Slavomír53 komentáře u knih
Každá jedna dedina na Slovensku by si zaslúžila takýto slovník. Skutočne sa treba zrieknuť pocitu menejcennosti, a nehanbiť sa hovoriť tak, ako nám papuľa narástla. Veď práve nárečia stáli za vznikom spisovného jazyka, nemožno ich teda navzájom oddeliť ako čosi priepastne odlišné. Myslím, že aj spôsob spracovania je veľmi dobrý, azda aj lepší, ako starší rad malých farebných knižočiek o rôznych nárečiach: každá strana pozostáva z dvoch stĺpcov, pričom v prvom je šarišské slovo preložené do spisovnej slovenčiny, a v druhom stĺpci je dané slovo použité v šarišskej vete.
(SPOILER) Čítavo spracovaná odborná spisba (vydaná Slovenskou akadémiou vied), s množstvom odkazov na nemeckú, francúzsku, anglickú, slovenskú či českú spisbu – aj sám pôvodca knihy píše (čo dokazujú odkazy pod čiarou), že jeho vnímanie rás výrazne ovplyvnil naslovovzatý český odborník Budil. Kniha má určite čo ponúknuť rasistom aj antirasistom (pre oboch výborné čítanie). Niektoré časti vyznievajú úsmevne, iné zas krajne znepokojujúco (napr. návrhy na úpravu zákona či školských osnov). Keďže každé slovo je pri otázke rás zároveň i politikum, pôvodca dôrazne oddeľuje bielych ľudí (bez úvodzoviek) a bielu rasu (v úvodzovkách), rasovú klasifikáciu a rasovú ideológiu. Je nevyhnutné prečítať si celú knihu, a nevyvodzovať závery o rasách či knihe na základe vybraných kapitol či dokonca odsekov, pretože ide o naozaj výbornú prácu, ktorá nazerá na vec postupne z rôznych uhlov pohľadu. Hoc niektoré tvrdenia mi pripadajú zjednodušené, nemôžem hodnotiť inak ako 5/5 (veľa som sa dozvedel, získal som zoznam zaujímavej spisby). Azda prvý rasista, ktorý ľudí rozdeľoval nie podľa ich viery (ako sa to až do osvietenstva robilo), lež podľa farby pleti, bol Immanuel Kant – pričom za najlepších považoval Nemcov, Francúzov a Angličanov, a za bielych považoval i Arabov či Turkov. J. F. Blumenbach poznal kaukazskú, malajskú, mongolskú, etiópsku a americkú skupinu (varietates); F. Bernier prvý druh (espece), africkú, ázijskú a laponskú rasu (race); pre zmenu C. Linné (1707 – 1778), sám majúci tmavé oči i vlasy, označil za bieleho človeka modrookého blondiaka sangvinika, telesne veľkého, bystrého a vynaliezavého, na rozdiel od červených, žltých či čiernych.
Nie každý postoj, ktorý trvá na neprekonateľných rozdieloch „my verzus oni“, je rasizmus. strana 32
Rasizmus nebol vyvrátený argumentačne, ale potlačený vojenským víťazstvom. strana 52
Aj slávne Vyhlásenie o rasách z pozície UNESCO, zásadne trvajúce na rovnosti rás, predpokladá existenciu (troch) rás. strana 80
Na porovnanie ;-)
MYERS, Brian Reynolds: Nejčistší rasa. Jak Severokorejci vidí sami sebe a proč je důležité to vědět. Praha: Ideál, 2013. s. 135 – 136.
https://www.databazeknih.cz/knihy/nejcistsi-rasa-jak-severokorejci-vidi-sami-sebe-a-proc-je-dulezite-to-vedet-161434
O knihe som sa dozvedel vďaka jutubovému kanálu (Dejepis inak), a kniha ma naozaj nesklamala. Pútavé, miestami hrôzostrašné obrázky pána Košického vás vtiahnu do deja. A pani Nádaská píše odborne i zaujímavo zároveň. Obzvlášť poteší, keď človek nájde v knihe povesť o ktorej si myslel, že je iba miestna.
