Macvosik komentáře u knih

Moja vstupenka do diela Osamu Dazaia. Aj preto sa ospravedlňujem za zovšeobecnenia, ktoré možno neplatia. Zdá sa mi, že ten pohľad zvonku, ktorý sa objavil v predslove a doslove, tu akoby vyjadroval samotný Dazaiov pohľad na vlastný život, isté zmierenie so sebou tvárou v tvár jeho vlastnej tušenej smrti (keďže zomrel krátko po dopísaní). Akoby bol Dazai už nezúčastnený pozorovateľ oprostený od svojich starostí a stále už jednou nohou v smrti.

Na rozdiel od mojich spolukomentátorov, som sa ja do duše hlavného hrdinu akosi nemohol úplne dostať. Outsideri našej literatúry (od Prométhea, cez romantikov až po modernistov) síce boli v rozpore so spoločnosťou kvôli svojmu inému spôsobu života a uvažovania, ale mohli sa oprieť o ten náš plný európsky subjekt, ktorý im dodával istotu a s tým aj vzdor. Mohli vzdorovať - mlčať, biť sa, dúfať v seba samých. Jozo nie. Jozo sem skrátka len akoby nepatril. A tým pádom tu aj "spoločnosť" získavala normálne rysy. Aj tí kvázi-antagonisti ako Platejs tu v podstate pôsobili pochopiteľným, ľudským dojmom. Azda len tá všadeprítomná pretvárka v podobe masiek a hrania rolí tu získava antagonistické črty, ale ani na tú sa to nedá zvaliť a aj tá je skrátka - použijúc Goffmanovu teóriu - sociologicky neutrálnym spôsobom začleňovania sa do komunít.

Tu skrátka niečo absentovalo. Cítil som tu len ruptúru a trhlinu, z ktorej vyrastal zvláštne deštruktívny vzťah k svetu i k sebe - azda tá japonská ničota. Dobro a zlo sa tu stávajú prázdnymi kategóriami. Ťažko môžeme hlavnú postavu považovať za antihrdinu, aj napriek problémom so zákonom, aj napriek rozvodom, samovraždám jeho mileniek, alkoholizmu a narkománii. Možno tu pramení ten problém. Hlavný hrdina nie je dobrý ani zlý, ale tieto veci nedokážem prisúdiť ani spoločnosti. Človek akoby sa tu musel zdržať morálnych súdov. V tomto ohľade je tá kniha, hrdinov i Dazaiov život zvláštne amorálna - abdikuje na morálku. Je to skrátka čo najúprimnejší popis stratenosti a hlbokého neporozumenia.

Racionálne si to dokážem nejako zdôvodniť, najmä herectvo a masky, ktoré sú v japonskej spoločnosti dôležitejšie než v tej našej, keďže ide o formalizovanejší systém s jazykom založeným na náznakoch. Hrdina v tomto svete nenachádzal zmysel a nebol schopný si masky zvnútorniť a tak to celý život maskoval tou svojou komikou a bál sa odhalenia. Ale ako hovorím, aj napriek tomu boli jeho stratégie ne/prežitia, vzťah s rodinou, mnohé jeho úvahy a prístupy, jeho podivná odovzdanosť a nepochopenie i neschopnosť začleniť sa zvláštne a tým aj radikálne. Samozrejme, aj ja rozumiem pocitom nenávisti voči sebe, depresii, azda aj odťažitosti rodičov i možnej vážnej duševnej poruche hrdinu. Ale stále mi tu unikalo akési jadro. A práve tým ma tá kniha fascinovala. Som rád, že sa vyhla práve vyššie zmienenému romantickému (v zmysle hnutia) antihrdinstvu a moralizovaniu o spoločnosti (to sa nachádza aj u Kafku) a o druhých. Bola to skrátka stratenosť. Hrdina sa so životom navôkol nepretol, a to aj napriek tomu, že sa mu niektoré ženy, či ľudia v jeho okolí snažili podať pomocnú ruku.

A s tým súvisel aj štýl. Už chápem, prečo je v Japonsku okolo Dazaia a najmä tejto jeho knihy taký rozruch. Subjektivizmus denníkového rozprávania a zameranie sa akoby výsostne na hrdinu tu aj vďaka Dazaiovmu životu a jeho hrdinom získal horúčkovité rysy Dostojevského štýlu, prekrásne, výbušné opisy, prekvapivé metafory a naozaj až podobu akéhosi prúdu myšlienok. Keď to porovnám s Nacumem ide akoby o úplne iný žáner.

Čo naopak oceniť nemôžem je spôsob vydania tejto knihy. Priznám sa, obálka sa mi príliš nepáči, ale to by až tak nevadilo. Hlavný problém pre mňa predstavuje záverečný doslov, ktorý bol vyslovene skopírovaný z knihy Člověk ve stínu, ktorá však v sebe obsahovala až tri Dazaiove diela a autorka doslovu sa tam vyjadruje k všetkým trom. V tejto knihe tak nájdeme doslov k dielam, ktoré kniha neobsahuje a musím povedať, že to na mňa pôsobí ako amatérčina v štýle ctrlc ctrlv.

2 23.08.2023

Nietzsche akoby bol vrastený do doby vzniku, čím nepopieram nadčasovú platnosť jeho myšlienok, len sa mi zdá, že to všetko najlepšie funguje ako reakcia na dobovú "dekadenciu" a zároveň aj ako zosilnená dekadencia samotná. A keďže táto "dekadencia" pretrváva aj dnes, je Nietzsche zároveň aktuálny aj dnes, a to nielen (ako by sa mohlo zdať na základe komentárov) z pozície fašistickej kritiky spoločnosti, ale aj z pozície kritiky (neo)marxistickej (týmto pravdepodobne nahnevám mnohých ľudí), čím však určite nechcem pritakávať liberálnej snahe dávať marxizmus a fašizmus do jedného koktejlu. Nietzsche však bezpochyby slúžil v druhej polovici 20. storočia pre viacerých filozofov ako prostriedok vyhranenia sa voči Hegelovi (Foucault, Deleuze, Badiou), respektíve jeho revidovania.

Nasledujúca časť je produktom nereflektovaného "prvého dojmu" a otázok, ktoré to vo mne vyvolalo. Otázok aj preto možno chybných, pretože položených v procese zamýšľania sa. Berte ich preto s rezervou:
Ja s tunajším Nietzschem v mnohom nesúhlasím. Nesúhlasím napríklad s jeho analýzou kresťanstva, z ktorej až príliš cítim bias v podobe dobovej meštiackej, protestantskej spoločnosti, tých puritánskych moralistických babičiek, na ktoré podľa mňa reaguje. Proti tejto analýze sa potom so všetkou vervou vyhranil z katolíckej pozície Chesterton, ktorý poukázal na zúfalú zaslepenosť jeho analýz. Povedané Nietzscheho slovami, Nietzsche tu kritizuje dekadentné, neskoré kresťanstvo a bezpochyby ho kritizuje oprávnene, zanietene a podnetne, ale útočiť na takto degenerovaného, hlineného protivníka je tak trochu ako útočiť na kurín plameňometom. Ale to je možno len môj bias v reakcii na niektoré tunajšie komentáre, pretože byť dnes v Európe anti-kresťanom je tou najmenej odvážnou vecou na svete.

