Majto komentáře u knih
Ani druhý výlet do sveta Antona Myrera plne neuspokojil moje túžby po dokonalom zážitku, no nie je ani úplným sklamaním. Poučený z románu Velká válka som nebol prekvapený zdĺhavým úvodom a opäť ma zaujal kvetnatý prejav plný detailov a skvelo vykreslené charaktery postáv. Až tak, že Sally má postupne privádzala k šialenstvu. Škoda, že samotný dej má väčšinou až tak nebral (hlavne časti, kde bola Sally).
Všetko o tejto knihe už tu predo mnou popísali iní. Súhlasím s mnohými kritickými aj pozitívnymi príspevkami. Touto knihou si Ch. P. vybral najslabší moment. Doteraz som mu odpustil kadejaké prešľapy aj prehrešky (aj Madison Spencerovú, ktorej osudy mi príbeh Penny dosť často evokoval), no teraz to nejak nešlo.
Nie som vyslovene sklamaný, len nejak nie úplne uspokojený.
Asi patrím k časti čitateľstva, ktorým tento kus príde ako nevyrovnaný zlepenec. Bavil som sa síce na osobitých humorných vsuvkách, no nebolo to ako pri iných Pišťankových knihách a celá "porno línia" mi prišla ako pokus o Palahniukovinu.
Uvidím ako zapôsobí o pár rokov na ďalší pokus.
Ďaľšia z kníh typu: vyskúšam a uvidím. A veruže som videl. Skvelé čítanie, ktorému už veľa nechýba k dokonalosti. Je pravda, že úvodné kapitoly mi nejak nešli dolu hrdlom, no postupne som sa dostal do tempa kvíliacej a lomoziacej vojnovej mašinérie a začal som vidieť obrázky.
Tiež nechápem ako môže byť kniha tejto kvality tak prehliadaná.
Od tohoto autora som prečítal zatiaľ iba štvrtú knihu, no musím prejaviť spokojnosť. Perfektne spracovaný príbeh zo života na americkom juhu so všetkými kladmi no i zápormi. Dej bol skvelo vystavaný, rovnako ako charaktery postáv. Ani nachvíľu som sa nenudil.
Tretie stretnutie s tvorbou autora ma zatiaľ bavilo najviac. Zvláštna atmosféra v medzivojnovej Európe plná beznádeje a neistoty. Čo sa príbehu, resp. hlavného hrdinu týka, trochu mi to pripomenulo Dostojevského Výrostka (ktorého som mimochodom kedysi prečítal takmer do polovice a dodnes nedočítal). Podobné prostredie, podobné osudy...
Každopádne mienim pokračovať v čítaní tvorby I. B. Singer a (a toho Výrostka tiež asi znovu otvorím)
Mám rád anglický humor, no tuto to škrípalo ako štrk v ložiskách.
Nemám asi ani viac čo dodať, v podstate všetko vystihol v svojom komentári honajz a s kľudným svedomím sa pod to podpisujem.
Piata kniha tohoto poľského autora preletela mojou nervovou sústavou a vcelku kde-tu rozvibrovala isté centrá a vcelku ma to bavilo. Po svojráznom vyšetrovateľovi Eberhardovi Mockovi vytiahol autor podobného svojráza Edwarda Popielskeho a opäť nás sprevádza predvojnovým svetom zločinu a nerestí. Mám kúpené aj pokračovanie a nebudem sa brániť nahliadnuť doň.
Mám rád tie obrazy, ale aj náčrty, skice a vlastne všetko, čo Dušek vo svojich myšlienkach maľuje a čím prinúti zlenivelú fantáziu bežať ako premietačka v starom kine, ktorá po okienku skladá súvislý život ako jeden pestrofarebný film.
Áno, aj mne sa táto zbierka zdá dosť nevyrovnaná. Kým na jednej strane ešte je možné sa ako tak pobaviť, na strane druhej sa nachádzajú len zoskupenia viet, ktoré mi nejako extra neponúkajú zážitky či nejaký zmysel. Nevadí. Stále ešte dúfam, že ostatné knihy mi ponúknu to, čo Psie dni a Patagónia.
