cessy komentáře u knih

Život nie je o nič dlhší, než mihnutie oka a v okamihu smrti vraj preletí človeku pred očami celý. Všetka jeho nádhera, ale aj bolesť, kvôli ktorej sotva dýcha, život v celej svojej šírke a úplnosti, ohromnej krehkosti, tak ľahko zničiteľný, až má pocit, že postačí letmý dotyk prsta a rozbije sa na kusy; minulosť, prítomnosť a budúcnosť uväznená v jedinom okamihu, vedno popri sebe; súvislosti života a okamihy, ktoré pokladá za zlomové, večná otázka: čo by bolo, ak... Keď čítate o niečom takom, nedá sa neuvedomovať si vlastnú malosť, pominuteľnosť a krehkosť, obavy zo zlyhania. Ale o to väčšia je vaša túžba žiť a prežiť svoj život čo najlepšie. Vidieť to, čo je také zjavné, keď je to napísané na papieri a zariadiť sa podľa toho, vyvarovať sa omylov a zlých rozhodnutí, preniesť niečo z tej jasnozrivosti do vlastného života a použiť ju v pravej chvíli. Nie, nie je to najlepší Stefánssonov román, mnohé mu možno vyčítať, ale tá naliehavosť s akou píše, to ako sa dotýka určitých vecí vo vnútri človeka, teda to, prečo myslím ľudia čítajú jeho knihy, je prítomné aj tu, v tejto knihe. A to je to, čo je pre mňa dôležité, prečo ho neviem hodnotiť horšie. Občas je potrebné prečítať od jedného autora viac kníh, aby bol človek schopný aspoň sám pre seba a aspoň pár slovami vyjadriť, čo mu tieto knihy dávajú, prečo sa k autorovi opätovne vráti. Pre mňa je toto piata Stefánssonova kniha, ktorú čítam - z nich o jednej môžem povedať, že patrí medzi moje obľúbené, iná ma zas dosť zobrala a zrazila na kolená, ale myslím, že až pri tejto som naozaj pochopila, prečo Stefánssona čítam.

17 08.06.2020

Je úplne jedno na akých základoch - viera, výchova, prijatie rozhodnutia - stojí vaša morálna integrita, vaše bytie, presvedčenie. Vždy keď dostanú kopanec, je to ako malá smrť. Hoci sa časom tieto kopance naučíte prijímať, s každým ďalším niečo vo vás odumrie. Až raz možno zistíte, že stolička na ktorej stojíte, má vratké nohy. Kto pochybil väčšmi - vy, alebo tí, čo vás z tej stoličky strčili? Uvedomujú si vôbec, čo spôsobili vám, ľudstvu, svetu? Alebo majú uši zapchaté, oči pevne zavreté a spokojne a šťastne žijú ďalej, presvedčení o vlastnej pravde, neomylnosti a dobrotivosti? Sympatie všetkým Henrym Scobiem tohto sveta, ktorí to ustáli, ktorí stále bojujú, zaujíma ich podstata, idú k jadru veci. A rovnaké sympatie tým, ktorí to síce neustáli, ale aspoň sa o to pokúsili - zo všetkých síl sa snažili žiť čestne a dôstojne.

"Ale oči má člověk stále, napadlo ho, i uši má stále. Ukažte mi šťastného člověka a já vám ukáži sobectví, zlo - nebo absolutní hloupost."

