Ivan Kučera komentáře u knih

Ukážkové zakončenie kultovej európskej science-fiction ságy. Keďže pojednáva o cestovaní v čase, logika hovorí jasne: môže sa stať nečakané. A veruže sa aj stane. Čo ma na scenári potešilo asi najviac, je, že scenárista to nevzdal a nezneužil motív cestovania časom v zmysle, že by si uľahčil prácu. V jeho poňatí sa stanú veci a činy, ktoré navždy zanechajú v toku vesmírneho času odtlačok a prinášajú následky, s ktorými treba rátať a vyrovnať sa s nimi, lebo človeku ani nič iné ostatne neostáva. Samozrejme je to znova fantasticky nakreslené.

8 22.02.2023

Keď som ako malý chlapec začiatkom 90. rokov strávil s rodičmi nezabudnuteľné dva týždne v geniálnej Prahe, kde mi od pouličného kolportéra okrem kultového Čtyřlístku kúpili legendárneho Funky Kovala a Thorgala: Dítě z hvězd, ani vo sne mi nepadlo, že sa raz dožijem českého thorgalovského omnibusu v pevnej väzbe. Iste, ten sa dostavil už pred Barbarom a volal sa Neviditelná pevnost, ale Barbar je EŠTE masívnejší, keďže obsahuje jeden zošit navyše. Posledný príbeh obsiahnutý v tomto omnibuse má poradové číslo 29. Od č. 30 na sérii prestal z dôvodu vyhorenia po X desaťročiach pracovať scenárista Van Hamme. Ilustrátor Rosiński sa na rozdiel od neho dokázal nakopnúť a to radikálnou zmenou výtvarného štýlu: od „bežnej“ kresby plynulo prešiel k maľbe. Tak vytvoril už č. 28, prítomné v tomto omnibuse. Sága Thorgal bola beztak jednou z najkrajších na trhu, ale po tomto sa stala skutočnou perlou. Ilustrátorovi sa vďaka tomu pobyt v sérii predĺžiť do č. 36. Po stránke scenára sa mi najviac páčilo Království pod pískem. Nadväzuje na Thorgalov „vesmírny“ osud a hoc sme si mysleli, že o Thorgalovi vieme prvé posledné, prekvapivo sa mu podarilo prísť s novými informáciami. Atmosférou mi to pripomínalo Do vnútra Planéty opíc z r. 1970, čo neznie ako pochvala, ale po stránke post-apokalyptického vnútra planéty to bol mrazivý film. A mrazivé je to aj tu. Chápem, že Van Hammea univerzum unavovalo. Možnože je to poznať. Thorgala zase zajmú tesne pred cieľom, znova musí bojovať o svoj život, inokedy ho pre zmenu rovno zabijú, ale my vieme, že hlavný hrdina nezomrie, trojnásobene nie taký, ktorý tento akt už párkrát prežil. Takže áno, nejeden raz sa sága opakuje. Rovnako berú dych Thorgalove jazykové vybavenosti, keďže sa bez problémov dohovorí na mieste, ktoré bolo od zvyšku sveta odtrhnuté posledných tisíc rokov (s. 23). Ale mne sa taký koncept proste páči a i slabšie albumy vnímam pozitívne, pretože nejeden raz sa v nich objavia drobnosti, ktoré v budúcnosti zohrali kľúčovú rolu (spadol som zo stoličky, keď sa na scéne zjavil Vigrid, ktorého sme naposledy videli myslím v albume č. 14 z konca 80. rokov). Je každopádne pochopiteľné (a logické), že s pribúdajúcimi dobrodružstvami Thorgal čiastočne ustupoval do úzadia a prenechával priestor členom svojej rodiny (Muf sa dojemne lúči, Vlčica je fakt rozkošná) a priľahlým osobám (predposledný album je venovaný legendárnej Kriss, ktorá ma tu asi prvý raz v histórii bavila). Oproti Vlčici, ktorá má dar komunikovať so zvieratami a Jolanovi, ktorý po svojich prapredkoch zdedil isté superschopnosti (+ je nesmierne inteligentný), pôsobí Thorgal občas ako trkvas, ktorého treba neustále zachraňovať a zjavne mu dochádzajú sily. Mne sa to ale práveže páčilo, pripadalo mi to realistické. A ako ostatne v celej tejto ságe, tak i v tomto omnibuse oceňujem, že sa tvorcovia neboja decentnej erotiky a tragických úmrtí. Mínusy, pre ktoré dávam „iba“ 4*: monotónnejšie a predvídateľnejšie zápletky, editorské chyby (prehodená otázka odpoveď Slibuješ?/Slibuju alebo veta „Nenech se copak mě nepoznáváš?“), nepochopiteľné okamihy (prečo Thorgal o synovi vraví ako o poslednom potomkovi detí z hviezd, keď má ešte dcéru a mladšieho syna?), lacná hra na hádanky (prečo mám čakať do aleluja, aby som sa dozvedel, čo sa na konci Jolan spýtal?), nedomyslenosti (tí teda museli byť riadne zdegenerovaní, keď celé generácie prežili na jednom ostrove!), nudný album č. 27 (realistické thorgalovky ma nikdy nebavili), nevzhľadná obálka (prečo nepoužili bažinovo-chobotnicový Modrý mor?), občasná nezrozumiteľnosť univerza (prečo sa niektoré postavy čudujú, keď sa stanú svedkami nadprirodzených úkazov, veď ich svet je plný bohov, ktorí vcelku bežne zasahujú do životov smrteľníkov...?) a neviem si pomôcť, ale... absentujúca lacetka! Buďte s bohmi.

