medzi príbehy, s ktorými sa ráno prebúdzame a večer líhame, skôr medzi tie, ktoré si rozprávame, keď je nám dobre, a odovzdávame si ich od prvej generácie až po tie, ktoré už nepoznali ani deda Árona, ani zamétaci strój, čo poslal jeho brat babke Toni, ba ani samotnú Toňu."

Týchto pár viet z úvodu knihy ju dokonale vystihuje. V tomto duchu sa Shalev po celý čas čitatelovi dôverne prihovára a presne tak ako na začiatku rozprávania objasnil, predostiera mu príbeh svojej početnej rodiny – palestínskych prisťahovalcov podieľajúcich sa na budovaní Izraelského štátu – ktorý však nie je typickým rozsiahlym rozprávaním zasväcujúcim do tajov rodinnej histórie. Nie je to príbeh, ktorý by rozprával o životných víťazstvách a radostiach, prehrách, bojoch, omyloch a pádoch, a predsa sa v ňom nájde dosť podrobností na to, aby ste takýto dojem nadobudli. Rodinné anekdoty zvečnené v písomnej forme sú vtipné, plné hrejivého ľudského tepla, rodinnej atmosféry, spomienok na autorove detstvo. Zástupu jedinečných postáv kraľuje svojrázna babka Toňa, z ktorej sa vykľuje pekný kvietok. Jej povestná tvrdohlavosť je kameňom úrazu a živnou pôdou mnohých rodinných historiek, medzi inými aj tých, kde sa jej do života pripletie, ako predznačuje samotný názov knihy, americký vysávač. Príjemná, ľahko čitateľná oddychovka na dva večeri, v podaní typicky skvelého židovského rozprávača.

9 30.06.2013

Zaujali ma síce nemnohé, ale zato bez výnimky pozitívne ohlasy na adresu Kawabatových kníh. Po prečítaní Hlasu hory, pre mňa zatiaľ jediného z jeho diel, sa však sotva môžem nazvať Kawabatovým fanúšikom. Nestáva sa mi často, aby som záver knihy očakávala s úľavou. Reálie s výrazným lyrickým podtónom zo života jednoduchej japonskej rodiny z obdobia po druhej svetovej vojne sú pútavým, pre nás Európanov exotickým námetom s možnosťou dozvedieť sa množstvo zaujímavostí, avšak vyslovene mi vadilo ich podanie skrz prírodu. Vychádzajúce slniečko, hrajúce sa zvieratká, spievajúce vtáčiky, kvitnúce vetvičky... A tak stále dookola. Tiež väčšina členov rodiny Šinga Ogatu mi bola krajne nesympatická, vyvolávala vo mne silne negatívne pocity. Nepatrím k tým, pre ktorých je tento fakt dôvodom na zníženie hodnotenia, napriek tomu, že vyvolanie negatívneho pocitu z konania, správania, myslenia postáv je autorovým cieľom. Kawabata to však v úmysle nemal. Mám preto pocit, že v prípade pána Kawabatu a mňa čosi tragicky zlyhalo. V dobe vydania boli jeho diela údajne čítané s veľkou obľubou. Neviem si celkom dobre predstaviť, na základe pozorovania súčasného trendu čítanosti, že by pán Kawabata mohol zaujať dnešných čitateľov, najmä mladšie generácie. A ak áno, tak zrejme len tých naozaj výnimočne vnímavých a citlivých. Absolútne vyhranený názor na tohto autora však zatiaľ nemám a palicu nad ním rozhodne nelámem, som zvedavá ako na mňa zapôsobí jeho ďalšia tvorba. Hlasu hory dávam tri hviezdy z piatich.

4 29.06.2013

Nevšedná, absurdná, smutno-veselá. To sú tri prívlastky, ktoré sa mi vynárajú v mysli pri spomienke na túto novelu. Nevšedná a absurdná je z hľadiska zvolenej techniky písania. Autorka priam zahltí pozornosť čitateľa plejádou najrozmanitejších postáv o ktorých čitateľ spočiatku netuší vôbec nič, vrhne ich do neštandardnej situácie za ktorej sa stretávajú a následne ich postupne predstavuje takmer v závere novely. Osudy každej z týchto postáv prebúdzajú zvedavosť, o väčšine z nich by som si s radosťou prečítala omnoho viac, než autorke dovolil rozsah novely. Osoby, situácia v ktorej sa ocitli, ich rozhovory a dokonca aj samotný názov a obálka knihy, to všetko má nefalšovaný nádych bizardnosti. A smutno – veselá, teda niekde na hranici medzi týmito dvoma nezlučiteľnými pocitmi, taká bola moja nálada, ktorá ma sprevádzala celým dielom. Ťažkú tému (nikdy nekončiaci, každodenný životný boj ruských emigrantov usadených v USA a ich vnímanie revolučných udalostí v rodnom Rusku) autorka podala s podivnou ľahkosťou, humorom, vo veľkom štýle. Emigráciou sa problémy nekončia, práve naopak, mnohé sa len začínajú. Úzko súvisí s vojnovou a revolučnou tematikou a momentálne ma zaujíma o niečo viac ako vojnové romány, ktorých som už trochu prejedená a aj to je jeden z dôvodov, prečo Veselý pohreb veľmi oceňujem. Ľudmila Ulická vo mne prebudila zvedavosť, či sa v podobnom duchu budú niesť aj ďalšie jej diela, alebo budú úplne iné.

