kurama45 komentáře u knih
Ja som si už hovorila, kedy Vetinari dostane väčší priestor. Nesklamal. Bodaj by sklamal, keď na niekoľkých stranách zachraňoval osla a žongloval. Nie naraz, samozrejme :D.
No a najväčší záchvat smiechu? „Veni, vidi, Vetinari!“
Aj takto by sa mala vyučovať história. Nielen cez kusé informácie a strohé fakty, ale aj cez osobné príbehy. Nielen z odstupu cez masy, ale aj (a hlavne!) cez jednotlivcov. Možno by sme si potom nemuseli ako hlupáci pravidelne hovoriť, že sa história opakuje.
Viac v recenzii.
Surová ale nie krutá kniha o dospievaní jedného chlapca. Kniha je tematicky rozčlenená na štyri úseky (Zárodek, Larva, Nymfa, Imago) a je to taký Bildungsroman pre dospelých. Odohráva sa kdesi v neznámej krajine, ktorá podozrivo pripomína severskú rybársku dedinu za komunizmu, ale nikdy to nie je povedané priamo. Príbeh akoby nebol zakotvený v našom čase a priestore. Občas sa vyskytnú nejaké náznaky, ale záver si musí každý urobiť sám.
SPOILER Hlavný hrdina Nami nemá šťastný život. Vyrastá bez rodičov, neskôr i bez starých rodičov, jeho milovanú znásilnia ruskí vojaci, v meste, do ktorého ujde sa jeho jedinému priateľovi stane nehoda, skončí pri drogovom dílerovi…
Spočiatku sám nevie, čo vlastne robí a životom sa iba pretĺka, neskôr sa pokúša nájsť vlastnú matku, na ktorú si spomína iba matne. No i keď sa mu to nakoniec podarí, vôbec nenasleduje klasické „a žili šťastne až do smrti”. KONIEC SPOILERA
Napriek tomu to nie je číra depresia. Skôr to celé pôsobilo tak snovo, akoby tá skutočná špina a hnus boli zakryté milosrdným plášťom hmly. Jazyk je síce drsný (nechýbajú vulgarizmy, tie sú tam dokonca na každej stránke, naturalistické opisy a scény), ale zároveň veľmi lyrický a nežný.
Príbeh sledujeme v prítomnom čase. Bellová doň nie veľmi nenápadne zakomponovala aj problémy súčasnej doby, viď pasáž o islamizácii jednej dediny. Tieto časti boli divné. Dosť.
Podľa mňa je to veľmi kvalitné dielo (bolo ocenené Magnesiou Litera), ktorého cieľom nebolo zobraziť konkrétny dej, ale skôr v čitateľovi vyvolať rôzne pocity.
Jediný skutočný problém mám so záverom. Akoby chýbal nejaký „zakončenejší“ koniec. Alebo som proste nepochopila nejakú úžasnú metaforu :D.
„Když zůstane s čerstvě položeným asfaltem sám, kreslí do něj Nami nenápadně svou bolest.“
Iskrivý príbeh o troch čarodejniciach nie nepodobných vašim sympatickým, ale šibnutým susedkám. Paráda.
Predchádzajúce časti som nečítala, vrhla som sa rovno na hlavnú ságu. Aby to bolo ešte divnejšie, tak som počúvala audioknihu v originálnej poľštine (geniálny počin s úžasnými zvukovými efektami) a do toho som pred sebou mala český preklad, pretože moja poľština zasa nie je bohvieaká skvelá. Ubehlo mi to až podozrivo rýchlo, čo sa mi väčšinou stáva len pri podstatne akčnejších knihách. Kniha mi prišla ako krásny úvod a príprava na niečo úžasné, čo ma čaká v ďalších častiach. Mimochodom, jediná fantasy séria, ktorú poznám, založená na slovanskej mytológii. K postavám sa zatiaľ vyjadrovať nebudem, čakám, čo s nimi Sapkowski spravil v ďalších častiach. Zatiaľ teda skvelé.
