zuzulique
komentáře u knih
Tiché roky
Alena Mornštajnová
Požičiam si jednu vetu z recenzie, ktorú som čítala nedávno a úplne sa s ňou stotožňujem: "Mít talent lehce psát – dar i prokletí…"
Musím povedať, že som v rozpakoch. Očakávanie boli veľké, no neboli naplnené. Síce sa mi páčilo, že Mornštajnová opustila tie "rozmachlé" príbehy s desiatkami postáv a la Hotýlek a Slepá mapa a napísala komornú "drámu," no mala som pocit, že som niečo podobné čítala už niekoľkokrát. Motív mlčania a neporozumenia je taká bežná vec v živote každého človeka, neexistuje snáď nikto z nás, kto by sa s niekým vo svojom okolí (aj veľmi blízkom) nerozprával, resp. ho nejakým spôsobom ignoroval, aj dobrovoľne. A naše rodinné vzťahy nie sú ani zďaleka ružové a mohli by sme o nich napísať podobné "drámy."
Čítalo sa to výborne, ľahko, možno až príliš. Miestami som skĺzala k rýchlemu čítaniu, čo vôbec nie je dobré znamenie. Prvá polovica románu ma bavila viac, druhá, predvídateľná, už menej. Ani záver neohúril, i keď som čakala, že aspoň ten mi vytrie zrak.
Dávam 4* iba preto, že som dala Hotýlku a Slepej mape 3* a Tiché roky považujem za lepší román.
Město a psi
Mario Vargas Llosa
Čítať takúto knihu je pre mňa vždy zážitkom. Keď človek číta veľa jednu knihu za druhou, vždy ho poteší, keď sa mu dostane do rúk niečo, s čím sa ešte nestretol. O tejto knihe to platí v celom svojom rozsahu. Výborná téma, spracovanie, striedanie časových rovín, rozprávačov, hranie sa s pozornosťou čitateľa, skladanie nikdy nekončiaceho puzzle a pôsobivý záver.
Bolo mi ľúto, keď som čítala epilóg a lúčila sa s týmto skvostom, ktorý je prvotinou nositeľa Nobelovej ceny. Mala som tú česť vidieť ho pred pár dňami v Prahe na Svete kníh, bol to takisto nezabudnuteľný zážitok.
Slepá mapa
Alena Mornštajnová
Uf, tak toto príliš nevyšlo.
Nerada porovnávam, ale keď si spomeniem na Hanu, tak som po dočítaní mala zimomriavky a za sebou úžasný čitateľský zážitok, tuto to bola záplava postáv s nie veľmi zaujímavými príbehmi, snáď až priveľmi vykonštruovanými a nielen miestami to bolo veľmi silené. Chýbala výraznejšia pointa. Vidno, že s Hanou sa autorka výrazne posunula a už je úplne inde.
Ako dovolenkové oddychové čítanie ok, ale od knihy očakávam v mojom čitateľskom leveli niečo viac...Toto by som označila slovami "trošku slabé a priemerné," nie sú aj tie 3* veľa?! Ale dobre, za prvú tretinu knihy...potom už som to chcela iba dočítať.
Uvidíme ako obstojí Hotýlek, ale trochu sa toho začínam báť.
Muž spí
Sibylle Berg
Velmi smutna a pravdiva kniha, plna postrehov, ktore zasiahnu "priamo do cierneho." Neda sa citat rychlo, neda sa citat ako pribeh a ocakavat dejove zvraty, no da sa citat ako biblia osamelych ludi v tomto svete, plna bolesti, sklamania, otazok, nenaplnenosti zivota, so svetielkom nadeje niekde daleko v uzadi...Tak trochu aj o mne, o teba, o nás...
"Existuje vetsi vtip nez clovek sam? My, emocionalni kriplove zabaleni do odpudivych obalu, bezmocne vystaveni svetu, smecce, pocasi, vyssim silam, se potacime bytim, ktere co do smesnosti nema obdoby. Vsechny nase vyznamne pokusy porozumet svetu, stat se charakternimi, poctivymi osobami, hromadit majetek, zachranit zivotni prostredi, ziskat doktorske tituly, konci podelanymi plinkami v domove duchodcu.
