Mimir komentáře u knih

Anselm Grun dokonale pochopil anatomický pomer, ktorý dnes mnohí nechápu a to síce: 2 uši a len jedny ústa.

3 25.03.2018

Musím sa priznať, že počas cesty touto knihou ma sprevádzal Pascal plný hnevu. Za ten hnev "mohol" Montaigne, ďalej Pyrhovci, ateisti, stoici a všetci, ktorých Pascal v tomto diele bral na pranier. Nejednu myšlienku som si musel pre jej originalitu vypísať, ale viac som si ich vypísal z Montaigneho Esejí. Rozhodne tu ale nehovorím o strate času. Pascalov duch je v knihe tiež prítomný a teda zážitok je zaručený.

3 15.03.2018

Podobne ako pri existenciálnej klasike "Napriek všetkému povedať životu áno" od Frankla postupne sa začítavame do (dovtedy?)nepredstaviteľných rozmerov ľudskej krutosti a utrpenia, ale taktiež - a to je myslím spoločným posolstvom oboch autorov, Frankla i Egerovej - ľudského odhodlania. Každodennú rutinu lágra plnú strachu, neistoty a bezmocnosti v najintenzívnejších podobách autorka popisuje uveriteľne a pútavo zároveň. Je ťažké, ak vôbec možné predstaviť si dnes obdobný kontext, v ktorom je najzákladnejšia istota každého z nás - byť - ponechaná na náhodu nazývanú "selekcia". Šťastie "dňa" pre väzňa Auschwitzu neznamená z dlhodobého hľadiska nič, pretože ten "deň" prežíva pod mučivým strachom, a k tomu tá drtivá bezmocnosť, ktorá mi našepkáva, že nemám ani najmenší vplyv na okolnosti. Ibaže by... a tu opäť zhodne Frankl aj Egerová hovoria o tej pomyselnej hranici, ktorú ak niekto prekročil čakal ho väčšinou elektrický plot, komora, či smrť v inej podobe. Frankl hovorí zmysel a Egerová voľba (resp. nepýtať sa prečo ja, ale čo s tým). Potreba objaviť odpoveď na otázku, prečo vlastne ešte žiť takýto život. Veľmi pozorne som číhal na Egerovej "coping" resp. zdroje, ktoré ju udržali pri živote a v živote. Myslím, že tým najsilnejším paradoxne nie je psychologický resp. duševný, ako o tom sama premýšľa - dominantným sa zdá byť rola sociálnej opory, ktorú zohrala sestra Magda (psychologickým sa zdá byť citovo podfarbená predstava spoločného života s Erikom, ktorá ju púta na budúcnosť, dáva nádej). Prečítať si prvú kapitolu opakovane so sústredenosťou na jej význam v najťažších momentoch ma v tom utvrdzuje. Magda ma vlastne neraz zaujala o malinko viac než Edita, najmä jeden psychologický moment - kedy zdanlivo iracionálnym a zbytočným vzdorom nezískala nič, okrem bitky dozorkyne (str. 86). Asi nik, kto tomu bol svedkom netušil aké silné a významné gesto vzdoru, ktorý prelomil utrpenie bezmocnosti aspoň na chvíľu Magda ukázala. Na chvíľu nebola človek vlečený "osudom" ale človek, ktorý sa rozhodol a ukázal nezávislosť.

Knihu podľa môjho názoru nemožno považovať za "svojpomocnú kuchárku na traumy", alebo odbornú perspektívu na tému traumy. Neviem, či zámerne alebo pod váhou komercie je tu trauma a celá problematika psychotraumy veľmi zjednodušená a "uvedomenie si zodpovednosti nad emóciami" či symbolické držanie kľúča v ruke nie sú funkčné, a už vôbec nie terapeutické nástroje. Pre záujemcov funkčných nástrojov pri vybíjaní emočných nábojov z traumatických prežitkov odporúčam prístup TIR (traumatic incident reduction). Odkaz je ale pochopiteľný a inšpiratívny, nemožno mu vytknúť nič, len ho obdivovať, možno sa z neho učiť.

