LiliDarknight komentáře u knih

Americký autor TJ Klune síce prichádza s novou knihou, ale svojim čitateľom ponúka v istom zmysle už tradičné dobrodružstvo. Najradšej sa venuje tematike nájdenej (alebo vytvorenej) rodiny a v tomto smere určite nesklamal. Prekvapil skôr jednotlivými členmi, ktorí sú však rovnako výstrední a svojskí, ako akýkoľvek človek.

Otec rodiny, android a zároveň vynálezca, je pritom oproti ostatným ešte nudný. K nemu sa pridávajú neurotický vysávač so sklonmi k dramatizovaniu a psychopatická mechanická sestrička. Victor, jediný človek medzi nimi, je takisto vynálezca a je odhodlaný opraviť všetkých robotov, ktorých môže.

Napriek istej netradičnosti postáv však medzi nimi panuje výborná chémia. Skvele sa dopĺňajú a opäť zabávajú vynikajúco napísanými dialógmi. Čo prispieva k tomu, že sa na čitateľa prenáša nejedna emócia. Príbeh okrem toho ponúka aj voľné prerozprávanie Pinocchia. Hlavný hrdina sa však líši tým, že je na rozdiel od všetkých ostatných človek. Takisto ako jeho rozprávkový náprotivok, aj Victor sa vyberá do sveta, hoci z iných dôvodov. Jeho cesta je v rovnakej mierne dobrodružná a veľkolepá, stretáva dokonca podobne koncipované postavy a čelí rôznorodým lekciám.

Autor sa však viackrát pristavuje pri tematike rodiny, ako má vo zvyku. Hovorí o putách medzi jej členmi, o sile spomienok a hlavne emócií. O srdciach a ako dokážu zmeniť život a o kvapkách nádeje, čo tie zmeny môžu odštartovať. Niekedy o tom hovorí priamo, inokedy prostredníctvom metafor, takže je na čitateľovi, čo presne medzi riadkami nájde. A či bude vôbec ochotný to tam hľadať.

Vo svojej podstate ide ale o pomerne jednoduchý priamočiary príbeh. Dejová linka má len minimum odbočení a Klune sa celý čas zameriava hlavne na Victora. Čelí bez pochyby dramatickým okolnostiam, no napriek tomu jeho príbeh nie je až taký žalostný. Je teda jasné, že čo sa týka citového vydierania, autor sa trochu krotil. Miesto toho ponúkol skôr oddychovejšie čítanie s veľkou dávkou humoru a situačnej komiky.

Veľkolepých prekvapivých odhalení je tu takisto menej. Viac ako o šokovanie čitateľa ide o postavy a putá, čo si medzi sebou vytvorili a o to, či sú dostatočne silné, aby odolali často drastickým okamihom. A či dokážu nahradiť pomyselné nitky, za ktoré niekto ťahal. Takže kniha v sebe ukrýva aj veľkú dávku nádeje a odhodlania. Čo predstavuje jedno z tých menej skrytých posolstiev a morálnych presahov. Ostatné si už musí čitateľ nájsť sám.

Kniha V životech loutek ponúka v mnohých ohľadoch typický kluneovský zážitok. Autor pracuje hlavne s obľúbenou témou vytvorenej rodiny. V tomto prípade ju tvoria roboti, androidi a človek, no napriek tomu medzi nimi vládne výborná chémia. Okrem toho čitateľ nájde nejedno dobrodružstvo, silne zastúpenú nádej a pomerne priamočiaru dejovú linku. Z toho všetkého nakoniec vzniká príjemné dobrodružstvo s niekoľkými ponaučeniami o odpustení a dôležitosti slobody v rozhodovaní.

3 18.05.2023

Pipin, Eiri a Sebas stále tvoria veľmi nesúrodú a potenciálne zábavnú skupinku. Každý z trojice má svoje vlastné problémy a skryté úmysly. Na čo pomerne okato poukáže slepý trpasličí prorok. Scéna umocnená prítmím lesa čitateľa varuje, že to najhoršie na postavy ešte len čaká. A je jednoduché tomu uveriť.

Súputníci nie sú charakterní hrdinovia pripravení kedykoľvek tasiť meč a brániť česť dámy. Na druhej strane to ale nie sú ani záporáci. Urobili síce veľa chýb, ale občas majú aj svetlé momenty. Väčšinu času sú skôr morálne šedí a veľmi dobre si to uvedomujú. S výnimkou Pipina, naivného elfa z presvedčenia, ktorý verí v to, že je predurčený k veľkým skutkom a túto jeho naivitu mnohí zneužívajú. Iste, aj jeho druhovia sa veľmi často dostanú do problémov, ktoré na nich niekto pripravil, ale určite sa do nich nehrnú s takým nadšením ako sám Pipin.