16 03.06.2020

Čo je zvykové právo, to určite každý dobre vie, keďže sme sa s týmto pojmom všetci nespočetne krát stretli už počas základnej školskej dochádzky, avšak tu niekde - na základnej škole - sa zároveň pravdepodobne aj skončil záujem väčšiny o počiatky formovania právneho vývoja rôznych území, pokiaľ to niekoho vyslovene nezaujímalo, alebo sa s tým nestretával počas ďalších štúdií. Ako ste na tom vy? Uvažovali ste niekedy o faktickej sile tradície, o tom čo zvykové právo predstavovalo v mysliach ľudí, o rešpekte, ktorý vzbudzovalo, o pomerne vysokej vymožiteľnosti, ktorú dosahovalo, teda o atribútoch, ktoré sú pre dnešné moderné právo, kedy máme tendenciu zákon skôr obchádzať, než ho rešpektovať, takmer nedosiahnuteľnými? Ak nie, tak pri čítaní tejto knihy nad tým možno rozmýšľať začnete. Príčiny tohto javu vám neobjasní, skôr popisuje dôsledky, za jej mínus to však bude považovať asi málokto. Mínusom skôr je, že tu cítiť rámec, podľa ktorého autor píše, priam som počula Kadareho myšlienkové pochody - musím zapracovať toto a toto, aby som dosiahol toto - miestami to tak pôsobilo plocho, nepresvedčivo a bez nápadu, ale behom čítania sa tento pocit našťastie vytrácal, čoraz častejšie sa vyskytovali výborné pasáže, celkový dojem tak bol omnoho lepší, než som čakala a nakoniec to bol príjemne strávený čas. Je to iné ako to, o čom bežne čítate, má to svoju osobitú atmosféru, je to zaujímavé a pútavé. Možno vás prekvapí, že niečo, čo pokladáte za absolútne iracionálne, môže mať svoje pevné pravidlá.

10 19.04.2020

Obrovská sila niektorých textov ma zráža na kolená. Tu je už každá veta sama o sebe malým, starostlivo vycizelovaným šperkom, každá veta je dokonalým malým pôžitkom a ako celok je to dychberúce. Viac sa mi snáď ani nežiada povedať, či skôr - nemám slov pre krásu tu písaného slova. Čítajte, ponárajte sa do nej, plávajte jej stránkami, klaďte si otázky, identifikujte sa s ňou. A ak vás tiež tak veľmi očarí a podarí sa vám nájsť slová, hovorte o nej. O literárne objavy hodné pokladu sa treba podeliť s ostatnými.

8 11.04.2020

Zvláštna kniha, zvláštne pocity z nej - melanchólia, možno až nejasný smútok - ale paradoxne sú to dobré pocity, minimálne nie sú zlé. Na takýto text v dnešnej dobe už len tak ľahko nenatrafíte. Najviac asi naozaj pripomína rozprávku s pre ňu charakteristickým bojom DOBRA a ZLA. Preváži dobrota a čistota srdca, ľudskosť, súcit a skromnosť, alebo faloš, podlosť a fanatizmus? Záporným postavám je daná možnosť polepšiť sa, kladné zas môžu prísť o kúsok svojej naivity. A aj keď sa postavy začnú vychyľovať z rozprávkového rámca, stále ju to silne pripomína. Spočiatku som vôbec netušila kam to celé vlastne smeruje, ale očarená som čítala a nechala sa unášať atmosférou a krásnym jazykom a bolo mi šumafuk, či má text nejaké nedostatky. Niektoré slovné obrazy, ako napríklad tento: "...uzatvárali sa jeden pred druhým, boli málovravní, stali sa obeťou zvláštneho odcudzenia svetu, ktoré vždy striehne za nesmiernou radosťou, až dospeli k veľkej osamelosti, ktorá je posledným zážitkom všetkých živých organizmov." sú ozaj fantastické, za srdce chytajúce.

