parvitas komentáře u knih

Ťažké, surové a depresívne čítanie. Číra hrôza. Autorka hovorí priamo a bez obalu s obeťami vojnového sexuálneho násilia. Christina Lamb sa vydala do krajín, ktoré boli zmietané vojnou a hovorila priamo so svedkami i obeťami. Niekedy bola jediná, kto ich vypočul...Nepredstaviteľná bolesť, ktorú zažívajú ženy, na ktorých sa podpísali okrem násilného zásahu do telesnej a duševnej integrity aj hanba a odsúdenie (mnohokrát aj vlastnou rodinou, či komunitou). Mnohé majú vyhasnuté oči, doslova zomreli vo vnútri, no ich mená na žiadnom vojnovom pomníku nebudú... Znásilnenie využívajú bojujúce strany s cieľom ponížiť bezbranných, ukázať svoju moc, rozšíriť svoju DNA... a páchajú ho na ženách i deťoch bez rozdielu veku. (A áno, násilie sa nevyhlo ani mužom.) Plakala som, keď som čítala ich príbehy, hrozné je to čo i len čítať... A tá zúrivosť, bezmocnosť, čo tie netvory spravili bábätkám... Toľko utrpenia žien, dievčat a dokonca bábätiek v rôznych kútoch sveta, v súčastnosti aj v minulosti... od Rwandy, Nigérie, Konga, krajín bývalej Juhoslávie, Sýrie, Iraku, Bangladéša, Mjanmarska, Argentíny, Ukrajiny, násilie páchané členmi ruskej, či japonskej armády, kde ozbrojení muži používali (a stále používajú) znásilňovanie ako formu genocídy, etnického čistenia, vyhrážania, ponižovania a demonštrácie moci.
Niekto hovorí, že vražda je najväčší hriech, ale tým pádom to pre obeť skončí. Žiaľ, týmto spôsobom sa okrem tela, neuveriteľne doráňa aj duša a to utrpenie vie len málokto vytesniť. Už len kvôli úcte k obetiam je dôležité o tejto "vojnovej zbrani" hovoriť a konať, a najmä verejne odsúdiť a potrestať vinníkov. Lebo málokedy sú tieto zločiny vôbec zaznamenané a málokedy potrestané. Za vinných považujme aj tých, ktorí vinia obeť...

Ale je tu malé svetielko nádeje... lekár (Denis Mukwege), ktorý zachraňuje zranené deti, získal Nobelovu cenu mieru, či organizácie, ktoré pomáhajú obetiam.
--
P.S. Podobne píše aj Svetlana Alexijevič.

1 05.04.2024

Viacgeneračný román, kde sa prelínajú osudy šiestich žien jednej rodiny spojené cez jabloňový sad. V súčasnosti si hlavná hrdinka nahráva videodenník a toto bola asi jediná vec, ktorá mi úplne nesadla v najzraniteľnejšom období, kedy sa cíti opustene a ohovárajú ju kolegyne na wc, sa tam zdôveruje mobilu hneď ako vyjdú von? Asi mám trochu inú predstavu o súkromí a o veciach, keď nechcem, aby to niekto počul Viem, že to mal byť moderný spôsob, namiesto klasického písania, ale aj tak ma to prekvapilo. Zvyšok príbehu som si však neskutočne užila. Prepojené životy prapraprastarej mamy a jej dieťaťa a ďalších potomkov sa začína koncom 19. storočia. Simona sa to všetko postupne dozvedá zo zachovalých denníkov a zápiskov, či v prípade jej mamy len útržkov papiera s poéziou. Niektoré zápisky z minulosti boli mimoriadne bolestivé. Ani jedna zo žien to nemala ľahké, odlúčenie od bábätka, násilie, no osobne sa ma najviac dotkol osud dvojčiat. Ale boli aj milované. Každej žene je v sade venovaná jabloň, ktorej plody vyzdvihujú aj jej osobnosť a vlastnosti. Takže popri všetkom je to príjemné zoznámenie sa aj s prácou v sade. Celé to má tak trochu aj nádych hygge, keď sa opisuje chod penziónu, pečenie jablčníka a tak. Bonusom je skvelý recept, ktorý začína tým, že sa vám musí chcieť Idem pozrieť aj ďalšie autorkine knihy.

