cessy komentáře u knih

„Ako často rozprávame vlastný životný príbeh? Ako často ho prispôsobujeme, prikrášľujeme, lišiacky všeličo vynechávame? A čím je život dlhší, tým je okolo nás menej tých, ktorí by mohli naše podanie spochybniť, pripomenúť nám, že to nie je náš život, ale len historka, čo o ňom rozprávame. Rozprávame ostatným, a - hlavne - sebe."

Toto je len jedna z mnohých myšlienok, v duchu ktorých sa nesie celá rozsahovo útla kniha. Je rozprávaním založeným na spätnom pohľade hlavného hrdinu do minulosti, ktorý na sklonku života rekapituluje všetko čo prežil, dosiahol, kam sa dostal. Vlastný život pociťuje ako prehru, premrhanú šancu, uvedomuje si, že nielen že zo života nevytrieskal všetko čo mohol, ale že sa o to ani nepokúsil. Má už svoj vek, nemusí sa už pred nikým na nič hrať a tak si (miestami prekvapene a zdesene) priznáva, že nie je tým princom na bielom koni, ktorého si v mysli vybájil. Po rokoch vníma mnoho situácií úplne inak a na základe tohto poznania a samozrejme aj pod vplyvom nových udalostí, postupne prichádza na to, že veľa z toho čo sa v minulosti stalo, sa v skutočnosti odohralo úplne inak ako si pamätá, alebo lepšie povedané ako si to chcel zapamätať. Musím priznať, že dejová rovina ma v tejto knihe úplne nezaujala, spočiatku som sa vôbec nevedela začítať, príde mi nie celkom dotiahnutá. Avšak myšlienková rovina sa mi veľmi páči! Celkovo mám z knihy pozitívny pocit.

S takýmto typom knihy, ktorá čitateľovi ponúka na výber viaceré alternatívy ako príbeh skončí, som sa stretla naposledy niekedy v detstve a neočakávala som, že na niečo podobné narazím aj v beletrii pre dospelých. Páči sa mi táto hra autora s čitateľom, kedy autor vyžaduje, aby čitateľ zapojil fantáziu; nevšednosť, inakosť, nápaditosť knihy. Je zaujímavé porovnávať rôzne verzie toto istého príbehu, presne tak ako je zaujímavé predstavovať si a zamýšľať sa nad dôsledkami našich vlastných rozhodnutí a nad tým akým smerom vychýlia náš život. Z týchto troch krátkych mini románov sa mi najviac páčil druhý (Damascén), ktorý sa pohybuje niekde na hranici mýtu, avšak aj prvý román (Znamienko krásy), zasadený do súčasnosti, kde text od určitého zlomového momentu plynie v dvoch líniách a spočiatku sa v oboch opakuje len s nepatrnými obmenami, bol celkom pútavý. Romány sú písané veľmi jednoducho, ale zvláštnym poetickým jazykom, majú silu pohltiť čitateľa. Teším sa na ďalšie autorove diela!

5 14.05.2013

Román, ktorý si ma bezvýhradne získal, témou i spracovaním. Témou paradoxne, pretože by som nikdy nepredpokladala, že prostredie chlapčenského vojenského gymnázia sa stane dejiskom jedného z mojich najobľúbenejších románov. A spracovaním, tak to je pre mňa vskutku úchvatné.

Llosa si zvolil namiesto jednej či dvoch hneď štyri hlavné postavy. Každá z nich vníma odohrávajúce sa udalosti veľmi subjektívne, čiste zo svojho pohľadu. Niektoré pasáže sú písané v prvej osobe, iné zas v tretej osobe, akoby ich podávala namiesto hlavného hrdinu ešte ďalšia nezávislá, pozorujúca osoba. Práve kvôli tejto výmene rozprávačov je niekedy ťažké sledovať dejovú líniu, keďže spočiatku neviete ktorý z rozprávačov práve rozpráva, navyše identita jedného z nich zostáva skrytá takmer až do samotného záveru, môžete len hádať, či tipujete správne, čo má presne takú dávku tajomnosti a napätia, aké kniha má mať. Aby toho nebolo málo, v románe dochádza k prelínaniu časových rovín – prevažná väčšina príbehu sa odohráva v prítomnosti, o dôležitých momentoch v živote jednotlivých postáv sa spätne dozvedáme len to najnevyhnutnejšie, budúcnosť v závere románu je len veľmi hrubo načrtnutá. Navyše posun deja z prítomnosti do minulosti sa vymyká akejkoľvek chronológii, je skôr logický vzhľadom na potrebu postupného objasňovania vzájomných súvislostí. Román pozostáva skôr z vnútorných monológov a úvah, na úkor opisov prostredia či postáv a tento minimalimus mu mimoriadne svedčí. Knihu som odkladala len veľmi nerada, s ľútosťou, že som sa dostala na jej záver.