Budoucnost bude lepsi, bez AIDS a s naramne funkcnimi protezami, bez skodlivin a s plinkami, ktere se neobnosi. Lidi v budoucnu mozna budou zit az sto dvacet let. Jak uchvatna predstava, a prece jen, jakou cast z tak dlouheho casoveho useku si clovek muze vedome vychutnat? Kolik opravdu dobrych chvil?"
"Trvat na svem vypovida o velke mire dusevni lenosti."
"Je to vsechno nahoda. Clovek si nic nemuze zaslouzit, dobre chovani nezarucuje dlouhy zivot, neexistuje spravedlnost ani rozum, nevladne bozsky rad sveta nebo po cem to porad touzime, abychom sa necitili ztraceni. Ve vterine muze byt vsemu konec, nebo jeste hur: vsechno muze presne takhle pokracovat."
Chlapec v pásikavom pyžame
John Boyne
Táto kniha patrí do kategórie "young adult" no dostala sa mi do rúk oveľa neskôr :-) Napriek tomu, že som už mám tento vek dávno za sebou, musím podotknúť, že celkom závidím dnešným tínedžerom, ktorým sa táto kniha dostane do rúk. Budú mať z nej určite ešte o kúsok väčší pôžitok ako ja, dospelá osoba.
Autor sa veľmi dobre vysporiadal s témou holocaustu, dokázal ju ideálne stvárniť pre detského čitateľa. Napriek tomu, že je všetko vyjadrené implicitne, neubránite sa zimomriavkam. Na margo reálnosti/nereálnosti, polemizovať o takomto niečom v literatúre mi príde úplne scestné. Literatúra vždy bola a bude fikcia, aj tá, ktorá má trebárs autobiografické črty.
Lovci hlav
Jo Nesbø
Keď som knihu začala čítať a postupne som sa prepracovala asi na stranu č. 100, stále som sa pýtala sama seba, čím tento autor zaujal toľké masy, veď tam sa nič nedialo (?!)...pre mňa to bola nevýslovná nuda a celý čas som myslela na Agathu Christie, že hocijaký jej román by ma upútal viac. Celkovo som chcela hodnotiť dvomi *, ale za tých posledných pár strán pridávam tretiu. Možno skúsim ešte inú knihu, snáď to bol "iba" zlý výber bestselleru, ktorý bol dokonca sfilmovaný...
Brooklyn
Colm Tóibín
Nemyslím si, že kniha Brooklyn by bola nejakým literárny skvostom. Pokiaľ nejdete pri čítaní iba po obsahu, tak sa nedočkáte úplnej spokojnosti. Označila by som ju skôr za kvalitné odpočinkové čítanie, v ktorom ide predovšetkým o dej, žiadne literárne, myšlienkové, či umelecké invencie v knihe nehľadajte.
Príbeh Eilis je napriek tomu pútavý a určite budete chcieť vedieť ako sa celý príbeh skončí. Mňa zaujalo to, že sa odohráva v 50tych rokoch 20.storočia a že som sa dozvedela niečo málo o sťahovaní sa Írov a Talianov za prácou do Ameriky. História mi nikdy neprišla zaujímavá a skôr ma čísla a historické udalosti nudili, ale takto v beletrii tomu prichádzam postupne na chuť a užitočné sa spája so "zábavným." Potešilo ma, že kniha nemala výslovne pozitívny záver, i keď sa k nemu nevyhnutne schyľovalo.
Celkovo by som povedala, že čítanie neľutujem, ale prežila by som, ak by som sa ku knihe nedostala, nakoľko chcem od knihy trochu viac ako len dobrý dej...