Nesúrodá trojica teda aj naďalej baví svojou chémiou. Sú to osoby, ktoré by za normálnych okolností nemali asi nič spoločné, no predsa cestujú bok po boku. Dostávajú sa nielen do problémov, ale hlavne sa hádajú medzi sebou (čoho strojcom je v drvivej väčšine prípadov práve Pipin). Tieto doťahovačky sú zdrojom zábavy a hlavne dôkazom, že toto humorné ladenie je presne to, čo knihu ozvláštňuje v zástupe iných žánroviek.

Oproti predchádzajúcim knihám však postáv výrazne pribudlo. Už to nie sú väčšinou len osudy putujúcej trojice, ktoré čitateľ môže sledovať. O slovo sa hlásia, a to dosť výrazne, aj iní aktéri. Každý z nich pritom sleduje na prvý pohľad úplne rozdielne ciele. Svoj príbeh rozpovie napríklad aj strápená poetka, ktorá by rada utiekla typickému ženskému osudu. Okrem toho sa tu objavujú aj ctižiadostiví čarodejníci, ale aj vládcovia túžiaci po nastolení poriadku alebo tí, čo túžia po zisku. A aby toho nebolo málo, zjavia sa tu snáď aj tajní agenti a špionáž.

Každá postava pritom ponúka vlastný pohľad na udalosti a väčšinou aj iný druh zábavy pre čitateľa. Kniha je stále ladená skôr humorne, ale intrigy a mocenské hry sú zase o niečo detailnejšie a prehľadnejšie. Zo začiatku to síce pôsobí, že jednotlivé „pohľady“ nemajú veľa spoločného a majú byť akousi medzihrou pred veľkolepými udalosťami. Postupom strán sa však ukazuje, že v všetko súvisí so všetkým a osudy jednej postavy ovplyvňujú ostatných.

Jednotlivé príbehové línie sa teda pretnú a výsledný obraz je viac ako len príjemný. Kniha síce stále vystupuje skôr ako taký spojovací článok, ale čitateľ sa má čím zabávať. Hlavne tým, že pribudli rozprávači. Takže naraz sledujeme viacero udalostí. Nuda teda nemá šancu uživiť sa. Napätie graduje, niektoré udalosti sa vysvetľujú, ale vo všeobecnosti platí, že sa všetko len komplikuje. Navyše samotný záver prichádza akosi uprostred myšlienky, takže čakanie na pokračovanie bude dlhé.

Kniha Pavučina lásky prináša nielen to najlepšie, čo táto séria ponúka – čiže humor a komicky ladené okamihy. Pribúda postáv a teda aj rozprávačov, takže čitateľ sa môže zabávať mocenskými hrami, intrigami, špionážou, ale napríklad aj opisom takého klasického sedliackeho života. Vďaka tomuto je kniha zaujímavá a dej nestagnuje, hoci príbeh samotný je skôr taký výplňový. Je to most medzi tým, čo sa stalo a čo ešte len príde. A podľa všetkého to ešte len bude epické.

3 21.02.2023

Popravde som od knihy očakávala niečo iné. Vo výsledku mi ponúkla miestami až príliš naivnučké rozpačité čítanie s výraznou romantickou linkou a predvídateľným dejom. Ako oddychové čítanie to snáď obstojí. Problémom je, že postavy mi boli ukradnuté. Ak by zomreli, ani by som si to nevšimla.

3 26.01.2023

4,5*

Larry Correia rozohral v prvom diele Ságy zapomenutého válečníka zaujímavú šachovú partiu. Nebezpečné úklady, tajné konšpirácie, sprisahania, útoky, krviprelievanie a uprostred hrdina – netvor. Prakticky nič nechýbalo a to bol ešte len začiatok. V tomto pokračovaní má čitateľ možnosť sledovať, ako sa plány viacerých aktérov pohýnajú vpred. Niekedy možno až príliš pomaly.

Dej je oproti predchádzajúcej knihe oveľa jednoduchší. Časová línia je lineárna a udalosti sa odohrávajú postupne, s výnimkou niekoľkých okamihov z minulosti. O slovo sa síce prihlásia aj prekvapivé odhalenia, ale je ich menej. Hlavným dôvodom je fakt, že postavy sa viac-menej len presúvajú z miesta na miesto.

Najväčší priestor pritom opäť dostáva Ashok. Jeho línia je stále prevažne dobrodružná a akčná. Takmer všetky bojové sekvencie sa odohrávajú v jeho prítomnosti. Correia v týchto okamihoch naplno ukazuje prednosti svojich kníh, teda realistické opisy bojov a stratégií. O čosi viac sa prejavuje Thera. Vďaka nej je rozvíjaná kultúra kúzelníkov – vrahov. Ide teda o rozvláčne rozprávanie zamerané na detaily a vysvetľovanie, a tiež na osvetľovanie motivácie.

