Denny45 komentáře u knih

Predstavte si, že umenie klasických historikov podať fakty presne a presvedčivo sa spojí s umením moderného spisovateľa beletrie, ktorý dokáže napísať príbeh jednej obrovskej rodiny vládnucej svetovej ríši tak priamo, strhujúco, živo, ako keby ste žili v tých časoch, chodili po rímskych fórach, sledovali každý jeden vozatajský pretek, bojovali v tmavých germánskych lesoch, slávili triumf svojho veliteľa v úzkych rímskych uličkách, zúčastnovali sa na krvismilných sobášoch rozvetvenej dynastie, načúvali za dverami tých najsúkromnejších komnát cisárovnej Lívie, poslušne konali každý rozkaz veľkého Augusta, počúvali nový prejav cisára Tibéria, v ktorom vynáša rozsudok nad ďalším nešťastníkom, klaňali sa Caligulovi sediacom na zlatom ovešanom koňovi po jeho prechode cez more do Bájí a nakoniec ako keby ste práve ležali na hostine "sľabomyselného" C-c-claudia, popíjali kampánske víno, sledovali tanec tých najkrajších otrokýň a pozorne vnímali hostiteľa ako vám číta svoje dielo, v ktorom tak pútavo opisuje svoju cestu k cisárskemu trónu...
Možno len dodatok: mnohí si túto knihu mýlia s literatúrou faktu, z polovice je postavená na historických faktoch, ale tá druhá je len živá a neobmedzená fantázia autora.

15 08.08.2018

- Я к вам пишу - чего же боле?
Что я могу еще сказать? -

- Aj keď čítanie Kapitánovej dcéry pre mňa skončilo fiaskom, nehodil som Puškina do starého železa úplne. Stále ma prenasledovala chuť na jedno legendárne dielo, ktoré dnešnej mladej generácii hovorí máločo: "Onegin je to, druh môj starý,..."
Teraz, áno ešte aj teraz, mám sánku stále padnutú. Už chápem prečo sa vraví, že on posunul ruskú literatúru na svetovú úroveň - to čo načrel lord Byron, on doviedol do dokonalosti. Všetko vyznelo presvedčivo, nič nepôsobilo rušivo, každé písmenko bolo na svojom mieste. Jednoducho bezchybné.
Na jedno posedenie sa človek prenesie v čase do starého Ruska, presnejšie hlboko do duší dvoch mladých ľudí. Odvážim sa Tatianu a Eugena prirovnať k dvom hviezdam, ktoré sa stretnú na horizonte uprostred vidieckej krajiny. Jedna už len bliká, jej život stráca iskru a druhá, plná nádeje, svoj večný plameň práve našla. Dokáže tá druhá primäť prvú aby opäť zahorela vášňou? Bohužiaľ nie, a mrazivý chlad Oneginovej hviezdy zahasí aj horiacu dušu Tatiany, až v nej zostane sliepňať len malé svetielko. Až po dlhom čase vzplanie láskou aj jeho duša, ale už je neskoro a jeho situácia v nás vzbudzuje voči nemu len odpor.

- Všetci sme, ľudia, po Eve
pramatke upriamení k tomu:
čo dané ti je, nemáš rád;
a jednostaj ťa vábi had
ku sebe, k tajomnému stromu;
plod zakázaný, ten mi daj,
bez neho raj mi nie je raj. -

Kulisy k tomuto krásnemu predstaveniu tvorí celé Rusko - od opustených žobrákov až po márnivé salóny Petrohradu. Okrem nefalšovaných emócií zo strof vanie búrlivý vietor Puškinových myšlienok a názorov, ktoré nie sú obžalobou, ale otvorenou úvahou o ľuďoch, živote, svete... Krása!
10 kapitola a zlomky z Oneginovho putovania pôsobili úplne rušivo (vrátane mudrovania puškinológov). Buď ich tam autor mal nechať, alebo ich tam prekladatelia nemali násilne pripájať.
V úvode k svojmu skromnému názoru som citoval prvé verše z Tatianinho listu Oneginovi. Poviete si - neoriginálne, obohrané. Ja si myslím, že v literatúre existujú momenty, ktoré sú jej absolútnym vrcholom, bez ohľadu na čokoľvek. A toto bol jeden z nich. -