8 14.05.2013

Tento súbor Joyceových poviedok má určitú nespornú atmosféru a hĺbku. Číta sa veľmi ľahúčko. Jednotlivé poviedky rôznej dĺžky predstavujú len krátky, hoci sa to na prvý pohľad nezdá, kľúčový úsek v živote hlavných postáv, celkom obyčajných ľudí s ich každodennými starosťami, radosťami, súkromnými bojmi. Udalosti v nich sú podané presne tak, ako sa odohrali, bez autorovho moralizovania a všetky majú otvorený koniec. Joyce síce zobrazuje prosté situácie, ale robí to tak krásne, až vyvoláva slávnostný pocit. Každá z poviedok má iného protagonistu, avšak niektoré drobné detaily naznačené v predchádzajúcej poviedke sú rozvíjané v ďalšej, zaujímavosťou je tiež usporiadanie poviedok tak, že jednotliví protagonisti sú čím ďalej starší. Nepoznám veľa autorov, ktorí dokážu písať poviedky s takouto ľahkosťou a hlavne neprvoplánovo - teda také, ktorých zmysel pochopíte častokrát až po dočítaní a zamyslení sa. James Joyce k takýmto autorom určite patrí.

5 14.05.2013

Odkedy si pamätám, vždy som najviac inklinovala k magickému realizmu. Mám rada texty v ktorých sa realita mieša s iracionálnym, nadzmyslovým, magickým, preto ma prirodzene zaujímal aj poľský autor Bruno Schulz, ktorý je zaraďovaný do medzivojnovej avantgardnej prózy. Magický realizmus to síce celkom nie je, ale nemá k nemu ďaleko. V SKOŘICOVÝCH KRÁMOCH i v SANATORIU NA VĚČNOSTI je prepojenie reálneho a snového miestami tak bravúrne, že som sa sama niekedy doslova strácala v texte a nevedela som kde sa končí hranica medzi realitou a začína sa fikcia.

Oba poviedkové cykly na seba tématicky úzko nadväzujú, sú zmesou autorových nežných, veľmi citových spomienok na prevažne šťastné, ale aj smutné detstvo naplnené pocitom samoty, nepochopenia, strachu a bizardných, imaginárnych výjavov presahujúcich chápanie bežných ľudí. Miestami mi prekážalo množstvo lyrických opisov na úkor dejovosti, odvádzalo to pozornosť inam, preto tentoraz hodnotím len 4/5.

7 14.05.2013

V poradí druhý mnou čítaný román od Amosa Oza, ktorým mi opätovne dokázal, že vo svojich psychologicky ladených románoch, v ktorých postavy hľadajú zmysel života, svojej existencie a miesta na zemi, vyrovnávajú sa s vlastnými slabosťami a chybami, učia sa akceptovať seba samých, dokáže spracovať aj menej zaujímavú tému bez veľkého dejového posunu natoľko pútavo, aby čitateľa zaujal, vtiahol do deja a udržal jeho pozornosť až do samotného záveru knihy.

V knihe možno nájsť množstvo zaujímavých úvah a konštatovaní, napríklad: „Ľudské činy, všetky činy všetkých ľudí, vášnivé a ctižiadostivé, podvodnícke, zvádzavé, chamtivé, vyhýbavé, zlomyseľné a zradcovské, súperivé, zaliečavé i veľkorysé, činy, ktoré majú vyvolať dojem, upútať pozornosť, zapísať sa do pamäti rodiny, spoločenstva, krajiny či ľudstva, činy malicherné i veľkolepé, vyrátané, nezvládnuteľné i mrzké, skoro všetky vás takmer vždy dovedú niekam, kde ste sa ani náhodou nemienili ocitnúť.“

Alebo: „Na druhej strane, aj vy musíte niekedy ustúpiť. Ale nie zakaždým. Ako často teda? Kde je tá hranica?“

Napätie a gradáciu deja pomáhajú udržiavať hypotézy, náznaky, dohady, teda vo veľkej miere čitateľova fantázia, pretože autor mnoho vecí nevypovie, ale len naznačí. Zaujímavo pôsobí niekoľko navlas rovnakých, opakujúcich sa pasáži, ktoré autor dômyselne zakomponoval do textu tak, aby boli použiteľné v rámci viacerých odlišných situácií. Máte len nejasný pocit, že niektorú pasáž ste už raz čítali, až zistíte, že je to naozaj tak.

