debreno komentáře u knih

Je to extrémne náročná kniha na hodnotenie (hviezdičkové). Mne osobne sa zdá Sklené mesto ďaleko lepšie ako zvyšné dve časti. Hoci som už túto trilógiu čítal tretíkrát, stále sa nemôžem zbaviť pocitu, že miestami obsahuje veľmi silenú logiku, hoci viac jej svedčí jej prirodzená absurdnosť.
Ale na druhej strane je potrebné povedať, že táto kniha je určitým spôsobom akási metafyzická brána do spisovateľského sveta a hlavne pre ľudí, ktorým je tento abstraktný svet blízky, nájdu pre celú knihu pochopenie a dokonca v nej dokážu ľahko dešifrovať proces, akým vznikala. Takisto vedomie, že Auster mnohé miesta v knihe vnímal ako svoj alternatívny životopis..."keby som nespoznal Siri", z knihy robí veľmi osobnú výpoveď. Možno preto aj z nej tak výrazne -- výraznejšie ako z mnohých iných kníh -- presakuje, že ju písal najmä kvôli sebe.

3 26.03.2023

Ako vždy pri Marquezovi, je to dobrý príbeh. Je však neuveriteľné, ako relatívne ťažko sa číta taký krátky text.
Marquez píše dosť žurnalisticky, len málo využíva dialógy (čo mne osobne nevadí, ale viem si predstaviť, že existujú čitatelia, ktorí sa potom v jeho textoch strácajú.)
Čo však ja považujem za veľký nedostatok, je spôsob, akým člení text. Netreba čakať žiadny paragraf, aj na miestach, kde by mohol byť a dal by tak čitateľovi možnosť sa nadýchnuť. Nemôžem si pomôcť, potom to pôsobí, ako by sa priam vyžíval v tom, aby sa to ťažko čítalo. Osobne mám rád, keď autor neberie ohľad na čitateľa ale skôr na to, aby text prispôsobil takej podobe, ako on uzná za vhodné, pri ňom mám však niekedy pocit, že to skĺza už do akéhosi manieru. A zatiaľ čo pri románovej forme sa to trochu lepšie chápe, pri takto krátkej forme mi to prišlo už trochu ako úchylka. Takže pokiaľ aj jeho cieľom je, aby ste knihu prečítali na 4 nádychy (kniha má v podstate 4 kapitoly), môžete ju nakoniec čítať pomalšie, akoby si zasluhovala.

2 03.03.2023

Pamätal som si to inak. Mal som pocit, že tá "paranoja" z toho, že je to celé len drogová fantázia hlavného hrdinu, je oveľa prítomnejšia.
Aj tak si ale myslím, že je to veľmi dobre napísané. Myslím, že túto knihu veľmi ocenia ľudia, ktorí zvládali a zvládli boj s nejakou drogovou závislosťou.

2 26.02.2023

nie sú to plné štyri hviezdičky.....sú to viac pamäte ako román, veľmi pekné, možno to chcelo trochu menej stránok. Je to síce oddychové čítanie, ale veľmi kvalitne, hodnotne napísané. Odporúčam, ale čítať naozaj po kapitolách, ako ich Šalev rozdelil, pretože nuda, ktorá hrozí, je spôsobená prehnaným pokojom, na ktorý sme už zabudli.

18.02.2023

Bitúnok. č 5 alebo Detská križiacka výprava; je absurdným, "zbytočným" textom, bez zásadného konceptu, dodržiavania časovej logiky, bez "logického" vyústenia....neviem si predstaviť lepšiu paralelu s vojnou. Dielo, ktoré treba čítať pomaly, so snahou pochopenia nepochopiteľného, iba tak sa dá precítiť. Nepríjemné premýšľanie o tom, či sa Billy zbláznil z vojny alebo ide o sci-fi román by som prirovnal k Dickovmu temnému obrazu, kde bol ten výsledok trochu jasnejší. Ale aj tu to vieme, len nechceme vedieť. Fantastická knižka, ku ktorej sa určite budeme viackrát za život vracať.

7 12.02.2023

Zdalo sa mi celý čas, že čítam naozaj krásnu knihu. To, že dostala Pulitzerovu cenu je celkom prekvapivé, keďže tá sa väčšinou dáva dielam, ktoré majú väčší, nápadnejší spoločenský presah v rámci americkej spoločnosti. Kniha dokáže naozaj čitateľa - pohltiť je zlé slovo - vtiahnuť do seba je príznačnejšie. Naozaj by som ju asi odporučil každému, napriek niektorým veciam, vďaka ktorým nedokážem dať 5.