6 19.02.2023

„A já tančil ven z jeskyní, na světlo, pryč od svého detství.“ Údajne prvý akvarelom maľovaný americký komiks. Záhul vymykajúci sa jednoduchému zaradeniu, čo je asi dobre. Už keď sa mi dostal do rúk, bolo mi jasné, že je to obrovský omnibus so všetkým, čo k tomu patrí. Niektoré omnibusy však nie sú náročné na čítanie. Toto nie je ten prípad. Nejde „len“ o to, že Měsíční stín má až cca 530 strán s rozmermi 229 x 325 mm v tvrdej väzbe a s lacetkou. Nie. Znie to neuveriteľne, ale vyšli aj väčšie kolosy. Ide o to, o ČOM to je. TO je na náročné. Scenárista sa rozpísal a akvarelové maľby Johna J. Mutha (Sandman) zapratal tonami textu. Jeho slová sú pôvabné, hravé, vypointované a rozkošné. Roztopašná hra so slovíčkami, vetami, vetnými konštrukciami, súvetiami. Ale po prvých dvesto stranách som si začal klásť otázku: „Nedalo sa to skrátiť?“. Nechýbala scenáristovi sebareflexia? Je toho proste veľa. Čoho? Všetkého. Postáv, zápletiek, rozprávača, dialógov, vedľajších dejových liniek, myšlienok, názorov, postupov, aj prístupov. Reč scenáristu J.M. DeMatteisa (Kravenův poslední lov) je „prapodivná“, síce v dobrom a ako celok je komiks príliš jedinečný na to, aby som mu dal len 3*, no od istého bodu je únavný a napraví to až koniec, keďže vieme, že smerujeme do finále, ktoré bude silné. Osobne som mal problém s tým, že je to „rozprávka pre dospelých“. Je infantilná, ale zároveň drsná, krutá, melancholická a obsahuje ingrediencie, v ktorých sa nájde každý dospelý. Obvykle mám pre podobne neukotvené látky slabosť, ale tu som sa miestami nechytal. Napriek tomu je to istým spôsobom geniálne komiksové (veľ?)dielo a je úžasné, že vyšlo česky. Obálka síce varuje pred prítomnosťou sexuálnych scén, lež temer žiadne tu nie sú. Je prítomných pár odhalených ženských tiel, ale to nie je sexuálna scéna. Erotika je prítomná „len“ v slovách, aj to iba občas. Podmanivé, snové, magické, Malý princ vs. Douglas Adams. Ale je to naozaj pridlhé, vinou čoho sa dostavuje stagnácia a miestami žiaľ až nuda (vojnové peripetie, klan Kschuntov). Neustále sa kamsi putuje, zažívajú sa tam absurdné dobrodružstvá a potom sa putuje o dom (planétu) ďalej; takýto prístup k zápletke ma nenadchol. Ale aj keď som sa občas nudil, maľba bola úchvatná a „zasmušile romantická“. V náročnosti čítania je to nepochybne jedna z najťažších vecí, aké som čítal a to čítam od konca 80. rokov. Dokonca i Klece Davea McKeana oproti Měsíčnímu stínu pôsobí ako šlabikár pre deti. Grafický román okrem samotného komiksu a množstva bonusov obsahuje ilustrovanú poviedku Sbohem, Stíne, ktorú tvorcovia vytvorili desaťročie po dokončení „hlavného“ komiksu a v ktorom dojemne uzatvorili hrdinov osud. Nedá mi nespomenúť jednu vec. Mooreov kultový Kameňák (a následne aj Nolanov film) ponúka pozoruhodný nápad: Joker poskytne viacero teórií o svojom „vzniku“. Až na to, že čosi podobné bolo už u „chundelatého požitkáře“ Iru v Měsíčním stínu, ktorý na trh prišiel pred Kameňákom.

8 16.02.2023

Scenárista a ilustrátor v minulosti spolu robili Dlouhý Halloween a Temné vítězství. To hovorí za všetko. Ich poňatie inej DC legendy, Muža z oceli, je samozrejme diametrálne odlišné, keďže Superman proste nie je Batman (hoc na konci... veď uvidíte). Rovnaký však zostal ich prístup: aj Supermanov príbeh je umiestnený do retro časov zahalených závojom nostalgie a harmónie. Do starých dobrých dôb, ktoré v skutočnosť až také dobré neboli, ale nostalgia je sviňa. Je to výborne napísané, aj nakreslené, je to milé, dojemné, vtipné, proste úžasné. O čo menej je tu akcie, o to je to lepšie. Bonusy tu síce nie sú žiadne, ale dostatočnou náhradou je srdce trhajúci záverečný dodatkový bonus o Clarkovom spolužiakovi (okrem neho je tu ešte 2-stranový minipríbeh o prvom stretnutí Clarka a Brucea, ale ten bol už aj v DKK Superman / Batman: Nepřátelé státu).

6 16.02.2023

V rámci možností realistické. Kvalitná, zľahka nadštandardná hororová antológia troch českých autoriek a jedného autora. Niektoré kusy sú priemernejšie, ale prítomnosť vyložene zlého/slabého som nezaznamenal. Väčšina kusov si v pohode a bez výraznejšieho prižmurovania očí zaslúži 4*. Je to temné a bez rušivého humoru, jednotlivé texty sú dlhé tak akurát, aby nezačali nudiť. Niektoré sú paradoxne možno až príliš krátke, ale lepšie krátke, ako únavne dlhé. Vzhľadom na obmedzenejší priestor sa samozrejme postavám nejak enormne pod kožu nedostaneme, ale štvorica autorov má dar poľudštiť ich a to i na menšom priestore, to po prvé a po druhé svoje robí uveriteľné tuzemské prostredie (lesy, mestá, autobus, vidiek). Potešia medailóniky autorov, tradične skvelá obálka Michala Březinu (Dáblův hřbet, ehm) a pôsobivé ilustrácie Jiřího Dvorského (Dokud nás smrt nerozdělí).