Druhý kontakt s tvorbou autora má za následok ešte väčšie pohltenie jeho obrazmi, hoci veľa z poviedok už mi pred zrakom fantázie defilovala. Nič to nemení na tom, že čaro ponúkaných obrázkov, vôní a zvukov dokáže pohltiť podobne ako u neznámych kúskov. Nasli by sa tu aj slabšie kúsky, no posledné 2 poviedky má absolútne pohltili, čistá esencia krásy. Myslím, že sa chcem ponoriť do autorovho sveta hlbšie. Už teraz ho v osobnom rebríčku dávam na roveň Jacka Kerouaca.
Druhý kontakt s tvorbou Austera úspešne za mnou. Spočiatku mi síce chvíľu trvalo ponoriť sa do deja, no potom už to bol pôžitok čítať dejové zvraty a príbehy pribúdajúcich postáv. Načo ďalšie slová. Treba čítať a užiť si to.
Mám rád absurdné príbehy absurdných postáv v knihách Johna Irvinga. Postavy a udalosti z tejto knihy nemajú k nim ďaleko, no stále mi ešte niečo chýba k plnej spokojnosti. Nevadí, aj Irvingove rané veci také boli, možno Hrdinové ich aj prekonali.
Tak som vyskúšal ďalšieho pre mňa nového autora a už teraz viem, že chcem čítať aj ďalšie knihy z jeho produkcie. Síce som to celé nepoberal na prvý pokus, no pozdáva sa mi ako píše. Mám rád, keď na mňa z knihy sála atmosféra a tu sa mi jej dostalo dostatok.
Zaujímavá kniha písaná mne blízkym štýlom, užíval som si to a tešil sa, že okrem Irvinga a teraz aj Mawera mám ďalšieho autora, ktorého rozprávanie má baví, no nanešťastie miestami úplne stratilo tempo a stratil som sa. Už mám doma aj druhú knihu autora, len ma mrzí, že nejde o pokračovanie tejto trilógie. Ktovie, či sa niekedy objavia preklady aj ďalších kníh autora.
Krása. Myslím, že som objavil ďalšieho autora, ktorý bude plniť moju myseľ obrazmi (po Jackovi Kerouacovi a Dušanovi Dušekovi). Aj tu cítim to brnenie v zátylku, keď okolo mňa letia obrázky autorovho sveta. Idem hneď objednať nejakú ďaľšiu knihu.
V podstate nezdieľam názor so žiadnym komentujúcim. Pre mňa to bola len červenopropagandisticka literatúra poplatná dobe vzniku. Keby som ju čítal pred 40mi rokmi, bol by som isto nadšený a očarený tým "tajomnom", no dnes som ju prečítal len s problémami a trvalo mi to nekonečne dlho.
V honbe po neznámych autoroch (a tých je pre mňa viac než dosť) som sa dostal aj k tomuto poliakovi. Začal som čítať túto a rýchlo som nadobudol dojem, že asi nebol dobrý nápad kúpiť rovno dve jeho knihy. No dostal som sa kúsok za polovicu k poviedke Duch zázračných objevů. Konečne jedna podľa môjho gusta - škoda, že až šiesta. Trvalo mi nekonečne dlho kým som sa k nej prebojoval. Potom už boli dojmy pozitívne až do konca knihy (jasné, že aj v prvej polovici boli nejaké svetlé momenty, no nebolo to stále ono).
Je isté, že prečítam aj druhú knihu.
Zbierka poviedok, ktoré vo mne zanechali len dojem krásnych obrazov, ktoré si po čase pozrieš a vymyslíš si k nim príbehy, bo pôvodné už ti dávno vyfučali z hlavy
V dávnych časoch som čítal novelu Jeden deň Ivana Denisoviča a bol som nadšený spôsobom ako bola napísaná. Bez servítkov a ozdôb, priamo na dreň. Pár rokov dozadu som v zrušenej knižnici objavil medzi knihami na likvidáciu túto zbierku noviel Solženicyna, ktorú otvára práve spomenutá Jeden deň...
K jej prečítaniu som sa dostal až teraz. Aj ostatné novely sú vcelku fajn, no osobne ma z trojice ďalších najviac zaujala titulná Matrionina chalupa. Perfektné opísané reálie ale aj charaktery postáv (v tom je autor dobrý vo všeobecnosti), radosť čítať.