V najmenšej miere sú spomenuté sivé eminencie. Tí, čo z tieňov snujú tajné plány a čakajú na ovocie svojho snaženia. Vďaka miernejšiemu tempu ostáva takisto viac priestoru na budovanie charakterov. Protagonisti sa vo veľkej miere zamýšľajú a filozofujú. Tiež prehodnocujú svoje postoje a rozhodnutia. Na niekoho to všetko môže pôsobiť trochu prvoplánovo. Zároveň ale ide o veľmi opatrnú a umnú prácu s postavami, navyše uveriteľnú.

Autor tieto časti vhodne obmieňa. Akciu strieda opisovanie. Takže hoci sa v knihe toho veľa nestane, dej nepôsobí nudne. Čitateľ sa má čím zabávať a mnohé sa dozvie. Výborná gradácia napätia takisto ostala. Rovnako aj veľkolepé akčné finále, ktoré je krvavé a zároveň morálne silné. Vďaka tomuto všetkému je kniha stále dynamická. Taktiež je odhalená motivácia postáv a prichádzajú mnohé vysvetlenia. Lenže nie všetky, čiže čakanie na záverečný diel bude v istom zmysle dlhé.

Kniha Rod zabijáků je v istom zmysle typickým druhým výplňovým dielom. Postavy sa potácajú z miesta na miesto. Nečakaných zvratov je menej. Viac priestoru ostáva na filozofovanie a vysvetľovanie. Correiovi sa však podarilo veľmi dobre nakombinovať akciu a príbehovú vatu. Čitateľ sa teda nemá čas nudiť. Navyše sa ešte čo-to dozvie aj o histórii sveta. Z toho všetkého vyplýva, že finále trilógie by malo byť veľkolepé.

3 20.11.2022

Laurie Forest svoj svet tvorila postupne a pomaly. Viac ako na akčné sekvencie sa sústredila na rozprávanie a v rovnakej miere na postavy. V samotnom strede stojí Elloren, prototyp naivnej mladučkej hrdinky, ktorá žila izolovane a zrazu je konfrontovaná so skutočnosťou. Jej premena je v istom zmysle dramatická, no najmä bolestivá. Keďže je potomok mocnej čiernej čarodejnice, má od onej spoločnosť isté očakávania. Lenže ona nemá mágiu, je slabá, sama, nenávidená asi každým, koho stretne.

Autorka však nezatvára oči absolútne pred ničím a nebojí sa čitateľovi ukazovať aj šikanu vo všetkých jej podobách. Vrátane toho, ako všetci ochotne a občas aj spokojne odvracajú tvár a predstierajú, že je to vlastne v poriadku. Alebo ešte horšie – že to slúži akémusi vyššiemu záujmu. Elloren je však obklopená aj inými postavami, nielen tými, čo jej chcú stále len ubližovať.

Na jednej strane sú jej bratia, na tej druhej postupne nadobudnutí noví priatelia, ktorí si takisto uvedomujú, že s ich svetom nie je všetko v poriadku. Ich osudy sú podobné, prepletajú sa a o to silnejšie vyznievajú sociálne orientované témy. Tie sú spracované veľmi realisticky a Forest upriamuje čitateľovu pozornosť určitým smerom – núti ho uvedomiť si, že z dlhodobého hľadiska nemôže istá skupina narábať s inou otrasne len preto, lebo oni sa k nim tak správali v minulosti. Lebo ak zlé oplácame ešte horším, nikdy to nedopadne dobre.

Rozvinúť podobnú tematiku si vyžaduje čas aj trpezlivosť a aj preto autorka zvolila pomalšie tempo. Ponúkla síce niekoľko akčnejších a napínanejších scén, ale ich výskyt bol skôr sporadický, čím sa zvýšila ich výpovedná hodnota. Výborne však pracuje s gradáciou a jej záver je veľkolepý. Obdobne umne pracovala aj so vzťahmi medzi postavami, hoci v niektorých momentoch už tá tvorba veľkej šťastnej rodiny bola na hranici uveriteľnosti.

Zaujímavé tiež je, že dejová linka vlastne nemá zjavný zámer. Postavy čelia novým výzvam, rozhodujú sa, rastú a vyvíjajú sa, ale neriešia nejaký ucelený problém. Skôr menšie čiastkové „šarvátky“, ktorými si Forest len pripravuje pôdu. Aby vysvetlila motiváciu jednotlivých aktérov, aby vybudovala uveriteľnú zápletku. Aby boj za „lepší svet“ pôsobil uveriteľnejšie. A to sa jej aj podarilo. Všetko pôsobí realisticky – v istých momentoch až bolestne realisticky.

