dr.horrible komentáře u knih
Niekedy okolo roku 2005 som prečítal asi polovicu, potom som ju požičal a už sa mi nevrátila. Raz sa k tomu vrátim.
Ps: Hodnotenie len ako vyjadrenie postoju, k pre mňa vtedy jednej z najobľúbenejších kapiel a sklamania z miestami neúnosnej kombinácie drog a zatieňeného úsudku.
Vlastne celý čas som bol pripravený dať 3*, pretože je to fraška, ale tak Heller, no.
Je to dobrá kniha, čo vynikne hlavne v tých neveľa vážnych momentoch. A o to viac. Ale štvorhviezdičkový pocit v závere nereflektuje celú knihu a tá je spätne predovšetkým iritujúca.
Ps: Osobne poznám niekoľko Liebermanov.
Zážitkových 5*. Tomine mi neuveriteľne sedí, prekvapivo, dokonca snaď ešte viac než Clowes. Ak bude takýto aj zvyšok série, pôjde do topky.
Je z toho trochu cítiť, že “Kniha, kterou držíte v rukou, tedy obsahuje pouze verše Sylvie Plathové vybrané do původne zamýšleného vydání, což jí, vzhledem k absenci “druhého hlasu”, možná něco málo ubírá na plastičnosti.”
Ale samozrejme Lesbos alebo Hrana sú geniálne básne. Aj ďalšie. Len táto zbierka je v rámci jej tvorby, z vyššie zmienených dôvodov, akoby neúplná.
Strašne by som z toho chcel seriál v réžii Mikea Flanagana. Kult.
Krásne nostalgické a tie ilustrácie, obálka a celkový dizajn tohoto vydania sú úplne dokonalé.
Krásna detská knižka. A furt si tam človek asociuje tie Plathovej depresie a samovraždu a … je to potom ešte lepšie.
No tak môžem asi s istotou povedať, že ďalších Clarkeov už čítať nebudem. V literatúre sci-fi skrátka nie je môj žáner, netuším prečo; vo filme patrí k najobľúbenejším. Možno je to v tomto prípade trochu aj tým, jak to dobou zostarlo a znezáživnelo, aj že som si Selene a jej posádku predstavoval v papundekli a kostýmoch a la 50.te roky. A že som si furt hovoril, že toto nazývali populárnou literatúrou za komunistov.
Na druhú stranu, bavili ma autorove odbočenia na tému rasa, alebo konšpirační teoretici a ich mentálne poruchy. A tá myšlienka z Platóna (“Ľudstvo sa podobá väzňom pripútaným v jaskyni a pozorovaním tieňov vrhaným na stenu jaskyne sa pokúša odvodiť si skutočnosť vonkajšieho sveta.”). Zase som o kus múdrejší. :)
Moorea som zvyknutý čítať jedným dychom, ale toto mi asi zaberie o niečo viac času, nakoľko český preklad nemajú ani antikvariáty, tak som kúpil anglický. A jak komiksy normálne v angličtine čítam, sem som prišiel trochu nepripravený, že to bude natoľko verné historickej realite (sir William sa vyžíva v lekciách dejepisu “The seance-parlour’s murmurings; the gutters pandemonium…”, londýnska spodina používa zastaralý slang “Ere on yer own, are ye?”, a do toho ešte John Merrick šušle “Peeve bhu fip bowm.”).
Záblesky geniality cítiť od začiatku a práve pre ne sa budem prekusávať dlhšie.
- -
Kapitola The best of all tailors (10) zatiaľ vrchol. Od tohoto vrcholu sa to stále stupňuje až do absolútnych vrcholov žánru, matafyzična. Ducha doby, prízraky naprieč storočiami. Po boji satisfakcia.
Kapitola “Doktor ordinuje!”, strana 2, panel 4: Dal by som ruku do ohňa zato, že to “Tropický” malo byť z pôvodného prekladu “Tropic of (cancer).” :D
Keby to nebola kniha, bol by to film od Bertolucciho. Starecké slintanie nad mladou holkou, ktorej život spočíval v rôznych druhoch súloží, sa uvedie citátom z Camusoveho Pádu, ktorý v kontexte znie, že bude narážať na politiku, v skutočnosti sa ale autor snaží (dosť neobratne) napodobniť jeho štýl rozprávania, keď po pár kapitolách pohľadu z oboch strán, prejde do plynulého monológu jednej z dvoch hlavných postáv. Tá príbehová línia pôsobí vykonštruovane, kniha prakticky nemá úvod a preto pasívnejšia z postáv (muž) nie je dostatočne charakterizovaná. Všetky jeho vlastnosti by sa dali zhrnúť vetou: Autor v prvej osobe popisuje jednoduchého človeka. Ženská postava tiež nie je úplne uveriteľná, pretože je až do očí bijúce, že obe postavy písal jeden človek a to je presný opak toho, prečo som mal kedysi v puberte tak rád Bernieresovu Mandolínu kapitána Corelliho. Niektoré postrehy fajn, ale celkovo je to strašne odfláknuté.
Chcel som skúsiť od Rushdieho niečo menšie, než sa pustím do Satanských veršov, a bol to dosť šťastný výber. Väčšina poviedok si drží úroveň značne nad priemerom, každá z troch častí knihy má svoju naj poviedku (Východ má Vlasy Prorokove, Západ Harmóniu sfér a Východ/Západ Ucháďača) a koncepčne mi do toho nesedela len bájka o Yorickovi, pretože viac než prózu pripomína esej, alebo rozbor, a je to dosť nezáživne čitateľné.
