Samuel98 komentáře u knih

Jedná sa o prierez tvorbou súčasnej slovinskej poetky, pri čom je táto kolekcia rozdelená skôr podľa témy než chronológie, a tak niektoré z cyklov pôsobia, ako by ich napísala celkom iná autorka. Kniha je to veľmi intenzívna, jednak pre rozsah štýlov a emócií, no aj pre silu a expresívnosť básní a subjektívne aj pre viaceré paralely s mojou vlastnou tvorbou, ktoré ma – so všetkou skromnosťou – prekvapili.
Najviac som asi ocenil prvú tretinu básní, ktoré boli tvorené najmä ľúbostnou až erotickou lyrikou, ktorá bola plná obraznosti, metafor, subjektívnej mytológie, kedy boli jednotlivé obrazy sýte, expresívne, odvážne, imaginatívne, a popri tom tam nebolo ani slovo naviac. Všetko do seba krásne zapadalo. Niečo veľmi úprimné sa dostávalo von skrz moderný symbolizmus. Pudy, sexualita až nadreálne zážitky sú podávané s absolútnou úprimnosťou – až s krutosťou, kedy mi autorka pripomenula niečo ako „ezoterickú verziu coolness drámy“. Inak to neviem pomenovať.
Nasledovali tzv. Nedokončené zátišia, ktoré boli taktiež zaujímavé, impresívnejšie a potom tzv. Monológy, ktoré pre mňa predstavovali asi najväčšie prekvapenie, keďže obsahovali aj humor, veľmi groteskný a temný. Autorka v nich vystupuje zo seba ako zo subjektu a oblieka si rôzne identity, ktoré patria reálnym historickým, mýtickým či fiktívnym postavám z rôznych dôb a z rôznych situácií. Na jednu stranu v nich kritizuje spoločnosť, na druhú stranu odhaľuje niečo výnimočné či spoločné spomedzi ľudských osudov. Táto časť nebola celkom pre mňa, ale hodnotím ju ako veľmi zaujímavú skúsenosť, za ktorú som vďačný.
A potom je tu záverečný cyklus Antigony, ktorý opäť vkladá básne do úst a duší postáv, avšak tentokrát sú nimi postavy z Kráľa Oidipa, vrátane Chóru, takže autorka stavia na známom príbehu, aby však opäť vyrozprávala niečo z vlastných pohľadov, skúseností, pocitov, respektíve táto časť obsahovala a s lyrickým spájala to politické, sociálne. Dramatickosť predlohy, tragickosť a pátos ju tak naplno oslobodzujú a súčasne zväzujú do súrodého konceptu.

02.08.2022

Talianska poetka píšuca naprieč druhou polovicou 20. storočia mi bola prakticky neznáma, dokým som zhodou okolností nenašiel túto knižku na pražskom Hlavním nádraží. Pár strán som si len tak zbežne prečítal a výber básní ma okamžite zaujal. A tu prichádza hneď jedna veľká kvalita tejto kolekcie: každá zaradená báseň je totiž dostatočne funkčná, kvalitná a emočne silná sama o sebe, aby dokázala reprezentovať zvyšok knihy. Naozaj, priebežne, ako som čítal báseň za básňou, pričom väčšina z nich je skutočne krátka a stačí jej po jednej strane, nedokázal som si vybrať jednu obľúbenú a reprezentatívnu, pretože ma každá z nich znovu a znovu dokázala prekvapiť a zaujať.
Keby som chcel tvorbu tejto autorky generalizovať, jej okruhy tém sú tri, pričom sa z času na čas prelínajú. Jednou rovinou je jej vzťah k Bohu a pobožné hľadanie duševnej čistoty, rovinou druhou je voči prvej kontrastná vášeň, sexuálna túžba a hlad po telesnom naplnení. Treťou je zas bolesť, smútok, neuveriteľná samota až pocit vydedenosti zo spoločnosti, kde okrem iného figuruje aj množstvo pobytov v psychiatrických liečebňach, o ktorých takisto píše. Nech je však daná báseň o čomkoľvek, vždy je nabitá ľudskosťou, úprimnosťou, priamosťou a hlavne silnými emóciami. Ani bolesť či opis depresívnych epizód tak nevyznieva, ako keby sa v smútku utápala, ale akoby naozaj hľadal východisko a popri tom nám v intenzívnych modlitbách prezrádzala, aké to tam je. Nejedná sa teda o nejak myšlienkovo „racionálnu“ tvorbu, o angažovaný pohľad, o svedectvo generačné či národné, naopak autorka je veľmi silnou individualitou a jej slová majú špecifickú energiu.
Čo je výrazným pozitívom jej tvorby, je okrem iného priamosť a zrozumiteľnosť jej textov, kedy nepíše len pre literátov, ale naozaj pre ľudí, pre každého, kto je ochotný počúvať. Servítku si pred ústa neberie, rovnako tak nehľadá komplikované umelecké prostriedky, čím však netvrdím, že by jej obrazy boli neoriginálne či nehodnotné. Naopak, podľa mňa našla autorka nádherný stred kdesi uprostred a som si istý, že sa k tejto kolekcii budem opakovane vracať celý život.

27.07.2022

Tento román sa výnimočne zaoberá autorovou rodinou a zázemím viac okrajovo, než je tomu pri ďalších tituloch, no rukopis – síce formálne obohatený o zaujímavú prácu s naratívom, strihom a istou detektívnosťou – je rozoznateľný, a opäť nie je možné oddeliť minulosť, zázemie a rodinné vzťahy od násilia a traumy. Pre závažnosť témy knihy, ktorou je krádež, sexuálne znásilnenie a pokus o vraždu behom jedného dňa, je náročné o knihe hovoriť ako o knihe, pretože by to bolo zjednodušovaním skúsenosti a reálneho utrpenia, ktoré si autor zažil a z ktorého sa tu nielen vypisuje, ale nad ktorým uvažuje, respektíve ho vysvetľuje. A tu prichádza zvláštnosť formy, ktorá nám sprostredkováva nielen autentický ponor do udalostí počas diania a po ňom, ale taktiež perspektívu s časovým odstupom a taktiež prerozprávanie príbehu sestrou, ako by bolo rozprávačov viacero: prvým je Édouard tesne po udalosti, ďalším Édouard, ktorý o nej hovorí sestre, ďalším je Édouard, ktorý počúva posledného rozprávača, a tým je jeho sestra, ktorá to celé hovorí svojmu mlčiacemu mužovi. Vďaka tomuto rozbitiu je pre autora možné zaznamenať takmer všetky detaily vo svojej celistvosti, pretože aj spomienky majú svoj príbeh.
Postupne sa tak dozvedáme, ako k tomu došlo, ako to prebiehalo, ako to skončilo, ako to pokračovalo a ako to v sebe celé autor spracovával, pričom začiatok je veľmi neprehľadný až chaotický, pokračovanie nám pomaly všetko vyjasňuje a následne sa začítavame do detektívneho príbehu podobného Kráľovi Oidipovi, kde vieme, ako to skončí, no dozvedáme sa, ako k tomu vlastne došlo a čo bolo za tým. To však neznamená, že sa opäť nevraciame skrz rozprávanie sestry do autorovho detstva, ktoré je opäť doplnené o niekoľko detailov; avšak bolo to práve naozaj rozsiahle rozprávanie sestry, ktoré bolo pre mňa otázkou – možno nepodstatnou – ale ako veľmi bol jej monológ vykonštruovaný? V zmysle nie že spochybňujem autenticitu a závažnosť rozprávania, práveže ma zaujíma autorova voľba, prečo práve takto a prečo nie inak.
Celkovo je tak dielo silné, obsažné, ako emocionálne, tak plné úvah a analýz daných situácií a vlastnej mysle, vlastného správania, et cetera, no treba si byť vedomý toho, že to nie je kniha jednoduchá či ľahká – rovnako ako pri zvyšku autorových kníh, no tu to podľa mňa platí dvojnásobne. A ďalším rozdielom je naozaj akási literárna komplikovanosť oproti zvyšku autorovej tvorby, ktorá je naopak absolútne zrozumiteľná a priama.

