cessy komentáře u knih

Skvelé, skvelé, skvelé! Konečne som medzi knihami Amosa Oza našla takú, ktorú môžem s čistým svedomím ohodnotiť 5 hviezdami. Hoci dejovú líniu príbehu tvoria prevažne autorove spomienky na detstvo prežité v jeho rodnom Jeruzaleme, čerpá tiež zo spomienok svojich príbuzných a známych. Spomienky sú spestrené najrôznejšími úvahami, odbočkami, príbehmi. Jeho výpoveď je hrozivá, smutná, ale často krát tiež nečakane úsmevná, či ľahko ironická. Text sa zvláštnym spôsobom triešti, fragmentuje, udalosti nie sú vyrozprávané chronologicky. Oz mnoho krát skáče v čase a vracia sa k už vypovedanému, dokonca presne tými istými slovami, nijako mi to však nevadilo, príbehu to dodáva autenticitu. Niektoré z fragmentov majú zvláštnu postupnosť – v jednom napríklad opisuje miestnosť, v ďalšom fragmente zas ľudí v nej prítomných, ale tieto úryvky často krát vôbec nesúvisia. Na prvý pohľad nesúvislé rozprávanie je však bravúrne premyslené a do detailov vyskladané. Do idylických spomienok sa nebadane vkrádajú náznaky nepokoja, ktoré dávajú tušiť, že nie všetko je v poriadku, zničoho nič na vás dopadne ohromná tiaž. Autorovo detstvo v Palestíne počiatkom 40 rokov minulého storočia, do ktorého časovo spadá formovanie a vznik samostatného štátu Izrael a nepokoje s ním spojené, je na jednej strane svetlým a pestrým životom medzi intelektuálmi, je to svet veľkých nádejí a snov, no na druhej strane je to tiež život plný neistoty, problémov s adaptovaním sa emigrantov z rôznych kútov Európy v Palestíne, obáv a hrôzy z vojnových konfliktov, ktorá sa prenáša do všetkých aspektov života. V 2/3 mi príbeh silno pripomínal iné rovnako famózne dielo – Rosendorfovo kvarteto – od taktiež izraelského autora, Natana Šachama, keďže opisuje neľahký život, existenčné problémy a ťažké prispôsobovanie sa palestínskych prisťahovalcov. V 3/3 sa zrazu prudko mení charakter knihy, opisné časti ustupujú na úkor dejových, dej sa postupne stupňuje, až vygraduje na záverečných stránkach knihy. Táto časť pre mňa bola najsilnejšia, sú v nej koncentrované najemotívnejšie, kľúčové scény. Príbeh je putovaním naprieč časom (história krajiny verzus história rodiny až po ďaleké generácie), napriek tomu paradoxne nedochádza k veľkému dejovému posunu. Příběh o lásce a tmě je skôr opisným dielom, je to akási zbeletrizovaná autobiografia, pričom len autor sám vie, koľko z nej je skutočne realitou a čo si naopak vymyslel. Ak dávate prednosť dielam, ktorých dominantou je dej, budete zrejme musieť zvoliť iné Ozove diela, aj keď ani v tých sa nedočkáte prílišného dejového posunu, keďže všetky sú viac menej psychologického rázu. Příběh o lásce a tmě vás bude baviť o niečo viac, ak máte aspoň základný prehľad o dejinách Palestíny. Alebo možno práve preto, že o nich nič neviete a chcete to zmeniť.

13 12.06.2013

Už ste niekedy čítali román, vypovedajúci o hrôzach (akéhokoľvek) režimu, nad ktorým by ste sa zvíjali od smiechu, alebo minimálne aspoň pobavene uškŕňali? Ani ja nie, kým sa mi do rúk nedostal Tábor padlých žien. Hoci by tomu mnohí, ktorí komunistickú totalitu už sami nezažili, alebo je len hmlistou spomienkou na ich ranné detstvo, ťažko uverili, táto satirická, silne ironická výpoveď má bohužiaľ reálne základy. O dôvod viac, prečo siahnuť po tejto knihe – dozvedieť sa niečo nové, čo presahuje strohé historické fakty uvádzané v učebniciach, resp. niečo nové o miestach, okolo ktorých dennodenne prechádzame a sú súčasťou nášho života. Tábor padlých žien je akousi sondou do života žien, prostitútok z bratislavskej Vydrice (a iných asociálnych skupín = nepriateľov socialistického režimu), ktoré boli po nástupe komunizmu v 1948 roku násilne internované do Tábora nútených prác v Novákoch a mnohé skončili aj v Ilavskej väznici, v rámci svojej prevýchovy na „riadne občianky“. S pribúdajúcimi stránkami sa postavy profilujú, sú veľmi živé, vierohodné, autor zdôrazňuje najmä ich ľudskú stránku. Mnohé postavy ma prekvapili svojím myslením, cítením, dokonca osobnou charizmou, z prostitútok sa nečakane vykľuli sympaťáčky. Dobové materiály umiestnené v závere knihy dokazujú, že autor sa nie len pridŕža reálnych udalostí, ale tiež, že má odvahu používať pôvodné, alebo len mierne pozmenené mená. Ešte stále váhate? Chcete vedieť aký je pôvod stále frekventovaných slovných spojení „sťažovať sa na lampárni“ alebo „kvapká ti na karbid“? Aj takéto pikošky sa môžete dozvedieť pri čítaní tejto knihy. Pre mňa je iná ako tucet ostatných, s nápaditou formou podania, ad absurdum. Nadpriemer slovenskej literatúry.