(Môžete prestať čítať :) ) Napríklad som sa nemohol ubrániť pocitu, že autorská reč v 3. osobe nás mala ochrániť pre stratou všetkých sympatií voči hlavným postavám, hoci by sa v nich mohli nájsť nielen ženy. Jedna kapitola tam bola celkom navyše, aj keď na jej konci prišlo "osvietenie", aha, tak preto to písal.
Otázne je aj časové striedanie jednotlivých línií - zdalo sa mi to celý čas naozaj výborné, až kým neprišlo k ich vzájomnému prepojeniu -- teda až na príbeh V. Woolfovej. Zaobišiel by som sa bez konca, v duchu textov britských modernistov, a práve to ma na knihe akoby najviac sklamalo. Celý čas bola písaná tak, akoby nemala mať koniec, a nakoniec ho predsa mala. Ale vždy je lepšie čítať knihu pre všetko ostatné, okrem konca, ako naopak. To je oveľa väčšie sklamanie.

4 03.02.2023

(čítané v ang. jazyku). Pozitívum knihy je, že je v nej len 5 poviedok. Sú si v niečom výrazne podobné, a neviem, či by kniha zniesla ešte ďalšiu stránku. To je pozitívna kritika, jeden z predpokladov kvality je vedieť, kedy skončiť, hlavne, keď ide o zbierku, kde sa vždy dá ešte niečo doplniť. Dôležité je neodkladať knihu po prvom príbehu, pretože ďalšie tri poviedky sú kvalitou úplne inde. Ten skok ma až zaskočil. Najviac na mňa zapôsobila poviedka Come Rain or Come Shine, ktorá v sebe naozaj mala "hudbu," jej atmosféra na mňa fungovala podobne ako intímne, hudobné dielo.
Posledná poviedka však u mňa zanechala hroznú pachuť a nebyť spomínanej druhej poviedky, úplne by som zabudol, čo som čítal.
Každá kniha, metodika, esej, na tému tvorivého písania, či ide o "artových" spisovateľov a pedagógov ako "Gardner" či dokonca "brakových" ako S. King - všade autori hovoria, aké dobré je pre kvalitu diela urobiť akýsi "rešerš", (napríklad vedieť, ako fungujú zbrane, keď popisujem balistický test v detektívke.) Toto Ishiguro maximálne zanedbal, a niekto s hudobným vzdelaním sa na poslednú poviedku pozerá ako na nepodarený sloh. Mohol si pozrieť aspoň jeden hudobný "masterclass" na youtube :) ,(nechcem spoilerovať.) Veta "When you played Rachmaninov.....it was love..." (parafráza) sa skôr hodí do nemeckého filmu v stredu o 21:00. Nielenže to bolo lacné, podobné vety, či ukryté "významy" alebo aj nevyrieknuté, nepopísané "hodiny čela" nielenže ubrali poviedke na uveriteľnosti (čo nevadí), ony ju urobili nechcene absurdnou. Psychologický efekt, ktorý inak mohla mať sa tak úplne vytratil. Pokiaľ chcete odchádzať od knihy nadšení, poviedky "Come Rain....," "Nocturno".... a "Malvern Hills" majú určite obrovské čaro (pre mňa presne v tomto poradí, za každú jedna hviezda :) ), ale krajné dve akoby boli od iného autora. Jediné, ćo mali spoločné s ostatnými, bol veľmi pekný, jednoduchý jazyk. To nie vždy stačí. Ale vždy je to subjektívny komentár, narozdiel od kvality autora, tá nie je len subjektívna.

