Zuna1990 komentáře u knih
Autobiografický erotický depresívny príbeh o romániku pätnásťročnej francúzsky a tridsaťročného čínskeho muža, na základe čoho si dievča vyslúžila označenie prostitútky. V pozadí sa otvára príbeh jej rodiny a ich toxický vzťah. Kompozícia písania je skvelá, autorka sa vracia k jednotlivým spomienkam z viacerých uhlov a vždy ich pojme odlišne. Nejde o milostný erotický príbeh, ale že to podstatné je nahliadnutie do jednej totálne dysfunkčnej rodiny a poukázanie na vzťahy, ktoré v nej panovali. Jej nutkanie utekať k milencovi chápem ako dočasné prekrytie zúfalého stavu dievčiny uväznenej v necitlivom a city mrzačiacom prostredí. Niet divu, že sa tak upína k svojmu mileneckému vzťahu.
Nina Špitálniková zúročila svoju stáž na severokórejskej univerzite, aby nám priblížila každodenný tunajší život. Verná heslu Charlesa Bukowského "Svet patrí tým, čo sa neposerú" sa neposrala a vyťažila z toho maximum.
Každý vodca v KĽDR je obyvateľmi pokladaný za Boha, ktorý, ako veria, nechodí ani na záchod. Po príchode na internát, kde bola pod neustálym drobnohľadom, natajnáša odpočúvaná a mnohokrát aj vypočutá, sa prostredníctvom rozhovorov od tamojších ľudí dozvedá aké to je žiť v KĽDR.
Obrovským problémom je voľne dostupná lekárska starostlivosť, pretože tá je poskytovaná len bohatým a je veľmi nákladná. Jedlo je veľmi jednoduché, zväčša tvorené ryžou, kimchi, tofu a inými lacnými potravinami. Chudobnejšie vrstvy pijú zväčša čaj chudobných, a.k.a. teplú vodu. Obrovské spoločenské rozdiely sú živnou pôdou na vznik čierneho obchodu.
Deti idú do základnej školy vybavené dosť silným ideologickým základom, nakoľko v škôlke do nich vštepujú nenávisť voči Japoncom a Američanom a hrajú sa na ich vraždenie.
„Našimi nepriateľmi sú americkí zlosynovia,
ktorí nám chcú vziať našu krásnu vlasť.
Zbraňami, ktoré si sám vyrobím,
ich zastrelím. Bum! Bum! Bum!"
Výučbový systém spočíva v neustálom opravovaní chýb a vymývaním mozgov. Sexualita je tabuizovaná. Sexuálna túžba je braná ako zlá vec, ktorú majú len sadisti. Prostitúciu zakázali zákonom, no nikdy nezmizla a odohráva sa diskrétne. Partnerské vzťahy je náročné nadväzovať, pretože podniky na stretávanie neexistujú, páry sa môžu stretávať len na verejnosti, nesmú spolu bývať pred svadbou. Mimomanželský sex je odsudzovaný a riskantný. Ktovie či obyvatelia vedia, že ich vodca Kim Čong-il sa veľmi rád zabával s milenkami a Kim Čong-un je výsledkom nemanželského styku.
Homosexualita síce nie je zakázaná, pretože vodca tvrdí, že tam sa homosexuáli nerodia. Ľuďom je donekonečna omielané ako vodca vynašiel všetky vymoženosti moderného sveta a američania, ktorí si to privlastňujú, to len okopírovali. Vedeli ste, že hamburger vynašiel vodca?
Toto všetko a mnoho iného Nina opisuje a Vám stojí rozum. V porovnaní s predošlou knihu Svedectvá o živote v KĽDR dávam ale o * menej. Tak či onak, je to skvelá kniha na rozšírenie obzoru a určite ju odporúčam. Hlavne som naozaj vďačná za to, kde žijeme.
