Ivan F komentáře u knih
Sacharóza, ľudovo nazývaná cukor, má chemickú značku C12H22O11 a je to organická zlúčenina. Molekula je disacharid, skladá sa z jednej molekuly glukózy a jednej molekuly fruktózy. Stévia, ktorá je 150 krát sladšia ako cukor, má chemickú značku C20H30O03 - dodnes nie je v USA povolená ako sladidlo, v Európe až od roku 2011. Napriek tomu Japonci sladia stéviou desaťročia. Je však zdravšia ako sacharóza? Alebo xylitol, sukralóza, xylóza a iné "cukry"? Možnože je, ale počet obéznych Japoncov je značný - stévia nepomáha? Chuťovo je to všetko hnus. Ak robíme cesto a potrebujeme doň napríklad 300 g sacharózy, tak dostaneme potrebný objem a k tomu žiadanej konzistencie. Ak však sacharózu nahradíme iným náhradným sladidlom, ktorého je napríklad v prípade stévie len pár polievkových lyžíc, už to nikdy nebude ono - ani váhovo, ani chuťovo. Pretože ľudské telo potrebuje cukor k okamžitej spotrebe. Ak je ho nadbytok, tak si ho uloží pre budúcu potrebu vo forme tuku. Stačí sa trochu viac hýbať, aby sme cukor "spálili" a všetko bude ok. Sladidlá potrebu cukru nenahradia, skôr naopak. Okrem toho je "cukor" v tej či onej forme všade, jeho spotrebe sa nedá vyhnúť, len ju obmedziť, ale k tomu nám sladidlá nepomôžu. Lenže ľudia chcú byť klamaní a niečomu veriť. Za mňa je kniha jedna veľká s....a.
Kniha je vlastne rozťahanou poviedkou, ale v prípade Clarkeovho rozprávačského talentu, mu to nevyčítam. Napriek chudobnému obsahu (kedy je nemilosrdne čitateľ autorom podvedený), je príbeh pútavý, avšak nie až tak, ako to bolo v prípade prvej vesmírnej odysei. Pozitívom je fakt, že sa Clarke opieral pri písaní o vtedy platné vedecké poznatky a tak má čitateľ dojem, že takto nejako sa do vesmíru reálne lieta. Negatívom je nezmysel na konci, kedy sa Discovery používa na prenos správy (na ceste k zemi), pričom keby Bowman posádku nevaroval, tak by zostala pri Európe a nemohla by byť použitá ako retranslačná stanica.
Kniha je tretím pokračovaním o Jackovi Cafferym, ale toho je tu veľmi veľmi málo. Hlavnú úlohu hrá potápačka Blecha, ku ktorej sa moje sympatie veruže neupli. Je nesympatická, studená ako zdochnutá ryba a presne toľko je v nej aj života. Dejovo bol príbeh nevýrazný, africké "mutti" ma neoslovilo, naopak vyvolalo vo mne pocit nespokojnosti, sakra, sme v Európe, máme dosť svojich zvráteností. Týmto dielom u mňa Mo prestrelila, ale verím, že to bol jediný výstrel mimo "mísu".
Veľmi slabá kniha, na ktorej ma zaujal len autorov slovník. Napríklad postavy knihy sú opísané slovami: tupoun, pošuk, primitiv a podobne. K tomu archaizmy, ako pumprnákle ... No a že sa v 25tom storočí bude pripaľovať jedna cigareta od druhej, o tom veľmi silno pochybujem.
Ku knihe som pristupoval trochu skepticky, predsa len moje predchádzajúce stretnutia s Wellsovým dielom nedopadli práve najlepšie. O to viac som bol príjemne prekvapený a spokojný, nakoľko kniha nie je ani naivná, ani rozvláčna, v porovnaní s inými Wellsovými knihami. Okrem toho paralela so súčasnosťou a jej možnosťami, nielen čo sa týka vivisekcie, ale aj génovej mutácie a klonovania, je nadčasová a aktuálna. Teraz si už len pozrieť film a nesklamať sa.