12 19.04.2019

Clyde Griffiths. Tento človek dva týždne bičoval moju psychiku, celú osobnosť, dušu. Nenachádzam slov... toľko zmien, protikladov, psychických opisov, zamyslení.
Možno mi pomôže citácia z knihy: "Taký bol vplyv krásy, bohatstva a spoločenského postavenie, po ktorých horúčkovito bažil, na povahu plytkú, nestálu ako voda!"
Na začiatku suchý opis sa postupne menil na prežívanie každého momentu knihy spolu s hlavným hrdinom. A nakoniec mi on sám nastolil otázku: Je vinný, alebo je vinná spoločnosť?
Najviac sa ma na konci knihy dotkol vnútorný monológ Clydea: "...ako ho môžu posudzovať títo ľudia keď nepoznajú jeho duševné, telesné, mravné utrpenie?" Mám vôbec práve posudzovať ho JA, aj keď som s ním prežil prakticky celý život, každú zmenu v jeho správaní a videl som všetko čo sa odohrávalo v jeho hlave?
Táto kniha je monument. A každého, kto sa po jeho strmých stenách vyškriabe až na vrchol obdarí psychickým zážitkom, na aký len tak ľahko nezabudne. Rozmýšlal som, že čítanie prvej polovice bolo len utrpením a preto som chcel jednu hviezdičku odobrať. Ale toto utrpenie a bolesť za niečo stáli. Nazval by som to "novodobou katarziou"...

11 04.10.2018

Ako dieťa som Robinsona nečítal a tak som bol odkázaný len na poznatky z hodiny literatúry. To pri tak notoricky známom, slávnom a oslavovanom diele nestačí. Tak prečo si ho neprečítať, hoci aj teraz?
Daniel Defoe ma milo prekvapil - vôbec to nebolo nudné klasicistické moralizovanie, na aké som natrafil u Gulivera. Zrozumiteľný štýl, trefné opisy a exotické dobrodružstvá urobili z tejto knihy veľdielo. A siahajú po ňom všetci, všetky vekové kategórie, všade, kedykoľvek. Veď sa to ešte aj číta samo. Čas ubieha, pojem o realite sa stráca a vy by ste si najradšej ľahli do siete natiahnutej medzi dvoma palmami v tropickom raji...
Môžem len ľutovať, že som si Robinsona Crusa neprečítal ako dieťa. Predsa len to čaro chlapčenskej fantázie a príjemnej spomienky na bezstarostné časy sa mi s ním nikdy nebude spájať. A tak mi zostáva uvažovať nad monológmi o viere v Boha a nad tým, či by som dokázal v takej situácii prežiť aj ja.
Ps: To posledné dobrodružstvo v Pyrenejách si autor mohol odpustiť.

8 21.03.2019

V knižnici, ktorú navštevujem, je táto kniha zaradená do kategórie sci-fi. A vôbec nechápem prečo...
Ak máte strach z viet bez interpunkcie, nemajte ho Ak sa bojíte tohto príbehu, nebojte sa ho Obidve veci si po čase prestanete všímať... Zostane len ľudskosť Nie tá ľudskosť, ktorá nás odlišuje od zvierat Ale tá, ktorá nás nimi robí Slepota by nás všetkých dokázala vyzliecť behom jedného momentu
Vynikajúce dielo Vynikajúce opisy Postavy mi neprišli plytké, Saramago jednoducho opisoval len to, čo bolo možné zistiť v stave slepoty A čo bolo potrebné na prežitie Mňa tá kniha úplne pohltila a pri čítaní som oslepol Nevšímal som si čas, okolie, farby, život, len litery na papieri Nedokážem opísať, o čom všetkom som uvažoval a nad čím ešte stále rozmýšľam Na mnoho vecí som sa po prečítaní začal pozerať úplne inak Jediné čo chcem vytknúť, bol ten koniec Až príliš veľký happyend Mohlo to byť trošku tragickejšie, alebo otáznejšie Záverečné posolstvo by sa tam stále hodilo
Podľa mňa to bol klasický psychologický román Len ho bolo treba vyzliecť zo šatu postapokaliptickej literatúry