Životná kríza si nevyberá. Všeobecná doktorka Elin rieši v ordinácií denno-denne pacientov s nespočetnými problémami, dáva im rady ako vystrihnuté z odborných kníh a časopisov, no sama je silná alkoholička. Prostredníctvom vnútorného monológu sa neustále rozpráva so svojím kolegom – plastovou kostrou v rohu ordinácie. 50 ročná Elin žije so svojím manželom, pričom je každý z nich iný a odcudzený jeden druhému. Zatiaľ čo jej ideálnym príkladom trávenia voľného času je pitie vína a sledovanie seriálov, jej manžel je zarytý bežkár. Keď nie je na bežkách, tak ich v pivnici aspoň opravuje. Elin pri sledovaní sociálnych sietí požiada o priateľstvo jej životnú lásku z pred 30 rokov Bjørna. Ako sa to skončí? Nemusím ďalej hovoriť. A tak závislosť na alkohole nahradí inou, závislosťou na milencovi. Okrem seknutia s pitím je nevera pomohla aj inak. Zamlčané myšlienky sa začali vyplavovať na povrch, nefungujúce manželstvo bolo zrazu až príliš očividné. Nevera jej otvorila oči a urobila razantné rozhodnutie.
Niekoľkokrát som z chuti zasmiala, niekoľkokrát som mala slzy na krajíčku. Kniha zatína do živého a miestami otvára oči a nedovolí nám súdiť. Veľmi odporúčam.
"A co vy, kto ma u vas na starosti domace prace? Zda sa, ze jeden je vzdy sef a druhy mu pomaha. A mozno je aj dobre, ze jeden ma o vsetko prehlad," vyhlasila som, pretoze sa mi nechcelo rozvadzat, ze mam plne zuby toho, ze v nasom zivote zastavam funkciu sefdirigenta, sefkuchara, financneho riaditela a moderatora, ze ako sibnuta lokomotiva veziem pasaziera, co podriemkava v poslednom vozni.”
„O ľudskom správaní bolo napísaných veľa kníh. A môžem s čistým svedomím prehlásiť, že táto kniha môže stáť na polici vedľa každej z nich“. Milovníci Frasiera pochopili. O knihe Vzťahy a mýty sa dá povedať takmer to isté, až na rozdiel, že táto kniha by mala byť na polici úplne vpredu. Je zhrnutím tých najčastejších mýtov o láske a partnerstve. Vzťahy nie sú náročné, iba ľudia sú príliš leniví na to, aby im venovali dostatok času, pozornosti a niečo pre ne obetovali. Je to kontinuálny proces, na ktorom treba pracovať. Nečakajme ale, že nás vzťah spraví šťastnými. Môže k nám tomu dopomôcť, no šťastní musíme byť hlavne sami. Vzťahy sú komplikované, no sú k nezaplateniu. Nič ich nedokáže nahradiť. Ani ľudí, s ktorými ich prežívame. Ani virtuálnou realitou. Tak na nich pracujme a vráti sa nám to dvojnásobne.
Malinkatý kretén. To je expresívne pomenovanie psíka, resp. psíkov, ktorí patria práve čerstvo sa rozvádzajúcej Ele. Ona ich počuje a komunikuje s nimi, tak ako každý kto podľa jej slov „vie počúvať“. Ela aj ostatné postavy tak môžu reagovať na škótskych teriérov Andrýska či Ronyho a viesť s nimi debatu, pretože tieto psy sú vzdelané a hlavne sčítané. Mladší Rony chce vstúpiť do politiky a neustále sa vyhlasuje predsedom strany, poslancom alebo dokonca aj prezidentom.
Kniha sa zaoberá viacerými aspektami života ženy, ktorý nie je vôbec jednoduchý, hlavne ak máte povahu po Ele a žijete s jej psami, ktorí sú až nevkusne nevychovaní, hoci sa neustále hrajú na intelektuálov. Tiež odkazuje na politickú situáciu 90-tych rokov spojenú so vznikaním nových politických strán. Myšlienky Zdeny Frýbovej sú skôr kritikou danej doby a satirou vyjadrenou práve prostredníctvom komentárov a rozhovorov so psíkmi.
Myslím si, že keby autorka vynechala niektoré politické pasáže, tak by to knihe len prospelo. Avšak bola konsternovaná a chcela vyjadriť svoj nesúhlas so systémom.