Prvýkrát vychádzajú v slovenčine tieto pramene v priamom preklade z arabčiny. Bohatý poznámkový aparát a predovšetkým spisovateľova znalosť arabčiny a tamojšej kultúry robí knihu dokonalou. Menšie časti arabských prameňov uvádzali i Ján Stanislav (Dejiny slovenského jazyka III) či Peter Ratkoš (Pramene k dejinám Veľkej Moravy), no v takejto podobe sa ešte slovenský čitateľ s týmito prameňmi nestretol. O živote, vládcoch, viere, o stykoch s Maďarmi. Vrelo odporúčam.
Veľmi zaujímavo zameraný zborník. Česky písanej spisby s týmto námetom je nemálo, no (pochopiteľne) venuje sa predovšetkým Čechám a Morave, s občasným spomenutím Slovenskej krajiny či Podkarpatskej Rusi (dobové názvy). Vďaka tomuto zborníku má čitateľ možnosť oboznámiť sa s udalosťami zlomového roku 1938 zo zorného uhla (predovšetkým) slovenských bádateľov. Napr. sa dozvedáme, že po pristúpení na Mníchov nastal čiastočný rozklad brannej moci, v ktorej začala panovať hrubá nekázeň (medzi Slovákmi i Rusínmi) a obranyschopnosť republiky sa tak naďalej prudko znižovala. To i vysvetľuje, prečo v roku 1939 nestačila proti Maďarom branná moc, a hlásilo sa preto zhruba 20 000 dobrovoľníkov (https://www.databazeknih.cz/knihy/mala-vojna-v-marci-1939-a-jej-miesto-v-pamati-naroda-333674). Či už je čitateľ stúpencom alebo odporcom autonomistického hnutia (pre ktoré bol tento rok zlomovým), príspevky v knihe mu padnú na úžitok.
Kniha okrem príšerného prekladu prináša údaje, s ktorými sme sa v prvom diele tohto svojského knižného radu nestretli: a treba povedať, že údaje ešte scestnejšie a odtrhnutejšie od zdravého rozumu. Úprimne som sa snažil nájsť aspoň nejakú logiku v tom upotrebúvaní pojmov Rus a Slovan, ale nedá sa. Samozrejmosťou je, pravda, 0 odkazov na pramene: všetky citované diela sú (s výnimkou pár prekrútených starovekých) ruského pôvodu, prevažne z 90. rokov 20. storočia. Zaujímavosťou je, že sa v knihe píše o tom, ako dejiny píšu víťazi, a treba nahliadnuť i do kníh tých porazených: prečo potom spisovateľ lipne na veľkoruskom pojatí bieloruských a ukrajinských dejín, ktorý sa s menšími zmenami objavuje v Ruskej ríši, ZSSR i v súčasnom Rusku? Des a hrôza, škoda papiera.
Hoci ťažisko môjho záujmu leží inde, najväčšmi ma zaujal príspevok Kataríny Mikulovej pod názvom Mužský odev v 14. – 15. storočí v Uhorsku. Ja nerozoznám na freske knieža Sama od kráľa Ladislava pomaly, a pôvodkyňa opisuje šatstvo rôznych Uhrov v takých podrobnostiach, že sa rozum zastavuje. Ja vidím iba machuľu, a ona presne opisuje, o aký druh odevu ide. Nádhera, klobúk dolu. Druhý príspevok by som bol býval prehliadol, keďže sa nenachádzal v časti história: Identita Slovenov Veľkej Moravy a jej význam pri utváraní a upevňovaní národného povedomia moderného slovenského národa. Je to druhýkrát, čo čítam o tom, že stredoveké jať sa má čítať ako naše ä. A to ma teší. Halaj spomína aj medzinárodnou vedeckou obcou uznaný runový nápis stredovekých Slovenov, nájdený kúsok od našich súčasných hraníc. Opäť sa mi potvrdilo, že zapálení mladí študenti píšu zaujímavejšie, ako platení profesori.