18.06.2022

Túto knižku som sa rozhodol prečítať pre lepšie a hlbšie pochopenie Fosseho videnia a vnímania literatúry, aby som možno dokázal v budúcnosti jeho písanie o niečo viac oceniť. Tieto eseje som rozčítal okamžite po prečítaní Trilógie, ktorá ma zasiahla a ktorá mi opäť o niečo rozšírila obzory, avšak tu som sa pre svoje nevzdelanie v oblasti filozofie často strácal a pojmy, s ktorými autor operoval, pre mňa miestami ostávali vágnymi, alebo som mal naopak chuť hádať sa (možno to u mňa skončí ako s Borgesom, kde som mal najskôr chuť sa pohádať a neskôr sa jeho myšlienky stali mojou súčasťou). Dielo je tak vhodné najmä pre ľudí zorientovaných v autorom spomínaných mysliteľoch.
Často som si nebol istý tým, ako veľmi je autor proti inému chápaniu literatúry, hoc jeho názoru rozumiem (napríklad vylúčenie angažovanej literatúry spomedzi literatúry; veď tieto myšlienky je možné aj vysloviť, no literatúra je umením písma). Niektoré argumenty súhlasiace s kánonom (hoc sám proti kanonickým dielam bojujem) boli naozaj rozumné a nevedel som im oponovať.
Taktiež sa niektoré myšlienky stali súčasťou mojej mentálnej abecedy: napríklad výrazné rozdeľovanie píšuceho a rozprávača, no často pre mňa úvahy o zmysle a posolstve literatúry a o jej kvalitách a nekvalitách boli akosi vágne a veľmi vyhranené, takže som nie celkom súhlasil. Asi skrátka nemám rád elitárske a intelektuálno-zamerané postoje, aj keď si myslím, že v nejakom fiktívnom dialógu by som sa možno s autorom na niečom zhodol. Takže vo výsledku mali tieto Eseje veľa pozitívnych aj negatívnych bodov – pre mňa ako pre čitateľa – takže neviem ju odporučiť ani zatracovať, tu si naozaj musí každý utvoriť názory sám.
Tieto rozporuplné pocity mi však nezabránia, aby som si Fosseho tvorbu načítal a aby som sa opakovane vracal k jeho poézii, ktorú som si už teraz (behom asi roku) prečítal trikrát.

21.05.2022

O tejto modernistke fínskeho pôvodu som nikdy predtým nepočul: len náhodou som túto knihu našiel v antikvariáte. Akonáhle som si ju začal len tak zbežne listovať, pochopil som, že v rukách držím svoje nové obľúbené dielo.
Poézia je to vo svojej podstate veľmi jednoduchá – básne sú krátke, písané voľným veršom, obyčajne v duchu symbolizmu obsahujú akýsi ústredný symbol, obraz, ktorý je pre autorku kľúčom pre prirovnanie svojho života k prírode, k mýtickému svetu, k neurčitému neznámu. Kniha je tak vo svojej podstate veľmi abstraktná a tvorená z básní, ktoré vždy pokrývajú určitý pocit či myšlienku. V niektorých momentoch ma však myšlienky autorky veľmi prekvapili: bola sebavedomá, presvedčená o svojom talente a taktiež ochotná sa pri svojej tvorbe otvoriť. Jej krátky život poznačený tuberkulózou akoby zintenzívnil jej túžbu po živote a smútok z blížiaceho sa konca, čo všeobecne jej tvorbe dodáva napätie, silu a naliehavosť. Jej radosť aj smútok, jej samota, jej láska k prírode – to všetko je intenzívne a sýte, plne vyfarbené jednoducho naaranžovanými kompozíciami obrazov. Práve príroda a výrazná introspekcia autorky boli prvky, ktoré ma donútili sa začítať, no úryvky, ktoré teraz uvediem, ma vzhľadom na dobu vzniku jemne šokovali – v dobrom šokovali:
„Nie som žena. Som čosi neutrálne. ... som krokom k náhode a ku skaze ... som šepot krvi v uchu muža, som mrazivé chvenie duše...“
„Hľadal si prameň, našiel si more. Hľadal si ženu, našiel si dušu – si sklamaný.“
„Nenašla som lásku. Nestretla som nijakú. ... Vtom ľahká ruka objala ma v páse – našla som sestru... Pohrávam sa s jej zlatými vlasmi – azda nemožné sa zosobnilo v tebe? ... Že by sa takto s nami pohrávali bohovia?“
„Sestrička, prichádzaš ako jarný vánok do našich dolín... Fialky v tieni voňajú sladkým prísľubom. Zavediem ťa do najsladšieho kúta lesa: tam navzájom si vyznáme, ako sme Boha videli.“
Tieto odvážne a taktiež celkom iné, stále krásne verše ma kúsok za kúskom dostávali hlbšie do mysle autorky, ktorá napriek dobovej kritike predbiehala dobové konvencie a vytvorila dielo, ktoré stále komunikuje. Áno, emotívnosť a pátos tu sú prítomné, ale pôsobia natoľko autenticky, že som ich nevnímal ako prekážku. Mrzí ma, že autorkino dielo ostalo iba v podobe vydania z roku 1968 a dá sa nájsť len v antikvariátoch, pretože na to je ešte stále príliš živé.

