zipporah komentáře u knih

Posledných 15 strán neskutočné hysáky :D Ak niekto toto uhádol, tak tu máme na svete ešte jedného Poirota a kúpim mu fúzy, ak mu chýbajú.

3 11.02.2023

Oddychovka, ktorú mi odporúčala čitateľka v knižnici. Oslovila ma, lebo niečo hľadala, tak sme sa pustili do reči a tak som si povedala, že si požičiam niečo od tohto autora, ktorého mi ospievala. Upozorňujem na hodnotenie 90%, privysoké a klamné, kniha je totiž písaná tak, aby uspokojila potreby súčasného čitateľa bez čitateľského vkusu, komerčne a ako scenár, chýba jazykový štýl a identita autora, je to vlažne napísaný príbeh, nad ktorým netreba rozmýšľať, a postavy nie sú vypracované. Takže len ako oddychovka asi ako Piliere zeme, či ako sa to volá, čo je tiež zbytočne preceňované, ale prevahu konzumných čitateľov sa nedá prehliadať.. druhú hviezdičku si autor zaslúži za informácie, ktoré si naštudoval, aj tak je to ale nič v porovnaní s Ecom. O humore ako najvyššom prejave inteligencie môže čitateľ snívať, to si skôr vypočuje vtip od dážďovky z brehu Dunaja. Koho by však priťahovala podobná atmosféra a doba, nech si prečíta o trochu prepracovanejší a lepší román Katedrála more od Ildefonsa:)

3 09.01.2023

Autorov jazykový štýl mi trochu pripomína ten austenovský. Postavy sú psychologicky vypracované, hoci mám pocit, že Sarah bola miestami už prekombinovaná, pretože som občas nerozumela jej konaniu či rečiam, ako keby už prestávala byť reálnou postavou, akou bola Ernestína, tá bola ozaj presvedčivá a reálna bytosť, ktorú nemožno odsúdiť v momente, ktorú si autor pripravil na jednom mieste, a to že je to "len žena"... Na takýchto "len ženách" stojí tento svet, tak by bolo dobré si to pripomínať nielen na sviatok žien či matiek, ale už si to konečne uvedomiť v tých niektorých dutých hlavách, ktoré sa usilujú hrať na vysoko intelektuálne dušičky. Občas aj v tejto knihe sa dá zakopnúť o nepríjemné odtiene mužských predstáv spojených so živočíšnym správaním, čo patrí k životu, čítať ale je to otravné.
No že zákon nepozná pravdu, s tým nesúhlasím, lebo sám zákon je pravdou a zákony hovoria o spoločnosti, aká je. Veď práve zákony rozprávajú najpravdivejší príbeh o každom štáte, o tom, akí ľudia v ňom žijú, však...

"Všetci utekáme pred skutočnou. To je základná definícia Homo sapiens."

3 13.08.2022

Dobre vykreslená atmosféra Moskvy, no ako turista takú bezútešnosť skrátka nemôžem poznať. Moskva a Petrohrad sú prekrásne mestá s ochotnými ľuďmi. Ale ako autor píše: mesto je také, akými ľuďmi sa obklopíš... Tie dni som bola obklopená najlepšími ľuďmi, alebo je ruská blízkosť skrátka typická pre nich. Aj film Neľjubovni má podobnú brutálne pochmúrnu atmosféru života v 21.storočí. Je to čistá depresia toto čítať. Čítame pochmúrnosť spočívajúcu v chudobe v knihách o 19.storočí, čítame pochmúrnosť spočívajúcu v konzumnom živote v knihách o 21.storočí. Na čo som sa tá pochmúrnosť bude zakladať v tom ďalšom storočí? :/

3 09.06.2022

Zase som neuhádla :D

3 18.05.2022

Moja prvá cestopisná kniha bola vlastne o seržantovi Bourgogne z napoleonskej ruskej akcie. Motív tohto "cestopisu" sa, pochopiteľne, líši od motívu Jana Rendla z inej doby. On si vybral dobrovoľne túto cestu. Nie je na škodu si prečítať ju, asi je trochu slabšia kvôli autorovým osobným prejavom, ktoré sú proste výsledkom jeho mladého veku a ktoré trochu narúšajú účel knihy poskytnúť informácie o krajinách bez ohľadu na jeho opakovanú snahu dokázať čitateľovi, že "mám u prdele, či sa vám moja kniha bude/nebude páčiť". Na jednej strane to chápem, ale ak chcem už toľko negovať správanie Európanov, zrovnávať nezrovnateľné (popravde), tak asi by to malo mať buď vlastnú kapitolu, alebo vlastnú knihu. Ak chcem poukázať na svoju neovládanú chuť na OH, ok, vlastná kapitola... Ani ja nemusím Slovensko, neznášam Slovákov, no ak už idem niečo produkovať na verejnosť, je to otázka zodpovednosti a dôkaz určitej zrelosti ovládať sa, čo sa zatiaľ autorovi miestami nepodarilo, neva, asi bude druhý diel, možno to bude mať viac pod kontrolou, ja si druhý diel určite prečítam, táto krajina ma zaujíma:) Takisto každému je jasné, že ak ide niekam za podobných podmienok existovať, tak to bude spájané so smradom, kadením a pod., preto je naozaj zbytočné to ustavične pripomínať a ak mi pamäť dobre slúži, v druhej polovici knihy tieto živočíšne pripomienky sa čoraz častejšie opakujú, znižuje to kredit knihy, lebo ozaj je dobrá. Čo mi ako sčítanej osobe vadilo viac než výkaly, je skladanie viet. Prakticky veta za vetou v takomto postupe: kladná veta, za ňou odporujúca veta... alebo neutrálna veta, za ňou odporujúca veta. To je dôkaz toho, že buď človek nemá skúsenosti s písaním, alebo sa editori veľmi rýchlo ponáhľali s vydávaním. Podľa mňa to bude druhá varianta, lebo editori sú tu od toho, aby na takéto chyby upozorňovali a boli k autorovi úprimní. Aby v každej druhej vete boli slovíčka v kontexte negácie ako "ale", "jenže", "avšak", "sotva"? Treba zaradiť spiatočku a napchať tieto slovíčka do špajze, zavrieť ju a začať skladať vety čitateľne stráviteľné:)