Najprv si prečítajte Tatársku pohromu. :)
Veľkou výhodou týchto starých kníh je, že človek nemá poňatia, o čom kniha bude. Bude to o vpáde Kumánov počas vlády Ladislava I.? Bude to o vojne s Mongolmi? Nebudem prezrádzať, ale je to veľkolepé. Slovenskí i maďarskí veľmoži (magnáti), kráľ a kráľovná, nízke pudy i číra láska. Za jeden deň prečítané, idem na druhý diel. A tá slovenčina...
Veľmi zaujímavé čítanie. O slobodných murároch sme všetci počuli mnoho, ale táto kniha vychádza z prameňov a spisby, jej pôvodkyňa je pracovníčkou Historického ústavu SAV. V medzivojnovom období z 1266 členov bolo 540 Židov, teda takmer 43 %. Členmi lóží boli i významní predstavitelia sionistického hnutia či kandidáti Židovskej strany.
Členstvo M. R. Štefánika nie je preukázateľné (na rozdiel od iných čs. politikov). V knihe nachodíme časť tajných znakov, prijímacie obrady, pôvod ustanovizne, mená mnohých členov a lóží, ba i širšie uhorské, slovenské a česko-slovenské súvislosti, do ktorých je zasadzované ich pôsobenie v Bratislave. Knihu vrelo odporúčam nielen Bratislavčanom.
Trošku ma prekvapilo, že ani historici nevedia presne vymedziť pôsobnosť lóží, a tak napriek výskumu zostáva sa okolo slobodných murárov vznášať hmla neznáma.
Novým členom: Buďte židovstvu požehnaní, potom budete i sami požehnaní.
V držbe židovskej lóže v Bratislave boli okrem sedem- a trojramenných svietnikov i jedna úplná ľudská kostra, sviece, malé aj veľké, skrátka všetko to, čo bolo pri vykonávaní slobodomurárskych obradov.
Cieľom jednej lóže v medzivojnovom období bolo, podľa stanov, rozširovanie kultúry v duchu československom a demokratickom dľa učenia prvého prezidenta T. G. Masaryka. Úradný názov jedného v medzivojnovom období registrovaného bratislavského spolku bol Zednárska lóža Ján Kollár. Napriek tomu, že jestvovalo slovo (slobodo)murársky (viď napr. dobové čísla obežníka Slovák), bolo použité poslovenčené české slovo zednársky. Jazyk stanov celkovo hovorí o tom, že veľa Slovákov v lóži nebolo:
- jednací jazyk (namiesto rokovací jazyk, pričom rokowať nachodíme už v slovenskom slovníku z roku 1835; jednať znamenalo aj konať, alebo jednať o cene)
- neodporuje-li viac než dvaja členovia (časovanie slovesa, ako i častica -li)
- z päti až desiati členov (prepis českého z pěti až deseti členů)
V slovenčine je ešte táto kniha o slobodnom murárstve: https://www.databazeknih.cz/knihy/slobodni-murari-vcera-a-dnes-37047
Presnejší názov by bol Príprava povstania bez legiend, pretože samotnému povstaniu sa v knihe pôvodca nevenuje (výklad a opis udalostí končí v knihe 1. septembra).
Žiaľ, takmer nezohnateľná kniha. Spolu s knihou Martina Lacka (Slovenské národné povstanie 1944) považujem za najlepšiu knihu o povstaní pre širokú verejnosť. Vojenské ústredie x partizáni, komunisti x demokrati... Zložité prípravy povstania, o ktorých sa navyše za minulého zriadenia veľa naklamalo (inak v čase uvtievania/kultu osobnosti, inak po príchode Husáka k moci, inak a inak...). Kniha je určite nezaujatejšia a hodnovernejšia ako Husákove pamäti vydané pod názvom Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní (Husák tiež siahodlho opisuje prípravy povstania, no na rozdiel od Jablonického venuje sa aj priebehu a potlačeniu povstania).