8 07.06.2013

Tento Ishigurov román ma miestami bavil o niečo viac než jeho známejší a čitateľsky obľúbenejší Neopouštěj mě. Podobne ako v Neopouštěj mě, čitateľ je spočiatku plný neistoty a pochybností čo tvorí jadro príbehu a kam to celé smeruje, čo asi bude typický rys všetkých, resp. väčšiny jeho kníh. Román je rozdelený na niekoľko častí, datovaných rokmi, väčšinu textu však navzdory datovaniu tvorí retrospektívny pohľad do minulosti. Nitky príbehu sa postupne rozpletajú, avšak často krát len v náznakoch, nepatrne, prostredníctvom šikovne umiestnených zdanlivo nenápadných a banálnych viet, takže Ishigurovi sa pomerne dlho darí udržiavať napätie. Navyše, okolo všetkých postáv, či už ide o Christophera, jeho rodičov, Akiru, Sarah, Jeniffer, alebo Philipa sa vznáša príchuť niečoho tajomného. Christopherove výlety do minulosti sú však miestami trochu zdĺhavé, niektoré pasáže pôsobia nadbytočne. Ishigurovi trvá celých sto strán, kým sa aspoň okrajovo dostane k podstate príbehu, čo je na ledva 280 stranovú knihu pomerne dosť. Nemilým prekvapením pre mňa bolo rozuzlenie príbehu. Toľké napínanie mi prišlo neúmerné relatívne jednoduchej zápletke. Jednou vetou: skvelý začiatok, slabší záver.

7 02.06.2013

Je zvláštne, ako presne si viete dopodrobna vytvoriť v mysli obraz jednotlivých postáv, napriek absencii akýchkoľvek fyzických opisov. Je zvláštne, aké blízke vám môžu pripadať, napriek tomu, že pôsobia až nepatrične naivne, zmätene, stratene, čo vás vlastne celý čas podvedome rozčuľuje. Naozaj som to od Ishigurových postáv neočakávala. Práve postavy sú silnou dominantou knihy. Prostredníctvom ich vnímania navodzuje sugestívne obrazy, zbavené všetkých nepodstatných podrobností. Autor sa tak obmedzuje čisto len na aspekt ich vnímania sveta. Kniha má, hlavne spočiatku, tajomnú atmosféru, ktorú s postupujúcim dejom strieda silný pocit bezvýchodiskovosti a napriek tomu, že pomerne skoro odhalíte fabulu príbehu, Ishiguro dokáže stále do určitej miery prostredníctvom rôznych náznakov naďalej stupňovať napätie.

