Slavomír53 komentáře u knih
Používateľ jupec, ktorý na DK pridal (zatiaľ) 1213 kníh, ohodnotil túto knihu na 20 %. Nechápem prečo, skutočne. Rým je príjemný, jazyk takisto. Možno sa mu nepozdávala obsahová náplň. V básni V revolúcii, ktorá bola napísaná na jeseň 1944, totiž Beniak bez škrupúľ približuje čitateľovi postať augustového puču:
Mračno múch a hromada
červov si ju chváli,
kôň sa bojí ovada,
búrka na chotári,
z krvi ľudskej pomáda,
jej sa všetko máli.
A pokračuje o pár strán ďalej:
Lieh a krv je nápoj náš,
stále v ťažkej žížni,
sto zárezov na rováš
vašej dedovizni,
príde chuť na samopaš,
lež potom nám vyhni!
A v básni Na rumoch (napísané v lete 1945) približuje nastupujúci ľudovú demokraciu:
Nezvú nás na koledu
do pivníc a sýpok,
na súdy nás povedú,
z výkvetu je výtok,
a keď zaprieš hovädu
chválu ženských lýtok...
Príjemné čítanie, miestami pre dnešok trošku tzv. politicky nekorektné. Vrelo odporúčam.
Napriek všetkým (v mojich očiach) nedostatkom (používané Slovieni; hanlivo o pôvodných bohoch) nemôžem hodnotiť inak ako 4/5. Krásne štvorveršie z básne Muž menom Samo:
Chce povedať mladým prstom,
že sú jedna ruka,
ktorej sa meč núka:
prejsť ohnivým krstom!
Ale dušu mi pohladila báseň Moravianska Venuša, naozaj prenádherné, hlboké. Dnes by ju možno básnik nazval Bučianska Venuša, ale hľadiac na jeho priezvisko, možno ani nie. ;-) Krásna báseň od nadaného básnika.
Kniha obsahuje nie iba prebásnené Balašove básne, lež i básne tzv. Fanchaliho kódexu, a tie sú v pôvodnom znení. Ešte v 16. storočí sa v minulom čase používalo sloveso BYŤ aj v tretej osobe množného čísla (co zlobiví lidé učinili SÚ mne; pani matka, pán otec na tom SÚ se znesli). Boh písal sa BUOH. Obsahovo veľmi hlboké, pri čítaní skutočne ľubozvučné (tak preklad Balašovej tvorby, ako ako pôvodina zo 16. storočia). Kto vie po maďarsky, ocení aj pôvodné znenie Valentínových veršov. Vrelo odporúčam. Z tých Balašových sa mi najväčšmi ľúbi báseň Lúčim sa s vlasťou, priateľmi a so všetkými, ktorých mám rád (Zbohom, ó, bojiská, vy šíre roviny, lesy aj braliská, hory aj doliny, zorané mnohými bitkami šťastnými! Ostaňte zbohom aj vy, štedré pastviny). Básnik napokon padol v boji s Turkami.
Opäť sa potvrdzuje, že zborník vedeckých príspevkov z pera mladých študentov dokáže byť nielen zaujímavejší, ale i odbornejší ako obdobný zborník prác ľudí, ktorí sú za svoju výskumnú činnosť platení (doktori, docenti, profesori...). Napr. štúdia pod názvom Hurbanove Slovenské pohľady v stredoeurópskom kontexte iných literárnych časopisov (Peter Sokol) nie je iba štatistickým porovnávaním tlačovín v strednej Európe, lež skutočne hĺbkovo porovnáva dobové javy a spoločenské dianie, natoľko odlišné a podobné zároveň naprieč mnohými krajinami. Obzvlášť ma zaujala (nadpisom i obsahovo) štúdia pod názvom Ko govori slovenskim jezikom Slovenci ili Sloveni? Zborník vrelo odporúčam, nieto v ňom slabých príspevkov.