Salinger označil Franny a Zooey ako novelu vypovedajúcu o túžbe po nájdení zmyslu života. Niekomu to bude pripadať nudné, príliš hlbokomyseľné, pokiaľ vás nebaví dumanie o živote, identite a vlastne o všetkom. Kniha je založená na zamyslení sa o tom, čo človek robí a prečo, než na príbehu samotnom. Mne osobne Salingerov spôsob písania veľmi sedí, no verím, že nie každému.
Dvadsaťročná študentka anglistiky Franny si z izby mŕtveho brata vypožičia knihu Pútnikova cesta rozprávajúcu o ruskom dedinčanovi, ktorý sa naučil zvláštnu metódu neustáleho modlenia. Potom upadá do depresie, prekoná nervové zrútenie a jej blízki sa jej snažia pomôcť. Obsahom knihy sú v podstate tri veľké rozhovory – medzi Franny a jej chlapcom Lanom, medzi jej bratom Zooeym a matkou Bessie a medzi súrodencami Franny a Zooeym.
Zdá mi akoby obe novely duchovne nadväzovali na putovanie v Kto chytá v žite. Akoby sa otázka ich osobného putovania preniesla na niečo staršie ja, najprv v osobe Holdena, potom Franny a nakoniec staršieho Zooeyho. Akoby každá z postáv ukazovala novú stránku toho istého problému – ako sa človek snaží nájsť, keď veci, ktoré poznal a vzťahy, ktoré chápal, prestanú dávať zmysel.
Absolútne bravúrne dielo. Hodnotím na 5/5.
Kniha o niekoľkoročnom pôsobení Ondreja Sokola ako autobusára v Nórsku, napísaná sarkasticky, s humorom mne tak veľmi blizkym, je oddychovka ako vyšitá. Počas čítania som sa niekoľkokrát z chuti nahlas zasmiala. Autorov čierny humor je skvelý. Jeho opisy bežného života ako autobusára, zájazdy Indov, každodenne prevážanie autobusu plného kričiacich deti, skúsenosti s migrantmi, krásne opisy prírody a mnoho iného sú naozaj skvelou voľbou.
Keď chce človek nemyslieť, prípade prísť na iné myšlienky, siahne po knihe. Teda aspoň ja. Žiaľ, v posledných týždňoch knihu do ruky beriem len veľmi sporadicky. Nedá sa mi sústrediť, nedá sa mi čítať dva riadky bez toho, aby mi hlava nelietala inde. No povedala som si, hoci netreba zatvárať oči a uši, treba žiť a myslieť, ak sa dá, na dobré veci.
Túto detektívku som čítala naozaj veľmi dlho, aspoň na moje pomery. Aj keď mám detektívky rada, táto bola spočiatku dosť pomalá, až ma miestami nudila. Rozprávanie bolo pomalé, vystlané mnohými odbočkami, ktoré sa však vo výsledku javia ako dôležité pre pochopenie všetkých vzťahov. Vraha neodhalíte ani na začiatku, ani v polovici knihy, a budete mať pocit, že tých, ktorí mali na vraždu pádny dôvod, je viac. Druha polovica ma už veľkí bavila. Určite siahnem aj po iných prípadoch inšpektora Bergmana.
„Slovutný pán prezident“ – týmto úctivým oslovením začínali listy so žiadosťami o udelenie výnimky spod protižidovských nariadení a zákonov adresované prezidentovi Dr. Jozefovi Tisovi. Boli to prepisy listov, v ktorých ľudia dúfali a prosili o to, na čo má mať právo každý. Právo na život. Tým, že boli židia, však toto právo stratili. V príbehoch sa dozvedáme osudy ľudí počas života spred vojnového slovenského štátu, o ich živote počas židovského kódexu plného ponižovania a strachu, čakanie na deportácie, opisy transportov, či život v koncentračných táboroch až po smrť. Pokračovanie príbehov daných osôb po vojne však nenachádzame. Asi všetci vieme prečo.