17 02.06.2013

Toto je po prvýkrát, kedy Morrisonovej knihu nehodnotím plným počtom bodov. Morrison je skúsená autorka, ktorá si môže dovoliť opakovane stavať príbehy na časom overenej štruktúre – príbeh v hrubých črtách vyzradený už na prvých stránkach knihy, následne podrobnejšie rozvíjaný a dopĺňaný, prerozprávaný ústami viacerých rozprávačov za neustáleho plynulého prechodu deja zo súčasnosti do čias minulých a späť do súčasnosti. Všetky podstatné fakty sa teda i v prípade tohto románu čitateľ dozvedá z úst anonymného rozprávača už v samotnom úvode knihy, no anonym v zápätí upozorňuje, že ako to už obvykle býva, všetko je inak, než sa na prvý pohľad zdá. Jednotliví rozprávači sa prostredníctvom vnútorných úvah i dialógov postupne predstavujú, odhaľujú svoje vnútro, príbeh dostáva celistvú podobu. Napriek tomu, že viem čo od Morrisonovej čakať, ponorenie sa do príbehu bolo pre mňa spočiatku hodne problematické. Kvôli prekladu. Čo to do čerta bolo? Džez v podaní slovenskej prekladateľky Jarmily Samcovej bol pre mňa obrovským sklamaním. Mám dojem, že jej preklad úplne potlačil Morrisonovej osobitý štýl, vďaka ktorému je nezameniteľná (aj keď sama Morrison by bola možno Samcovej vďačná, keďže si nepotrpí, resp. ju dokonca hnevá zdôrazňovanie práve tejto jej kvality). V minulosti som už čítala iné Morrisonovej romány v perfektnom českom preklade i slovenský preklad Morrisonovej Lásky práve od J. Samcovej, ktorý patrí medzi tie lepšie, preto celkom nerozumiem takémuto „zvrzaniu“ tohto textu. Je však zrejmé, že Morrisonovej romány sú ťažký prekladateľský oriešok, takže to čiastočne chápem, je mi len ľúto pokazeného výsledného dojmu z knihy, na ktorú som sa dlho tešila. Z Morrisonovej kníh odporúčam čítať v slovenskom jazyku Milosrdenstvo (preklad Jana Kantorová-Báliková), pri ostatných treba radšej uprednostniť český preklad.

4 21.05.2013

Nestáva sa často, aby som z viacerých čítaných kníh niektoré odsunula nabok a uprednostnila jednu z nich na úkor ostatných. Milovaná patrí práve medzi tieto zriedkavé prípady, hoci Morrisonovej texty sa zväčša nečítajú ľahko. Prelínanie časových rovín a časté zmeny v osobe rozprávača, znásobené striedaním monológov a dialógov, spisovnej češtiny a hovorovej češtiny, zodpovedajúcej nárečiu (mimochodom práve čeština prekladom Morrisonovej kníh veľmi svedčí), sú náročné na pozornosť a orientáciu, takže ponorenie sa do príbehu chvíľu trvá. Jej texty si vyžadujú sčítanejšieho čitateľa, ktorému sa zunoval jednoduchý text a má chuť experimentovať. Prelínanie rovín a striedanie rozprávačov je tu však menej náročné ako v niektorých iných autorkiných knihách (Milosrdenstvo, Láska), nakoľko nie je problém s identifikáciou rozprávačov. Milovaná je preto ideálna na prvé zoznámenie sa s autorkou. Morrisonová má navyše veľmi zvláštny, ťažko popísateľný, nezameniteľný štýl, ktorý jej knihám dodáva osobité čaro. Jej príbehy, vystavané na reálnych historických udalostiach, pretkané prvkami magického realizmu navodzujú sugestívne obrazy, tryskajú z nich emócie, melanchólia. Sú svojskou výpoveďou o jednom z mnohých temných období ľudských dejín.

Dlho som váhala s hodnotením tejto novely. V jednom momente som dokonca rozmýšľala kam ju vlastne zaradiť – či do kategórie s názvom brak, alebo medzi knihy s určitou literárnou hodnotou. Kniha u mňa musí spĺňať dve hlavné kritéria z hľadiska náročnosti – musí byť dobrá po stránke obsahovej i formálnej. Minimálne druhá zložka je tu zastúpená a nemám k nej výhrady, preto „Modř“ nemôžem nazvať brakom. Po umeleckej stránke je tu pár pekných náznakov, vidieť to najmä v závere knihy, ale tiež v charaktere samotnej ústrednej postavy, v tajomnom názve, v zvláštnej poetickosti textu. Neprekážali mi ani, pre niekoho možno až príliš, naturalistické opisy. Kniha celkovo sa číta veľmi dobre a ľahko. Preto je mi fakt ľúto nižšieho záverečného hodnotenia, no ak „Modř“ porovnám so svojím hodnotením Murakamiho „Čár“, musím zvoliť takéto hodnotenie, nakoľko Čáry sa mi nápaditosťou formy páčili o niečo viac. Menej príťažlivá pre mňa bola obsahová stránka. Téma mi nie je blízka, nemám osobnú skúsenosť s promiskuitou (v tomto prípade doslova každý s každým) a drogami (všetko, v akomkoľvek množstve a kombinácii), a ani poňatia o živote, problémoch, pocitoch japonskej mládeže v súčasnosti a ani v dobe, ktorú Murakami opisuje. Neiritovali ma ani tak Murakamiho postavy – ich otupenosť, nezáujem, žiaden rešpekt, nedostatok vôle v niečom vytrvať a niečo dosiahnuť, surovosť, násilné sklony a pre mňa absolútne nepochopiteľná absencia akéhokoľvek pudu sebazáchovy – ale skôr fakt, že ich správanie bolo výsledkom obyčajnej hlúpej nudy, ktorou sa všetko začalo.