8 20.01.2019

Neviem posúdiť ktorý diel je lepší (oba sú pre mňa brilantnou prácou). Musím však uznať, že v tomto je už počet postáv po vraždách menší a príbeh je viac orientovaný na Claudia. A v pamäti mi utkvel iným, viac ľudskejším spôsobom hlavne kvôli scéne, kde Claudius sedí pod stromom v Lucullských záhradách.
Claudius je v tomto diele sympatický a je veľká škoda, že už nedokážeme s istotou určiť aký bol v skutočnosti...

8 15.08.2018

Bedár z temnej uličky londýnskeho mesta a princ, u ktorého si podávajú kľučky kadejakí učitelia sa náhodne stretnú za veľmi zvláštnych okolností. Obaja sa na seba podobajú a sú nespokojní so svojím životom. Stačí málo a v hlavách sa im zrodila naivná myšlienka. Čo keby si na krátku chvíľočku vymenili svoje roly? Veď sa predsa nemôže nič stať!
Z milej nevinnej knižočky o dvoch malých chlapcoch sa vykľula trpká a ostrá kritika celého ľudstva. Nešetrí humorom, ktorý vás síce nerozosmeje, ale donúti vás myslieť nad tým, ako krutý je niekedy tento svet.

7 22.11.2018

Galsworthy dokázal do jednej veľkej rodiny pridať rôzne typy osobností. Niektoré sú typické obchodnícke typy, ako napr. Soames, niektorí doslova akoby sa do tejto rodiny ani nehodili (Jolyon). Do ich života vchádza Irena, pre jedného ako "majetok", ktorého sa musí zmocniť a udržať si ho a pre druhého ako životná láska. Do tochto trojuholnína zasahajú iní členovia rodiny (dobou sa meniaci) a ich osudy. Sklamanie, šťastie, smútok, napätie. Musím uznať, že kniha je priam stvorená na dlhé zimné večery a perfektne dokázala vykresliť psychológiu osôb a opísať ako sa menil život v Anglicku. Určite siahnem aj po pokračovaní

7 09.02.2018

Bolo mi úplne jedno, že Flaubert opisoval počasie nejakého dňa ako pekné, slnečné, teplé. Nad hlavami postáv som si predstavoval zatiahnutú oblohu, šerosvit, mrholenie, vlhko a chlad. V daždi nakladali mladí Bovaryovci svoj majetok na koč, pršalo aj keď si ten zazobaný boháč bafkal cigaretu pri teplom krbe a pani Bovaryová na pokraji šialenstva ho prišla prosiť o almužnu. A nehovoriac, ako sa v srdci tejto ženy doslova parilo z neskutočných a nerealizovateľných snov, inšpirovaných červenou knižnicou. Z pary sa zrodili ťažké oblaky, z ktorých sa lialo ako z krhly a voda zaliala celé jej vnútro. Voda zamrzla na tuhý ľad, ktorý na konci explodoval a premenil sa na jemný poprašok. Vietor si s ním poradil. Potom nezostalo nič, ani matná spomienka...
Dej vynikajúci, priam rozbíjajúci posledné zvyšky romantizmu v realistickom svete. Ale ten zvláštny štýl v niektorých pasážach a slovná zásoba nudili a kazili dojem. K ťažkému príbehu ťažký štýl patrí. Stačí, že ma to zas donútilo premýšľať.