16 10.02.2023

Smäd síce obsahuje menej textov, ako „jednotka“ Hlad, ale kvantita nie je kvalita. Smäd je lepší, výdatnejší, vyrovnanejší. Obsahuje len tri texty, zato dlhšie a atmosférickejšie. Už do Hladu boli umiestnené poviedky, ktoré ma zaujali, ale tu ma zaujali všetky, takže rana do čierneho. Problém vidím čiastočne v tom, že prvý (Spinkaj) a posledný (Smäd) sú ľahké nadpriemery, ale nie sú to čisté pecky. Skôr 3,5*, než plné štyri. Ale rozhodol som sa v ich prípade prižmúriť oči, lebo oba texty obsahujú veci, ktoré ma napokon „prehovorili“, aby som im udelil nadpriemerné hodnotenie. Vyloženým vrcholom je potom fantastická poviedka s komplikovaným názvom Teufelsloch, kde nevadí ani autorova (opätovná) chuť vykrádať Stephena Kinga (pohľady do „prvopočiatkov“ akoby vypadli z retrospektívnych pasáží legendárneho románu To). Poviedka je esenciou TOHO hororového Kariku, akého som kedysi zbožňoval a ktorý podľa mňa už neexistuje. Je to špičková hororová poviedka, ktorá je strašidelná, mrazivá a zlovestná. To sú pocity, ktoré sa v dnešnej dobe u skúseného, náročného žánrového čitateľa dosahujú len zriedka. Ako v „jednotke“, aj tu mi chýbali jeho dodatky k jednotlivým poviedkam. A ako vtedy, aj tu ma zarazila zvláštna editorská práca vydavateľstva, cez ktorú bez problémov prešlo plno vskutku bizarných slov a vetných spojení (treští mi telo, nemoc, zastarela sa, súzvučal, vyzistil). Po tom, čom som autorovi (zaslúžene) skritizoval jeho staršiu knihu, dal mi urážlivé cameo v Trhline. Po dnešnom štvorhviezdičkovom hodnotení logicky teda v ďalšej knihe očakávam poďakovanie. Na Slovensku je to tak.

9 07.02.2023

„Násilím se nic nevyřeší.“ – „Kdysi jsem si to taky myslel.“ Ľudia sa búria. Prašinu zaplavili požiare. Smerujeme do finále. A hlas Prašiny prehovára čoraz mystickejším hlasom. V predposlednej časti sa potvrdilo, že scenáre sú síce riedke, ale zachraňuje ich výborná kresba, ktorá predáva tajuplnú štvrť Prašina prinajhoršom na dvojku. Postavy sú až na výnimky (kňaz) neviditeľné, zápletka neveľmi atraktívna, ale naozaj situáciu do nemalej miery zachraňuje práve kresba plná nádherne pochmúrnych mestských zákutí. Zvrat ohľadom pohlavia potešil.

6 05.02.2023

„Když už nic jiného, můžete si alespoň zachovat důstojnost! Teď na tom záleží víc, než kdy jindy.“ Zimomriavky na rukách, guča v hrdle, slzy v očiach a čudná prázdnota v srdci (o duši nehovoriac). Garth Ennis je múdry muž, ktorý má na vojnu správne názory. Vie, o čom hovorí a disponuje informáciami. Zarazilo ma, ako často v niekoľkostranovom záverečnom slove spomína niečo v zmysle „viem, že tomu niektorí ľudia neveria, ale toto a toto sa naozaj dialo“. Za vojny sa odohrali nepredstaviteľné zverstvá, aké by nevymysleli ani najlepší hororoví autori, ak by ste ich na mesiac zavreli do jedného domu, preto fakt nechápem, ako je možné, že existujú ľudia, ktorí tomu neveria. Čo si myslia, že sa vojaci ohadzovali gumovými medvedíkmi? Bitevní pole obsahuje tri príbehy, ktoré sú rozdielne nielen kresbou a typom postáv, ale tiež prístupom k ich životným osudom. Mňa najmenej bavil prvý, ale už ten bol silný. Druhý o čo je intímnejší, o to viac mrazí. A tretí do deja vnáša prekvapivo humor prostredníctvom nezabudnuteľnej postavy Geordieho (šťavnatý český preklad!). Ennis to poňal ambiciózne, takže sa pozrieme na oblohu i do stiesnených priestorov tankov a medzi radovú pechotu. Okúsime ťažkosti, s akými sa stretávali ženy v armáde a jeden príbeh je dokonca na preskačku rozprávaný z pohľadu raz nemeckých, potom sovietskych bojovníkov. Bez debaty je nielen scenár (určite jedna z najlepších Ennisových prác, ak by som to nevedel a niekto by mi povedal, že to písal boh Brubaker, verím mu), ale tiež fajnová kresba Russella Brauna (Mezi řádky), Carlosa Ezquerra (Sudca Dredd) a Petra Snejbjerga (Abe Sapien). Idú do detailov typu komáre otravujúce pri nočnom svetle alebo muchy vznášajúce sa nad telami vojakov. Keď počujem názory, že to nemuselo byť až také krvavé... To ako vážne? Ako si myslíte, že to vyzeralo, ak ste boli vo vojne a vyštartoval proti vám nepriateľský vojak a vy ste mu strelili do hlavy alebo ho prešiel tank a zmenil ho na krvavú, ešte z posledných síl dýchajúcu fašírku? Závidím niektorým ľuďom ich naivné predstavy o svete (a ľudstve). Moja rodina za Druhej svetovej temer zomrela v koncentračnom tábore. Pradedko s prababičkou pomáhali partizánom, ale žičlivý slovenský sused ich udal náckom, tí vtrhli na statok a odvliekli ich do „zberného“ tábora v Senici. Keď by sa nazberal dostatočný počet ľudí, deportovali by ich do koncentračného tábora, odkiaľ lístok naspäť nedávali. Našťastie to nejaký čas trvalo a za ten čas vojna skončila. Paradoxne, na gazdovstvo vtrhlo vojenské nemecké komando, ktorého veliteľ síce odviedol pradedka a prababičku, ale keď videl ich dcéru (moju babičku, snáď stíhate), ako na rukách drží môjho vtedy cca trojročného otca, tak kým chlapi ešte neboli v kuchyni, naznačil jej, aby sa schovala. Vďaka tomuto jeho hrdinskému činu (ktorý bol v ostrom rozpore s naopak zbabelým činom „pravého Slováka“ suseda) odviedli „len“ pradedka s prababičkou. A teraz mi povedzte: čo je vo vojne dobro? Čo zlo? Dá sa to jednoducho vysvetliť? Mnohí mladí vojaci v nemeckej armáde nevedeli, do čoho idú, boli zmanipulovaní fúzatým psychopatom a nakoniec umreli vo vlastných krvavých sračkách vedľa svojich priateľov, ktorým odtrhlo hlavu, pritom nechceli nič iné, než si užívať mladosti, školy, dievčatá. A na strane Spojencov sa nejeden raz nachádzali amorálne odpady; o jednom slávnom kapitánovi partizánskeho oddielu v našom kraji dodnes koluje legenda, že ho nezastrelili Nemci, ale vlastní, ktorým v dobrej viere požičal peniaze a tým následne pripadalo jednoduchšie zabiť ho v boji a hodiť to na Nemcov. Je to šialené, ale taká je vojna. Presne tieto ingrediencie sa Garthovi podarilo vmiešať do deja. Výborne zachytil hnev, smútok, rozčarovanie, byrokraciu, absurdity, zbytočné ľudské tragédie, z ktorých sa niektorí nikdy nespamätali a niekto za vojny zažil také obludnosti, že si prial, aby sa domov nikdy nevrátil. Znie to strašne, ale taká je vojna, je hnusná a každý, kto ju schvaľuje, nedajbože iniciuje, je chorý človek a mali by ho zastreliť, lebo by sa tým zabránilo stratám tisícok, miliónov nevinných životov a zničenie takéhoto jedného človeka by bolo nepochybne službou ľudstvu. Škoda, že sme sa nedočkali dvojky.