Menej rozšírený pohľad na povstanie, takisto vychádzajúci z archívneho výskumu: https://www.databazeknih.cz/knihy/neuveritelne-sprisahanie-vojenske-a-politicke-akcie-proti-slovenskej-republike-v-roku-1944-219099
Hoci sa to nazýva monografia, nazval by som to skôr zborníkom. Včítane úvodu obsahuje 24 príspevkov, z ktorých 2/3 sú po slovensky (a 8 po česky). Azda najväčšmi ma zaujal slovenský príspevok o českej ľudovej tvorbe v Červenákových knihách a český príspevok (od samotného zostavovateľa) o ruskom emigrantovi v medzivojnovom Česko-Slovensku a jeho pohľade na postavenie Nečechov v štáte. Nuž, tá nevzájomnosť je badateľná už len v tom, že niektorí prispievatelia používajú pojem Česko-Slovensko, iní zas Československo. ;-) To okrem iného svedčí o tom, že je to zborník, a nie monografia, v ktorej by zmena názvoslovia v rôznych kapitolách musela byť aspoň vysvetlená.
Ako sa píše v predošlom príspevku, skutočne veľmi zamerané na amerického čitateľa, čomu zodpovedajú aj príklady identít a pod. Myslieť ako vojak, alebo ako prieskumník? Najprv som čakal motivačnú knihu pre vojakov, ale v skutočnosti to nie je spisba (iba) pre vojakov. Je to skutočne výborná kniha, človek sa nad mnohým zamyslí (predovšetkým nad sebou, druhotne i nad svojimi blízkymi), vrelo odporúčam. Príklady na zamyslenie sú vyberané skutočne šikovne, napr. ma dostalo, že jestvujú ženy neželajúce si pridájať svoje dieťa z feministických pohnútok, a že sa o správnosti svojho rozhodnutia prú so zdravými ženami...
Zaujímavé dielko (knižne vydaný článok), ktoré má čo povedať aj dnešnému čitateľovi, oboznámenému so súčasnou odbornou spisbou. Veľmi zaujímavé tak po stránke názvoslovia (doba starokamenná, ľud polí popolnicových vzdelanosti sliezskej), ako i po stránke tvrdení. Skutočne zaujímavo a vyvážene pôsobí autochtónna teória pôvodu Slovákov/Slovenov/Slovanov v Hodálovom podaní (doba slaviansko-germánska, slovensko-avarská, slovenská). Vrelo odporúčam.
O našej otčine, na konci knihy:
Milujme si ju teda všetcia a snažme sa udržať si ju aj naďalej tak pre seba ako aj pre svojich potomkov a úfajme od Boha, že sa nám to podarí.
Vo všeobecnom povedomí Čechov, Moravanov, Slezanov a (pomenej i) Slovákov je zakotvený obraz roku 1938: prijatie mníchovskej dohody československom vládou, a pre nie najšťastnejší výklad dejín v školských laviciach nasleduje vo všeobecnom povedomí biele miesto, končiace sa až 14./15. marca 1939, keď Česko-Slovensko (vtedy správne so spojovníkom) zaniklo. Táto kniha mapuje 10 dní pomníchovského vývoja, počas ktorých sa udialo mnohé.
Badať, že to písala žena. Je to nie horšie/lepšie ako iné knihy o Pribinovi, lež úplne iné. A skutočne veľmi zaujímavý prístup k Pribinovmu príbehu, neodkukaný (zákulisné ťahy, vojna, láska...). Ono, môj obľúbený román o Pribinovi (Pribina meč a kríž) to neprekonalo, ale určite sa púšťam do ďalšieho dielu tohto knižného radu a vrelo odporúčam. Zatiaľ v žiadnej knihe som sa nestretol s tak dôveryhodným počiatkom kresťanstva u nás.
DROBNÝ ČIASTOČNÝ SPOILER: Ak si v strede knihy poviete, že ste to prekukli (tak ako som si aj ja myslel), nie je to tak. ;-)
Útla knižočka sa venuje utrpeniu Slovákov na Spiši, a to bez zbytočných citových výlevov. Stručné a jasné. Pripojené fotografie podpisov miestnych občanov, ktorí nechceli byť pripojení k Poľsku. Vrelo odporúčam. Nedávno totiž v Poľsku vyšla minca s podobizňou človeka, ktorý na Spiši so svojím oddielom vraždil Slovákov ako škodnú (väčšina Poliakov ani Slovákov o tom však nevie).