3 14.05.2013

Nebyť výborných odporúčaní a zmienok o Intimite v rôznych beletristických knihách, zrejme by som po nej nesiahla, nakoľko obsahom načrtnutým v anotácií ma kniha nezaujala. Ani po prečítaní sa môj názor nezmenil, navyše voči hlavnej postave cítim obrovskú nechuť, vôbec mi neprirástla k srdcu. Avšak päť hviezdičiek dávam Kureishimu z dôvodu presvedčivého zachytenia a spracovania aktuálnej témy, ľahko uveriteľnému vykresleniu zmätených myšlienkových pochodov človeka stojaceho pred vážnym životným rozhodnutím, ktoré zmení celý jeho život. Chystá sa zameniť istotu za neistotu, už sa rozhodol, ale nedokáže sa prinútiť urobiť posledný krok, sám so sebou zvádza bolestivé vnútorné boje, analyzuje dôsledky svojho činu a hľadá preň ospravedlnenie.

4 14.05.2013

Tak táto kniha ma nesmierne bavila! Neobyčajnosť jej vdýchlo umné prelínanie časových rovín, svojské členenie textu, príbeh podaný dvoma rozprávačmi – rovesníkmi Jonathanom a Alexom – prostredníctvom korešpondencie medzi nimi, čo tejto knihe mimoriadne svedčí. Očakávate osvetlenie osudov Jonathanových predkov, ktorých rodná dedina bola vyhladená nacistami, lebo presne kvôli tomu prichádza Američan Jonathan na Ukrajinu – pátra po minulosti a zbiera materiál na svoju prvú knihu. Namiesto toho sa vám postupne odhaľuje história Alexovej rodiny, pričom osudy Jonathanových predkov zostávajú naďalej zahalené tajomstvom. Realitu strieda fikcia, vo fiktívna časti možno pozorovať jemný náznak použitia prvkov magického realizmu. Navyše Alex, Jonathanov sprievodca, ktorý prejde v knihe obrovským osobnostným vývojom, rozpráva len veľmi oklieštenou angličtinou, čo je zdrojom mnohých vtipných pasáží. Viď ukážka z úvodu knihy:

„Moje legální jméno je Alexandr Perčov. Avšak všichni z mojich mnoho přátel mi přezdívají Alex protože to je mnohem k pronesení hladčí verzí mého legálního jména. Matka mi přezdívá Alexi-nerozlaďuj-mě!, protože já jí vždy rozlaďuji. Jestliže chcete vědět, proč jí vždy rozlaďuji je to, protože jsem vždy na jiném místě s příteli a roztrušuji tolika mnoho hotovosti a vykonávám tolika mnoho věcí, aby mohly rozladit matku. Otec mi přezdíval Šapko, pro kožešinnou čepici já nosil dokonce i v letním měsíci. Přestal mě tak přezdít protože jsem mu poručil mě tak přestat přezdít. Mi to připadalo velmi chlapecké a já jsem vždy bral sebe jako někoho velmi pádného a potentního. U mě bylo mnoho dívek, věřte mi, a ta všechna pro mě mají odlišné jména. Jedna mě volá Bejby, ne že jsem dítě, ale protože je ke mě účastná. Jiná mě volá Celou noc. Vy chcete vědět proč? U mě dívka, která mě volá Hotovost, protože roztrušuji natolik mnoho hotovosti kolem ní. Ona mě za to má k zakousnutí. U mě též miniaturní bratr, který mě volá Alli. Já nežeru to jméno velmi mnoho, ale já žeru velmi jeho, takže O. K., povoluji mu volat mě Alli. Ve věci jména on jmenuje se Igorek, ale Otec jeho přezdí Nešika, neboť on vždy vpochoduje do věcí. Jen čtyři dnů předběžně si udělal modré oko z příčiny kolize s cihlovou zdí. Jestli vy chcete znát, jaké jméno mojí čubky, tak ono je Sammy Davis, Junior, Junior. Má to jméno protože Sammy Davis, Junior byl zamilovaný pěvec Dědečka a čubka je jeho, nikoliv moje, neboť já nejsem onen, kdo si myslí že on je slepec.“

Spočiatku som mala problém zvyknúť si na Alexov štýl vyjadrovania a začítať sa do textu, neskôr mi prišiel roztomilý, kúzelný, detsky úprimný. Striedavo som nadobúdala pocit, že čítam komédiu, inokedy som zasa v ústach cítila trpkú príchuť zverstiev nacizmu...