Také pohodové čítanie na dovolenku, alebo na cesty do vlaku, lietadla a podobne. Presne pri cestách ma toto dielko potešilo, a tak čas strávený (a zabitý) cestovaním nebol vyslovenou stratou. Okrem toho mať za známeho takého "dementa", ako je architekt Řepa, tak to chce naozaj silné sebazaprenie, aby sme ho neposlali svinským krokom do prd..e
Keď som knihu začal čítať, tak som si povedal: konečne, Grisham sa vrátil ku koreňom a máme tu poctivé čítanie. Moje nadšenie vyprchalo po tretej kapitole, kedy sa príbeh začne vliecť a vlečie sa až do konca. Nevadili mi opisy toho, akí spisovatelia vlastne sú a čo chcú, práve naopak, Grisham mi ulahodil. Avšak akčná stránka príbehu je surovo a bez milosti okresaná na nevyhnutné minimum. Okrem toho, mnoho Grishamových kníh bolo sfilmovaných a mne opis knihovníka Brucea Cablea prišiel, ako prvoplánovo napísaný pre McConaugeyho. To mi taktiež nevadilo, ale ako celok je kniha nevyvážená a koniec odfláknutý.
Čo sa dá napísať k slávnej novele? Len toľko, že ma nebavila a čítal som ju veľmi dlho. Pre mňa osobne porovnávanie Manna s Goethem je nadnesené, takisto sa nezhodujem s názorom kritikov, ktorý Manna považujú za najväčšiu literárnu osobnosť 20teho storočia. Takže podtrhnuté a spočítané, príbeh pedofila ma neoslnil, napriek tomu si ho však budem pamätať.
Čo sa dá napísať k Veži lastovičky? Len toľko, že je to najlepší diel celej ságy a to bezkonkurenčne. Silno pochybujem, že záverečná časť bude lepšia, tu Sapkowski prekonal sám seba.
Krátky citát:
"Nikdy som nepochopil, prečo si u vás, ľudí, väčšina nadávok a urážok berie inšpiráciu z oblasti erotiky. Veď sex je pekný a poskytuje radosť, príjemné pocity. Ako môžete názov pohlavného orgánu používať ako vulgárne synonymum…"
Ani lepšie, ani horšie než Nekonečno víta ... ale ruku na srdce, už to nie je ono, čas je sviňa a to čo bolo super v rokoch 90tych, už teraz také "wau" nie je. Avšak stále poteší ... len opísaný osud našej Zeme, tomu sa asi nevyhneme.
Najromantickejšia kniha roku 2005? Tak to teda prrr, rozhodne nie. Okej, príbeh je cajdák, kde si čitateľ približne v tretine knihy domyslí, čo bude v poslednom dopise od Gerryho - sirup sa síce pri stlačení papiera zo stránok neleje, ale moc k tomu nechýba. Okrem toho, ak správne počítam, tak Holly už v 14tich rokoch vedela, že Gerry je jej životná láska (v knihe oslavuje 30 a dosť často sa vyplakáva, ako jej po 15 ročnej známosti strašne chýba) a to mi absolútne nesadlo. Takže, dobý rozjazd, postupné tlmenie nadšenia a koniec ... no koniec. Príbeh má aj pár humorných momentov, ale ako celok je to taký šedivý priemer, žiadne hlboké myšlienkové posolstvo sa nekoná. Ako dovolenkové čítanie je príbeh fajn.
P.S. Približne po týždni som videl film a ten je hotová katastrofa. Byť na mieste autorky knihy, tak sa mi niekoľkokrát pretočia oči od údivu, ako sa dá sprzniť (hoci priemerná) predloha. To si rozhodne nezaslúžila, jediné svetlé niečo vo filme je herecký výkon Kathy Bates, Hilary Swank by mohla stáť modelom pre Otesánka.
Chronologicky dvanásty (respektíve osemnásty, ak rátame aj poviedky z knihy Judge Dee at work) príbeh o sudcovi Ti a jeho verných pomocníkoch nás privádza do provinčného mestečka Lan-Fang. Príbeh sa odohráva v horúcom lete roku 670, pol roka po nástupe sudcu Ti do úradu. Z jeho verných pomocníkov sú v príbehu len seržant Chung a Ma žung, nakoľko Ťiao Taj a Tao Kan sú v tej dobe v sídelnom meste. Sudca Ti sa sťažuje na nedostatok vzrušujúcejšej práce a tak sa rozhodne preveriť krádež 50tich prútov zlata. Tým sa dajú do pohybu rôzne udalosti a sudca nemá o vzrušenie núdzu. Samotný príbeh nie je síce vrcholom Gulikových príbehov o neúplatnom sudcovi Ti, no napriek tomu je skvele premyslený a dobre napísaný. Rozhodne stojí za opätovné prečítanie, čo sa mi s Gulikovými krimi príbehmi deje opakovane.
Dve knihy, ktoré sa síce neradia medzi vrcholnú Verneovu tvorbu, ale potešia aj po rokoch. A to sa počíta ... najmä v dnešnej násilnej dobe. Milé, odpočinkové a nenásilné čítanie, trochu nostalgické a s čiernobielym vykreslením charakterov.