7 14.05.2013

Rýdzo ženský, vzťahový román. Ľahké, nekomplikované čítanie s pomerne jednoduchou dejovou líniou, bez väčších prekvapení. Nájde sa v nej zopár zaujímavostí (tradície, zvyklosti, výchova, spôsob života príznačný pre Čínu v období pred 2. svetovou vojnou a počas nej), ale celkovo formou ani obsahom neprekvapuje a nevyčnieva z radu.

14.05.2013

Štyri hviezdy Forsterovi za Izbu s vyhliadkou. Nie za ten trpkosladký milostný príbeh, to vôbec nie. Ale za jeho podanie! Tak ako ma kniha spočiatku nudila (zdĺhavé, nemálo povrchné salónne rozhovory a konanie plné predsudkov konvenciami spútanej britskej smotánky z prelomu 19. a 20. storočia), tak ma začala baviť neskôr, keď sa určité postavy začali profilovať, meniť svoj úsudok, ovplyvnený duchom doby v ktorej boli vychovávaní, v prospech slobodnej vôle a niektoré postavy sa naopak nezmenili vôbec, pričom ich zaslepenosť poskytovala množstvo humorných momentov. Príbeh má určitú atmosféru, ale žiada si trpezlivého čitateľa, aby sa ním "prehrýzol" až na záver a neodložil knihu už po pár stranách. Každopádne, pravdepodobný hlavný zámer - poukázať na prežitky "starých dobrých čias" v správaní anglickej vyššej triedy na počiatku 20. storočia - sa Forsterovi podaril.

4 14.05.2013

Pravdepodobne prvé čo vám napadne po začítaní sa do románu Dědicové bude, že čítate Goldingovho Boha múch, len v trochu inej verzi a v inom obsadení. Tieto dve knihy síce majú podobnú východiskovú základňu (ľudké zlo, strach, mocenský boj) avšak identické určite nie sú. A sú minimálne rovnako dobré. Napriek zjavnej podobnosti si však myslím, že pre väčšinu čitateľov by boli Dědicové menej príťažlivejším čítaním, práve kvôli zvolenej téme – dej románu sa odohráva v dávnej minulosti, v období, keď bola ľudská rasa ešte len v počiatkoch svojho vývoja. Golding opisuje vzájomnú konfrontáciu dvoch našich predkov na rôznych evolučných stupňoch vývoja, ktorý v konečnom dôsledku vedie k boju o prežitie a odstránenie druhej strany ako potenciálneho nebezpečenstva. Navyše nie je práve najjednoduchšie sledovať myšlienkové pochody postáv a samotnú dejovú líniu, nakoľko opisy prostredia, predmetov, vzťahy, celkové vnímanie sveta opisuje Golding z pohľadu prapredkov, teda úplne inak ako ich vnímame dnes, takže mnohé fakty sa dajú pochopiť často až dodatočne. Určite však nechcem odrádzať čitateľov, oplatí sa investovať voľný čas práve do tejto knihy. Dej má spád, stupňujúce sa napätie, každá z kapitol je ukončená tak, aby bol čitateľ prinútený pustiť sa do ďalšieho čítania. Príbeh spočiatku plynie veľmi pozvoľna, monotónne, takmer idylické scény plné mieru a pokoja, typické pre jeho začiatok, čoskoro striedajú scény násilia, pochopenia krutej pravdy a kapitulácie. A aj keď obe knihy hodnotím rovnako (4/5), v porovnaní s Bohom múch považujem román Dědicové predsalen za román o niečo viac prepracovanejší, k čomu okrem iného prispelo najmä detailné vykreslenie prostredia.

6 14.05.2013

Ten, kto označil Ernesta Sábata ako „argetínskeho Dostojevského“, nebol ďaleko od pravdy. To bude zrejmé každému, kto sa začíta do tohto mnohovrstevného, na pozornosť značne náročného románu. Je to skutočná románová freska, pozostávajúca zo spleti príbehov (z ktorých každý by mohol byť samostatnou knihou), prelínajúcich sa dejových rovín a množstva symboliky.

