cessy komentáře u knih

Pre mňa bola kniha príťažlivá práve kvôli tu spomínaným a hojne zatracovaným pasážam o výskume motýľov. Jej podmanivú atmosféru dotvorili tiež popisy starého viktoriánskeho domu a s ním súvisiace nahliadnutie do jeho histórie i histórie rodiny, ktorá v ňom žila, čo u mňa navodilo dojem, že niečo z tej viktoriánskej éry sa prenieslo aj do doby, kedy sestry vyrastali. Dávna, menej dávna minulosť a prítomnosť mi niekedy splývali, vďaka čomu som mala pocit, že dej sa odohráva v inej dobe, než sa v skutočnosti odohrával. Nemyslím si, že v knihe je niečo rušivé, niečo čo by bolo potrebné skrátiť, či vypustiť. Tento žáner (psychologický thriller) neobľubujem a nevyhľadávam, je teda menší zázrak, že sa mi kniha dostala do rúk, no pre tie motýle a viktoriánske kúzlo neľutujem, že som sa ňou dala zvábiť ako nočný motýľ na svetlo lampy.

5 06.04.2014

Niečo na tej Alice je. Nemala som nutkanie neustále kontrolovať počet zostávajúcich neprečítaných strán a s úľavou očakávať záver knihy, ako sa mi bežne stáva pri väčšine súčasných poviedkárov. Munroovej poviedky ma pohltili, prinútili upriamiť pozornosť výlučne na ne, zabudnúť na všetky ostatné okolité vnemy. Do jednej poviedky dokáže vtesnať a vyjadriť ňou prekvapivo veľa a tiež má úžasnú schopnosť pohnúť niečím v mojej duši. Citový život svojich postáv podrobuje analýze, ale vyhýba sa moralizovaniu a ich odsúdeniu. Rovnakú nehu, empatiu a porozumenie s akou pristupuje k postavám prebudila aj u mňa, takže na jej postavy som sa pozerala tou istou optikou ako ona sama, hoci ich pocity a situácie pred ktoré ich Munro postavila, mi boli často krát na hony vzdialené. Poviedky sú štylisticky mierne rôznorodé, strieda viacero polôh, no sedia jej všetky. Sú jednoduché, prosté, láskavé, vyžaruje z nich tichá, vôbec nie okatá múdrosť a tiež akási nostalgia a čosi milo starosvetské. A hoci sú v centre jej pozornosti prevažne ženské hrdinky, jej poviedky nemožno onálepkovať štítkom "ženská literatúra".

6 05.04.2014

Niektoré knihy predstavujú výzvu. Preberáte sa ich stránkami a tušíte genialitu autora, zároveň sa však obávate, že na jeho text ste ešte nedorástli. Máte pocit, že vie niečo, čomu vy nikdy neporozumiete, že jeho uvažovanie vás ďaleko presahuje. Po dočítaní si kladiete otázku, o čom ste to vlastne čítali a či ste aspoň sčasti porozumeli tomu, čo pred vás autor a vydavateľ predostreli, napriek tomu sa nedá inak, iba uznať, že to bolo skvelé. Nestáva sa to často, ale keď sa vám takýto text dostane do rúk, okamžite viete, že je to on. A tento Pavićov, ten medzi ne patrí tiež.

Ponárate sa do jeho hlbín a čím viac námahy vynakladáte, tým silnejší je váš pocit, že sa tackáte labyrintom plným slepých uličiek. Neviete sa v ňom zorientovať, tápete, túžite po Ariadninej niti, ktorá by vás bezpečne previedla jeho riadkami a doviedla vás k riešeniu. Keď to už chcete nadobro vzdať, čosi sa vyjasní a zažne vo vás nádej, no niečo iné sa naopak ešte viac zamotá. Putovanie labyrintom textu vám Pavić obzvláštňuje jedinečnou poetikou jazyka. Je to jazyk plný obrazov, vnemov, metafor, nečakaných slovných zvratov, veľmi svojských, ale ako sa zdá, mimoriadne priliehavých. Nevšedné myšlienky sú formulované nevšednými vetami. Tie na ktoré ste už takmer zabudli sa nečakane pripomenú o hodný kus ďalej, dostanú nový rozmer. Pavićov text vyžaduje vaše plné sústredenie, otvorenú myseľ, toleranciu, pochopenie pre autorovo experimentovanie s formou.

V mysli sa neviem vyhnúť porovnávaniu Krajiny maľovanej čajom a iného Pavićovho textu, ktorý som mala možnosť čítať - Znamienka krásy. Majú čosi spoločné (hra autora s čitateľom, možná alternatíva v závislosti od toho akým spôsobom text Krajiny čítate a čo z neho pri zvolenom spôsobe čítania vystupuje do popredia, hoci príbeh a jeho zakončenie je v tomto prípade stále len jedno a to isté), ale Krajinu určite nezdoláte tak rýchlo a s takou ľahkosťou ako Znamienko. Znamienko sa mi javí skôr ako taký tréningový textík, ako akási predpríprava na čosi výnimočnejšie a veľkolepejšie – na Krajinu. Snáď by to bolo možné o ňom povedať, nebyť toho, že Krajina uzrela svetlo sveta omnoho skôr, než Znamienko. Tak sa teda pýtam: Prečo sa Pavić po vytvorení niečoho tak skvostného uchýlil k napísaniu niečoho síce tiež dobrého, ale predsa len v porovnaní s touto perlou tak prostého a obyčajného?