6 14.03.2020

Drala som ešte lavice základnej školy, keď som natrafila na Pompiliovu Madonu Jána Hrušovského. To bolo to prvé a zároveň osudové stretnutie s magickým realizmom. Ale to som vtedy ešte nevedela. Potom prišiel Marquéz a Isabel Allende a cesty späť už nebolo... Sú to už toľké roky a magický realizmus je stále vášňou, slabosťou, trvalým hladom. Najmä ten slovenský magický realizmus je mi svojim spôsobom veľmi blízky, možno až intímne blízky. No aj tak som si myslela, že keď sa dostanem na koniec tohto tretieho súborneho Pankovčínovho diela, nakoľko som ich čítala relatívne v krátkej dobe po sebe, a niektoré časti nie prvý krát, budem mať Pankovčína konečne dosť. A tudle. Mám chuť nájsť Tuleju a odtiaľ pokračovať prechádzkou po Lináreskej doline, túžbu ponoriť sa pod hladinu mora a dúfať, že vďaka podmorskému tunelu sa vynorím v Diablovom oku, za tmy skorého rána zobrať stopára a veriť, že mi ukáže tajnú odbočku do Firgasu. Ale v prípade Pankovčína už niet čo čítať, tak sa teda asi budem musieť porozhliadnuť po čriepkoch Pankovčínovho sveta vo svojom okolí a som si istá, že niečo z nich určite aj nájdem. Tu sa usmejem na bláznivého Ďunďu, tu pozdravím Hababuka, tam sa zasmejem na Rýchlej rote. Skvelé, že sa našlo vydavateľstvo, ochotné pripraviť reedíciu dávno vypredaných Pankovčínových kníh. Pankovčín si nezaslúži upadnúť do zabudnutia. A kto si tieto súborné diela zadováži, u toho určite nebudú zapadať prachom.

9 12.03.2020

Kým prvých päťdesiat strán to bola len opatrná zvedavosť, posledných osemdesiat strán som už autorke vyslovene držala palce, aby to v súlade so snahou o širší kontext dotiahla do dôstojného konca, lebo latku nastavila pomerne vysoko a závery pri takto vystavanom type textu bývajú niekedy zradné. Jej sa to ale podarilo, zvlášt tie záverečné kapitoly sú obzvlášť dobré. Je to sympatické, inteligentné, ako výpoveď uveriteľné, text je premyslený a rafinovanejší viac, než sa spočiatku javí. Jednotlivé čriepky postačujú, tvoria kompaktný celok, v ktorom každý má svoje miesto v mozaike vnímania identiny a mentality černochov, ich kultúry, zvykov, tradícii, nič tu nie je navyše, nič nechýba. Práve tou snahou o široký záber sa aj odlišuje od mnohých starších ale najmä súčasných černoškých autorov, ktorí často krát popisujú len určité časové obdobie a pekne ich dopĺňa a prepája.

6 12.03.2020

Je to až nedôstojné, vytvoriť tak lacný a odpudzujúci prebal, vzhľadom na obsah tejto knihy a z rovnakého dôvodu škoda tých nízkych hodnotení, lebo je to skvelá kniha a kto jej dá šancu, možno bude milo prekvapený, že je aj pútavá. Absencia výraznejšieho deja a pomerne komplikovaná retrospektíva spolu so skvelými popismi vzťahov, ktoré treba pracne rozmotávať, vytvárajú silne intímnu atmosféru a silný prežitok. Vzťahy medzi postavami sú komplikovanejšie než sa spočiatku javí, postavy sú spútané hnevom, vinou, láskou, nezanedbateľnú rolu tu hrá tiaž nevypovedaného. Je to taká paralela na naše MALÉ MALICHERNÉ ŽIVOTY. Ako sa máme radi a napriek tomu si navzájom ubližujeme, máme svoje tajomstvá, ktoré by zranili nie len ľudí okolo nás, ale zraňujú predovšetkým nás samých, ako sa nevieme, alebo skrátka nechceme, či nemôžeme ospravedlniť, odpustiť. Alebo tak činíme, až keď je už neskoro.

"Hrdost je divná věc. Malýho člověka nafoukne, ale to není nic proti tomu, jak se velký člověk bojí, aby nevypadal malý".

9 11.03.2020

"Lebo čo myslíte, doložil po chvíli, kto má dnes ešte rád Yngveho Freja? Nikto. Okrem nás nikto."