Obzvlášť silný je príbeh rodiny manželov a ich malého syna Martina, ktorí boli deportovaní z tábora do tábora, našťastie nešli hneď od plynovej komory, ale pracovali v táboroch v ukrutných podmienkach. Nakoniec sa náhodou ocitli v tom istom tábore, ani čo by o tom vedeli a stretli sa. Príbeh je vyrozprávaný vnučkou „malého“ Martina, ktorý jej starý otec vypovedal.
Je tu príbeh o arizátorovi, ktorý nehľadel na osud židov, ale na to, ako prepisom židovského majetku do jeho rúk príde k bohatstvu, no nakoniec sa tak nestalo a on sa cítil ukrivdený.
Najsilnejším bol posledný príbeh, manželov Daniela a Bohumily Kováčovcov, hrdinov našich dejín, ktorí boli natoľko odvážni a dobrí, že sa nebáli zapojiť do SNP, pomohli ukryť sa desiatkam slovenských židovských rodín, aj za cenu obrovského nebezpečia pre seba a ich rodiny.
“Tiso neurobil nič, aby zabránil deportáciam. Naopak, vo verejných vystúpeniach ich jednoznačne podporil a navyše zdôrazňoval, že tento proces, ako aj celé “riešenie” židovskej otázky, je v súlade s kresťanským učením.”
Táto kniha by sa mala stať povinným čítaním na všetkých školách bez ohľadu na zameranie. Je jedno, či je to gymnázium, či odborná škola. Každý jeden človek by mal poznať históriu a venovať jej počas štúdia rovnaký čas. Pretože ak to tak nebude, situácia sa Slovensku sa nezmení a do parlamentu sa budú aj naďalej dostávať individuá, ktoré hrdo na hrudi nosia meno a podobizeň nášho úctihodného slovutného ľudomila, jeho excelenciu a katolíckeho kňaza, Dr. Jozefa. Tisa.
"Takí istí ľudia ako vtedy - prenasledovaní Židia, bezcitní gardisti, vystrašení susedia, statoční záchrancovia, kolaboranti aj bojovníci za slobodu - žijú aj dnes. Tu a teraz. Medzi nami. Sme nimi my sami."
Nie som cieľovka motivačných kníh, ale táto sa mi celkom páčila. Je to akýmsi stručným návodom ako nájsť sám seba a práve zmenou svojho zmýšľania nájsť častokrát hľadané šťastie. To býva niekedy priamo pred nami, len naším negatívnym postojom, neustálym premýšľaním a hľadajúcim niečo, ho nevidíme.
Smutná a neuveriteľne obsahovo zaujímavá kniha pre ľudí, ktorých zaujíma psychológia a ľudská myseľ.
13 na prvý pohľad samostatných poviedok, ktoré sa však prelínajú v jednom bode. Olive Kitteridgeová. Táto staršia, pre väčšinu otravná a nepríjemná pani, do príbehov vstupuje buď priamo alebo nepriamo. Príbehy sú popretkávané najmä témou ťažoby života. Tú spôsobilo detstvo, výchova, nedostatočná komunikácia, tvrdohlavosť a neochota odpúšťať, nenaplnená láska, nevera a mnohé iné. Olive niekomu môže liezť na nervy. Nakoniec aj mne samej sa začiatok knihy preluskával veľmi ťažko. No je to príbeh o žene z mäsa a kostí, nedokonalej, s chybami, ako každý z nás. A tak som ju začala mať rada. Lebo aj ona je smutná, urazená, domýšľavá, nepochopená, nepríjemná.
Spisovateľka Elizabeth Strout získala za tuto knihu Pulitzerovu cenu.