A len tak na okraj, vkusný a mimoriadne vydarený obal Krajiny, to je skutočná čerešnička na torte!

9 05.04.2014

Starý známy Jehošua a predsa je iný. Starý známy, lebo ako je u neho zvykom, opäť rozvíja brilantný psychologický román plný farbistých emócií a vnútorných konfliktov, hoci spočiatku by som to sotva povedala. A iný je, lebo jeho román tentoraz nadobúda niektoré z čŕt dobrodružných príbehov. Je výletom do dôb dávno minulých, priamo do srdca ničivého stretu odlišných svetov, kultúr, náboženstiev. Jeho najnovší text ma spočiatku tak zmiatol, že som vôbec nevedela, čo mám očakávať – vybrať sa po vychodených jehošuovských chodníčkoch, alebo sa pripraviť na niečo celkom iné, u Jehošuu neobvyklé (hrdinské cesty naprieč oceánom, neznáme nebezpečenstvo v podobe pirátov, typické scény stredovekého boja...). Ak mám tento román porovnať s ostatnými tromi doposiaľ v češtine vydanými Jehošuovými knihami, najbližší podobný je mu, aj keď len veľmi čiastočne (umiestnením jednej z línií deja do vzdialenej minulosti) román Pan Mani. Pre mňa bola Cesta na konec tisíciletí na sústredenie náročnejším čítaním, text neodsýpal tak hladko ako v jeho predchádzajúcich knihách, aj keď neviem presne povedať, v čom presne to spočíva. Snáď v samotnom charaktere zvolenej témy, ale určite aj vo zvláštnych prechodoch v čase (najmä v úvodných pasážach textu, kedy sa ani nenazdáte a ste nie len o rovných tisíc rokov pozadu, ale ešte aj o kúsok viac a chvíľu trvá, kým zaregistrujete zmenu časovej roviny, tak plynulý a nebadaný je ten prechod) a tiež v komplikovanejšej štylistike, tým viac však text podnecuje obrazotvornosť, aspoň tú moju určite. Pred očami sa mi počas celého putovania textom v súlade s čítaným odvíjal film. A hoci som v to spočiatku ani len nedúfala, postavy mi napokon prirástli k srdcu, mnohé situácie som prežívala s nimi, po úvodnej monotónnosti sa dokonca dostavilo určité napätie, a ja by som zrazu pokojne čítala aj ďalej, no nečakane som sa ocitla na konci knihy. Tuším však, že mnoho čitateľov si táto kniha nenájde, väčšina ju zrejme po počiatočnom trápení odloží, najmä tí ešte Jehušoum nedotknutí. Podľa môjho odhadu vytrvajú skôr tí, ktorí už Jehošuu poznajú a sú fanúšikmi jeho kníh.

8 05.04.2014

Tak nakoniec vôbec nie strata času, hoci po prečítaní niekoľkých úvodných strán to tak chvíľu vyzeralo. Nepríťažlivá obálka a lacný názov tento nelichotivý pocit len znásobili, čo sa Bariccovi podarilo v mojom prípade po prvý krát, keďže pri jeho knihách som s niečím podobným doposiaľ nemusela zápasiť. Musím však priznať, že táto Bariccova kniha ma zaujala o niečo menej, než tie ostatné, hoci je vcelku nápaditá a má zaujímavú myšlienku. Čas v nej plynie inak než je bežné, odkrýva priestor pre nové možnosti, nové súvislosti. Kniha mi trochu pripomínala Pavićovo Znamienko krásy a jeho alternatívne konce príbehov, navyše v tejto knihe má Baricco k tej už spomínanej Pavićovej tiež štylisticky blízko. Rovnako aj tento text prináša isté prekvapenia, vyznačuje sa inakosťou, tiež je nevyhnutné zapojiť fantáziu. Chýbala mi v ňom však tá príslovečná bariccovská poetickosť textu, fluidum, ktorým bežne oplývajú jeho knihy. V každom prípade, text vo mne vzbudil zvedavosť, akú úlohu zohrala táto fiktívna kniha v kontexte príbehu Pána Gwyna, s ktorým som zatiaľ nemala tú česť, a navyše v každom z jeho troch samostatných a predsa neoddeliteľných príbehov ma (okrem nosnej myšlienky knihy) zaujali ich čiastkové myšlienky, nad ktorými stálo za to zamyslieť sa a vychutnať si ich.