Martin miluje Alexandru, poslednú reprezentantku kedysi váženej a mocnej rodiny Olmosovcov, ktorá v dôsledku zmenených spoločenských pomerov upadá do zabudnutia (jej predkovia sa zapojili do bojov o nezávislosť Argentíny – táto dejová rovina má takmer charakter rozprávky pre deti na dobrú noc), kým Alexandrin vzťah k Martinovi je nejasný. Alexandra, plná tajomstiev, Martinovi zdanlivo bez príčiny ubližuje, jej láska má ničivú tendenciu. Bruno, rodinný známy Olmosovcov, ktorý sa spriatelí s Martinom v Alexandre vidí prízrak jej matky, ktorú miloval. Jeho vzťah k Alexandre tiež možno pokladať za akúsi náhradnú lásku. Znie to tak trochu ako argentínska telenova. Ale románu chýba práve tá plytkosť príznačná pre telenovely. Alexandru i jej matku púta zvláštny, akoby na čiernej mágii založený vzťah k Alexandrinmu otcovi, paranoidnému Fernandovi, autorovi utopistickej „Rozpravy o slepcoch“, ktorého údajne prenasleduje a o jeho život usiluje sekta slepcov, stelesňujúca pre Fernanda číre zlo, temnotu, satana. Pre mňa osobne tvorí táto rozprava jednu z najzaujímavejších rovín románu.

Je ťažké k tejto knihe napísať akýkoľvek komentár, túto knihu treba skrátka prečítat. A hneď niekoľko krát, potenciálu na to je v nej viac než dosť. Patrí k nemnohým knihám, v ktorých autor vyzradí záver románu už na úvodných stránkach, a predsa dokáže zaujať natoľko, aby ste nestratili chuť prehrýzať sa jej stránkami až do konca.

9 14.05.2013

S každou ďalšou prečítanou knihou od izraelských autorov, najmä z tzv. novodobej izraelskej literatúry (Meir Shalev, Amos Oz, David Grossman), sa utvrdzujem, že knihy týchto autorov sú ak už nie skvelým čítaním, tak minimálne čítaním, ktoré nemožno označiť za stratu času. Avrahama B. Jehošuu k ním zaraďujem tiež.

Príbeh rodiny Mani, alegória na najdôležitejšie historické míľniky židovských dejín, vyniká zvláštnou formou – až na krátke uvedenie do situácie pozostáva výlučne z dialógov, kde pasáž jedného z účastníkov je zámerne vynechaná. Z dialógu sa tak stáva monológ, akási súkromná spoveď. Autor musel „monológ“ prispôsobiť tak aby dával zmysel, výsledkom čoho je mnoho segmentov, ktoré spomaľujú dej. Aby toho nebolo málo, história tejto zvláštnej, tajomstvom opradenej rodiny je podaná doslova naruby. Čitateľ je oboznámený so záverom a následne má možnosť prostredníctvom jednotlivých rozprávačov – ľudí rôzneho spoločenského postavenia, vierovyznania, štátnej príslušnosti, ovplyvnených inou ideológiou, žijúcich na rôznych miestach a v odlišnom čase – dopátrať sa pôvodu tohto tajomna, tragična. Život rozprávajúceho sa z rozličných dôvodov na kratšiu či dlhšiu chvíľu pretne so životom niektorého z charizmatických príslušníkov mužskej línie rodiny Mani, ktorý na rozprávača pôsobí aj proti jeho vôli fascinujúco. Spočiatku, ak patríte k ľuďom ako ja, ktorí nikdy dopredu nečítajú recenzie a málokedy si prečítajú celé anotácie v snahe vyhnúť sa predčasnému vyzradeniu deja, sa vám môže zdať, pokiaľ to datovanie v knihe dovolí, že ide o jednu a tú istú postavu, až neskôr pochopíte, že zmieňovaný pán Mani je vždy iný príslušník tej istej rodiny.

Okrem spomínaných segmentov spomaľujúcich dej, čo na mňa niekedy pôsobilo trochu zdržujúco, až otravne, nemám ku knihe iné výhrady a určite odporúčam prečítať.

6 14.05.2013

„Dospělí lidé si nehrají s hračkami z jednoho důvodu; a je to pádny důvod. Je to proto, že takové hraní zabere mnohem víc času a dá mnohem víc práce než cokoli jiného. Hrát si jako si hrají děti, je ta nejvzácnejší věc na světe; a jakmile se dostaví drobné povinnosti a starosti, musíme se do určité míry vzdát tak ohromného a náročného životního plánu. Máme dost sil na politiku a obchod, na umění a filozofii; ale nemáme dost síly na hraní. To je pravda, kterou potvrdí každý, kdo si jako dítě někdy s něčím hrál; každý, kdo si hrál s kostkami, s panenkou nebo s vojáčky. Novinářské zaměstnání, kterým si vydělávám na živobytí, se nevykonáva tak důsledne jako tahle práce, kterou se nevydělá vůbec nic. Vezměte třeba ty kostky. Vydate-li zítra knihu o dvanácti svazcích nazvanou „Teorie a praxe evropské architektury“,vaše dílo bude možná pracné, ale v podstatě zbytečné. Není tak vážné jako práce dítěte, které staví kostky. Jednu na druhou; a to z toho prostého důvodu, že když se vám to dílo o architektuře nepovede, stejně vám nikdo s konečnou platností a úplně nedokáže, že je špatné. Ale když se nepovede stavba z kostek, tak to prostě spadne. A dítě, pokud vím, začne slavnostně a smutně stavět znova. Kdežto autora, jak známo, nepřijmeje nic na světe, aby sedl a pokusil se svou knihu zlepšit, natož napsat ještě jednou.“