Na to, že ide o zborník príspevkov vysokoškolských odborníkov, je to miestami dosť slabé (neodborné, nezaujímavé...). Tri hviezdy pre snahu niekoľkých skutočne zapálených prispievateľov (ich príspevok nebol samoúčelný). Napr. Bieloruska Xenia Ľašuk (dcéra bieloruskej vedkyne v SR Viktórie Ľ.) prispela do zborníku skutočne zaujímavou štúdiou Revolúcia ženskými očami: udalosti roku 1917 v próze Teffi. Kto čítal Vojna nemá ženskú tvár, ten štúdiu ocení. Štúdia Revolučný rok 1917 v dobových slovenských periodikách (Tomáš Zavatčan) zdvihol moje hodnotenie zborníka o jednu hviezdu (Národnie noviny, Robotnícke noviny, Slovenské ľudové noviny).
Ak bádate po predkoch zo Slovenského Mederu, toto je neoceniteľná pomôcka. Vrelo odporúčam.
Hoci som to nečakal, dvojka predstihla prvý diel. Vďaka výborne odvedenej práci prekladateľa (zmoľavené panenstvo) sa kniha číta sama, nemožno sa od nej odtrhnúť. Oproti prvému dielu je v tomto druhom väčší dôraz kladený na ohrozené človeku podobné druhy, a túto tému mám rád (napr. Orania v JAR), takže čítanie bolo o to príjemnejším. V knihe nieto slabších poviedok či zaklínačových príhod. Vrelo odporúčam.
Rozmer knihy je väčší ako A4, vďaka čomu sprevádzajú text veľké (nie ledabolo umiestňované) fotografie, mapy znázorňujúce vývoj frontu, fronty zakreslené do súčasných fotografií terénu, prehľadné tabuľky. Toto všetko sa dopĺňa s pútavo písaným textom slovenského odborníka, ktorý od roku 2008 spolupracuje pri podujatiach ako Boje na Hrone či Tankové dni Laugaricio. Pán Šteiner musí ovládať (aspoň trpne/pasívne) prinajmenšom maďarčinu, nemčinu a ruštinu, pretože spracoval doteraz v našom dejepisectve nepovšimnutú časť vojenských dejín, čo sa nedalo bez dokonalého oboznámenia sa s nezverejneným obsahom zahraničných archívov, a túto prácu zvládol na jednotku. Ak pochádzate z južného Slovenska, takmer určite sa dozviete niečo nové o svojej dedine (kedy tam boli umiestnené aké jednotky, koľko vojakov padlo pri prechode rieky za dedinou). Pôvodca sa nevyhol ani zmapovaniu zločinov páchaných bojujúcimi vojskami.
Presnejší názov by bol Príprava povstania bez legiend, pretože samotnému povstaniu sa v knihe pôvodca nevenuje (výklad a opis udalostí končí v knihe 1. septembra).
Žiaľ, takmer nezohnateľná kniha. Spolu s knihou Martina Lacka (Slovenské národné povstanie 1944) považujem za najlepšiu knihu o povstaní pre širokú verejnosť. Vojenské ústredie x partizáni, komunisti x demokrati... Zložité prípravy povstania, o ktorých sa navyše za minulého zriadenia veľa naklamalo (inak v čase uvtievania/kultu osobnosti, inak po príchode Husáka k moci, inak a inak...). Kniha je určite nezaujatejšia a hodnovernejšia ako Husákove pamäti vydané pod názvom Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní (Husák tiež siahodlho opisuje prípravy povstania, no na rozdiel od Jablonického venuje sa aj priebehu a potlačeniu povstania).
Menej rozšírený pohľad na povstanie, takisto vychádzajúci z archívneho výskumu: https://www.databazeknih.cz/knihy/neuveritelne-sprisahanie-vojenske-a-politicke-akcie-proti-slovenskej-republike-v-roku-1944-219099
Lepšie ako poľský seriál i film, a určite lepšie ako prevedenie od Neftlixu. Manželka seriály nevidela, takže si čítanie užívala o to výdatnejšie, obaja sa určite vrhneme na ďalšie diely. Podobne ako v prípade poľského seriálu sa človek od knihy nedokáže odtrhnúť, hlce stranu za stranou. Nádherný svet kdesi na pomedzí sveta Slovanov a Germánov, Keltov či kohosi ešte (mená, zemepisné názvy...). Dej nestojí na mieste, opis okolia je akurátny, nenudí a neunavuje. Zvlášť treba pochváliť prekladateľa Karola Chmela, lebo taká slovenčina sa už len tak nevidí. Skutočne starobylé a rozmanité slová z pokladnice našej reči, ba neraz som si musel hľadať slovíčko v Historickom slovníku slovenského jazyka (napr. slovo úšust, písomne zaznamenané prvýkrát na Orave v roku 1691). A presne takto má preklad vyzerať: čitateľ nachodí nie chyby, lež neznáme slová materinského jazyka. Klobúk dolu pred Sapkowskim i Chmelom, dokonalá kniha. Koho nadchol svet Pána prsteňov či Čierneho Rogana, ten nech neváha a do Zaklínača sa pustí.