5 05.04.2014

Opäť raz zvádzam tuhý vnútorný boj ako a či vôbec hodnotiť. V rámci kníh tohto charakteru (pojednávajúce o holokauste, rasovej segregácii, o určitom vládnucom režime, ideológii) vnímam ich osobitnú, špecifickú subkategóriu, tvorenú knihami, autori ktorých popisované udalosti sami zažili, resp. doslova prežili, a v ktorých absentuje akákoľvek literárna hodnota, čo však v konečnom dôsledku nie je ich cieľom, ale napriek tomuto nedostatku majú veľkú, nikým nespochybniteľnú hodnotu (výpovednú). Chlapec na drevenej debničke patrí práve do tejto subkategórie a pre mňa je teda táto kniha v tomto zmysle nehodnotiteľná. Ak sa však mám na ňu pozerať ako na celok, vziať do úvahy jej obsahovú i formálnu stránku, nemôžem hodnotiť inak, než som hodnotila. Kniha mi trochu pripomína školskú slohovú prácu – je síce gramaticky bezchybná a jej štylistika je krásna (aspoň v slovenskom preklade je tomu tak), takže jej nemožno nič vytknúť, avšak pôsobí tak dokonalo, až je to neprirodzené, umelé, miestami dokonca nudné. Je výsledkom práce niekoľkých ľudí, ktorí ju autorovi pomáhali napísať a je to poznať. Text je príliš „učesaný“, príliš usmernený a akoby potláčal prirodzený prejav autora a nasilu ho štylizoval do určitej roly. Chýba mi v ňom autenticita a čosi, čo by na poslucháča silno zapôsobilo a podmanilo si ho, ak by si autorov príbeh vypočul priamo z jeho úst. Tiež nerozumiem voľbe riadkovania. Nečítalo sa to síce až tak zle, ako sa zdá na prvý pohľad, cítila som sa však ako prváčik na základnej škole, ktorého učia čítať. Evokuje to vo mne nečestnú snahu vydavateľstva umelo navýšiť počet strán a zvýšiť tak predajnú cenu knihy. A napokon obal – graficky prijateľný, ale má zvláštnu štruktúru, pre mňa veľmi nepríjemnú na dotyk (nevysvetliteľná zmes vlhkosti a zároveň sucha, ktorá ma až zadúšala).

6 04.04.2014

Prívlastok MAGICKÁ z prebalu knihy jej mimoriadne svedčí a dokonale ju vystihuje. Ten, kto mal možnosť „stretnúť sa“ s predstaviteľmi magického realizmu z rozličných končín sveta vie, že magický realizmus môže mať množstvo odtieňov. A táto kniha pripomína (aspoň vzdialene a aspoň v určitých momentoch) jeden z nich. Sen a realita v nej pozvoľna splýva a vy môžete len hádať, či príbeh dopadne rovnako tragicky ako paralela jeho rozprávkovej predlohy, alebo sa od nej napokon oprostí, pričom podvedome zdieľate Mabeline obavy, že „osud sa blíži spoza vrchov ako búrka“ a že Faina zmizne a vyparí sa ako vločka snehu na slnku. Nie je to kniha zásadného významu, ktorá by disponovala mocou po dlhý čas zotrvať v pamäti čitateľa, skôr je príjemným a milým rozptýlením, spestrením, oddychom medzi viacerými súčasne čítanými „ťažšími“ knihami, taká rozprávočka pre dospelých bez veľkých dejových zvratov, ktorá v podstate môže skončiť len dvoma spôsobmi a vy čakáte ktorý z nich to bude a ako konkrétne k tomu dôjde. Ako každá prvotina, kniha má slabé miesta, vyvažuje ich však celkový veľmi príjemný pocit z prečítaného, ktorý navodil najmä použitý prostý, nekomplikovaný, lahodne pokojný jazyk.

16 04.04.2014

V záverečnej časti fiktívnej Coetzeeho autobiografie ma prekvapila a potešila čiastočná zmena formy, prinášajúca oživenie. K tej tradičnej, jedinečnej a svojskej, ktorej sa Coetzee dôsledne pridržiava takmer vo všetkých svojich knihách (vnútorný monológ, podstatou ktorého je nahradenie prvej osoby treťou osobou), pribudli dialogické časti a náhľad na jeho osobu očami iných osôb. Hoci v konečnom dôsledku sú ich názory na Coetzeeho osobu zhodné a nie sú práve lichotivé, nikto z nich nemôže poprieť, že stretnutie s Johnom niečo v ich živote zmenilo, otvorilo im oči, niečo v nich zanechalo, rovnako ako si s veľkou pravdepodobnosťou aj vy sami poviete, že literárne stretnutie s týmto autorom stálo za to.

Po dočítaní „trilógie“ nie je možné vyhnúť sa úvahám, čo z prečítaného je skutočne pravda a čo len autorov výmysel a kým Coetzee v skutočnosti je. Ak naozaj ide o mimoriadne úprimnú spoveď, aký človek je Coetzee, keď sa dobrovoľne priznáva ku všetkým svojim slabostiam a najintímnejším myšlienkam? Naozaj si o sebe myslí, že je zvláštny, že je niečo extra? A je naozaj zvláštny? A akým človekom ste vy, ak sa vidíte v mnohom z toho, čo vám bez ostychu predkladá? A hlavne vyvstáva otázka – ak je skutočne taký, aký dojem sa o sebe pokúsil navodiť, ako docielil tak dokonalý a univerzálny ponor do duše jednotlivca?

Ťažko povedať, ktorá z troch na seba naväzujúcich kníh „autobiografie“ je najlepšia. Po prečítaní tej prvej sa už len veziete po stránkach ďalších časti až do konca. Dá sa na ne síce nazerať aj izolovane, ale hodnotiť sa tak nedajú. Až po prečítaní všetkých častí si možno vytvoriť ucelený obraz o autorovi, z tohto dôvodu odporúčam čítať naraz, ako celok. A hoci som sa ešte neprehrýzla celou jeho tvorbou, túto „autobiografiu“ pokladám za najčitateľnejšiu a z hľadiska zložitosti predkladaných myšlienok aj za najjednoduchšiu z jeho kníh. Je ideálna na "zoznámenie sa" s Coetzeem, nakoľko poskytuje akýsi základ pre lepšie chápanie ďalších jeho diel.

Kníh, ktoré zasiahnu niečo naozaj hlboko vo mne, nie je až tak veľa. Iste, mnohé z nich hodnotím pozitívne, nad mnohými dlho premýšľam, v pamäti si uchovávam spomienky na ne, mnohé vo mne dokážu vyvolať odozvu. Ale len niektoré zanechajú naozaj trvalú stopu. Coetzeeho knihy sú presne takéto.