1 05.04.2024

(SPOILER) Tak - a je dobojované. Zrevala som sa hneď niekoľkokrát, dokonca aj doslov čítam s gučou v hrdle. Neviem prečo to na mňa tak silno zapôsobilo. Kvôli obetovaniu? Osamelosti? Láske? Rodine? Spomienkam?
Nie vždy potrebujeme magické a technické zázraky, niekedy stačí mať pri sebe len niekoho, koho milujeme a nech je to akékoľvek klišé, tvorí to celý svet. Manželku. Deti. Milovaného.
Celá spoločnosť, celý ich svet sa mení. Od udalostí v prvom a druhom diele prešlo niekoľko rokov a vojna zasiahla každý kút, kontinenty, ostrovy aj moria. Sancia a jej partia sa musí vydať na samovražednú misiu, kde sa stretnú s neskutočne silnými protivníkmi. Dôjde na známe matematické “winnetuovopravidlo - nepriateľ môjho nepriateľa je môj ehm, no nie úplne priateľ, skôr spojenec, aj keď to tak na začiatku nevyzerá. A potom dôjde na ohýbanie reality, doslovné využitie fyzikálnych zákonov, pretváranie skutočnosti a skribovanie (nech si jedna vec myslí, že je to inak), manipuláciu času (* tu mám jednu otázku na tých, to už čítali) a zotročovanie myslí a využívanie nemožností až na krajnú mieru. Lietanie? Áno, odfajnuté. Ponorka? Tiež. Lietajúce mestá, dvere do inej reality, alebo k tvorcovi sveta, prepojené mysle ľudí aj to všetko. Check.
Čo ma dostalo a udivovalo zas a znovu, bolo zdieľanie emócií, súcitu, vedomostí a tak podobne symbióza za vyššie dobro spoločnosti, ktoré mení civilizáciu na niečo viac. Ak mi aj spočiatku robilo problém porozumieť združeniu osôb (kadenciám Bienveni, Disegni, Ludi), neskôr som ich brala ako jedno. Ak toto nie je new weird po novom, tak potom neviem, čo iné by to mohlo byť.
Klíčotepci sú perfektným mega vyvrcholením predchádzajúcich udalostí, a keď hovorím mega, naozaj tu nič nie je malé. Mierka sa rozrástla z jednej štvrti, z mesta až na celý svet. Za mňa, oplatí sa to čítať aj bez prestávky, všetko sa krásne vysvetlilo a prepojilo (doslova, je tu návrat na známe miesta).
-
* A teraz tá mini technická otázka. Hierofant v zajatí pri mučení prežil akoby niekoľkodesaťtisíc rokov, ktoré neskôr využil. Teda sa dá využiť minulý čas, ale v skutočnosti neprežitý, tak ako to, že Sancii sa potom uberá prirodzený čas a starne rýchlejšie? Jej sa uberá budúci, či súčasný čas? On sa tým pádom oslabil, tiež, zostarol? Ale aj tak je teda jedno, ktorý čas sa vezme? Minulý, či budúci? Fiktívny? Hm

1 16.02.2024

Sansa sa zmenila len navonok, no stále na nej závisí osud všetkých ľudí Vďaka náhode a skvelému maskovaciemu systému môže predstierať, že nie je pozemšťanka a zúčastniť sa tak pri výbere novej flotily ich väzniteľov. Stále je priamočiara, miestami koná zbrklo, počúva svoje inštinkty a nie iných, a skrátka nemá vždy ten správny odhad na ľudí, dokonca ani na mimozemšťanov. Napriek všetkému sa jej neslutočne darí, toľko náhod a odhalených tajomstiev, ktoré čakali tie desaťročia len na ňu K dokonalej ilúzii jej samozrejme pomáha vysokointeligentná loď a umelá inteligencia v jednom - M-Bot. Popri všetkej medziplanetárnej a medzidruhovej politike, sa tu bojuje aj priamo a neľútostne. Dokonca sa dočkáme stretu s vyššou formou života, ktorá tie úbohé tvory, čo ničila, vlastne ani nikdy nepovažovala za inteligentné. Vlastne sa to celé smerovanie dalo tak trochu aj odhadnúť. Ale pri tejto knihe som si fajne oddýchla a to je hlavné. Spomalenie v prvej časti knihy, opisy nového sveta a rás ma neskutočne bavili, akcia v druhej polovici zase nedala vydýchnuť a spolu to vytvorilo dobrý príbeh. A ak niekoho zaujíma záhadná Smrťoslimačica, aj o nej bude reč.