S čím by som sa potom chcel prieť, je jeho prehnané stavanie na čírom vitalizme, na akomsi produktívnom, a pritom seba-deštruktívnom pohlavnom pude, ktoré akoby sa so všetkou vervou rútilo životom bez ohľadu na následky. Môžem sa mýliť, ale nie je práve toto obraz dekadencie? Obraz západnej civilizácie rútiacej sa v ústrety katastrofe, voči ktorej treba postaviť extrémny liek? Nie je fyziológia a naturalizmus, na ktorých stavia, tiež jednou z línií tej "dekadentnej" spoločnosti? Nevyrástla západná veda a teda aj fyziológia na kresťanskom nominalizme (a spätnou projekciou Boha do novovekého človeka?)? Nie je Nietzscheho liek aj preto dekadentný rovnako ako naša spoločnosť? A nie je pre samotný život kľúčové, ako to tvrdia niektorí fyzici, vzdorovanie entropii? Nie je isté obrnenie sa lepšie než prosté vhupnutie horúcej lyžičky do studenej vody?

Samozrejme, takéto stanovisko je odvážnejšie, ale neznamenalo by takéto fyziologické správanie koniec-koncov ľadovo chladný, mŕtvy vesmír, pretože by sa po počiatočnom klokotaní napokon všetko čo najrýchlejšie vyčerpalo, pretože by v maximálnej miere vyžilo všetky svoje sily? A ani Nietzscheho nesmrteľnosť, o ktorej tak rád hovorí v súvislosti so svojou osobou, by neprebehla v civilizácii, ktorá by sa neobrnila pred zánikom tak ako tá naša. Práve naopak, "nietzscheáncov" boli bezpochyby plné celé "rané" dejiny a po väčšine z nich neostalo nič. Zomreli s vykynožením svojich kmeňov, a to kultúrne i geneticky. Toto Nietzscheho volanie tak potom dáva zmysel naozaj len v tej našej dnešnej, zatuchnutej "egyptskej" civilizácii, v ktorej akoby všetko zakonzervovane a pomaly umieralo, kde pobehujeme po svete pomaly v skafandroch, pretože sa tak zúfalo bojíme čohokoľvek skutočne živého i života samotného. Nietzscheánstvo je bezpochyby potrebné, až životne potrebné, ale ním podľa mňa nie je nikdy povedané všetko. Vždy mi chýba B.

Prečo potom 4 hviezdy? Pretože Nietzscheho naozaj potrebujem. Jeho kritika v mnohých smeroch naozaj tne do živého a je aktuálna aj dnes. Kladie otázky a núti k premýšľaniu o inej civilizácii, vyzýva k činu a k odvahe a tá je potrebná najmä dnes, v ére iných a pritom tak podobných puritánskych post-pubertálnych babiek. Pôsobivo deštruuje mnohé modly a tomu treba vždy tlieskať, akurát mnohé z nich nemajú hlinené nohy. A predovšetkým je táto Nietzscheho kritika prekrásna, tryská z nej život, zapácha a vzdoruje. Nietzsche bol bezpochyby génius a aj keby som s ním nesúhlasil až na kosť (čo nie je pravda, s mnohými prvkami súhlasím), 4 hviezdičky mu skrátka musím dať.

2 26.06.2022

"Piata" Chestertonova zbierka esejí, ktorú som čítal a hoci ide stále o solídne texty predsa len mi tu chýbal ten moment, ktorý by to celé vyzdvihol na pomyselný esejistický Olymp. Niečo ako O ležení v posteli alebo O jistých moderních autorech a rodinném zázemí. K typicky chestertonovským vlastnostiam sa tu nepridáva tá taká povznášajúca krása, kedy sa dostávame k jadru, k rýdzemu hravému a pritom prenikavému a múdremu chlapčenstvu, ktoré chce popri kreslení vzdušných zámkov zároveň so smiechom vyzvať na súboj celý svet.

Ale aby som len nekritizoval, tá schopnosť preniknúť k jadru a uchopiť ho rovnako ako oponent a pritom úplne inak, nachádzať krásu v známom a všednom, odhaľovať životaschopnosť v zdanlivo malom a tichom, nachádzať radosť v desivom a smutnom a poukázať na paradox v zdanlivo dokonalom, to všetko tu zostáva. Chcesterton je skrátka schopný tvrdiť úplne presne to isté čo vy, ale pritom z toho dokáže vyťažiť niečo úplne iné, a asi nikde inde to nebolo tak jasne a priamo postulované ako práve tu, v polemike s Blatchfordom. Takže smelo do toho...

2 11.05.2022

Dôvod, prečo sa Heretici ťažšie čítajú, tu opísali už mnohí: niektorých autorov, na ktorých Chesterton reaguje dnes už skrátka nepoznáme. Z tohto hľadiska tak môže mať čitateľ pocit, že mu niečo uniká. Na druhej strane sa tu nachádzajú viaceré esejistické perly, kam by som zaradil najmä vášnivú obhajobu susedstva a rodiny. Rodina a susedstvo nie je prístav, práve naopak. Ide o džungľu, v ktorej sa človek môže stretnúť s tým najnebezpečnejším zvieraťom na svete, s človekom. Nie s Číňanom nie s Benátčanom, ale s človekom. S často nepríjemným, rozťahovačným, súperiacim a extrémne životaschopným človekom, s ktorým sa však človek musí naučiť vychádzať, pretože ich spája práve len blízkosť. Toto je podľa Chestertona tá skutočná pluralita, pretože tu sa nestretávajú abstraktné skupiny, ale hlúčik rozdielnych jednotlivcov, ktorí bojujú o každú časť územia. Aj z tohto hľadiska je pre Chestertona tým najväčším dobrodružstvom situácia, v ktorej preskočíme susedov plot a musíme sa s ním naučiť žiť. Z tohto hľadiska je teda pochopiteľné, ak sa niekto pred životom a človekom snaží ujsť. Je to totiž náročné. Keď sa však niekto chváli, že odišiel od rodiny do "veľkého sveta" hľadať "život", v skutočnosti ušiel od malého sveta, kde sa môže stratiť a pohodlne osamieť, a kde sa nemusí konfrontovať so životom a človekom. Nie je to cnosť, je to však pochopiteľná necnosť. Skrátka, Chesterton tu preukazuje schopnosť nazerať na zdanlivo známe veci inovatívne a búra zabehané modernistické klišé.