Prečítať odporúčam, človek sa dozvie kopec vecí, fotky sú krásne a ku knižke som sa dostala cez poznámku v jednom ženskom časopise, ktorá má zaujala: autor do veľkej miery popisuje detičky z JA, a je to tak. To mi príde veľmi milé, a tie deti sú zlaté. Aj celkovo ľudia z Kolumbie, Peru, že takto prichýlia človeka, je príjemné si o tom čítať. O dedovi bez ruky v ružovom svetri, ktorý ho zviezol autom. Pripomína mi to Turgeneva a jeho Poľovnícke zápisky, kde tiež takto putoval a ľudia mu dávali nocľah.

3 25.07.2021

Pamatuji si, a proto jsem. MZ

Čítanie, ktoré nemôžeme hodnotiť ako strata času (už len z toho dôvodu, že... ak je aj pre niekoho neprijateľným (alebo v Zemanovej reči blbcom)... o intelekte tohto človeka môže pochybovať iba skutočný idiot). V apríli som ani nepoznala meno českého prezidenta, dostala som sa k tejto politickej osobnosti len nedávno, takže som neovplyvnená názormi. Preto ma pobavili negatívne reakcie mojich známych českých kolegov v Brne, keď som im ukázala, koho knihu čítam:D Okrem niekoľkých pomenovaní, padlo aj pomenovanie "ruský špion":D Zdá sa, že vzdelanejší ľudia asi nebudú mať radi svojho prezidenta. Nie som tak dobre zorientovaná v českej politike, takže je to domnienka. V konečnom dôsledku je to problém nespokojných Čechov, môj záujem sa orientuje na autora. Ak by som si odmyslela, že ešte žije a je prezident, ktorý dennodenne "raní" ľudí, a je teda vďačným terčom "ranených", ako to už býva pri ešte žijúcich ľuďoch, viem si predstaviť, že by jeho popularita vzrástla, pretože ako praví Umberto Eco, mŕtvi spisovatelia sú najvďačnejší priatelia, ktorí už nemôžu sklamať. Kniha je plná fajn postrehov z politického života, vtipne označuje malé strany za prostitútky s vysokým vydieračským potenciálom, ktorému sa eufemisticky hovorí potenciál koaličný:D, a že najprv sa treba radiť so stromami, až potom s ľuďmi. Možno tak predísť aj rečiam v afekte. Čítala som nižšie názory a v jednom sa zjavuje Zemanova definícia blbca druhého stupňa: blbec, ktorému akosi prekáža, že niekto často cituje. Mám podobné skúsenosti zo života s týmito blbcami, keďže rovnako často citujem. Ako Zeman. Ako Umberto Eco. Ako mnohí filozofi, spisovatelia, politici, vedci, a menší blbci, ktorí v sebe objavili schopnosť prejaviť úctu k autoritám a nevidia nič zlé na tom, aby ich odcitovali, pretože vždy sa nájdu podobní menší blbci, ktorí sú zvedaví a majú radi veci s uvedenými zdrojmi. A je to aj otázka vlastníctva, ktoré my - blbové - chceme ponechať pôvodcovi.
Politika a život v nej je naozaj plný paradoxov, chýb, zakopnutí, slová sa rinú, na druhý deň už nevie, čo povedal. V závere píše o tom, ako nestúpiť dvakrát do rieky, a teda už do politiky - drogy nevstúpi. A predsa sa stal prezidentom. Nuž, ako na začiatku knihy píše, "individuálne osudy sú na rozdiel od osudov vyšších celkov nepredvídateľné", tak sa aj stalo a vstúpil druhý krát do rieky. Na Zemanovi oceňujem určite to, že má vlastný rozum, rozmýšľa nad tým, čo hovorí, a to je dnes medzi politickými prostitútkami dosť vzácne. Okázalá je jeho samoľúbosť, vyplývajúca zo samotnej povahy človeka v zmeske s jeho vzdelaním, určite netrpí skromnosťou Umberta Eca. Ja viem, mnohým to vadí. Ja sa aspoň pobavím.