Príjemné osvieženie, hoci ho celé Jules už nestihol dopísať, ale dokončil ho jeho syn. Jednoducho, kúzlo Verneoviek je v ich naivite, ktorá je s odstupom vody pretečenej dole Dunajom o to markantnejšia, ale napriek tomu mi v dnešnej dobe pohladia dušu. A to mi za to stojí, hoci nejde o verneovo vrcholné dielo.
Román (rozsahom skôr novela) sa veľmi líši od iných Verneových románov a to nie obsahom, prvkami fantastična a nadprirodzena, ale štýlom, ktorý vyznieva tak, akoby knihu napísal niekto iný. Okrem toho, ako znalcovi filmu, som sa nemohol ubrániť porovnávaniu Verneovho príbehu a tu kniha (hoci to nerád priznávam, predsa len preferujem knihy pred filmami) ťahá za kratší koniec, film je v mojich očiach jednoznačne lepší. Sorry, Jules, ale Dočolomanský, Kopecký, Hrušínský, Brodský (hmm ... toľko mien končiacich rovnako) všetci vedení Lipského rukou dali to pravé orechové filmu, niečo to, čo v knihe jednoznačne chýba a to je skvelá paródia samých seba. A na výsledku (knižnom aj filmovom) je to poznať.
Chronologicky trinásty (respektíve dvadsiaty prvý, ak rátame aj poviedky z knihy Judge Dee at work) príbeh o sudcovi Ti a jeho verných pomocníkoch nás privádza do mestečka Pei-Chow ďaleko na severe vtedajšej čínskej ríše. Príbeh je zasadený do zimy roku 676 a ako celok je ponurý, studený a smutný. S odstupom času sa mi spolu s Vraždou v Kantone javí ako pomyselný top príbehov o sudcovi Ti, hoci Náhrdelník a kalabasu z môjho pohľadu nič neprekoná. Chlad, ktorý na čitateľa dýcha z každej strany príbehu je umocnený Gulikovými postrehmi o zmysle života, predsa už v tom čase vedel, že je nevyliečiteľne chorý a to sa premietlo aj do príbehu. Koniec koncov, príbehy o sudcovi Ti som prečítal niekoľkokrát a nikdy ma nenudili a ani nesklamali a to napriek tomu, že moment prekvapenia pri prvom čítaní sa už nikdy nezopakuje. Jednoducho Gulik je osvedčená kvalita a to opakovane.
Pre mňa osobne jedna z najslabších Verneových kníh. Pamätám si, že ako dieťa som sa do nej nevedel začítať. Teraz, ako dávno dospelý som si knihu prečítal, ale dostavilo sa veľké sklamanie. Dej nemá spád, je utopený v balaste opisov, ktoré možno v čase, keď bola kniha napísaná a po svete zneli dozvuky občianskej vojny, mali hodnotu. Tá sa však stratila. Okrem toho, je názov zavádzajúci. Čitateľ očakáva, že bude čítať o vojne medzi Severom a Juhom, ale dostáva len príbeh jednej severskej rodiny žijúcej na Floride, ktorej úhlavným nepriateľom je zástanca juhu. Príbeh trpí rozvláčnosťou, nemá tempo, vojna je opísaná len na pár stranách a nemá žiaden vplyv na dej. Záver je doslova odfláknutý, dve strany a šmitec. Toto sa naozaj Verneovi nepodarilo.
lil_monster to vyjadrila za mňa. A to doslova a do písmena.
Autor sa snažil o to, aby bola kniha vtipná, ale nepodarilo sa mu to. Našťastie je to kniha útla, a tak príbeh rýchlo odsýpa. Napriek tomu sa autor nevyhol pár hluchým miestam, napr. nezáživné opisy toho kto je kto a prečo je v tíme, takisto sexuálna linka je absolútne zbytočná. Výstavba príbehu sa dá veľmi ľahko vytušiť a koniec je predvídateľný až hrôza. V každom prípade je to ľahké čítanie do vlaku, tak na dva záťahy. Presne tam som to čítal aj ja, takže mi cesta rýchlejšie utiekla - aj tak som sa však často díval z okna na zasneženú krajinu - mala väčšie čaro, ako príbeh.
Tak toto bol omyl a slušná kravina. Našťastie to bolo ako príloha časopisu, nestálo to veľa (tuším 2€) a tým pádom ani za veľa (asi za tie 2€). Ťažký podpriemer. Doložiť euro, tak mám Big Mac, ten by ma potešil viac.