To, čo je však na Chestertonovi najinovatívnejšie, je jeho filozofia všednej nevšednosti a z toho vyplývajúci vášnivý optimizmus a životaschopnosť. Nie je to pozícia abstraktného božstva a pozorovateľa, ako je to vo filozofii prítomné už od čias Platóna. Je to pozícia dieťaťa, ktoré sa nechá ohurovať každou drobnosťou, dokonca aj takými vecami ako je pouličná lampa a lokomotíva. Je to pozícia človeka, ktorý má vášnivú lásku k človeku a skrz to aj k celému životu. Z tohto hľadiska pôsobí Chesterton medzi všetkými tými súčasnými akademickými racionalistickými dekonštruktivistami, ktorí ohlasujú smrť človeka v prospech života, ktorí racionalisticky útočia na racionalizmus a snažia sa dekonštruovať zabehané (konzervatívne) klišé, pričom pracujú s klišé vlastnej ideológie, ako absolútne záhadná bytosť, ktorá trhá na kusy všetky tie smiešne pokusy tým, že ich odhaľuje a poukazuje na ich paradoxnosť alebo v niektorých prípadoch dôsledne uskutočňuje.

A je to zvláštne, len prednedávnom som čítal Nietzscheho a mal som pocit, že celý svet umiera v desivých kŕčoch. Zrazu sa cítim ako na vrchole hory a nasávam život plnými dúškami. Nič proti Nietzschemu, ale asi som skôr Chestertonovec. Či skôr chcem byť.

2 27.04.2022

Pre mňa je Kupec benátsky hrou o potrebe milosrdnosti, o probléme vzťahu medzi menšinami a majoritou a najmä o vzťahu zákonov a ľudského života. Shakespeare tu v podstate ukazuje aké je hlúpe zaťato stáť na čo najexaktnejšom dodržiavaní zákona za každú cenu. Táto úpenlivá exaktnosť sa totiž zúfalo dovoláva abstrakcie tam, kde stojí celok ľudského života. Shakespeare akoby tu hovoril, že redukovanie človečenstva v zákonoch na kus mäsa, opomína to, čo je na ľudskom živote neuchopiteľné, tekuté. A nemusí to byť nutne duša, stačí len ten celok rôznorodých spoločenských interakcií, túžob a prianí, ktoré sa z abstrakcie vždy vymykajú. A práve preto potrebuje spravodlivosť stáť, a aj stojí, aj na iných základoch, než je absolútne exaktné dodržiavanie slova. Pretože takáto zaťatosť vie byť dvojsečná, a vo výsledku sa vie obrátiť proti žiadateľovi. To, že sa tu zároveň postuluje otázka náboženstva podľa mňa nie je náhoda. Shakespeare tu musel reagovať aj na dobové fanatické puritánske sekty, ktoré v Anglicku stáli na čo najdoslovnejšom chápaní Biblie a snažili sa zviazať spoločenský život jej zákonmi.

Lenže ľahko sa z takéhoto úpenlivého dodržiavania zákonov vysmieva ak ste členmi majority. Čo iné ako zákon, aká iná inštancia zostáva Shylockovi v nepriateľskom prostredí? Samozrejme, Shylock je zbytočne ukrutný, lenže krutý bol k nemu aj Antonio a krutá je k nemu aj celá okolitá spoločnosť. Veď aké iné možnosti obživy Shylock má? Prečo naňho Antonio pľuje a ponižuje ho? Kde bola vtedy tá milosrdnosť? Ak má na výber žobrácku palicu alebo úžeru, nemožno sa mu diviť, že si vybral tento spôsob života. Aj preto zo Shylockových úst zaznievajú nepochybne oprávnené výčitky a zúfalá potreba zákona tu je i nie je demagógiou. Shylock sa chce pomstiť na celom kresťanskom svete a hoci je toto správanie zbytočne brutálne, dá sa doň čisto ľudsky vcítiť. Veď koľko tých osamelých pomstiteľov, ktorí vzali veci do vlastných rúk, stojí už celé stáročia na kultúrnom piedestáli? Shylock pritom zákon dodržiava, takže v tomto ohľade je ešte bezúhonnejší. Tým sa síce zo Shylocka vina nezmyje, ale rozhodne to ukazuje jeho ľudskú stránku. Aj preto sa mi páčila Radfordova adaptácia, v ktorej sa zo Shylocka stáva tragická postava - nešťastná, opustená, ponížená. Aj to len ukazuje, že pri správnom nasvietení môže mať tá hra aj iné kontúry. Niečo také by sa však určite nedalo spraviť s Marlowovým Maltským židom. Ak k tomu pridáme aj kladnú postavu Jessicy len ťažko môžeme tú hru označiť za vyslovene antisemitskú.

To, čo tu Shakespeare ukazuje, je teda nemilosrdná situácia, s ktorou sa musia postavy vyrovnať a v ktorej majú šancu ukázať, čo v nich je. Či ukážu to najlepšie alebo najhoršie v nich. Shylock ukázal svoju horšiu stránku, ale rozhodne v tom nebol sám.

2 08.04.2022

Oko za oko už predznamenáva svojou hybridnosťou, komplikovanosťou a istou rozprávkovosťou (panovník v prestrojení, posteľová pasca) neskoré Shakespearove romance a všeobecne i trend, ktorý neskôr rozvíjal Fletcher a ďalší. Hra je skúmaním správania jednotlivcov v extrémnych situáciách. K tejto interpretácii nahráva aj postava Vincentia, ktorý akoby bol politickým filozofom vytvárajúcim a sledujúcim experiment. Pôsobí to ako prípadová štúdia, v ktorej sa Shakespeare snažil zasadiť dobové politické teórie do reálneho dobového prostredia (aj preto reálne mesto Viedeň a nie zázračná krajina). Z toho potom vyplýva, že ide o hru zaoberajúcu sa etikou a politikou. V tomto kontexte je zaujímavé, že táto hra bola napísaná v dobe nástupu Jakuba I. na trón. V tomto ohľade musí byť bezpochyby zaujímavé zamýšľať sa nad vzťahom tejto hry k obrazu, aký si spoločnosť o tomto nastupujúcom kráľovi predbežne vytvorila a tiež k reálnym krokom prvých mesiacov jeho vlády.