3 03.07.2021

"Sire, daleko od vás se člověk stává nejen nešťastným, ale i směšným!" rytier de Vardes

V období "válek v krajkách" ste ako pán vedúci svojej armády dostal zmrzlinu od pána vedúceho protivníka... Niekedy žasnem nad historickými okamihmi a generujem nové predstavy, ako Kutuzov posiela pelendreky Napoleonovi a ták. Táto kniha je plná príkladov. Gastrointestinálny trakt mi úplne cúvol pred množstvom publika pri raňajšej toalete Kráľa Slnka. Predčítača by som ešte zvážila, ale pokladník??? Sekretári? A ktovie koľko komorných, služobných? Radšej budem súčasníkom a smiešne vyzerajúcim:D Žiť vo Versailles bolo ako za trest:) a to divadlo, ktoré museli hrať... Shakespeare by asi našiel množstvo inšpirácií nielen v travičskej afére. Francúzi ako prví na svete začali publikovať vedecké periodikum Journal des savants. Stále mi však vŕta v hlave, aké magické schopnosti pripisovali "liečitelia" červenému koralu:D

Hoci sme v medicíne pokročili odvtedy, ako vidím, stále naša doba nezaostáva za minulosťou: niektoré hodnoty človeka, či pravidlá spoločnosti platia dodnes. Polka sveta je "versailles", koľko pracovísk na svete musí fungovať podľa versailles pravidiel, a teraz nehovorím o nutnom močení na verejných chodbách, tam sme pokročili a vybudovali si WC. Nech žije "pokrok"!

"Aby bol človek, musel byť videný, aby bol viditeľný, musel mať, aby mal, musel sa zapáčiť." (Petitfils)

3 01.05.2021

Knihu som dostala do daru, musím sa predsa pochváliť hneď na začiatok.-/.-D aj s pekným venovaním a podpismi autorov vrátane ich ilustrátora. To poteší!!!
Ináč by som sa asi ku knihe nedostala:D nie je to úplne šálka mojej kávy, pokiaľ mám motiváciu prejsť si vybranú problematiku v odbornej literatúre, ale ako oddychovka, navyše venovaná, je to fajn kniha a človek sa niečo predsa aj dozvie:) Prečo to tak je?, skrátka som si zvykla čítať suchopárne knihy bez osobných ambícií, motivácií okrem tej jedinej a to je informačná motivácia autora, teda tie osobné výlevy mi trošku tu vadili.

Náhodou ten vitamín C hoci ho v nadmernom množstve vylúčime močom, si aj tak musím zabezpečiť, lebo mám pocit, že ten prísun v mojich stravovacích návykoch je mizerný tak či tak:D pri čítaní o tomto vitamíne som si hlboko vstúpila do svedomia v otázke mojej averzie k ovociu, a ako moje telo musí trpieť roky, čo sa prejavilo v poslednom týždni predlžovaním sa mojej ruky po paradajkách - jediné, čo dokážem jesť asi ako čipsy. A varím si ich! Vraj lykopén obsiahnuty v rajčinkách sa lepšie vstrebe v organizme po ich uvarení, takže do tej paradajkovej si hádžte aj tie červené guľľľľeeeee:D Na akupunktúru som chodievala rok, a ak mi to aj nedalo "vyzdravenie", dalo mi to posilnenie voči injekciám, ktoré ma vôbec nebolia ani u zubára, a tiež skvelú ročnú spoločnosť skvelej kamošky, zažili sme kopec zábavy tam aj po meste, ako sme korzovali, takže akupunktúra môže byť dobrá aj na interakcie s ľuďmi.-P Mám skúsenosť aj s homeopatikami, a žiaľ, negatívnu, nielenže za to ešte v tisíckorunáčkach mamka vysolila kopec peňazí, taktiež bolo to asi prvé "liečivo" vo fľaštičkách, ktoré na mňa pôsobilo emeticky. Za mňa určite homeopatia nie, ale v konečnom dôsledku beriem všetko tak, že nech si každý hľadá svoju nádej v čomkoľvek, ak mu to pomôže, budiš. A tí, čo klamú, presviedčajú s motiváciou len zarobiť, nútia ľudí kupovať produkty, ktoré neliečia a ich primárnou úlohou je len "neuškodiť", tak nech si spytujú svedomie, alebo... asi sa tak nestane. No možno raz niekto príde s prípravkom na privolanie svedomia:)

3 29.03.2021

Čím najviac roky, čo sa dá vek, ťa sklamú?
Čo prehlbuje vrásky našich čiel?
Hľadieť, jak život škrtá zo zoznamu
a osamieť jak ja som osamel:
Trest prijmem pokorne, nuž ponad cieľ
sŕdc rozčesnutých, snov, rum bez nádeje,
sa vaľte prázdne dni! Veď ničiteľ
čas vzal mi všetko, čím sa duša chveje;
tak srdce starobou už teraz skalené je.