1 21.01.2024

Nenáročná krimi, pri ktorej som celkom vyhladla. Nečakala som akčňárnu, takže ma celkom prekvapilo, ako sa to ku koncu rozbehlo. Inak, hneď by som šla do podobnej reštiky, ako opisujú, práve preto, že sa tam varia len domáce jedlá a je to niekde na konci dolného mesta, zastrčené, hlavne bez turistov. Keďže mám dovolenku, knihu som prečítala na dve posedenia (v podstate pri obede a pri káve po ňom). Táto kniha inšpiruje si dať niečo pod zub, alebo si naliať pohár dobrého vína. Je to taký malý sprievodca kulinárskym svetom a tak trochu aj Luxemburgskom. Uvítala som aj slovníček, poznámky pod čiarou a v závere dva chutné recepty. O oceňovaní reštaurácií hviezdičkami toho veľa neviem, ale bolo to celkom zaujímavé zistenie. A podobne prekvapivé bola aj informácia o glutamane, dochucovadlách, či syntetických potravinách. A keď došlo na spomínané ovocie, o ktorom je táto kniha, bolo to skvelé!
Majiteľ reštaurácie je ju nútený na chvíľu zavrieť, keď mu zomrie na prahu jeden z hostí. Jeho neplánované amatérske vyšetrovanie bolo lepšie, ako by sa to podarilo polícii, pretože nedodržiaval zákony. Ale aj o dosť chaotické a nakoniec mal viac šťastia, ako by sa zdalo.
Určite siahnem aj po pokračovaniach.

1 21.01.2024

(SPOILER) Priemerná jednohubka. Ak hľadáte knihu s hrdinkou, čo trpí sociálnou úzkostnou poruchou (sociofóbiou) - nech sa páči, je tu Ziva, magická kováčka. Okrem toho, že vie tvarovať železo a nabiť vykovaný predmet kúzelnou mocou, s ľudmi sa nerada rozpráva. Jej sestra je však o to výrečnejšia a pomáha jej so socializáciou, ale istým spôsobom je Ziva na nej až nezdravo závislá. A keď sa konečne zaľúbi, dotyčný jej plachosť berie ako niečo, čo je preňho istou výzvou? Takáto dravosť je pre mňa skôr odpudzujúca, ale dobre, papier znesie veľa, ich vzťah istým spôsobom napreduje a aj sa prehlbuje.
Celé dobrodružstvo spočíva v jednom priamočiarom úteku pred zlou postavou, ktorá chce ovládnuť svet prostredníctvom Zivinho nadania. Chcela som sa dozvedieť viac o mágií a osobách, ktoré ju ovládajú, o genocíde, čo postihla ich predkov a tak podobne. No postava učenca, ktorý tieto veci zisťuje, väčšinu deja len prevláča knihy, zapisuje, suší navlhnuté strany a znovu prepisuje... Btw, všimol si niekto jeho šepkanie (zaklínadiel)? Je možné, že v pokračovaní to bude to isté, len v bledomodrom, keďže vzťahy štyroch postáv sú prepletené a znovu sú na ceste...