Najprv som na hrdinu nadávala. Nesympatický idiot preplnený vidinou o vlastnej genialite, pravde a dôležitosti. Potom som ho pripodobňovala k ľuďom, ktorí tiež dokopy nič zlé nespravili a napriek tomu mi neskutočne pijú krv. A nakoniec som sa večer pozrela do zrkadla sama na seba a začala premýšľať…
Ako tak pozerám, nik sa nezmieňuje o tom, že bola hlavná hrdinka mentálne retardovaná (takúto naivitu by som neverila ani štvorročnému decku, nieto dospievajúcej žene), ani o tom, že hlavný hrdina nemal chrbtovú kosť, pretože sa z grobiana v dokonalého džentlmena zmenil ako mihom čarovného prútika. A to sa tam ani neobjavil Harry Potter.
Prebiehalo to asi takto:
Mariannu prepadnú v kočiari, skončí s výzorom bezdomovkyne. Zničená Marianna vojde do hostinca, kde sa na ňu škerí protagonista Philip.
Marianna na Philipa: „Hej ty, pomôž mi.”
Philip na Mariannu: „Pchá, na to zabudni.”
Marianna na Phillipa: „Vy, pane, nie ste džentlmen.”
Phillip na Mariannu: „Ó, láska môjho života, sorry, som nechcel, I love you, vezmeš si ma? Znesiem ti aj modré z neba.”
Zvyšok príbehu sa Phillip snaží nenápadne Mariannu baliť, ale tej to samozrejme nedochádza, lebo sa asi povarila vo vriacej vode dlhšie ako deväť minút a je natvrdlejšia ako vajce na tvrdo.
Ale aj keď je to celé jedna veľká fraška, človek sa aspoň zasmeje. Bodaj by nie, keď sa dočíta, že Marianniným koníčkom bolo točiť sa okolo vlastnej osi (nie, nevymýšľam si).
„Španielska telenovela“ a dobrá knižná klasika, fantasy, ktoré sa tvári, že je realizmom a príbeh, ktorý skončí odviaty vetrom. Doslova.
(SPOILER) Keby nebola kniha písaná takým krásnym poetickým jazykom, viem si predstaviť, že by mi pripadala ako totálna fraška. Predsa len, láska s divným otrhaným cudzincom na prvý pohľad, neprajná rodina, vášnivý románik, nečakané dieťa, útek do divočiny bez prípravy – a pritom mala byť hlavná hrdinka dievča z farmy…
Nelogickostí je tam naozaj plným priehrštím, no je to písané tak jemne lyricky, že mi všetky protesty niekam odplávali, ako lístie, ktoré zo stromu padá do rieky, bola som strom, kniha bola rieka.
A teraz mám v duši pokoj a v žalúdku strašnú chuť na sladkú broskyňu.
Väčšina príbehu sa točí okolo Randovej objektivizmu a politiky libertarianizmu, ale je to napísané s priam remeselníckou pútavosťou. Inak povedané, zhltla som to raz-dva.
„Lidi v sobě musejí mít nějakou hluboce zakořeněnou představu upírat ostatním to, co jim dělá radost. Pravidla, zákony, vždycky mají potírat toho druhýho. Jakobychom v sobě nosili temnotu, kterou se nám nepodařilo setřást ani poté, co sme slezli ze stromu. Nikdo z těch lidí totiž neřekl: „Prosím, schvalte to, abych já nemohl dál pokračovat v dělání toho, o čem vím, že bych dělat neměl. Net, přátelé. Vždycky šlo o něco, co nesnášeli u svých sousedů. „Zabraňte jim v tom pro jejich vlastní dobro.“ Ne proto, že by to snad nějak ubližovalo komukoliv jinýmu.“
Postavy sú viacmenej sympatické, i keď občas ploché vo svojom správaní a uvažovaní. Mikovi sa nedá nefandiť, ale neubránila som sa paranoji, či ich nakoniec nezradí.
Hlavný hrdina nakoniec pôsobil väčšmi ako stroj než samotný Mike. So všetkým sa rýchlo vyrovnal a zmieril. Kam ho poslali, tam šiel, a to aj napriek tomu, že v sebe údajne nemal ani jeden revolucionársky gram.