6 03.02.2023

Začnem tým lepším. Jozef Karika vie písať realistické horory. Nejeden raz majú oporu v dávnej histórii našej krajiny, či už naozaj alebo je to mystifikácia, lež v jeho podaní uveriteľná. Osobne by som od hororu predsa len čakal viac „väčšieho“ nadprirodzena ako napr. v poviedke Biele diery, ktorá tvorí skôr výnimku v zbierke Hlad. Ostatné texty sú samozrejme tiež hororové, ale nejeden raz skôr v náznakoch. To by samozrejme nevadilo, také sú väčšinou lepšie, než samoúčelne explicitné bitúnky. Problém je v tom, že sú na konci zavraždené siahodlhými, miestami už až nečitateľnými (pseudo) filozofickými myšlienkami. Tie nemá šancu nikto pochopiť, ale každý sa to bojí povedať nahlas, aby si o ňom druhí nemysleli, že je hlúpy. Vrcholom je Hmlisko, ktoré začne mrazivo a sympaticky priamočiaro, žiaľ to všetko len preto, aby to autor na konci zavraždil stranami plnými psychedelických haluzí, ktoré ako keby vypadli z Hodgsonovho klasického diela Dům na rozhraní. Viacero úsekov vykazuje dojem „inšpirácie“ a to najmä Kingom (Hmlisko vs. Mikmacké pohrebisko z Cintorína zvieratiek alebo postupné otváranie dvier na fotke vs. postupné približovanie psa na fotke z Kingovej novely Slnečný pes). Našťastie to Karika ako-tak maskuje tvorbou mrazivej, príjemne nepríjemnej atmosféry. Akonáhle opisuje prírodu a počasie, je to jazda. Spravidla to však nedotiahne do úspešného konca a o čo intenzívnejší zážitok ponúkne v prvej polovici poviedky, o to mohutnejšie sklamanie sa dostaví prostredníctvom druhej. Vtedy do deja vstupujú bizarné, za vlasy pritiahnuté, hore spomínané haluze. Ďalej mi vadili neuveriteľní hrdinovia, hoc hrdinovia je nesprávny výraz. Sú to antagonisti, čudáci so smiešnym slovníkom (nasrať, týpek). To narúša dospelú, ponurú atmosféru. Je znepokojivé, že najuveriteľnejšou postavou zbierky je antagonista z Výletu (keď si prečítate, pochopíte). Do negatívnej pozornosti dávam prácu s náhodami (postavy neustále nachádzajú prastaré denníky, zápisníky s kľúčovými informáciami a vchody do podzemia). Text na viacerých miestach vykazuje slabšiu editorskú činnosť: zastarané a úsmevné slová (chtíč, zjojkol som), wtf slovné spojenia (netypický záujem o knihy, parádne podrezaný muž), alarmujúcu logiku (chlap vyhľadáva samotu a tak... začne jazdiť vlakmi???), nesústredenosť (nezmyselná jednovetová zmienka o vlkolakovi na konci poviedky Hlad), nevhodné prirovnania (autor leukémiu prirovnáva k čertíkovi na pružinke, šialené) a podceňovanie čitateľa. To najviac vrazí do očí v poviedke Hlad, v ktorej sa od nás zjavne čaká, že máme byť šokovaní z toho, že maska sa „dedí“ (po tom, čo nám táto možnosť samozrejme okamžite napadla pri explicitnej zmienke o tom, aké obrovské časové úseky sú medzi jednotlivými zločinmi) a kde nám autor ponúkne toľko indícií k tomu, že sa bavíme o „satanovi“, až to bolo komické (muchy). Konce šli ako cez kopirák, takže boli predvídateľné. Obálka skvelá, najmä keď ju „napojíte“ na „dvojku“ s názvom Smäd. Chýbali mi autorove dodatky, v ktorých by sa vyjadroval, za akých okolností tá-ktorá poviedka vznikla, kde bola prvý raz publikovaná atď.