7 02.02.2014

Rovnako ako predošlá časť Coetzeeho spomienkového cyklu s autobiografickými črtami, aj Mládi je vystavané na zvláštnom type vnútorného monológu, kedy autor volí rozprávanie vo forme 3. osoby, avšak s úmyslom navodiť dojem, že sa čitateľovi prihovára v 1. osobe, čo sa mu, hoci táto snaha vyznieva trochu odvážne, naozaj darí. Johnove myšlienky pozvoľna splývajú a prelínajú sa s vlastnými úvahami a pocitmi adresáta, mnohé mu evokujú a pripomínajú. Vnemy, ktoré Coetzee dokáže navodiť nie sú práve príjemné, určite však každému jednému človeku v istom veku veľmi dobre známe. John, hoci oficiálne dospelý, je stále skôr tápajúcim dieťaťom. Síce je zodpovedný sám za seba a stojí na vlastných nohách, túži skryť sa pod niečie ochranné krídla. V cudzej krajine, bez rodiny, ktorej sa vzdal, má problém aklimatizovať sa, je osamelý viac ako kedykoľvek predtým, nedokáže si vytvoriť puto k žiadnemu človeku. Jeho život ovládajú nenaplnené túžby a sny. Snaží sa nájsť si svoje miesto vo svete, najprv však musí prísť na to, kým vlastne je. Johnovo hľadanie vlastnej identity sa zreteľne odráža v jeho snahe stať sa básnikom – stotožňuje so svojimi literárnymi vzormi do takej miery, že v skutočnosti netvorí, ale len kopíruje. Jeho tvorbe chýba vlastný štýl, presne tak, ako zdanlivo chýba jeho osobe, resp. osobnosti. Zdá sa, že napriek enormnej snahe, pôvod nemožno zaprieť a návrat do vlasti je tak už len otázkou času.

6 02.02.2014

Prežiť obdobie dospievania samo o sebe nie je jednoduché v žiadnej dobe. Pritom ním ani nemusíte prejsť v čase, keď svetom zmietajú vojnové konflikty, či iná kataklizma, alebo, ako je to v prípade Johna, ústrednej postavy, s ktorou sa autor identifikuje, ak vyrastáte počiatkom druhej polovice 20. storočia v Juhoafrickej republike a ste dennodenne priamo konfrontovaný dopadom rasistickej a diskriminačnej politiky štátu – s priepastnými rozdielmi medzi chudobou a bohatstvom, civilizovanosťou a zaostalosťou, dôsledne uplatňovanou rasovou segregáciou – takže nie je možné, aby sa to neodrazilo na formovaní vašej osobnosti. Postava Johna je takmer anonymná, jej meno je spomenuté sotva raz, čo jej v spojitosti s charakterom Johnových myšlienok dodáva určitú univerzálnosť, Coetzeemu sa podarilo zahrnúť do nej všetkých ľudí bez ohľadu na pohlavie. Tomuto zámeru neodporuje ani zvolená forma – použitá 3. osoba, ktorá substituuje 1.osobu, a to tak šikovne, až nadobudnete pocit, že text je písaný v 1. osobe, že jeho rozprávačom ste vy, že ide o vaše vlastné myšlienky. Sú to myšlienky toho najintímnejšieho charakteru, prirodzené každému človeku, dôsledne chránené pred očami a ušami iných ľudí, sú odrazom temnej stránky ľudskej osobnosti. Ide síce o myšlienky dieťaťa, resp. dospievajúceho chlapca, je v nich však poznať určitý kritický hodnotiaci nadhľad oveľa staršieho človeka, nijako to však neznižuje autenticitu knihy. Pre mňa osobne je kniha mimoriadna ešte pre jeden aspekt, v duchu ktorého sa nesie celá prvá časť Coetzeeho spomienkového cyklu. John pokladá matku za svojho jediného spojenca, jediného človeka, ktorý ho má skutočne rád, ale ako to už býva vo väčšine prípadov vo vzájomnom vzťahu matky a jej dieťaťa, práve matke John najviac ubližuje a hoci si to plne uvedomuje, nevie svoje pocity a správanie ovládať a zmeniť. Práve iracionálny charakter tohto vzťahu sa Coetzemu podarilo dokonale zachytiť. Čím viac lásky a starostlivosti matka Johnovi prejavuje, tým viac je on podráždenejší a voči nej zbytočne krutejší. Ruku na srdce - bol váš vzťah v čase dospievania a pravdepodobne ešte aj dlhú dobu potom k rodičom iný?