Kniha Černá čarodějka funguje ako výborný úvod do rozsiahlejšieho príbehu. Laurie Forest predstavuje postavy a dopriava im dostatok priestoru na rast. Takisto vysvetľuje vzťahy medzi jednotlivými magickými i nemagickými frakciami. Zameriava sa tak hlavne na budovanie a len okrajovo na neočakávané zvraty a/alebo akčné sekvencie. Čitatelia preferujúci knihy orientované na dej sa teda budú prevažne nudiť. Tí trpezlivejší však budú odmenení realisticky vykresleným svetom s mnohými morálnymi prešľapmi.

3 18.05.2022

Takto si predstavujem veľkolepý koniec. Autorovi sa podarilo zdarne ukončiť všetky dejové línie a navyše mi niekoľkokrát dokázal, že mal všetko pod kontrolou a nič, ani ten najmenší detail, nebolo náhodné. Opäť ma dokonale vtiahol do svojho sveta a ja som visela na každučkom slove. (A doslova som všetko zhltla, hoci som si na konci nadávala, že som nebola trpezlivejšia a čítanie si viac nevychutnala.)

Som však na autora nahnevaná - po udalostiach predchádzajúcich kníh (no hlavne tej druhej) som predpokladala, že som pripravená na čokoľvek, čo sa v tejto knihe stane. Mýlila som sa. Lebo niektoré udalosti neboli len srdcervúce, ja som mala doslova pocit, že mi niekto vytrhol srdce, pošliapal ho, pokrájal, rozmixoval, následne pospájal naspäť a vrátil mi ho len preto, aby to všetko mohol zopakovať. Tak aspoň desaťkrát, možno aj viac. Takže na konci ma dojímalo v podstate asi všetko, úplne každá scéna. (Hej, dokonca aj taká, v ktorej si postavy len vychutnávali obed.)

Krásny príbeh. Nádherný svet. Epický koniec. Úžasný štýl, ktorý ma bavil do prvého slova až po posledné. A tiež postavy, ktoré mi síce prirastali k srdcu len postupne a občas rozpačito, ale o to viac som si ich obľúbila.

3 30.03.2022

Čím dlhšie o tejto knihe premýšľam, tým viac v nej nachádzam. Je to úžasný príklad krásne napísanej knihy, v ktorej je nutné čítať medzi riadkami. Je plná posolstiev a krásnych myšlienok, ale aj metafor. Emocionálny zážitok umocnila najmä novela Dve srdcia. Myslím, že bez nej by som mala pocit, akoby knihe dačo zásadné chýbalo.

Už teraz sa teším, ako sa ku knihe vrátim.

3 07.11.2021

Podobne ako pri predchádzajúcej knihe, aj začiatok tejto je pomerne svižný. Abercrombie si nepotrpí na siahodlhé úvody, oveľa radšej postavy a s nimi aj čitateľa hodí doprostred prebiehajúcej akcie. Čím udal tón nielen celého rozprávania, ale navyše aj vcelku obstojne predstavil nových aktérov, ktorým výborne sekundoval starý známy Jarvi.

Trnka aj Brand sú pritom úplne odlišní – doslova dve strany inej mince. Obaja však majú veľkolepé sny, no nedarí sa im ich splniť. Trnke je prekážkou jej vlastná divokosť, nedostatok trpezlivosti a tvrdohlavosť. Brand zase zakopáva o predsavzatie byť čestný a robiť to, čo je správne. Na základe tejto charakteristiky je viac ako jasné, prečo to vyzerá, akoby kniha bola predovšetkým o Trnke.

Pretože je skrátka hlasnejšia, niekedy až do takej miery, že je vlastne otravná. Na druhej strane, Brand je málovravný, trpezlivejší a premýšľavejší. No je to práve jeho línia, ktorá v sebe nesie hlbšie posolstvo. Trnka hovorí o dosahovaní cieľov, o plnení si snov a o vytrvalosti. Brand zase nabáda k premýšľaniu – pretože niekedy je cena za splnenie snov vlastná duša a každý by sa mal zamyslieť, či ju naozaj chce zaplatiť.

Osudy týchto dvoch, ale aj ostatných postáv, spája hlavne Jarvi. Ten sa v mene prežitia svojej krajiny neštíti intrigovať a využívať všetkých a všetko vo svoj prospech. V tejto knihe autor vlastne naplno využil potenciál, čo do jeho charakteru vložil v predchádzajúcom príbehu. Vďaka tomu sa vypracoval do najvyššej možnej úrovne manipulátora a je fascinujúce ho sledovať.