8 02.02.2023

Chvíľu trvá, kým sa to rozbehne, paradoxne napriek tomu, že úvod nás vhodí rovno do akcie. Keďže ale netušíme, ako sa k nej hlavný hrdina dopracoval, tápeme. To je ale v poriadku, je to zámer. Martin Štefko umne, možno až príliš (ale ako vravia Taliani: dá sa milovať príliš?) zaplieta prípad a skáče naprieč viacerými časovými vrstvami. Čitateľ preto môže mať pocit, že sa v prvej polovici nechytá. V druhej ale autor ukáže, že veľmi dobre vedel, akým smerom treba nasmerovať vnútornú konštrukciu príbehu tak, aby hrdinu (a v neposlednom rade i nás) na konci dostal tam, kde ho od samého začiatku potreboval mať. Áno, dokonalosť ústredného detektíva je miestami možno už predsa len jemne na hrane (metodicko-pragmatický cynik nachádzajúci sa dvadsať krokov pred nepriateľom a to spravidla aj v momente, keď to vyzerá tak, že je tie dve desiatky krokov ZA ním), ale Martin z toho temer zakaždým noblesne vykorčuľuje tak, aby to nebolo nechcene smiešne. No a potom to príde. Farma. Od tej chvíle nastáva jedno slovo. Záhul. Už som od začiatku 90. rokov prečítal fakt veľa hororov a trilerov, takže „to“ so mnou až tak neotriaslo, ale menej skúsený čitateľ dostane nálož, na ktorú len tak nezabudne. Je to skutočný hnus, ale tak to proste je, človek človeku vlkom. Akonáhle sa postavy ocitnú na „farme“, zabúdame dýchať, otáčame stranu za stranou a chceme to dočítať do konca, hoci nám doňho zostáva ešte 70 strán a musíme sa začať chystať na nočnú ku*va. Ale nedá sa prestať, proste nedá. Pár vecí mi až tak nesedelo. Ústredný záporák policajtom dvakrát značne uľahčí robotu. Ale ono to vlastne nie je mínus, pretože ľudia sú všelijakí a Martin Štefko to vie a práve z tejto zvláštnej povahovej črty záporáka spravil kľúčovú vlastnosť typickú pre jeho rozporuplnú osobnosť. Takže napokon i toto bizarné správanie má zmysel. Len proste človek premýšľa, či sa s takou prchkou povahou dal tak dlho riadiť svet zločinu. Ale to je subjektívne, možno to postavil práve na tom, že mu ľahko prasknú nervy a začne peklo a toho sa všetci boja. Ak by to ale bola pravda, musel by po sebe taký človek logicky za roky zanechať tony dôkazov. Mimochodom, v románe sa odzrkadľuje Martinova vášeň pre komiksy, vzťah Giorgia a O´Hallorana pripomína Jokera a Batmana. Obaja sa nenávidia a pritom istým spôsobom obdivujú. Okrem toho oceňujem, ako sa autor vie vcítiť do povahy postáv a v správny čas otočí optiku rozprávania, prinútiac nás príbeh sledovať z pohľadu negatívnych postáv (preživší svedok z farmy, O´Halloran tesne pred prepustením na slobodu).

7 30.01.2023

„Občas začne nějaký příběh skutečne žít vlastním životem.“ Silný komiks o inceste. Nejaký čas mi trvalo, kým som sa doňho začítal, ale to len z toho dôvodu, že Bryan Talbot tajomstvo hlavnej hrdinky odkrýva postupne, pomaly, v náznakoch. Akonáhle začneme prenikať do dôvodov, ktoré Helenu viedli k jej aktuálnemu spôsobu života, začne nám Bryan okolo krku sťahovať slučku. Trocha mi vadilo, že skoro všetci muži sú incestní zmrdi, pedofili, drogovo závislí, náboženskí fanatici, alebo v ženách vidia iba objekt na naplnenie svojich vlastných sexuálnych túžob. Dokonca aj dobrí chlapi, ktorí tu vystupujú (nie, že by ich bolo veľa), sú nakreslení nejak divne, odpudivo. Áno, na svete je veľa zla a najväčšie skutočne páchajú ľudia, ale predsa len toto nie je fér. Menej ma bavila prvá polovica, odohrávajúca sa v meste. Ale zas ak by nebola prítomná, logicky by nefungovala druhá polovica. Tú hrdinka strávi v lone čarokrásnej anglickej prírody. Po výtvarnej stránke to nie je žiadny zázrak. Lake District je úchvatné miesto v Anglicku, žiaľ Talbot ho nedokázal predať až tak geniálne, ako som čakal. Ale zas minimálne pohľad na zapadajúce slnko je fakt krásny a „trieštenie skla“ fascinujúce. Tak či onak predsa len vidno, že je to komiks z polovice 9O. rokov. Ale v tomto prípade je dôležitejší príbeh, než kresba. Dojemný, citlivý, ozdravujúci a odzbrojujúci. Najmä Helenino ťažké vyrovnávanie sa so situáciou, to fakt budú slzy v očiach u každého a u koho nie, tomu závidím, lebo žije dokonalý, ružový život plný poníkov, dúh a jednorožcov. Drž sa Helena. Držte sa, všetky „heleny“ tohto sveta. Viem, čo je správne, vychovali ma slušne, takže práve táto piata hviezda je určená vám. Viem, že vám to nepomôže, ale ide o princíp.

9 29.01.2023

To, čo tu predvádzajú ilustrátori, je tak neskutočné, že o Batman: Evropa nemám problém vravieť ako o jednom z najlepšie nakreslených Batmanov zo všetkých jeho stoviek príbehov, aké mi kedy prešli rukami. Prirovnal by som ho ku klasickému Arkhamu od nezabudnuteľného Davea McKeana a to už je fakt megapoklona. Žiaľ, po stránke scenára je to horšie. Scenáristi Matteo Casali a najmä Brian Azzarello (Joker, Lex Luthor: Muž z oceli) neodviedli zlú prácu, lež čakal som viac. Zápletka je nalejme si čistého vína skôr len zámienka pre to, aby Batman a Joker putovali po európskych metropolách... a asi aby sa teda Batman lepšie predával nielen v USA, ale aj na starom kontinente? Niektorí považujú za geniálne spojiť Batmana a Jokera, no toto sa samozrejme v minulosti stalo už viackrát. Ale áno, tentoraz je to úprimnejšie a silnejšie, lebo vieme, že to nie je rafinovaná hra, keďže ako Temný rytier, tak klaun gothamského zločinu sú reálne infikovaní smrteľným jedom a tak musia spolupracovať a nie hádzať jeden druhému polená pod nohy. Takže sa síce slovne doberajú, ale sme ušetrení únavných klišé, kedy Joker Batmana v najnevhodnejšej chvíli zradí, spustiac tým samoúčelnú 7-stranovú akčnú scénu. Vôbec, Batman: Evropa je značne neakčný, psychologický a temný komiks. To je ostatne poloha, ktorá nášmu netopierovi odjakživa sekla najlepšie. Obaja páni vytvorili výborne fungujúci tandem, keďže nezabúdajme, že áno, Joker je síce šialenec, ale geniálny šialenec. Takže toto spojenie určite nie je z rangu Einstein/Hloupý Honza. Naopak, niekedy dokonca Batman pôsobí ako ten pomalší, určený len na hrubú silu, kým Joker si všíma detaily. Jednotlivé mestá nevyzerajú ako keby šlo o americkú produkciu, ale ako keby DC oslovilo najtalentovanejších tvorcov z tých-ktorých krajín, ktorí rozumeli dušiam svojich miest. Ono je to vlastne sčasti pravda, keďže jeden ilustrátor je Francúz, druhý Španiel, tretí Talian... Scenár nie je zázrak, ale zas priepasť medzi slabým scenárom a úchvatnou kresbou nie je tentoraz až taká hlboká, ako pri Batman: Můj temný princ, od Mariniho. A keď som jemu dal 4*, tak tomuto ich musím dať tiež.

