Macvosik komentáře u knih

Problém nemám s Dickensovým štýlom (ako mnohí iní), skôr s výberom témy. Dickensova jemná rozprávkovosť, výborný cit pre karikovanie a cielený pátos u mňa celý čas bojovali so skutočnou a veľmi krvavou historickou udalosťou, na ktorej nebolo nič rozprávkové, patetické a karikovania-hodné (veď čo v tej krutej dobe nebolo samo o sebe karikatúrou). Navyše mám pocit, že Dickensova sociálne-kritická metóda a nostalgický tradicionalizmus vyslovene čerpá z "anglickosti", z dôkladnej a najmä prežitej skúsenosti s kultúrou a s jej inštitúciami a do istej miery aj z aktuálnosti. V podstate išlo o jedinú Dickensovu knihu, ktorú som neprečítal na jeden nádych. Akoby sa odohrávala v permanentnom časovom a kultúrnom zlome. Zjednodušene: radšej nejaké modernistické či naturalistické uchopenie, než takáto ani ryba, ani rak. Viem si predstaviť, že niekoho môže priťahovať práve toto pnutie, a dokonca môže vnímať tento "zlom" ako istú inováciu. Pre mňa to neplatí. Uvedomujem si, že môže ísť len o moju preferenciu, avšak o čo iné ide pri hodnotení umenia? Nie je to snaha zracionalizovať si svoje preferencie?

2 02.08.2021

Čím viac sa Scruton blížil k súčasnosti, tým ťažšie sa mu interpretovali jednotlivé koncepcie. Je to škoda, bolo z toho cítiť, že niektoré intelektuálne tradície sú mu skrátka vzdialené a nedokázal do nich dostatočne preniknúť a obsiahnuť ich. Pritom iný vykladač, ktorý mal taktiež bližšie k analytickej filozofii, než k post-štrukturalizmu do tohto myslenia dokázal preniknúť omnoho hlbšie (Vincent Descombes), hoci, uznávam, predsa len v prípade Scrutona nejde o akademický žáner a dejiny filozofie a navyše mal Descombes ako francúzsky ľavičiar predsa len bližšie k objektu svojho skúmania než britský konzervatívec. Avšak prvé dve tretiny knihy boli naozaj zaujímavé a pri mnohých mysliteľoch aj prekvapivé. Taktiež sa mi páčilo, že u viacerých mysliteľov novej ľavice, najmä u Foucaulta, dokázal vyzdvihnúť aj mnohé pozitíva. Takto tá kniha nepôsobila veľmi zaujato. A na rozdiel od bulvárneho Johnsona a jeho príšerných Intelektuálov, nezaniesol svoju knihu bahnom trápnych "cikacích tajomstiev". Scruton tu síce využíva svoje nereflektované náhľady na svet, ktoré by sa pri diskusii dali konfrontovať (podobne ako to robí on s Marxovou teóriou hodnoty), ale stále platí, že by to bola debata na úrovni.

Veľkým pozitívom je aj iný, ne-vykladačský pohľad na Badioua, ktorý by v tuzemskom kontexte konfrontoval jeho využívanie matematiky. Toto je v anglo-americkom svete pomerne bežné stanovisko, ale je fajn mať nejaký podobný text prítomný aj u nás. Odkúzľuje to a zároveň privádza k zamysleniu. Nie je to len Lacan, ale aj mnohí iní štrukturalisti a ich "označujúce metafory", ktorí tvrdia, že v prirodzenom jazyku vychádza zmysel z non-zmyslu, čiže z medzery spôsobenej posunom významu a absenciou, kde jedinou možnosťou ako neustrnúť v čistej konvencionalite, je vytvárať vety nepredvídané kódom. O niečo podobné sa snaží aj Badiou, akurát s matematikou, kam zavádza prázdnu množinu (ako istú formu non-zmyslu) a istý revolučný stav vzniku nového. Samozrejme, otázka, či niečo také môžeme robiť aj s umelým jazykom matematiky, ktorá konvencionalitu potrebuje, je potom veľmi adekvátna.

A zároveň sa priznávam, prekvapili ma aj niektoré životopisné údaje a vyjadrenia takého Lukácsa a Žižeka. Skrátka, kniha je to podnetná a bezpochyby zaujímavá. Ukazuje to aj iný, konzervatívny myšlienkový svet, ktorý na univerzitách často nedostáva nijaký priestor, a to je škoda, pretože by to naozaj mohlo byť intelektuálne stimulujúce.

1 02.05.2022

Shakespeare má hneď niekoľko komediálnych vrcholov a Ako sa Vám páči je jedným z nich. Z tohto hľadiska ide o vyvrcholenie pastorálnych tendencií v jeho komediálnej tvorbe a už v tejto hre je predznamenaná istá multižánrovosť, bytostná irónia a jemná skepsa charakteristická pre jeho neskoré hry. Súčasne je to opäť hra o moci slova a o hereckom prebývaní. Tu sa dokonca táto Shakespearova filozofia priamo manifestuje v slovách o svete ako veľkom javisku.