Abercrombie však túto knihu napísal trošku podľa šablóny. Aj teraz má čitateľ možnosť sledovať putovanie nesúrodej skupiny ľudí naprieč svetom – tentoraz ale priblíži tú druhú polovicu. Väčšinu času navyše ide o opis plavby, takže predsa len príde aj isté ozvláštnenie. Nakoľko za každých okolností pamätá hlavne na realistické vykreslenie. Keďže zachádza aj do tých menej príjemných podobností.

Na stránkach tiež bližšie predstavuje svoj svet a o slovo sa prihlási aj mágia. Príbeh je rozdelený do štyroch častí a možno aj preto pôsobí trochu epizódne. Takmer akoby čitateľ dostal do rúk zbierku poviedok, nie jednotný román. Dej však plynie svižne, postavy trúsia nielen hlboké myšlienky, ale aj zdarne hláškujú a medzi riadkami je ukryté nejedno posolstvo. Väčšinou ide o pripomienku, že všetko má svoju cenu.

V knihe Půl světa autor rozširuje svoj svet tým, že postavy vyšle na šialenú a takmer beznádejnú plavbu. Cieľom je získať spojencov, ale tiež nezabúda na osobné ciele všetkých zúčastnených. Charaktery postáv sa vyvíjajú a mnohí hľadajú svoje miesto vo svete. K čomu dopomáha svižný dej. Čitateľa okrem toho zabavia aj vtipné hlášky, napínavé momenty a podmanivá atmosféra. Pódium pre záverečný diel je teda pripravené – otázkou je, aký druh predstavenia na ňom Abercrombie zamýšľa predstaviť.

3 27.10.2021

Podobne ako predchádzajúce dve knihy, aj táto zažína skôr pozvoľna. Dejovo síce plynulo nadväzuje na to, čo sa stalo, avšak stále ide o úvod. V ňom má čitateľ možnosť sledovať Ilan a jej klesanie do temnoty – v niektorých ohľadoch doslovné, v iných metaforické. Nakoľko vzhľadom ne bezvýchodiskovú šlamastiku, v ktorej sa ocitla, má jej charakter skôr tendenciu rozkladať sa.

Z psychologického hľadiska je vcelku fascinujúce sledovať striedavé poddávanie sa beznádeji a následné zatínanie zubov úsilím prežiť. Z dejového ide o nie príliš záživné strany, ktoré čitatelia obľubujúci strhujúci dej skôr pretrpia. Stehlíkovej sa napriek tomu viac-menej darí udržiavať pozornosť a záujem. Čiastočne aj tým, že opäť rozširuje svoj svet. Hoci väčšie vysvetlenia si žiarlivo stráži ako drak svoj poklad.

Odhaľuje teda skôr detaily, ale aj tie sú nesmierne dôležité pre fungovanie celého príbehu. Niet pochýb o tom, že autorka má všetko pevne v rukách. A aj to, že jej svet má silné základy a všetko so všetkým súvisí. Povedané slovami jednej z postáv, náhody v ich svete skrátka neexistujú. Toto opatrné vysvetľovanie je však aj zdrojom frustrácie. Po niekoľkoročnom čakaní na pokračovanie čitatelia skôr dúfali vo veľké odhalenia, tiež v to, že to všetko začne dávať zmysel. Ukázalo sa, že v prípade tejto knihy je pravdou skôr opak. Všetko sa komplikuje.

K tomu určite prispieva aj samotná Ilan. Ako rozprávačka najviac ovplyvňuje nielen dej, ale aj čitateľský zážitok. Stehlíková jej prostredníctvom ukazuje, že nestačí mať len informácie. Je potrebné ich aj pochopiť a nájsť v nich zmysel. Ilan ako postava to nedokáže a čitateľ sa za zvuku jej občas otravných úvah doslova točí v kruhu. A medzitým veselo plynú strany.

Istota plynie len z toho, že sa v príbehu čosi deje, čosi sa mení, avšak väčší obraz ostáva záhadou. Autorka drží všetkých v napätí, dokonca sa jej ho darí ku koncu knihy aj gradovať. Dokáže zasiahnuť silou emócií, ale aj prekvapiť niektorými odhaleniami. Hlavne sa jej darí naznačiť, aký smerom by sa mohli uberať zvyšné dve knihy série. Obraz je to pomerne veľkolepý a pripraviť ho trvá dlho – čím sa takisto vysvetľuje to rozvláčne tempo. Nakoniec však prídu aj vybuchujúce ohňostroje, no až v záverečných kapitolách.

Nasterea je pokračovaním v štýle predchádzajúcich dvoch kníh. Čo znamená rozvláčny úvod, pomalé napredovanie, tajomstvá, ktoré majú tajomstvá a v strede všetkého nechápavá a občas príliš tvrdohlavá Ilan. Vďaka nej v úlohe rozprávača sa čitateľ neustále točí v kruhu. Táto tretia kniha aj vďaka tomu zo všetkého najviac pripomína spojovací článok. Autorka v nej predstavuje víziu toho, čo pre svoj svet chystá. Ostáva nám len dúfať, že v ďalších knihách naplno využije ten potenciál.