Shakespeare si tu kladie podobnú otázku ako mnohí iní renesanční vzdelanci, či už Erazmus, More alebo Machiavelli: Kto je to dobrý vladár? Môžu sa cnosti vynucovať zákonom? Aká veľká má byť vladárova moc, aby nezačala dusiť slobodu? Má byť vladár stelesnením cnosti? Aký je vzťah korupcie a politiky? Shakespeare tu rozohráva všetky tieto otázky, pričom na niektoré ponúka odpoveď, na iné nie. V každom prípade je však zrejmé, že aj v tejto teórii vychádza Shakespeare z kombinácie aristotelizmu a kresťanskej etiky, najmä z takého vnímania spoločnosti, v ktorom je ústrednou funkciou štátu ak nie vynucovať tak aspoň propagovať a vytvárať prostredie pre cnostný život. V tomto zmysle by tak vládca mal ísť ostatným vzorom, pretože inak nemá právo žiadať niečo také od svojich poddaných. Zároveň si musí ustriehnuť mieru, v ktorej už jeho zákony pôsobia na ľudí príliš drasticky či zasahujú do oblastí, v ktorých nielenže nemajú právomoc, ale v nich ani nemôžu vyhrať (živočíšne pudenie). To je prípad snáh obmedziť verejné domy reštrikciami. Tu by mohlo byť pre zmenu zaujímavé pýtať sa na vzťah Shakespeara i ostatných Alžbetíncov k prirodzenej morálke.

Angelo tu potom slúži ako príklad vládcu, ktorý zlyháva hneď v oboch rovinách. Jednak neslúži ako príklad, pretože sa sám necháva unášať svojimi pudmi a záujmami, a nespráva sa v oblasti lásky cnostne - práve naopak - kvôli čomu je jeho snaha okresať verejné domy pokrytecká. A Angelo si to uvedomuje. Aj preto táto Angelova morálna korupcia, táto - z pohľadu štátu - drobná neresť, čoraz viac rozleptáva jeho vládu a núti ho k stále drastickejším a brutálnejším krokom. Tu sa ukazuje aká drobnosť stačí na rozpútanie búrky.

A zároveň sa snaží reštrikciami vstupovať do oblastí, ktoré sú podľa Shakespeara prirodzené (sexuálna túžba) a teda nemôžu podliehať zákonom. Čo je ešte horšie, svätým bojom, ktorý vôbec nemusí mať náboženské, ale pokojne aj revolučné zafarbenie, sa vytvára vyšinutá, fanatická atmosféra, v ktorej už nevyhráva ten najcnostnejší, najnábožnejší či najľudomilnejší a už vôbec nie prvotné ideály, ale pravý opak. V tomto ohľade sa akýmsi ideálom stáva cnostná Izabela, ktorá svojou odvahou a nevinnosťou slúži ako nasledovania-hodný vzor cnostného správania. Aj Shakespeare si bezpochyby uvedomoval, že takýto príklad na zmenu spoločnosti stačiť nebude, ale zároveň si uvedomoval, že nič lepšie nedokážeme spraviť.

Oko za oko tak bezpochyby patrí medzi Shakespearove vrcholné a filozofickejšie ladené hry. Pre mňa osobne ide o jednu z jeho najlepších "komédií" a ak ju raz niekto zaradí do kolónky romancí, resp. tragikomédií (kam podľa mňa právom patrí), rozhodne bude spolu s Búrkou patriť medzi to najlepšie, čo Shakespeare v tomto žánri vyprodukoval.

2 05.04.2022

Pri tejto hre si treba uvedomiť jedno: v alžbetínskych časoch boli popri divadle obľúbenými zábavkami Londýnčanov mučenie medveďov, kohútie zápasy a verejné bičovanie žien. Nehovoriac o tom, že v neskorších dekádach bolo Skrotenie čertice často pretvorené do ešte patriarchálnejších adaptácií než je to v texte. V neposlednom rade treba spomenúť aj to, že aj samotný koniec s Katarininým podriadením sa Petruciovi možno zahrať ironicky, nadnesene, s otvoreným výsmechom. To aspoň na úvod na obranu. Na druhej strane však rozumiem aj rozhorčeniu divákov a teoretikov. Napríklad Norman Marshall považoval túto hru za nevtipný, trápny, až desivo odporný odpad, ktorý by sa mal hrávať čo najmenej, a to rozhodne nebol žiadnym radikálnym feministom (písal sa rok 1957).

Obhájiť Shakespeara však možno aj inak. V prvom rade si treba uvedomiť pre koho hrá v tejto hre herecká skupina toto divadlo (čiže hru v hre), tzn. koho musí zaujať. Rozhodne nejde o útlocitného džentlmena, ale opitého štamgasta z tých najnižších vrstiev obyvateľstva, z ktorého si herci robia cielene srandu a ktorého hrubosť si uvedomujú a prispôsobujú mu samotnú tému hry. A tu sa potom dostáva do Shakespearovej hry prvok absolútnej relativizácie. My dnes nedokážeme určiť, v akom tóne a s akou tendenciou Shakespeare písal hru. Pokojne to mohla byť satirická kritika dobových neduhov v prístupe k ženám a upozornenie na nízkosť hrubosti, a to práve skrz hrubú, až antagonistickú postavu drotára, ktorý je s hrou zviazaný. Dokonca si myslím, že je to vierohodnejšia a lepšie podložená interpretácia.. Celá hra je o tom, že za postavou sa ukrýva ďalšia postava a že celá táto hra, je naozaj len hrou. Lenže akou hrou? Odpoveď je jednoduchá: Hrou lásky. A práve toto na tej hre nezostarlo a nevyvoláva rozpaky. Nielen cez hru v hre, ale aj cez herectvo hercov, drotára i postáv v hre sa tu ukazuje, že rituály lásky sa spájajú s preberaním rolí a hlavne že všetci sme len herci na javisku sveta. Skrotenie zlej ženy tu je teda mnohonásobne relativizované práve cez masky a cez upozorňovanie na masky a následne cez upozorňovanie na masky za maskami (Nehovoriac o tom, že Shakespeare písal ženské role pre chlapov v parochni, čo ešte zvyšuje miš-maš všetkých tých transformácií a mužsko-ženských vzťahov).

A samotná vulgárna "fraška", okolo ktorej sa všetko krúti zasa vo svojom strede obsahuje niečo podstatné - to elektrizujúce napätie medzi pohlaviami a nadnesenú vulgárnosť, z ktorej strieka šťava. Z tej hry skrátka tryská život, priam tu cítiť to vzrušenie z flirtovania. Celou hrou sa opäť nesie eros, vášnivá chuť do života. Áno, táto živočíšnosť rozhodne vie byť krutá, ako to vidíme u drotára a Petrucia, ale zároveň vie byť aj hravá, ak získa podobu herectva, ktoré hrá hru a teda sa len tvári, že je takou a onakou postavou. A ešte úplne inú príchuť to získa pri rolách vo flirtovaní alebo v erotických hrách. Tieto flirtovacie hry sa v priebehu stáročí a medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva bezpochyby menia - s tým prichádzajú nové a nové podoby, niekedy prudérnejšie, inokedy živelnejšie - , ale toto jadro tu zostáva a je prekrásne ho takto sprostredkovane opäť a opäť zažívať.