5 01.02.2014

Ak ste už mali tú česť zoznámiť sa s Morrisonovou prostredníctvom jej starších kníh a radíte ju medzi vášmu srdcu blízkych autorov, po ponorení sa do Domova možno v určitej fáze čítania nakrátko nadobudnete dojem, že jej dochádza dych. Nie. Nedochádza. Len sa zvoľnilo jeho tempo. Takto píše človek, ktorý už nemá chuť z plných pľúc „kričať“ do sveta svoj názor, brániť zo všetkých síl svoj osobný postoj, ktorý už má kriku akurát tak dosť. Spomeňte si, určite ste sa minimálne raz v živote dostali do duševného rozpoloženia, keď ste už viac nevládali kričať, ešte ste síce nezľahostajneli, ale bojovnosť vás už nadobro opustila. Pokojným hlasom ste potrebovali povedať čo máte na srdci a nech si z toho každý odnesie to podstatné, alebo aj nič, ak toho nie je hoden. A paradoxne ste tým možno dosiahli viac, ako po celé tie roky, čo ste tak zúfalo kričali. Ani Morrisonová už "nekričí", nepresviedča. Hovorí pokojne, zdanlivo nezúčastnene chladne a vecne, na svoje pomery tiež nezvyčajne úsporne, avšak jasne, v záujme zrozumiteľnosti sa dokonca vzdáva prvkov magického realizmu. Špecifickú štylistiku, tú Morrisonová nezaprie. V porovnaní s predošlou tvorbou sa však mení uhol pohľadu. Dobre viete, že nič nie je v poriadku a nezmení sa to sťa šibnutím čarovného prútika. No po dočítaní Domova vám tentoraz v srdci zostane kúsok voľného miesta aj pre nádej. Domov je ťaživým svedectvom doby nie tak dávnej, je to obžaloba ľudstva, ale bez výslovného obviňovania. A predsa je výrečnejšia ako priame ukázanie prstom na konkrétneho vinníka. Zo strany Morrisonovej to nie je rezignácia, je to múdrosť ženy, ktorá si už čosi na tomto svete odžila a rovnaký osobnostný rast dopriala aj svojim ústredným postavám, hoci sú v porovnaní s ňou o niekoľko generácií mladšie.

11 19.12.2013

Ak zostanete na povrchu, kniha pre vás bude bizardným príbehom na hranici rozumu a viery, dokonale zapadajúcim do kontextu búrlivej spoločenskej a politickej situácie panujúcej v USA v druhej polovici 20.storočia, v duchu typických Irvingových textov nevyhýbajúci sa extrémom. Ak nahliadnete pod povrch, očarí vás priateľstvo Johna Wheelwrighta – toho, ktorý je vždy v úzadí a Owena Meanyho – toho, ktorý napriek svojmu fyzickému zjavu vždy vyniká, očarí vás príbeh o hľadaní viery, o jej strate a znovunájdení, o bigotnosti a ľudskej obmedzenosti, o nezvratnej osudovosti a rešpektovaní morálnych hodnôt. Má moc opantať aj zaťatých ateistov. Je vašou voľbou, či ho budete vnímať chladne rozumovo, alebo popustíte uzdu fantázii a poddáte sa mu, presne tak ako bolo Owenovou voľbou vzdať svoj život ako vopred prehraný boj, alebo ho prežiť čo najlepšie. Je na vás, či z príbehu budete ukrajovať po troche (ak sa vám to podarí), alebo ho zhltnene v priebehu pár dní, keďže Irving stavia text tak, aby sa s každým odhaleným čriepkom zároveň vynorilo množstvo ďalších otázok vyžadujúcich okamžitú odpoveď. Slovami Owena Meanyho: „CHCE TO ODVAHU. A VÍRU.“ Odvahu menej zdatných čitateľov nenechať sa odradiť rozsahom knihy a prehrýzť sa štatistickými časťami, a vieru všetkých čitateľov v silu príbehu, v zázraky, v nemožné. Vieru v Owena Meanyho.

25 26.09.2013

Tak toto bolo naozaj zlé. Žiaľ, nie prekvapivo zlé. Kvalita, ak možno vôbec hovoriť o kvalite Dánových textov, prudko klesá so zvyšujúcim sa počtom ročne ním vydaných kníh. Obe príbehové línie sú maximálne slabé, dej je iritujúco predvídateľný. Jediným prekvapivým momentom bola smrť násilníka mimo plánu, a akú-takú zvedavosť vo mne vzbudila otázka odstránenia nádejného ženícha zo scény, keďže čitatelia Dánových kníh dobre vedia, že táto postava sa v dejovo nasledujúcich knihách neobjavuje. Nad otrasnou obálkou a gramatickými chybami ešte možno mávnuť rukou, rýchlemu tempu Dánovho písania sa evidentne nestíhajú prispôsobiť ani korekčné úpravy, ale opomenúť sa už nedá skutočné zlá a nedôsledná štylistika (napr.: „Prvé dve obálky boli šek za telefón, druhá výpis z banky o stave ich chabých úspor. Tretí bol zaujímavý.“), podivuhodné inovátorské prirovnania (napr.: „Postavil sa ako žirafa pred ranným drinkom...“ alebo „Vytackal sa ofačovaný ako pes Lassie, čo skočil po tie dve malé americké deti do ohňa.“), rôzne protirečivé pokusy o filozofovanie a najmä použitý „hovorový“ jazyk. Nemôžem si pomôcť, na mňa pôsobí Dánov písomný prejav príliš násilne, agresívne, cítim v ňom enormnú snahu zapáčiť sa širokému okruhu čitateľov. Avšak, komu sa chce vlastne zapáčiť, komu sa snaží priblížiť? Nepoznám nikoho vo svojom okolí, kto by komunikoval podobným spôsobom, alebo používal zmieňovaný slang, a to bez ohľadu na vek, či postavenie. Ironizovanie a zvláštny policajný humor, ktorým sa snaží odlíšiť, v konečnom dôsledku pôsobia neprirodzene, miestami dokonca trápne. To, čo spočiatku robilo jeho knihy vcelku zaujímavými, postupne nadobúda charakter ponorkovej choroby a nedá sa vystáť. Buď sa diametrálne zmenili moje osobné preferencie, alebo jeho prvé knihy boli vždy rovnako podpriemerné ako tie najnovšie, nemôžem sa však zbaviť pocitu, že tie skôr vydané (napr. Cela číslo 17) boli celkom fajn, obstojné po obsahovej i štylistickej stránke. Pán Dán, je najvyšší čas zvoľniť bláznivé tempo a aspoň sa pokúsiť dať prednosť kvalite pred kvantitou.