Z tejto hry sa však ozýva predovšetkým moc reflexívneho uvažovania a racionality. Shakespearove postavy sa už nestrácajú v magickom svete a v odpútaných vášňach ako v Sne noci svätojánskej. Postavy získavajú od sveta odstup a aj príroda je tu skôr možnosťou vystúpiť zo svetského, dvorského života (na spôsob chatárov či výletníkov), než to živelné miesenie. Súčasne tu zaznieva už priamy výsmech (u Rosalindy) z konkrétnych básnických postupov, ktoré tu tak už nemajú tú magickú moc, a ani Shakespeare tu nevŕši básnické postupy v akomsi frenetickom, mystickom stave, ale skôr umiernene a ironicky nazerá na to, čo už bolo vytvorené (aj preto je tu Shakespearova štylistika najsofistikovanejšia). Samozrejme, to bolo u Shakespeara prítomné vždy, ale nikdy sa to nestalo ústredným princípom.

Z tohto hľadiska je pre mňa táto hra vstupom do novej éry, vstupom do nového životného obdobia, a zároveň jeho reflexiou. Dalo by sa teda povedať, že ide o akúsi filozofiu Shakespearovej komédie, že ide o teoretické ohmatanie si pôdy, vymedzenie si terénu pred posledným obdobím. Subjekt tu vystupuje zo svojho podmanenia v niektorom z celkov (Boh či božstvá, spoločnosť, vášne) a prostredníctvom odstupu a racionálnej skepsy sa osamostatňuje ako res cogitans. Z tohto hľadiska je tá hra veľmi podobná takému Hamletovi, avšak na rozdiel od tragickej sily svojho prakticky priameho nasledovníka, neobsahuje Ako sa Vám páči príliš mnoho takej tej bytostnej poézie. Na to je až príliš nad vecou. A príliš nad vecou je tu aj Shakespeare. Chýba mi tu jeho básnický zápal (čím nehovorím, že tá hra nie je písaná poeticky) a mohutnejší dramatický potenciál. A aj preto to výsledné, maximálne pocitové hodnotenie, pretože tá hra sama o sebe skutočne patrí medzi Shakespearove vrcholy. Len mne sa tam tentokrát so Shakespearom akosi nechcelo stúpať.

1 22.04.2022

Priznám sa, tento ešte relatívne "zakríknutý" Nietzsche mi je vo svojich prejavoch sympatickejší než egomaniacky proto-fašista, ktorý síce nádherne píše, kritizuje a inšpiruje, ale popritom aj nesmierne desí, pretože akoby necháva v procese čítania vyvstávať to najhoršie (ale i najlepšie) z človeka. Tu to bolo ešte celé dôsledne ukotvené v antickom svete, v Schopenhauerovi a vo Wagnerovi a nie v akomsi zvláštnom afirmatívnom vzduchoprázdne, ktoré zaplnili a dodnes zapĺňajú ľudia, s ktorými sa ideologicky míňam. Aj apollónsky princíp tu ešte mal aj nepatrne produktívne ozveny, aspoň čo do vplyvu na tragický žáner.

Skrátka, tunajšia kritika modernity, filozofie i posledného človeka ešte nemala v ruke kladivo, len pero. Aristokratizmus ducha tu volal po návrate ku konkrétnym antickým ideálom (napr. Aischylos), takže hoci už tu sú prítomné nejasné kontúry nadčloveka, tento nadčlovek nenihiluje, ale načiera. Antika tu ešte je bytostne reálna, a nie ozvenou umožňujúcou akurát číru nihiláciu súčasnosti. Aj tu akoby musel človek odvrhnúť množstvo vecí, už tu sa zjavuje výsmech zo slabosti, ktorá sa bojí skutočnej prirodzenosti a životaschopnosti, a ktorá sa tým pádom bojí prírody, čo je "indiánske meno" moderného človeka, ale Nietzsche tu ešte stále stojí v spoločnosti, ešte sa z nej úplne nevytrhol, ešte nie je tak vyšinutý/solipsistický/ultra-aristokratický ako v Ecce Homo.

A súčasne je až prekvapivé ako toto dielo 28-ročného chlapca nezostarlo. Nie je to tak dávno čo Nicole Lorauxová oživila Nietzscheho stanovisko o dionýzskom a apollónskom princípe v tragédii vo svojej knihe Truchlící hlas. Už z tohto Nietzscheho snaženia sa je cítiť predovšetkým jeho básnicko-mystické "lamentujúce" cítenie, ktoré však ešte neprepuklo do štýlu, len sa o ňom teoretizuje. Zdá sa mi skrátka, že tu sa ešte dá niečoho zachytiť, že tu sa ešte dá udržať a nevrútiť sa priamo do pažeráka ničoty, z ktorej síce môžeme vzísť obrodení, ale z ktorej môžeme vzísť aj šialení. Pretože Nietzsche, to je zúfalá odpoveď človeka na všetky tie príšerné animozity modernity. To je zúfalý, nešťastný výkrik človeka, toho uväzneného, zviazaného živočícha, ktorý však v sebe ešte mal vitalizmus a chuť roztrhnúť putá. A aj preto Nietzschemu závidím, že mohol zošalieť, pretože viem, že ja - už dávno mŕtvy - zošalieť nemôžem.