Kniha sa skladá zo samotnej Analýzy, ktorá sa v 90. rokoch šírila samizdatom a je teda dokázateľné, že nejde o nový text vydávaný za starý. Text je prorocký, a to nie iba vo všeobecnej rovine, lež i v užšie zameraných oblastiach (o Slovensku napr. poľnohospodárstvo a menšiny, a to tak presne, až je to zarážajúce). Ďalej sú v knihe tri rozhovory s pánom Dolejším a ďalšie krátke texty, skutočne zaujímavé a, žiaľ, neraz prorocké. Knihu odporúčam.
Útla knižočka napísaná veľmi stručne a prehľadne. Preložiť toto dielo do slovenčiny bol výborný nápad, pretože mnoho ľudí sa obsiahlym monografiám vyhýba. Pravda, bolo by treba urobiť dotlač. Ako sa Slováci vyhraňovali etnicky a politicky, ako bola slovenčina nahradená češtinou a potom zas naopak. Zatiaľ čo v západnej Európe stáli za moderným nacionalizmom politici a štátnici, u nás to boli vedci a spisovatelia, kto utváral moderný slovenský národ. Knihu vrelo odporúčam.
Azda jediným nedostatkom je lipnutie na tej tisícročnej akoženadvláde, hoci sa jej priamo kniha nevenuje...
Neznámy spisovateľ, nízke hodnotenie na databáze, 4,5/5 na Martinuse... Prvý diel som teda vzal v knižnici, reku skúsim. Ani neviem, ako to žánrovo zaradiť, ale najbližšie to má v českému dielu Perunova krev: stále sa čosi deje, padlí a ranení sa kopia temer s každou stranou, neviete odhadnúť čo sa stane, a niekoľkokrát vás dej doslova prekvapí (dej rozhodne nie je iba kulisou pre zabíjanie). Hlavný hrdina je starobylý Bratislavčan, ktorý mesto pozná ako svoju dlaň, a či už sa jeho cesty prekrížia s Maďarmi, Albáncami, Srbmi, Cigánmi, Rusmi, domácou mafiou či čímsi zlovestnejším, je jasné, že sa bude na čo pozerať. Takáto divoká jazda na našom knižnom trhu chýbala. Môžete 3x hádať, prečo horí kostol na obálke knihy, ale som skalopevne presvedčený, že, podobne ako ja, budete triafať mimo. Čo sa týka komentárov nižšie, nechápem: nepokladám sa za nenáročného čitateľa, ale dať také nízke hodnotenie, nuž, nechápem. Každý má iný vkus, za mňa 101 %, určite si oba zatiaľ vydané diely kupujem. Keď vidím fotku Janka Išu, mám podozrenie, či nejde o životopisné dielo. :D Tak či onak, v hlavnom hrdinovi sa čitateľ nájde, lebo je to chlap z nášho sveta, skutočného sveta, bez prikrášlení. Chce prežiť, chce žiť, je to muž slova a činu. Staré mesto mu ešte odkryje nejedno nemilé tajomstvo...
Juraj Hodál nevidí tzv. Veľkú Moravu ako náš štátny útvar. Je to štátny útvar Moravanov, a Česi a Slováci sa naň neprávom odvolávajú. Česi by sa mali odvolávať čisto na štát v Českej kotline spravovaný Premyslovcami (istý čas pod nadvládou Moravy), a Slováci zas na Nitravu (istý čas pod nadvládou Moravy). Ani pod nadvládou VM neprestala Nitrava jestvovať ako samostatné územie, čo Hodál dokazuje citátmi z prameňov (uvádza ich v pôvodine i vlastnom preklade). Pribina je uňho Privina, Biharsko zas Bychorsko. Kto čítal Hodálove knihy, ten je na jeho jedinečné názvoslovie už zvyknutý. Nejedno Hodálovo tvrdenie je dnes už prekonané, ale na svoju dobu šlo o veľmi zaujímavé dielo, a aj dnes stojí za zamyslenie.