Anjelská hra
Carlos Ruiz Zafón
Slabota...Nebudem tu porovnávať Anjelskú hru a Tieň vetra, porovnávala by som totiž neporovnateľné, postavím sa k AH ako k samostatnej knihe, ktorá ma trochu nudila. Spočiatku autor sľuboval slušný príbeh, črtala sa zaujímavá zápletka, tajomný dej. Prečítate sto strán, poviete si fajn, ešte možno aj ďalších 200 a stále ste trpezliví...a potom som sa začala vskutku nudiť a čakala som, kým sa všetko skončí a ešte aj ten záver nič prevratné nepriniesol. Boli časti, ktoré sa mi páčili a čítala som ich s radosťou, no ako tu niekto nižšie napísal, rozsah knihy je prehnaný, kopec hluchých miest, predvídateľné klišé, pomiešaný thriller s romantikou, meditovaním...Žiadne hlboké dojmy vo mne táto kniha nezanechala a 2x by som ju zrejme nečítala, ale takých kníh je v mojom prípade skutočne málo. Napriek tomu Marinu a Zajatca určite časom skúsim :-)
Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy)
Pavol Rankov
Ako je napísané v príspevku podo mnou, určite tento autor patrí medzi aktuálnu TOP spomedzi slovenských spisovateľov, ktorí nepíšu bláboly...Cieľom väčšiny autorov je dnes šokovať, táto kniha tiež šokuje, ale niečím, čo sa skutočne stalo, či mohlo stať a dokonca sa môže stať opäť. Zaujímavý pohľad na tému, o ktorej bolo napísané množstvo kníh, no veľmi originálne, prostredníctvom troch hlavných postáv-kamarátov, napriek národnostným a náboženským rozdielom, ktoré skutočné priateľstvo nerobí...
Prvá 1/2kniha je pútavejšia, v tej druhej trošku autor zaostáva v nasadenom tempe, ale celkovo výborné čítanie.
Démon alkohol
Jack London
Pokiaľ ste čítali Martina Edena a knihu zbožňujete ako ja, určite nevynechajte ani knihu Démon alkohol. Obdivuje Jacka, že dokázal tak fascinujúco písať o vlastnej závislosti, ktorá sa ho držala zubami-nechtami od mladosti až po starobu...
„Nesmíme však zapomínat, že Démon alkohol dovede měnit svou podobu. Právě tak jako ke slabým a vyčerpaným obrací se i k těm, kdo hýří silou a mají přemíru životnosti, anebo naopak k těm, kdo se nudí a zahálejí. Vezme si pod paží kohokoli, ať je v jakékoli náladě. Síť přeludů dovede rozprostřít nad každým člověkem. Za uhasínajíci světlo dá nové, za holou skutečnost dá pozlátko iluze a nakonec oklame každého, kdo si s ním zadá.“
Všetko, čo nás spája: Príbeh slovenskej Vietnamky
Kvet Nguyen (p)
Priala by som tejto knihe, aby si ju prečítalo čo najviac ľudí. Aby aspoň na chvíľu vyšli zo svojej zaprdenej bubliny a objavili slovo empatia. Aby sa prestali báť rozmanitosti. Aby si prečítali, ako sa tu žije cudzincom.
Rozmanitosť je dobrá, rozmanitosť nás obohacuje, rozširuje obzory, robí nás otvorenejšími, nie naopak.
"Na to, aby sme dosiahli zmenu, musíme nielen pohnúť nielen naším politickým spoločenstvom, ale musíme učiť seba aj iných empatii. Musíme rozprávať svoje príbehy, aby ich videli, počuli a čítali aj iní. Aby im uverili. Záplava smutných a tragických príbehov, ktorými sú zaplnené médiá, nás síce otupuje a empatia sa vytráca, ale možno je to len preto, že sa nesnažíme nájsť nové vizuálne metódy, ako rozprávať príbehy inak."
Jednoho krásného dne
Šemi Zarhin
Meir Šalev by sa zhora určite usmieval blahom, keby si prečítal túto knihu. Milujem izraelskú literatúru a jej rozprávačov, nemajú vo svete príbehov žiadnu konkurenciu. Šemi Zarhin, veľmi rada vás spoznávam a hlboko sa skláňam pred vaším majstrovstvom.
Už dlho som nečítal príbeh, od ktorého som sa nemohla odtrhnúť a zároveň som si jeho stránky šetrila, aby som s postavami mohla zostať čo najdlhšie.