Divadlo: SND (2022)
Film: Skrotenie zlej ženy (2005), 10 vecí, ktoré na tebe nenávidím (1999)

2 26.03.2022

Samozrejme, veľa robí aj to, že po Podivnom počasí v Tokiu tu už chýba ten moment prekvapenia (poviedková forma, vytváranie atmosféry všedného podivna, lyrické finesy, neschopnosť komunikáce, opustenosť atď.). Zdá sa mi však, že aj ten lyrický moment bol akosi utlmený v prospech väčšieho náznaku, nedohovorenosti a otvorenosti. Tu už začínam čiastočne rozumieť prečo býva Kawakamiová radená medzi autorky experimentálne ladenej prózy. Ozýva sa niečo z haiku, niečo z nó. Cítim tu Jasudžira Ozua aj Jasunariho Kawabatu. Tak prečo sa mi to páčilo menej ako jej prvotina?

Nedostatok citovej zaangažovanosti možno u mňa spôsobila len banalita - vek postáv. Na stratenosti Cukiko a profesora bolo niečo dojímavo krásne. Stratenosť 20-30 ročných ľudí je predsa len sociologické klišé. Nerozumel som ani priepasti medzi Takeom a Hitomi, ktorú tentokrát netvorila dekáda a komplikovaná minulosť. Uvedomujem si pritom, že práve to bol cieľ. Uvedomujem si, že Kawakamiová sa snažila vysunúť do popredia práve tie prchavé, neuchopiteľné, až tajomné momenty, kedy sa všetko zrúti a my netušíme prečo. Tá komunikačná bariéra, ktorá vždy visí medzi dvomi bytosťami, akokoľvek blízkymi. To akési tajomné miesto v druhom, ktoré sa môže pretvoriť na priepasť. Nepochybne je o tom zaujímavé premýšľať ako o koncepte, ale čítanie bolo niekedy rovnako zúfalé ako opisovaný vzťah. V tom mlčaní a neschopnosti poňať svet druhého, to zúfalé nafukovanie sa emócií do vyprázdneného priestoru s cieľom zachytiť sa na druhom, bolo zvláštne nenapĺňajúce.

Takto som sa postupom času čoraz viac upínal na Nakana a Masajo, pretože s ich vzťahmi, akokoľvek komplikovanými a neuspokojivými som aspoň mohol spolucítiť. A celý čas ma vpred tiahlo prostredie samotného starinárstva, ktoré vďaka Kawakamiovej fetišistickému zameraniu sa na detaily a japonské reálie malo takú jemne zvláštnu auru.

Zostalo to teda kdesi na pol ceste.

2 15.02.2022

Pre mňa rozhodne najlepšia zo všetkých Shakespearových historických hier a jedna z najlepších Shakespearových hier vôbec. Uzatvára sa tu to prvé prevratné, básnicky bombastické obdobie Shakespearovho života, kam patrí napríklad Rómeo a Júlia a Sen noci svätojánskej. Richard II používa podobne prepiate básnické postupy, plné monumentálnych metafor, ktoré akoby chceli obsiahnuť celý kozmos a ktoré stoja predovšetkým na expresívnej práci s jazykom. Richardova reč na Waleskom pobreží postupne graduje čo do melanchólie, tak aj do moci básnických obrazov a zhŕňa do seba celú Shakesperovu filozofiu dejín. Ponúka obrazy a metafory, ktoré sa ešte dnes používajú pri opisoch Britskej monarchie (pozri napríklad sériu Koruna):

"(...) V kruhu koruny,
čo obopína spánky vladára,
vždy sídli smrť - lež sedí tam aj šašo
čo vysmieva sa z kráľovského stavu:"

Richardov prerod zo sebavedomého "poloboha" na človeka z mäsa a kostí, ktorého rozomlelo súkolie dejín, a ktorého smrť odštartovala krvavé obdobie anglickej histórie je výstižnou ukážkou toho, ako sa kyvadlo dejín vymaňuje z harmónie, ako sa planéty vychyľujú z obežných dráh a ako nastáva čas, v ktorom zostane len žravosť, ktorá sa napokon sama požerie. Aj pre túto osudovosť, ktorá, spolu s Richardovými slovami vyslovenými na pokraji šialenstva - tým pripomínajú veštby z orákula -, chŕli proroctvá a vťahuje do seba "vykĺbený čas" Vojny ruží, získava hra takú masívnu obraznú silu. Nádherná je však aj Carlislova odpoveď:

"Nič horšie v boji nepríde, len smrť.
Kto v boji zomrie, smrťou ničí smrť,
kto z konca strach má, chce mu podľahnúť."

Ako píše Kozel, výborné je to tiež ako charakterová štúdia o premene dvoch panovníkov (bývalého a budúceho), aj ako dramatický príbeh o politických machináciách. To znamená, že Shakespeare sa tu už spúšťa dovnútra jednotlivých individuálnych charakterov, ktoré tak už nie sú len "typmi" (tak ako je Richard III stredovekou Neresťou), neplnia "len" funkcie v príbehu, či symbolické funkcie. Nuž a v neposlednom rade sa už tu začína rozbiehať (pravdepodobne pod vplyvom Montaigna) Shakespearovo esejistické písanie:

"Zrak smútku, oslepený slzami,
na mnohé javy delí jednu vec,
tak ako perspektíva splýva v chaos,
keď na ňu spredu hľadíme, no zboku
rozličný má tvar..."

Richard II tak podľa mňa stojí presne na tej úchvatnej hranici medzi raným a neskorým Shakespearom, integruje v sebe všetko to, čo mám na Shakespearovi rád a aj preto ju považujem za jednu z jeho najúplnejších hier. (Prečítané v preklade Jozefa Kota)

Videné:
Divadlo: -
Film: V kruhu koruny: Richard II

2 02.02.2022

Treba si tu uvedomiť, že táto kniha nie je primárne Shakespearovým životopisom. Tomu sa Wells venuje len v dvoch kapitolách. Zvyšok knihy sa sústredí na Shakespearovu tvorbu a najmä na Shakespearov odkaz a jeho premeny v priebehu storočí. Čiže kniha je orientovaná primárne na to, ako sa menili interpretácie Shakespeara a jeho diela od renesancie až po súčasnosť, akú podobu mali divadelné interpretácie, ako hodnotili významné osobnosti jeho tvorbu, ako sa menila shakespearistika, ako sa menilo vydávanie jeho hier, ako sa menilo herectvo atď. Wells tu tak stojí na hranici medzi odborne-historickou a popularizačnou prácou.

