deirdre komentáře u knih
Skvelá knižka, veľmi dobre som si pri nej oddýchla. Nie je plytká, veď Asimov, ale ani zbytočne prekombinovaná - je tak akurát a teraz márne hľadám niečo podobné.
Dlho som odolávala pánovi Gogoľovi, až vďaka ČV som sa nakoniec odhodlala skúsiť to s ním, a neľutujem. Nevský prospekt, Plášť a Portrét sú poviedky, ktoré mňa najviac oslovili, a je možné, že sa k nim ešte niekedy vrátim.
"Vidím, že ste zamilovaný do slov, pán Andrews. Rád s nimi tancujte valčík. Ale slová sú len noty. Melódiu tvoria myšlienky. Myšlienky dávajú nášmu životu štruktúru." Toto je citát z knihy I. Yaloma, Všetko trvá krátko. Bol hneď v prvej kapitole a ešte som bola plná dojmov zo Šeptúch. Na jednej strane sa mi to páčilo, na druhej mi niečo chýbalo, akási červená niť, ktorá by sa vinula skrz príbeh a o ktorú by sa dalo oprieť. Autorka tancuje so slovami nádherný valčík, vytvára úžasnú atmosféru, počujeme aj melódiu myšlienok, ale ešte to nie je hotový harmonický celok. Hodnotím vyššie, lebo vidím v autorke veľký potenciál. Držím palce do ďalšej tvorby.
Príjemná oddychovka na horúce letné popoludnie. Z Penelopeé Atwoodová urobila celkom sympatickú babu; nakoniec, preto mám túto autorku rada, v každej z jej knižiek nájdem ženu, s ktorou by som si rozumela. Dojem mi trochu kazili vsuvky slúžiek, najmä ku koncu.
Dlho som hľadala nejakú dostupnú knihu o sibírskych pôvodných kmeňoch. Táto je dobrá aj preto, že bola napísaná pred sto rokmi, keď táto časť sveta nebola ešte natoľko zasiahnutá civilizáciou, ako dnes. Hoci už vtedy autor musel vynaložiť veľké úsilie, aby našiel a zozbieral roztrúsené kúsky pomaly, ale nezadržateľne sa rozkladajúcej kultúry. Vyrozumela som, že napísal aj odbornú knihu o mýtoch, zvykoch, jazykoch a vôbec kultúre Samojedov. To by ma zaujímalo. Inak, to, čo písal o svojich dobrodružstvách v sibírskych mrazoch pre mňa znelo tak neuveriteľne, až som ho upodozrievala miestami zo zveličovania... Akokoľvek, v tých časoch toto všetko v zdraví prežiť, dole klobúk.
Čakala som niečo iné podľa názvu, avšak s tým, čo som dostala, som nadmieru spokojná. Ide o prierez dejinami východného kresťanstva, erudovane a pritom pútavo napísaný. Potešili ma najmä staré duchovné texty, ktorými je každá kapitola zakončená. A kľudne by som si priplatila, keby som obrázky a fotografie slávnych ľudí, chrámov, ikon, nemusela gúgliť, ale boli by súčasťou tejto vynikajúcej knižky.
Nečakala som, že to bude také napínavé čítanie. Cez podrobný popis povinností hinduistu (dharmy) nielen podľa jeho postavenia (kasty), ale aj pohlavia a veku, miestami hrôzostrašných trestov za porušenie zákona, dozviete sa veľa o živote v staro(stredo)vekej Indii. Okrem toho sa tu dajú nájsť dodnes použiteľné odporúčania pre dobrý život, nie nepodobné tým z Biblie alebo iných starých svätých kníh či duchovných spisov. Text je opatrený mnohými poznámkami pod čiarou, upozorňuje na sporné miesta, neskoršie dodatky, obsahuje vysvetlivky. Ja som bola nadmieru spokojná, a určite sa k tejto knihe budem priebežne vracať.
Knižka má tri časti, obsahuje pekné myšlienky, niektoré meditatívne, iné len také drobné reflexie. Keby bolo na mne, vydala by som každú zvlášť v pevnej väzbe s dobovými ilustráciami či fotografiami. S tým materiálom by sa dalo tak krásne vyhrať, aby mal čitateľ skutočný pôžitok z čítania! Toto je veľmi nepodarené a podľa mňa nedôstojné vydanie.