1 21.01.2024

(SPOILER) Pri tejto knihe som sa nahlas smiala a potom aj plakala. Prerevala som doslova balíček vreckoviek, lebo to bolo bolestivé čítanie. Také, naše 80-te a 90-te roky. Úplne som tie papučkové scény videla. Od škôlky až po dospelosť. Aj spisovne, aj po východniarsky s prízvukom, aj s vybývaným bytom s istým zápachom, lapačmi prachu, či prestavanou vilou na podnikateľské baroko a šteklením uja Ľuboška a neskôr aj jemu podobnému.
Fakt nemám rada zneužívanie a neznášam to ani v knihách, neviem preto dať plný počet hviezdičiek, ale na rozdiel od kníh Les v dome, či Nič, je v nej na konci nádej. (Necítila som sa po dočítaní ako niekoľkokrát použitá a vypratá handrička.)
Babička Ivany Gibovej nie tá láskavá a milá ako od Boženy Němcove. Je to despotická a tvrdou rukou vládnuca žena, čo nemilosrdne komanduje svoju rodinu, dcéru, zaťa a vnúčatá... až kým nezostarne a pokorne na vás nebude pozerať, nebude vás poznať, no a vy nebudete mať to srdce ju nechať len tak zasratú a neprebalenú.
Ak niektorá kniha ide na dreň, je to táto. Aj mi zlomila srdce, aj mi ho zahojila.
Najprv som si myslela, že to bude niečo podobné ako Ja, malkáč, s humorom sa aj ťažké témy lepšie znášajú, no autorka ide ďalej, opisuje nielen povrchové škrabnutia, tu sú kolená rozbité niekoľkokrát a ponecháva hlboké jazvy. Rýpať sa pod chrastou. Rodina.
Smutná je táto Babička.

1 20.01.2024

1,8* Prečítala som to za stvrť dňa (a to sme stihli s deťmi prechádzku, nákup, varenie a hranie). Jedným slovom? NUDA!
Akože čo na tejto knihe vidíte? Ženská sama nevie, čo chce. Blbka. A aj tak je zamilovaná len do predstavy chlapa, ktoré pozná len cez mail. Však ok. Ale keď má možnosť stretnúť sa s ním, tak cúvne.
A tie ich rozhovory. Vážne, nudila som sa.
A chudák jej manžel. Aj keď ho fyzicky nepodviedla, v skutočnosti žila len pre tie mailové rozhovory. Leo z toho vychádza nechtiac tuším ako najsympatickejšia postava.

1 05.01.2024

Toto je kniha, ku ktorej sa budeme vracať. Je to taký dospelejší ekvivalent encyklopédií, ktoré majú moje deti asi v štrnástich variantoch. Síce sa do nich teraz nepozerajú, ale predsa ich máme poruke, že čo ak to niekedy budú potrebovať. A ak si dačo zapamätám, budem o tom hovoriť aj s dcérami. Sú to také zaujímavé pikošky ohľadom pôvodu slov. Naozaj je etymológia zábavná, pri niektorých vysvetleniach som sa dokonca zasmiala, ako sa pôvodný význam posunul až k dnešnej konotácii. Dávno som si nekúpila nič historické, alebo jazykové, keďže to aktuálne ani nutne nepotrebujem, ale vždy ma tak trhá, keď niečo dobré vyjde. Takže za mňa, 101% odporúčam!

1 05.01.2024

Toto je lahôdka, nielen potešenie pre oči, ale aj pohladenie duše. Dostala som ju pod stromček (aj keď presnejšie je; zohnala, kúpila som si, zabalila a potešila sa z nej) a hneď ju aj prečítala. Sú to príbehy o starých ľuďoch, ktoré sú sprevádzané nádhernými ilustráciami mojej obľúbenej ilustrátorky Lisa Aisato. Nemusia sa čítať za sebou. Sú to momentky zo života, okamihy zachytené slovami, nahliadnutia do ich životov. Nesmierne ľudské a láskavé. Milujem túto knihu.

1 05.01.2024

Milé čítanie s dokonalou vianočnou atmosférou. Ona je nesmelá a zakríknutá po zlom rozchode, on je po smrti manželky ponorený v hlbkom smútku. Nielenže sa rozčuľujú a doťahujú navzájom, ale postupene sa spriatelia a začnú sa priťahovať... je to klasická zápletka, ale tak pekne napísaná... Je v nej dalmatínec, sneh, závesy a quiltové prikrývky, ples, víno, Provensálsko a samozrejme láska.
Túto knihu mi nahral asi sám osud - hovorí sa v nej o závesoch, resp. hlavná hrdinka ich ide inštalovať do zákazníkovho domu a niečo sa nevydarí... a ja som ju začala čítať v deň, kedy som o jednu garnižu prišla... (fňuk). Je to signál, že potrebujem novú, aj so záclonou, pravdaže. Dokonca aj v samotnom príbehu sa neustále spomína, že aj v niečom zlom sa dá nájsť pozitívny moment a nejde len o závesy.