3 13.12.2020

Ďalšia z kníh, ktoré hodnotiť mi príde nevhodné. Mám hodnotiť jazykový štýl autora, na 5 hviezd. Hodnotiť obsah? To sa nedá. Pán doktor Larrey už pár týždňov pre mňa veľa znamená a po prečítaní aj jeho pamätí v tejto knižke ma opäť donútili zamyslieť sa nad tým, v akej dobe žijem a či radšej nezápasiť s prioritami dnešnej doby... Od augusta čítam Kovaříkove práce o živote Napoleona, na každej strane umierajú ľudia. Teraz som si čítala o zachraňovaní tisícich vojakov... paralelne egyptské výpravy z pohľadu Kovaříka a Larreya, takže nastal synergický efekt. Ešte aj sila obyčajnej šalvie ma dojala k slzám. Tieto knihy nečítate preto, lebo sa nudíte, lebo máte radi knihy, ste knihomoľ, lebo žiadnej lepšej činnosti ako čítanie neexistuje pre vás, nie, tak toto nefunguje u človeka so sebareflexiou a schopnosťou robiť úsudky........... Takéto knihy sa nečítajú a nehodnotia. Takéto knihy sa prežívajú. .............. Nie som veriaca, ale niekedy mi pri ľuďoch ako je doktor Larrey, napadne len jednoduché "díkybohú, že jsi". Samozrejme, vďaka autorovi za skvelú snahu spraviť z doktorovho života príbeh, je to pocta, bola by to pocta pre každého, aj pre mňa.

„Larrey sul ponte! Larrey sur le pont! Larrey encima del puente!“
Stal se zázrak. Najednou se mi každý snažil pomoci. Posouván od jednoho k druhému, víceméně přes ušlapaná těla, ocitl jsem se ke svému velkému úžasu během chvilky na mostě a nakonec jsem se v pořádku i potřetí dostal přes Berezinu. Toto znamení respektu, které mi vojáci poskytli v situaci, kdy každý nemilosrdně bojoval o vlastní přežití, mi dalo na okamžik zapomenout na prožitá nebezpečí a ztrátu veškeré ekvipáže.

Pruské Jílové. 45 000 Francúzov proti 70 000 Rusov. V prvních 24 hodinách bitvy jsem byl nucen provést více než dvě stě amputací ruzných částí horních i dolních končetin. Jen stěží jsem schopen znovu vyvolat z paměti, co jsem tenkrát prožíval, vyrvat z nejtemnějších hlubin svého já své pocity a vjemy.

Borodino. Byla to nejkrvavější bitva, jaká kdy byla na celém božím světě vybojována. Obrazy hrúzy pomalu přikrývalo šero. Na hlavní ošetřovně jsme ošetřili zhruba dvacet tisíc raněných, polovina z nich byla raněna těžce. Do osmi hodin večer jsem já sám provedl asi dvě stě amputací. Operovali jsme za nejtěžších podmínek pod noční oblohou při studeném severovýchodním větru a při svíčkách, což púsobilo značné potíže, zvlášť při ligaturách a artérií je světlo nezbytné... Bilance bitvy byla otřesná. Třicet tisíc padlých na naší straně a skoro dvakrát tolik na straně Rusú.

Moskva vypadala jako šedá, obnažená lebka, nesoucí na čele třpytivou čelenku. Měl jsem pocit, jako bych pospíchal přes nekoněčný hřbitov, jen abych si mohl prohlédnout obrovský, starý, prázdný dúm. Císař v něm vypadal jako ryba zapomenutá v moři.

Viděl jsem ale i příklady nedostižné obětavosti. Především mezi německými vojáky přetrvávala navzdory všem těžkostem velká solidarita.

Já jsem přežil, přesto si ale královecký týfus vyžádal spoustu obětí. Mezi nimi i skvělého ženijního generála Eblého, kterému jsme vděčili za naši záchranu u Bereziny.

„Jaký to muž, jaký to skvělý a obdivuhodný muž je ten Larrey! Jak ten se staral v Egyptě při pochodu pouští, u St. Jean d´Acre i pak v Evropě! Vždycky jsem k němu cítil úctu, kterou nikdy nezklamal. Kdyby měla armáda někomu vztyčit sloup díkúvzdání, pak jedině Larreyovi! Larrey v mém duchu vždycky živil víru ve skutečně dobrého člověka.“ Napoleon Bonaparte (v záveti: „Vrchnímu ranhojiči Larreyovi, jenž je nejspravedlivějším a nejčestnějším mužem, jakého jsem kdy poznal, odkazuji 100 000 frankú.“)