7 14.05.2013

Žiaľ o poslednej novinke z pera Petra Høega sa nemôžem vyjadriť lichotivo. Páči sa mi ústredná myšlienka, na základe ktorej kniha dostala meno a zopár úvah v nej obsiahnutých, avšak celkovo ma táto myšlienková rovina – hľadanie zmyslu života, rovnováha medzi dobrom a zlom – v tomto konkrétnom podaní vôbec neoslovila. Navyše ma nezaujala ani dejová línia, pripomínajúca súčasnú dobrodružnú literatúru pre deti a mládež, príbeh mi prišiel zbytočne prefabulovaný, reálnosti postáv som neuverila ani na okamih. Deti chovateľov slonov celkovou úrovňou ďaleko zaostávajú za najznámejším a najobľúbenejším románom Cit slečny Smilly pre sneh.

3 14.05.2013

Po nie práve vydarenom literárnom stretnutí s Besom som na Salmana Rushdieho takmer zanevrela, no románom Deti polnoci sa u mňa Rushdie naplno rehabilitoval. Dať druhú šancu sa niekedy oplatí... Kniha na prasknutie nabitá magickým realizmom silno zapôsobí na každého, kto rád číta fiktívne príbehy vystavané na podklade reálnych historických udalostí, resp. nepohrdne pohľadom autorov reagujúcich na prevratné spoločenské zmeny dejúce sa v ich rodnej krajine a významné osobnosti, ktoré o nich rozhodujú. Motív, ktorý sa často vyskytuje v mnohých iných knihách (zmes súkromných dejín niekoľkých generácií jednej rodiny a verejných dejín štátu, rozpor medzi tradičnými hodnotami a túžbou po výdobytkoch moderného sveta) Rushdie podáva vďaka prvkom magického realizmu ako rozprávku pre dospelých, kde proti sebe bojujú dobro a zlo a posledné slovo má aj tak vždy osud...

Síce útla, ale obsahovo veľmi silná a emotívna kniha. Číta sa bolestivo, človeku až zviera hrdlo odporom nad fraškou, ktorú rozohral gestapák Bedřich Brenský a súcitom nad skupinou Židov, ktorí si pomaly uvedomujú nevyhnutnú realitu, ale napriek tomu sa nechcú vzdať posledného kúska svojej nádeje. V knižnej i filmovej verzii ma fascinovalo Lustigovo stvárnenie postavy Bedřicha Brenského, mrazilo ma zo všetkého jeho cynizmu, drzého, ale predsa len geniálneho manipulátorstva, zverstva, surovosti, hyenizmu...

14 14.05.2013

Pri hodnotení samotného románu dosť váham. Väčšina z neho sa mi veľmi páčila, napriek tomu mi pri niektorých záverečných pasážach odbiehali myšlienky úplne inam. Avšak Graham Swift ma upútal ako autor, od ktorého by som si rada prečítala ešte niečo ďalšie, možno práve vďaka fascinujúcemu spôsobu, akým pracuje s textom a striedaním časových rovín. V Dennom svetle viac menej absentuje dejová línia, zachytáva len jeden jediný deň v živote súkromného detektíva George Webba. Ten sa v spomienkach vracia k viacerým kľúčovým udalostiam, ktoré mali vplyv na jeho život, najmä však k jednej, ktorá je ústredným motívom románu a podstatnej časti Webbových myšlienok. Osobitosťou románu je to, že takmer od začiatku je známa zápletka i rozuzlenie, autor ho vybudoval na základe úvah, ktoré analyzujú vzniknutú situáciu. George Webb si kladie mnohé otázky, na ktoré hľadá odpoveď v snahe uľaviť vlastnému svedomiu.

„Sú obdobia, a vždy budú, keď si jednako želáte, aby ste neboli, aby ste nikdy neboli tým, kým ste. Alebo keď ste schopní takmer uveriť, že to naozaj bol niekto iný, nie vy – ako by ste to mohli byť vy? – kto urobil to, čo ste údajne urobili vy. Ale v tento deň, práve v tento deň, na výročie toho dňa, keď ste to urobili, viete, že tomu veriť nemôžete.“

Nachádzame tu teda retrospektívu, ale veľmi zvláštne poňatú. Ide o mnohé časové roviny, vďaka čomu Denné svetlo spočiatku pôsobí chaoticky a dezorientujúco. Swift sa napríklad vráti do určitého momentu v minulosti, vzápätí sa na nasledujúcej strane vráti ešte dávnejšie do minulosti. Pôsobí to takmer tak, akoby jednotlivé kapitoly autor najprv napísal a vzápätí poprehadzoval. Vety sú veľmi úsečné, minimalistické, pragmatické, sála z nich pokoj, rezignácia...