1 07.04.2022

Spomedzi všetkých Shakespearových neskorých hier bola Búrka tou najkrajšou. Shakespeare akoby sa opäť vrátil do pozície, ktorá mu najviac sedí, do pozície divadelného mága - Prospera, ktorý ovláda svoje malé javisko obmývané snami a sníva o svete obývanom hercami. Vrátil sa k svojej celoživotnej téme, v ktorej sa ukrývajú tisícky vrstiev, ohromná metaforická moc a ktorá zvádza k básneniu, a to k básneniu na takej úrovni, o akej sa ranému Shakespearovi ani nesnívalo. Ba čo viac, pri Greenawayovej absolútnej filmovej adaptácii Prosperove knihy som si uvedomil, že Prospero je tu skutočne Shakespearom. Že samotný Shakespeare sa do toho príbehu systematicky votkával a že máme v rukách akýsi jeho hologram, cielený odtlačok duše, ktorý dokázal prečkať celé veky.

Všetky tie posuny od renesancie k baroku vrcholia v tejto alegórii, ktorá robí to najlepšie pre dokonalý účinok - prestáva sa hnať za dejovými zvratmi s množstvom postáv (ako ostatné tragikomédie), je zdanlivo prostá, priestorovo obmedzená. Ale o to viac vyzýva k hľadaniu významov, k odhaľovaniu rôznych vrstiev a k vnímaniu ľudského života a celého sveta ako umeleckého diela. V tejto hre sa ozývajú nostalgické tóny, ale aj nádej smerujúca niekam do budúcnosti. A takto je to s celou našou civilizáciou a s našimi životmi. Sme ako lode na rozbúrenom mori, ktoré spomínajú na domov, na detstvo, na stratený raj, ktoré zároveň s túžbou hľadia za horizont a popritom sa, neukotvené, musia snažiť napnúť všetky sily v boji s besniacimi živlami, udržať si zdravý rozum.

A môže byť vôbec dojemnejšia rozlúčka s divadlom i so samotným životom, než táto reč?:

... Predstavenie sa
končí. Veď naši herci boli iba
duchovia - zmizli ako vidiny
v ovzduší, v riedkom vzduchu, v ktorom
sa rozpustia aj všetky nádherné
paláce, veže ovenčené mrakmi,
vznešené chrámy, celý veľký svet,
aj tí, ktorí ho zdedia. Všetko zmizne
v hmle ako tento letmý dej.

1 06.04.2022

Táto komédia bezpochyby patrí medzi tie dôležitejšie v Shakespearovej kariére. Niektorí teoretici odhadujú, že ide dokonca o najstaršiu Shakespearovu hru. Zároveň však ide o hru tak trochu rozporuplnú. V podstate sa tu bijú dva prístupy. Ten prvý sa raduje zo Shakespearovej slovnej ekvilibristiky, zo slovných dvojzmyslov, z bezbrehej kreativity s akou využíva aliterácie a metafory, z prekrásnych charakterizačných, ironických a pritom stále jemne filozofujúcich monológov. Ten druhý tak trochu nechápavo hľadí na minimálnu dejovosť, ktorá akoby bola skôr vŕšením scén, než nejakým skutočným dramatickým celkom, divadelnou hrou. Chabá kostra, či vešiak, slúžiaci na zavesenie slov. Skrátka - paródia. Aj z toho dôvodu zostala u mňa tá hra niekde na polceste. Ale aj napriek tomu platí, že je to hra nesmierne zaujímavá.

Shakespeare už tu rieši svoje klasické témy - problém pokrytectva, masky, herectva, cností a nerestí atď. To, čo však v tejto hre najviac vystupuje do popredia, je nástup prírody. Shakespearoví hrdinovia môžu byť aj najstoickejšími mysliteľmi a najmocnejšími hrdinami, ale v momente, keď zavelí príroda, uzemňujú sa všetky vzletné reči a chladné predsavzatia a stŕhajú sa masky. Shakespeare akoby v celej svojej kariére a najmä v komédiách skúmal jedinca postaveného zoči-voči svojim odpútaným pudom, zoči-voči prírode, zoči-voči láske. Tu sa tie pudy nemanifestujú ani tak v komplikovanej zápletke (Veselé paničky..., Sen noci...) ako skôr v slovách, ktoré získavajú až akési živočíšne, materiálne, prírodné kvality, a to skrz vulgárnosť, šťavnatosť, sexuálnosť, ale aj cez telesnosť slov. Aj preto musela byť tá hra veršovaná, pretože rytmus, intonácia, spevavosť a dýchanie tvoria podstatu básnického prejavu, a tým nás privádzajú k akejsi materialite slova (na rozdiel od jednorozmernejšej prózy).