2 29.12.2024

Uvážlivé a podnetné myšlienky, ktoré sú aktuálne vždy, keď demokracia vyčerpaná sama sebou už nevládze uspokojovať každú bezhraničnú požiadavku tolerancie a zo svojich úkrytov opäť vylieza tyranská háveď s diktátorskými chúťkami. Keď sa rúti rád, normy a pravidlá, cenzúra a kontrola zrúti sa do chaosu, plného slobody, ktorú každý pije plnými dúškami. Chaos však nevydrží a opäť tenduje do totality - pretože anarchiu skrotí opäť len rád. Tieto etapy krajiny postkomunistického bloku poznajú veľmi dobre. Možno teda predikovať kam sa uberáme? Nech už to bude kamkoľvek, nikomu by nemala v knižnici chýbať Havlova Moc bezmocných - ideálne prečítaná! Je kompasom postrehov, ktorý slúži aj na to, aby sme nezablúdili do tej istej slepej uličky sebaklamu a všade naoko spokojných súdruhov a súdružiek. Vidím tu zdvihnutý prst, ktorý autor zdvihol dostatočne vysoko. Z eseje Moc bezmocných mnou najviac rezonuje myšlienka:
" V každom človeku je prirodzene prítomný život vo svojich bytostných intenciách: v každom je kus túžby po vlastnej ľudskej dôstojnosti, mravnej integrite, slobodnej skúsenosti bytia, transcendentna "sveta ideí", každý ale zároveň vo väčšej či menšej miere je schopný zmieriť sa so životom v lži, každý sa nejak prepadá do profánneho zovšednenia a účelovosti, v každom je kúsok ochoty rozpustiť sa v anonymnom dave a pohodlne s ním tiecť riečiskom pseudoživota."

A ešte jedna z ďakovného príhovoru pri udelení Erasmovej ceny:
"Každý z nás má skrátka pochopiť, že aj on - bárs by bol bezvýznamnejší - môže zmeniť svet. Záhadnosť tohoto imperatívu je v predstave, že by ktokoľvek z nás mohol tak povediac pohnúť zemeguľou. Jeho logika je v tom, že ak sa nerozhodnem ja, ty, on, my, my všetci k tejto ceste, tak sa naozaj nemôže pohnúť svet. Začať musíme každý od seba: keby čakal jeden na druhého, nedočkal by sa nikto! Nie je pravda, že to nejde: moc nad sebou samým, akokoľvek v každom z nás problematizovanú povahou, pôvodom, stupňom vzdelania a sebauvedomenia, je tým jediným, čo má aj ten najbezmocnejší z nás, a zároveň tým, čo nikomu z nás nemožno vziať. Kto ju uplatní, možno nič nedosiahne. Určite však nič nedosiahne ten, kto neskúsi ani to."

2 18.05.2024

Život a osud Krištofa Kolumba nám úplne zreteľne ukazuje, že zachytiť pravdivo hrdinu veľkého činu, je nesmierne ťažké. Sláva je veľmi tajomný proces kryštalizácie, v ktorom sa často krát spracuje mnoho odpadu. Postavu Krištofa Kolumba sprevádza akási zvláštna záhadnosť, všetko je v ňom sporné: charakter, činy, vývin, životné skúsenosti aj narodenie. Sedem miest v janovskom kraji bojuje o česť, aby boli považované za jeho miesto narodenia; a k nim sa pripojila ešte Korzika a Francúzsko. Jeho život sa v mnohom podobá stredovekej legende. Bez povesti, stane sa privandrovali taliansky dobrodruh španielskym admirálom, miesto kráľom obrovských ríši, zaplatí sedem rokov lesku a moci náhlym pádom a neslýchaným pokorením a potom, čo opäť slabo zažiari, umiera opustený ako muž takmer zabudnutý.

Ak je Krištof Kolumbus tým človekom, ktorý podľa vžitého dejepisného názoru prerazil bránu stredoveku a zahájil novú dobu a nový svet, tak je okamih, kedy tri núdzne koráby vyplávali zo španielskeho prístavu rozhodne jedným z najepochálnejších okamihov v dejinách ľudstva. Hrdinskosť tohto rozhodnutia nespočíva v opustení všetkých pút, v tom, že Kolumbus zanechal za sebou všetko zvykové, dôverne známe, zmierené, pravidlá, rozkazy, zisk a istotu, spoločnosť a zákon, vôbec nespočíva v zavrhnutí minulosti, ale vo vnútornom stvárnení toho, čo prichádza, čo sa chystá, čo tu ešte nebolo. Každý moderný výkon, ktorý by sme snáď mohli považovať za analógiu- cesta napriek Afrikou, prieskum južného pólu, let do polárnych oblastí, prelet Atlantického oceánu- každý podobný výkon aj z posledných storočí bol a je uskutočňovaný vďaka tradičnej vede o známych prírodných zákonoch. Toto všetko Kolumbovi a jeho ľuďom chýbalo, napriek tomu, keď na vlajkovej lodi vypukla po mesiaci plavby vzbura s požiadavkou obrátiť lode späť, nakoľko zásoby už vystačili len na prípadnú spiatočnú cestu, kapitán Santa Marie s absolútnou slepotou k vážnosti situácie nadšene pokynul: „Ďalej, plávame ďalej!“