V geniálnej skratke zachytené medziľudské vzťahy v kontexte doby, spoločenskej situácie. Aj keď samozrejme, ono je to zložitejšie, nemožno povedať, že to o čom Claesson rozpráva, je fenomén vyslovene lokálny a dobový. Stret generácii a jeho dôsledky - problém, ktorý nemá riešenie - tu bude stále. Ako si majú porozumieť rôzne generácie, keď si často krát nerozumejú ani rovesníci? Kto má rád uvažovanie, spôsob života, veci minulé, v dnešnom svete, keď nie zriedka sú ľudia tak arogantní, že nerešpektujú ani žijúcich pamätníkov čias relatívne nedávnych a popierajú holú skutočnosť? Nikto. Okrem nás, pamätníkov tých našich čias, nikomu inému nebude milé a drahé to, čo nám. Mám rada takéto knihy. Hĺbavé, melancholické, hlboko ľudské, ktoré vedia prekvapiť úsmevnými momentmi. Nenápadné, so silnou pointou. Duch čias minulých zachytený na papieri. A predsa sú vyňaté z behu času a sú a navždy budú NADČASOVÉ.

7 09.03.2020

Nie, rozhodne nie roztomilá, ani jednoduchá. Práve naopak, zložitosťou predkladaných otázok nesmierne závažná a nemilosrdne pravdivá. Pri knihách ako je táto sa mi slovami len veľmi obtiažne vyjadruje pocit z prečítaného, keďže nedisponujem darom slova. Ale Amos Oz ho má, on skrátka vie, ako narábať so slovami, ako v doslova pár skromných obrazoch, momentkách, zachytiť ich podstatu. Ach - Osnat, Ariela, Moše, Luna, Roni, Edna, Jotam, Joav... Vy viete, že človek sa rodí i umiera sám. Kde inde sa možno cítiť viac osamelo, ak nie v obklopení ľuďmi? Nemožno žiť podľa predstáv iných, nemožno povýšiť princíp nad človeka, nemožno zovšeobecňovať - a ak áno, treba znášať dôsledky a napriek nim ďalej žiť, dýchať, pochybovať, bojovať, čakať, dúfať. Dúfať v najlepšie, očakávať najhoršie. Niečo tak hlboko ľudské je v tejto knihe... Pre mňa je toto ďalšia Ozova kniha, ktorá ma utvrdila v presvedčení, že ako možný kandidát na Nobelovovu cenu nebol toľké roky spomínaný len náhodou.

8 01.12.2019

Jesmyn Ward spôsobom písania nielenže pripomína, ale čo je nemenej dôležité, aj dosahuje kvalitu výborných próz Faulknera, Morrisonovej, J. Baldwina, R. Ellisona. Veľmi evokatívne a skutočne inteligentne napísané. Stačí sotva päťdesiat strán a pred vami sa už stihol rozvinúť hutný, plnokrvný príbeh, ktorý akoby zavisol v akejsi bezčasovosti, je potrebné nechať sa ním pohltiť, nechať sa unášať jeho takmer až filmovou atmosférou, precítiť tiaž minulosti a v nej - a tiež v SEBE SAMOM - hľadať kľúč k súvislostiam a problémom dneška. Som milo potešená, že sa ešte stále nájdu autori, ktorí majú záujem písať takto a vedia písať takto; že "faulknerovská tradícia" ešte žije.