Súčasne tu ide o rozpor medzi dvomi formami myslenia. Na jednej strane stojí učenec plný ideálov so svojou teoretickou pravdou, na strane druhej prízemný Koštiaľ so svojou telesnou pravdou (pripomína to Dona Quijota a Panzu). A medzi nimi celá plejáda skupiniek, ktoré majú masky, ale ktoré sú systematicky konfrontované so svojim opakom a musia preukázať praktickú múdrosť v reálnych situáciách. Masky padajú a človek v reálnej situácii, tu a teraz, musí ukázať svoju duchaplnosť a svoj charakter. A práve tu sa podľa Shakespeara odhaľuje pravda.

1 04.04.2022

Prekrásne vyznanie lásky, v ktorom Romain Rolland citovým, osobitým štýlom opisuje akéhosi ducha hier Williama Shakespeara a ukazuje, ako spolu s ním vyrastal a ako Shakespeare ovplyvňoval jeho pohľad na svet. Výsledkom je naozaj podnetná a oduševnelá esej, z ktorej je cítiť dôkladné "precítenie" Shakespearovej tvorby. V niektorých chvíľach Rolland prináša aj brilantné postrehy a interpretácie. Podľa mňa je to ideálna "teoretická" kniha pre ľudí, ktorí sa chcú o Shakespearovi (a sčasti aj o Rollandovi) dozvedieť čo najviac, pretože autorovo oduševnenie je nákazlivé. Je to akýsi katalyzátor, ktorý je vhodný v začiatkoch každého skúmania.

1 30.03.2022

Výborná kniha, absolútne nevyhnutná pre zveľaďovanie schopností vnímať Shakespearove hry na javisku, pričom práve tento pohľad u nás nebýva až taký častý. Samozrejme, Shakespeara tu určite vnímame ako dramatika, avšak schopnosť čítať Shakespearove zámery, tézy, filozofiu a porovnávať ich a hodnotiť na ich základe javiskové interpretácie je už predsa len iná káva. Jeden príklad za všetky. Prízvukuje sa tu napríklad básnictvo - Shakespearove verše naturalizmus zabíja, sú to skôr akési jemnejšie árie, pri ktorých je kľúčová spevavosť, pretože práve tá dáva vyniknúť veršom. Aj preto niektorí anglickí režiséri vyberajú hercov najmä podľa zafarbenia a výšky hlasu.

Zároveň je to otázka vernosti. Čomu byť verný? Ľpieť na historických artefaktoch k jednotlivým hrám ako divadlo v 19. storočí? Ľpieť na alžbetínskych reáliách pri inscenovaní? Alebo sa snažiť uchopiť a byť verný akémusi duchu hry a zvyšok je na našej vlastnej kreativite? A týka sa to aj hercov. Majú byť naturalistickí a mumlať verše? Majú byť ako klasickí tragédi a dávať významné pauzy za každým veršom? A predovšetkým: ako toto všetko funkčne využiť pri inscenovaní? Kde sú hranice, ktoré by sa už nemali prekročiť, inak ideme proti samotnej hre a tým pádom aj proti samotnému divákovi a jeho zážitku? Často sa tu hovorí, že dôležité je veriť Shakespearovi a nemeniť, len rozvíjať jeho zámer v novej dobe a v novom interpretačnom kontexte, ale aj tu jestvuje tisíc rôznych prístupov, čo dokazuje aj protichodnosť niektorých textov. Táto otázka je extrémne komplikovaná a dodnes nevyriešená, ale práve jednotlivé prístupy nám odhaľujú nielen samotného Shakespeara, ale aj spôsob divadelného inscenovania ako takého. Táto kniha je tak ideálny úvod a návod na to ako čítať režijné interpretácie Shakespeara, a to nielen v divadle, ale aj vo filme.

1 30.03.2022

Pri tejto hre som si nevdojak spomenul na úbohého Oidipa, ktorý svojim vzdorom proti osudu paradoxne vbieha osudu do rúk, vyspí sa so svojou matkou a zabíja svojho otca. Oči boli tým médiom, cez ktoré skúmal svet a ktoré ho pri interpretáciách viackrát zradili, pretože to čo videl, nebolo tým, čím si myslel, že to je. Niečo podobne tragické sa stane aj Leontovi. Leontes sa snaží interpretovať deje prebiehajúce v jeho blízkosti, deje, ktoré videl "na vlastné oči", ale práve táto interpretácia ho zrádza. Či skôr prílišná dôvera v tieto svoje schopnosti. Za všetkým čo Leontes robí, som videl individualitu, ktorá je presvedčená o vlastných schopnostiach čítať beh sveta a to až do tej miery, že stráca dôveru v druhých. A nielen v ich pohnútky, vlastnosti a schopnosti, ale aj interpretácie (napríklad interpretácie orákula). Leontes nečaká, nie je schopný trpezlivo vyčkať, vyčkať na správny čas, vyčkať na druhých, ale okamžite koná. Má príliš veľa pýchy a príliš málo mravnej sily. Aký to rozdiel oproti Hermione, ktorá bola schopná 16 rokov trpezlivo vyčkávať na to, kým sám čas odhalí všetky skutočnosti a vynesie na svetlo pravdu. Hermiona je tu opakom kráľa, pretože sa podriaďuje behu času a trpezlivo a s pokorou znáša celú tú masu krutostí, ktoré sa znášali na jej hlavu. Trpezlivo čaká na interpretáciu samotného času.