Celkom by ma zaujímalo, aké skóre by kniha získala v Bechdelovom teste. To nepriamo súvisí aj s tým, ako veľmi bije do očí súznenie so sexuálnou revolúciu. Podľa Heinleina sa Luňáci v tomto (ale iba v tomto) smere medzigalaktickou rýchlosťou odpútali od evolučnej línie Homo sapiens na Zemi a vzali si príklad od polygamných orangutanov…
„V každé době je nutné přispůsobit se populárním mýtům. Kdysi dávno byli králové vybíraní božstvem, takže někdo musel zařídit, aby bohové dostali na výběr toho správneho kandidáta. V dnešní době je nejoblíbenějším mýtem vláda lidu. Ve své podstate však jde o totéž.“
„… rozrazte, rozrazte mi staré desky!“
Existuje jeden obraz na ktorom sú dve ťavy. Jedna v noci, druhá ráno. Tá prvá je priviazaná, tá druhá nie, ale aj tak poslušne stojí a čaká. Fígeľ spočíva v tom, že je to jedna a tá istá ťava, ktorá sa počas noci zmierila so svojím osudom a prestala bojovať. Nech si už o Nietzscheho filozofii a vplyve myslíme čokoľvek, je ťažké neobdivovať jeho odvahu a cieľavedomosť. Napriek tomu, že ho sužovali zdravotné problémy, musel opustiť miesto učiteľa, viedol izolovaný, chudobný, celibátny život, priateľov by mohol zrátať na prstoch jednej ruky a jeho dielo bolo takmer úplne ignorované, v tichosti vytrval.
Málokto sa s problémom nihilizmu popasoval tak čestne ako on. Žil presne to, čo hlásal a v tomto zmysle svojho nadčloveka dosiahol.
Nomen omen dnešnej doby je jeho: „Všetci ľudia prežívajú príliš veľa a myslia príliš málo. Trpia zároveň extrémnym hladom a kolikou, a preto sú stále chudší a chudší, bez ohľadu na to, koľko jedia.“
Posledná, štvrtá časť knihy ma však trochu minula. Bola až príliš alegorická a figuratívna. Vidno, že pôvodne nebola určená verejnosti, ale iba Nietzscheho priateľom a k prvým trom častiam ju pripojili až dodatočne po autorovej smrti.
Prečítala som si knihu, vysvetlivky úžasného prekladateľa a vypočula audioknihu (je v skrátenej verzii, aj keď vám budú tvrdiť opak…). Minula som tony lepiacich papierikov na poznámky. Hádala som sa s autorom, sama so sebou a so všetkými, kto nad týmto diamantom pokrytecky mávli rukou. A teraz si idem dať repete. Za púhych 99 českých korún som dostala cennejšiu literatúru, ako sú moje zväzky viazané v koži. Čestné miesto bude mať na poličke pri Kierkegaardovi, majú sa o čom rozprávať.
„Pokud myslíš, že jsi schopen ničit, zamysli se i nad tím, že jsi schopen budovat.“
Prvých cca 150 strán trvalo, kým som sa do tej buchle začítala, ale potom to tak nejak odsýpalo samo. Prinajmenšom som si už aspoň nemusela v zadnom registri vyhľadávať každé divné židovské slovíčko/narážku/tradíciu. Autorka si vzala v opačnom číslovaní príklad z hebrejských kníh a je celkom praktické, keď človek vie, koľko mu ešte zostáva do konca.
Súhlasím, že kniha nie je kvôli bohatým opisom, listom a rozpitvávaniu všedných životov veľmi dynamická, ale mne sa to tak páčilo. Dej vďaka tomu plynul úplne prirodzene a celkový rytmus sadol k popisovanému 18. storočiu ako riť na šerbeľ. Toto defilé postáv, väčších a menších príbehov, ktoré sa všetky skôr či neskôr, menej či viac sústredili okolo Jakuba Franka, pripomínalo staré zatuchnuté romány. Fascinujúce čítanie je kontrastom k idealizovaným románom o osvietenstve.
Nakoniec by ma zaujímalo, ako by dopadol Jakub a podobní heretici dnes. Koniec koncov, osobných a iných modiel máme čoraz viac.
Odchádzam príjemne unavená a odškrtávam si ďalšiu nositeľku Nobelovej ceny za literatúry, aj tentokrát zaslúženej.
„Má duše
se nenechá zavřít do vězení,
do klece ze železa nebo do klece ze vzduchu.
Má duše chce být jako loď na nebi
a hranice těla ji nemohou zastavit.