Nielen takéto, ale množstvo iných úvah na rozličné témy možno nájsť v tejto naozaj tenkej knižôčke. Avšak útla je len rozsahom, obsahovo vás doslova a do písmena ohromí. Skutočne neviem, či je lepšie čítať knihu naraz, alebo po častiach, tak ako som to robila ja, každý deň jednu úvahu, vychutnávajúc každú vetu. Skôr sa prikláňam k druhému z menovaných spôsobov, nakoľko tieto krátke črty na seba nenadväzujú a v každej z nich sú myšlienky, ktoré pravdepodobne zamestnajú vašu myseľ na dlhší čas a dostatok entuziazmu, aby vám vydržal do ďalšieho dňa. Po ich prečítaní sa možno budete cítiť tak akosi podivne lepšie.

Gilberta Keitha Chestertona vnímam ako človeka s obrovským rozhľadom, neopísateľne bohatým vnútorným myšlienkovým svetom, nevídaným postrehom a zmyslom pre maličkosti, ktoré my, bežní ľudia, nevnímame, nerozmýšľame nad nimi, alebo ak si ich aj uvedomujeme, málokedy ich vieme oceniť. Jeho myšlienky sú pohladením na duši, sú vtipné, zábavné, milé, hravé, nevtieravé a pútavé, podané skutočne majstrovským spôsobom, ľahko čitateľné, síce dobové so zakomponovanými názormi na vtedajšiu spoločnosť (zbierka vyšla v roku 1905, jednotlivé úvahy ako novinové články vyšli ešte skôr), ale aktuálne a aplikovateľné aj na dnešné pomery. Názov tejto zbierky je mimoriadne presný a robí česť tak jednotlivým črtám, ako i samotnému Chestertonovi.

15 14.05.2013

Pasáže vyvolávajúce mrazenie a hrôzu, ale aj úsmev a pocit sálajúceho ľudského tepla – to všetko kniha má, avšak extrémne hlboké myšlienky od nej neočakávajte. Pre mňa je však svojim spôsobom hodnotná, keďže mi približuje dobu v ktorej žili moji starí rodičia a rodičia a všetko to, čo podobne ako postavy v knihe skutočne prežili, o čom neradi rozprávajú, ale určite majú v živej pamäti.

Kniha chronologicky, v tridsiatich kapitolách, časovo sa odohrávajúcich vždy 1. septembra, alebo približne okolo tohto dátumu v rozmedzí rokov 1938 -1968, zachytáva jedno smutné a tragické obdobie ľudských dejín, v ktorom nacistická a komunistická ideológia nezvratne zničili mnoho životov. Zachytáva obdobie výrazných zmien, opisuje pomery, ktoré si dnes už nedokážeme ani predstaviť...

„Keďže prvý september 1938 bol slnečný deň, boli na kúpalisku takmer všetci. Dospelí s deťmi i bez detí, mládež aj starci, Levičania aj ľudia z okolitých dedín, Maďari, Slováci, Česi, Židia, Cigáni, rodina Nemca Barthela aj Bulhara Rankova. Boli tu demokrati, liberáli, konzervatívci, monarchisti, socialisti, nacionalisti, komunisti aj fašisti.“

10 14.05.2013

Dědictví ztráty je presne ten typ knihy, v ktorej je síce veľa vecí napísaných priamo, ale ešte viac je ich skrytých medzi riadkami. Čitatelia, ktorí pôjdu výlučne po dejovej rovine príbehu budú sklamaní, keďže táto je silne potlačená na úkor ústrednej myšlienky. Dej sa obmedzuje iba na časovo nie príliš dlhý úsek života viacerých, hlavných i vedľajších postáv, pričom retrospektívne sa dozvedáme súvislosti podstatné pre prítomnosť, avšak uspokojivého zavŕšenia príbehu sa nedočkáme.