2 27.12.2023

Opäť jeden z kontemplatívnych unikátov Guardiniho tvorby. Myšlienky a postrehy, ktoré autor predkladá v tejto útlej brožúrke smerujú k myšlienke sebaprijatia - jazykom "jungiánskym" integrácie svojho tieňa, ktorému ešte nik neunikol. Guardini uvažuje v tomto ohľade podobne a navrhuje nepachtiť sa za túžbou byť niekým iným, než som. Práve naopak, kľúčový okamih v dosiahnutiu celistvosti človeka vidí v prijatí a doznaní sa seba pred sebou.

2 20.12.2022

Stepančíkovo je zdanlivo vytŕčajúce z bežných kontúr tak typických pre väčšinu Dostojevského diel - podivuhodných postáv, depresívnych monológov, či iných psychologických prvkov. No na vskutku len zdanlivo. Od okamihu ako sa nám "veľkolepo" uvedie Foma Fomič, máme jasno, kto bude v tomto dielku predmetom našej zvedavosti a pozornosti. Fomič nie je zástavárnik z Nežnej, ani Raskoľnikov zo Zločinu, je to iný typ osobnosti, ktorú autor predstavuje a využíva k tomu, aby dostatočne vykreslil "chytrého príživníka". Foma Fomič ako pijavica, ktorá sa kŕmi na dobrote plukovníka a senilite jeho matky, obratne využíva každú príležitosť k poníženiu a pokoreniu svojho pána, čím dosahuje výčitky, ktoré si dobrák plukovník následne robí. Do výborne rozohranej partie vstupujú však noví hráči a udalosti, ktoré avšak "vznešený charakter" Fomič nakoniec tiež obráti vo svoj prospech. Sloboda od Fomiča prichádza až Božím dopustením na svojho verného a poslušného služobníka, no ten i po smrti teší sa pamätníku, na ktorom stojí opis cnostného a mravného človeka, akému len sotva iný by sa dokázal v dobrote jeho srdca priblížiť. Groteska končí zaujímavou myšlienkou: "Pod koľkými oslavnými náhrobkami ležia asi Fomové Fomičové."

2 21.11.2021

Z Bukowského tvorby som nikdy nič nečítal, nejako sme sa obchádzali a keď som v knižnici zahliadol jeho knihy, videl som na nich niečo, čo mi prišlo "ošúchane, trápne", ako keď kráčate okolo trafiky a vidíte výklad plný bulváru, ktorý Vás súčasne odpudzuje a priťahuje zároveň. Nakoniec kúpu oľutujete s povzdychom: hnoj! Bukowski však predkladá iný hnoj, úrodný. Z týchto rozhovorov vnímam snahu, nápadnú snahu byť iným, písať inak, zaujať inak. Siahol na úspech, pretože nepísal to, čo čitateľ chcel...netancoval ako americké publikum pískalo. Na rozdiel od iných básnikov to dosiahol tak, že sa oslobodil od existenčnej závislosti na literárnej tvorbe. Nezáležalo mu na tom, či niekto jeho básne kúpy, alebo nie, vedel, že alkohol ho aj tak privedie k ďalšej mizernej epoche v niektorom z ďalších miest USA. Písal, pretože cítil to, čo cíti každý básnik, totiž, že dokáže využiť slová na viac než len dialóg. Zvolil teda cestu vandráka, alkoholika, ale nezapredal svoju múzu a to si na ňom cením, to ma prinútilo odpustiť mu, že nedosiahol až takú úprimnosť, za akú sa skrýval. Len jeho múza robí rozdiel medzi typickým strateným alkoholikom, ktorých je na svete milión a nik nad nimi nekývne rukou, a spisovateľom, ktorého pozná snáď každý. V týchto rozhovoroch však možno nájsť aj zaujímavé myšlienky, napriek tomu typickému bahnu egocentrického notorika. Rozhodne však toto stretnutie neľutujem, práve naopak, som veľmi rád, že som pána Bukowského spoznal, ďalšie stretnutie však neplánujem.