A podobne sú na tom aj ostatné postavy. Okrem už klasickej Shakespearovej témy prírody, ktorá sa tak úzko spája s jeho pastorálnymi hrami, ako aj témy herectva, hrania rolí, sveta ako divadla, v ktorom sa každý prezlieka, sa tu dostáva na svetlo práve táto otázka nesprávnej interpretácie behu sveta. Polyxenes odmieta chudobnú vidiečanku pričom netuší, že ide o princeznú. Florizel sa so svojimi zámermi zverí cudzincovi, pričom netuší, že je to jeho prezlečený otec. Žiadna z postáv nie je skutočne schopná čítať skutočnosť a zaostáva so svojimi interpretáciami za okolitými dejmi. Jedinou akousi istotou sa tu opäť stáva príroda, v ktorej možno hľadať únik, pretože ona nemanipuluje a neskrýva sa.

A tak bol skutočnou a hlavnou postavou tejto hry naozaj ten čas, ktorý jediný dokáže vyniesť na svetlo pravdu, pretože tá sa medzi ľuďmi akosi rada skrýva. Tento čas nám hovorí, že nemáme príliš dať na prvý dojem, že nemáme skočiť hneď po prvej dostupnej možnosti výkladu, a nemáme sa snažiť príliš rýchlo interpretovať pohnútky druhých, pretože až s časom prichádza na svetlo sveta pravda - dovtedy sme len v zajatí svojich predsudkov a manipulácií. Mali by sme byť Hermionami, pretože trpezlivosť a viera nielen ruže, ale aj pravdu prináša.

Divadlo: LSS (2021)

1 27.03.2022

Všetky interpretačné kľúče zanechal Shakespeare už v názve. Vzťahy medzi obomi dvojicami milencov sú naozaj o zbytočnom kriku, pričom v jednom prípade ide o "zbytočné" sarkastické výpady Benedicka a Beatrice a v druhom o "milostné peripetie" Hero a Leandra režírované zákerným Donom Johnom. Shakespeare sa v tejto komédii nielenže vysmieva z tragických milostných zápletiek (najmä zo slávnej básne Hero a Leander), on sa tu rovno vysmieva z vlastných milostných zápletiek, napríklad z balkónovej scény z Rómea a Júlie. Ukazuje tu to "nič", ktoré sa ukrýva za tragickými zápletkami - stačí len zmeniť nasvietenie a optiku. A domnievam sa, že aj samotné telenovelovité zlodušstvo Dona Johna, je tu úmyselne stelenovelizované a prepiate, kvôli výsmechu z rôznych tragických antikristov u seba i u svojich konkurentov (spomínam si tu najmä na Maltského Žida). Aj samotný vzťah Beatrice a Benedicka tvorí realistický a sarkastický kontrapunkt k osudom Hero a Leandra. Aj preto túto Shakespearovu hru vnímam najmä ako paródiu na tragické milostné dobrodružstvá.

Zároveň tu opäť vystupuje do popredia svet ako javisko. Karneval, ktorý je štartérom celej zápletky, sa prenáša aj do deja. Don John tu má masku počestnosti, Beatrice a Benedick si zasa obliekajú sarkastickú masku, ktorou skrývajú (aj sami pred sebou) svoje skutočné city. Týmto je ešte posilnená tá parodická meta-textuálna rovina, keďže sa tu témou opäť stáva aj samotné divadlo, zároveň sa tu odhaľujú masky, ktorými sa maskujeme aj pred svojim vnútrom, pred svojimi citmi, a teda sami pred sebou. Tým pádom je tu celý problém herectva posunutý na ďalšiu úroveň. V neposlednom rade sa tým ukazuje aj herectvo, ktoré na seba berieme pri "dvorení" a "flirtovaní". Ukazuje sa, že celý ten zmätok je vlastne samotná láska, ktorá nás núti pri zvádzacích rituáloch brať na seba špecifickú podobu a stávať sa niekým iným. A aj v tomto prípade možno podľa Shakespeara nejde o nič tragické, o nič kvôli čomu by bolo treba kričať. Je to práveže hra, krásna a slastná milostná hra - tak ako v prípade Benedicka a Beatrice.

Mimochodom, výborné je tiež filmové spracovanie z roku 1993. Nikdy nezabudnem na parodickú scénu, kde sa spočiatku sarkastický Benedick napokon radostne čľapká vo fontáne a drsná Beatrice sa smeje a hojdá na hojdačke.