Na pozadí "veľkých dejín" sa odohrávajú dejiny osobné, plné smútku, vôní, tajomstiev a lásky, nielen tej partnerskej, ale všetkých jej podôb, predovšetkým súrodeneckej.
Autor postavil do popredia Šlomiho, no všetkým postavám okolo neho vtisol podobu jedinečnosti, žiadna nie je obyčajná, žiadny mikropríbeh ktorejkoľvek z postáv nie je zbytočný či nudný.
Román vyrozprávaný podmanivým jazykom, veľmi vhodný na booklubové diakusie, otvára mnohé morálne dilemy a zasieva množstvo otázok, na ktoré nemusíte nájsť odpoveď.
Román par excellence "se vším všudy," ktorý si zaslúži oveľa väčsiu pozornosť akej sa mu dostáva.
Čítajte s otvorenou mysľou a dušou, vychutnávajte po malých dúškoch, inak hrozí, že vám zabehne.
Načať čokoľvek po tejto knihe bude celkom výzva. Stále sa mi totiž v hlave prechádzajú postavy z Tiberiady...
Vnučka pana Linha
Philippe Claudel
Asi to vyznie pateticky keď poviem, že táto kniha je jeden z najkrajších príbehov o priateľstve aký som kedy čítala. No a čo. Je to tak.
Pán Linh opúšťa svoju vlasť, v ktorej sa odohráva vojenský konflikt (miesta nie sú priamo pomenované, ale môžeme si domyslieť) a vydáva sa na cestu do Európy, aby sebe a vnučke, ktorá prišla o oboch rodičov, našiel nový domov. Nikde sa necíti dobre a všetko mu príde cudzie a chladné, no jedného dňa sa vyberie na prechádzku a spoznáva pána Barka. Napriek tomu, že nehovoria rovnakou rečou, vytvorí sa medzi nimi zvláštne puto a vzájomná spoločnosť ich upokojuje a nápĺňa ich pocitom istoty.
Príbeh o tom, že slová nie sú potrebné na to, aby sme si porozumeli, príbeh o smútku, nádeji, vzájomnom akceptovaní a tak trochu viere v zázraky.
Na prvý pohľad zaujme nezvyčajným jazykom, ktorý dokonale vystihuje atmosféru, na druhý obsahom, aj keď frfloši budú pochybovať o nedôveryhodnosti zápletky. Celý čas to máte pred očami, celý čas si hovoríte, že tá či oná situácia je zvláštna, celý čas sa vám neustále niečo nezdá a samotný záver vám možno vyrazí dych…
Veľká dávka emócií ukrytých v jednoduchom, no hlbokom príbehu, ktorý ma trochu prevalcoval.
Děti nade vše
Delphine de Vigan
Sociálne siete. Youtube. Internetové svety. Svet neobmedzených možností sa premenil na peklo na zemi.
Posledné dva roky neboli/nie sú len skúškou pre našu krehkú psychiku, ale preverili predovšetkým naše vzťahy. Ak už to neurobila korona doba, tak udalosti posledných týždňov sa postarali o všetko. Nikdy som nebola sklamaná z ľudí tak ako teraz, často z takých, o ktorých som si myslela iba to dobré. Z ľudí sa stali hyeny, čo pľujú okolo seba jedovaté sliny ako frustráciu svojej nespokojnosti s vlastným životom, vyvršujú na druhých. V záujme vlastného psychického zdravia, som si zasa vymazala aplikaciu FB zo svojho mobilu.
Aby som nebola iba negatívna, FB a knižným webom vďačím za vznik úžasnej knižnej komunity, ktorá je prítomná v mojom živote den čo deň. Všetci títo ľudia (oni vedia, ktorí to sú) ma inšpirujú, obohacujú, otváraju mi nové obzory a posúvajú ma vpred, učia ma sebaprijatiu, tolerancii a empatii, vďaka nim nestagnujem a nezatvdrzujem sa.