6 17.01.2019

Milí čitatelia, ak sa v knihe vyskytne postava satana alebo jeho príbuzného, pripravte sa na spoveď človeka, pre ktorého život stratil zmysel. Nemyslím to v zlom, práve naopak. Opäť nie je dôležitý dej ale sila myšlienok.
"Chodíš vari so zaviazanými očami, keď si ešte nezbadal, že zdravý rozum a šťastie sú nezlučiteľné? Ani jeden duševne zdravý človek nemôže byť šťastný, lebo život je v jeho očiach skutočný a vidí, aká je to hrôza. Len blázni môžu byť šťastní, ba ani tí nie všetci..."
"...Poznám tvoj rod. Je to črieda oviec. Ovládajú ho menšiny, zriedkakedy alebo nikdy väčšiny. Potláča svoje pocity a presvedčenie, ide za hŕstkou krikľúňov. Tá krikľúnska hŕstka zavše má, zavše nemá pravdu, ale dav ide za ňou bez ohľadu na pravdu..."
Mne už len zostáva povzdychnúť si spolu s Tajomným cudzincom: "Zdá sa mi, že ťažko vyhovieť ľuďom."

6 22.11.2018

Zatiaľ mám za sebou prvý diel...
Zvláštne, ako môže byť niečo krátke (počet strán) zároveň dlhé (obsah, časopriestor), niečo pomalé (spád deja) zároveň rýchle (čas, strávený čítaním).
Náročná oddychovka o ľuďoch, čo majú bližšie k stromom v lese, ako k svojím blízkym, na mieste, kde sa končí civilizácia, v čase, kedy sa končí nevinný vek ľudstva a prichádzajú sem peniaze.
Všetko je len načrtnuté a neurčité, akoby chcel autor nechať čitateľovi voľný priestor, alebo ho donútiť hľadať skrytú ideu. Vlastne čím jednoduchší život vedieme, tým zložitejšie a menej vulgárnejšie sú naše pocity a charaktery.
Hoci je kniha pekná, poetická, čerpá veľa z ľudovej kultúry, na 5* ju nevidím. Niečo mi v nej chýbalo (nie, nie som čitateľom akčných thrillerov, v tom to nebude) a občas lizla uplakanú literatúru. Je plná pekných myšlienok a dá si pri nej ľahko zabudnúť na prítomnosť... Prečítam si aj pokračovania, ale asi si nechám poradiť od ostatných a spravím to počas dlhých zimných večerov.

"Peniaze vyžadujú mnoho od svojho majiteľa, vyžadujú jeho dušu, ak sa nemá na pozore."

5 30.06.2019

Satirikon je knihou medzier:
1) Medzera v čase, ktorá nás delí od napísania tohoto diela je tak veľká a zároveň tak malá. Pre mňa je stále neuveriteľné, že nejaké dielo mohlo prežiť aspoň v čiastočnej forme 2000 rokov. Na druhej strane sa za celý ten čas ľudia vôbec nezmenili. Stále medzi nami žijú rovnako márnivý a ziskuchtiví jedinci.
2) Klasicky, v klasických dielach nesmú chýbať medzery v texte. Pre stredovekého mnícha, ktorému sa do ruky dostalo toto dielo bola najzaujímavejšia hostina u Trimalchiona, pretože dokazovala skazenosť Ríma. Paradoxne, mňa ihneď zaujal príbeh troch zaľúbených mladíkov, ktorý sa mních snažil potlačiť do úzadia. Strašne by ma zaujímalo, čo vlastne vyviedli a ako ich milostný románik skončil (dúfam, že sa Encolpius zo svojej impotencie vyliečil)-
3) S tým súvisí tretia, morálna medzera. Homosexualita bola považovaná za normálnu vec, nikto sa nad ňou nepozastavoval. Áno, títo ľudia boli terčom posmechu ale nikto po nich nehádzal kamene ani ich neupaľoval.
4) Medzi vyumelkovanými dielami Ovídia a jemu podobných a dielom, ako je aj Satirikon je výrazná medzera. Narozdiel od vyššie uvedeného tu vidíme problémy reálnych, chudobných a ustrachovaných občanov Rímskej ríše napísané necenzurovaným, ľudovým a hlavne živým jazykom! Škoda, že je ich tak máličko.
5) Najväčšia medzera je v tom, čo nám zostalo z populárnych frašiek, satýr, básní, slovných hračiek a iných "nekultúrnych" pamiatok rímskej mládeže. V kompletnosti je to len Záväť vepříka (píšem po česky lebo do Slovenčiny to asi nikto nikdy nepreloží), ktorá ani nepobaví ale skôr ukáže, že ešte aj v Ríme bol Rím samotný všetkým na výsmech.
6) Medzera v mojich schopnostiach napísať zmysluplný komentár a vyjadriť svoje myšlienky tak, ako chcem, sa stále nezmenšuje. Sakra.