Vyberám myšlienky, ktoré považujem za hodnotné:

"Vyšiel som zo stanice autobusu na Times Square. Práve šli všetci ľudia z práce. Vynárali sa z tých dier zo zeme, z podchodov. Strkali do mňa a tlačili sa na mňa. Títo ľudia boli surovejší než ktokoľvek, koho som pred tým stretol kdekoľvek predtým. Bolo šero a budovy mesta bol tak prekliato vysoké. Keď máte vo vačku len sedem dolárov a pozriete sa na tie vysoké budovy... Samozrejme, prišiel som do New Yorku schválne bez prostriedkov. Do každého mesta som tak vždy prichádzal, aby som ho spoznal odspodu. Keď mesto spoznávaš zhora, vieš, fajnový hotel, fajnové jedlá, fajnové pitie a v kapse prachy - mesto vôbec nevidíš."

" Ženy sa od mesta k mestu dosť líšia. Keď máš šťastie, máš sa dobre. So ženami musíš mať šťastie, pretože ich stretávaš vždycky náhodne. Keď sa dáš na rohu doprava, stretneš takúto, keď sa dáš vľavo stretneš inú. Láska je taká náhoda. Populácia sa mieša dohromady a dvaja ľudia sa nejak stretnú. Môžeš povedať, že miluješ určitú ženu, ale niekde existuje žena, ktorú by si mohol milovať oveľa viac. Preto som povedal, že musíš mať šťastie. Ak nie, tak si sa dal jednoducho namiesto doprava vľavo, alebo si dosť dlho nehľadal, alebo máš proste smolu."

2 17.08.2021

Zaujímavý a po odbornej stránke obohacujúci dialóg s odborníkom na tropickú medicínu, profesorom a humanistom, Vladimírom Krčmérym, ktorý je rozhodne lesknúcou ozdobou skromnej Slovenskej vedecko-lekárskej obce. Prvá polovica knihy, otázkami a témami orientovaná na nedávnu históriu globálnych, epidemických hrozieb, ktoré si "hlavný hrdina" na vlastnú kožu zažil, dáva priestor ukázať čitateľovi, že COVID nie je niečím, čo je nad ľudské sily, a čo nemožno prekonať. AIDS, tuberkulóza, ebola a mnoho ďalších pandémií človek 21. storočia zažil a stále v rôznych kútoch sveta týmto "prekonaným" hrozbám čelí. Ani jedna z nich však natoľko neparalyzovala našu každodennú rutinu ako COVID, a práve tomu sa venuje druhá časť knihy. V závere nájde čitateľ aj zopár osobných otázok, ktoré dávajú priestor spoznať pána profesora malinko bližšie.

2 01.04.2021

Marcus Tullius Cicero nemohol prísť na scénu Rímskej drámy v tragickejších časoch. Všestranne nadaná osobnosť, akou disponoval brilantný politik a obratný rečník, formovala sa popri Sullovej despotickej samovláde, Spartakovom povstaní, Catilinovom sprisahaní, 1. triumvirátu, vražde Caesara a jemu osudnému 2. triumvirátu, ktorý sa súčasne stal labuťou piesňou toho, čo Cicero najväčšmi túžil brániť - res publicu. Ako tak čítam jeho životopis, nemôžem sa zbaviť obdivu z toho, aké ťažké rozhodnutia, často krát s ohrozením na živote, musel slávny rečník robiť, a ako často. Musel zvládnuť intuitívne vycítiť, koho bude výhodnejšie pred senátom haniť a koho chválorečiť, aby vedel, či zajtra bude na úteku za priateľom Attikom do Grécka, alebo si zaistil dočasnú a krehkú priazeň nového a ambiciózneho tyrana. V Ríme sa práve v tomto čase, keď už sa mraky nad republikou zbiehali zo všetkých strán, udalosti vyvíjali nevyspytateľne a prirýchlo, aj pre obozretného politika, ktorý nemohol dôsledky vždy prehodnotiť dostatočne. Okúsil teda aj slávu, ktorá vyplynula z jeho politického počínania ako cenzora, aedila, prétora, či v neposlednej rade ako konzula. Taktiež ho u ľudí zdobilo jeho rečnícke nadanie a slávne obhajoby Milóna či básnika Archaia. No ako som už spomínal, všetko sa dialo prirýchlo a tak sa stal Cicero na čas aj vyhnancom, či nepriateľom štátu. Ostávam akosi v nepochopení nad tým, prečo práve keď bola najväčšmi potrebná správnosť jeho intuície, ona zlyhala. Z trojice prvého triumvirátu slepo dôveroval Pompeiovi, napriek tomu, že márnivý veliteľ hispánskych légií, prirýchlo zabudol na oslavné reči, ktoré Cicero o ňom pred senátom predniesol, a ktoré boli jeho politickej kariére len na úžitok. Našťastie na ne pamätal Caesar, ktorý "pompeiovca" Cicera omilostil. Pri 2. triumviráte, už toľko šťastia Cicero nemal. Mladý Octavián sledoval vlastné ciele a rozhodne medzi ne nepatrilo udržať republiku ako štátne zriadenie. Cicera, ktorý naňho spoliehal nedokázal pred pomstychtivým Antoniom a nevýrazným Lepidom ubrániť, a keď ani more nedovolilo mu opustiť Itáliu, prijal pokojne svoj osud. Z jeho tvorby by som rozhodne odporúčal: Tuskulské rozhovory, O povinnostiach, Reči proti Catilinovi, Filipiky, ale aj menej známe dielka, ako Lealius alebo o priateľstve, či Cato starší o starobe.