Odvrátenú tvár tohto sveta nám ukazuje i Delphine de Vigan vo svojej najnovšej knihe. Nestráni sa vyjadriť svoj názor na prítomnosť a ukazovanie detí v nebezpečnom virtuálnom prostredí. Ako vždy trefne, nezveličuje, neprikrášľuje, nehodnotí. Píše o blízkej budúcnosti a veľmi sa ňou nevzďaľuje od súčasnej reality.
Sběratel sněhu
Jan Štifter
Sběratel sněhu je poslednou knihou, ktorú som čítala v roku 2021 a musím povedať, že českí autori a české autorky sú pre mňa takmer vždy trefa do čierneho. Nebolo to inak ani v tomto prípade. Ján Štifter napísal zaujímavo vystavaný príbeh o troch (vlastne dvoch) kamarátoch, poprepletaný príbehami ďalších postáv naprieč niekoľkých desaťročí, do ktorého zakomponoval prvky magického realizmu a vytvoril pôsobivé puzzle. Toto všetko prudko môžem! Teším sa na ďalšie autorove knižky.
Ptačí domek
Eva Meijer
Veľmi krásna knižka plná nevšedných obrazov, ktorá zanechá na duši príjemné pocity. Najviac sa mi páčili "scénky" s trénovaním a správaním sa vtáčikov, tie boli pôsobivé a osviežujúce.
Noc nic nezadrží
Delphine de Vigan
Pre niektorých z nepochopiteľných dôvodov najslabšia kniha od autorky, pre mna najlepšia, a to som prečítala doteraz všetko, čo od nej u nás vyšlo. Táto kniha je východiskom pre všetky ostatné autorkine knihy, v ktorých rozvíja mnohé motívy práve zo svojej prvotiny. Hlboko sa klaniam pred De Vigan a obdivujem ju, že po všetkom, čo prežila (nielen so svojou matkou) zostala kompletná a nepoznačilo ju to oveľa viac. Ale ktovie, čas ukáže. Neviem sa dočkať ďalšieho prekladu!
Jak jsme v Teheránu četly Lolitu
Azar Nafisi
"Uplynul celý rok, než jsem se znovu vrátila k myšlence napsání této knihy, a další, než jsem se odhodlala chopit pera, jak se říká, a začít psát o Austenové a Nabokovovi a těch, které jejich díla četly a společně se mnou prožívaly.
Táto kniha zrejme nebude pre každého, nie je to totiž klasická beletria. Ako hovorí podnázov, ide o knihy a spomienky. Doslova a dopísmena. Kniha ležala dlhé roky a čala na svoj čítací čas, ktorý dozrel a prišiel a nastalo očarenie, ktoré som ani nečakala.
Je rozdelená na viaceré časti, v ktorých sa venuje rôznym autorom a dielam, no nie je to kniha iba o literatúre. Profesorka literatúry fascinujúcim spôsobom ukazuje ako sa úzko je prepojený život skutočný a ten v knihách, dokonca aj tých klasických. Prináša zaujímavé pohľady na niektoré romány, ktoré dodnes v čitateľoch vzbudzujú rozpaky, medzi inými aj na Lolitu. Takto nejako som si vždy prestavovala učenie literatúry.
Irán v rokoch 80-90, opisované situácie a udalosti v spoločnosti, ktoré si len sotva vieme predstaviť a pochopiť, spomienky na svoje žiačky a svojich priateľov (skutočné mená môže uvádzať iba pri tých,ktorí sú po smrti!), ktorí jej hlboko uviazli v srdci a ktorí si našli cestu ku knihách aj v ťažkých časoch a dokonca ovplyvnili ich budúcnosť. Autorka hovorí, že hádanie sa so študentmi kvôli spisovateľom patrí k jej najkrajším spomienkam, akoby to ich písanie predstavovalo otázku života a smrti.
