deirdre
komentáře u knih
Zápisky z Mrtvého domu
Fjodor Michajlovič Dostojevskij
Čítala som vydanie z roku 1891. Nádherný jazyk!
"Člověk jest bytost ke všemu přivykající a myslím, to právě že jest najlepší jeho definice."
Samotné zápisky z "trestnice" ("káznice") mi prišli miestami trochu rozvláčne, zaujali ma v nich najmä portréty niektorých spoluväzňov, "nešťastných", ako prostý ľud po celej Rusi nazýval zločincov (a zločin "nešťastím"). V nich badať zrod geniálneho spisovateľa, veľkého znalca ľudskej povahy. "Tam, v Omské pevnosti stal se Dostojevský tím psychologem analytikem, zkoumajícím nejtajnejší hlubiny lidských duší, tam v něm vypučeli zárodky těch velkolepých románů, jež uchvacují duši čtenářovu svou hroznou pravdou", píše v doslove Jaromír Hrubý. A ďalej: "...tu přišel k přesvědčení, že 'ne mnohému mohou naučiti lid naši mudrci, spíše sami se musí ještě u něho poučiti".
Návrat do divočiny
Aleš Palán
Čítala som e-knihu bez fotiek, takže hodnotím len text samotný. Niežeby som súhlasila so všetkými názormi autora (lebo v tejto knihe ide skôr o jeho názory než o názory samotárov), ale ako v prvej, tak i v tejto knihe sa mi najviac páčila autentickosť a úprimnosť výpovede, a to si zaslúži plný počet. Tieto akési reminiscencie a reflexie sú veľmi dobrým doplnkom prvej knihy o šumavských samotároch.
Vlny
Virginia Woolf
Vlny. Čítala som opäť po 20 rokoch, už som tomu nevenovala toľko času ako prvý raz a ani to nebolo také silné. Vtedy to bol mimoriadny zážitok a na nejaký čas mi obrátil vnútorný život hore nohami. Tentokrát som sa, o niečo staršia a životom ostrielanejšia, len nechala unášať tými vlnami myšlienok a vnútorných monológov a bolo to dobré, fakt dobré.
Hodiny z kostí
David Mitchell
David Mitchell je môj obľúbenec, máloktorý spisovateľ sa dokáže tak úžasne pohrať s jazykom, postavami a ich príbehmi, ako on. Skvelé čítanie,bavilo ma od začiatku do konca.
Slepota
José Saramago
Toto je kniha o ľudskej dôstojnosti, hľadanie toho, čo nás robí ľuďmi. Autor zobral ľuďom zrak, zobral im mená, doslova i v prenesom zmysle ich vyzlieka donaha. Zachádza do takých krajností a do takej hĺbky, akú si sotva kto dokáže predstaviť, klesanie na dno a zároveň stúpanie do výšky, umocnené tým zvláštnym spôsobom písania. Ako vodopád.
... a proto když promluvila dívka v tmavých brýlích, bylo to tak překvapivé, uvážíme-li, že neabsolvovala žádná vyšší studia. V každém z nás je něco, co nemá jméno, a to jsme my.
Zápisky z podzemí
Fjodor Michajlovič Dostojevskij
Dostojevskij ma vždy ohromí tým, ako sa dokáže doslova zavŕtať do duše, mysle a srdca človeka a odkryť všetko to, čo pred svetom skrýva, za čo sa hanbí, a to v celej jeho paradoxnosti. A úplne geniálne je to práve v tejto krátkej novele. Až mi je trápne, že som si ju nechávala až na čas, keď som už väčšinu jeho veľkých románov prečítala.
Blackout: Zítra bude pozdě
Marc Elsberg (p)
Uniká mi zámer autora. Ako nazvat toto post-apo thrillerom by bola urážka všetkých dobrých, dokonca aj tých iba priemerných thrillerov, o post apo nehovoriac. Postavy neskutočne ploché, aspoň superhrdinovi Manzanimu mohol dať akú takú dušu, pretože inak príbeh neprežívate, nemáte strach, ani nádej, nestojí to proste za nič. A táto kniha nestojí za nič podľa mňa, lebo odborné fakty o tom, čo sa stane po blackoute si bez problémov nájdete na internete.