Naratívom je postupné šírenie sa Shakespearovho odkazu do všetkých kútov sveta a do všetkých umeleckých zákutí (hudba, maľba, film, komiks atď.). Sledujeme ako bol najskôr Shakespeare považovaný za zastaraného, aby sa v pre-romantickom a romantickom období vrátil na piedestál, kedy sa z neho pomaly začal stávať zbožňovaný poloboh, až sa napokon v súčasnosti stal globálnou kultúrnou ikonou. Wellsovu knihu zároveň oceňujem ako to najodbornejšie a súčasne najprínosnejšie z toho, čo bolo preložené do češtiny. Otvorilo mi to množstvo nových, často prekvapivých kontextov.

A len tak na okraj, je úžasné ako spolu všetky preložené knihy ladia: Shapirovo sústrednie sa na jeden rok v živote Shakespeara, Greenblattovo úchvatne pútavé vystihnutie doby, Wellsovo rozprestretie Shakespeara do dejín a do najrôznejších oblastí a Honanovo fetišistické zameranie sa na faktografické vykreslenie kontextu. Ak si to človek doplní o knihy Hilského, Bejblíka, Lukeša a Bžochovej-Wild, získa naozaj mimoriadne dobrý, plastický obraz o živote a diele Williama Shakespeara. Teraz si už len počkať na preklady nejakých klasických interpretácií jeho diel z pera niektorého anglo-amerického autora.

2 18.01.2022

Jedna z mála tuzemských kníh venovaných výlučne gréckej tragédii. Nečítalo sa to vôbec ľahko - vyžaduje si to sústredenie a dobrú znalosť antickej tragédie na úrovni jednotlivých výstupov. Lorauxová nedáva nič zadarmo, takže to neodporúčam čítať pred spaním. Vo výsledku je to predovšetkým istá rehabilitácia Nietzscheho spisu Zrodenie tragédie z ducha hudby, pričom Lorauxová sa snaží ukázať, že tragédia v sebe obsahuje apolónsky a dionýzsky princíp. To by sa dalo uplatniť na mnohé dichotómie typu mužský - ženský, grécky - orientálny, básnický - hudobný atď. Zároveň v konfrontácii so Sartrom (a sčasti aj s Aristotelom) eliminuje politické čítanie a nevsádza tragický modus výlučne do služby "obci", ale ukazuje ju aj v rovine výkriku trúchlenia a žiaľu, prípadne radosti, ktorý robí z občana zástupcu ľudského rodu a ľudského údelu.

2 16.12.2021

Ohodnotiť dve také odlišné novely je príliš náročné. Príboj bol príjemný, až idylický vo svojom súzvuku človeka a prírody. Zaznievalo z toho niečo panensky krásne. Na druhej strane to občas smrdelo povrchnosťou a russeauovstvom. Ozývajú sa tu mýtické hlasy, avšak jazyk a myslenie mýtu sa kamsi vytratili. A aj lyrika vyplýva viac z popisu než z jazyka, Tanizaki, Dazai a Kawabata by z toho zaručene vyžmýkali viac. Bolo to ako také preslnené slice-of-life (japonský filmový subžáner). Tu by som sa priklonil skôr k trom hviezdam, hoci silným.

Na druhej strane, Smäd po láske bol pre mňa vstupom do nového sveta. Atmosféra na festivale bola priam fyzická, Mišimove vyšinuté charaktery tu naberali až monumentálne rozmery a aj napriek tejto vyšinutosti zostávali stále tak nejako silne zemité, bolo z toho cítiť pach potu a výlučkov. Do toho Mišimovo zvláštne horúčkovité písanie, v ktorom sa významy akoby rozostrujú a opäť objavujú v podmanivých metaforách, a ktoré ma nenechávalo ani na okamih vydýchnuť... Naozaj som si čítanie fascinovane užíval, za nechtami som mal kúsky kože. Týmto sa u mňa Mišima zaradil do panteónu japonských klasikov. Hlavne teraz niekde získať Zlatý pavilón.

2 27.11.2021

Viem, že si týmto komentárom nezískam nových priateľov, ale aj tak to sem šprcnem. Bakunin je v konfrontácii s Marxom treťotriedny filozof. Pracuje s filozofickými kategóriami, ako napríklad materializmus, len veľmi nepoučene, akoby ani netušil, že vo svete prebehol nejaký nemecký idealizmus (viem, že tuší, spomína tam minimálne Schellinga). Jeho predpoklady by taký Kant "rozložil na atómy" v priebehu desiatich sekúnd. Súčasne do politickej teórie a kritiky kapitalizmu nevrazil ani zďaleka taký klin ako Marx, ktorého koncepcia odcudzenia napríklad je v tomto kontexte výborná a aktuálna aj dnes, a hoci sa aj jeho historickému materializmu dá vytýkať všeličo, aspoň sa to dá považovať za svojbytnú filozofiu v zmysle svojbytného výkladu sveta. Bakunin mi v tomto pripomenul Ayn Randovú, pri ktorej "originálnej filozofii" sa filozofi taktiež uškŕňajú a dávajú ju za príklad toho ako sa to robiť nemá, pretože absolútne kľúčové, fundamentálne pojmy používa tak, akoby boli samozrejmé a pritom to tak vôbec nie je. Zároveň - zmlátiť takýto abstraktný dalo by sa povedať až vulgárny idealizmus (ktorý občas naberá až formu slameného panáka) je vskutku prosté a nezaujímavé. Oceniť sa tu tak podľa mňa dá len isté prvenstvo.

2 22.11.2021

Epochálna vec. Spolu s druhou a treťou časťou (Alžbetínske divadlo 2 a 3) asi najväčší český počin v odbore alžbetínskeho divadla. Prekonáva to aj Hilského snahy - na druhej strane, Hilský nepracoval v skupine, ale sám. Predovšetkým tu sú unikátne preklady hier významných alžbetínskych dramatikov - Marlowa, Kyda, Greena a Lylyho, z ktorých mnohé v češtine a v slovenčine nevyšli predtým, ani potom. Spolu s tým sú tu aj preklady dobových prameňov a dokumentov, listov, traktátov, pamfletov a esejí - napríklad listy mešťanov či hercov poslané tajnej rade, úryvok zo Sidneyho Obrany básnictva, protidivadelné pamflety a mnohé iné. Potom je tu päť mimoriadne zaujímavých teatrologických štúdií (výborná je najmä Lukešova a Bejblíkova esej), ktoré na dobu nahliadajú z viacerých uhlov pohľadu, niektoré sú skôr historické, iné viac filozofické. Na rozdiel od Hilského v nich nechýba "buldočia zarputilosť". V publikácii tiež nájdete relatívne obsiahle biografie jednotlivých tvorcov. A aj veľkorysý formát a papier a mimoriadne početný obrazový aparát pripomína viac reprezentatívne encyklopédie, než tradičné odborné publikácie. Skrátka a dobre - toto je absolútne kľúčové dielo pre všetkých fanúšikov Shakespeara a jeho doby.