1 05.01.2024

A mne sa to kupodivu páčilo, oddýchla som si pri čítaní. Nemyslela som na nič, len na tých šedivých bastardov. Bolo to rýchle a drsné a predvídateľné, ale teraz mi to nevadilo. Niekto má na vymazávanie šedivosti života romantické harlequenky, ja som mala poloorkov a ich boje.

(SPOILER) Doslova a do písmena je to zlátanina, ktorú nebudem odporúčať. Príbeh je chaotický, postavy sa objavujú a miznú, niekedy uprostred vety, do toho to má mať nejaké hororové pozadie, ale ani zďaleko to nedáva zmysel. Africké sošky, démon, ktorý sa snaží páchať dobro, aby sa oslobodil, plno mŕtvol, plus rôzne halucinoidné výjavy... A áno, stále je to trochu šmrncnuté africkými detailami, víziami z domorodej dediny, rituálmi a ukradnutými magickými predmetmi. No ako niekto spomenul, kniha je zlepenina a pripadá mi ako béčkové horory z 90-tych rokov, kde sú hlavnými hrdinmi stredoškoláci s vlastnými autami, ktorí sa vždy zapletú priamo do diania, vyvolávajú duchov a démonov, popritom riešia úlohy, vlasy, šaty, chlapcov a ako vyriešiť vraždy.
Našťastie som si ju len požičala ako eknihu z knižnice. Donútila som sa ju dočítať, ale nikomu to neodporúčam.

Pripomínala mi inú knihu o liečiteľke - o Vimke - od Alexandry Pavelkovej. Víle, ktorá prisahala, že bude pomáhať bez ohľadu na to, kto je zranený. Ok, no tu je to bosorka... Hlavná hrdinka sa konečne vymanila spod matkinej navlády, a keďže zložila pri prijímaní vedomostí nezvyčajne silnú prísahu, pomáha raneným a biednym. Samozrejme, niekdy vie viac, ako obyčajní ľudia tušia. Neprišla o všetky schopnosti, len sú pomerne obmedzené.
Inak mi Henika svojou akčnosťou pripomínala trochu poviedkovú Celaenu Sardothien, tá sa tiež s ničím nepárala a šla rovno na vec. Idem-riešim. So Zaklínačom to nemá spoločné prvky, tam by som súvis nevidela. Prekliate dieťa je v každej druhej fantasy... Okrem poslušnej kobyly, ale táto tu neznáša mužov. Čiže je celkom jedinečná.
Zrušenie rádov vzdelancov a liečiteľov istým kráľom, ktorý sa rozhodol vládnuť absolutisticky, nie je tiež nič nezvyčajné. Sama si vybrala svoje poslanie, zároveň chce pomôcť kamoške čarodejnici, resp. učnici, ktorá je zakliata na straku. Kamufláž so začiernenými krídlami by neoklamalo ani dieťa, ale čarodejnice áno? Hm, dobre. Trochu mi to chýba taký ten ľudský element kazivosti. Všetko do seba jednoducho zapadá, akoby to bolo vopred pripravené, príbehy v poviedkach idú hladko. No keby som si nezapísala, o čom kniha bola, asi by som ju pomaly ale isto vypustila z hlavy. Nie je to výrazne zapamätateľný príbeh, ale prečítala som ho za deň, čítal sa mi naozaj dobre. Dám však šancu aj pokračovanianiu, ak bude.
3,5*

1 02.11.2023

Prečítaná v čase, keď som zúfalo hľadala niečo na štýl zaklínača. No, rovnaké to nebolo, ale dobré. Musím si to prečítať znovu. Som zvedavá, či sa mi aj po rokoch bude páčiť...