23.04.2022

(SPOILER) Keď som v trafike zazrel tento útly, zošitový skvost, najskôr ma očarila obálka, následne názov a napokon aj samotný obsah knihy. Kto by bol povedal, že je možné napísať celú knihu bez jediného konfliktu, krízy a prekážok? Určite nie Hedwig, ktorá to zvládla so všetkou gurážou. Píše predsa o láske, tak načo nejaké ťažké skúšky alebo presah?
Ďalšou štylisticko-konceptuálnou inováciou autorky (mimo absencie akejkoľvek gradácie či napätia) je snaha nám všetko vysvetliť, zopakovať a potvrdiť ústami každej postavy. Pokiaľ jedna z nich niečo dobre urobí, priebežne jej to každá postava doslovne zopakuje a povie, že to dobre urobila, že to bol skvelý nápad. A tak sa ako diváci nemusíme strachovať, že sa v deji stratíme, že o niečo prídeme alebo že sa nedozvieme o tom, ako ktoré rozhodnutie jednotlivé postavy vnímali.
V diele sledujeme príbeh Patrície a jej matky Herty, do ktorého vstúpi návšteva čiernej ovce rodiny, Valentina a jeho nevlastného syna, Richarda. Valentin totiž dávno opustil Nemecko, aby začal v Amerike podnikať vo veľkom a rozprávkovo zbohatol. Teraz sa vracia, no chce svoj pokrytecký rodinný klan trochu prekvapiť, a tak predstiera, že sa vracia ako úplný chudák, že nemá peniaze a že prosí o nocľah. Patrícia, hoc chudobná, sa mu ponúkla, že ho s matkou rady prijímu – ako jediné. Rodinný klan má celkovo v diele funkciu kritickú až humornú: predstavuje karikatúru svojráznej rodiny s pevne danými pravidlami, s ktorými sa neradno zahrávať. Valentin teda svoje tajomstvo prezradí len im dvom; rovnako tak im predstaví svojho syna, ktorý sa do svojej nevlastnej sesternice okamžite zamiluje a rozhodne sa, že jej naplánuje celý život a do vzťahu ju zmanipuluje. Spolu s otcom sa rozhodnú využiť úžasnú zhodu okolností – takýchto šťastných a neuveriteľných náhod je dielo plné – a pozvú obe ženy k sebe do Ameriky, že tam pre ne majú prácu, pretože práve hľadajú služobnú do domácnosti. Celý čas som bol v napätí, čo sa asi stane, čo sa pokazí, čo môže ich vzájomnú lásku ohroziť, a tak ma vlastne vyústenie šokovalo viac než čokoľvek, čo som si predstavil dovtedy: nestalo sa nič. Čas jednoducho šiel, až kým Richard Patríciu nepožiadal o ruku. Vzali sa a žili šťastne až do smrti.
Človek by si mohol povedať, že Richardova posadnutosť nevlastnou sesternicou a neustále gaslightovanie a manipulovanie je nesprávne, avšak tu ide o lásku, o večnú lásku, ako hovorí obálka, a tej nesmie stáť v ceste nič. Rovnako tak by sa mohol človek čudovať, akú zlú vlastnosť má teatrálny filantrop Valentin, skromná Herta či anjelska a pracovitá Patrícia, ale oni skrátka vždy majú v rukáve nejakú ďalšiu pozitívnu črtu.
O čom teda dielo je? Učí nás, že niekedy je život proste taký: šťastie si nás nájde, usmeje sa na nás, osudová láska sa zjaví, keď to najmenej čakáme a celý život sa obráti k lepšiemu. Dielo nám rekonštruuje tie najmenej pravdepodobné udalosti, ktoré v živote zažívame absolútne minimálne, a tak nám vlastne pripomína, že sa oplatí žiť v tomto svete.

16.04.2022

(SPOILER) Po veľmi príjemnom čítaní Muža, ktorý sadil stromy – s krásnymi ilustráciami v artforovskom vydaní – som sa na túto knihu úprimne tešil. Počul som, že je poetická a že je naozaj krásna, avšak dielo klasické u mňa opäť nabúralo na sociálne cítenie a názory. Samozrejme, dielo je napísané nádherne a opisy prírody sú fantastické a poetické – no mnoho pekne zaobalených myšlienok protagonistu Antonia bolo v skutočnosti naozaj nepekným „mansplainingom“.
Dielo celkovo považujem za veľmi „chlapácke“ – muži putujúci prírodou, splývajúci s ňou, bojujúci pre lásku – a ženy sú cieľom tejto lásky, sú symbolom vášne a plodnosti, dopĺňajú prírodu v človeku. Problém u mňa nastáva najmä pri Antoniovej láske ku Clare, kedy by si ju najradšej priviazal na remeň, keďže je slepá, a vo všetkej svojej láske by sa k nej správal ako k malému dievčatku, ktorému by mohol všetko vysvetliť a ukázať skrz seba. Viackrát je tam tento motív použitý, taktiež to pôsobí tak, že pre autora sú nevidiaci ľudia viac poetickým symbolom než skutočnými ľuďmi.
Aby som však len nekritizoval, dielo má množstvo kladov – a možno, pokiaľ by som tam nemal podobné problémy, dokázal by som si román veľmi vychutnať. Dialógy boli veľmí úsporné, o to však údernejšie, akokoľvek často som sa v nich strácal; príroda, ktorá pretkávala celú cestu i život postáv, mala svoje opodstatnenie aj silu – v autorových opisoch sa čitateľom predstavuje v celej svojej nádhere. Neposúva však dej, skôr akoby autor našiel priestor, kam môže umiestniť svoje obľúbené momenty strávené v prírode. Protagonisti s ňou splývajú: a akonáhle nie je poblíž, prestávajú byť sebou a strácajú istotu. Že by však dielo ukazovalo len jemné vizuály, sa nedá povedať – v diele sa vyskytuje aj násilie a skutočne, voči zvieratám, veľmi kruté zaobchádzanie. Tu však prichádza otázka doby vzniku diela ako brzda pre súčasnú kritiku; dielo predvádza ľudí ako súčasť prírody, ako ďalší druh zvieraťa, ako bytosť pudovú a inštinktívnu, ktorej zmysly sú ako nitkami spojené so svetom naokolo.
Ku knihe sa už pravdepodobne nevrátim, zážitok to však bol zaujímavý a dokážem oceniť viacero momentov a atmosfér.