2 30.08.2020

Zostávam autorkou a jej kronikou ženy príjemne prekvapený. Na kapitoly biologicko-etologických analógií nadväzuje presvedčivý historický pohľad: trpká a kľukatá cesta nežného pohlavia. Autorka ma prinútila povzdychnúť si, uznať hĺbku rán, ktoré mužská spoločnosť na ženu dopustila, a ktorých dôsledky dnes možno vnímať v stále aktívnejšom (substitučnom?) ideále "femme fatale". V otázkach dnešnej nivelizácie (ak pripustíme relevantnosť tohto pojmu) je "historický argument" pasé, ale pre prehľad v problematike a porozumeniu ženskému statusu v priereze dejín je užitočným poznaním.

Autorka: "Eva, daná Adamovi za spoločníčku, zatratila ľudský rod. Keď sa pohanskí bohovia chceli pomstiť mužom, stvorili ženu, a prvá z týchto ženských kreatúr Pandora rozpútala všetko zlo, ktorým ľudstvo trpí. Žena je teda zasľúbená zlu. Je dobrá princíp, ktorý zrodil poriadok, svetlo a muža, a princíp zlý, ktorý splodil chaos, tmu a ženu, hovorí Pytagoras. Manuove zákony ju definujú ako nízku bytosť, ktorú treba držať v otroctve. Leviticus je pripodobňuje k muliciam, ktoré sú majetkom patriarchu. Solónové zákony jej nedávajú nijaké právo. Rímsky zákonník ju dáva pod poručníctvo a vyhlasuje jej slabomyseľnosť. Kanonické právo ju pokladá za bránu diablovu. Korán dokonca o nej hovorí s tým najväčším opovrhnutím."

Žena neukázala len silu a bojovnosť, ak berieme vyššie uvedené východiská, na ktorých začína snahu o svoje spoločenské miesto, ale v neposlednom rade odvahu prevyšujúcu flagrantne idealizovanú muskulinitu. Trpezlivosťou a odhodlaním znáša zanedbateľné úspechy a dobové urážky, ktoré sú väčšinou pobúrenou reakciou na ony zanedbateľné úspechy. Z okraja spoločnosti si cez archetypy (dobové role) matky, hetéry, či manželky uzurpuje stále sympatickejší podiel na spoločenskom dianí. Osvietený novovek len ťažko opúšťa zdedené tradície po stredoveku a ja som mal neraz chuť empaticky zvolať spolu s Diderotom: "Ženy, ľutujem Vás!"

Záverom dodávam, že v historickom prehľade, podľa môjho uváženia absentuje zamyslenie nad vážnym dôsledkom nastupujúceho matriarchátu - vojnové konflikty, tento krát globálneho charakteru, v ktorých našlo smrť mnoho otcov, mužov a manželov. Thomas Lewis vo svojich esejistických úvahách - Myšlienky neskoro v noci - píše, že by sme mali na skúšobnú dobu zveriť pre zmenu moc do rúk žien. Opatrne si dovolím podotknúť, že tam nevyhnutne smerujeme a všetci cítime, že je to na spadnutie. Ženy dostanú svoju šancu, o tom nehovorí len sociálna psychológia na čele so Zimbardom.

2 02.05.2019

Prof. Komárek je pre mňa už notoricky známy esejista, ktorého diela znamenajú akostný výber kritických zamyslení obohatených vyváženou mierou sarkazmu. Spomínam si, na jeho "esej o eseji" v dielku Sloupoví aneb Postila a jeho úmysel predstaviť esej ako dôsledný a náročný žáner, ktorý zvládne len zopár obdarovaných literátov - menovite O. Paz či Arthur Koestler. Čítal som tvorbu oboch spomínaných autorov a cítim sa tak oprávnený podotknúť, že Stanislav Komárek rozhodne patrí medzi tých obdarovaných. Zbierka Leprosárium začína cestopisnými úvahami, ktorých skrytá alebo zjavná intencia je sprostredkovať čitateľovi reálne kontúry bájneho Orientu. Tibet a jeho budhistické spirituálno sa vytratilo niekde v predstavách Jamesa Hiltona a nech by sme ho križovali zo severu na juh, zo západu na východ, bájne Šangri La nenájdeme. Autorova deskripcia Indie - v podstate jedno obrovské smetisko - sa nám tiež zdá pravdepodobná. Po Číne a Jáve autor opúšťa tému cestopisov a začína odkrývať svoj široký záujem. Tvoria ho prevažne témy politické, historické, spoločenské či pedagogické. Záverom dodávam, že Leprosárium rozhodne zaslúžene patrí medzi eseje ocenené cenou Toma Stopparda.