Príbeh o morálke, o plnení sľubov, o pomáhaní, o beznádeji a mnohom inom. Cecília, onkologická pacientka sa spozná s doktorkou žijúcou v Miláne, podstupuje liečbu a stávajú sa z nich priateľky. Doktorka sa ju celý čas snaží podporovať, nie však milosrdne, ale racionálne a úprimne. Uvedomuje si, čo znamená trpieť smrteľnou chorobou a úzkosťami smrti. Chápe, že takíto pacienti nechcú lži a pretvárku, chcú žiť svoj život naplno, ako predtým. Prajú si , aby na nich okolie nenazeralo ako na chorých, milosrdne, so zármutkom alebo im odpočítaval dni do konca. Niekedy však ani dobro druhých nestačí, aby sme sa nedali na zlé chodníčky. Cecília podľahne zákernosti čarodejníc , ktoré parazitujú na zúfalých a bezbranných ľuďoch. Všadeprítomným je súcit, aj vo forme nedodržaného sľubu, pretože obe svoje sľuby porušili.
Autorka vyhlásila, že sa snažila nevyliečiteľne chorého pacienta vymaniť spod všeobecného vnímania ako človeka, ktorý už nemá žiadnu možnosť žiť svoj príbeh, byť súčasťou príbehu, ale len zomrieť. Rovnako sa vyjadrila, že nesie autobiografické prvky.
Nádherná, jedným slovom nádherná kniha.
Zraňujúca láska je moja prvotina od slávnej autorky Neapolskej ságy. Zo začiatku som sa strácala v jednotlivých rovinách, veľmi som hlavnej hrdinke nerozumela a bojovala som s tým, že knihu nedočítam. Po polovici sa to ale to zlomilo a nakoniec som veľmi spokojná.
Hlavná postava Delia analyzuje svoj zložitý vzťah so svojou matkou Améliou. Hlavná hrdinka sa po matkinej smrti snaží rekonštruovať nejasné spomienky z detstva, rozpliesť zložité rodinné vzťahy a zmieriť sa so svojou minulosťou. Smrť matky je záhadou, nie je totiž jasné, či išlo o nešťastnú náhodu, samovraždu alebo cudzie zavinenie.
Delia sa vracia do rodnej Neapola, aby vypratala matkin byt. Prechádza známymi miestami, ktoré v nej prebúdzajú spomienky na minulosť, na dobu, keď ako dievčatko pozorovalo záhadný a nepochopiteľný svet dospelých. Reálne zážitky jej vtedy splývali s predstavami vyvolanými bujnou detskou fantáziou. Aj teraz, po mnohých rokoch, nedokáže úplne ostro rozoznať hranicu medzi skutočnosťou a snom, medzi tým, čo sa naozaj stalo a čo sa mohlo stať. Dalia si postupne začína skladať, čo bolo príčinou a čo následkom, čo spôsobilo, že až do poslednej chvíľa nedokázala svojej matke porozumieť. Až vďaka tejto neplánovanej ceste do minulosti aj vlastného podvedomia dokáže prijať, čo si roky odmietala pripustiť. A môže sa konečne zmieriť sama so sebou.
Pojmom Šeptuchy sa označovali ženy zaklínačky, ľudové liečiteľky, vedmy, ku ktorým sa ľudia často utiekali o pomoc so svojimi trápeniami a boliestkami. Ženy, ktoré stáročia vedeli liečiť, hojiť, privolávať lásku a niekedy aj škodiť. V tomto príbehu stoja skôr v pozadí, ale sú jeho neodmysliteľnou súčasťou. Útržkovité rozprávanie o bežnom živote, dospievaní, vzťahoch, láske, ale hlavne smrti, ktorá je tu všadeprítomná, aj keď dobre ukrytá v tajomných hmlách a lesoch regiónu Podlasie medzi Poľskom a Bieloruskom. Hĺbavý príbeh rozprávačky príbehu Agáty a jej priateľky Doroty, hrobárovej dcéry, ktorá sa denno-denne stretáva so smrťou a je označovaná za čudáčku, pretože sa údajne vie rozprávať s mŕtvymi. Autorka na pozadí priateľstva dvoch dievčat spája staré tradície, folklór a pohanstvo v kontraste s modernou dobou situovanou na prahu nového milénia. Životy dievčat sú úzko spojené s dodržovaním kresťanským a pohanských tradícií, povier, mágie a rituálov na jednej strane, no na druhej strane sa im otvára svet, ktorý dovtedy čítali len v Bravíčku, alebo videli v telenovele s Nataliou Oreiro, čo Esmeraldou.
