adorjas komentáře u knih
Po ódach iných knihomoľov, som čakala trošku viac vzhľadom na to, že filmové spracovanie bolo dlhé roky mojím obľúbeným. Tu som dostala viacmenej takú oddychovku-víkendovku. Čítalo sa to ľahko, postavy trošku čiernobiele (len upresňujem, že nie kvôli farbe pokožky;) a tak.
Kde to mohlo nabrať väčšie grády a viac rozviesť, boli Evelynine úvahy o úlohe ženy, tam som trošku cítila tie feministické náznaky, avšak bolo toho málo...
Fajn počin- a asi prvýkrát taký počin, aby som mala vôbec chuť ísť do Barcelony. A po tejto knihe mám. Dokonca si namýšľam, že by som si na to trúfla aj s dieťaťom! ;)
Beatnikom vôbec nerozumiem. Akože chápem, čo hľadali v tom svojom extatickom svete, ale v rámci ich čítania im vôbec neprichádzam na chuť a neviem sa do ich kníh ponoriť- a to až tak, že beatnikov na míle obchádzam. Hlavne, vždy ma štvalo, že sú to muži a ženy používajú len ako prostriedok, či handru, ktorú nechávajú kade-tade, zničia ju, a potom vyberú "handru" novú a spravia s ňou to isté. Konečne, mi Joyce Johnson predostrela iný obraz. Medzi mužmi boli aj ženy, ktoré tiež tvorili, a ktoré tvorili priebežnes vydaním Kerouacovej slávnej cestovnej knihy (Na ceste) či Ginsbergovým Vytím, alebo možno aj časovo o čosi skôr. Neboli len muži priekopníci v tomto smere. Aj ženy sa hľadali a možno (nie možno, ale nastopro) museli zbúravať oveľa viac škrupúľ a predsudkov ako ich mužskí náprotivci. Úloha ženy v 50.rokoch? Držať ústa, mať naondulované vlasy, študovať len preto, aby sa nimi manžel potom mohol pochváliť, a hlavne rodiť deti, sedieť doma, variť na predmestí a starať sa o deti, kým nevyletia z hniezda. Mať vlastný jazyk, myslenie a mozog sa neodporúčalo. Veď práve toto v tých časoch nerozchodila ani Sylvia Plath (ktorá teda patrí do iného literárneho smeru), ale ženám tento svet neprospieval, aj keď si to mnohé z nich nedokázali v sebe sformulovať a len to utlmovali. Ďakujem, Joyce Johnson za to, že nám ukázala aj ten iný, druhý pohľad!
Veľmi príjmená jednohubka, ktorá sadne možno aj pre menej otrlých čitateľov, ktorí práve tak často nečítajú, a mám taký pocit, že touto poviedkovou knihou by sa mohli celkovo na čítanie ako také viac naladiť. Nemyslím, že to bude dielo, čo vyhraje slovenskú Anasoft litera, ale i tak som rada, že sa zaradila do Top 10.
Tak, ako som bola nadšená z jesene, že som ju dala origoš a potom ešte v slovenskom preklade, tak so Zimou som mala problém. Niežeby písanie Ali Smith nebolo dobré, opäť prepája minulosť, prítomnost, realitu a sen, ale tie postavy na čele s Artom, Sophie, jej sestrou eko-aktivistkou Iris bolo dosť ťažké stráviť. Našťastie to zachránila Lux a dúfam, že sa ešte v nejakej inej časti objaví. A všimli ste si, že to bol asi Daniel/Danny, ktorý sa v Zime objavil pravdepodobne z Jesene?
Angola? Tak schválne, koľkí z vás by ju boli schopní určiť na nejakej geografickej slepej mape? Alebo koľkí z vás by si z geografie pamätali vôbec na nejaké angolské hlavné mesto? A ešte schválnejšie, kto vôbec na škole v dejepise preberal nejaké novodobejšie dejiny afrických štátov a vôbec takej Angoly práve v 70.rokoch? Veruže málokto! Ani ja sa tam nerátam, a tak bolo pre mňa veľmi prínosné si o tom niečo prečítať. A som mimo z toho chaosu, ktorý tam vládol a že napriek tomu, tam ľudia nejako žili a prežili...