2 17.04.2019

Sigmund Freud odštartoval notoricky známym Výkladom snov (1900) epochu skrytej snovej symboliky, ktorá vo väčšine prípadov obsahuje infantilný alebo sexuálny obsah, prípadne kombináciu oboch. C. G. Jung svojho mentora za jeho výklad kritizoval a sám ho amplifikoval do slepej uličky archetypov. Pomerne triezvejšie výklady kultúrnych psychoanalytikov Horneyová, Fromm, Sulivan ešte stále nedokážu prijať fakt, že "lopata v sne, môže ostať lopatou." Psychoanalytické výklady pravdepodobne včas poprela fenomenológia, ktorá spolu so svojím zakladateľom E. Husserlom vyzýva: "zur sache selbst" - k veciam samým! K tejto kritike sa pripája aj "majster sémantickej dôslednosti" Ludwig Wittgenstein, keď hovorí: "Každá vec je tým, čím je, a ničím iným." Myslím, že cieľom autora, je pokúsiť sa opatrne naznačiť, že snový materiál môže byť v istom ohľade pre neurotického pacienta náhľadom, pričom predstavuje fenomenologické a daseinsanalytické porozumenie snom, ktoré rozhodne nehľadá v snoch dôkaz po regrese análneho štádia, zneužitie rodičom, či všade prítomné falické symboly. Fenomenologická teória M. Bossa je rozhodne oveľa prijateľnejšia pre psychologickú prax, a kniha svoj zámer dokladá početným snovým obsahom neurotikov a psychotických pacientov.

2 10.04.2019

Stavať mosty medzi brehom exoteriky a ezoteriky, by som videl ako esenciálnu ašpiráciu Dalajlámu, ktorú o desať rokov neskôr obdobne a nenásilne napodobil pápež František vo svojej encyklike Laudato Si s tým rozdielom, že témy fyziky, vedomia a genetiky, ktorým sa venuje hlava budhizmu v tejto publikácií, sú v Laudato Si nahradené ekológiou, hydrológiou a problematikou globálneho otepľovania. Dalajláma predstavuje svoje úctyhodné vedomosti zo spomenutej problematiky, ktoré nadobudol...sine educatione et non diletantione, ale mal možnosť priamej naratívnej interpretácie v podaní povolaných. V momente, kedy úspešne presvedčil čitateľa o svojom penze vedomostí, začína predkladať paralely zo starších budhistických prameňov. Tak vytvára jeho svätosť priestor na "zbližovanie vedy a spirituality".

2 26.03.2019

S menom László F. Földényi sa mi po prečítaní titulu Goyov pes bude spájať pozitívna referencia pre každého, kto chce odpovedať na obsedantný hlad po duchaplných esejach hodnotnej akosti. Edícia Eseje (vydavateľstvo Kalligram) sa mi opätovne osvedčuje, a zohráva rolu Ariadninej nite v pomyselnom labyrinte nerozhodnosti. Maďarský literát neobmedzuje svoju pozornosť limitovanou tematikou, práve naopak, predkladá pätnásť kratších, avšak obsažných statí na témy: masa a Canetti, Dostojevského človek a človek Hegelov, filozof Lev Šestov, súmrak vzdelávania, chvála pomalosti etc. Štýl písania je vyvážený, teda nejde o apokalyptickú kritiku problematiky bez nádeje na nádej eg. Lipovetsky, a súčasne je autor dostatočne polemický vo svojich súdoch a záveroch. Niektoré myšlienky vo mne ešte doznievajú, z tých vyberám:

"Človek ľahko podľahne ilúzií, že si je konečne sám sebe pánom, je autonómnou bytosťou, ktorá už nie je povinná skladať účty nikomu a ničomu. Tým, že popiera kozmický poriadok, pokúša sa vytvoriť svoj vlastný, čo v praxi znamená, že chce svetu vnútiť svoju vlastnú vôľu, pričom je nútený popasovať sa s ostatnými, ktorí majú podobné túžby a predstavy. Kto sú tí ostatní? Sú to tí, ktorí sú prítomní aj vtedy, keď chcem ostať sám."