3 24.11.2020

Paralelne s týmito dejinami som čítala Dějiny Ruska. Obe knihy sú písané ako učebnice, aj učebnica vie byť dobre napísaná, ako je to v prípade Dějín Ruska, zatiaľ čo v tomto prípade sa treba pripraviť na dlhé traktáty, ktoré ani pri najväčšej túžbe po poznaní vás jednoducho nebudú zaujímať a postupne upadnete do apatie. Čítať si percentuálne zastúpenie členov tej a tej menšiny je smrteľná nuda, často sú preklepy, mená sa zjavujú odrazu a odrazu aj miznú, čo je problém pasívnejšieho znejúceho textu... začína to tak fungovať po smrti Bohdana Chmelnyckého, ktorého môžeme vidieť na obálke a jeho príbeh je vskutku zaujímavý, možno je o ňom aj film, vlastne by ma prekvapilo, ak by nebol. Najväčším momentom vôbec vo svetových dejinách, ktorý sa udial práve na Ukrajine, je bezpochybne Hladomor. Z hladu mám zimomriavky a buďme šťastní, že si žijeme pri korytách, ktoré sa lámu pod ťarchou "zboží". Aj nepatrné zmienky, ako že ľudia jedli machy, lišajníky, decká umierali, existuje cez 100 prípadov kanibalizmu, návšteva stĺpu hladomoru v Kyjeve a prechádzka pomedzi veľké obruče obetí hladu, ma privádza do neskutočných rozpakov z našej doby preplnenej "progresívnych" vegetariánov, vegánov, ketodietujúcich a ďakujem za dennodenné šušťanie akéhokoľvek s prepáčením žrádla. Buďme za to vďační. Nemáme vojnu. Nemáme hlad. To je najväčší odkaz ukrajinských dejín.

3 21.07.2020

Konečne dočítané!:D Opäť jedna z kníh, ktorá sa nedá hodnotiť. Kratšie i dlhšie príbehy zo slovenských dedín a väčších dedín, ktoré príležitostne robia dobrú spoločnosť, hoci pri niektorých som sa trochu nudila. Nie sú to príbehy pre malé deti a mnohé končia smutne. To čaro príbehov spočíva v tom, že je to minulosť a že dnes si môžeme iba vychutnať túto minulosť, lebo nikto z nás by nechcel žiť v časoch tureckých a tatárskych nájazdov.

Tu je zopár pekných výrokov autora, ktoré nás prenesú do minulých dôb:

Ľudia utekali do hôr, lebo hory odjakživa boli nádejou opustených i prenasledovaných.

Nesľubuj slovom. Nepros s prázdnymi rukami. Slovo je pekné, ale nikdy nezaváži toľko ako vhodný dar!

Lebo ľudská túžba je nenásytná ako more, ktoré pije vodu všetkých riek, a nikdy jej nemá dosť.

Úsmev je záujem o život. Úsmev je samotný život.

A na záver citát venovaný všetkým ľuďom, ktorí bojovali slovom, nedopadli šťastne, ale ich slovo prinieslo úrodu:
"Potrestané pravdovravné slovo je ako dobre pohnojená zem: prináša stonásobnú úrodu nespokojnosti."

3 31.05.2020

SPOILER - komentář obsahuje informace, které prozrazují část děje.

Keď toto čítam, nezdržím sa vulgarizmov. Žasnem nad tou ohromnou masou ľudského pokrytectva, ľudskej brutality, ľudskej tuposti a ľudského zla, ktoré niekoľkonásobne prekonáva modrú hviezdnatú masu nad našou úbohou logikou – výmysel, ktorý prišiel po prírode. Emócie prichádzajú z rôznych foriem, niekým ani nepohne, keď si číta o populárnom Osvienčime, ale keby ho navštívil, odíde s celoživotnou traumou. Forma robí veľa, ja mám traumu z prečítania Otrasov. Aj z autora.

Motiváciou bola sľubná informácia o knihe, ktorá odpovedá na moju otázku zrodenú ešte na základnej škole: ako je možné, že po druhej svetovej vojne, po takej veľkej katastrofe sa „zlému“, ale veľmi, veľmi zlému Nemecku podarilo žiť ďalej + dnes si žije na parádnej úrovni, ako nám vysvetlila pani nemčinárka na strednej škole (za tri nemecké výplaty, deti moje, si dokáže Nemec kúpiť auto). Či mi dala kniha vysvetlenie? Nie som si istá, okrem dákej preslávenej „klaňačky“ vo Varšave nemám v zošite riadok o Nemecku. Naopak, pozitívne hodnotím informácie o dianí v húževnatom Fínsku, ktoré u mňa stúplo, Chile a Indonézii. Japonské pikantnosti o tom, ako kopírovali (hoci podľa autora to kopírovanie nebolo) resp. preberali z hŕby ústav, zákonov a pravidiel v Európe a Amerike, čo im vyhovuje a budovalo hospodárstvo podľa nás. Japonci mi neboli sympatickí ani pred objavením tejto knihy a teraz ešte menej sympatií k nim prechovám, vôbec nie pre to, čo páchali Číňanom alebo Kórejčanom, práveže len dokázali, že sú tiež iba mrchy ako my všetci, ktorí máme za sebou podobné „kúsky“ histórie. Nepriatelia veľrýb a lesov to majú napísané na tvári a preto sa na nich nerada pozerám.