Nejde o strhujúci príbeh, ani sa tak nečíta, veľa som premýšľala nad jednotlivými stranami. Osvedčilo sa mi dávkovanie 20-30 strán :) Nie som teda žiadny plačko, ale táto kniha mi dala zabrať :)
"Žili jsme ve společnosti, která popírala, že by literární díla mohla mít nějakou hodnotu, a uznávala je jen jako služky čehosi naléhavějšího - zejména ideologie. V naší zemi se všechno, i ty nejsoukromnější činy a gesta, vykládalo politicky. Barva mého šátku nebo otcovy kravaty byla symbolem západní dekadence a imperialistických sklonů. Mužská tvář bez vousů, vzájemné podání ruky mezi příslušníkmi opačného pohlaví, potlesk nebo pískání na veřejných shromážděních, to všechno bylo označováno za napodobování Západu a tudíž dekadentní, součást imperialistického spiknutí s cílem svrhnout naši civilizaci a kulturu."
"Islámská republika nás uvrhla zpátky do časů Jane Austenové. Buďtež požehnána předem domluvená manželství! Dnes se dívky vdávají buď proto, že je k tomu donutí příbuzní, nebo aby získaly zelenou kartu, případně finanční zabezpečení, anebo kvůli sexu - lidé uzavírají sňatky z nejrůznejších důvodů, ale jen zřídka z lásky."
"Byly jsme nešťastné. Srovnávaly jsme svou situaci a své schopnosti s tím, čo všechno bychom mohly mít, a nijak nás neutěšovalo, že miliony jiných jsou na tom ještě hůr než my. Proč bychom měly být šťastnější nebo spokojnější při pomyšlení, že někdo jiný je nešťastný?"
Matky a kamionisti
Ivana Dobrakovová
Minulý rok som bola na besede ku knihe a spomínam si ako Dado Nagy hovoril Ivane Dobrakovovej, že tie jej hrdinky nie sú tak úplne v poriadku a ona ho zahriakla, že podľa nej sú úplne normálne :) Ako sa to vezme. Verím tomu, že medzi nami je kopec takých žien, ktoré sa správajú Ivana, Olivia, Lara či Veronika alebo ich matky, resp. s nimi majú niečo spoločné. Normálnosť môžete označiť za relatívnu a pripomenúť si, že za normálnych môžeme považovať iba tých, ktorých osobne nepoznáme.
Komplikované vzťahy matiek a ich dcér unášané v nekončiacom prúde slov, ma v podstate bavili.
Jediné, čo mi prekážalo, je vizuálne spracovanie, zlý font a príliš husté riadkovanie, sadzba ako taká. Pokojne mohla mať aj o pár desiatok strán viac.
Jemná lhostejnost světa
Peter Stamm
Kniha z kategórie "nič neočakávaš a dostaneš oveľa viac." Útly román ponúka široké spektrum otázok, ktorý mi stále znejú v hlave...Existuje nejaká realita alebo si ju iba nahovárame? Dokáže posadnutosť literatúrou strieť hranicu medzi fikciou a skutočnosťou až tak, že sa život stane literatúrou a literatúra životom?
50tnik Christoph rozpráva na prechádzke o 20 rokov mladšej Lene svoj životný príbeh lásky k žene, ktorú mu pripomína. Postupne vyplýva, že sa nielen podobajú fyzicky, no ich príbehy sú s menšími odchýlkami identické. Môžu existovať rovnaké životy iba o 20 rokov posunuté? Je život každého z nás originálom alebo len opakovaným vzorcom po celé veky? Sme svojím strojcom alebo si to iba namýšľame? Tieto a ďalšie znepokojivé otázky si kladú postavy príbehu a budete si ich dávať spolu s nimi.
Pokojná jednohubka, ktorá neponúka strhujúci príbeh je skôr o pocitoch a zamyslení sa.
"Nechci vůbec vědet, co mi budoucnost přinese, ale líbí se mi představa, že je už daná, že všechno, co se mi přihodí, už jednou potkalo někoho jiného, že to má souvislost a dává to smysl. Jako by můj život byl příběh. Myslím, že právě tohle jsem měla vždycky ráda na knižkách. Že jsou neměnné. Člověk je vůbec nemusí číst. Stačí je vlastnit, vzít do ruky a vědet, že zůstanou takové, jaké jsou."