Pekná knižka, prečítaná za jeden deň, takže som sa v jednotlivých linkách až tak nestrácala. Vyzdvihla by som tu najmä hlavnú postavu príbehu. Leo Gursky v celej svojej tragickej osamelosti je veľmi uveriteľný a sympatický starý pán, už dávno som so žiadnou literárnou postavou tak nesúcitila... Možno by bolo lepšie viac popracovať s touto postavou, miesto, podľa mňa, zbytočného komplikovania deja ďalšími linkami, aj keď chápem, čo tým autorka sledovala. Len výsledok vyznieva trocha rozpačito.
Dosť dobrý thriller, hlavne v druhej polovici, ktorý je však plný antiruskej propagandy, proste zlé zlé Rusko. Čo by viac i menej skúsený čitateľ tohto žánru ešte nejako prežul (antiamerická propaganda by mi vadila rovnako, v literatúre proste nemá čo robiť), ale že zo všetkých svetových lídrov sa tu menovite spomína na každej druhej strane (ok, tak kapitole) iba líder Ruska ako najväčšie zlo, tak to tento dosť dobrý thriller degraduje na úroveň sprostej politickej propagandy. Ak chcete knihu na túto tému s presahom, prečítajte si Kingovo Svědectví.
Žila som s Klimom Samginom celé leto, a poviem vám, miestami to bolo extrémne náročné. Od druhej knihy sa román prestáva deliť na kapitoly a pribúda postáv, stretnutí pri samovare, filozofických a politicko- spoločenských debát, udalostí, a to všetko Klim reflektuje cez prizmu svojho ega. Kamkoľvek ide, počúva rozhovory, "zbiera" ich a to všetko hádže Gorkij na papier; predstavte si, že idete vo vlaku a zapíšete každú vetu, ktorú počujete... Áno, popisuje to vynikajúco dobu a pomery, ktoré v nej vládnu, časom je to však už naozaj únavné. Každopádne kniha podľa mňa z tohto hľadiska bude užitočná pre ľudí, ktorých zaujíma história predrevolučného Ruska. Klim je mimoriadne sebastredný intelektuál, jeho vzťahy so ženami a postoje k "priateľom" ( teraz si uvedomujem, že on vlastne nemal priateľa) sú silno egoistické, česť výnimočným situáciám, keď na chvíľu na seba zabudol, ako pri Varvare napríklad. Gorkij chcel pôvodne vraj román nazvať "Život zbytočného človeka" a to by bolo trefné teda. Klim celý život čaká na svoju chvíľu, kedy všetkým ukáže svoju veľkosť, ale nevidí od seba, zavadzia si a neprekročí svoj tieň. Žiaľ, Gorkij román nedokončil, možno, asi určite, by vyzeral vo finále inak. A som presvedčená, že posledná veta by znela: " A možno ani chlapca nebolo ."
Nádhera. Musím to tak napísať, aj keď poviedky v tejto zbierke sú vlastne smutné, plné tej najsurovejšej ľudskej biedy a utrpenia. Sú to iba zlomky úbohých životov na okraji spoločnosti, ale otázky, ktoré v človeku vyvolajú, obsiahnu celú večnosť....
"…Rozednívá se. Sedím na lavičce městského bulváru a rád bych se někoho zeptal: Ale nač to „matka rodu Kemských" a jí podobní? Nač to nesmyslné lidské utrpení?"
Drásajú srdce, ako spev ženy v poviedke Pieseň o slepcoch... "Oj, ka-am kráčíme, nevidí-íme-e… Hlas ženy dobře vystihoval trýznivý nářek člověka zajatého tmou. Slova její písně jako by se zaokrouhlovala, bolestně se chvěla úsilím vyjádřit sílu a bolest citu, který byl do nich vložen … V krčmě bylo ticho. Ženin sytý hlas naplnil celou místnost, jako smola se lepil na všechny lidi sedící v krčmě a širokým, chvějivým proudem tekl otevřenými dveřmi na ulici."
Ale zažehnú aj iskierku nádeje, ako v poviedke Zrodenie človeka. "Šli jsme pomalu, chvílemi se matka zastavila, zhluboka vzdychla, pozvedla hlavu a rozhlédla se do stran, na moře, na les, na hory, potom se zadívala do tváře synovi — její oči, promyté slzami utrpení, byly opět nevýslovně jasné, opět rozkvetly a plály modravým ohněm nevyčerpatelné lásky."
Každý jeden príbeh ma chytil za srdce a hanbím sa za svoje predsudky voči tomuto autorovi. Bol to skutočne Pán Spisovateľ.
