Nyctophile komentáře u knih

Pri úvodnej kapitole o americkej vlajke sa mi od znechutenia dvíhal kýbel, kapitola posledná pre zmenu bola ukážkovým „prebudeným" dokumentarizmom a ospevovaním vlajky dúhovej. To medzitým vcelku ušlo a hoci na príbeh niektorých vlajok máme s autorom iný názor (alebo iné zdroje), jedná sa o informačne hodnotnú a pútavú knihu.

3 12.03.2024

Asi najčastejšie sa mi pri čítaní tejto knihy opakovalo v hlave heslo: „Prestaňte robiť hlúpych ľudí slávnymi". Cobaina som vždy (ešte aj za jeho života) považoval za trápneho pózera (a táto kniha to do značnej miery potvrdzuje). Večne sa hral na „obeť" svojej slávy, obeť rozvrátenej rodiny (to by o sebe mohol povedať takmer každý). Takýchto ľudí fakt treba poslať do Bangladéša k šijaciemu stroju, aby mali pre tú svoju depresiu konečne skutočný dôvod. Teraz ale od hodnotenia jeho života treba prejsť k hodnoteniu knihy, no a to je iná káva. Vskutku výživné čítanie, detailné a profesionálne v autorovom prístupe. Chorá spoločnosť s chorými hodnotami vyprodukovala chorého umelca. Čo k tomu dodať.

3 05.02.2024

Zaujímalo ma hlavne pozadie vzniku môjho asi najobľúbenejšieho obrazu - „La Toilette" (alternatívne „La Rousse"). Nepadla tu o ňom však žiadna zmienka. Zaujímavé je, že pri tomto štýle životopisov autori kládli dôraz práve na okolnosti tvorby najznámejších diel, Perruchot to však akosi odsúva na druhú koľaj. Viac než maliarovej tvorbe sa tu venuje jeho alkoholickým excesom a návštevám nevestincov, ktoré pre čitateľa nemôžu byť žiadnym prekvapením. No a na záver faktografická výčitka voči chybe, ktorá ide fakt cez všetky čiary: Eiffelova veža pri svojom slávnostnom otvorení naozaj NEBOLA modrej farby.

3 07.01.2024

Áno, aj ja podobne ako mnohí iní čitatelia budem na diela Augusta Rodina pozerať už inak. Život tejto bezcharakternej svine ma len utvrdzuje v názore, že až Francúzov kompletne nahradia severoafričania a černosi, bude to pre tú krajinu po ľudskej stránke znamenať jednoznačne zmenu k lepšiemu.

3 19.12.2023

Citácia z úvodu: „V porovnaní so starovekými Aténami, Rímom a Egyptom je staroveká Čína z obdobia dynastie Chan pre západných čitateľov menej známa". A tým je vlastne povedané asi všetko. Napriek snahe autora ozrejmiť niektoré historické a kultúrne reálie pre mňa táto časť sveta naďalej ostáva nepochopiteľnou cudzou planétou.

3 29.07.2023

Najlepšie hodnotená poľská kniha všetkých čias (podľa niektorých zdrojov) sa venuje (čuduj sa svete) utrpeniu domorodých obyvateľov Kanady. Pre mňa je táto téma však príliš vzdialená a som voči nej bohužiaľ dosť ľahostajný. Zaujímavé je však aj pozadie odoberania malých domorodých detí ich rodičom. Dá sa teda v dotyčných častiach krajiny vôbec žiť? Čo vedie prakticky celú miestnu populáciu k tomu, že tak často siaha po ohnivej vode (a dnes už určite aj po chechtavom prášku)? Kniha nepochybne kvalitná, ale najlepším počinom poľskej literatúry aj tak sú dobrodružstvá Pána Tragáčika.

3 24.07.2023

Ak to mala byť kniha primárne o Indii a o lákadlách jej spirituálneho života, tak sa v nej autor až príliš veľkoryso venuje Turecku, Iránu a Afganistanu.

3 18.07.2023

Spočiatku mierne neprehľadné a nezáživné, ale celkovo sa dá hodnotiť pozitívne. Historický román formou rozprávania, bez akýchkoľvek dialógov. Autor si vzhľadom na nedostatok pôvodných zdrojov mnohé veci sám domýšľa. Avšak tak dôveryhodným spôsobom, že to nemôže nikoho uraziť.

3 04.08.2022

Je neuveriteľné, koľko rôznych variácií môže vzniknúť na v podstate opakujúcu sa tému mníšskeho života, asketizmu, zázrakov a ikon. Vždy, ak je to možné, dávam prednosť takýmto autentickým dobovým textom pred modernými pokusmi o zobrazovanie histórie.

3 23.07.2022

Táto kniha je ešte väčšia katastrofa než samotný výbuch v jadrovej elektrárni. Hlavne slovenské vydanie od vydavateľstva Citadella je vrcholnou ukážkou diletantstva. Snáď sa raz vrátia tie časy, keď čítanie kníh malo kultivujúci vplyv na jazyk populácie. Dostali sme sa do fázy, kedy naopak takéto prekladateľské nepodarky prznia ešte posledné zvyšky gramotnosti.