1 01.11.2023

Svoju úroveň si zachováva aj druhý diel série. Dvojky zvyčajne bývajú slabšie, ale tu to tak nie je. Tešila som sa na čítanie, na alternatívny svet, kde Poliaci bojujú o nezávislosť a pritom sú medzi dvoma mlynskými kameňmi (cárskym Ruskom a Nemeckým cisárstvom), prvá svetová vojna so vzducholoďami a hromadným umieraním po stovkách a tisícoch... Olaf je znovu v centre diania, aj keď to nemal v úmysle. Opisy cára sú pravdepodobne celkom výstižné (slaboch v rozhodovaní, keď išlo o podstatné vojenské záležitosti). No ja som sa najviac tešila na pátranie po materii prime a slovách moci v enklávach... A že teda tie bytosti v nej boli omnoho desivejšie, ako v prvej časti. Takisto im boli hranice stráženého územia tesné a tak začínajú s ľuďmi vyjednávať. Samarin tu má tiež svoju úlohu a spolu s Olafom im ide mnohokrát o život. Ako predtým.No pritom strácajú priateľov. Táto časť bola lepšia, brutálnejšia a akčnejšia.
4,5*

1 01.11.2023

(SPOILER) Jemné mrazenie, inak nič výnimočné. Babča na mňa pôsobila od začiatku psychopatickým dojmom, fakt som čakala len na to, kedy a kde sa to konečne prejaví. Zato Anna v jazere... brr. A podzemný kryt bez vetrania. Ešte lepšie. Bavilo ma logické vysvetlenie záhadných zamknutých dverí v dome, hroby v lese a pár nejasností, no nepáčilo sa mi ako deti ostali podobne zomknuté... prezradia mame, čo sa dialo, kým bola v bezvedomí? A je možné, že by tým krátkym pobytom nasali aj dedičstvo po babke? Je to vyslovene oddychové strašenie. Skrátka kniha o kostlivcoch v rodine, v istom zmysle doslova.

Hm, teraz pozerám, že je to séria, to len mne sa môže strať, že začnem čítať od stredu. :) A tak idem aj na ďalšie časti.

1 01.11.2023

(SPOILER) Brr, keď si spomeniem na začiatok, ešte teraz mi po chrbte bežia zimomriavky. Môže za to mrazivá zimná atmosféra, ale aj klasický hororový základ; chata bez signálu vysoko v horách, okolo len pusté lesy, sneh a niečo tam chodí a chce sa dostať dnu.
Priateľka zo sna šepká. Jasné, občas je námesačná, má poruchy spánku... Ale toto je omnoho desivejšie, keď si uvedomíte, že vlastne niekomu odpovedá na nástojčivé otázky, a najmä stále divnejšie.
A nie, neprestáva to, ani keď sa vrátia do civilizácie. Kde je bezpečnejšie ako doma?
O strašiakovi, ktorý ich máta, o lapačoch snoch a o mieste, kde sa všetky tajomné veci nachádzali, im niečo málo povedia domorodí Američania. Ale aj oni sú pomerne skúpi na slovo, pretože o zle, ktoré sa v lesoch skrýva, nechcú rozprávať, aby na seba neupriamili pozornosť... Tým, ktorí sa im pokúsia pomôcť, sa to stáva osudným. Je to až stereotypné, že zomierajú domorodci, čo niečo vedia.
Kým to bolo klasické začínajúce strašenie, kde som nevedala, či halucinuje autor, alebo je za tým jeho snúbenica, dalo sa to. No postupne sa objavila desivá postava, nápisy, cudzí hlas... no, už to začínalo byť viac bubáckejšie... ale potom sa to celé zopakovalo a zase a zase. Áno, je tu veľa akcie, v každej kapitole sa niečo deje a čitateľa to drží prikovaného na mieste. No práve zacyklenie knihe ublížilo, takže som unavená z toľkého opakovania. Začalo to ale parádne, ale autor to mal nechať ako poviedu, resp. novelu. A nie každé vysvetlenie je vhodné. Prvá polovica je fajn, no záver je nepresvedčivý. Veľa vecí je nedovysvetlených, alebo majú mätúci význam (prsteň, lapače snov), neochota indiánov poslať bubáka späť, ale aj posadnutosť, ktorá sa končí rozuzlením tajomstva istého čísla? Akože len tak? Som sklamaná kvôli nevyváženosti príbehu.