Mladé krajiny musia svoju národnú identitu skonštruovať... píše v závere trapošský autor, iný prívlastok neviem nájsť. Je proste trápny nielen pre svoju otravnú americkosť, ktorá obletúva oči čitateľa ako muchy okolo dobytčieho chvosta (Len, prosím, aby ste nezabudli, pre istotu po štvrtýkrát pripomínam posvätný dátum, kedy naše mrakodrapy padli, hoci sa práve venujem dejinám húževnatých Fínov, autokratických Nemcov, skorumpovaných Indonézanov...). Austrálsky rasiszmus ma nemusel až tak prekvapiť, zdvihlo mi to tlak. Jáj, zabudla som... Briti, ktorým zadky večne osvetľuje Slniečko, sú naveky vystavení očiam svojich bohov, najväčšie mrchy v dejinách. Autorova spoľahlivá intuícia a americká túžba po tvorbe identity zlyhávajú, keď ignoruje fakt ako „čas“ a evolúcia, je jednoducho nemožné mať identitu, keď ma vyprdli na svet pred hodinou. Ak je naozaj pravda o tom, čo píše ohľadom Austrálie, tak je to krajina tupcov, nechce sa mi tomu veriť.
Ukážková kniha. Amerika je absolútne nevyspelá vo vekovom význame, pretože sa buď hrá na sprosté malé decko alebo na rodiča pod mnohými názvami, trebárs NATO, ktorý chce prevychovávať tu krajinu-tam krajinu, hlavné takú, čo má ropu, drevo, rybu, ale ak má náhodou armádu, už to cítiť, ako chce zahrdúsiť tú krajinu nejakým šikovným spôsobom. Ako paranoik označuje Mexiko a kadejaké krajiny za „problém“, pardon, my všetci sme „problém“ Ameriky, aby som bola stručná, všetci sme potenciálni teroristi, ktorí zabezpečujú nielen chod, ale aj rast ekonomiky Ameriky, pretože sme useri facebooku, inastgramu, kupujeme cez Amazon, používame google, sme gójovia Američanov, ktorí sa radujú z najsilnejšieho hospodárstva na svete (vďaka nám – userom ich produktov a potenciálnym nepriateľom).
Autor ešte zabudol podotknúť v kapitole o zdrojoch, ktoré sa vyčerpávajú, že nie všetky to môžu takto dramaticky prežívať. A to zrejme Ameriku štve, pretože Rusko bude ešte veľmi dlho sebestačné na rozdiel od presušených Spojených štátov. Treba sa pri čítaní tejto knihy odosobniť a vziať si len to, čo je relevantné k poznaniu. Úvod je otravný, ešte horšie je to so záverom, čo so svetom. Nič, stačí preskočiť, netreba to dočítať, v podstate sa všetko opakuje dokola to isté, čo už bolo povedané, ale ak vás zaujíma psychológia seniorov, v závere sa potvrdzuje, ako si starší ľudia radi nahlas uvedomujú svoje postavenie a dôležitosť. Jared Diamond má už pekný vek. Apropo, starkí. Zdalo sa mi, že úcta k seniorom stúpa smerom na východ, no zdá sa, že japonský postoj k starkým má ďaleko od nemeckého.
Idem si radšej vygoogliť, ako vyzerá ten komodský drak.

3 03.01.2020

Pokračovanie aj v komentovaní Proustovho opusu...

Najdôležitejší moment v tomto pokračovaní je určite aj rozhovor s Crataegus oxyacantha, teda s hlohom, ktorý by som v dvanástich rokoch praktizovala asi aj ja, ale je to tiež tento okamih v miernej úprave: "Hrozné tušení, že... nejsem postaven mimo čas, nýbrž podléhám jeho zákonum docela jako ty románové postavy, které mě právě tím tolik rozesmutňovaly, když jsem v Combray ve své proutěné budce četl o jejich životech."

Keď už čítam tento príbeh, rozpamätávam sa aj na vlastné spomienky, môžem povedať ako Proust, že ten môj okamih pocítenia sily času, ale aj priestoru, presvetlil celý môj život ale s naozaj krásnou dávkou veselosti, bol to kopanec od časopriestoru, ktorý ma rozveselil, kopanec Dôvtipu, stojí aj za blog. V podstate som sa pod vplyvom úžasu rozplývala nad plastickosťou času, že sa dá ohýbať, ešte neuvedomujúc si, že je to nezmysel a čas ako taký sa nedá dokázať, plastický bol iba ten priestor.. Proust bol silne orientovaný na seba aj v tomto okamihu, čas spojil so svojou osobou, mne to dochádzalo za iných okolností a tak trochu v dlhšom procese, ktorý nechutný život ponúka. Sme absolútne nahraditeľnými bytosťami a nenahraditeľnou resp. nadčasovou osobou sa stávame iba v krátkosti životov členov našich rodín. Udalosti, ktoré nám to dokážu, sú pekné štípance a chce to slušnú dávku krému, aby sa nás v budúcnosti menej a menej dotýkali protivenstvá.