A žádné zdi ji neuvězní:
ani ty, které postavily lidské ruce,
ani zdi slušnosti,
ani zdi laskavosti
nebo dobré výchovy.
Nepolapí ji krásná slova,
hranice království,
dobrý původ – Nic.
Duše přelétává nad tím vším
velmi snadno,
je nad tím, co se nachází ve slovech,
a mimo to, co se ve slovech nenachází.
Je mimo radost a mimo strach.
Překračuje to, co je hezké a vznešené,
jakož i to, co je zlé a strašné.
Pomoz mi, dobrý Bože, a zařiď, aby mě život nezranil.
Dej mi schopnost mluvit, dej mi jazyk a slova
a pak vyslovím pravdu
o Tobě.“
Vďakabohu, že nie som ani jedna z postáv v knihe, ani jedna jediná… Slušní lidé je slušný psychotriler so všetkým, čo k tomu patrí: nechýba napätie, zaujímavé zvraty v deji, temné a menej temné tajomstvá, frustrácia, ale i nádej a akurátna štipka predvídateľnosti. Nedokázala som prestať čítať a občas ma až trhalo pretočiť na koniec knihy, aby som zistila, ako to celé dopadne. Vydržala som a odmenou mi bolo ďalších pár prekvapení. Klobúk dole.
(SPOILER) „Nic tak nedokazuje nejednotnost jako urputné přesvědčování o nastolené jednotě na každém rohu.“
Ehm, francúzska revolúcia sa nám tak nejak zmenila na ruskú… Poznáte povestný Sanderlanche Brandona Sandersona, keď sa ku koncu svojich tisícstranových buchlí zrazu všetko na čitateľa vysype a valí sa akcia za akciou? Tak taká bola Moudrost davů. Akože celá.
Leo dopadol, ako si zaslúžil, hehe. Savine dopadla lepšie, ako si zaslúžila, asi to majú v rodine, a tak ako Gloktovi musím tlieskať aj jej. R.I.P. Orso, aký život, taká smrť? Aj by som napísala, že Rikke vyhrala, ale zjavne nevyhral nikto, lmao a všetci skysli ako víno.
P. S.: Nechápem, prečo tu je iba niekoľko komentárov a ani sto hodnotení. Ľudia sú slepí.
„Nikdy nezůstávej na místě, odkud nemůžeš snadno odejít a neohlížet se přes rameno. Nikdy nevlastni nic, co nemůžeš opustit. Nikdy si nedělej přátele, ke kterým se nemůžeš otočit zády. Žij život, který nezanechává stopy.“
Nehnevajte sa, ale takto priateľstvo nevyzerá. Možno aj preto mám tak málo priateľov, ale vždy si budem ceniť viac krutú úprimnosť, ako empatické nariekanie. Jeden „priateľ“ vidí, že sa ten druhý ničí, ale bojí sa, že ak mu nanúti pomoc, tak ho stratí. A tak mu radšej vo všetkom so psími očami ustupuje. Wow, fakt hlboké priateľstvo. A toto je rozťahané na 600 strán, plus nesmie od druhej strany chýbať zaškrtnutie všetkých politicky korektných a progresívnych tabuliek.
Abraham Twerski raz vyrozprával krásny príbeh:
„Mladý muž. Prečo ješ tú rybu?“
„Pretože milujem ryby.“
„Aha, miluješ ryby, a tak si ju vytiahol z vody, zabil a uvaril. Nemiluješ rybu, ale seba.“
O podobnom vzťahu je celý Malý život, rozdiel je v tom, že autorka došla k opačnému záveru. Ach, a aby sme nezabudli, aké „prekvapivé a nenápadné“, že všetky postavy z náboženského prostredia boli v skutočnosti pedofilné (a iné) svine. Bomba, fakt. Ako jednoducho sa potom fandí istým názorom a jednej strane, však?
Kniha je napísaná pútavo, to jej neberiem a zúfalstvo z príbehu priam srší, ale ten nekritický ideologizmus ma fakt mrzí.