Už som mala chuť na dobré scifíčko a nesiahla som vedľa. Dobré a podnetné to bolo, len málo, čítala by som ďalej... Asi sa poobzerám po tom Schismatrixe.
Asi som mala prehnané očakávania. Nejde o to, že mi nedala nič nové, nič iné sa ani nedá povedať na smrteľnej posteli o tom, čo je v živote naozaj dôležité. Mne skôr vadila forma zdelenia. Preto moje nižšie hodnotenie neznamená, že to nemôže byť hodnotná knižka pre mnohých iných čitateľov.
Kniha nespornej hodnoty, mňa však myšlienkovo nijak neobohatila, ani vo mne nezanechala nejaký hlbší dojem. Možno to bolo odťažitým spôsobom podania udalostí, či miestami rozvláčnym filozofovaním nad vecami, ktoré by sa dali vyjadriť stručnejsie a zároveň údernejšie. Malá ukážka :
"Zlo, které na světě je, pochází téměř vždycky z nevědomosti, a dobrá vůle, není-li osvicena poznáním, může nadělat stejné pohromy jako zloba. Lidé jsou spíš dobří než špatní, ale o to po pravdě nejde. Jsou více nebo méně nevědomí a tomu se říká ctnosť nebo neřest, přičemž nejzoufaleší neřest je nevědomost, která si myslí, že ví všechno a osobuje si pak i právo vraždit. Duše vraha je slepá, a bez jasného a pronikaveho pohledu na věci není ani pravé dobroty, ani velké lásky. "
Po mnohých rokoch som sa vrátila k tejto zbierke vďaka ČV. Nechala som sa zase raz a rada uniesť nezameniteľnou bradburyovskou atmosférou s nespočetnými podobami vetra, ktorý raz hladí a dojíma, inokedy mrazí do špiku kostí. Alebo aj zároveň. Bradburyho poviedky majú vždy hlavu a pätu, pointu vôbec nie plytkú a nádherný jazyk. Parádne čítanie.
Koľko podôb ma rasizmus?
Čo je skutočná sloboda?
Aká je pravá tvár Ameriky? Uvidela ju Cora, keď cestovala podzemnou železnicou? ("Keď sa rozbehnete, poobzerajte sa a uvidíte pravú tvár Ameriky"). Je to tvár tých, ktorí odmietli zlo a riskovali životy, aby černochom na úteku z neľudských podmienok pomohli? Pretože v nich nevideli veci, pracovné nástroje, ale ľudské bytosti?
Alebo sa skrýva v monológu lovca otrokov?
"Môj otec mal rád tie indiánske reči o Veľkom duchovi. Teraz po rokoch mám radšej Amerického ducha, ktorý nás povolal zo Starého sveta do Nového dobýjať, budovať, civilizovať. Aj ničiť, čo zničiť treba. Pozdvihnúť nižšie rasy. Ak nie pozdvihnúť, tak podrobiť. Ak nie podrobiť, tak vyhubiť. Náš osud daný Božím riadením - to je americký imperatív. "
Nie je to jednoduchá knižka, aj keby sa tak na prvý pohľad zdalo. Jedna z mála, ktorá je podľa mňa právom oceňovaná. Odporúčam.
Myslela som si, že niečo o tejto problematike už viem, ale bola som prekvapená, koľko je toho, čo som ani netušila. A nakoniec to ani nie je také zložité, pravda môže byť aj jednoduchá, aj keď desivá. Staré a nefunkčné sa musí zrútiť do chaosu, aby z neho mohol vzísť nový poriadok.
Chvíľu mi trvalo, kým som sa naladila na slovenčinu, Hon na ovcu som čítala v češtine. Riešila som preklad, atmosféru, zdala sa mi o niečo ochudobnená oproti českému prekladu Murakamiho diel. Ťažko to popísať, ide zrejme o to, ako sa prekladateľ naladí na autorovo vnútro,na to, čo je medzi riadkami. Slovenské preklady mi prídu také viac technické. Napriek tomu, keby to išlo, dala by som za túto knižku o hviezdičku viac, ako pri Hone na ovcu. Ale ono je to v podstate jedno. Čítanie každej jednej knihy tohto autora bolo pre mňa hlbokým zážitkom a určite bude aj pri opätovných návratoch.
V knihe o dome vo funkcionalistickom štýle vystupujú funkcionalistické postavy s funkcionalistickými vzťahmi.