Atmosféra knihy bola fantastická. Ponurá, melancholická, temná. Kniha nie je o šeptuchách, ale o živote samotnom. Nesúca prvky magického realizmu, čo je to, po čom prahne moje srde.
Nebude mi chýbať táto zem, budeš mi chýbať Ty.
Väčšinou nám zostávajú mŕtvi, ktorí nám zostali už ako živí. Ľudia, pre ktorých by sme umreli, obvykle odídu. My kvôli tomu nezomrieme. A nakoniec umrieme s niekým, pre ktorého sa nám umierať síce vôbec nechcelo, ale žiť sme spolu nejako zvládli.
Vždy sa nájde čosi, čomu sme schopní veriť až do úplného konca. Preto ľudia chodili za šeptuchami. Hovorilo sa, keď všetko zlyhalo. Bolo to akési ospravedlnenie samých pred sebou a obhájenie si základného práva na zázraky, ktoré sme si mohli vložiť v samoške do košíka.
"Vane boli vždy úkrytom, to sme mali s Dorotou spoločné. Nikde sme sa necítili bezpečnejšie ako vo vani s vodou. Človek je nahý, a zároveň má pocit, že najmenej zraniteľný, že tam ho nikto nenájde. Kúpeľňový paradox."
"Každý si nesieme vlastnú jar aj zimu, niekedy trvá zima nepomerne dlhšie a myslíme si, že sa nikdy neskončí."
"Viem, čo ma naučila mama: že nemáme robiť druhým, čo nechceme, aby oni robili nám. To je spravodlivosť. Konanie nerešpektujúce tento princíp je neospravedlniteľné."
Prečo si teda dávame nálepky ako tučná, ťažká váha, či tučibomba? Takými prívlastkami Mariu Luisu volala jej mama, priateľ, spolužiaci. Ako sa dá s takým niečím vysporiadať a dospieť vo vyrovnanú osobu? Učia nás sebaláske, no dá sa to vôbec? Autorka mieša časové línie cez detstvo, dekolonializmus, študentský život, prvú lásku, sex až po dospelosť. Každé životné obdobie malo ale čosi spoločné. Je to seba-akceptácia, samota a hlad. A nie len doslovný hlad po chlebe, ktorý tak milovala. Hlad po deťoch, ktoré nemohla mať, hlad po láske ktorá ju neakceptovala. A pritom toho veľa nechcela. Len partnera, ktorý na nej vidí to, čo je očiam neviditeľné. Hlavná hrdinka je inteligentná, vzdelaná a vyrovnaná, no neustála šikana a upozorňovanie okolia na jej vzhľad má negatívny dopad na celý jej život. Dá si vyoperovať časť žalúdka, no po schudnutí a fyzickej zmene stojac pred zrkadlom sa zamýšľa, či to naozaj bolo to, čo chcela. Urobí ma fyzická krása šťastnou?
Napriek ťažkej téme je kniha plná optimizmu a humoru. Nesie autobiografické prvky portugalskej autorky Isabely Figueiredo. Kniha stojí na historickom pozadí dekolonizácie Mozambiku, ako jej rodnej hrudy a odchod s rodinou do Portugalska. Odporúčam prečítať všetkým.
Táto izba sa nedá zjesť.
Od tejto knihy sa nedá odtrhnúť.
Po vydaní bolo túto knihu chvíľami ťažké zohnať, nakoľko vyvolala veľký rozruch na slovenskej literárnej scéne.
Ostane Vám po nej trpká pachuť v ústach, sediac a hladiac do steny, premýšľajúc o každom slove.
Téma vztahu 12 ročného dievčaťa s jej 50 ročným učiteľom je kontroverzná, zážitok upevňuje najmä fakt, že nám mladučká autorka rozpráva svoju životnú skúsenosť. Motív izby ako intímneho priestoru a štýl písania tak mladej autorky len dokazuje, aká je talentovaná.