Tých 5 hviezd knihe udeľujem pred dočítaním všetkých hier, pretože toto je naozaj niečo neuveriteľné. Samozrejme, mnohých bude možno iritovať dobová marxistická interpretácia. Na druhej strane, dnes už ide skôr o relatívne zaujímavý pohľad na Shakespeara, pretože tá sa v súčasných či v anglických štúdiách až tak často neobjavuje. Absentuje tu aj komentárová časť k jednotlivým hrám, ale to už by tie knihy asi nabobtnali do príliš veľkých rozmerov. Ale aj tak je to škoda. Či skôr chybička na kráse, ktorá sa pri budúcich vydaniach bude dať ľahko napraviť. Slovenská shakespearistika by takéto diela potrebovala ako soľ.

Čo sa samotných hier týka: viac k nim napíšem do komentárov k "častiam diela", ktoré som vytvoril. Odporúčam však najmä hry Christophera Marlowa, ktoré dosahujú naratívne kvality Williama Shakespeara (básnické a filozofické nie). Žiaľ, Maltský žid je silne rasistický, čo však len ukazuje Shakespearovu veľkosť pri písaní Kupca benátskeho, ktorý sa nad tieto dobové predsudky dokázal aspoň trošku povzniesť.

2 13.09.2021

Tie štyri hviezdy sú vlastne mediánom medzi päťhviezdičkovým prekladom Júliusa Endersa, ktorý Aischyla preložil predovšetkým ako básnika, resp. ako dramatika silne mystického výrazu (viac v komentári ku knihe Dramata), a trojhviezdičkovým prekladom básnika Vojtecha Mihálika, ktorý, azda aj pod vplyvom socialistického výkladu, podľa mňa nedokázal uchopiť Aischylov náboženský rozmer a tým ho obral o to najdôležitejšie. Aischylos pre mňa nebol "dramatik" v tom sofoklovskom slova-zmysle, jeho hry boli omnoho spevavejšie a tým pádom občas o čosi statickejšie. Lenže to, čo im "chýba" v dramatickej rovine, vynahrádzajú krásou veršov, silou obrazov a manifestáciou moci a krásy slova, ktoré akoby získavalo dušu.

K samotnej Orestei. V prvom rade je tu rovina náboženská, ktorá ukazuje konflikt starých a nových bohov. Zjavne je tu zdôraznená moc osudu, pred ktorou nie sú často ochránení nielen smrteľníci, ale ani "noví bohovia". V podstate tu tak ide o konflikt osudu a múdrosti, či už rozvažovacej (Atény) alebo vešteckej (Apolón). K tomu sa v závere pridáva aj praktická múdrosť - areopág. Práve pomocou múdrosti a techné sa snažíme s týmto osudom bojovať, či ovládnuť ho a práve proti tomuto v závere Erýnie tak úpenlivo bojujú. Človek tu tak dostáva do rúk právo aspoň sčasti rozhodovať o vlastnom osude. Mimochodom, otázka Erýnií, že kto alebo čo zabráni ľuďom vraždiť, ak nebude nič vyššie, ak nebude nejaký kozmický poriadok a ak nebude nadpozemský súd, zaznieva v trochu obmenenej podobe aj u Dostojevského. Tým sa len ukazuje, že táto otázka je večná.

Zaujímavá (a pomerne zjavná) je aj rovina politická, v ktorej sledujeme prechod od staršej spoločenskej zmluvy založenej na krvnej pomste ku novej spoločenskej zmluve, v ktorej hrá najdôležitejšiu úlohu (aspoň podľa konzervatívca Aischyla) areopág. Tým pádom sa problém neosobného osudu mení na problém práva a obce.

S tým sa spája aj rozmer etický, v ktorom sledujeme celú sériu rodinných vrážd (Ifigénie, Agamemnóna, Klytaimnéstry) a rôznych reakcií vrahov na ne. Ako upozornila Nussbaumová, Agamemnón síce spočiatku trpel kvôli nutnosti obetovať Ifigéniu, ale následne si počínal ako "chladnokrvný vrah". Samotná Klytaimnéstra nehanebne a hrdo vraždila a hoci sa v závere pokúsila z pragmatických príčin kajať, v priamom prenose ukázala hybris. Jediný Orestes ukázal cit pred vraždou, zaváhal, a v závere sa azda aj skutočne a úpenlivo kajal. Navyše bol do istej miery nástrojom v rukách bohov. To bol vlastne aj dôvod prečo bol ako jediný omilostený. Tým sa tiež upriamuje pozornosť na problém cností a nerestí, ktorý úzko súvisí s vyššie zmienenou snahou zmocniť sa osudu. Práve jedinec, ktorý sa domnieva, že dokáže ovládnuť všetky okolnosti, ukazuje pýchu a naráža na útes. A naopak, človek, ktorý sa odovzdá do rúk osudu, otvorí sa udalostiam a bohom, je tým skutočne cnostným. Novinkou je tu potom práve areopág posvätený Aténou, vďaka ktorému sa aspoň sčasti môžeme udržiavať pri zmysloch a neskončiť v neriešiteľných diskrepanciách. To je podľa mňa Aischylova lekcia z etiky a demokracie.

2 15.08.2021

Nepatetické životné múdro od starého Kósekiho, v preklade Antonína Límana:

“Na živou vějičku se dá chytat různě. Ale to, jak jsem ti to teď ukázal já, je asi ten nejvymakanější zbůsob ze všech, teda pokud mohu mluvit ze svojí čtyřicetileté zkušenosti. Tys teď tímto zbůsobem taky lehce jednu rybku vytáh. Jenže, zhruba někdy tak za rok, až nasbíráš nějaké vlastní zkušenosti, zatoužíš si sám tuto metodu nějak upravit a vylepšit. A pak za rok budeš chtít přidat další vylepšení. A tak ti postupně přestanou ryby brát. Za tři nebo za čtyři roky budeš jak naprosté jelito. Buch prásk. Úplně marný. A tak když budeš pořád chytat a sám si metodu vylepšovat, někdy kolem desátého roku se na základě svých desetiletých zkušeností budeš chtít vrátit zase zpátky k tomu zbůsobu, kterému jsem tě teď naučil já. Čili dostaneš se zpátky k principům, které ses naučil na začátku, a v koněčném důsledku si pak vypěstuješ takové vnitřní sebevědomí, jako kdybys ty princípy sám objevil. Kdybych to měl k něčemu přirovnať, tak je to stejné jako studium poetiky. V poetice taky můžeš zkusit různá vylepšení, ale nakonec se stejně vrátíš k tomu, že Macuo Bašó byl prostě nejlepší.”