"Zlo: zahniezdi sa vo mne, no pritom ma presvedčí o tom, že ho mám hľadať niekde inde."

"Vzdelanie je synonymom slobody. K jej predpokladom dnes patrí aj to, že sa uzavriem pred umelo šíreným nadbytkom informácií, ktoré očakávajú odo mňa totálne prispôsobenie."

2 24.03.2019

"Ak uvážime výsledky Kramerovej skupiny, zhrnuté v Mytológií starého sveta, máme v rukách solídne, hodnotné dielo, ktoré nám odovzdáva nové pohľady a nové riešenia veľkej väčšiny mýtických námetov najdôležitejších kultúrnych oblastí starovekého sveta." (Dr. Otakar Klíma v doslove)

Po tejto knihe som siahol, pretože som už nemohol ďalej ignorovať nápadnú medzeru v tematike archaických foriem náboženského života, ktorá má v mojom osobitom prípade simplexnú príčinu. Myslím, že majoritná časť nadšencov mytológie prepadne sile mýtu práve pričinením gréckej mytológie a jej imanentného pôvabu. Zvedavá a neukojená nátura pokračuje retrospektívne k mýtom starovekého Egypta, kde to už nemá takú naratívnu dynamiku, ale časté paralely udržia zvedavosť stále v pohotovosti. Tu som svoju cestu archeológa a genealóga mýtu zdanlivo definitívne ukončil a moja zvedavosť sa vyparila niekam do podsvetia k Ozirisovi. Lesk a bieda mýtov si opätovne získala moju pozornosť na odporúčanie Mirceu Eliade, ale tentokrát som sa rozhodol pátrať po najstarších formách náboženského života a nepokračovať v odhalovaní, už pomerne sofistikovanej podoby náboženstva vo forme mýtov. Prizval som do tejto problematiky Emila Durkheima a spoznal možné hypotézy elementárnych náboženských predstáv - totemizmus, animizmus a naturalizmus a práve tu mi vzniklo ono spomenuté teoretické vákuum, pretože od primitívneho totemizmu po kultivované mýty, inými slovami z Gobokli Tepe na Olymp, to je dlhá cesta, ktorá ostala pre mňa skrytá a neprebádaná. Na túto cestu som vykročil s Kramerovým kolektívom, ktorý ma postupne oboznámil s náboženskými ideológiami Sumeru, Akkadu, Chetitov, Kanaanu, Indie, Číny etc. až sme prišli k Egyptu a Grécku, kde som objavil pozostatky svojej prvej výpravy.

2 23.03.2019

Simone Weil bezpochyby patrí k dlho očakávanej vlne vzostupu ženskej intelektuálnosti 20. storočia, kde by som tiež zaradil napríklad hĺbavú Edith Stein, či rozhľadenú Hannah Arendtovú. Z tejto zbierky by som rád vyzdvihol: Skúsenosť zo života v továrni, v ktorej možno objaviť dokonalú kritiku kapitalizmu vo forme odcudzenia ľudskej individuality na úkor materiálneho blaha, ktoré kriticky vnímal už Marx.

2 06.03.2019

"Kýros vraj poznal mená všetkých mužov vo svojej armáde, Alexander poznal mená svojich mužov a Lucius Scipio svojich; Cineas opakoval mená všetkých senátorov; Mithridatés z Pontu poznal všetky jazyky (22), ktorými sa v jeho ríši hovorilo; Grék Charmadas poznal obsah všetkých zväzkov v knižnici."
Historička Franics Yates Vás vo svojej pútavej knihe pozýva na zaujímavú rozpravu o umení pamäti - inými slovami Vám autorka poodhalí odpoveď na otázku, ako bolo možné, že veľa Grékov poznalo Ílias (16 000 veršov cca) naspamäť. Autorka systematicky a chronologicky postupuje od otcov umenia - Simonidés z Kea a Metrodóros zo Skepsy, pokračuje u Quintiliana a Cicera, ďalej Albert Veľký a Tomáš Akvinský a nakoniec neskorý stredovek s dominantnou Giordana Bruna. Myslím, že dielo obsiahneme z veľkej miery v tvrdení, že sa primárne sústredí na mnemotechnickú stratégiu pamäťových palácov založenú na imagináciách - svojho času nazývanú "loci". Pre záujemcov o praktickejší a jednoduchší návod k mnemotechnickým pomôckam, odporúčam knihu od Derrena Browna - Mágia a manipulácia mysli. Ak prehliadnete komerčný obsah a akýsi úsmevný okultizmus, nájdete v knihe kapitolu s mnohými pamäťovými technikami a učebnými metódami.