16.04.2022

„Hriadky možno čítať obojsmerne. Pokoj sa nevrátil. Bezpochyby preto, že jedna logika nestačí. Nie je pravdivá ani reálna. A je oddeliteľné.“
Súčasný francúzsky autor napísal veľmi pozoruhodnú zbierku básní: bola pre mňa naozaj zaujímavá, inovatívna, čo sa týka naratívu, a krásna, akokoľvek často som si nebol istý tým, čo sa práve deje, hoc som si najprv prečítal záverečný dodatok Márie Ferenčuhovej a hoc som si bol vedomý témy straty.
Formálne sa jedná o dlhé básne rozdelené na kratšie odseky, pri čom vety nie sú usporiadané do veršov. Obsahom však prózou rozhodne nie sú a rovnako sa nejedná ani len o typickú poéziu. Text totiž omnoho viac pripomína inštrukcie k natočeniu filmov (slová ako optika, strih či film nie sú vzácne). Jednotlivé obrazy tak pripomínajú konkrétne a špecifické zábery, ktoré je „nutné“ zachytiť; sem-tam sa však pridá pocit (napríklad častá bolesť) alebo „replika“ poznania. Niektoré obrazy a témy sa opakujú, tak ako sa v autorovej tvorbe neustále objavuje vrch Juliau; v tejto zbierke sa takto napríklad opakuje kručinka, zajac, čierna kniha žltá farba. Neustále, neustále, vždy v inej kompozícii, v inej časti dňa, v inom svetle. Natočiť tento film sa stáva nekonečnou obsesiou, snahou niečo dokonale uchopiť, objasniť a pomenovať. Akoby si pozorovateľ uvedomoval, aké sú hranice slova (tie tiež často v básňach definuje), no stále veril, že neúnavným zachytávaním sveta okolo seba sa mu svet podarí zachytiť.
Ako som spomínal isté obrazy vrátane vrchu sa opakujú, no neustále sú konfrontované s niečím iným a symbolizujú niečo trochu iné: príroda (zver, stromy, skaly) stretáva ľudskú činnosť, či už vo forme potrubí, strojov alebo nástrojov, no nepôsobia si navzájom cudzo: naopak, splývajú prirodzene jedno do druhého; rovnako tak s nimi splýva aj autor-pozorovateľ. Nie sú metaforou jeho pocitov, skôr on akoby v krajine okolo seba nachádzal svoje vnútorné pochody a poryvy. Z času na čas do týchto pozorovaní zaradí vety či naozaj básnické metafory (nikdy však celkom nespadnú do klišé), ktoré nesú konkrétny a pomerne zrozumiteľný význam, zvyšok však pôsobí ako by sme sa ocitli uprostred práce génia, kedy nevieme, kde začal a kde skončí a nemáme šancu všetko pochopiť. Tieto jasnejšie formulované odkazy znejú asi takto:
„Ako si možno myslieť, že vete sa podarí čosi vyhĺbiť. Zviera sa vráti hrabať tam, kde cíti pach.“
Z tohto všetkého teda vyplýva, že sa k zbierke ešte budem musieť vrátiť: starší, skúsenejší a pozornejší a verím, že čítanie bude opäť zaujímavým zážitkom.


Ukážky:

„Potom sa vráti svetlo. Odísť tak jednoznačne a nikdy sa nevzdialiť. Mátať následkom reči a ako reč. Ktorá je sama venovaná tomu ústraniu. Hlboká kručinka. Farba bledne v prospech blízkosti. Zajačí smútok. Všetko, vždy predčasné, keď sa dívame. Pohľad postupuje bleskom a ustaľovaním. A potom ujsť, každý za seba, bez slov, nech nás dobehnú a nechajú tmu, aby dvakrát dokonala dielo. Zasadiť strom na konci knihy. Biela obrazovka. Zomrieť v priebehu niekoľkých hodín.“

„Neobývame reč, to ona odhaľuje nás. Núti nás natiahnuť holú ruku, prekvapený krk. Ťahá nám oči do viery. Aby si telo poradilo so svetom a so slovom, zaživa nás obnažuje a vedie naše sily tam, kde svetlo prestáva. Až k šibenici farieb.“

20.03.2022

Jedná sa o útly, zaujímavý, no pre mňa trochu nevyrovnaný výber z nevšednej tvorby súčasnej poľskej autorky, s ktorou som sa už stretol v českom preklade, vo výbere Antologie současné polské poezie. Bargielska má naozaj veľmi svojský, ale rozoznateľný rukopis – dokonca by sa dalo hovoriť aj o akejsi programovej schéme. Dve strofy; záverečná častejšie obsahuje pointu; sled niekedy kolážovito naskladaných asociácií, inokedy absurdných príbehov; práca so súčasným jazykom a civilným, hovorovým hlasom; dojem, že sa v básni deje niečo veľmi špecifické, avšak každé podstatné meno skutočnosti je nahradené metaforou a napokon často veľmi nezvyčajný vzťah medzi názvom básne a básňou samotnou. Niekedy, ako by ma názov zavádzal, inokedy báseň dopĺňal a niekedy usmerňoval, ale najčastejšie ma zmiatol viac ako samotná báseň.
Tém je mnoho – či už sa jedná o smrť, o rodičovstvo, o každodenný život, o hmotnú realitu alebo o spomienky či sny – čiže záber je veľmi široký, a tak je možné sa minimálne na jednu z básní napojiť. Pri asi štvrtine som si však témou ani pointou ani významom naozaj nebol istý, snová logika totiž presahovala moje schopnosti rozkľúčovať báseň. Inokedy som mal pocit, že tému tuším, no posolstvo mi uniká. Prípadne, a to bola väčšina básní, ktoré ma neoslovili, na mňa pôsobila ako text, ktorému porozumiem až o niekoľko rokov, s nejakými skúsenosťami naviac, prípadne že by som im porozumel lepšie, pokiaľ by som bol žena. A zvyšok básní, povedzme zvyšná tretina, ma naozaj oslovila, prehovorila ku mne, darovala mi nádherné metafory, trpký humor a pocit nadhľadu k súčasnému životu. Akoby autorka svet okolo seba viac pozorovala a pokúšala sa získať odstup, vďaka ktorému sa pokúša – skrz snové až dadaistické radenie obrazov – zasiahnuť pointu. Niekedy ma dokonca pobavil verš či zaujala metafora z básne, ktorá ma naopak celkom obišla („...dala mi dieťa do opatery... a spolu s matkou odcestovali na festival animovaných filmov, pohreb mačky alebo duchovné cvičenie.“).
Vo výsledku si teda myslím, že zbierka je minimálne zaujímavá a maximálne kvalitná, avšak nespadám do cieľovej skupiny autorky a nenachádzam sa celkom na jej vlne, hoc kvalitu jej tvorby nedokážem upierať.