6 24.09.2013

Už dlho som sa nestretla s postavou, ktorá by v sebe koncentrovala také enormné množstvo negatívnych vlastností, povahových čŕt a ľudských slabostí a vzbudzovala vo mne tak širokú škálu protichodných pocitov – od hlbokej iritácie až po vrúcnu vrelosť. Omri Molcho je divný patrón. Podozrievavý, vypočítavý, protivný. Jeho starostlivosť je otravná a ubíjajúca. V jeho správaní je neprehliadnuteľná snaha za každú cenu sa zapáčiť druhým, jeho myšlienky sa neustále točia okolo úvah ako ho vníma okolie. Niet situácie na ktorej by nechcel zarobiť, alebo aspoň ušetriť, v smrti manželky sa priam vyžíva, rád sa ľutuje a necháva sa ľutovať, lipne na pochvale, má rád pocit, že je nenahraditeľný. Väčšine jeho krokov chýba logika, to nad čím rozmýšľa a že to myslí vážne vzhľadom na situáciu vzbudzuje údiv. V spleti svojich vnútorných monológov, ktoré navzdory použitej er-forme, pôsobia precítene a hodnoverne (aj keď jeho hystéria sa mi občas zdala príznačnejšia skôr pre porozchodové obdobie), rozčuľujúco neoslovuje osoby, ani tie, ktoré sú jeho srdcu najbližšie, vlastnými menami, len všeobecnými podstatnými menami – dcéra, syn, gymnazista, vysokoškolák, svokra, manželka. Pri hľadaní nového životného partnera akoby sa riadil heslom: Beriem všetko, aj keď mi to vlastne vôbec nevyhovuje, len aby som nezostal sám. A napriek tomu, k tejto opovrhnutia hodnej osobe, ktorú všetci odstrkujú, akoby cítili, že jej správanie nie je nezištné, ale ktorá vo svojej podstate nie je zlá, len sa cíti stratená, osamotená a neistá sama sebou, potrebuje ubezpečenie, že nerobí chyby a niekoho kto by sa jej ujal, viedol ju a miloval, nie je možné necítiť ľútosť, či dokonca dojatie a akúsi nežnosť. Zvyknete si na neho, priľne vám k srdcu, nebadane medzi vami a sebou vytvorí puto dôvernosti a tých spočiatku nekonečných takmer 400 strán husto popísaným drobným písmom sa nakoniec minie prekvapivo rýchlo. Molcho je nápadná postava, ktorá zostáva v pamäti dlhý čas, ako napríklad Irvingov Garp, Grassov Oskar, Vámošov doktor Zurian, či Dorian Gray Oscara Wilda. V mojich očiach je najvýraznejšou a najprepracovanejšou postavou Jehošuových formálne i štylisticky rôznorodých kníh, aj keď v tejto knihe a celkovo v celej jeho tvorbe možno nájsť pestrú skupinu mnohých ďalších postáv s ich zvláštnou mentalitou. Bola som tiež zvedavá, akým spôsobom ukončí tento pletenec mikropríbehov a drobných epizód, a či ho nepokazí otrepaným klišé, ku ktorému román celý čas smeroval. Celkom sa mu nevyhol, avšak so záverom si poradil v rámci možnosti sympaticky, symbolické gesto v rodnej ulici zosnulej manželky vo Východnom Berlíne pokladám za jeden z najsilnejších momentov knihy.

10 05.09.2013

Obrovské prekvapenie, v pozitívnom slova zmysle. Prečítala som už niekoľko Potokových kníh – diela z počiatku jeho tvorby, neskoršie práce i poviedky – ale Polnoc starých mužov konečne naplnila moje očakávania nie len po obsahovaj stránke, ale aj po formálnej. Ak ju porovnám s ďalšími Potokovými knihami, mám pocit, že v tejto sa pohral s formou najviac. Hoci ostatné jeho knihy mám tiež rada, práve táto hravosť mi u nich trochu chýbala. Nedostatok originality po formálnej stránke u nich vyvažuje autorovo nadanie skvelého rozprávača a psychológa ľudskej mysle a cit, porozumenie a láska k ľuďom, vyžarujúce z jeho kníh. S úvodom druhej novely, kedy sa po prvý raz začína črtať autorov zámer, ma uchvátilo prelínanie časových rovín, zmeny v osobe rozprávača, využitie ich-formy aj er-formy, rozdielny vek postáv a s ním súvisiace vnímanie reality, dej odohrávajúci sa zakaždým v inej krajine. Príbehy v príbehoch (osudy rabína, lekára a učiteľa, prerozprávané prostredníctvom osudov obete holocaustu, bývalého agenta KGB a vysokoškolského profesora) vypovedajúce o kľúčových udalostiach 20. storočia a hrôzach s nimi spojenými, ktorých spoločným menovateľom je takmer záhadná Davita, zostávajúca po celý čas v úzadí, boli pre mňa viac než len čítaním na skrátenie voľného času. S odbúdajúcimi stranami možno tiež pozorovať mierne zvyšujúcu sa náročnosť použitého jazyka, tempo čítania sa spomaľuje, text vyžaduje stále viac pozornosti. V závere ma veľmi potešil snový, takmer magický nádych poslednej novely. Odporúčam, odporúčam, odporúčam, rovnako ako milovaného Ašera Leva!