3 18.10.2021

Toto nie je zaklínač v úplne vrcholnej forme. Ale na druhej strane to funguje ako fajn oddychovka. A v mojom prípade aj príjemný návrat k svetu, ktorý som si obľúbila a tak trochu naň zanevrela.

2 05.02.2025

V tomto sa Tad skutočne predviedol.

Už predtým som vedela, že vie písať, ale v tomto predviedol viac ako len rozprávačskú obratnosť. Dokázal spojiť toľko protichodných prvkov a žánrov, navyše tak, aby to všetko dávalo zmysel. Kde sa preplieta dávna história s futuristikou a zároveň s inými fantasy svetmi. Navyše je to napínavé, nejednoznačné a má to toľko vrstiev, že mi bude trvať mesiace odkryť len tých prvých niekoľko.

Skrátka, toto je úplne iný level písania a tvorenia svetov. Toto mi zamestnalo myseľ, opantalo predstavivosť a držalo ma to v napätí dlho po tom, ako som otočila poslednú stranu.

2 27.01.2025

Tento rok som vynechala tradičné čítanie tejto série, pretože som si myslela, že mi to už začína liezť na mozog a vidím nedostatky aj tam, kde nie sú. Zlou správou je, že moju nechuť nespôsobil fakt, že to mám také načítané. Kazí si to sama autorka.

Túto sériu som vždy brala ako druh legendárneho seriálu z deväťdesiatych rokov, ktorý je v podstate zlý, ale zároveň ho mám rada a vždy si pozriem ďalšiu epizódu - alebo prečítam ďalšiu knihu. Ale v zásade viem, že sa tomu nemôžem príliš zblízka pozrieť na zúbok, lebo by som zistila, že to celé stojí na poriadne vratkých nožičkách. Pretože autorka svojmu svetu nikdy nevštepila nejaké pevné pravidlá a väčšinu vecí opisuje slovami "nikto nevie ako, ale nejako to funguje". A keďže do toho pletie mnoho kultúr a mnoho mytológií a všetko opisuje z pohľadu kresťanstva... Je to bordel.

Kým séria bola len o tom, ako Mercy a jej kamoši riešili nejaké izolované magické incidenty, dali sa niektoré veci prehliadať. Ale v momente, keď do toho autorka zatiahla politiku, išlo všetko do kopru, ako by povedali naši susedia. Všetky nedostatky sa derú na povrch, všetko je hore nohami, nič nedáva zmysel, postavy sú zaseknuté na jednom mieste a cúvajú, neposúvajú sa vpred. A autorka sa síce snaží spasiť to univerzum nejakými rozsiahlejšími zápletkami a scénami z pohľadu iných postáv a nedoriešené hovadiny prenesené z jednej knihy do ďalšej, ale bez väčšieho úspechu. A dôkazom toho, že to nefunguje, je práve táto kniha. Kde sa nič nedeje, postavy stoja na mieste a keď sa nejaká tá zápletka aj objaví, je to príliš neskoro, aby mohla byť na úrovni rozvinutá.

Myslím, že je najvyšší čas túto sériu ukončiť.

2 29.12.2024

Niekde v polovici som si hovorila, že je to veľmi fajn, ale akoby to nikam nesmerovalo. To som si myslela, až kým som neprečítala koniec. Po ňom som dokázala už len slziť.

2 18.12.2024

Česká spisovateľka Tereza Matoušková sa po niekoľký raz vracia do svojho rozsiahleho sveta Podmoří. V tomto prípade ide o veľkolepý návrat, keďže ide o rozsahovo najväčší príbeh, navyše rozdelený do dvoch zväzkov. Napriek tomu ale nie je nutné mať načítané nič z predchádzajúcich kúskov. Toto dobrodružstvo totiž funguje aj osve a navyše otvára svoje dvere aj tým, ktorí o tomto podivuhodnom podmorskom svete nikdy nepočuli.

Čitateľ však nedostane len vysvetlenia fungovanie sveta. Tempo je totiž od prvej strany pomalšie. Pretože text je plný pomerne hutných opisov nielen prostredia, ale aj spoločenských konvencií. Tiež sa čo-to dozvie o histórii, kultúre, ale hlavne o postavách. Z ktorých mnohé sú pre blížiace sa udalosti doslova kľúčové. Znie to tak, že by kniha mohla byť v istom smere až zahltená informáciami. Tie sú však odhaľované postupne. Navyše tiež pomáha aj fakt, že do dejovej línie zasahuje niekoľko hlavných aktérov z rôznych kútov sveta.