(Obľúbené básne: Pán dal, Pán vzal; Nudelman; Dom; Zebra; Lesníkov kocúr; Dnes vyzeráš ako mariánske centrum; Tretia báseň, ktorá...; To je naozaj koniec, musíme byť statočné; moje deti, keď hovoria sorry)

09.03.2022

Útla zbierka pomerne krátkych a svojráznych poviedok argentínskej autorky, o ktorej som sa dopočul z rozhovoru na platforme „Kritický klub“, kde ma pri opise jej tvorby naozaj zaujala. Tam spomínanú knihu som však nečítal, no použiť detektívny príbeh na analýzu komplikovaných rodinných vzťahov ma motivovalo k prečítaniu si tejto kolekcie, ktorá ma príjemne prekvapila.
Každá sa zaoberá trochu odlišnou témou, každá sleduje príbeh a vnútorný svet iných postáv – čo ich však spája, je okrem Buenos Aires aj istý nadhľad v pomerne absurdnom až čiernom humore a špecifický spôsob práce s pointou jednotlivých poviedok. Tie sa neutápajú v konkrétnom opise prostredia či vzhľadu postáv, ako skôr dodávajú jednotlivým osobám kontext, a dej tak rýchlo napreduje – a smeruje k v podstate nevyslovenej pointe. Príbehy sa tak javia ako nedokončené, nie celkom otvorené, no v tom vidím gesto – príbehy, akokoľvek plné zvratov a prekvapení, nás ako čitateľov dokážu nasmerovať až za hranicu napísaného textu, a tak si záver môžeme vyskladať sami. Možno aj otvorenými sú, no nemyslím si, že by boli nedokončené či otvorené nepremysleným spôsobom, naopak tento princíp veľmi oceňujem. Dostáva nás do úlohy naozaj aktívnych čitateľov.
Celkovo je atmosféra príbehov morbídna či zvrátená – až existenciálne ladená, kedy sú postavy konfrontované s abnormálnymi skutočnosťami či sami reagujú mimo rámec bežných reakcií. Aj tak si ale myslím, že sa jedná skôr o preexponovanie tém súvisiacich so životom súčasného človeka a nie v „autorskom sadizme“. Jednotlivé poviedky som teda vnímal skôr ako metafory.
Problém som nemal so žiadnou z poviedok – akurát ma prekvapilo ich poradie. Mám na mysli dve záverečné poviedky, ktoré by som asi prehodil – Dočasný podnájom bol príbeh mrazivý a bol by veľmi silným záverom. Smrť a kanoe bola pre mňa zvláštna voľba, keďže príbeh pre mňa nedosahoval kvality zvyšku zbierky.
Mimo iné sa jedná o moju prvú knihu z kolekcie Klad a dizajn ma veľmi príjemne prekvapil: každá zložka knihy (ilustrácie, font, obálka) je nádherná, prehľadná a pridáva k atmosfére diela.

04.03.2022

Neviem, ako pozerať na podobné dielo - sám som nikdy hlbšie aforizmy a citáty neštudoval, nevyznám sa v tejto oblasti, a tak bola táto knižka mojím prvým kontaktom. Našiel som ju v antikvariáte medzi poéziou, a tak som to vlastne ako poéziu aj čítal - ako dlhú báseň naplnenú pohľadmi na život, na vzťahy a na životné pravdy, skúsenosti, veľmi spirituálne a rozumné, súčasne však veľmi imaginatívne a obrazné. Avšak, ako niečo nové (samozrejme, beriem do úvahy aj dobu vzniku) mi to úprimne neprišlo, čo samozrejme nemuselo byť zámerom, ale s podobnými úvahami a myšlienkovými cestami už som sa stretol, avšak v podobe aforizmov so mnou ťažko komunikovali, čo nemusí byť chybou knihy ani autora ani myšlienok samotných, ako skôr formátu aforizmov, ktoré pre mňa až príliš odvážne formulujú tézy. A tak, bez nejakých bližších popisov čítam krásne, abstraktné vety, ktoré nemajú konkrétne uchopenie, avšak tvária sa ako pravdy; znejú mi akoby to "Takto bolo".
Pokúšam sa však knihy nehodnotiť na základe páčilo/nepáčilo, nemusím sa predsa s autorom stotožňovať; pokúšam sa hodnotiť, ako kniha splnila svoj zámer u mňa ako u čitateľa. Rád sa konfrontujem s novými myšlienkami, avšak ako hovorím, táto podoba nie je celkom pre mňa. Možno sa jedná o antipatiu pre vyznenie podobné súčasným ezoterickým citátom, ktoré hovoria o hľadaní vnútra, ale súčasne sú flexibilné ako horoskopy v časopisoch. Čím nechcem zhadzovať vysokú úroveň autora a jeho myšlienok, ktoré vyslovil, iba spomínam túto asociáciu a uvažujem, čo mi teda môžu tieto "verše" poskytnúť. Báseň si tvorí vlastný kontext, nepovažuje sa za objavenú pravdu ale za perspektívu.
Týmito myšlienkami taktiež nechcem povedať, že by ma nič z knihy neoslovilo. Naopak, množstvo jednotlivých obrazov ma naozaj zaujalo, atmosféra ma pohltila a s niektorými ideami som naozaj súhlasil - zaujal ma tento pohľad na vesmír, život a vedomie. Rovnako sa mi naopak niektoré zdali byť veľmi očividné a zakryté do krásnych slov, niekedy povrchné a niekedy pre nezainteresovaného človeka neuchopiteľné. Naopak, pre zainteresovaného človeka, čiže pre človeka, ktorý sa tvaruje skrz krátke citáty, samozrejme môže mať táto knižka veľkú silu a veľký význam, keďže je jej kvalitou aj schopnosť vtiahnuť a presvedčiť o svojej hĺbke.