2 27.01.2023

Frya považujem za úžasného človeka, niektoré diskusie s ním som videl viackrát, práve preto som sa nemohol dočkať, kedy sa začítam do tejto knihy. Grécku mytológiu mám veľmi rád, nehovoriac o niektorých Aristotelových traktátoch či Platónových dialógoch.
Pokiaľ aj vy pociťujete rovnaký obdiv k týmto textom, Fryova kniha vôbec nie je pre vás. Dokonca som mal celý čas problém pochopiť, pre koho vlastne je? Pre deti asi ťažko, príliš násilná. Ale pre akých dospelých? Faktograficky popísané mýty okorenené dialógmi typu : "si ako obohraná platňa" alebo popismi ..."bolo to, ako keď v sa 8bit menil na 16, potom na 32 atď...." ok, tak asi to je britský humor, vytrhnuté z kontextu to môže vyzerať zábavne, ale nie je to pre každého. Mne osobne to výrazne narúšalo atmosféru knihy, aj keď ma Fry dokázal vtiahnuť do fantazijného, antického Grécka, keďže vôbec nebol absurdný neustále, nasilu ma týmito "vtipkami" vytrhol von, mimo kontext. Veľké pozitívum je ale to, že knihou obohacuje vzdelanie, a mnohých ľudí evidentne baví, takže asi je dobré po nej siahnuť.

2 15.01.2023

(5 Hviezdičiek odráža nespravodlivo nízke hodnotenie). Zvláštny začiatok roka. Pravdaže, táto kniha je hlavne pre japonského čitateľa alebo znalca modernej japonskej histórie, ktorý dokáže nájsť určité paralely. Aj preňho by to mohol byť celkom oriešok. Inak o tejto knihe v podstate nie je nutné nič hovoriť, keď ju človek prečíta, nie je si úplne istý, čo práve urobil, ale neľutuje to, a niekedy sa dokonca úprimne zasmeje.

1 05.01.2023

Pokiaľ sa chcete niečo dozvedieť o severskej myt. a prečítať si to v beletristickej podobe, je to fakt super kniha. Je práve výborné, že nie je veľmi natiahnutá, ja som ju prečítal za dva večery. Príbehy sú prerozprávané na veľmi krátkej ploche, prílišný detailizmus a prehnaný autorský vklad by im podľa mňa mohol uškodiť. Gaiman sa ukazuje ako výborný rozprávač, čo som ja paradoxne pri jeho čisto autorských knihách nedokázal tak vnímať, dokonca na mňa častokrát pôsobil ako “flákač” so skvelými nápadmi. (Ktoré nebol schopný poriadne dotiahnuť). Je to možno môj subjektívny dojem, ktorý pri tejto knihe ale určite neplatí.

Pre mňa asi posledná kniha tohto roka, a myslím, že ide o najsilnejšie dielo, ktoré som tento rok čítal. Osobne neviem,co by som knihe vytkol. Ostáva po nej istý priestor v hlave, ktorý núti premýšľať, a to premýšľať o mnohom. Číta sa dobre, len pre španielsky nehovoriacich čitateľov je niekedy nepríjemné listovať na koniec knihy (prečo to nedávajú oveľa rozumnejšie do poznámky pod čiarou, na to som nikdy neprišiel.) Ja mám osobne rád modernistickú priamu reč bez úvodzoviek, mám vtedy viacej pocit, že knihu mi číta niekto v mojej hlave, a pre toto dané dielo to bolo veľmi vhodné.

5 25.12.2022

Úplne nechápem to nízke hodnotenie. Čítal som to po prvýkrát a už v dospelosti. Veľmi pekná kniha, ktorá len zdanlivo smeruje k trpkému koncu. A práve ten koniec je neobyčajne pekný, takže aj všetky predchádzajúce nedostatky, ktoré môže jeden pri čítaní pociťovať, sú ihneď odpustené.

5 19.12.2022

Je to veľmi dobrá kniha. Jedna z "highlightov" môjho čitateľského roka. Primárnym obsahom nie je príbeh, ale ľudia. Dialógy skoro nie sú, a je to snáď prvýkrát, čo som čítal knihu, kde som si hovoril, že by ani nemuseli byť. Kto videl film Smoke, na ktorom sa Auster podieľal, určite nájde určité podobnosti, autorský štýl. Je zrejmé, čo chcel koncom autor povedať, ale dalo sa to podľa "mojich štandardov" dotiahnuť ešte o čosi viac. Vývoj postáv je neobvyklý, postavený naruby, málokedy sa to niekto odhodlá urobiť a Austerovi to výborne vyšlo. Čo sa týka "hviezdičkového" hodnotenia, 4 sú príliš málo, ale asi sa nedá dať 5. Uvidíte sami.