Ako by sa autorom páčilo, ak by niekto vydal knihu „Francúzsko, Anglicko a Írsko" ako jedného tlačeného sprievodcu. Pretože okrem geografickej blízkosti toho ani tieto krajiny spoločného zase až tak veľa nemajú. Respektíve spoločné zhrnutie ich histórie je pomerne neodpustiteľná vec. Ale s tým je človek stotožnený asi už v okamihu, keď si knihu zadováži.

3 14.01.2022

Presne pre takéto príbehy všetci milujú vrcholný európsky stredovek: „Zrejme najznámejšia legenda hovorí o Fulkovej manželke, žene neznámeho pôvodu, s ktorou sa gróf oženil len pre jej veľkú krásu. Postupne si ľudia všimli, že chodila iba zriedkavo do kostola a keď vôbec, tak omšu opustila ešte pred pozdvihovaním. Toto sa nezdalo dokonca ani Fulkovi a keď zase raz chcela predčasne opustiť kostol, dal ju chytiť a spýtal sa jej, prečo tak robí. Na to krásna grófka rýchlo vykĺzla zo svojho kabáta, pochytila svojich dvoch synov a vyletela cez okno kostola"... Škoda len, že veľká časť knihy je nezáživná a popisuje nudné dynastické vzťahy a sobáše. Takže priemer.

3 03.12.2021

(SPOILER) Ak by sa niekto chcel zahrať na novodobého Indiana Jonesa a bral obsah tejto knihy absolútne vážne, mohol by (bez povolenia úradov) prekopávať pôdu palestínskych kláštorov hoci aj do súdneho dňa. Ale ako eklektický prehľad putovania domnelého pokladu je to dobré (Svätá zem, Rím, Kartágo, Konštantinopol). Autor preukazuje veľmi slušné znalosti zo všetkých kútov Stredomoria a prílišnou senzáciechtivosťou to nezaváňa.

3 16.11.2021

Nájde sa vôbec cestopis (poťažmo akákoľvek iná kniha) z východného bloku v období socializmu, ktorá by nebola zaťažená ideologickým balastom? Cestopis východonemeckého autora zachytáva Egypt v polovici 50. rokov a kvôli jeho politickému entuziazmu jediná kapitola, ktorá má akú-takú informačnú hodnotu, je časť venovaná popisu choroby bilharziózy.

3 15.11.2021

Sľubný začiatok, sľubne zaujímavý hlavný hrdina (odhliadnuc od faktu, že ŽIADNA prekladateľská agentúra by netolerovala preklady naklepané na písacom stroji a absenciu mailového kontaktu). Nedozvieme sa o ňom však toľko, ako by sme chceli. Prečo žil sám, prečo sa dopracoval k svojmu zvláštnemu životnému štýlu...
Zvyšok už môžeme dopovedať rečou denníka španielskeho conquistadora: Že napriek autorovmu zámeru dosiahnuť maximálnu napínavosť som knihu čítal s prestávkami štyri dni, čo by sa u Dana Browna iste nestalo. Že sľubný úvod pokračuje smerom, ktorý ma vôbec neoslovil. Že vyvrcholenie zďaleka zaostáva za očakávaniami. Že som sa ja vlastne na to dal. Že priemer je asi adekvátne hodnotenie.

2 05.03.2025

„Vojny boli vždy, no básnik sa nerodí každý deň." Forma denníka v „ich" forme zdá sa mi veľmi nešťastná. Takto v žiadnom prípade nikto denník nepíše a nerobil by to ani veľký básnik Nero. Pátos, popisnosť, príliš veľké zachádzanie do detailov. Je to ťažko predstaviteľné, že by sa skláňal s brkom nad papyrusom a takto obnažoval svoje city. To by už pokojne denníky mohli písať aj omnoho väčší šialenci typu Heliogabalus alebo Caligula: „Milý môj denníček, dnes som súložil so svojím koňom a dal som vykastrovať dvadsať otrokov."
Posteľné scény s 10-ročnou Octaviou a s vlastnou matkou spoľahlivo pohoršia prudérneho čitateľa a definitívne potvrdzujú, že pán Gálvez by sa bez problémov uživil aj ako autor šestákovej pornografie. Čakal som opis horiaceho Ríma a odsúdenie nešťastníka, čo si pri prednese Nerovej básne dovolil od nudy zaspať. Tieto asi vrcholné (a diskutabilné) body cisárovej kariéry by ste však v knihe hľadali márne. Skvelý je zato súd so sv. Pavlom. Celkovo to vyznieva ako obhajoba umelecky založeného rojka, ktorý bol vlastne obeťou doby.

„Za svoje skutky som zodpovedný práve tak ako tiger, čo zožerie gazelu. Obaja dodržiavame zákony, ktoré sú nám cudzie."