A pridávam sa do fanklubu amatérskych kritikov literatúry:D tie stránky popisovania dievčat prechádzajúcich sa po hrádzi je vskutku nezabudnuteľný, ako pochmúrnejší, ale rovnako silný príklad Hugovho popisu obesenca, ktorého v snežnej fujavici zahliadne chlapec Gwynplaine v Človek, ktorý sa smeje... to sú momenty v beletrii, z ktorých právom chodíme po byte/dome ako omráčené prízraky:D:)

PS: inak je príšerným poznaním, ako Proust dokazuje existenciu mužov, ktorí "skúšajú".. stará známa vec, ale skľučujúca

3 06.01.2019

"Mladý šuhaj Ľudovít Štúr":) Zo srandičky som si túto knihu prečítala, no predpokladám, že ak chceme o našich dejinách čítať, asi toto nie je najpresnejšia verzia. A existuje taká? Občasne, hlavne po roku1800 mám pocit, že sa pán doktor nechal uniesť. Tak pozitívnu jednu dve vety o Hitlerovi som ešte doteraz neprečítala:D ale rok vydania je odpoveďou prečo. Ako päsť do oka je čítanie o bratoch českých, Hrušovský píše o čssr vzťahoch medzi 1918 a 1939 tak, že menej zainteresovaný človek by nechápal, prečo oslavujeme sto rokov slobodnejšieho manželstva, rozvodu, manželstva a znovu rozvodu.. Celkom negatívne popisuje vzťahy s Maďarmi, ďalší mínus v kvalite:/ Prvá polka knihy je na 5 hviezdičiek, je to ako rozprávka, veľmi sa mi to páčilo až po Jozefa II., už po ňom to má osobnejšieho ducha, ale to je proste častý jav v dejepisných zdrojoch. Darmo, kvalitný historik so schopnosťou dialógu je veľká vzácnosť, luxusná predstava, a spoločne s Ľ. Kostroňom v jeho publikácii Psychologie architektury či M. Foucaultom vieme prečo to tak je.. Viacero kníh mi potvrdilo, že najmenej informácií a vôbec najmenej veriť sa dá historikom. Ale dobre, ako voľné čítanie o mladých šuhajoch, chúďa Slovensku a ták je to dobré čítanie, pripomenulo mi to niekoľkoročný priebeh slovenského hokeja:D. Inak chýba v knihe zmienka o hymne od Janka Matúška.

3 18.11.2018

Spomedzi ruských autorov L. N. Tolstoj je mi najvzdialenejším, jeho pravidlá pri písaní nie celkom obľubujem. Tak napríklad jeho "napríklad", tie jeho v krátkosti ukážkové príklady o pracovnej včeličke, dákej lokomotíve, a ktoviečom ešte, to by sa mi ani počúvať nechcelo, nie to ešte čítať, ale aspoň v druhom prípade som ušetrená ľudského hlasu, ktorý by pravdepodobne len zdvojnásobil nechuť vnímať význam tých slov. Ani "odbočky" od deja nemusím, teda najmä dopodrobna popísané scenáre najbežnejších dní, viem, že má snahu opísať ako kopec Ďalších autorov, akí to boli ľudia, ale Tolstojovi to proste nejde tak ako Gorkému v jeho životopise či Dostojevskému... cítiť prílišnú snahu opísať tlupu sedliakov v karčme a to je otravné.. Vojna a mier je fajn pre historikov... Nezaradila by som ju medzi odporúčané od Tolstoja, skôr Annu Kareninu alebo Kreutzerovu sonátu. Posledných tridsať strán som už nezvládla, už to bolo skutočne tolstojevsky otravné čítanie s nulovou informačnosťou.

Predkladám však jeden dobrý a silne pravdivý citát, ktorý do veľkej miery vystihuje zákony reality, jeden z tých zákonov, ktoré ma desia, nechcem sa nimi ovládnuť, lebo ja mám k rozumu asi taký vzťah ako Immanuel Kant: "Ak pripustíme, že ľudský život sa môže spravovať rozumom, popreli by sme možnosť života."

3 03.11.2018

Psychoterapeutka v kapitole "Trojí pláč"... Jej príbeh hovorí asi nielen o predčasne diagnostikovanej chorobe jej dlhoročného kamaráta, ktorá je výsledkom v našej laickej reči "deformácie profesiou". Zaujal ma kvôli myšlienke o vzťahoch. Silné vzťahy sú vzťahy z časového hľadiska dlhé, osobne ich preferujem viac ako bežný človek, keďže počet členovej mojej rodiny viem narátať na jednej ruke, a to nepoužijem všetky prsty:/ Samozrejme, že som podobne mala takýto vzťah nielen s jedným človekom, s ktorým sa už najmä pre priestor nemôžem stretnúť. Spomínam na tie vzťahy ako na minulé a dobré. Ale potom mám tu vzťah s kamarátkou, ktorá aj bez mojej snahy diangnostikovať niečo, to má potvrdené na papieri. Poznáme sa viac než 27 rokov. A preto mi Trojí pláč najviac utkvel v pamäti. Náš vzťah mal vývoj od útleho detstva, dnes už pár rokov dozadu sa obohatil o jej diagnózu, ktorá jej pomohla prvý raz klásť mi bezdôvodny odpor. Ale ja nie som lekár. Nič v tomto smere jej nemôže urobiť lepšie, ako moja prítomnosť. A v duchu si môžem už len premietať, že som sa pomýlila, že celé tie roky som si predstavovala náš vzťah inak, ale ono to vlastne s ňou už bolo iné odmalička, mali to podchytiť dospelí. Už mi zostáva spomínať len na tie časy hier...