Měsíční zahrady
Steven Erikson (p)
Ja fantasy čítam ako oddychovku a po relatívne zrozumiteľných svetoch Zaklínača alebo GOT, na ktoré mam dodnes slabosť, sa mi veľmi nechcelo púšťať do údajne zložitého sveta Malazu. Ale slovo dalo slovo, syn má nakoniec presvedčil, že to stojí za to, a ja s nim nakoniec musím súhlasiť. Je to dobré, naozaj dobré.
Bídné roky
Knut Faldbakken
Veľmi zvláštna kniha, čo do obsahu, aj štýlu, akým je napísaná. Zvláštne postavy, ktorých charakter poznávame až postupne skrz spočiatku len pomaly napredujúci, z odstupu rozprávaný príbeh.
Sledujeme, čo s človekom urobí nedostatok, hlad, zápas o holé prežitie. Kam až musela degenerovat spoločnosť a ľudia, ktorí v prehlbujúcej sa kríze utiekli z mesta na Smetisko (!), aby sa ďalej živili umelými náhradami potravín, ktoré ľudia z mesta vyhodili, namiesto toho, aby odišli ďalej na vidiek a potravu si dopestovali a dochovali. Drsná kniha. Stojí za prečítanie najmä v dnešnej dobe, keď sme možno podobnému osudu bližšie ako si myslíme.
Konec Věčnosti
Isaac Asimov
Kde na to ten pán chodil? Neskutočne premyslená téma cestovania v čase! A hoci sa psychológii jednotlivých postáv nevenoval až tak detailne, psychológiu ľudstva vystihol vcelku presne. Presne toto by stalo, keby niekto to časové pole zhotovil. Budem sa opakovať: Asimov bol génius.
Roboti a impérium
Isaac Asimov
Vynikajúce. A vizionárske. Rozdelenie ľudí na vesmíranov, ktorí si svoj život nevedia bez robotov predstaviť a roboty odmietajúcich osadníkov, rozhovory Daneela a Giskarda, vedúce k formulovaniu Nultého zákona, to je velmi poučné pre nás takto tu stojacich už jednou nohou v robotickom veku. Chápem po prečítaní knižky už teraz lepšie nevýhody dlhého života, aj tak by som však bola veľmi zvedavá, kam táto cesta ľudstvo dovedie. Keďže tak dlho žiť isto nebudem... idem si aspoň odznova prečítať Nadaci.
Závan klíčovou dírkou
Stephen King
Majster King je neprekonateľný rozprávač príbehov. Príbehov plných symboliky, ale aj surovej pravdy. Za celú sériu kníh o Temnej Veži hlboká poklona a hovorím Díky, Sai.
PS: Aká úžasná musí byť Kniha Eldov!
Fyzika nemožného
Michio Kaku
Toto bola už tretia kniha od Michia Kaku a užívala som si ju rovnako ako predchádzajúce, najmä kapitolu o paralelných vesmíroch. Aj keď matematické vyjadrenia fyzikálnych zákonitostí sú pre mňa španielskou dedinou, dá sa to vysvetliť aj tak (a Mr. Kaku to vie!), že človek patrične nastavený môže tie nekonečné možnosti zavnímať intuitívne, až sa mu z toho hlava zatočí. Je to lepšie ako sci-fi, pretože tam máte všetko už hotové (antigravitačný pohon, cestovanie v čase, telepatiu aj teleportáciu a podobné srandy)... v tejto knižke sa však spolu s autorom zamýšľate nad tým, nakoľko sú tieto javy pri dnešnom stave poznania vo fyzike možné alebo..... nie, nič nie je podľa autora nemožné, a mňa práve toto hľadanie možností neskutočne baví. Ako píše ku koncu knihy:
"Tyto "nemožnosti" není nutné považovat za absolutní hranice našeho poznání, představují spíše výzvy čekající na příští věděcké generace. Tyto hranice jsou jako křupavá kůrka koláče, která je tu proto, abychom ji nakousli."
A že vysoká fyzika je odtrhnutá od každodenného života? Tak si prečítajte, ako sa dajú preformulovať tri zákony termodynamiky :-)
"Nelze získat něco za nic.
Nelze hrát beze strát.
Nelze ani zanechat hry."
Rozšíření bitevního pole
Michel Houellebecq
Takto vyzerá prázdnota duchovne vyprahnutej, liberálnej, materialistickej spoločnosti a cesta rozmýšľajúceho človeka, avšak neschopného milovať. Celú pointu románu vidím v tomto postrehu zo psychiatrickej liečebne:
"Postupne jsem dospěl k závěru, že tito lidé - muži i ženy - vůbec nejsou pomatení, chybí jim jen láska, jejich gesta, chování, mimika, to vše vypovídalo o srdcervoucí žízni po tělesném kontaktu a laskání - přirozeně to však nebylo možné. A tak sténali, křičeli, drásali se nechty."