2 14.05.2013

Milujem Améliu Nothomb a jej zdanlivo nevyčerpateľnú fantáziu! Hoci jej texty sú pomerne krátke, zato však nesmierne pútavé a do hĺbky prepracované. Prvotina tejto Belgičanky, píšucej vo francúzštine, ma zaujala dokonca viac ako niektoré jej staršie práce. Amélie má vzácny dar, dokáže s neuveriteľnou ľahkosťou vtiahnuť čitateľa do deja. Ani neviete ako a máte pocit, že ste fyzicky prítomný v zatemnenom brlohu vyše osemdesiatročného starca, spisovateľa Prétexta Tacha, držiteľa Nobelovej ceny za literatúru, v ktorom sa odohráva dej celého románu. Nechutný, extrémne obézny starec, trpiaci na záhadnú „chorobu vrahov“ čoskoro zomrie a tak sa rozhodne prerušiť informačné embargo, ktoré v priebehu života uvalil na svoju osobu a prísne dodržiaval a súhlasí, že vybranej skupine novinárov poskytne exkluzívne interview. Pred váženými pánmi žurnalistami postupne odhaľuje svoju právu tvár - inteligenciu, rafinovanosť, ale aj zlomyseľnosť, neznášanlivosť, povýšeneckosť, a nechutnosť osobných návykov. Zdá sa, že si potrebuje čosi dokázať. Zosmiešnených žurnalistov, ktorí s ním nedokážu udržať krok, vyhodí alebo ponížení radšej sami odchádzajú. Musím priznať, že touto časťou sa mi prehrýzalo ťažšie, vzhľadom na veľké množstvo filozofických úvah, ale oplatí sa im venovať pozornosť, majú svoj zmysel a opodstatnenie. V druhej polovici románu na scénu vstupuje mladá žena, novinárka Nina, ktorá je od začiatku v nevýhode, pretože je žena. Pre Tacha sú ženy stelesnením všetkého, čím opovrhuje. Ona jediná sa mu však vyrovná pohotovými reakciami, dôvtipom a intelektom a tak sa ich stretnutie mení na slovný súboj, vyúsťujúci hneď do niekoľkých šokujúcich zvratov. A kto z tohoto súboja vyjde víťazne? Prečítajte si :)

7 14.05.2013

Veľmi smutná, ale zároveň krásna kniha, zvláštna predovšetkým svojím jedinečným jazykom. Je mozaikou kreolskej kultúry a pomerov doby, v ktorej dochádza k zániku literatúry slova a naopak k zrodu písanej literatúry. Je to pocta tradičným kultúrym hodnotám a ľudovej slovesnosti. Románu dominuje veľmi silný motív, prítomný rovnako v mnohých iných knihách súčasnej literatúry, ktorým je tvrdý stret starého tradičného a nového moderného sveta a jeho výdobytkov.

Dej románu sa odohráva vo Fort de France na francúzskom Martiniku a pojednáva o živote pozoruhodného ľudového rozprávača, veľkého optimistu a milovníka života - Soliba Ohromného, ktorý medzi obyvateľmi mestečka požíva obrovskú úctu. Keďže sa začína momentom Solibovej smrti, o jeho živote sa dozvedáme len retrospektívne, prostredníctvom rozprávania, spomienok a príbehov ľudí, ktorí s láskou spomínajú na jeho osobu. Solibova smrť spôsobí reťaz nešťastných udalostí, pri ktorých prídu o život niekoľkí Solibovi praznivci...

„Když se po velmi dlouhé době objevil v ulicích města zarostlý a plachý, propadl všem neřestem negrů odsouzených k záhubě. Stařeny z tržiště, kde parkoval svou bídu, mu začali říkat Solibo, což znamená negr, který padl až na dno díry a nemá žebřík, aby z ní vylezl. Jak už to v takových situacích bývá, střeny ho v hodinách klidu hostily slovy: slovy přežití, slovy mazaností, slovy, v nichž je uhlí zoufalství přemoženo malinkými plamínky, slovy vzdoru – všemi těmi vlastnostmi slova, jež otroci vytvořili v žáru nočních bdění, aby zabránili zhroucení nebe… (…) Brzo se z něho stal příjemný mladík obdařený radostnou důstojností, každý mu rád naslouchal. Říká se, že jeho řeč byla krásná a uměla najít cestu ke každému uchu a znala všechny ty neviditelné dveře, které vedou k srdci. Kromě toho uměl nějakým zázrakem příběhy vyprávět úplně neznámým způsobem: dalo by se říct, že obrátil do sebe sama jejich nejzazší významy. Ohromným ho nazval jeden starý vypravěč (takový hrubý slovař), který ho slyšel jednou v sobotu na tržišti. On to adjektivum dlouho odmítal: Kdepak! Jen Solibo… Solibo… Nakonec z toho vyšlo to, co známe."