2 01.03.2025

Spomienky žalobcu a obhajcu v slovenskom procese storočia. Presne ako sa dalo čakať, kniha človeka utvrdí v predstave, že politické súdne procesy nie sú nič viac, len obyčajná fraška a divadlo. O Tisovom osude bolo rozhodnuté už vopred, iný trest ako trest smrti neprichádzal do úvahy, želal si to samotný Beneš.
Mať na niečo názor nie je povinnosť, ale privilégium. Ani ja nemusím mať názor na všetko, ale práve túto knihu som považoval za najlepší zdroj, ako si konečne nejaký definitívny názor na Dr. Tisu učiniť. Lebo fakt existujú iba dva pohľady na vec, buď ho ľudia chcú mať aj na svätých obrázkoch, alebo je pre nich len spupný klérofašista a vrah židov. Osobne sa skôr prikláňam k prvej skupine. Ale dopátrať sa pravdy predsa nemôže byť až také ťažké, zdrojov je dosť (len spisový materiál k procesu mal hmotnosť 700 kg).
Prvú časť knihy tvoria spomienky žalobcu Antona Rašlu. Táto časť ma nejako nezaujala, okrem toho autor akoby trpel výpadkami pamäte (Tisovho druhého obhajcu nazýva Michal Grečo, pričom to bol Martin Grečo. Zrejme si ho pletie s Michalom Gerom). Jeho záverečná reč je príliš všeobecná, viac hovorí o reáliách druhej svetovej vojny než o samotnom Tisovi a jeho činnosti.
Druhá časť z pera obhajcu Ernesta Žabkayho je omnoho lepšia, bohatšia na fakty, takisto aj jeho záverečná reč je zaujímavejšia. Celkovo sa však nemôžem zbaviť dojmu, že aj tak som sa nedozvedel toľko, koľko som chcel, stále je tam určité vákuum.

2 21.02.2025

Pán Karika už je obohraný ako melódia starého verklikára. Rutina, s ktorou je napísaná táto kniha, z nej čpie naširoko-ďaleko. Je tým pádom nudná.
Hlavní hrdinovia tohto typu, ktorí na zaspanie potrebujú päť tabletiek rohypnolu, ma už fakt nebavia. Toto klbko nervov, tento psychoneurotik, by nemohol robiť ani zametača v rámci aktivačných prác. Nieto ešte v ŠtB.
Je síce kovaný marxista a dialektický materialista. Avšak aj jemu je postupom času jasné, že zažíva nie bludy, ale istú formu nadprirodzena. Napriek tomu ostatných, ktorí vidia to isté, považuje za bláznov. Na pomoc pri upadajúcej invencii musia prísť osvedčené klasické značky typu Tribeč.
Strata času a priam urážka čitateľského vkusu.

2 07.02.2025

Na štvrtý pokus sa mi zrejme podarilo nájsť svätý grál Pelevinovej tvorby. Jeho kľúčové (a najlepšie hodnotené) dielo „Generácia P" bolo pre mňa úplné fiasko, „Omon Ra" priemer a „T" zase až prílišná haluz, hoci zhruba na rovnakej úrovni ako táto kniha.
Prastará líška A Čuri žije na Zemi už tisíce rokov a živí sa ako prostitútka. Je to však vskutku luxusná konverzačná partnerka a spoločníčka, pretože za tie aeóny, ktoré si už pobudla na svete, sa jej podarilo zhromaždiť všetku múdrosť vekov. Nehovoriac už o tom, že mnohých veľkých filozofov či literátov poznala osobne. Už niekoľko stáročí žije v Rusku a čerpá životnú energiu z mužov prostredníctvom sofistikovanej hypnózy.
Tento sujet naozaj asi u väčšiny ľudí vyvolá ľahké pozdvihnutie obočia. To je celý Pelevin. Tento autor je trafený do hlavy síce málo, ale presne. Nepochybne by som dal knihe plné hodnotenie, ale romantická linka s vlkodlakom Alexandrom po čase stráca dych a šťavu. Napriek tomu ma tento autor neprestáva udivovať svojou invenciou a uletenosťou, ktorá ale v konečnom dôsledku dáva takmer dokonalý zmysel.

2 02.01.2025

Je to celkom zaujímavý experiment, konfrontovať svoj čitateľský zážitok z násťročných čias a teraz po povedzme 25 rokoch. Momentálna skúsenosť je taká, že v prípade Džamily sa jedná o zľahka podpriemernú, zastaralú, do značnej miery patetickú novelu. Navyše s veľmi nepravdepodobnou a neuveriteľnou zápletkou, keďže osoba Danijara sa javí extrémne antipaticky a z pohľadu ženy neatraktívne. Hodnotím slovenské vydanie z roku 1979, kde sa nachádza ešte novela Strakavý pes bežiaci po brehu mora, ktorá je napríklad výrazne lepšia ako Džamila. Celkovo ale táto útla knižka spustila môj záujem o Ajtmatova, ktorý je dodnes mojím najobľúbenejším spisovateľom. Ale isto nie vďaka Džamile.

2 21.12.2024