2 09.08.2021

Pri všetkej úcte k Jurajovi Malíčkovi, táto kniha je jasný dôkaz monumentálneho predsudkárstva, pokrytectva, neschopnosti chápať inakosť a skrytého snobstva všetkých postmodernistov. Pluralita? Jasné! Ale len tá naša!

2 07.08.2021

Súhlasím s názorom používateľa sika444. Ja môžem porovnávať len s Okályho prekladom a je to rozdiel celých galaxií. Enders mi dokázal sprostredkovať Aischylovo dielo ako skutočne plnohodnotnú súčasť svetovej kultúry, porovnateľnú, svojou básnickou silou, so Shakespearom, Goethem a ďalšími klasikmi. Aischylos, to nie je nejaká mŕtva básnická forma, ale skutočne vábivá, vzrušujúca, zvláštne znepokojujúca (ako všetko do čoho nevieme úplne preniknúť, obsiahnuť to ráciom) a a do hĺbky duše prenikajúca skúsenosť. Slovo tu viac nie je len ornamentom pre drámu, ale niečím, čo ukazuje samotný jazyk ako jazyk, uvoľňuje ho z každodennej informačnej výmeny a dáva ho zakúšať ako zážitok sám o sebe a pre seba. Nie, nechcem tým povedať, že Aischylos v Endersovom preklade je umením pre umenie, chcem len povedať, že je to pohlcujúca skúsenosť, slovný únos duše čitateľa do existencie jazyka. Slovo tu má proste dušu - ako v japonskom koncepte kotodama.

Zároveň je to aj slovná oslava sakrálneho prežívania. Ukážka sveta, ktorý nie je súhrnom faktov, kde reč neoznamuje, ale oslavuje božskú existenciu a akoby povyšovala svojou silou človeka a samo ľudstvo do nadpozemských výšin. Skrátka, slovo tu ako hierofánia zostúpilo z Olympu, a existenčné volania postáv sa k nemu svojou silou zasa vznášajú. Pri ich čítaní tuším, že ich krása a moc musí pohnúť svetom a bohmi. Inej možnosti niet. Viem, som patetický. Prepáčte mi to.

V neposlednom rade je Aischylos aj etikom a filozofom. Podobne ako v prípade Sofokla a Euripida aj tu ide o zúfalé snahy vyrovnať sa s tyché získaním absolútneho hodnotového základu, čo sa však neustále rúca pod údermi "řádu", a pod "božou" odplatou za hybris. Však ako to stojí aj v Siedmych proti Tébam:

„Mním: kov, surový v srdci,
je trpký dělič jmění!
On dá země jim tolik,
co smrt žádá a hrob; takový byt
dostanou, zbaveni velkých rolí!“

A tak mi len zostáva upozorniť na najzaujímavejšie diela. Pre mňa to bola, samozrejme, Oresteia, Siedmi proti Tébam a Pripútaný Prométeus.

2 07.08.2021

Táto kniha je ako výstrel z brokovnice. Mimoriadne silná a rozptýlená do mnohých kútov (poézia, dráma, novela, poviedka, rozprávka, esej...). Odporúčam si prečítať predovšetkým drámy, pri ktorých som netušil, či sa mám najskôr smiať, alebo s okúzlením sledovať noblesne ironické pohrávanie sa so slovami. Wildove aforistické explózie sú vskutku ohurujúce a pritom také ľahké, že vôbec nepôsobia literárne. Zaujali ma aj eseje. Po opulentných (veď len to vymenovávanie všetkých pokladov v Dorianovi Grayovi zabralo niekoľko strán) priestoroch aristokratických domov, v ktorých sa autor pohybuje s dokonalou gráciou, zrazu "fľochne" na papier Dušu človeka za socializmu. Priznám sa, prekvapilo ma to. Nuž a potom Sebecký obor a Šťastný princ... Veľký ironik zrazu napíše niečo z čoho priam srší pátos, dobrota, láska a krása. Sebeckého obra sa dokonca dá čítať (a mnohí to tak robia) ako náboženské podobenstvo. Prekrásna, nádherná kniha. Paradoxne, najmenej ma z Wildovej tvorby zaujal práve Dorian Gray.

2 05.08.2021

Spomedzi veľkej gréckej trojice bol pre mňa najmenej zaujímavý práve Eurípidés. Jeho knihy síce považujem za skvelé lekcie z etiky (grécka dráma a poézia bola považovaná za filozofiu) a za veľmi dobré drámy, avšak ako básnik ma vôbec nezaujal. Príčinou môže byť jeho prílišná "liberálnosť" a relativizácia a s tým súvisiaca profanizácia sveta, ktorá podľa mňa v tomto prípade oslabila práve tú poetickú silu. Pre mňa je teda Eurípidova "modernosť", o ktorej sa tak často hovorí, skôr na škodu. Pravdepodobne časom siahnem aj po zvyšných dvoch výberoch, ale nechám si ich až na záver, ako povinné čítanie. Spomedzi tohto výberu ma najviac zaujali:
- Trójanky - svojou bezútešnosťou a jednorozmernosťou až prekvapivo moderná dráma. Toto bol asi jediný moment, kedy zo mňa Eurípidés vydoloval silnú emóciu a kedy silou svojich obrazov dosiahol kvalít Sofokla a Aischyla. Dôvodom je aj to, že mi celá štruktúra pripomenula rituály plačiek a teda prenikala akýmsi nádychom mystiky. Ťažko povedať, či sa tu Eurípidés inšpiroval dobovými udalosťami, avšak tá relativizácia hrdinov Tróje bola rozhodne veľmi osviežujúca.
- Alkéstis - dráma zaujímavá najmä svojim etickým konfliktom, kde proti sebe stoja dve silné stanoviská. Admétos kritizuje otca za jeho neochotu obetovať sa zaňho, kvôli čomu zomrela jeho manželka Alkéstis, kdežto Feres nerozumie prečo by sa mal vôbec za niekoho obetovať, keďže všetko je to práve Admétova vina. Otvára to úchvatné otázky o hodnote staroby, o slobode a zodpovednosti, o vzťahu rodičov a detí a najmä o tom, za čo sa oplatí žiť a umierať. Dráma vhodná nielen pre milovníkov umenia, ale aj pre etikov a filozofov.
- Ifigénia v Aulide - zaujímavý vnútorný konflikt Agamemnóna, kde proti sebe bojujú politik a brat na jednej strane a manžel a otec na strane druhej. Jeho citový svet je tu odlišný ako u Aischyla, samotný Agamemnón vníma situáciu ako tragickú a ťažšie sa s ňou zmieruje. Mimoriadne silný je tu už ústredný motív "stretu" medzi nevinnosťou a krehkosťou Ifigénie a silou a brutalitou armády.

2 02.08.2021