5 29.11.2019

Veľmi dobré! Písané jednoducho, ale nie hlúpo, jazyk je tu v dokonalej zhode s témou, prostredím a mentalitou, ktoré autor popisuje, perfektne dotvára atmosféru. Staviarskeho talent rozprávača príjemne prekvapil, atmosféra, ktorú sa mu podarilo vykúzliť, je neskutočne silná! Zvlášť jedna scéna - predstava rušných ulíc prebúdzajúceho sa košického centra, nad ktorými sa ako sen vznášajú tóny vyludzované saxofónom, v kontraste s pokojom panujúcim na slnkom zaliatej streche, okupovanej len večne prítomnými holubmi a samozrejme pôvodcom oných hudobných variácií, slepým Karolkom, s ktorým sa možno zoznámiť, len ak nájdete tajné dvere ukryté v skrini - mi uviazla v pamäti s nečakanou silou. Namotala som sa na porovnávanie s Kusturicom a rozhodne nie som sklamaná. Nesmierne ľahké pero, KOMICKÁ TRAGÉDIA/TRAGICKÁ KOMÉDIA s priam až filmovým kusturicovským feelingom, podmanivé rozprávačské nadanie pánov Pankovčína či Balka, do toho trochu východniarčiny, trochu rómštiny, trochu vyvanulej atmosféry známeho prostredia, ktorá je nenávratne preč. Táto kniha je rozhodne viac, než len dobrá oddychovka.

5 05.05.2019

Na prvý pohľad mierne triviálna až naivná kniha, no tento pocit sa našťastie s každou ďalšou prečítanou stránkou čoraz rýchlejšie vytráca, vynára sa skutočná hĺbka príbehu, odkrýva sa pozadie jeho vzniku, súvislostí a to všetko ešte viac aktivizuje fantáziu, predstavivosť, ale aj skúsenosť, vedomosť, či schopnosť čitateľa domýšľať si, ktoré nie v nepodstatnej miere spoluformujú výsledný pocit z prečítaného - pocit nesmiernej hutnosti a plnosti textu, pretekajúceho emóciami všetkého možného druhu - vďaka ktorému zavisnete niekde na pomedzí reality a fascinujúceho imaginárneho sveta s jemu vlastnou "logikou". Nemám spočítané koľko Marquézových kníh už mám za sebou, no jedno viem určite - žiadna z nich ma nikdy nesklamala, ani táto nie.

16 05.05.2019

„V době, která pracuje na oživení příběhu v literatuře a která ve snaze po jeho rehabilitaci touží především po přímočarosti, protože jakékoliv odbočky a složitosti ruší plynulost četby a berou drahocenný čas, se autor věnuje činnosti málem zapomenuté: literárnímu popisu. Baví ho dostávat se k věcem a událostem právě tímto spůsobem. Je to jen zdánlivě vnější metoda, protože opravdový popis si nežáda jen bystrost a vnímavost autora, nýbrž i jeho úplnou účast na dění lidí a věcí, tedy jisté opuštění sebe sama. Takový popis pak vyčerpáva věci zevnitř a umožňuje jejich nové literární stvoření."

V knihe, ktorá ma kedysi zaujala (Linie krásy), som si v jej doslove prečítala tieto nemilosrdné, no maximálne výstižne slová, komentujúce jej text. Slová autora myšlienky, Petra Fischera, mi nadlho uviazli v hlave, pretože, ako som si uvedomila, sú tak trochu aj o mne. Definujú ma ako čitateľa, vyjadrujú môj čitateľský pocit, vystihujú spôsob písania, ktorý ma u kníh najviac očarúva, je to presne to, čo od kníh očakávam, čo v nich hľadám, prečo čítam. Asi aj preto stačilo len pár strán tejto knihy a ja som bola navždy lapená do osídiel Karla Oveho a vedela som, že po jeho ceste s ním pôjdem až na koniec hexalógie... Pri čítaní Môjho boja sa mi Fischerove slová vybavili nejeden raz. Myslím, že by pokojne mohli byť aj komentárom tejto knihy, a to vcelku presným a pravdivým, a naznačiť tak, ktorým čitateľom sa kniha bude páčiť.