7 29.01.2023

Ako jednotka a dvojka, aj trojka ma bavila. Páči sa mi fantastická vizuálna stránka, ktorú jej vtisol môj obľúbený Henrichon. Tentokrát berú dych hlavne boje pri arche a flashback o zrode sveta. Páči sa mi formát, ktorý komiksu vtisla Mladá fronta (A4, tvrdá väzba). A v neposlednom rade sa mi páči scenár, ktorý sa nebojí pristupovať k téme kontroverzne a prísť s hlavným hrdinom, ktorý je fanatik. Celé je to ale napísané tak, že mu držíte palce, keďže ľudstvo je tu prezentované ako banda krvilačných zmrdov, ktorí si zaslúžia (doslova) utopiť. Odvrátenou stranou scenára je, že ostatné postavy budia ľahostajnosť. Nezaujímajú nás, nebaví nás orientovať sa vo vzťahoch medzi nimi. Tretí diel je drsný, dostavila sa apokalypsa, nastáva boj pri arche a nasleduje samotná plavba. Je to atmosférické, silné, kruté, realistické, naturalistické a v neposlednom rade presvedčivé. Mladá fronta situáciu každopádne nezvládla a (údajne pre slabý predaj prvých dvoch dielov) záverečný štvrtý diel nikdy nevydala. Zvláštnosťou (nie v pozitívnom zmysle slova) je, že v trojke nemá žiadny priestor Matuzalem, ktorého príbeh tak zostáva neuzavretý (na rozdiel od filmu). Prvý raz sa mi páčila konečne už aj obálka, hoc treba dodať, že Noe na nej vyzerá ako Russell Crowe, čo je v rozpore so samotným komiksom, kde vyzerá skôr ako Thorgal.

6 23.01.2023

3,5*. Kingovci majú zjavne obrovský problém s temnými automobilmi a motorkami (Z buicku 8, Dolanův cadillac, Christine, poviedku Jízda dokonca napísali spoločne). Na Vánoční říšu som sa najskôr tešil a potom som sa do nej začítal a žiaľ nebolo až také geniálne, ako som čakal. Pred čítaním som bol prevsedčený o tom, že tomu dám minimálne 4* (román som nečítal), ale nakoniec prevládlo skôr mierne sklamanie. Komiks je to veľký, o to pokoj. Fakt, fakt veľký. A to nielen rozmermi a pevnou väzbou, ale tiež výtvarnou stránkou a istými aspektami scenára Joea Hilla. Jeho vízia je drsná, groteskne brutálna a nepochybne poburujúca. Ilustrátor Charles Paul Wilson III (Legendy o Myší hlídce 2) mu následne šiel na ruku, obaja páni sa zjavne našli. Niektoré zábery sa mi páčili menej, ale vo všeobecnosti odviedol Wilson kus roboty. Na príbehu mi vadilo, že charizmatický Charlie Manx postupne ustúpil do úzadia a prenechal priestor postavám, ktoré až tak nestrhnú. Záporné ma nechávali ľahostajným a kladné ma pre zmenu nudili. Navyše, jedna záporná sa fyzicky podobá na Manxa, čo je divné. Epilóg ma nudil. Celkovo je komiks na niektorých miestach zbytočne ukecaný (po kom to asi Joe zdedil?) a celková úchylnosť mi pripadala povrchná. Áno, máme dočinenia s krvákom, ale nedokázal som sa zbaviť pocitu, že pripomína Tima Burtona, ktorý kedysi mal neskutočné vizuálne videnie sveta, lež k hororu mali ďaleko. Nevedel som si pomôcť, mne proste rozkročenie medzi dark fantasy a dospeláckym hororom so sexuálnymi motívmi nevyhovovalo. Rušili ma tiež chaotické strihy v deji: hrdina je zranený, bacharka ho musí niesť na chrbte s útočníkmi za sebou a s takýmto nákladom sa jej pred nimi podarí ujsť a ukryť v ruskom kole? Komiks obsahuje viacero slovných a iných narážok na scenáristovho otca (Claiborneová, búrka storočia, talizman). Oceňujem farby Jaya Fotosa (Zámek a klíč).