13.01.2022

Na úvod len spomeniem, že si uvedomujem, koľkokrát v živote som mal o svete a o ľuďoch rasistické predstavy a že som si dlho neuvedomoval vlastné biele privilégium; stále ma čaká dlhá cesta v snahe o pochopenie stále aktuálnych sociálnych problémoch tohto sveta. Minimálne v našom kontexte je klasický postup, že najprv kritizujem, ozvem sa, zapojím sa do debaty, no viac si nezistím, pretože mi stačí to, ako to vždy bolo – čo je vo svojej podstate základný problém, prečo autorka už s bielymi o rase nehovorí: tento a s ním súvisiace fenomény pomenúva a diagnostikuje. Za základný postup, ako urobiť krok vpred považujem počúvanie. Skutočné počúvanie, kedy neskáčem do reči, kedy vnímam a kedy plne rešpektujem aj kritiku, ktorá by mohla otriasť mojím svetom a ktorá by sa ma mohla dotknúť, ktorá neodráža moje vlastné skúsenosti. Pri počúvaní, kedy po otázke čakáme na konkrétnu odpoveď, k žiadnemu posunu nedochádza. A prečo? Aké problémy tento prístup a neochota skutočne počúvať prinášajú? Tomu sa už – podľa môjho názoru – táto kniha vo veľkej miere venuje, pretože rasizmus nie je problém ne-bielych, ale naopak je to chybou zakorenenou najmä v bielom pohľade na svet a na seba.
Nie je tutoriálom pre bielych ako nebyť rasistom (to je dlhodobejší proces) a neposkytuje ani konkrétny návod ako zmeniť svet, iba – pre nás, bielych, ktorí nie sme vyslovene cieľovkou – objasňuje, v čom zlyháva komunikácia na tieto témy. Často som popri čítaní očami zvýrazňoval úderné a informatívne pasáže, ktoré by som rád prezdieľal ľuďom, pre ktorých sú problémy tohto sveta zaujímavou témou na racionálnu debatu, kde emócie nemajú čo hľadať a kde nie je prioritou hľadať riešenie problému, ale povedať minoritám či utláčaným, že už by aj stačilo. Kde je filozofia kratochvíľou, zábavkou a dôležité sú len veľké témy zmyslu života. Bojím sa, že pôsobím agresívnejšie, než je táto kniha písaná, ale bohužiaľ obsah inú emóciu ako hnev a smútok, pocit hanby a precitnutia – neposkytuje. Knihu považujem za dôležitú lekciu a za absolútny základ pre dialóg k tejto téme.
Jedná sa o stručnú sériu esejí, ktoré pojednávajú o rôznych aspektoch rasizmu, najmä v súvislosti s Veľkou Britániou (v rámci jej kontextu), s históriou a s prístupom, ktorý sa od USA či od iných krajín líši svojimi špecifikami. V obsahu tak nájdeme tieto kľúčové slová: úvod, histórie, systém, čo znamená biele privilégium, strach z čiernej planéty, otázka feminizmu, rasa a trieda či „Spravodlivosť neexistuje, sme iba my“.
Mimo iné si veľmi vážim preklad, na ktorom je vidno, že sa prekladateľka o tému naozaj zaujíma a že sa v nej vyzná, a tak poskytuje výklad fráz a slovných spojení frekventovane používaných v týchto súvislostiach. Vďaka tomu a vďaka častému používaniu originálneho znenia pojmov som mal pocit silnej autenticity, kedy kniha znela, akoby ani nebola napísaná v inom jazyku ako v slovenčine. Ďakujem za skvelú prácu!

25.12.2021

(SPOILER) Táto populárno-náučná, 132stranová kniha si dala za cieľ hovoriť o narcizme v rôznych podobách a definíciách tak, aby bola vhodná ako pre laikov, tak pre odborníkov. V knihe sa v zátvorkách objavujú vysvetlenia odborných pojmov pre bežného čitateľa; nachádzajú sa tu teda aj pasáže písané vedeckou terminológiou a definície narcizmu zadefinované rôznymi známymi psychoanalytikmi (Sigmund Freud, Heinz Kohut, Otto Kernberg, Karen Horney, Michael Balint či Glenn O. Gabbard a ďalší). Cieľ zachytiť čo najširšie spektrum čitateľov však vo mne spôsobil skôr chaos než usporiadanie si daných termínov a po dočítaní knihy som mal omnoho viac otázok ako odpovedí – čo môže byť samozrejme tým, čo som od knihy čakal ja a čo by som sa rád dozvedel. Možno by, podľa mňa, bolo zaujímavejšie napísať polovicu naozaj „po lopate“ a v druhej poskytnúť omnoho obsiahlejšie a odbornejšie vysvetlenia. Dielo tak považujem za viac populárne než náučné, no pridanou hodnotou sú práve spomenuté mená a názvy prác, od ktorých sa dá odraziť. Kniha tak pre mňa bola viac prehľadom než úvodom.
Čo sa týka štruktúry knihy, postupuje od mýtu o Narcisovi až po konkrétne kazuistiky (čiže poznámky z liečby niekoľkých pacientov). Po Narcisovi antickom nasleduje krátka kompilácia Narcisov v literatúre v celej ich rôznorodosti (od Doriana Graya až k Narcisovi Rudolfa Slobodu), po ktorej autori hovoria o narcizme ako o spoločenskom fenoméne, čo znamená, že narcizmus je v spoločnosti prítomný nielen ako porucha osobnosti ale aj ako náročne uchopiteľný generačný posun v ľudskej sebareflexii a seba-prezentácii, ako súčasť každého z nás. Po tomto úvode sa dostávame k dejinám definícií a typov liečby narcistickej poruchy osobnosti, pri čom pozorujeme viacero typov narcizmu – všeobecne najznámejším sa ukazuje byť bezohľadný, grandiózny narcis, avšak aj jeho „opak“, človek ustráchaný a veriaci, že každý človek naokolo ho hodnotí a premýšľa nad ním, je taktiež narcisom. V diele sa neustále spája táto porucha osobnosti s jej pôvodom v detstve, kedy narcis nie je arogantný len preto, lebo môže, iba si hľadá spôsoby ako nezdravo vyplniť svoje nízke sebavedomie a pocit nedostatku lásky a pozornosti (samozrejme, celý čas veľmi zjednodušujem).
Narcizmus ako téma sa tak ukazuje byť problémom spektrálnym a nielen typologickým, ak to tak môžem pomenovať. Objavuje sa v každom z nás a do určitého bodu je v určitom veku veľmi dôležitý. Problémom však je presiahnutie miery, ktoré je sprevádzané najmä neschopnosťou tento problém na sebe identifikovať.

30.10.2021

Výber z poézie ruského symbolistického dramatika a poeta Alexandra Bloka v slovenskom preklade ma prekvapil nielen silou, kvalitou a ľahkosťou, ale aj široko-siahlym výberom a celkovou koncepciou.
Jedná sa o symbolizmus, a teda básne nehovoria o témach priveľmi konkrétne, no súčasne sú stále dostatočne uchopiteľné, interpretovateľné a plné atmosférických a metaforických obrazov. V priebehu knihy tak máme možnosť sledovať autorov vývoj v tvorbe a rovnako tak striedanie týchto ústredných symbolov: každá zbierka totiž pracovala s akousi ústrednou témou, kedy subjekt získava až hereckú úlohu či charakterovú štylizáciu. V Básňach o krásnej dáme sú to postavy Commedie de’ll arte, v Snežnej maske je to najskôr samotná ruská príroda, sneh, vietor a ľad; potom zas účastník bálu plnom masiek. Básne zaznamenávajú až tragikomické, melancholické Blokove pocity – neuskutočnenú lásku, milostné trojuholníky a pocit samoty; rovnako však dokázal v závere svojej tvorby zareagovať na Prvú svetovú vojnu (báseň Sup) či Októbrovú revolúciu skrz svoju poému Dvanásť. Autor tu vystupuje autenticky ako intenzívne prežívajúci človek, ako človek vnímavý a hĺbavý; neobmedzuje sa však len na seba – medzi jeho ďalšie témy patrí aj téma umelca a umenia (báseň Múze). Obrazy pohlcujú a melodické verše s rôznorodými rýmami ich zväzujú dohromady, takže by som aj bez znalosti originálu pochválil preklad.
Čo sa týka koncepcie, kniha síce neobsahuje žiadne ilustrácie, no mimo predslov a doslov sa v nej nachádzajú skvelo zvolené, kontext prehlbujúce citácie z listov, denníkov, rozborov a memoárov – či už osôb z Blokovho okolia alebo literárnych vedcov (dokonca aj amerických či britských), ktorí sa jeho dielom zaoberali. Dozvedáme sa tak nielen o poézii samotnej, ale aj o dramatike a živote; vďaka čomu je autorova poézia ešte o trochu zrozumiteľnejšia a kniha obsažnejšia.
Básne z Čo vietor spieva sa skvelo hodia na pochmúrne, zimné večery a rovnako tak ako doplnok k Blokovej dramatickej tvorbe.