4 14.05.2013

Hoci J. D. Salinger ani zďaleka nepatrí medzi mojich obľúbencov, celkovo mám problém vžiť sa do typických Salingerových hrdinov a nikdy by sa mi ani len nesnívalo, že niektorú z jeho kníh ohodnotím tak vysoko pozitívne, z trojice Kto chytá v žite, Franny a Zooey a Deväť poviedok ju hodnotím ako najlepšiu a udeľujem najvyšie hodnotenie. Päť hviezdičiek za neprvoplánovosť, rafinovanosť, brilantnosť a humor s akým sú jednotlivé poviedky napísané. Na prvý pohľad sa síce môžu zdať nudné a nezmyselné, ale opak je pravdou – nie je dôležitý ich dej, ale konanie, myslenie, psychika postáv. Nie všetky poviedky sa mi však páčili rovnako a nech už ich poradie určil samotný Salinger, alebo iný zostaviteľ zbierky, zrejme tak urobil v duchu hesla „To najlepšie na koniec“, pretože tými naj sú pre mňa práve dve posledné zaradené poviedky – Belasé obdobie de Daumiera-Smitha a Teddy.

3 14.05.2013

Na margo osoby Louisa de Berniéres resp. jeho tvorby som počula istý postreh. Vraj čítanie jeho románov bolí. Neviem sa vyjadriť, či to skutočne možno povedať o každej jeho knihe, o tejto však určite áno.

Román by sa teoreticky mal páčiť všetkým milovníkom fiktívnych príbehov, ktoré sa odohravajú na pozadí skutočných historických udalostí. Čitateľov vráti späť v čase, na prelom 19. a 20. storočia, kedy sa nelámali len storočia, ale aj ľudské životy a zavedie do mestečka Eskibahče, ktoré leží kdesi na území dnešného Turecka. Tu si zväčša v pokoji a zhode, bez väčších konfliktov, nažívajú moslimovia a kresťania, pôvodom Turci, Gréci, Arméni a mnohé iné etniká, jedným slovom Osmani, ktorých náboženstvo, kultúra a zvyky sú tak nerozlučne späté, že si už nevedia predstavit život jeden bez druhého, kým ich spolunažívanie nenaruší a nakoniec nenávratne zničí obdobie vojenských konfliktov, perzekúcia, etnické čistky, pochody smrti, násilné presídľovanie obyvateľstva...

„Pre vtáky s krídlami sa nič nemení – letia, kam sa im zachce, nepoznajú hranice a ich škriepky sú bezvýznamné. My sme však navždy upútaní na zem, nech by sme čo ako vysoko vyliezli a mávali rukami. Keďže nevieme lietať, sme odsúdení robiť veci, ktoré nám neosožia. Keďže nemáme krídla, ženú nás do bojov a do ohavností, ktoré nevyhľadávame a potom, keď je po všetkom, vrchy sú zrovnané so zemou, údolia sa zdvihnú a útesy sa zrútia do mora.“

Vtáky bez krídel sú nerušivou zmesou prostých „ľudových príbehov“ a strohejších opisov politického diania, niekedy až príliš náročných na pozornosť. Stretnete sa tu s mnohými postavami, ktorých životné príbehy vás začnú skôr či neskôr zaujímať, takže budete netrpezlivo listovať ďalej. Mne osobne prišla vhod najmä tá „politická rovina“ a prekvapil ma obrovský autorov prehľad, nakoľko toto obdobie tureckých, resp. aj gréckych dejín mi nebolo veľmi známe, doteraz som poznala len neskoršie až súčasné turecké obdobie z románov Orhana Pamuka.

„Spomedzi kameňov vyrážali oleandre, myrta a tymian a na jar rozkvitli divé maky, ktorými zarástli bojiská. Stráne Achi Baby sa od nich sfarbili do ostročervena, lebo v rozrumenej zemi sa im darí ako červom v mrtvolách. Predstavoval som si, že každý divý mak je odkazom od jedného vojaka a červený je od jeho krvi, a spomenul som si pritom na všetky roky doma, keď maky nevedno prčo vzišli ružové a ľudia o tom debatovali a lámali si hlavy, prečo je to tak.“