Nebolo to zlé, ale nebol to Posledný vlak do Lisabonu. Mňa kniha bavila, pretože to nemusí byť vždy akčný dej, kde to prekypuje priamou rečou a popisovaním moderného sveta. Toto bola skôr ako šálka lahodného moku, ktorý pijete pomaly, vychutnávate silu slov, prekladu, jazykov, prekladateľov, poctu literatúre ako takej. Ak sa zameriate na to povrchno, čo bolo vidieť priamo- postavy, ich pritakávanie a filozofovanie, ako to spomína komentár podo mnou od Deirdre, tak hej, tak vám to príde málo. Ja som si odtiaľ zobrala tú samotnú metaforu jazyka, takže som spokojná a nechcela som, aby kniha skončila a tešila som sa na každý večer, keď som si ju mohla vychutnávať.
Ja som sa nechala nalákať obálkou, lebo krásna a preklad od Hanišovej, ktorú podobné eko témy bavia, keďže nedávno sama vydala v ČR knihu rozhovorov Beton a hlina, viacmenej v podobnom duchu. Ale u Steelovej to bolo príliš. Čakala som praktické rady, a žiadne filozofické bulshitovanie, že čo tvrdil Locke o pôde a hospodárstve. Fajn, spomeniem celú filozofiu možno v jednej kapitole, ale nebudem sa na ňu odkazovať v každej kapitole. Alebo čo ma je potom, že v 16. storočí to robili s domorodými obyvateľmi takto. Teraz je rok 2023 a rada si o tom prečítam malú stať, ale ja chcem súčasné poznatky ako zachrániť svet jedlom. A bolo tam zopár zlepšení, ako to robia niekde na streche v NY, kde tam pestujú plodiny, ale na konci tej kapitoly sám zakladateľ strešného projektu tvrdí, že mali šťastie na strechu, že iné strechy nie sú na to prispôsobené, tým pádom, sa takýmto spôsobom nedá pestovať v meste plodiny vo veľkom, holt zvyšok ľudí bude hladovať. No, a takýchto projektov-neprojektov bolo v knihe veľa. V konečnom dôsledku si z publikácie odnášam pocit, že umrieme všetci hladom. "Super!" (irónia!)
Mne sa asi prvá kniha od autora páčila viac, alebo mi nejako viac sadla konceptom. Tam to bolo o mýtoch, tu akože o pascách, ale jedna aj druhá téma by sa mohla vymeniť a dosadiť do jednej z týchto dvoch kníh, lebo témy sedia všade. (Trošku mi prišlo, akoby autor dohodol s vydavateľstvom druhú knihu a nemal čo do nej dať.) Napriek tomu, sa to číta ľahko a možno si uvedomíte, že terapeut nie je žiadny nad človek, ale dokáže s vami hovoriť tak prirodzene a zároveň si tam možno každý nájde malú pascu, v ktorej aj sám žije. ;)
Veľmi vydarená knižka o rodičovstve, kde nenájdete rady tipu ako prebaľovať a kúpať dieťaťko, ale skôr reálne uvedomemenie si ako pracovať nielen s našimi emóciami pri deťoch, spomienkach a vzorcoch správania z nášho detstva. Je to v podstate o rešpektujúcom rodičovstve, napísaný veľmi príjemným, zrozumiteľným jazykom, žiadne psychologické kydy a odborné slová. Ak by ste potrebovali nejakú knihu o rodičovstve, túto vrelo odporúčam. Hviezdičku strhávam len preto, že mi je ľúto, že sa s knihou nejaký grafik viac nevyhral- dať tam nejaké funny ilustrácie, kresby, krajšie graficky spracované časti a kapitoly a takisto BOLD písmom označené dôležité zdelenia.
Oddychovka, kde nemusíte premýšľať, ale na to by mohla byť napísaná svižnejším štýlom. Lebo síce sa vždy niečo dialo, a možno je to chyba prekladu, ale trošku sa to čítalo ako žuvačka. A áno, opäť plytkosť ako v predchádzajúcich častiach a záver urobený tak ledabolo, akoby sa Benzoni už neskutočne tešila, kedy dopíše štvrtú časť.