Nebolo to najhoršie, avšak pripadalo mi to už prestrelené. Akoby každý musel byť nejaký čudák s traumou, závislosťou alebo divným správaním. Navyše sa tam kopilo až priveľa šťastných náhod, tobôž keď celé to ich oddelenie pracovalo tak nejak entropicky. Zabavila som sa a počúvalo sa to fajn, ale o niekoľko týždňov ani nebudem tušiť, že taká kniha existuje.
„Pokaždé když cestovatel přijde do nového města, nachází znovu nějakou svou minulost, o které už nevěděl, že ji má: cizota toho, čím už nejsi anebo co už nemáš, na tebe číhá na cizích místech, kterých ses nezmocnil.“
Moje neviditeľné mesto duše navštívil Calvinov Marco Polo a už odtiaľ neodišiel. Nádherný výlet do fantázie. Je to takmer ako keď otvoríte náhodnú škatuľu a objavíte úžasný dezert, celú kopu božských praliniek, stačí si iba vybrať a chute sa nabaľujú a stále je tu niečo nové a stále je čo objavovať. Asi je jasné, že som sa do knihy zamilovala.
„Triumf nad nepřátelskými vládci z nás učinil dědice jejich dlouhotrvajícího úpadku.“
Kniha je písaná zábavnou formou po menších celkoch, ktoré spolu tvoria extrémne zaujímavý celok. Problémy nie sú vysvetľované polopatisticky, ale komplexne a čitateľ sa naučí kriticky myslieť. Celé to prebiehalo nasledovne: „Je to takto. Ale vlastne nie je. Možno je. Ale čo ak A zamysleli ste sa nad? Nezabúdajme však ešte že“ Napodiv ma to nefrustrovalo, ale podnecovalo.
Strašne sa mi páčili nádherné a prehľadné ilustrácie a presne kvôli nim knihu hodnotím oveľa pozitívnejšie ako Flegrov Úvod do evoluční biologie.
Pokiaľ ide o negatíva, pre zbytočne hrubé strany (a tým pádom aj finálnu hmotnosť) by sa kniha dala použiť ako vražedná zbraň na zatvrdilých odporcov evolučnej teórie nie iba metaforicky, ale aj doslovne. Rozkúskovanie textu na hlavný prúd a vedľajšie doplňujúce boxy je na jednej strane dizajnovo pútavé a chápem, že nosný text vďaka tomu nebol preplnený, na druhej strane to pôsobilo pri čítaní rušivo. Keď sa človek začítal do boxu, chvíľu trvalo, kým sa opäť orientoval v texte a naopak. Boxy, na ktoré navyše text odkazoval často neboli priamo pri danom texte, ale až o pár strán, či desiatok strán ďalej/späť. Áno, na jednej strane to krásne ukazuje prepojenosť evolúcie, na strane druhej ma to miatlo a musela som si kvôli prehľadnosti lepiť papieriky na boxy, ktoré som už prečítala
Knihu si určite ešte raz prečítam, ak nie celú, tak aspoň vybrané časti. Odporúčam pre všetkých nadšencov s aspoň malými predošlými znalosťami. Pre ostatných by to bol knižný pôrod.
Medzi japonskou a naratívnou časťou príbehu sa týčila akási stena a namiesto toho, aby sa dopĺňali, pre mňa pôsobili rušivo. Nevedela som zbaviť pocitu, že je to celé trochu nasilu napasovaný obraz Japonska očami západného človeka. Klasický pokoj, pomalý život, hĺbavé úvahy, čajové rituály, chrámy, múdry starý šikmooký dedko atď. Hlavná hrdinka bola nesympatická, ale dobre napísaná. Iné postavy občas pôsobili vyslovene ako nejaké figuríny a často boli rovnako vyumelkované ako popisovaná krajina. Na druhej strane to malo neopísateľnú atmosféru a podvedome ma to upokojilo...
Prvé „domovské“ sci-fi, ktoré ma naozaj bavilo. Prvý šok prišiel hneď na začiatku, keď som vôbec neodhadla, kto bude protagonista a odvtedy sa príbeh uberal kľukatými cestičkami, pričom ma na každej zákrute prekvapoval viac a viac. Oceňujem hlavne to, že boli morálne rečičky zatlačené do úzadia, autor ich nepchal čitateľovi do uší každú minútu a keď už vyplynuli, bolo to prirodzené.
Bola to skrátka parádna jazda.