“Co žalu z tvého přátelství jsem měl. Z přátelství ke mně buď můj nepřítel!”
Nejak sa stalo, že som sa dostal ku detskej knižke. Pokúsim sa nebyť moc kritický. Ilustrácie sú nádherné a celkové temné ladenie do fialových a tmavomodrých odtieňov vytvára kúzelnú atmosféru rozprávky na dobrú noc. Postavy perfektné, hlavne (všetkých) záporákov by som si kludne pozrel aj na striebornom plátne. Problémy som s tým mal len dva: Zaprvé, je to moc komorné. Z Elyzandria neuvidíme takmer nič, kresby aj text sa zameriavajú výhradne na konkrétne scény, a mimo úvodných a záverečných “obalových” dvojstránok nám neukážu žiadne celky. Postavy prídu a sú, väčšine z nich nepredchádza žiadny dej. Tammov svet je moc malý. Podruhé, a neviem či to bola chyba českej verzie, alebo už pôvodného vydania: Všetky, doslova všetky obrázky predbehne text o jednu alebo dve strany. Bol to úmysel?
Najlepšie by som asi slabší pôžitok z čítania druhej časti Ružového ukrižovania vyjadril konštatovaním, že zatiaľčo moja obľúbená kniha (Sexus) bola o milostnom živote, Plexus je o práci. Skutočne ma to začalo baviť až za polovicou (niekde okolo strany 300), pretože do tej doby bolo to ich flákanie a somrovanie trochu splývajúce. Potom sa to spravilo príchodom nových postáv a zmenami lokácií. Často som s ním nesúhlasil, opovrhoval ním. Geniálny primitív.
Tretia časť si do bodky drží neduhy predošlých dielov; fráza “ešte stále (neveríte)?” je tam aspoň desaťkrát, prakticky každý odstavec končí cliffhangerom, a zo všetkých troch častí je práve tu najviac cítiť, že sa nejedná o pôvodný text, ale mix pôvodných textov a starších autorovych cestopisných článkov. Iritujúce to celkom je, na druhú stranu to kompenzujú Navrátilove zážitky a krásne fotografie, ktorých je tu ešte viac ako v predošlých dieloch. Oproti jednotke a dvojke tentokrát kniha (aspoň pre klasických turistov) neslúži primárne ako klasická namotávka na ďalšiu cestu, ale skôr na obdiv autorovych možností a schopností (na ktoré klasický turista nemá kontakty, ani financie).
A pripisujem si vďaka tomu Senegal na zoznam, takže opäť: mám výhrady voči štýlu, ale furt som na tom závislý.
Reakcie neklamali, naozaj to konečne vyšlo! Po troch zlých knihách a dvoch priemerných komiksoch konečne jeden, ktorý takmer do bodky spĺňa fanúšikovské očakávania. Má to pár nedúh (tie jednostranové obrazy občas opäť nekorešpondujú a finále je uťaté skôr, než stihne vôbec začať), ale všetko ostatné funguje jak má; je to krásne ilustrované, má to dostatočne zaujímavý vlastný príbeh (a postavy) aj napojenie na seriál, seriálové postavy tu nie sú len na efekt a ich objavenie je rozumne zdôvodnené (a vybalancované), a hlavne je to dospelé. Charaktery nie sú čiernobiele. A to záverečné pomrkávanie je vyslovene radosť. Viac takéhoto merchu!
Keby som ignoroval Barkerov dar slova a hodnotil čisto len príbehy, Prvá kniha obsahuje tri slabšie poviedky (dialnice, prasa, divadlo), dve výborné (Azrael, vlak) a jednu geniálnu (obor).
Celkom som tomu fandil, aj keď už veľkosť písma (nahrubo by z tých 204 strán bolo reálne tak 80) naznačuje, že je to zas výhradne pre deti, tentokrát je to prvý raz ospravedlniteľné, pretože je to písané rozprávačom z pohľadu prvej osoby, ktorým je 13-ročná Max. A vlastne to nie je napísané úplne zle, rozhodne nejde o urážku inteligencie porovnateľnú s predošlou Stranger Things knihou. Má to švih, myšlienky teenagerky sú vystihnuté dobre, občas Yovanoffová trafí nejaký opis pocitu, s ktorým sa dá dokonca stotožniť. Ibaže neprináša žiadny nový obsah. Pár flashbackov do Kalifornie a cca tri scény opisu spoločného žitia s Billym, sú skrátka málo, a celý ten zvyšok je len opis druhej sezóny z pohľadu “Šílenej Max.” A hlavne ku koncu dosť neobratný. Takže jo, zatim najlepší, furt je to ale len neambiciózny merch.
Ľahké čítanie. Hádam, že aj v rámci Irvingovej tvorby (zatiaľ ju poznám iba z filmov, čítal som predtým len jeho debut).
Prvá polka je trochu slabšia, než si tie postavy a prostredie (novinová redakcia, New York) obľúbite. Špeciálny úspech u mňa zožala epizódka s Angie. Skvelá vedlajšia postava, výborne premyslené detaily s vtipnou koncovkou. A od kapitoly na chate Vás to dostane do správne melancholickej nálady a tie občasné, drsné vtípky už ani nevnímate. Tri a pol.