10 23.01.2023

Druhý diel sa nesie v znamení stavby archy a nezadržateľného príchodu konca sveta. Keďže od udalostí z prvej knihy ubehlo desaťročie, stavba jednak finišuje a jednak z detí sa stali puberťáci s rozbúrenými hormónmi, takže situácia je napätá. Na nálade nepridáva ani vodca záporákov Akkad, ktorý sa prirodzene chce zachrániť pred koncom sveta a tak s Noem uzavrie dohodu. To je mimochodom v rozpore s neskorším filmom, kde síce postava Akkada neexistovala, ale zjavne ňou bola tá, ktorú následne hral Ray Winstone, len sa proste z Akkada premenovala na držte sa Tubal-caina. S blížiacim sa príchodom apokalypsy sa stávame svedkami čoraz mrazivejších a epickejších výjavov. Pri pohľade na Akkadov tábor pochopíme, prečo je lepšie, aby ľudstvo vyhynulo a prenechalo priestor na planéte zvieratám. Ani teraz sa mi nepáčila obálka, tentoraz z dôvodu, že vzbudzuje dojem mangy (len vo mne?). Nebavili ma telenovelové vzťahy medzi puberťákmi: ona miluje jeho, on miluje ju, tretí tínedžer žiarli... Ale nebolo toho veľa, dalo sa to zvládnuť. Rušila ma občasná zlá nadväznosť jednotlivých scén, vinou čoho som miestami nevedel, či medzi jednotlivými okienkami ubehlo pár minút, hodín, dní alebo dokonca týždňov. Inak ale musím ísť na 4*, scenáristicky to má k dokonalosti ďaleko, ale páči sa mi, že to ukazuje svet ľudí v neprikrášlenej podobe so všetkým zlým, drsný a odsúdeniahodným, čo k tomu patrí. Plus samozrejme za úchvatnú vizuálnu stránku, hoc ani teraz sa mi nepáčili tváre postáv, ale ostatné výtvarné výjavy brali dych.

5 23.01.2023

Kto by zabudol na rozporuplný (anti?)biblický apokalyptický historický (?) triler (?) Noe režiséra Aronofského? Keď som ho videl prvý raz, vôbec som si ho nepripustil k telu, ale v nasledujúcich rokoch ma začal čoraz viac fascinovať a dnes musím pripustiť, že je každým ďalším pozretím silnejší, úžasnejší, veľkolepejší. Zároveň ale stále platí, že (v dobrom) šialené scény striedajú scény banálne, nudné a predvídateľné, ktoré nedokážu spasiť (ehm) ani Jennifer Connely, Ray Winstone a Emma Watson. Diváci boli každopádne na film napriek jeho nedokonalosti zvedaví, takže inak strašne temný a svojský projekt pri rozpočte 125 miliónov na celom svete zarobil fajnových 362. OK, to už píšem recenziu filmu. Takže k veci. Film vznikol v r. 2014. To sa vie. Už menej sa vie, že tri roky predtým Aronofsky inicioval vznik 4-dielneho rovnomenného komiksu, ktorý spolunapísal s Arim Handelom, s ktorým následne spolunapísal scenár k samotnému filmu. Výsledok ich práce nakreslil Niko Henrichon (Smečka z Bagdádu, Doctor Strange). Komiks prekvapivo prvý raz vyšiel vo Francúzsku. K nám sa dostal v r. 2014, teda v dobe premiéry filmu. Behom jediného roka Mladá fronta vydala tri diely. Žiaľ, pre slabý predaj štvrtý vydať odmietla. Nechám to bez komentára. Prvý diel je každopádne skvelý. Ťažko ho opísať, ale je to čosi ako predloha k filmu, pričom však v samotnom filme niektoré veci vyzerajú úplne inak, než v komikse a iné sú také presné, až komiks v niektorých okamihoch pripomínal farebný storyboard. Niektoré momenty sú rovnaké i po obsahovej stránke, ďalšie sa vydávajú trochu inou cestou. Niektoré nápady sú monumentálnejšie v komikse, iné (prekvapivo?) vo filme. V prípade, že ste ateisti, nemusíte sa báť, že Noe nie je pre vás. Je. Dokonca si myslím, že Aronofsky ako pri filme, tak pri komikse urobil veci sympaticky kontroverzné, vďaka ktorým to viac, ako časť Biblie, pripomína skôr apokalyptický fantasy triler o tom, že najväčším problémom planéty je ľudstvo a bolo by super, ak by vyhynulo, lebo je plné násilníckych negramotných blbcov. Henrichonovo umenie mám rád, takže po výtvarnej stránke mi komiks sadol. Pochmúrny svet tesne pred pádom vystihol úžasne, Babylon je úchvatný. Jediné, čo mi vadilo, boli tváre postáv v čele s hlavnou, pri ktorej som neustále myslel na charizmatického Crowea, ktorý sa kvôli presvedčivejšiemu stvárneniu počas natáčania nesprchoval a pribral, čo sa odzrkadlilo na jeho presvedčivom výkone. Obálka vyzerá ako keby Thor čakal na Mad Maxa. Za mínus považujem postavy, ktoré mi boli ľahostajné. Dokonca by som ani nepovedal, že sú to normálne postavy so vzťahmi a charakterom, skôr len povinné figúrky na šachovnici. V neskorších dieloch sa to zlepšilo, ale stále žiadny zázrak (ehm).

7 21.01.2023

Keď som zistil, že tento komiks existuje, povedal som si, že takú koninu jednoznačne musím čítať. Predtým som mal skúsenosť s crossoverom Batmana a Ninja korytnačiek a oba boli skvelé (hovorím samozrejme o tých z pera Jamesa Tynionaa IV, nie o komikse od Matthewa K. Manninga), tak som smelo šiel aj do spojenia so Scooby-Doo. Nuž. Mala ma varovať už obálka, zjavne orientovaná na detského čitateľa. A to takého, že ozaj malého. Toto je určené hrubým odhadom tak pre deti okolo osem rokov. Presne takým štýlom je to nielen napísané, ale nanešťastie tiež nakreslené. Bavila ma sebareflexia (poukazovanie na Shaggyho a Scoobyho „inteligenciu“ a ustráchanosť, tanec batusi, Kríza nekonečných Scoobyov) a vtipná kapitola s Myronom Trošku Protivným, aspoň za to dávam 2*. Proste komiks pre deti s usmievajúcim sa Batmanom, čo hovorí za všetko. Samozrejme nesmie chýbať výchovný apel (nesúďte ľudí podľa pohlavia, ale podľa ich skutkov a povahy, najhorší je strach pre samotný strach atď.). Animovaný Scooby-Doo bol seriál môjho detstva, ale toto nezachránila ani nostalgia.