Kupodivu ma táto časť bavila najviac zo všetkých štyroch častí preloženej série. Možno je to tým, že túto knihu som pred 17 rokmi nečítala, keďže sme v knižnici mali len 1., 2. a 4. časť- a táto tretia teda chýbala. A konečne mi dávali zmysel veci, ktoré sa následne udejú vo štvorke. Ale opäť podotýkam, že postavy mohli ísť viac do hĺbky a asi si znovu rereading už v živote nedám :D.
Opäť rovnaký problém ako pri jednotke- motívy ploché, postavy plochšie. Ani sa nečudujem, prečo sa do slovenčiny neprekladali ďalšie časti zo série Aldo Morosini (je ich 21!). Oddychovka s privretými očami.
Mala som poněkud skreslené spomienky na túto knihu, ktorú som naposledy čítala pred 17 rokmi. Bolo to také, proste písanie starou školou- predsudky voči Slovanom, žena len ako modla a nie ako fungujúci mozog ( o to viac smutné, že sériu písala žena), motívy nedotiahnuté (prečo nepopísala, prečo fungovala Anielka tak, ako fungovala?) a celkovo nedokreslené postavy, skôr čiernobiele, ako šedé. Oddychovka, ale s privretými očami...
No, já ti nevím Karle...Ja a Murakami sme väčšími kamarátmi v jeho obsiahlejších dielach. Toto bolo dobré, bolo čitateľné. Pre čitateľov, ktorých nebavia 1000 stranové knihy, ale napriek tomu si chcú užiť svoju "harukiovskú smetanu", to bude baviť. Moje naj: Karneval, Smetana, With the Beatles, Zpověď opice.
Tu si autorka neodpustila krásne poznámky na Cirkev a síce stredovekú, ale kľudne sa to môže vztiahnuť aj na tú súčasnú. Opäť hodnotím prvú časť ako najvyššiu, pretože aj tu bola niekoľko scén prílišným tlačením na pílu, ale ako oddychovka úplne dobré.
Konečne detektívna zápletka, kde som vedela tipnúť, kto by mohol byť vrah. Inak, sa to nieslo v podobnom duchu ako druhá časť, že občas mi už niektoré scény prišli ako prílišné tlačenie na pílu, aby to sedelo do rozuzlenia.
Táto časť mi prišla oproti prvej časti, taká nejaká pritiahnutá za vlasy s tým labyrintom a všetkým. Napriek tomu, ďalšia pátavá historická kniha.
Na historický román ma to vcuclo jedna radosť! Reku, že túto knihu mám v čítačke už roky, práve som bola pred dlhou cestou na východ SR, a že ju teda skúsim. Skončilo to tak, že som prvú časť zjedla za jeden deň a okamžite šla na zvyšné 3 časti, ktoré som teda už čítala len na mobile, lebo som mimo domu nemala techniku na nahadzovanie kníh do čítačky. A teda čo ja na túto sériu? Stredovek, hlavná postava Adelie, ktorá bola podľa mňa veľmi podobná súčasnej Temporance Brennenovej (hej, hej, okrem seriálu Kosti, sa jedná aj o knižnú sériu od Kathy Reichs, ktorú tiež odporúčam, aj keď je Temporance v knihe úplne iná ako Emily Deschanel). K tomu pripočítajte detektívnu zápletku a zaujímavé rozuzlenia. Ja som bola veľmi nadšená a dovolím si trúfalo tvrdiť, že vo svojich tipoch som bola viacmenej úspešná (na rozdiel od tipov, ktoré mám pri knihách Agátky Christie). V tejto prvej časti rozoberáme vraždy malých detí, v druhej časti smrť kráľovej milenky, v tretej časti pátrame po Artušovi a jeho bájnom meči , a v časti štvrtej odprevádzame kráľovu dcéru z Británie na Sicíliu. Adeliu všade prenasleduje smrť, vraždy, záhady a ona ako správna emancipovaná žena a lekárka, sa tomu pokúša prísť na kĺb. Vyššie som spomenula, že sa to odohráva v stredoveku, konkrétne okolo roku 1175, takže nebuďme prekvapení, že je tam aj lekárka alebo dokonca veľká Eleonóra Akvitánska, ktorú teda autorka úplne sympaticky nevykreslila. Oh, a existuje aj piata časť, ale tá už úplne nepochádza z pera autorky, žiaľ medzičasom umrela a dielo dokončila jej dcéra. Avšak, táto posledná časť už do češtiny preložená nebola.