Tieto prípady sú skvelé pre ľudí s existenc. problémami, smrť je aktuálna pre každého živého tvora, ale starosti a povinnosti sa vekom obmieňajú a v istých obdobiach nedovoľujú ani skloňovať pojem smrť. Ale ak sa vžijem do tretej generácie, táto kniha je slepačia polievka pre ňu. V úplnom závere nepriamo hovorí Yalom o vďačnosti za život... Berme tento okamih tak, že ak nepatríme medzi tých, ktorí naozaj, ale NAOZAJ neboli životom skúšaní, nezažili krivdu, nútené práce, muky, konštantnú samotu od detstva, smrť vlastných detí (nie rodičov) a to ešte vo vojne, ktorá prinútila matku obesiť sa a ja ju chápem, tak buďme aj my vďační tak ako Yalom.

Nezabudnime na Maxima Gorkého, ruského spisovateľa, ktorý mal neľahkých prvých 20 rokov života a jeho pokuse o samovraždu. Dá sa povedať, že jeho život sa tým činom rozdelil na dve fázy. Myslím, že jeho kniha "Detstvo" a "Vo svete" sú rovnako hodnotné a silné ako Yalomove knihy. Nie preto, aby sme si povedali, že mne je predsa len lepšie ako bolo jemu a tým pociťujem úľavu, ale preto, že si pripisujeme negatívne emócie do takej mieri, že sa menia aj naše postoje voči spoločnosti, pričom vôbec netušíme, že tento negatívny postoj máme v prvom rade k sebe. Na čo príde najrýchlejšie psychoterapeut.

Záver: Táto kniha mi potvrdila jednu pravdu, s ktorou sa celý život vyrovnávame po svojom: sme pominuteľní. Áno, je to strašne kruté. To uvedomenie si vlastnej bezcennosti trvá dlhšie, prichádza to postupne s rôznymi okamihmi a udalosťami, trvá to aj roky. Mizne v nás to, čo odmalička nám dávali pociťovať: jedinečnosť. Starali sa o nás, chránili. Nemali sme starosti. Všetci stáli v pozore. Plnili naše priania. Milovali nás. A to všetko časom nahrádza ľahostajnosť, nedostatok času, samota, nezáujem. Pocit nenahraditeľnosti sa stráca. A tak hľadáme človeka, pre ktorého by sme ho znovu získali, pre ženy je to jednoduchšie, stačí im mať dieťa. Myslím, že práve s touto pravdou dospelý človek najviac času bojuje v živote rôznymi spôsobmi. Ale pozor, pretože veľmi ľahko môžeme upadnúť do predstavy, že vlastne spoločnosť je našim nepriateľom. V boji o náš vlastný pocit nenahraditeľnosti.

3 14.01.2018

povinnost... tak to ja tvrdim o Zaklinacovi potom, ale k veci... je to písané pre verejnost, nema to literarnu hodnotu, je to ako tvajlajt pre zeny, pre muzov boli sťvorene Hry. A tak to budem aj hodnotit. Pacilo sa mi to, mam rada oddychovu literaturu, zial na Zaklinaca to nema, Hry ma v sebe menej dynamiky a pestrosti. Necudo, ze bol natoceny serial, kedze 90% knihy je scenarovitost. No urcite sa to citat da, par scen bolo pôvabnych, napriklad v zavere s Daenerys

3 23.11.2015

Až na posledné božie strany ma to bavilo čítať, sú to časovo vzácne knihy. Apropo, úvahy o čase sú aktuálne pre moje potreby a tak ma potešili. Sú tu úvahy o pamäti, Augustínove hriechy a pekné citáty. Kým životopisný profil sv. Františka je šitý na každého našinca, profil sv. Augustína je skôr pre ľudí, ktorý sa už viac - menej rozhodli prijať dogmu a majú už len krok k Bohu. Alebo pre tých, ktorí už žijú v náboženskej viere. Pre mňa je rozhodne sv. František najväčším človekom na tejto zemi, bez pridávania zázrakov väčší človek než zázračný Ježiš, pretože aj bez dogmy zanechal najmocnejší odkaz pre ľudstvo. Odkaz na súcit, skutočnú lásku a pomoc blížnym, zároveň nefalšovaný vzťah s prírodou, v čom mu ani Rousseauov pokusný pobyt v džungli nesiaha po päty. Vravím to aj s vedomím, že na františkánsky prístup je potrebná dávka bláznovstva, ktoré má detský charakter.-)

3 19.03.2015