24.10.2021

Zbierka aktuálne žijúcej a tvoriacej autorky, filmovej scenáristky a pedagogičky, sa ku mne dostala skrz podcast Artfora, kde ma zaujala najmä autorka ako osobnosť. Následne som sa rozhodol si Černozem kúpiť a príjemne ma prekvapila: básne tejto zbierky sa pohybujú vo zvláštnom spektre intímnej až enviromentálne orientovanej poézie a obsahujú viacero zaujímavých básní, či už zážitkovo alebo ako istá výzva na odhalenie významu. Celkovo má zbierka 77 strán a je rozdelená do piatich častí: Astroláb, Earthly Paradise, Podzol, Radostná zvesť a Černozem, pri čom posledná zmienená je tvorená len jedno básňou. Každá z častí začína citáciou nejakej významenj osobnosti – a tu práve prichádza veľmi výrazný prvok Černozeme: prvý citát patrí Stephenovi Hawkingovi. Autorka sa sama vyjadrila, že ju vesmír a populárno-vedné knihy a články fascinujú, čo sa pravdepodobne premieta aj do jej poézie, kedy sa z času na čas objavia pasáže ako vystrihnuté z podobných článkov, odborné pojmy a samotná prvá časť prvej básne opisuje vesmír a jeho stvorenie:
„svet stvoril výbuch svetla
keď sa potom vesmír
rozpínal a ochladzoval
svetlo zoslablo
na neviditeľné rádiové vlny“.
Autorka postupne zošíva dianie vo vesmíre, chemické procesy v pôde, zmeny klimatických podmienok s vnútorným svetom, emocionálnym životom a s medziľudskými vzťahmi, akoby sa navzájom zrkadlili a ovplyvňovali (minimálne jednosmerne). Často si na seba „oblieka“ celú planétu alebo oceán, stáva sa jeho personifikáciou – ako v recenzii píše Boris Mihalkovič "Černozem je zbierkou o ekológii planéty i ľudskej duše.". Objavujú sa tu motívy smrti blízkych, vzťahové krízy, motívy obnovy, regenerácie a podobne. V istých pasážach akoby čistota detstva bola podobná čistote Rajskej Záhrady, inde zas dojímavo píše o svojej matke: zbierka je teda tematicky rozvetvená a pokope ju drží najmä spoločný metaforický motív.
Čo sa týka výhrad, nie vždy som si bol istý, ako chápať básni, ako chápať obrazu či o koho sa v danej básni jedná a podobne, čo ma pri danej, trochu sterilnej poetike z času na čas sklamalo. Pretože aj to poézia, aj to sa pri jej čítaní stáva, možno som som iba ja nechápavý, no pri mojom prvom čítaní tejto zbierky ma časť básní skôr obišla, než donútila ju dekódovať alebo si ju len tak vychutnať. Celkovo ma však zaujal koncept a oslovilo viacero obrazov.

31.07.2021

(SPOILER) K hre "Spustošení":

Prečítal som si preklad aj originál. Táto divadelná hra mala na mňa – rovnako ako zvyšok tvorby autorky – silný vplyv: estetický, emočný a tiež vplyv na to, ako vnímam, čo všetko môže byť drámou. Blasted sú prvou premiérou vtedy mladej autorky pred britskou verejnosťou, hra spôsobila šok a dlhšiu dobu bola práve pre šok prehliadaná ako dielo. Kritici Blasted považovali za povrchnú snahu o kontroverziu.
Dej má zvláštnu štruktúru aj napájanie jednotlivých tém, určitá surovosť až „intuitívna primitívnosť“ v používaní nápadov je ale plusom podporujúcim silu textu. Väčšinu hry sledujeme dialóg Iana a Cate, ktorí sa nachádzajú na luxusnej hotelovej izbe, do ktorej si objednávajú jedlo a pitie. Prítomná je veľmi dusivá atmosféra a zvláštne okolnosti: Ian je 2x taký starý ako Cate, je to cynický egocentrický „bezcharakterný“ novinár a alkoholik. Má so sebou zbraň, je zľahka paranoidný a perverzne úchylný, tiež je faktom, že umiera na zlyhávanie pečene. Cate, ako objekt Ianovho záujmu a tiež jeho sexuálna obeť, je mentálne nevyvinutá, naivná a idealistická, je to prakticky dieťa v tele mladej ženy. Osobne mi v preklade a hlave v slovách Iana prišla hlúpejšia, než z jej pôvodných replík. Obe postavy sa rozprávajú, ich vzťah sa stupňuje – Cate chce odísť, ale je príliš naivná a empatická, je jej Iana ľúto. Ten s ňou chce mať sex, dokonca ju znásilní, keď ju „vypne“ v dôsledku nejaké zdravotného problému. Toto sa deje na javisku, je to typické pre Sarah Kane: násilie, sex a temný magický realizmus; v zásade ide o brutálnu poéziu na javisku. Odrazu sa všetko zmení príchodom ďalšej postavy, vystrieda sa tak motív a akoby Ianovo sexuálne násilie ovplyvnilo svet vonku: príde vojna a dnu vstúpi vojak z armády, ktorá obsadila mesto. Autorka tak reagovala na balkánsku vojnu v deväťdesiatych. Vojak je drsný, agresívny, ovládne miestnosť, Cate utečie. Nasleduje prudký vývoj postáv, ich zmena. Z Cate sa stane bojovníčka ochotná zo seba pre jedlo urobiť prostitútku, Ian skončí znásilnený a oslepený, túži po smrti a žobre.
Stotožňujem sa s tým, že osobné tragédie a konflikty majú vplyv na globálne dianie, že existuje isté spojenie medzi jednotlivcom a celkom. Ian, ktorý sa správa odporne, je presne a uveriteľne vykreslený; súčasne si divák uvedomuje, čo robí zle. Hra zobrazuje premeny charakteru pod vplyvom silných udalostí. V hre je prítomná istá civilnosť, ale nie celkom – vmiešaná avantgardnosť, symbolickosť a expresívnosť silno pôsobia na diváka/čitateľa.