Film: Veľa kriku pre nič (1993), Veľa kriku pre nič (2005)

Pre mňa jedno z kľúčových diel na tému "čas sviatkov". To, čo si mnohí neuvedomujú je, že tento špecifický modus prežívania skutočnosti mizne. Sviatok je v tomto zmysle-slova vystúpením nad každodenný modus, profánny čas ak chcete, či nad život prežitý prácou - a to sa týka skutočne akejkoľvek práce (práce na sebe, práce v domácnosti). Nejde tu len o oddych a o "kratochvíle", ale o skutočné vypojenie sa z uvažovania o problémoch "profánneho sveta" a oddanie sa inému rytmu, ktorý pramení z cyklického uvažovania o svete. Za akúsi sekularizovanú obdobu toho by sa azda dali považovať festivaly, avšak ani tie nie sú dokonalou náhradou za odovzdanie svojej mysle do rúk niečoho, čo nás ďaleko presahuje (a nemusí ísť nutne o kresťanského Boha, ale o akékoľvek sacrum), a tým pádom aj dostáva od nás samých. Pre mňa osobne ideálny liek na "vyhorenú spoločnosť".

1 01.02.2022

Dekkerov sarkazmus ma príliš nezaujal, Yeats - hoci mám jeho básne a zbierky mýtov veľmi rád - bol na mňa až príliš ezoterický a Bacon je zaujímavý najmä svojou historickou hodnotou. Nie že by jeho eseje neboli aktuálne, len z nich už dnes len ťažko niekto padne na zadok. Oproti tomu bol Swift brilantný, najmä jeho Skromný návrh je zaslúžene legendárny a môže poslúžiť nielen ako pamflet namierený proti anglickému imperializmu, ale aj ako zaujímavá, ad absurdum dovedená kritika utilitarizmu (pričom Bentham v tom čase ešte ani nežil). A jeho Umění jak lhát v politice je pre zmenu úchvatným príspevkom do debaty o šírení hoaxov na sociálnych sieťach. Ukazuje sa, že fáma (najmä tá nepravdivá, ktorá vôkol seba rozstrekuje bahno: Aké súčasné!) je stará ako ľudstvo samo a technológie ju len distribuujú o niečo rýchlejšie. Ale nie nutne. Aj dnes platí, že mediálni mágovia sa snažia svojimi kampaňami dosiahnuť predovšetkým ústne šírenie fám, tzn. aby sa o nových filmoch, či knihách diskutovalo v kaderníctvach, na večierkoch, medzi priateľmi. To je tá naozaj úspešná kampaň a úspešná reklama - a tým pádom aj úspešná fáma. Návrhy na obmedzovanie slobody slova (v dôsledku nástupu internetu) sú aj preto veľmi otázne. Veď fámy a najmä tie nepravdivé - ako to ukazuje Swift - tu predsa boli vždy. Takýmto zmýšľaním, strachom zo šírenia fám, a snahou o ich obmedzovanie väčšími reštrikciami, by sme k slobode slova a tým pádom aj k modernej demokracii len ťažko niekedy dospeli.

No a čo sa týka Chestertona, tam je vysoká kvalita zaručená vždy. Prekrásny, sebareflexívny humor, práca s paradoxami, intelektuálna odvaha, presakujúca životaschopnosť a optimizmus, láska k "obyčajnému" človeku a jeho sedliackemu rozumu a tiež ku komunite s jej tradíciami a najmä tá ľahkosť s akou dokáže opísať aj náročné, filozofické témy. Chesterton je skrátka kráľom eseje. Zaujali ma najmä: Potřeba osobností v politice, Tommy a tradice, Vítr a stromy, Dvanáct mužů, Sentimentalita rozvodu, ale najmä O ležení v posteli - rozhodne jedna z najkrajších esejí aké som kedy čítal.

1 22.01.2022

Výborná kniha. Zaujímavá, hoci v anglickom prostredí určite nie originálna, je najmä Oakeshottova kritika racionalizmu a anti-individualizmu a naopak pozitívne zdôrazňovanie praxe, tradície, ekonomického libertariánstva, slobody a rozptylu moci. Naozaj výborné však boli najmä pasáže venované kritike politickej filozofie chápanej ako rozvíjanie pojmov určitej doktríny, kde podľa Oakeshotta o skutočnom filozofickom myslení nemôže byť reč, pretože takáto PF pojmy prijíma doktrinálne a je tak nanajvýš analýzou. A veľmi ma zaujala aj kapitola venovaná konzervativizmu, ktorý je pre Oakeshotta akýmsi priateľstvom jednotlivca so svojim okolím a zároveň radostným užívaním tohto okolia. Priateľstvo ho preto núti neúčelovo chápať svet a teda neprijímať riešenia a zmeny len na základe prospechu a abstraktných politík, či číreho rácia - zároveň však nie je ani iracionálne. Zároveň je toto priateľstvo založené na hlbokom vzťahu, ktorý má svoju hodnotu v čase a v priestore, čiže v dlhotrvajúcej intimite systematickej praxe - aj preto sú konzervatívni skôr starí ľudia. Nejde tu teda o iracionálny strach zo zmien - častý to slamený panák oponentov konzervativizmu. Všetkému tomu však kraľuje najmä úvodná pasáž, ktorá je kritikou racionalizmu v politike (a, neprekvapivo, obhajobou empirizmu).

Samotná táto kniha tak skrátka neobohacuje anglo-americkú tradíciu novými doktrínami a podnetmi, ako skôr systematickejším uchopením jej vlastných praxí a tradícií. Na rozdiel od mnohých iných tak nie je žiadnym popularizátorom, ale mysliteľom, ktorý systematicky skúma pojmy, prehlbuje ich a umožňuje tak nahliadnuť korene istého myslenia, ktoré nemusíme a ani nemáme chápať len v zmysle nejakej najužšej (straníckej) politiky.