5 19.01.2023

(SPOILER) Nečítajte si anotáciu a rovno sa začítajte do tejto útlej a i vďaka tomu svižnej knihy. Niektorí autori ale píšu tak príšerne, že u nich sú rozvláčne aj dve strany. Kealan Patrick Burke medzi nich nepatrí. Áno, Kyselé bonbony (TO je názov) sú fakt skromná knižočka, v Golden Dog ostatne vychádza v edícii Zrnka temnoty, takže nemá ani sto strán. Nízky počet strán však rozhodne nie je jediný dôvod, prečo ju prečítate za jeden deň. Burke ide bez zastavenia a váhania sebavedomo rovno k veci, baví ho to, je pár krokov pred čitateľom a ten si váži, že s ním jedná autor, ktorý ho nepovažuje za blbca. Zápletka je nepredvídateľná. No a že sa nedá vymyslieť nič originálne. Trt makový! Vďaka malému počtu strán a kvalitnému autorovi je tempo závratné, v podstate nemá šancu začať nudiť. Trocha som sa obával, či to autor ku koncu nevzdá v zmysle, že zvolí ľahké vysvetlenie typu „všetko sa to hrdinovi len zdalo“. Našťastie Kealan v poslednej chvíli neucukol a zostal drsný od začiatku do konca.

12 19.01.2023

Úchvatný, prekrásny kus komiksu. Už tá pevná väzba, papier, lacetka a formát A4, ktorým v komiksoch asi nikdy nič nepokazíte. A to som ešte nezačal básniť o dych vyrážajúcej čierno-bielej kresbe. Týmto komiksom je nepochybne radosť listovať. So scenárom je to horšie, keďže príbeh samozrejme notoricky poznáme z kultovej Stokerovej knihy. Treba ale dodať, že scenárista (a ilustrátor v jednej osobe) Georges Bess (Bílý láma) zápletku predsa len na pár miestach jemne, hoc neškodne (a teda zbytočne?) inovoval (napr. istá postava tu na rozdiel od románu prežije). Sledovať to, čo predvádza Bess ako ilustrátor, je pohlcujúce, fascinujúce a imaginatívne. Je tu však jedna maličká skupina ľudí, ktorí z toho nebudú až takí užasnutí a to z jedného dôvodu. Ten dôvod má meno. Dracula - skutečný deník Jonathana Harkera. V r. 2005 ho vydal Netopejr a to, čo v ňom predviedol génius Radim Končandrle, je neskutočné. Keď som ho pred temer dvoma desaťročiami čítal, absolútne ma odrovnal a dodnes ho považujem za to najlepšie z nesuperhrdinského komiksu, čo som kedy čítal. Jednak je to ešte o chlp úchvatnejšie nakreslené, než toto a jednak sa príbeh obmedzil na Harkerov pobyt v desivej Transylvánii, čo je moja najobľúbenejšia pasáž románu. Naopak, Bessov Dracula je (relatívne skratkovitou) adaptáciou slávneho románu, takže ma to jemne nudilo. Bess dokonca temer úplne vyhodil moju druhú najobľúbenejšiu pasáž z románu a to grófovu mrazivú plavbu škunerom Démétér. Komiks má v mojich očiach ešte viacero ďalších chýb. Jonathanova pasáž je ustrihnutá. To, ako sa mu podarilo utiecť z hradu, aspoň slovne vysvetlil, ale radšej to mali ukázať, stačilo na to predsa pár okienok. Občas tomu chýba základná logika (sprchovanie hadicou oblečeného pacienta, no neviem), nepochopil som, aký zmysel pre neskorší dej má niekoľkostranový úvod z (inak nádherného) cintorína. Tatko poňatý Renfield podľa mňa predstavoval slepú uličku. A kto schválil hnedé písmo na čiernom podklade (viď. zadná strana obálky)? Inak ale skvelá vec, akú asi nutne musí mať každý fanúšik komiksu, dvojnásobne hororového. Takmer každé okienko, každý panel sú malým umeleckým dielom. Okrem samotnej uchvacujúcej kresby rozhodne oceňujem ešte pekne vystihnutú dobovú atmosféru (slovník, správanie, oblečenie). Mignolaov Drákula ma bavil menej, ale zas Dracula - skutečný deník Jonathana Harkera viac.

12 18.01.2023

Kto čítal predchádzajúcu knihu Rossa Jefferyho, Zůstanou jen skvrny, možno aj teraz bude čakať niečo drsné, na hranici hororu. Ako ale avizuje zadná časť obálky, toto nie je horor, ale silný príbeh. Keďže mám slabosť pre horory, minule ma to bavilo predsa len o štipku viac, ale faktom je, že i druhé české Jefferyho vydanie predstavuje značne intenzívny zážitok. Jefferyho štýl sa nezaprie: opäť je to obnažené, realistické, presvedčivé, naliehavé, naturalistické, zbytočne to nechodí okolo horúcej kaše, ale to ide rovno k veci a práve aj vďaka tomu je to úderné ako rana kladivom do hlavy. Autor zaujímavou formou rozpráva príbeh jedného dieťaťa, ktoré sa neskôr stalo mužom. Ross skáče naprieč rokmi, až desaťročiami, sledujúc inkriminované dieťa od narodenia až po dospelosť, keď už má svoje vlastné deti. Pri ich výchove sa snaží poučiť chýb svojho otca, ale ako to už v rodičovstve býva, pre zmenu robí svoje vlastné, nové chyby. Jeho otec to myslel dobre, ale nie vždy bol dokonalý a spravil viacero chýb. Vrátane veľkých, ktoré jeho potomka plus-mínus navždy poznačili. Istým spôsobom z nás ale i traumy môžu spraviť lepších, hodnotnejších ľudí, nie je tak? Je to sympaticky krátke, vďaka tomu svižné a stagnuje len minimálne (mňa nudila pasáž z tenisu a „súboje“). Trocha som sa obával, že Ross Jeffery to na konci nezvládne a naservíruje nám dokorán otvorené finále, čo by v tomto konkrétnom prípade nebola moja šálka kávy. Našťastie obavy sa ukázali byť zbytočné.

10 17.01.2023