5 16.12.2018

Julien mi neprišiel odporný, skorej som ho ľutoval. Jeho charakter bol ovplyvnený dobou, v ktorej sa peniaze stávali jedinou autoritou. Lásku k panej de Renal som pochopil, zatiaľ čo na lásku k Matilde som sa pozeral s odporom.
Kniha ma donútila premýšlať (a premýšlam doteraz) ale mám z nej rozporuplné pocity. Narozdiel od Kartúzy som konečne pochopil dej, a sčasti aj konanie postáv (je to 19. storočie, ľudia sa chovali inak a v dnešnej dobe robia často hlúpejšie chyby) ale celá tá krása diela bola skrytá hrubou stenou komplikovaných monológov a ťažkého jazyka sťaženého starým vydaním (1964). Stendhal psychiku svojich postáv opisoval týmito monológmi. Myslím si, že boli zbytočné ale vzápätí si uvedomím, že v nich bolo uložené čaro celej knihy.
Pekná klasika, veľmi ťažká na čítanie. Naučil som sa z nej mnoho o živote a ľuďoch v tej dobe vo Francúzsku. Ale od Stendhala si dám na pár rokov pauzu.

5 06.07.2018

Silná ale zároveň strašidelne krásna kniha, ktorá vás emočne "zničí". Autorka vo svojom prvom románe dokázala opísať všetko zlé a skazené v živote bežného černocha . Na konci knihy mi bolo Pecoly veľmi ľúto. Nuž, na niekoho sa šťastena neusmeje.

5 01.07.2018

"Volajte ma Izmael."
Touto vetou sa začína klasický príbeh modernej svetovej literatúry. Učíme sa o ňom, často naň narážame v iných knihách, v televízii je plno filmov natočených podľa neho, je zatracovaný, označovaný za nudný, ale aj velebený, opisovaný ako klenot.
Áno, je plná opisov. Plná kapitol sústredených na opisy z prostredia veľrybárčenia alebo len plavby po šírich a nekonečných oceánoch. Ale ak to vydržíte, dozviete sa mnoho zaujímavostí (a ak si aj pomyslíte, že sú zastarané, aspoň sa zasmejete nad naivnosťou niektorých názorov na veľryby). A úprimne, opis hliadkovania na hlavnom sťažni lode Pequod ma tak zaujal, že som mal chuť okamžite nastúpiť na nejakú loď z 19. storočia a sledovať z jej hlavného sťažna západ slnka na šírom oceáne...
Melville rád filozofuje, ale podľa mňa nie tak zaťažujúco, ale nenútene, miestami vtipne. "Radšej spať s triezvym ľudožrútom ako s opitým kresťanom", hovorí autor ústami hlavného hrdinu. A možno sklamem mnohých ľudí, ale filozofuje často aj o náboženstvách. Veď mnohé výjavy z veľrybárskeho sveta sú spájané s príbehmi Starého Zákona.
Aj keď je dej len zlomkovitý, nie veľmi vyvinutý a autorovi slúži hlavne na odvíjanie rôznych opisov a monológov, predsa len sú tam postavy výjnimočné, vcelku svojské. Pri honbe za Moby Dickom mnohé podliehajú panike, stanú sa obeťami krvilačnosti kapitána alebo ešte horšie - zošalejú. Len kvôli svojej vernosti. "Verný si chlapče, ako kružnica svojmu stredu".
A nakoniec - dej je plný symbolov a oxymoronov: "Aha! Tam pozrite, námorníci, tam!" volal za nimi prorocký hlas. "Márne utekáte, cudzinci, pred naším smutným pohrebom. Obraciate sa nám chrbtom, len aby ste nám ukázali vlastnú rakvu!"
Nie každému sadne, ale ja za seba hodnotím piatimi hviezdičkami. Ale medzi naj knihy aké som kedy čítal ju nezaradím. Zatiaľ.