P.S. Upozorňujem však, že je to mimoriadne hutná kniha. Zabudnite na ústretové esejistické písanie Chestertona alebo Lewisa (nie že by som ich nemal rád). Na toto si treba nájsť čas a pokojný kút.

1 17.01.2022

Jedno z ústredných diel neoaristotelizmu a etiky cnosti. Nie je to až taký radikálny apel na obrat ako u MacIntyra, avšak Nussbaumová je kultivovaná a sčítaná a dokáže interpretovať komplikované veci prístupným spôsobom. Okrem mimoriadne zaujímavých interpretácií klasickej gréckej tragédie, sa tu objavujú aj analýzy Platónových a Aristotelových textov, v ktorých sa často objavili aj pre mňa prekvapivé a podnetné postrehy. Podstatne to obohacuje súčasnú diskusiu, ktorá v 20. storočí bola (a v tomto súhlasím s Badiouom) často až príliš proti-aristotelovsky naladená.

1 17.11.2021

Mimoriadne vtipná, inteligentná a pútavá kniha - či skôr brožúrka -, zbierka esejí od asi najvýznamnejšieho moderného režiséra hier Williama Shakespeara. V podstate je to ideálny spôsob ako si rozšíriť shakespearovský kontext (popri početných historických a literárnych prístupoch) aj o pohľad na divadelnú stránku veci. Brook sa tu venuje najmä divadelným adaptáciám a divadelnému svetu (okrem seba aj napr. Olivierovi) a výstižne ukazuje, čo všetko sa dá so Shakespearovými hrami robiť (a skrz to odhaľuje ich nové významy), ale prináša aj podnetné esejistické úvahy, či meditácie nad jednotlivými hrami.

Hneď prvá kapitola, ktorá sa venuje otrepanému evergreenu (napísal tie hry naozaj William Shakespeare?) je krásnou studnicou trefných proti-argumentov. Skvelá je napríklad ad absurdum dovedená irónia britského humoristu Maxa Beerbohma - v snahe zosmiešniť dobové snahy konšpirátorov "objavovať" skryté významy v hrách -, ktorý prehľadal všetky Tennysonove básne, až kým nenašiel jednu, ktorej verše vytvárali anagram. No a ten anagram je "jednoznačným potvrdením" toho, že tie básne v skutočnosti napísala kráľovná Viktória: "Alf didnt write this I did Vic." Najtrefnejšia však bola kritika týchto konšpiračných teórií vyslaná priamo zvnútra divadelného prostredia. Ako mohol niekto skutočne veriť, že autor, ktorý nepísal básne do šuflíka, ale pre skutočne živú a bezpochyby ufrflanú (ako to dokazujú záznamy) komunitu hercov, rekvizitárov a ďalších ľudí, ktorí hru skúšajú, majú otázky, nadávajú na repliky, hádajú sa a argumentujú, nebol v skutočnosti tým naozajstným autorom, ale len bábkou? To Shakespeare behal s každou poznámkou a otázkou za tým "tajným" pánom, či dámou niekde v úzadí a nikto z jeho žiarlivých, špehúňskych konkurentov píšúcich útočné pamflety, prípadne z hercov si to nikdy nevšimol? To je silne pritiahnuté za vlasy.

1 09.08.2021

Veľmi aktuálne. Aspoň tak sa mi to javí. A azda aj dôležité pre pochopenie dneška, najmä toho, akým spôsobom a prostredníctvom akých argumentov ustanovuje súčasná spoločnosť morálne panstvo nad "prírodnými bytosťami". Tie čiastočky toho čistého rozumu a s ňou prepojeného zákonodarstva autonómnej, slobodnej vôle tu v teoretickej rovine stále poletujú a slúžia ako barličky pre ospravedlňovanie mnohých prasačín, ktorých sa moderný človek stále dopúšťa na okolí i na sebe. A ukazuje tiež to, k čomu súčasná spoločnosť túžobne smeruje - čistý rozum oslobodený spod prírodnej nevyhnutnosti a kauzality. A pritom to celé stále vzbudzuje fascináciu nad dômyselnosťou spôsobu, akým Kant vytvára priestor pre kategorický imperatív a ustanovuje ho. Všetko v tej skladačke do seba nádherne zapadlo (až na slobodu vôle, pochopiteľne, čo podľa mňa súvisí s neschopnosťou a v podstate aj nemožnosťou reflektovať vlastný novoveký, rane-liberálny pôdorys) a už len spôsob, akým ustanovuje imperatív na spôsob logickej vety, ktorá je a priori, bol akýmsi zvláštnym spôsobom napĺňajúci a vše-osvetľujúci. Úchvatné.