Hoci sa to nazýva monografia, nazval by som to skôr zborníkom. Včítane úvodu obsahuje 24 príspevkov, z ktorých 2/3 sú po slovensky (a 8 po česky). Azda najväčšmi ma zaujal slovenský príspevok o českej ľudovej tvorbe v Červenákových knihách a český príspevok (od samotného zostavovateľa) o ruskom emigrantovi v medzivojnovom Česko-Slovensku a jeho pohľade na postavenie Nečechov v štáte. Nuž, tá nevzájomnosť je badateľná už len v tom, že niektorí prispievatelia používajú pojem Česko-Slovensko, iní zas Československo. ;-) To okrem iného svedčí o tom, že je to zborník, a nie monografia, v ktorej by zmena názvoslovia v rôznych kapitolách musela byť aspoň vysvetlená.
Keď som knihu čítal v puberte, bol som na strane Aničky. Keď som knihu čítal v 18. roku života, bol som na strane jej starého manžela. Keď som knihu čítal tretí raz (a naposledy), ešte viac som znenávidel lapikurkára Vronského, Annine osobnostné rysy sa mi podobali na tie v mojom okolí (samovražda nie skrzeva Vronského, lež skrzeva sklamania zo sveta), a jej starý manžel sa už nejaví v takom dobrom svetle. Tak či onak, určite stojí za prečítanie.
Túto knihu skutočne vrelo odporúčam. Načim mladým rodičom prečítať a pochopiť, vyvarovať sa tej istej chybe, lebo nám bude beda. Okrem úžasných dopadov jednodetstva a bezdetstva nám kniha z prvej polovice 20. storočia ponúka bohatý národopisný materiál. Ako opisuje sa víťazstvo nad maďarskými boľševikmi na Slovenku v roku 1919?
Takto očistené Slovensko od pliagy vydýchlo si a ožilo.
Čo si spievali novohradské deti počas prvej svetovej vojny a krátko po nej?
Sestro naša, zlá novina,
smutná tebe je hodina:
Tvojho muža, vlasti syna,
pohltila voda Drina!
Ako sa píše v predošlom príspevku, skutočne veľmi zamerané na amerického čitateľa, čomu zodpovedajú aj príklady identít a pod. Myslieť ako vojak, alebo ako prieskumník? Najprv som čakal motivačnú knihu pre vojakov, ale v skutočnosti to nie je spisba (iba) pre vojakov. Je to skutočne výborná kniha, človek sa nad mnohým zamyslí (predovšetkým nad sebou, druhotne i nad svojimi blízkymi), vrelo odporúčam. Príklady na zamyslenie sú vyberané skutočne šikovne, napr. ma dostalo, že jestvujú ženy neželajúce si pridájať svoje dieťa z feministických pohnútok, a že sa o správnosti svojho rozhodnutia prú so zdravými ženami...
Moje prvé bližšie oboznámenie sa s baltským bájoslovím. Skutočne odborne a čítavo napísané, možno nachodiť množstvo prienikov s bájoslovím slovanským. Jazyk je takisto prekvapivo pochopiteľný (miestami), a človeka až zamrzí, že u nás sa predkresťanská viera a bájoslovie nezachovali v takejto celistvej podobe. Knižku skutočne vrelo odporúčam, hlavne čitateľom oboznámeným so slovanskou vierou (aby bolo možné porovnávať, a nie iba vidieť čosi cudzie, netýkajúce sa nás ;-).
Nuž, som pomerne sklamaný. Prídavok chcel spraviť z Pribinu kresťana a zároveň Slováka, a zároveň napísať dielo tak, aby pri podvedomom divákovom premietnutí si deju na svoju súčasnosť (1941) pôsobil Pribina ako Tiso. Vo výsledku vzniklo také čudné dielo, ani ryba, ani rak. Musím priznať, že Prídavok načrtol slovensko-moravsko-nemecké vzťahy tak, ako som to zatiaľ v žiadnom románe nevidel, ale na viac hviezd to nestačí.