Kniha O NIČOM A O VŠETKOM, banálna i nesmierne závažná, jeden malý veľký život - Karlov, môj, váš – doprevádzaný pocitom silného znepokojenia, prameniaceho z momentov, ktoré formujú naše obavy, pocity, životné postoje, rozhodnutia. ĽUDSKÉ VEDOMIE I PODVEDOMIE NA PAPIERI s nekonečným množstvom zákrut a odbočiek, rozvetvujúcim sa labyrintom myšlienok, čo sa nám dennodenne preženú hlavou, presne ako píše Karl Ove. Píše, pozvoľna sa stratí v spomienkach, vás ide poraziť, neviete kedy sa vráti k tomu, čo vás zaujalo a s pribúdajúcimi stranami začínate chápať, že to pokojne môže byť nie o pár desiatok strán ďalej, ale až v nasledujúcej knihe cyklu, či dokonca ešte v tej ďalšej. Ale aj to čo začne písať vzápätí vás zaujme a tak sa myšlienky kopia a kopia a kniha vťahuje a podmaňuje...

8 05.05.2019

Patrím k Faulknerovým fanúšikom, spôsob jeho písania ma neodrádza, práve naopak, silno ma priťahuje. Mám skrátka rada ten zmätočný pocit, keď je viac nejasného ako zrejmého a je len na mne ako a či vôbec sa s tým popasujem, striehnem na vodítka, pre lepšie pochopenie sa rada "prehrabávam" textom aj spätne a vôbec mi pritom nevadí ak tápem a úplne jasno nemám ani po poslednej prečítanej strane. Uznávam, znie to skôr ako dôvody, prečo po knihe nesiahnuť. Prečo by ste to teda mali skúsiť? Lebo práve Faulkner patrí k tým autorom, ktorí vás nechajú myslieť, vytvoriť si vlastný názor, celkový obraz. Nie je sudcom, hoci jeho postoj je zjavný, sudcom ste v tomto prípade Vy. A činí tak aj za cenu, že sa s ním, pokiaľ ide o úsudok, celkom miniete, či dokonca za cenu, že sa stratíte niekde na ceste, ktorú pre Vás pripravil a na jej koniec nedôjdete. A to si už zaslúži pozornosť, sympatie, ocenenie. To mu potom ľahko odpustíte aj ten jeho možno trochu nabubrelý odkaz svojim čitateľom: "Ak mojej próze neporozumiete ani na druhý či tretí raz, prečítajte si ju štvrtý raz". Tým, ktorí sa s jeho textami boria, ale napriek tomu sa im čímsi páčia a majú chuť skúšať to s ním stále znova, odporúčam prečítať si čosi o technike jeho písania. Možno Vám práve toto otvorí cestu k tajomstvám jeho textov, Faulkner sa stane čitateľnejším, možno mu nakoniec podľahnete, prepadnete čaru nevypovedaného...

13 21.05.2017

Každý človek, ktorý má osobnú skúsenosť s holokaustom, sa s otázkou viery vysporiadal po svojom. Niektorí sa Boha zriekli, viera iných bola posilnená, ďalší na otázky existencie či neexistencie Boha nikdy nenašli odpoveď. Ako je to s Eliem Wieselom a prečo je tomu tak sa dozviete v tejto knihe. Už v jeho prvotine vidno počiatky jeho osobnej voľby, rozhodnutia, životnej cesty, ktorou sa ďalej uberal a od prostého svedectva sa neskôr dopracoval ku knihám s nespornou literárnou hodnotou, našiel svoj umelecký výraz. To čo tu podáva nepokryte, zbavené akýchkoľvek príkras jazyka, dostalo postupne rafinovanejší ráz, často krát zostáva skryté pod povrchom textov. A ja mám konečne už raz dosť rozumu - vedomie, ktoré vo mne už dlhšiu dobu dozrievalo, že knihy tohto typu sa vymykajú akémukoľvek hodnoteniu, prisúdiť im určitý počet hviezd, či percent nie je správne, vykryštalizovalo do svojej definitívnej podoby - a tak tentoraz zostávam bez hodnotenia. Silné svedectvo, silné predhovory (slovenské vydanie, Citadella; 2015) v knihe, ktorá je nie len základom Wieselovej tvorby, a podľa jeho vlastných slov by bez nej nebolo ani tých ostatných, ale je aj skutočným základom "pamäte ľudstva". Prečítajte si a nech už si o nej myslíte čokoľvek, skúste ju ohviezdičkovať. Môžete?