Zaujala ma ústredná myšlienka románu, sčasti odlišná oproti ostatným knihám indických spisovateľov, resp. spisovateľov, ktorí sa vo svojej tvorbe venujú dejinám Indie (generálne možno povedať – konfrontácii dejín akéhokoľvek štátu a súčasného diania v ňom). Obvyklé témy ako boj starého tradičného indického a nového moderného západného, pozostatky britskej koloniálnej nadvlády v Indii, rasové, náboženské, triedne rozdiely, kastovný systém, nádej na lepší život, túžba splniť si svoj „americký sen“, biedny život indických ilegálnych emigrantov v cudzine, sú tu doplnené o myšlienku súčasných novodobých generácií Indov, ktorých dedičstvom je pocit vykorenenosti, nie len v cudzine, ale aj v rodnej krajine, vedomie, že na svete niet miesta, ktoré by mohli nazvať domovom, neschopnosť zaradiť sa do spoločenského života, strata národnej identity, strata minulosti i budúcnosti, pomyselné zamrznutie vo vzduchoprázdne na pomedzí odlišných svetov, kultúr. Pocit, že sen, ktorému sa zapredali nemá nádej na naplnenie a cesta späť nie je možná. Nikto nemôže mať všetko. Je správne zaprieť rodinu, kultúru, odhodiť morálne zábrany, prispôsobiť sa novým pomerom v záujme prežitia, keď kompromisy neprichádzajú do úvahy? Zostáva len pýtať sa, tak ako to robí jedna z kľúčových postáv príbehu, Sai: „Je možné, aby uspokojení přineslo stejně intenzivní prožitek, jako stráta?“

6 14.05.2013

Okrem Mimo tohto sveta som zo Swiftových diel čítala tiež Denné svetlo. Neviem sa vyhnúť ich porovnávaniu a konštatovaniu zjavnej podobnosti, ale musím povedať, že mi to absolútne nevadilo. Mimo tohto sveta sa mi páči dokonca ešte o niečo viac ako Denné svetlo a odporúčam ju čítať skôr. Obe knihy sú vystavané na zväčša holých, krátkych, málo rozvitých vetách, obe majú podobnú štruktúru založenú na striedaní časových rovín, obe riešia určitú morálnu dilemu.

Avšak v Mimo tohto sveta strohosť viet nie je až taká citeľná, striedanie časových rovín je veľmi jednoduché, ide tu o podstatne menej komplikovanú retrospektívu, rovina osobnej dilemy dostáva nový rozmer, v popredí sú morálne postoje ľudstva ako celku k dôležitým otázkam spoločenského života. Ďalšou odlišnosťou je vkladanie historických súvislostí. Swift reaguje na najvýznamnejšie udalosti a objavy dvadsiateho storočia, napr. prvá a druhá svetová vojna, vzťahy a konflikty medzi národmi, rieši etické otázky v súvislosti s výrobou zbraní, zásah do súkromia vzhľadom na rozvoj fotografie, vesmírne objavy, lety do vesmíru, prví ľudia na Mesiaci a vplyv všetkých týchto udalostí na niekoľko generácií grécko – anglicko – americkej rodiny, okolo ktorej sústreďuje dej románu.

Jednotliví členovia rodiny zväčša prostredníctvom vnútorných monológov postupne objasňujú svoje narušené vzájomné vzťahy, v myšlienkach sa vracajú späť do minulosti, odhaľujú ťaživé pocity, traumy, tajomstvá, negatívny pohľad na život, odcudzenie a túžbu po zblížení. Prevládajú monológy vojnového fotografa Harryho a jeho rozmaznanej, duševne nevyrovnanej dcéry Sophie, v závere sa vyskytujú aj monológy Harryho manželky Anny a Sophiinho manžela Joea. Monológy, najmä v prípade Harryho, vyznievajú niekedy veľmi neosobne, rozprávač akoby sa celkom odosobnil a hodnotil svoj život z pohľadu niekoho iného, alebo z veľkej diaľky a výšky, odniekiaľ mimo tohto sveta.

Graham Swift rozhodne nie je anglicky nudne píšuci autor a napriek konštatovanej podobnosti si myslím, že čitateľov má čím zaujať. Táto kniha mi dodala chuť pustiť sa do ďalších jeho diel.