Postavy však nedelí len vzdialenosť. Občas sa až zdá, akoby ich linky nemali nič spoločné. Snáď len tenučké nitky. Niekedy ide o náhodnú zmienku, inokedy o spoločnú minulosť. Ale až postupne sa ukazuje, že tie nitky vedú k väčšiemu obrazu a je nutné pozorne ich sledovať, aby všetko dávalo zmysel. Matoušková totiž dáva zabrať čitateľovej pozornosti. No zároveň drží opraty pevne v rukách.

Zaujme určite aj tým, že píše o rôznorodých postavách z rôznych spoločenských vrstiev. Na jednej strane je tu veľmágova dcéra Denyela, na tej druhej mrzák Worlih alebo jeho sestra Revena. Nehovoriac o mágoch či bohoch. Nájde sa tu veľa zaujímavých postavičiek. Tie sú predstavované tiež postupne, podobne aj ich pohnútky. Je teda pomerne jednoduché pochopiť ich konanie, hoci je niekedy náročné s nimi súhlasiť. Vďaka tomu ale nikto nie je len taký alebo onaký, všetci sú krásne morálne siví.

Tiež sa naplno prejavuje odlišnosť ich názorov. Niektoré pramenia z výchovy, iné z pohľadu na svet. Mnohé sú však následkom kultúry a prostredia, z ktorého pochádzajú. Čo v niektorých momentoch vytvára zaujímavé napätie. Tiež sa tým čiastočne osvetľujú dôvody, prečo sú skrátka niektoré ríše od začiatku odsúdené na zánik. A určite to nebude tým, že by sa tie rôznorodé národy dokázali medzi sebou rešpektovať.

Postupom strán sa ale nabaľujú aj zákulisné intrigy, mocenské hry a rôzne úklady. Nehovoriac o mnohých oveľa väčších hrozbách, ktoré niektorí ani len nevnímajú. Tempo síce vďaka tomu nie je vyslovene rezkejšie, ale zato napätie, to by sa dalo doslova krájať. Je jasné, že nech sa na túto ríšu valí čokoľvek, bude to ozrutné a zasiahne to každého. Pána, sluhu, čarodeja, ale aj chudáka. Lebo rozklad ríše začal a čitatelia boli pozvaní, aby si sadli do prvého radu.

Prvý zväzok románu Pláč němého boha otvára bránu k veľkolepým udalostiam. Najskôr je ale potrebné všetkých predstaviť a vysvetliť, čo sa deje a prečo. Tempo je teda pomalšie, čo neulahodí každému. Takže na svoje si prídu skôr tí, ktorí preferujú texty orientované na postavy a rozprávanie.

2 11.12.2024

Autorka si ma opäť dokonale získala. Aj napriek tomu, že išlo o pomerne horké čítanie o trpkých ľudských osudoch a o maličkých iskierkach nádeje, ktoré to mohli zmeniť. Na stránkach som potom našla mnohé pre autorku typické motívy. A najmä tú očakávanú hrejivosť. Lebo aj tí najutrápenejší ľudia si zaslúžia nájsť svoju spriaznenú dušu.

2 11.11.2024

Opäť vynikajúco napísaný román. Samotný motív zámeny pritom pôsobí jednoducho. Aspoň zo začiatku. Niečo ako detský žartík, ktorého obeťou sa stáva jeden z dvojníkov. Profesor John sa rozhodne, že v ňom bude pokračovať. Pretože je to jednoduchšie, ako snažiť sa vysvetliť, kým je a kým nie je. Francúzske kulisy dopĺňa zástup hneď niekoľkých takmer až výstredných postáv.

A to je presne ten prvok, ktorý z tejto knihy robí silný a nezabudnuteľný zážitok. Výborne vyprofilované charaktery postáv a ich psychologizácia. (V tomto smere teda klasická Daphne du Maurier.) Práve vďaka tomu som to všetko prežívala spolu s nimi a najmä som dokázala precítiť ich myšlienky. Ich obavy, ktoré sa zdali byť ohromne veľké, až kým ich niekto nevyriešil v podstate niekoľkými slovami.

Koniec ma v mnohom prekvapil. Najmä v tom, že mi pripadal ako repete začiatku. Len pôsobil úplne inak, pretože aj hlavný hrdina už bol úplne iný.

2 11.11.2024

Jamajský spisovateľ Marlon James sa po zhruba trojročnej prestávke vrátil do svojho krutého a krvavého sveta. Tentoraz zvolil v rozprávaní o niečo pomalšie tempo, no stále kladie rovnaké nároky na čitateľovu pozornosť. Kulisy ostávajú kultúrne odlišné. Ľudia dodržiavajú iné zvyky a rozprávajú si iné príbehy.