25.05.2021

(SPOILER) Najväčšou záhadou pri poézii Mily Haugovej bola pre mňa osoba za týmito básňami – ako žije svoj každodenný život mimo emóciami nabité okamihy a nostalgické momenty prehľadávania archívov spomienok. Z čoho vychádza? Koho čítala? Čo si zažila – z akej skutočnosti vychádza jej tvorba?
V detstve zažila pár okamihov, ktoré ju nielen tvarovali ako človeka, ale taktiež sa odrazili v jej tvorbe ako viacnásobne použité obrazy (napríklad, keď si ako malá ľahla do snehu a rozhodla sa umrieť na protest proti hádke rodičov). V celej knihe naviac pozorujeme Haugovú, ako pevne je zviazaná s minulosťou, so spomienkami, s rodinou, s cestami a s ľuďmi, ktorí pre ňu boli dôležití. Spoznávame jej vzťahy skrz až explicitne intímne básne a zápisky z denníkov; spoznávame jej dcéru a občas nám povie aj niečo o vnučke. Väčšinu času sa však nachádzame v obľúbenej Zajačej Doline a dozvedáme sa, že jej veľkou témou je najmä vzťah muža a ženy za syntézy viery v Boha a animálnej telesnosti. Čo sa ma však dotklo, je to, že z jej slov vychádza, že na lásku je potrebný práve muž a žena, Adam a Eva, čím absolútne vylučuje existenciu orientácie inej ako heterosexuálnej.
Spomenul som básne a áno, aj táto prakticky autobiografia je plná poézie. Respektíve, autorka sa zrejme inak ako poeticky vyjadrovať nedokáže – sama tvrdí, že poézia je spôsob existencie. Kniha ako taká je podobných (povedzme) „poučiek“ a subjektívnych definícií, veľkých vyhlásení a intímnych priznaní tak plná, že by bolo nutné si ju poznámkovať, aby sa dalo všetko naplno pochopiť. Aj forma, cez ktorú máme možnosť nazrieť do vnútra autorky, je štruktúrovaná skoro odborne: striedajú sa tu opisy snov, básne, denníky – s fragmentmi rozhovorov z rôznych časopisov z rôznych období, vždy tak, že slová z rozhovoru dopĺňajú ukážku z tvorby a vysvetľujú obrazy či dôvody, prečo bol text napísaný. Jej životom tak nejdeme ani tak chronologicky, ako asociatívne a dokonca cyklicky. Niektoré pasáže a niektoré vyhlásenia ma hlboko zasiahli a vyslovila za mňa niečo, čo som sám nedokázal pomenovať, iné ma minuli a vyzneli trochu kontroverzne, kedy predkladá svoj subjektívny postoj ako objektívnu pravdu; taktiež jej neschopnosť vecného vyjadrenia sa na mňa pôsobia ako zvláštna barlička až „úteková“ póza. Vo výsledku si však aj tak myslím, že sa ku knihe vrátim a sám by som ju odporučil ako prvú či skôr druhú knihu pri spoznávaní tejto významnej slovenskej autorky.

25.05.2021

(SPOILER) Začal som tretím dielom trilógie: avšak vzhľadom na tvorbu Burroughsa (zatiaľ som čítal iba Nahý oběd a informácie o jeho tvorbe a myslení o tvorbe som získal z knihy Nazí andělé od Johna Tytella, 1975), si dokážem užiť aj samotné obrazy a atmosféru jednotlivých odsekov bez znalosti o koho ide a či sa vôbec ešte niekedy v knihe objaví. Kontinuita v pravom, prozaicky beletristickom zmysle slova, je tu mŕtva. Krátke epizódy plné úmrtí a boja za nesmrteľnosť nasledujú ďalšie, iba občas sa vrátime k personifikáciám častí duše a k postavám s istým menom, ktoré sa buď prevtelujú alebo sú akýmsi typom existujúcim v rôznych podobách.
„Komická meditácia nad smrťou“ – tak dielo opísali kritici. Burroughs sa v ňom opiera o egyptskú mytológiu (najmä o knihu mŕtvych a rituály predchádzajúce posmrtnému životu vo večnosti) a daruje obyvateľom svojho krutého groteskného sveta nesmrteľnosť v podobe „Západných zemí“. Možnosť neumrieť paradoxne vyvoláva série vrážd a ozbrojených konfliktov: autor s až sadistickou radosťou pitve psychopatické hlavy svojich postáv, hrdo nám predstavuje ich zbrane nasiaknuté jedmi, oboznamuje nás s ich kultmi a cez svoj zdeformovaný a zakrvavený filter inteligentného a takmer až paranoidne vnímavého mozgu nám pred očami maľuje karikatúru skrytej agresie spoločnosti. Smeje sa na ľudskej túžbe po večnosti, pretože čas znamená moc, život a mladosť sú najvyššou hodnotou. Ako vždy, dlhými chladnými prstami vkĺzne pod pokožku nenásytného mechanického systému, pre ktorý sme len potravou. Kritizuje armády, vlády, veľké spoločnosti. Ako sprievodca neturistickými oblasťami mesta nám ukazuje tmavé úzke uličky prepchaté pascami, vrahmi a podvodníkmi, ktorí sa dokážu chopiť aj toho, že sa ľudstvu odhalila cesta k nesmrteľnosti: balzamovači sú opäť v kurze, boháči utrácajú celoživotné zárobky, len aby sa priblížili k Západným zemiam. Bočnou dejovou linkou je nezastaviteľná apokalyptická invázia vražedných stonožiek obsahujúca moje veľmi obľúbené pasáže zaoberajúce sa ich absolútnou nechutnosťou (str. ).
Na diele ma zaujali jednak rôzne krátke úvahy plné temnej grotesky so špecifickou perspektívou Burroughsa, rovnako tak forma a fragmentálnosť celkového deja, čo dáva mnoho možností na vlastné vyskladanie si knihy na základe asociácií a záujmu a intuície. Jednoznačne by som na dielo referoval v prípade témy „túžba po večnom živote“, odrážal by som sa od neho pri modernizovaní egyptskej mytológie. Ako problém som však videl to, že dielo je pridlhé a človeku sa môže už po dvoch tretinách zdať, že pochopil princípu, akým spisovateľ funguje a už tam nedokáže nájsť dosť zaujímavé nápady a kniha ostáva len panoptikom vtipno-sadistickej krutosti. Tiež je to zaujímavá ukážka toho, ako sa formálne dá narábať s veľkým množstvom surreálneho materiálu, ako vytvoriť nekončiacu reťaz nočných môr.

25.05.2021