13 14.05.2013

Mierne som sa obávala literárneho stretnutia s Borisom Vianom, nakoľko z jeho zrejme najznámejšieho kolegu, rovnako vyznávača a propagátora patafyziky - Kurta Vonneguta, som mala zmiešané pocity. S nemalým prekvapením musím konštatovať, že prívrženci tohto smeru sa mi pomaly dostávajú pod kožu. Viem si živo predstaviť, aký rozruch musela spôsobiť Jeseň v Pekingu v čase svojho vydania (1947), ktorú ešte aj dnes, hoci sa podstatne zmenila doba, mnohí čitatelia nenazvú inak ako nechutná zvrátená absurdita. Očakávate seriózny román, jeseň, Peking. Namiesto toho dostanete piesok a púšť, predmety, ktoré žijú vlastným životom, sú choré, hryzú, zomierajú, lekára zabíjajúceho pacientov, aby mal viac času venovať sa modelovaniu lietadiel, duchovného, ktorý si bez váhania podpisuje dišpenzy, keď má chuť „zhrešiť“, archeológa, ktorý konzumuje múmie a množstvo iných postáv s netradičnými menami, ktoré sa správajú značne nekonformne a z rôznych dôvodov sa ocitnú v rovnakom čase v tajomnej Exopotámii. Absurdné? Možno áno, faktom však je, že Vianovi sa podarilo neuveriteľne hravým spôsobom, prostredníctvom viet, ktoré väčšinou odporujú akejkoľvek logike a všetkému na čo ste zvyknutí, napísať dokonalú frašku, kritiku cirkvi, snobizmu bohatých vrstiev, korupcie rôznych inštitúcií, ľudských vlastností atď.

„Abbé, usalašený na posteli vedľa Medeny, rozopol dievčine blúzku a so zvýšenou pozornosťou skúmal, čo v nej má. „Táto mladá žena je veľmi zaujímavá“, oznámil Atanagorovi, keď ho zbadal. „Áno?“ začudoval sa archeológ. „A v čom špeciálne?“ „Božemôj“, povedal abbé, „to sa nedá povedať špeciálne v čom. Hádam ako celok, ale určite aj v jednotlivostiach.“ „Podpísali ste si výnimku na prehliadku?“ spýtal sa Ata. „Mám permanentku“, povedal abbé. „V mojej profesii je to nevyhnutné.“

3 14.05.2013

Prečítala som si Moje meno je Červená a bola som nadšená. Nasledovalo Múzeum nevinnosti a vytrženie mierne pohaslo, aj keď o sklamaní rozhodne nemohla byť reč. Istú dobu som si myslela, že latku, ktorú Pamuk nastavil prvým menovaným románom, už len tak ľahko nepreskočí. Opak je pravdou, Nový život je mojím novým osobným favoritom Pamukovej tvorby.

Hoci nosnou myšlienkou Nového života je, presne ako naznačuje už samotný názov románu, hľadanie nového života, alebo ak chcete hľadanie zmyslu života, podstaty existencie, miesta vo svete, nebol by to Pamuk, keby súčasne nerozvinul alebo aspoň nenačrtol množstvo ďalších myšlienok. Samozrejme, tak ako je Pamukovým zvykom, ani v tomto diele sa nevyhýba téme, ktorá dominuje celej jeho tvorbe - rozporu medzi tradičným tureckým a moderným západným. Nový život je doslova „všehochuť“ všetkého možného - je to detektívka, romanca, filozofický román a aby toho nebolo málo, tomu všetkému dodáva neodolateľnú melancholickú, nostalgickú a niekedy až absurdnú príchuť - magický realizmus. Mne osobne sa najviac páčila práve atmosféra prvej tretiny knihy, kde je vplyv magického realizmu najbadateľnejší - všetko to tajomno, príjemný chaos, kedy do seba nič nezapadá a všetko je ponechané len na fantáziu čitateľa. A pritom všetko so všetkým súvisí, každé slovo má svoj význam až žasnete nad rafinovanosťou, s akou je dielo napísané. Ten kto má rád prvky magického realizmu, nepotrebuje mať vo všetkom jasno ani po dočítaní knihy, má rád myšlienky, ktoré sa dajú interpretovať nespočetným množstvom spôsobov a nad ktorými sa dá rozmýšľať ešte niekoľko týždňov, bude určite rovnako nadšený ako ja. Nový život je jednou z tých kníh, ktoré vyžadujú pri čítaní zvýšenú pozornosť a čítajú sa opätovne, v snahe nájsť ďalšie súvislosti, nový uhol pohľadu.

Musím tiež pochváliť úžasný a citlivý slovenský preklad tejto knihy od Xénie Celnárovej, ktorý je (na rozdiel od iných Pamukových kníh prekladaných nie z originálu, ale z angličtiny do slovenčiny), prekladom priamo z turečtiny do slovenčiny a zrejme aj to prispelo k neopakovateľnej atmosfére Nového života, jedinečnej stavbe viet a pre mňa osobne k pocitu, že čítam úplne iného, lepšieho Pamuka, než na akého som zvyknutá.