5 14.05.2013

Zvažovala som, či sa vôbec pustiť do tohto Chabonovho experimentu. Veď uznajte – alternatívna história, detektívny román, konšpiračné teórie, Židia a šachy – trochu bláznivá kombinácia, z ktorej však vzišiel celkom zaujímavý román, spočiatku možno trochu obtiažnejší na začítanie sa a zorietovanie. Pochmúrny a depresívny s fascinujúcim, detailne vykresleným prostredím, ktoré mnohých čitateľov zaujme pravdepodobne viac ako samotná dejová línia, s hlavnou postavou alkoholikom a vyvrheľom spoločnosti, ktorý, nech sa akokoľvek bránite, budí sympatie (nápadne mi pripomínal Nesbovho detektíva Harryho Holea), s množstvom pre mňa nových jidiš výrazov, ktoré som nepoznala napriek tomu, že knihy s židovskou tematikou čítam často a s kopou ďalších postáv, ktoré spája vášeň pre šach. Viacmenej otvorený koniec si pýta pokračovanie a ak by k niečomu takémuto v budúcnosti došlo, nebránila by som sa možnosti prečítať si prípadné pokračovanie.

9 14.05.2013

Táto kniha je nádherná, doslova balzam na dušu. Daniela Wallaceho budem mať odteraz zafixovaného ako autora s ohromným rozprávačským talentom, ktorý vie podať ťaživú tému s neuveriteľnou ľahkosťou, dokonca veselo, so šarmom, vtipom, pútavo, vie sa hrať s príbehom, naplno uplatniť fantáziu. Veľká ryba rozpráva nevšedný príbeh o dysfunkčnom vzťahu medzi otcom a synom, ktorí si nikdy nerozumeli a nenašli si cestu k sebe. Otec v snahe zlepšiť vzťah so synom prežil život vymýšľaním fantastických hrdinských príbehov o svojej osobe, ktoré tvoria gro knihy, zatvárajúc tak oči pred osobným zlyhaním a tejto filozofie sa drží aj na smrteľnej posteli. Veľká ryba je tiež príbeh o túžbe zblížiť sa, pochopiť, odpustiť, ale aj o zistení, že skutočnosť vlastne nie je dôležitá, lebo v mysli syna zostane jeho otec navždy taký, ako chcel byť videný – William si navždy bude otca pamätať prostredníctvom jeho príbehov.

„Pamätať si príbehy iného znamená robiť ho nesmrteľným, vedel si to?“

6 14.05.2013

Úprimne, od autorky i knihy samotnej som po toľkých pozitívnych reakciách zo strany literárnych kritikov a nadšených fanúšikov očakávala podstatne viac. Pôvodne som plánovala udeliť tomuto počinu vyšší počet hviezdičiek, avšak uvedomila som si, že by to bolo hodnotenie skôr samotného odkazu románu, jeho ústrednej myšlienky, a nie celkového spracovania témy. Oceňujem občasné záblesky humoru a jemnej irónie, zopár momentov udržujúcich napätie, vďaka ktorým som napokon našla v knihe niečo, čo ma upútalo a donútilo knihu predsa len dočítať dokonca i snahu autorky poukázať na pretrvávajúce kultúrne, hodnotové, charakterové, ale i triedne rozdiely medzi jednotlivými rasami, spoločenstvami ľudí, napriek tomu, že žijú v krajinách, ktoré sa dávno pokladajú a vyhlasujú za liberálne a multikulturálne. Dokonca mi neprekážalo ani monotónne plynutie deja, absencia striedania časových rovín, takmer žiadne obzeranie sa a hodnotenie minulosti, čo pôsobilo trochu fádne, ale nevedela som prežuť a stráviť autorkinu pompéznu urozprávanosť, výrečnosť, vyžívanie sa v detailoch, čo zbytočne naťahovalo a spomaľovalo plynutie deja pre mňa na neúnosnú mieru, ani príliš dlhé dialógy, ktoré na mňa pôsobili umelo, nereálne, vykonštruovane. V jednom z poskytnutých rozhovorov o sebe Zadie Smith prezradila, že nevie byť stručná. A to je presne to, čo ma na štýle jej písania irituje. Záverečné strany románu boli skôr úľavou ako dobrým pocitom a spokojnosťou z prečítaného.

1 14.05.2013

Deväť poviedok, niektoré kratšie, niektoré dlhšie, niektoré skutočne úžasné a niektoré zas menej dobré, celkovo však veľmi vydarená zbierka. Jej ústrednou témou je hľadanie vlastnej identity, opačná sexuálna orientácia, zraniteľné, osamelé, nepochopené, uzavreté postavy trpiace pocitom viny, smútku, ťaživými spomienkami, spomínajúce na svoje staré/prvé lásky, plné túžby po niečom, čo už dávno nie je a nevráti sa, alebo po svetlejšej budúcnosti. V niektorých je téma opačnej sexuálnej orientácie dominantná, v iných je len naznačená, resp. celkom chýba. Poviedky sú síce jednoduché, no veľmi citlivo a poeticky napísané, srší z nich melanchólia.

3 14.05.2013