5 24.05.2018

Krásny dôkaz rôznorodosti ruskej literatúry... Za Tolstým či Dostojevským sa skrýva aj Leskov - spisovateľ z povolania, ktorého literárna pozostalosť činí 30 zväzkov kníh! Tomuto chameleónovi nebol cudzí žiadny žáner ani literárny štýl, ale v poviedkach bol jednoducho najlepší. V listoch priateľom argumentoval, že sa chce vrátiť k prapôvodu poviedky, tj. vyrozprávať zaujímavý príbeh, čo sa mu aj v tomto výbere podarilo. V staručkom preklade podľa starej gramatiky a vďaka talentu prekladateľky z vyjadrovania cítiť Rusko v celej svojej kráse. Ľudia rozprávajú rusky, činia rusky, veria rusky, žijú rusky a sú Rusmi. Aj miestami prehnané náboženské mystično, vyplývajúce z každej druhej poviedky - aj to je RUSKO.
Každá strana bola pre mňa novým potešením a všetky príbehy ma k sebe vtiahli rovnako silno. Vidiecka lady Macbeth signuje celý výber svojím nepomerom jednoduchosti k závažnosti zápletky (snaha autora vytvoriť trpký čierny humor), ale k ďalším komentárom sa už nezmôžem... krásne a silné poviedky.

"Do maštale sa dostala preto, že si neboli istí, či sa nepomiatla. Takých "hovädám podobných" posielali na vyskúšanie medzi hoviadka, lebo statok opatrovali starší, rozvážni ľudia a súdilo sa, že tí môžu "skúmať" duševne chorých." - Česací umelec

"Či Ryžov nemal slabosť spoločnú mnohým samoukom, či sa totiž nepokladal za najmúdrejšieho zo všetkých,..." - Samodum

4 26.05.2019

Čo sa dá ešte napísať o knihe, o ktorej bolo napísané snáď všetko? Na čo ju ospevovať a napínať mozog rozmýšľaním nad novou chváľou? Cervantes mal ideu a začal písať knihu, ale nečakal, že kniha sa dopíše sama. Je to ako keď vám v skúmavke vznikne nový život, Frankensteinov výtvor, niečo čo vás prerastie a úplne ovládne. A čo za šťastie to musí byť pre autora, keď chce niečo dosiahnuť a podarí sa mu to (po vydaní tejto knihy v Španielsku prestali písať rytierske romány). A dosiahol omnoho viac; vytvoril vzor pre nasledujúce storočia, našiel nové námety, posunul ponímanie humoru na úplne inú úroveň a podnietil vznik mnohých, stále živých europeizmov. Táto kniha je druhou Bibliou (alebo encyklopédiou) zmýšľania európskeho človeka.
Možno len spomenúť, že idea premeny chronologického rozprávania príhod na komplikované rozprávanie o napravení krivdy medzi rozhádanými priateľmi v čarovnej krčme ma nadchla. Všetky tie náhodné príhody a stretnutia, kadejaké odbočenia a happy-end v podobe zmierenia dvoch rozhádaných priateľov je trefnou paródiou na rytierske telenovely. Príhoda o všetečnom zvedavcovi bola podaná príjemným a jednoduchým štýlom a zaujala a bavila ma najviac.
Chcem skôr opísať, čo sa mi na knihe nepáčilo. Videl som všetky tie kontrasty, paradoxy, donkichotstvo, premyslené charaktery, humor, paródiu. Ani tie pavučiny súvetí a vedľajších viet mi nerobili problém. Ale ja som tej knihe neprišiel vôbec na chuť. Nepadol som na zadok a niečo mi v nej stále chýbalo. Objavovali sa tu aj veci, ktoré sú pre človeka 21. storočia celkom cudzie, aj keď si to mnohí odmietajú priznať. Dokonca sa tu objavovali aj jasné logické chyby: Sanchovi ukradli osla - o pár riadkov nasadá na osla, Sanchovi skákali po hrudi a dolámali mu rebrá - o pár minút pokračuje ďalej a zranenie zázračne zmizne (to sa stane viackrát). Alebo to bol zámer a súvisí to s hrou fantázie a reality?