Text je sureálny, strohý, krátky, vulgárny, no plný básnických prvkov. Niekedy je len veta na celej strane. A aj cez to cítite ten krik, to volanie. Absolútne fenomenálne.
Málokto vie preniknúť tak hlboko pod kožu témou lásky a utrpenia ako práve Francois Saganová. Pred pár mesiacmi som natrafila na jej tri diela - Dobrý deň smútok, Máte rada Brahmsa a Akýsi úsmev.
Keď som dočítala Dobrý deň smútok, bola som nadšená a ešte dlho som na ňou premýšľala. Egoistická Cecile sa nevie zmieriť s tým, že srdce jej otca patrí novej žene. Následkami svojho konania dôjde k tragédii, pri ktorej uz nejde vrátiť čas.
Máte rada Brahmsa ma zaujala ešte viac. Opisuje milostný trojuholník medzi Paulou, jej priateľom Rogerom a mladým Simonom. Ten sa vášnivo zamiluje do rokmi nepovšimnutej Pauly. Tá sa ocitá pred vážnou dilemou či ostat v mŕtvom vzťahu s mužom, ktorý ju celý čas podvádza a neváži si ju, alebo podľahne kúzlu o 14 rokov mladšiemu chlapcovi, ktorý jej dá všetko po čom kedy túžila? Ľudia zo zvyku a sentimentu často ostávajú v destrukčných vzťahoch plných lži, nie je to tomu ani v tomto prípade. Záver ma dostal, čakala som že dotyčná dostane rozum, no vyjazdené koľaje sú zrejme ľahšou cestou. “A Vás obviňujem, že ste nesplnili povinnosť ľudskej bytosti, že ste prepásliu lásku, že ste zanedbali povinnosť byt stastna, že ste sa uspokojili s nahradou, že ste biedne zivorili a vzdali sa. Mali ste byt odsúdená na smrť, budete odsúdená samotou.”
Obe knihy majú spoločný znak. Obe melancholicky popisujú vzťahové rozkoly a poukazujú na deštrukčné formy lasky slobodomyseľnosť a premenlivosť ľudských citov.
Z tejto trojice mi ostáva už len Akýsi úsmev. V roku 2019 však vyšiel po 15rokoch od smrti autorky jej nový román Temné zákutia srdca.
Pstruholov v Amerike rozhodne nie je kniha pre každého. Možno na prvý pohľad nedáva zmysel, je absurdná, nejednoznačná a útržkovitá. No na druhé čítanie sa rozjasnieva a odkazuje na túžbu po slobode sprevádzanou nostalgiou za skutočnými hodnotami. Richard Brautigan hľadal jeho ideály života v prírode, no keď sa doba v 60tych rokoch minulého storočia zmenila, hľadanie končilo vo frustrácii.
Mŕtve duše je kritikou feudálnej spoločnosti poukazujúc na praktiky vyšších kruhov cez podlizovanie, klamstvá, lži, alkoholizmus, gamblérstvo, či ambície zbohatnúť . Hlavný antihrdina Čičikov vrámci svojho „podnikateľského plánu“ začne skupovať mŕtve duše nevoľníkov, za ktorých by ich majitelia mali až do nasledovného sčítania ľudu platiť dane. Ak by sa dostal k väčšiemu počtu nevoľníkov, podľa vtedajšieho práva mohol žiadať o pridelenie pôdy zadarmo v málo obývaných oblastiach Ruska, a za mužikov, zaznamenaných v úradných listinách ako živých, by dostal peniaze, za ktoré by si zaobstaral statok.
Kniha mala 3 časti, no zachovala sa len 1 a ½. Autor pred svojou smrťou kvôli svojím psychickým problémom značnú časť svojho diela spálil, pričom sa z 2.časti zachovala len polovica. To je veľká škola. Chcel sa priblížil Danteho Božskej komédie, kedy sa hlavný hrdina cez peklo dostane do očistca a následne do raja. V druhej časti naozaj vidíme akýsi Čičikov prerod a objavenie nových, kladných postáv, ktorých v tejto knihe je naozaj pramálo.
Kniha napísaná v 1842, no s obrovským odkazom do dnešných dní.