A na záver, jedna z mnohých pasáží, ktorá ma dostala a ktoré môžete nájsť v knihe:

„Láska,“ chystal som sa hovoriť aj o nej, a tak som vstal a pozrel tým smerom, kde sedela Ďžanan, obklopená učiteľkami a staršími ženami, ktoré ju zahŕňali otázkami. No sadol som si a pokračoval: „Čas to je nehoda, následkom jednej takej nehody sme teraz tu. Rovnako je to aj s naším jestvovaním vo svete.“ Zavolali akého farmára v koženom saku a povedali: „Teraz si vypočuj jeho.“ Nebol veľmi starý, ale keď z vnútorného vrecka svojho saka vyťahoval svoj „skromný“ objav, ustavične vzdychal: Boli to vreckové hodinky, ktoré boli citlivé na šťastné chvíle, a vtedy samy od seba zastali a šťastie človeka sa predlžovalo donekonečna. Vo chvíľach, keď človek nebol šťastný, malá ručička naháňala veľkú a on si vravel, ej, ako rýchlo ten čas ubehol, a tak aj jeho starosti pominuli, akoby bičom plesol. Keď potom v noci pokojne spal a hodinky ležali vedľa neho, tá malá vecička, ktorá trpezlivo tikala vo farmárovej otvorenej dlani, sama od seba nastavila čas tak, aby človek ráno vstal spolu s ostatnými.“

6 14.05.2013

Príbeh Lucy Gaultovej je mojou prvotinou od Williama Trevora, ale rozhodne nie poslednou knihou z tvorby tohto Íra, po ktorej siahnem. Už od úvodných stránok ma upútala neuveriteľná ľahkosť, s ktorou autor čitateľa prevádza Lucyným pribehom. Omamný pokoj, akým opisuje aj tie najvypätejšie situácie ostro kontrastuje s viacerými dramatickými udalosťami románu. Trevor začína svoje rozprávanie opisovať z pohľadu nezainteresovanej osoby - rozprávača, postupne sa však stáva viac osobnejší, vžíva sa do pocitov jednotlivých postáv, až napokon opisuje udalosti ich očami, tak ako ich vnímajú oni sami. Lucyn príbeh je jedným z tých románov, ktoré rozprávajú o osudnej udalosti na základe ktorej sa spustí reťaž nedorozumení a fatálnych dôsledkov nie práve najšťastnejších rozhodnutí. Autor píše nevtieravým, podmanivým spôsobom a vy celú dobu dúfate v zvrat, vďaka čomu čítate so zatajeným dychom až do poslednej stránky. Hoci román má tragický podtón, po dočítaní sa neubránite spokojnosti a pokoju, ktorý táto kniha navodí, ani sympatiám k postavám, k ich bolesti, trápeniu, pocitu viny, ktorý si neustále nosia so sebou, kamkoľvek sa pohnú. William Trevor je skrátka fantastický rozprávač!

10 13.05.2013

Pri čítaní motivačnej literatúry tohto druhu takmer bez výnimky pociťujem nechuť. Nemôžem sa zbaviť pocitu, že každá z týchto kníh je vlastne o tom istom – myšlienky o sile pozitívneho myslenia, ktoré sú každému všeobecne známe, to čo sa dá povedať stručnými desiatimi vetami rozpísané na dvesto strán – a nad tým všetkým dominuje snaha autora dobre si napchať vrecká. V princípe verím v silu pozitívneho myslenia ako takú, no málokedy siahnem po takýchto knihách, keďže mi doteraz priniesli viac zlého ako dobrého.

Ani od Byrneovej Sily som toho veľa neočakávala, ale musím priznať, že v istom zmysle bola prekvapením. Nedozvedela som sa síce nič prevratné, opäť ten istý princíp, veľa slov o niečom čo dávno poznám a čo sa dá povedať omnoho stručnejšie, ale je to asi jediná kniha v rámci daného žánru, ktorá neskončila nedočítaná v kúte. Sympatické pre mňa je, že nenúti vracať sa k negatívnym spomienkam, nevnucuje snahu vyrovnať sa s nimi, nevyvoláva depresie ako všetky ostatné, skôr zastáva myšlienku – čo bolo, to je minulosť, kašlať na to, dôležitá je budúcnosť. Prekvapivo som sa necítila pri jej čítaní zle, práve naopak, dodala mi trochu pokoja, keď som to potrebovala. Teda konečne literatúra o sile pozitívneho myslenia, ktorá naozaj dá kúsok pozitívneho do života. Kniha je tiež vcelku vizuálne pekná.

4 13.05.2013