1 07.08.2021

Pre mňa Dilong už asi navždy zostane autorom hravosti, autorom ovplyvneným spevavosťou ľudových piesní a vitalistickým, jemne nadreálnym duchom, autorom diel Mladý svadobník, Helena nosí ľaliu a Hviezdy a smútok. Dilonga som si pri čítaní jeho starších diel vždy predstavoval ako chlapca (pokojne aj ružového), čo uteká po holiach a naháňa víly, chlapca - prírodu, chlapca v pohybe. Honolulu, pieseň labute na mňa pôsobí ako zbierka z iného sveta. Zbierka statická, zbierka človeka, čo už zažil a teraz hĺba, zbierka prachu. A s tým súvisí aj dominujúci verš, ktorý už nevolá do tanca, a jazyk, v ktorom archaizmus nepozýva do detských čias, ale do prašnosti katedrály. Možno som príliš mladý, možno mi príliš imponuje vitalita a pohyb, ale túto zbierku som si nevedel užiť viac ako dobový relikt. A mrzí ma to, pretože Dilongove zbierky ma naozaj hlboko ovplyvnili a Honolulu, pieseň labute stále ukrýva množstvo krás: "Ja, Rudolf Dilong, trubadúr, z milosti Božej bedár..."

1 07.08.2021

Výborná sprievodná kniha ku čítaniu Shakespearových diel. Jednotlivé kapitoly sú síce - v porovnaní s Hilského knihou Shakespeare a jeviště svět - omnoho kratšie a nevovádzajú tak obšírne do kontextu, ale absentuje v nich "vata" a prichádzajú vždy so zaujímavou interpretáciou jednotlivých diel. Je to taká Rutova lekcia z efektivity.

1 02.08.2021

Šigu som si po tejto zbierke definitívne obľúbil. Niektoré poviedky (Ohníček, Zastánci spravedlnosti, Učedníkův bůžek, Papírová stěna, Manazuru) mali v sebe takú tú japonskú rozprávačskú krehkosť, kedy sa pod zdanlivo nedramatickým povrchom rozohrávajú nesmierne hlboké emócie a na svetlo vystupuje netušená krása. Akási reálnejšia, skutočnejšia. Akoby sa tu oslavoval celý svet. Pripomína mi to zenové obrazy a "prázdnu ruku" japonských maliarských majstrov. Najmä tie prvé detské lásky boli opísané skutočne prekrásne, akoby ich niekto lovil z mojej pamäti. Po celý čas som uvažoval nad talentom, ale najmä nad nesmiernym zanietením pre štýl i skúmanie reality, kedy niečo pôsobí presne a skutočne, ale aj akosi ľahko. Šiga sa tu prejavil ako skutočný majster slova. Zároveň by som chcel oceniť aj výborný doslov a prekrásne ilustrácie. Naozaj, veľmi pekná kniha.

Žiaľ, niektoré poviedky (Převtělení, Přiběh o ukradeném dítěti) mi zasa až také skvelé neprišli a aj preto som išiel s hviezdičkou nadol.

07.09.2023

Ďalší doklad japonskej posadnutosti jedlom (kombinovať čítanie s Kawakamiovej novelami a s filmom Tanpopo), ktoré sa však postupne rozlieva nielen do uvažovania o sezónach a o špecifickom koncepte nagori, ale aj do uvažovania o prírode, o temporalite, o poézii haiku, o človeku... Štýlom až akési nezúčastnené, a pritom z toho tryská fascinácia svetom. Tá kniha zároveň zanecháva takú tú stopu, ktorá vás nabáda poddať sa sezónnosti, poddať sa tomu opojnému prenikaniu sa so svetom a ktorá skrz zaujatie zmyslovosťou vkladá človeka do až náboženského spôsobu prežívania sveta. Skrátka do uvedomenia si pominuteľnosti, čo je kategória podobná i nepodobná konceptu nagori. Autentická existencia akoby bola na dosah. V tomto je tá kniha naozaj zenová.

V prvom rade musím oceniť mnohé zaujímavé postrehy: Vedeli ste, že priemyselné potraviny s dlhou trvanlivosťou odzrkadľujú našu túžbu po nesmrteľnosti, pohodlí a večnej mladosti? Alebo, že jednotlivé ingrediencie sú ako ľudia, ktorých musíme spoznať predtým, než ich dáme dohromady? A tiež fakt, že nagori je veľmi blízke lúčeniu, kedy hľadíme za odchádzajúcou postavou strácajúcou sa za horizontom ako chvost kométy?

Čo je však na knihe (aspoň pre mňa) najzaujímavejšie je spôsob chápania času. Nagori je tu vždy dvojznačné, pretože človek si tu uvedomuje čas ako unikajúci a zároveň prichádzajúci, a pritom akoby sa človek v tej zmyslovosti mal ocitnúť tu - v súčasnosti. Nagori tu neoznačuje ani lineárne plynutie a ani cyklickosť, ale práve ich stretnutie, ktoré akoby si vytváralo vlastnú temporalitu - extatickú udalosť. Claude Romano pre to nachádza ďaleko upachtenejšie a menej poetické slovo: vždy-už-to-čím-bude-ako-také. Myslím si, že nagori je presne toto, ale treba sa pritom ešte bližšie pristaviť.

23.02.2023