2 24.02.2019

V doslove (2015) Evy Beránkovej čítame: "spoveď falošného proroka" a "neskutočne ukecaný advokát topiaci sa vo vlastnej pýche a nikdy nepovolujúcich výčitkách svedomia", to je podľa môjho uváženia unáhlené a preexponované vyjadrenie, podobne ako expresívny opis spomínanej osoby na Camusovho Cudzinca: "slnečný román oslavujúci pohanskú nevinnosť tichého alžírskeho barbara".
Myslím, že Jean Baptiste Clemence nie je len falošný prorok a ukecaný Narkissos. V istom zmysle Clemence predstavuje bytostný monológ, ktorý už nezniesol ťarchu lží a ilúzií obklopujúcich jeho zovretú osobnosť. Ten dlhý a trýznivý hlad po čerstvom závane pravdy, po pravdivom "vyrozprávaní sa" odniesol anonymný, náhodný a sympatický svedok. Pohrávam sa s predstavou, že autor ponúka miesto anonymného poslucháča každému z nás a zároveň vidím v Clemencovi zrkadlo, v ktorom každý nájde kúsok seba. S dostatočnou mierou sebakritiky a pokory, snáď ani nie je možné sa nad Clemencom pohoršovať, a ak predsa len čitateľ odvracia zrak a chce Clemenca súdiť, tak možno len preto, že: "podozrieva Jeana, že hltal život plnými dúškami a bezstarostne spočíval v náručí šťasteny. Niečo také sa neodpúšťa. Kto nosí na čele pečať úspechu, dopálil by aj nebožtíka." Práve "súdom o druhých" venuje autor najdlhšie úvahy a domnievam sa, že povolania oboch hlavných "aktérov" nie sú deťmi náhody. Odmenou čitateľovi, ktorý vydrží počúvať Clemensov monológ až do konca bude akási spomienka s porozumením pre Clemensa, ktorého stretne v reálnom svete, a že ich tam nie je málo, stretnutie je pravdepodobné.

2 20.02.2019

V predošlej tvorbe môžeme Ericha Fromma vnímať z pozície popularizátora tematiky nevedomia zrozumiteľnou a o kultúrny aspekt obohatenou teóriou, ktorá nachádzala inšpiráciu prevažne v ľudskej patológii - tzn. nekrofília, malígna/benígna agresia, deštruktívne správanie etc., inými slovami, nazerali sme na spoločnosť očami psychoanalytika. V zbierke zväčša nepublikovaných pozostalostí, skĺbených dokopy blízkym Rainerom Funkom pod názvom Umenie počúvať sa stáva témou in medias res samotná psychoanalýza ako terapeutický proces. Fromm chce predstaviť terapeutickú prax psychoanalýzy s najväčšou možnou mierou autenticity a preto nemôže obísť osobnosť jej zakladateľa.
Carl Gustav raz povedal: "Som rád, že som Jung a nie jungián", odvážne sa domnievam, že k životu opätovne prebudený Darwin by adresoval podobné slová neodarwinistom a konečne, uvažujem, čo by povedal Sigmund Freud na cesty psychoanalýzy druhou polovicou 20. storočia. Medzi riadkami, ale aj v riadkoch nachádzame ašpiráciu autora, argumentovať proti sexuálno-infantilnej obmedzenosti Freuda a rannej psychodynamiky. Preniknúť hlbšie k zmyslu psychoanalýzy znamená, odložiť libido a patológiu smerujúcu ku komplexom, znamená to objaviť jej esenciálnu axiómu, ktorú príslovečne vyjadril Fromm nasledovne: "Čo je cieľom psychoanalýzy? Je to veľmi jednoduchá otázka a myslím, že je na ňu veľmi jednoduchá odpoveď. Poznať samého seba." Aký zmysel prináša vyššia miera sebapoznania, snaha spoznať nepoznané? Autor: "Čím lepšie sa poznáme, tým sú naše rozhodnutia správnejšie. Čím menej sa poznáme, tým zmätenejšie rozhodnutia robíme." Fromm nepochybne vníma psychoanalýzu ako veľkú výzvu k sebapoznaniu, ktorú v nej videl aj samotný Freud či mystický Jung. Odhaľovať skryté nevedomie alebo tieň, je tým istým zámerom vyjadreným inak. Nezostávajme sami sebe nepoznaní.

2 06.02.2019