7 28.06.2013

Pri beletrii tohto typu, ktorej cieľom je zachytiť negatívne stránky vládnuceho režimu (tu konkrétne ide o udalosti z obdobia anektovania Litvy Sovietskym zväzom v roku 1940), mám vždy dilemu ako knihu hodnotiť, ak je síce obsahovo silná a jej posolstvo je nesporné, ale ak mám zároveň pocit, že autor zďaleka nevyužil potenciál témy a že formálna stránka výrazne pokrivkáva za tou obsahovou. Čím viac kníh mám načítaných, tým menej som zhovievavá a neviem opomenúť absenciu formálnej stránky, či jedinečnosť štýlu autora. Možno by sa mi podarilo akceptovať to, ak by autorka osobne prežila opisované udalosti a cítila by potrebu podeliť sa o ne so širokou verejnosťou, ale neviem to akceptovať v prípade človeka, ktorý má spisovateľské ambície. Poľahčujúcou okolnosťou je, že kniha bola pôvodne určená deťom a mládeži – na túto informáciu som narazila náhodou, keď som sa snažila dopátrať informácii o autorke, nakoľko slovenské a rovnako české vydavateľstvo knihy sa o tom akosi pozabudlo zmieniť. Text je zvláštne strohý, až kostrbatý, prevládajú v ňom krátke, málo rozvité vety, musím však poznamenať, že s postupom deja mi to prestávalo vadiť a tento pocit mierne ustúpil do úzadia. Aby toho nebolo málo, text mi prišiel nelogicky useknutý niekde v prvej štvrtine pomyselného deja. Náhly skok v čase do ďalekej budúcnosti v závere knihy je neuspokojivý. Z príbehu akoby zostalo len nepatrné torzo, ktorého väčšiu časť niekto odstránil. Knihu považujem za výpoveď, resp. snahu dostať do povedomia ľudí takmer neznáme historické fakty, v miere ďaleko presahujúcej učebnicové poznatky, avšak bez väčšej literárnej hodnoty.

13 27.06.2013

Mám rada knihy, ktoré ma dokážu prekvapiť. Obzvlášť, ak ide o knihy, ktoré majú samé vysoké pozitívne hodnotenia, keďže smutnou realitou dneška bohužiaľ je, že rebríčky obľúbenosti a predajnosti ovláda braková literatúra.

Zaujímavá, ale čitateľsky nenáročná kniha s jednoduchou dejovou líniou, v ktorej absentuje nápaditosť formálnej stránky. Niektoré postavy sú záhadné, ich charakter je odkrývaný len prostredníctvom vnímania ďalších postáv, iné postavy sú zas veľmi priehľadné, statické, bez vývoja. Kniha je písaná pre široké masy ľudí a je značne nadhodnocovaná. Zhruba takto by vyzeral môj komentár po prečítaní prvej časti knihy.

Po dočítaní knihy konštatujem, že: Áno, kniha je síce čitateľsky nenáročná, o čom svedčí najmä fakt, že napriek pomerne veľkému rozsahu sa dá prečítať za veľmi krátku dobu, avšak v tomto prípade sa autorke podaril šikovný ťah – svoju životnú filozofiu predostrela širokému okruhu čitateľov veľmi nenásilnou a jednoduchou formou. Pre mňa je to kniha z kategórie "zaujme menej zdatných čitateľov, ale neodradí ani tých náročnejších". Nič zásadné sa jej nedá vytknúť, hoci miera stotožnenia sa s autorkinou filozofiou bude samozrejme u jednotlivých čitateľov rôzna. Zdroj má viacero myšlienkových rovín, okrem tej ústrednej (riešenie otázky, či sa má jedinec vzdať vlastnej identity a prispôsobiť sa väčšine, alebo trvať na svojom, nepodrobiť sa a riskovať, že stratí všetko, teda existenčnú otázku, ku ktorej sa skôr či neskôr dopracuje každý z nás), v ktorých možno knihu vnímať. Medzi inými napr. otázku dnešných pokrútených morálnych hodnôt spoločnosti; ovládanie správania človeka v bežnom živote prostredníctvom verejnej mienky atď. Páči sa mi ako autorka rozvíja postavy podľa potreby. Tie, ktoré sú dôležité z hľadiska plynutia deja v jednej časti, v inej časti ustupujú absolútne do úzadia a zas sa v pravý čas vynárajú, čím sa autorke darí stupňovať napätie. Napriek tomu som sa v závere začala mierne nudiť, dostavil sa pocit presýtenosti. Posledných sto strán už neprinieslo nič nové, ak nepočítam finálne vysporiadanie vzťahov. Zdroj určite nie je najlepšia kniha akú som kedy čítala, ani zásadná kniha, ktorá mi zmenila život. V prvom rade, existuje toľko iných kníh s úžasne silnou myšlienkou, ktoré sú navyše brilanté a hodnotnejšie aj po formálnej stránke, v druhom rade si nemyslím, že hocaká kniha má silu človeka zásadným spôsobom ovplyvniť. Počiatočné nadšenie z prečítaného sa vo väčšine prípadov veľmi skoro po prečítaní knihy stráca v nenávratne. Konkrétny krok jednotlivca závisí od množstva iných faktorov. Čítanie tejto knihy však nepokladám za stratu času, práve naopak, je veľmi čitateľná a som dokonca celkom zvedavá ako svoju filozofiu autorka rozvíja či dopĺňa v ďalších knihách, či v nich nájdem niečo nové, alebo budú len opakovaním už vypovedaného v Zdroji.

13 12.06.2013