Spôsob ich myslenia je tomu nášmu mnohokrát na míle vzdialený. V tomto smere sa teda dá hovoriť o akomsi exotickom exkurze. Vďaka tomu aj zdanlivo fádny námet môže pôsobiť sviežo a novátorsky. Pretože tento príbeh rozpráva o tom, ako sa všetkými utlačovaná žena rozhodne zobrať osud do vlastných rúk.

Sogolon už v mladom veku pochopí, že sa musí postarať sama o seba. Najdôležitejšie je prežitie, aj keď občas vedie cez nečinnosť. Lúskať jej životný osud nie je práve príjemné, hoc je vyrozprávaný pomerne lineárne. Rozprávačom prvej knihy Čierny leopard, červený vlk bol Stopár. Nevyspytateľný a nespoľahlivý, pretože často a rád preskakoval nielen z miesta na miesto, ale aj v čase. Sogolon zvolila o niečo odlišný postup. Začína pri vlastnom narodení a sprevádza čitateľa postupne celým svojím životom.

Nedá sa však tvrdiť, že by vďaka tomu čítanie bolo jednoduchšie alebo príjemnejšie. Dejovo ide o v podstate samostatný príbeh stojaci pred udalosťami trilógie. Až v poslednej štvrtine sa James vracia k tomu, čo už stihol opísať Stopár. Takže nejde o pokračovanie v pravom zmysle toho slova. Skôr o odtrhnutý príbeh, ktorý má sériu doplniť, no je možné si ho vychutnať aj samostatne. Takže čitatelia, ktorí si z úvodného románu veľa nepamätajú, si nemusia robiť starosti, že by nepochopili niektoré súvislosti.

To je dobrá správa, pretože ich dosť potrápi Sogolon a jej životná cesta. Napriek lineárnemu vyrozprávaniu je náročné sledovať, čo sa deje. V prvom rade je za to zodpovedná otvorenosť, s ktorou autor opisuje aj tie najkrutejšie a najkrvavejšie okamihy. V podstate by sa dalo povedať, že sa vyžíva v naturalizme, no pritom zabúda, že všetkého priveľa škodí. Čitateľ už predsa vie, že jeho svet nie je príjemné miesto. Ešte nepríjemnejšie je, ak ste náhodou žena. Autor to nemusí pripomínať v každej druhej scéne. Takto totiž výpovednú hodnotu niektorých krvákov dosť oslabuje.

Ďalším faktorom, ktorý značne vplýva na plynulosť čítania, je ladenie do niečoho medzi psychedelickou predstavou a nočnou morou. Sogolon sa vracia k svojej mladosti, akoby išlo len o zlý sen, čo je vzhľadom na jej zážitky pochopiteľné. Čitateľa to však núti stále dávať pozor a sledovať aj tie najmenšie detaily, aby zistil, v čom klame. Do rozprávania navyše zasahujú aj iní aktéri.

Obľúbiť si kohokoľvek z nich je pomerne náročné, pretože nikto nie je vyslovene výrazný. To sa vzťahuje aj na samotnú Sogolon, ktorá je väčšinu času príliš apatická, aby jej ktokoľvek dokázal držať palce. Text ponúka niekoľko výrazných morálnych presahov a zaujímavé spracovanie niektorých motívov. James sa však až príliš zameral na formu a trochu zabudol na obsah. Čiže je to miestami uťahané a zbytočne dlhé. Zároveň ukázal, ako krásne vie skladať slová do viet tak, aby dávali čo možno najmenší zmysel. Ak išlo o zámer, potom sa mu vydaril.

Román Mesačná čarodejnica, pavúčí kráľ je obdobne náročným čítaním ako prvý diel trilógie. Tentoraz sa na výslnie dostáva Sogolon, aby rozpovedala svoj príbeh. Aj v tomto prípade ale autor kladie obrovské nároky na čitateľovu pozornosť.

2 01.11.2024

Toto je presne ten typ humoru, ktorý mám najradšej. Uštipačný, cynický a za každých okolností černejší ako čierna diera. Oceňujem ale hlavne to, že to malo aj dejovú linku a príbeh niekam smeroval.

2 01.10.2024

Podobne výborné ako ostatné autorove knihy, ktoré sa mi dostali do rúk. Krásne pomalé, detailné a o zaujímavých postavách. Baví ma, že na začiatku to pôsobilo ako nejaký vzletný romantický príbeh o trubadúroch. A až postupne Kay odhaľoval, aký drsný je v skutočnosti jeho svet a aké horké osudy čakajú na jeho postavy.

2 01.10.2024

Toto bola veľmi príjemná chuťovka. O živote a zo života. Pomalé, príjemné a obyčajné, no pritom čarovné.

2 01.10.2024