Strašidelná budúcnosť, ktorá čaká citlivých ľudí, pokiaľ nemajú v živote oporu v láske, ktorá jediná môže ich život presahovať a teda dať mu zmysel. Houellebecq nastavuje zrkadlo, kruto a presne.
Ilustrovaný muž
Ray Bradbury (p)
Bradbury bol prvým spisovateľom, ktorého diela som začala zbierať. K jeho poviedkam, románom, esejam sa dá donekonečna vracať a neomrzia. Pre mňa zostáva aj po tejto zbierke majstrom poviedky, pretože na pomerne malej ploche dokáže vytvoriť silnú - niekedy mrazivú, inokedy poetickú - atmosféru a zároveň zanechať dôležité posolstvo. Jeho texty určite nie sú plytké, ani moralizujúce, a ani zastaralé. Práve naopak, je obdivuhodné, ako niektoré javy dokázal predvídať a svojim spôsobom pred nimi varovať.
Stín větru
Carlos Ruiz Zafón
Ďalšia kniha, ktorú som si vybrala do Čitateľskej výzvy, a ktorá nieže nesklamala, ale naopak, predčila všetky očakávania. Po prečítaní poslednej vety som dlho sedela s neprítomným pohľadom upretým do prázdna, celou dušou ešte v Barcelone. Toto je čistokrvný román, taký aký má byť. Veľmi kvalitná oddychovka.
P.S. Kŕčovitý slovenský preklad s množstvom nelogických viet sa nedal čítať. Radšej som si kúpila nové české vydanie. Toto nebol prvý prípad, keď som po prvých kapitolách odložila knihu z tohto vydavateľstva, a týmto už pre mňa definitívne prestáva existovať.
O psaní: Memoáry o řemesle
Stephen King
Celú mágiu okolo písania majster geniálne zhrnie v odpovedi na otázku "Co je to psaní?" "Telepatie, samozřejmě." a ďalej rozvádza predstavu skrinky s náradím, v ktorej sú uložené nástroje potrebné na písanie podľa dôležitosti. Veľmi sa mi to pozdáva. Chcela by som viac čítať o tej skrinke, menej rozoberať vlastné romány, okolnosti vzniku ktorých síce môžu byť zaujímavé pre niekoho, kto ich čítal, ale nie pre niekoho, kto sa na ne ešte len teší... (musela som preskočiť zo štyri strany, kde píše o Svědectví, aby mi to celé nevyspoileroval). Inak dobré, užitočné, "čtivé".
Neopouštěj mě
Kazuo Ishiguro
Kniha sa čítala sama, ako sa hovorí, mala atmosféru, ktorá sa do mňa zažrala hneď na začiatku a už nepustila. Avšak hoci román ako taký je vystavaný a napísaný určite dobre, po jeho prečítaní mi stále niečo chýbalo. Kathy si proste len tak spomína na mimoriadne znepokojivé veci, a vy si s tým robte, čo chcete... Nenájdete tu ani štipku nádeje, že by sa niečo v tom príšernom systéme mohlo zmeniť. O tých ľahostajných tam nebolo takmer nič, a ostatní boli viac-menej zmierení. A keď sa aj niečo nádejné objavilo, akoby nemali dosť síl bojovať a dotiahnuť veci do konca. Vo mne román zanechal hlboký pocit beznádeje a pointa mi uniká...
Jezero
Bianca Bellová
Nadčasový príbeh, ktorý v človeku zanechá stopu a prinúti ho zamyslieť sa zase raz nad zmyslom života.
Hluboká řeka
Šúsaku Endó
Zvláštne že s odstupom času ako píšem tento komentár od prečítania knihy, musela som sa chvíľu rozpamätávať, o čom vlastne bola. Pritom sa mi čítala dobre, až na mierne sklamanie, že India prišla na rad až v druhej polovici. Tam však bolo niekoľko pasáží, ktoré vo mne zanechali naozaj hlboký dojem. Videla som prastarú sčernetú sochu bohyne Čámundá ako skrútená bolesťou, chorobami a hladovaním ponúka ľudstvu mlieko zo svojich zvädnutých pŕs... A sedela som na svitaní na brehu Gangy vo Váranasí...