Tragikomická, často krát trochu až bizarná atmosféra Kusturicových filmov zachytená tentoraz na papieri. Aj pri čítaní znie v ušiach hudba pre ne príznačná, schopná vybičovať emócie diváka, jednotlivé scény pred očami defilujú ako filmové zábery, nepomôžete si. Ale aj bez ohľadu na filmy, tieto poviedky sú výborné. Obrazy, ktoré tu Kusturica predkladá sú až hmatateľne živé, je tu nostalgia za časmi dávno stratenými, vyjadrujú čosi prchavé, ale zároveň je tu akési univerzum dotýkajúce sa samej podstaty bytia, toho, čo je v živote dôležité, lezie z nich nesmierne človečenstvo, prýšti z nich čosi priam bytostné. Odporúčam Kusturicovým skalným a tiež milovníkom dobrých poviedok, poviedok s dušou.

12 21.05.2017

Dva životy, dva typy písma, dve farebne odlíšiteľné záložky, JEDEN ŽIVOTNÝ ÚDEL. Pocity z niekdajšieho čítania Piatej lode sú v plnej sile späť. Na sútoku ožívajú dávne detské strachy, no odozvy citového strádania z čias útleho detstva sa vynárajú na povrch aj v dospelosti, zlievajú sa v jeden logický celok príčin a dôsledkov. Nie je to paráda, že sa nájde niekto, kto dokáže písať s takou ľahkosťou, úplne prirodzene a nekomplikovane a pritom tak sakra dobre o emóciách? A dajme tomu, že takáto kniha potom ani nepotrebuje silnú príbehovú rovinu ako ťahák. Veď toľko sa toho deje v duši postáv, toľko sa toho deje v nás samotných. Pátrame po vlastných detských strachoch a ich dôvodoch, uvedomujeme si, čo si z tohto obdobia - zväčša nevedome - nesieme životom ďalej ako závažie, narážame na vlastnú krehkosť, zraniteľnosť. Kompaníková opakovane dokazuje, že táto téma jej sedí. A ja sa zasa raz teším na jej ďalšie knihy, som zvedavá či jej rovnako dobre sadnú aj iné témy, aj keď tuším, že osamelosť ako akýsi leitmotív jej písania v nich bude prítomná opäť, či už bude téma taká, či onaká.

6 09.04.2017

Nadčasová záležitosť, v myšlienkovej rovine zdarne bojujúca na viacerých frontoch. Iná doba, spoločenské pomery, kultúra, miesto a predsa tie isté modely správania, paralely. Trochu ťažšie prekusnuteľná - ako to už u autorov, ktorí sú skutočne výrazovo osobití a dajú si záležať na tom, aby sa nevyjadrovali prevažne opisne, ale aby ich výpoveď prirodzene vyplynula z charakteru postáv, ich konania, dialógov - ale určite nie nezdolateľná forma. V pamäti nezostávajú ani tak konkrétne scény, či podrobnosti, ale skôr vyvodené závery a pokušenie počas čítania neraz zvolať: Touché, touché!

12 30.03.2017

Oku, uchu, duši lahodiaca harmónia jazyka a príbehovej roviny, jazyk tu doslova umocňuje intimitu výpovede. V pamäti mi aj s odstupom času zostáva mnoho silných obrazov, obzvlášť - síce očakávané a pre príbeh nevyhnutné - no i tak pôsobivé záverečné scény.

15 30.03.2017