1 01.11.2023

Romantická rozprávka o spiacej Else a vytrvalom Thibaultovi, kde to skončí inak, ako to býva v realite.
A 24. kapitolu v čítačke mám, takže musí byť nejaký problém v papierovom vydaní.
Ona je horolezkyňa a po páde leží v kóme. On sa snaží vyhnúť návšteve zraneného brata, ktorý v opitosti spôsobil smrť. Ona len počúva, on sa vyrozpráva a oddýchne si. Zatiaľ to vyzerá na ideálny pár, len to by sa ona musela prebudiť

1 28.08.2023

Amélia nie je tá z Montmartru, ale z Ríma, no je dostatočne popletená a má občas panické záchvaty. Ako aj teraz. Mať týždenný deadline na hipsterský článok o gumených hračkách, ktoré sa v roku 1998 počas búrky stratili z kontajnerovej lode a dodnes križujú oceány je jedna vec. Vec druhá je mať termíny aj na osobný život. To mi pripomína známu hlášku z filmu Jak básnikům chutná život -
ako hovorí Hájek: Výchozím bodem je samozřejmě svatba. No a potom už jsou jenom samá pozitiva a sociální jistoty. První dovolená v Jugoslávii, následuje první dítě, pak již výše zmíněný automobil, zde se stávám zástupcem ředitele, druhá dovolená v Jugoslávii, druhé dítě. Ona sociálne istoty nemá, okrem zaručeného bývania.
A ešte poznámka, nestratili sa žlté kačičky, ale aj červení bobri, modré korytnačky a zelené žabky - a z pôvodných cca 28 800 hračiek dodnes ešte pláva v moriach a oceánoch približne 2 000 - pomohli oceánografom s určením morských prúdov, ako aj obrátili pozornosť na znečisťovanie
Ale späť k Amelii. Budúca tridsiatnička má pocit, že musela byť vždy tou dokonalou, ale teraz sa tak necíti. Nechcem povedať, že je to kniha o hovne, ale keď je jej pivnica pod rodičovským bytom zaplavená splaškami, tak aj je. Vtedy ma autorka stratila. Nebavilo ma jej fňukanie, nerozumiem jej. Mladá, s vidinou ďalšieho krížika na krku, mierne závidí kamoškám tehotenstvo a kúpu domu. Ona má iba tri práce, písanie jej trvá veky (1. job je v časopise), oveľa radšej venčí psa (2. job) a stretáva sa s generáciou 70-tnikov, ktorí vzhľadom na svoj vek sú totálne úprimní (vedľajší efekt tej druhej roboty je bonus mať priateľov s nadhľadom a skúsenosťami). A po večeroch vypomáha v bare, kam sa chodia odviazať študenti z univerzity (3. job), ktorých nazývajú upíri (a zvyčajne zašpinia záchody, podlahy a tak podobne - vedľajší efekt tretej roboty). Frajer je nejaký divný básnik, ktorý sa nechce usadiť - nedávala som mu dlhú životnosť - viac sa mi pozdával ten kolega z baru. Mala by teda konečne nájsť niečo, čo ju dokáže udržať nad vodou, ale kačičky to nie sú. Ako to celé skončí? Však tie očakávania má iba ona, nie spoločnosť a okolie! Uvedomí si, aké má šťastie na priateľov a rodinu? A aj to zdravie, nech si berie inšpiráciu z postoja k infarktu tej staršej kamarátky z venčenia! Naozaj ide o hovno/kačičky, ak nejde o život.
Nie je to motivačná kniha, ale pôsobí tak. Niekoľkostranové detailné poďakovania v závere len znásobujú pocit, že autorka to sama nedokáže. Taktiež ľutujem kúpu eknihy, papierovú by som aspoň mohla posunúť ďalej

1 26.08.2023