13 01.09.2013

Svojím spôsobom veľmi krásna kniha, hoci nekonečne smutná, a to aj napriek tomu, že v nej možno nájsť aj niekoľko takmer úsmevných momentov. Novela s autobiografickými prvkami o trochu zvláštnom priateľstve troch umelcov, z ktorých dvaja za tragických okolností odídu zo života toho tretieho, ktorému pripadne rola pasívneho a bezmocného pozorovateľa, neschopného ovplyvniť situáciu, je plná nejasného smútku emigrantov, trpiacich pocitom vykorenenosti v cudzom svete, trápiacich sa otázkami profesného i osobného smerovania. Nápadná je absencia vyznačenia priamej reči, čo však nijako neruší, ani to nie je mätúce. Aj keď táto kniha je viac-menej súkromnou spomienkou, ktorú autor napísal v prvom rade sám pre seba, silno zasiahne aj nezainteresovaných čitateľov. A to nie len pre vedomie, že ide o reálne osoby a osudy, ale tiež vďaka bravúrnej schopnosti autora vdýchnuť život knižnej kópii postáv, jeho vcítenie sa, ponor do duše kamarátov. Možno aj vám zostane po dočítaní v duši nejasný smútok, melanchólia a pred očami more belasých lupínov…

7 30.08.2013

Novela V holandských horách patrí medzi niekoľko najčítanejších kníh v mojej zbierke. Čítam ju vždy s odstupom niekoľkých rokov, vždy ma prekvapí ako rozdielne ju po čase vnímam, vždy je pre mňa dominantnou iná jej myšlienka. Hlavnú dejovú líniu skromne útlej knižôčky tvorí príbeh dvoch mladých ľudí, iluzionistov Kaia a Lucie, odohrávajúci sa v bližšie neurčenom čase, prevažne na drsnom a nehostinnom juhu Holandska. Kai a Lucia zosobňujú univerzálny protoptyp muža a ženy, túžiacich po dokonalom šťastí, avšak v ceste im stojí množstvo prekážok, ktoré je nutné prekonať. Autor okrem iného kontrastne vykresľuje prostredie zaostalejšieho, divokejšieho juhu krajiny a moderného, vyspelejšieho severu, kde však ľudia akoby stratili časť seba samých na úkor vyššieho životného štandardu. Novela je vlastne svojským prepisom notoricky známej rozprávky Snehová kráľovná od Hansa Christiana Andersena, určite však nemožno povedať, že je jej paródiou, vykrádaním textu, alebo skrátka napodobovaním. Autor sa identifikuje s rozprávačom príbehu, Alfonsom, a z hlavnej dejovej línie často krát odbočuje, vstupuje do nej početnými úvahami, komentuje ju, napomína sa za vyrušovanie, ale nemôže si pomôcť, má skrátka dušu večného filozofa. Stiera tak hranicu medzi dejovými líniami do takej miery, že občas váhate ktorá z nich je vlastne tá nosná. Zamýšľa sa nad významom času a jazyka, pravdou a klamstvom, dokonalým šťastím a dokonalou krásou, pravými životnými hodnotami, pričom rozpráva tak, akoby mal moc ovplyvniť dej príbehu a vy si prajete, aby tak skutočne urobil. Jeho úvahy nie sú len hlbšou analýzou konkrétnej Andersenovej rozprávky, zamýšľa sa aj nad významom rozprávky ako žánru, porovnáva ju s ostatnými žánrami. Svojím spôsobom ide o vcelku originálne dielo, ktorého čítanie nezaberie veľa času, takže ak vás kniha upútala a ešte stále váhate, výhovorku nedostatku času škrtnite a pustite sa do čítania.

9 29.08.2013

Román je biografiou členov rodiny Freudovcov ťažiacou zo všeobecne známych faktov, zahalenou do depresívneho beletristického šatu, svojsky poňatou a podanou z pohľadu nie jej najznámejšieho člena – Sigmunda Freuda – ale jednej z jeho sestier, v duchu moderny formálne i štylisticky netradičnou, dopĺňanou hŕstkou myšlienok Freudovej filozofie. Knihu som vnímala ako nie celkom hladké skĺbenie troch odlišných celkov.

Úvodná časť knihy, viac-menej rekapitulujúca posledné roky Adolfinho života v rodnej Viedni, deportáciu do Terezína a následne do koncentračného tábora, a tiež krátka pasáž v samotnom závere knihy zachytávajúca Adolfinine myšlienky v momente jej smrti, na mňa pôsobila, a trochu ma aj iritovala, svojou podivnou strohosťou, povedala by som, že dokonca až odťažitým štýlom, kedy autor prejavenie emócii akoby pokladal zdanlivo za zbytočné. Zdanlivo, pretože emócií je v nej dosť, možno až priveľa, aspoň tých nenapísaných na rovinu, skrytých medzi riadkami. Zo spätného pohľadu sú pre mňa najsilnejšími časťami knihy – časťami o pochopení, zmierení, odpustení a napokon zabudnutí.