4 16.02.2019

Čítal som neskrátenú a neilustrovanú verziu.
Prvá polovica sa čítala ľahko, ani som si neuvedomil ako rýchlo som ju prelúskal. Dva jednoduché kontrastné príbehy s pár narážkami na súveké Anglicko. Nesklamalo, ani nezaujalo.
Na druhú polovicu som sa tešil, lebo už nešlo o notoricky známy príbeh, ale o niečo nové. A pocity? Kde-tu sa objavila vynikajúca a originálna myšlienka (výsmech z túžby po nesmrteľnosti vedie). Som zvyknutý na realistické opisy všetkého možného aj nemožného, ale toto bolo opisovanie všetkého najnudnejšieho. A čím viac bolo toto nudné voľačo absurdnejšie, čím viac môj neexistujúci meter absurdnosti praskal a blížil sa koniec, tým viac som chcel tú knihu šmariť do záchoda a spláchnuť (však aj Jonathanko tam opíše jedenkrát v každom príbehu nejaký trápny urálny alebo fekálny zážitok). Najlepšou satirou bol ostrov Hujhnhmov, no paradoxne ma táto časť najviac nudila.
Pre človeka, ktorého zaujíma Anglicko na začiatku 18. storočia, určite neoceniteľné dielo. Pre mňa to bolo pár pekných myšlienok utopených v mori všetkého nudného
Ešte jeden postreh. Keď sa snem Hujhnhmov na niečom zhodne, nikto proti tomu neprotestuje, lebo vždy je to rozumný výnos. A čo keby vyhlásil, že každý Hujhnhm musí protestovať proti každému výnosu snemu? Je to paradox?

4 20.01.2019

Niet pochýb, že táto kniha vyvolala škandál. Dlho o tom nikto nehovoril takto otvorene - a zrazu autor vydá toto.
Ich rukami prejdú tisíce mužov. Denne vypijú desiatky pohárov whisky. Za mesiac vymenia toľko šiat, zahrajú viac rolí ako herci v divadlách. Za špinavú prácu musia byť ešte vďačné svojím dámam "pasáčkam", ktoré ich šikanujú a trýznia v neľudských podmienkach. A predsa v niektorých z nich dohorieva plamienok ľudskej duše túžiacej po slobode a krásnom živote. Nie všetky osprosteli a oddali sa svojej službe...
Aj keď je to smutný román s ponurou náladou, veľakrát som sa musel aj zasmiať (či už to bola postava Vaňku, všetci študenti ktorí moralizovali o bordeloch nakoniec využili jeho služby a ten čo ich tam pozval ich nevyužil, úbohý Lichoninov pokus, predčítavanie Kapitálu negramotnej žene, ...). Téma je stále aktuálna, len forma celého tohoto obchodu sa zmenila, skryla sa pred zrakom ľudí.
Mňa tá kniha dostala, námet, príbeh, ten KONIEC, postavy, prostredie, Rusko. Odporúčam

4 23.09.2018

Prečítal som si len úvod (celkom dlhý, 40 strán) a potom som v knihe len tak listoval. Totižto kniha sa nedá čítať plynulo, je to ZOZNAM prísloví a porekadiel spolu s vysvetlivkami. Napriek tomu túto knihu považujem za klenot, ak nie za pokladnicu slovenskej kultúry. Je škoda, že takéto diela dnes nevychádzajú (samozrejme doplnené). Niekto, kto bude hľadať zdroj, myšlienku alebo rekreáciu a zaspomínanie si na leto u starých rodičov a na ich príslovia, ktoré používali, určite túto knihu ocení.
Kto má pokoj, zdravie, chleba,
ten má všetko, čo mu treba.

4 29.05.2018