Jedna z kníh, od ktorej som čakal málo, a stala sa pevnou súčasťou mojej knižnice. Nejde o jednu z kníh, vychádzajúcich z romantických predstáv či neskorších nánosov 19. a 20. storočia, lež ide skutočne o odbornú prácu. Práca naozaj rozsiahla, ale výborne sa číta a odsýpa strana za stranou. Neraz sa čitateľ pousmeje nad tým, ako ironicky sa Kalandra vyjadruje k tvrdeniam ľudí ako Palacký, Hájek či Dalimil a argumentačne ich ničí. Výborná kniha pre vyznávača predkresťanskej viery nielen v Čechách, Sliezsku či na Morave, lež i na Slovensku. O prínose pre historikov a religionistov ani nehovoriac. Skutočne vrelo odporúčam.
Českého čitateľa isto zaujme časť, v ktorej pôvodca rozoberá pôvod povesti o Přemyslovi a Nezamyslovi, pričom pracuje i s farbami Přemyslových volov, gréckym bájoslovím a ukrajinčinou. ;-)
Nevyhnutný doplnok ku Kosmovej kronike.
Kniha sa, aj vďaka prekladateľke, veľmi dobre číta, a keďže časť z 1237 poznámok pod čiarou nedopĺňa text, ale iba odkazuje na prameň, knihu človek prečíta rýchlejšie ako očakáva. Ako správne podotýka predchádzajúci príspevok, maďarský slovakista si nenárokuje právo na jedinú možnú pravdu iba poukazuje na nedostatky a medzery v doterajšom poznaní Štúrovho života. Knihu určite vrelo odporúčam, je to skvost (koniec koncov, ako všetko od Demmela).
V 53. čísle časopisu Reconquista vyšiel o tejto knihe zaujímavý článok, jeden úryvok použijem:
Dovolíme si poopraviť tvrdenie zo strany 36, kde Demmel tvrdí, že Dr. Jozef Tiso bol v roku 1936 predstaviteľom politiky osamostatnenia sa od Československa. V tomto roku ešte nikto z ľudákov o osamostatnení nehovoril cieľom bola autonómia v rámci Česko-Slovenska.
A ešte doplním, že Tiso patril v Ľudovej strane k aktivistom, čo bolo krídlo strany požadujúce autonómiu, a osamostatnenie bolo pretlačené radikálnym krídlom okolo Tuku, Sidora a Macha, a Tiso naň napokon v roku 1939 pristal :)
Táto kniha ma skutočne milo prekvapila. Číta sa ľahko, a každá strana je zaujímavými údajmi priam nabitá. Židia, Američania, Japonci, černosi a iní v písanej, filmovej a maľovanej propagande, znaky najčistejšej rasy... Ako je v tejto krajine vnímaný komunizmus a armáda, čo pre Severokórejčana znamená matka, čo otec, a čo vodca. Kniha vychádza nie z výpovedí utečencov či z odbornej západnej spisby, lež z prameňov a spisby severokórejskeho pôvodu. Naozaj dokonalá kniha, a to aj v prípade, že sa o Severnú Kóreu ako takú prednostne nezaujímate. Vrelo odporúčam.
Nightingale Press je nové české nakladateľstvo, podľa vlastných slov zamerané na francúzsku vojnovú spisbu, pričom toto je prvá (a zatiaľ jediná) kniha v jeho ponuke. Kým niektoré náučné knihy sa čítajú priťažko (Krach operácie Neptún), a niektoré sú písané až temer akoby pre mlaď (Stopy dávnej minulosti), táto kniha je taký zdravý priemer, je čítavá a rýchlo tak odbúda strana za stranou. Prekvapilo ma, že jednotka vznikla v lete 1943, teda rozhodne nie v čase najväčšej slávy nemeckých zbraní. Francúzi dostali výcvik u našich západných susedov a následne bojovali v prvej línii (žiadny odpočinok ako dozorcovia v koncentráku, či pri hľadaní vysielačiek po humnách). Je veľmi zaujímavé sledovať, čo viedlo mladých mužov do prehratej vojny, pričom na strane Nemecka, ktoré tri roky pred ich vstupom do SS porazilo Francúzsko. Knihu vrelo odporúčam.