Časti venované detstvu súrodencov ma zaujali na úkor dejovosti skôr z hľadiska spoločenského, intelektuálneho, filozofického myslenia a historického kontextu druhej polovice 19teho storočia života vo Viedni (doba „mlčania o telesnosti“, doba „ kedy nevinnosť bola ideálom“, doba boja za ženskú rovnoprávnosť), a časti zachytávajúce život už dospelých súrodencov až po medzivojnové obdobie naopak skôr svojou ponurou atmosférou, kedy nad každou z postáv akoby viselo neviditeľné temné mračno, bremeno minulosti, ktoré ich dusí. Ak je úvodná časť zdanlivo strohá, tieto časti naopak pretekajú emóciami, hoci aj tu treba občas čítať medzi riadkami.

Pasáže zasvätené úvahám o bláznoch a histórii „bláznovstva“ mi prišli kvalitatívne nevyrovnané, sčasti menej vierohodné, sčasti veľmi silné, vzbudujúce rôzne pochybnosti, niekedy dokonca navodzujúce dojem, že Adolfinin subjektívny pohľad je tiež len skresleným pohľadom blázna. Bez nich by táto kniha pôsobila oklieštene a neúplne, avšak napriek tomu, že mi neprekáža fragmentácia textu a experimentovanie s formou, z hľadiska celku boli pre mňa trochu vyčnievajúcou, najviac nesúrodou časťou.

8 26.08.2013

Vždy je milým prekvapením, ak autor nepíše prvoplánovo. V Jehošuovom Milencovi pre mňa bolo svetlým momentom zistenie, že postava hľadaného milenca, od ktorej sa odvíja celý príbeh a ktorá by na základe samotného názvu mala byť jeho ústrednou postavou, je v konečnom dôsledku rovnocenná s ďalšími piatimi rozprávačmi príbehu, dokonca možno povedať, že je mierne zatlačená do úzadia, dostáva najmenej priestoru na vyjadrenie, v celkovom kontexte sa stáva čoraz menej dôležitou a zaujímavou, dokonca trochu nudnou. Neprvoplánovosť je zdôraznená plynulým, takmer nebadaným prepojením príbehovej roviny a myšlienkovej roviny. V novodobej izraelskej literatúre je motív neustále pretrvávajúcich ozbrojených konfliktov medzi Izraelčanmi a Palestíncami/Arabmi neprekvapivo dominantný, nie každý autor ho však vie zakomponovať do svojho umeleckého textu takmer nepozorovane. Odveké násilie páchané na príslušníkoch židovského národa, neistota týkajúca sa osobnej identity, národnostnej identity, nároku na palestínsku zem, či nekončiace vojnové konflikty determinujú správanie, myslenie, cítenie postáv. Všetky postavy bez výnimky, dokonca aj tie vedľajšie (hlavný mechanik Hamíd, riaditeľ školy a pod.), pôsobia nepatrične, tajomne, akoby ich poháňal vnútorný nepokoj a nejasné túžby. Subjektívnosť jednotlivých spovedí ponúka odlišný pohľad na identickú situáciu, čitateľ má možnosť sympatizovať s niektorými z nich viac či menej.

Okrem toho, čo už bolo naznačené v komentári nižšie, Milenec je tiež príbehom:
- Asje, ktorú spoznávame len prostredníctvom jej bizardných snov, jej pohľad na vec sa tak javí ako najmenej dôveryhodný;
- Adama, ktorý sa zo všetkých síl snaží prísť na to, kedy nastal zlom v jeho vzťahu ku Asji a či ju vôbec miloval;
- Dafi, ktorá je zdanlivo príliš zameraná sama na seba a svoje pocity, a ktorú okrem insomnie ničí aj strata súrodenca;
- Naíma, ktorý sa snaží vyrovnať s rodinnou hanbou v podobe brata - atentátnika, a ktorého subjektívny pohľad vďaka tomu, že strávil časť života izolovane v arabskej i židovskej komunite možno pokladať za najobjektívnejší;
- Veduče, ktorá ponúka jedinečný, svojský pohľad na historické udalosti okolo formovania a vzniku štátu Izrael;
- a príbehom Gabriela, ktorý je po väčšinu príbehu neznámym objektom a značne, až zbytočne mystifikovanou postavou.

Ak obľubujete knihy z pera autorov izraelského pôvodu s podobnou tematikou, určite tiež siahnite po Jehošuovom Pánovi Manim, po Žene, ktorá uteká pred správou od Davida Grossmana, po Příbehu o lásce a tmě od Amosa Oza, po Chlapcovi a holubici od Meira Shaleva. Skvelé príbehy, ale už sčasti, resp. s celkom inou tematikou z prostredia Izraelu ponúka tiež Rosendorfovo kvarteto od Natana Šachama a Viz LÁSKA od Davida Grossmana.

7 26.08.2013

Lea je v porovnaní s Nočným vlakom do Lisabonu textom menej rozsiahlejším, menej náročnejším, značne predvídateľnejším, s menším počtom úvah a filozofických vsuviek, navyše mu chýbajú určité mystifikujúce prvky, ktoré vytvorili osobitú atmosféru Nočného vlaku do Lisabonu, ale určite nemožno povedať, že je to text menej kvalitný, a to ani po stránke obsahovej, ani štylistickej. Práve naopak, autorov rukopis je ľahko rozpoznateľný, v mori iných nezameniteľný. Podobne ako väčšine, aj mne sa Lea páčila o čosi menej ako už spomínaný Nočný vlak do Lisabonu, avšak ešte stále je to dobrý text, silný ľudský príbeh o životných omyloch a zlyhaniach niekoľkých osôb.

7 26.08.2013