19.10.2022

Z pohľadu dneška sa sa ťažko hovorí o magickom realizme, a pokiaľ sa nemýlim, sám autor odmieta (zázračné reálno). Kniha sa zázračne vytratí z vášho reálna po prečítaní, ale aj keď to môže znieť ako "ster", myslím to pozitívne. Celý čas navodzuje pocit, že si čítate v rozprávke, a pri tom má dosť krutý obsah, ktorý ale dokázal Carpenter fenomenálne ukryť do svojej štylistiky. Fakt dobré čítanie.

1 16.10.2022

Čítal som v angličtine, a mám pocit, že to značne v mojich očiach knihe pridáva - sám Murakami hovorí, že si často svoje texty predstavuje v angličtine. Kniha ma super atmosféru, zaujímavé nápady. Pôsobí však (ešte viac ako iné Murakamiho texty), že autor sám ešte ani v polovici knihy nevedel, kam vlastne smeruje a vlastne tento problém ani nevyriešil. Takze nadšené čítanie v podstate až do posledných momentov potom vystrieda akési sklamanie. Ako keby vám niekto dal pekne zabalený darcek, ktorý môžete otvoriť až po splnení nejakých úloh a hľa, krabička je prázdna. Radosť z plnenia úloh bola prítomná, ale to záverečné sklamanie sa aj tak dostaví. Ale aj tak by som si ju prečítal znova.

1 09.10.2022

Je to špecifické čítanie, a musím povedať, že Murakamiho poviedky sa mi väčšinou páčia. Ale informácia z prebalu, že ostanú v hlave navždy, je veľmi prehnaná. Práveže nie, človek ich zabudne veľmi rýchlo, ale to nevadí, pretože sa naozaj dá pri nich vychutnať ten daný moment čítania, niečo ako dobré jedlo.

1 29.09.2022

Zdá sa mi, že kniha má prehnane vysoké hodnotenie. Na druhej strane, prináša radosť zo samotného čítania, nie z "dočítania" (a teraz nemyslím dočítanie, kedy si vydýchnete, že je konečne po tom.) Tri alebo štyri poviedky boli naozaj vynikajúce, niektoré obsahovali zbytočné útoky na city, bez ktorých by sa zaobišli a potom boli poviedky, pri ktorých len správnemu čitateľovi chýba odvaha ich preskočiť.

11.09.2022

Yiddish police union je pre mňa tento rok doposiaľ najťažšie sa čítajúca kniha. Ona nie je na pomedzí žánrovej a vážnej literatúry, jej problém je, že nie je ani jedno. Je na nej poznať, že je remeselne veľmi dobre napísaná, sú v nej úžasné opisy, častokrát pútavé dialógy a ani ten príbeh nie je zlý.
Prvý veľký problém je pre mňa preklad - čítal som súbežne niektoré pasáže v angličtine. Chápem, že prekladatelia chceli a asi aj museli preložiť knihu v prítomnom čase, avšak anglický "present simple" funguje v umeleckej literatúre trochu inak, ako u nás. Čítanie skôr sprehľadňuje, naznačuje akúsi dekadentnosť a jednoduchosť, v češtine to fungovalo opačne. (na jednom či dvoch miestach sa dokonca časy nevhodne prelínali, rozprávač popisoval minulosť a na chvíľu "prepol" na prítomný čas, pravdepodobne omylom). Trošku obviňujem Chabona, že jej chcel dať väčší modernistický "punc", hoci možno by skôr potrebovala zábavnejšieho rozprávača. :)
Samotný príbeh - no, nie je nič, čo by človek už mnohokrát nečítal, keďže tá "hard-boiled" škola ide dosť po určitých šablónach (tu chýbala "osudová" žena, resp. nemala takú výraznú úlohu v samotnom prípade.)
Svet je popísaný naozaj farebne, no jednotlivé situácie v knihe autor necháva príliš na čitateľovej domýšľavosti, takže im začne chýbať určitý život, jasnosť, čo už aj tak dosť pomalé čítanie ešte spomaľuje. No a potom to prílišné zaangažovanie rodiny, známych, priateľov, akoby sa to odohrávalo na dedine, nie v 300 000 meste, náhle objavovanie sa dôležitých postáv, ktoré znamenajú aj dačo v živote hlavného hrdinu, ale doteraz sme o nich nepočuli...nedokážem sa stotožniť s nadšením, ktoré kniha vyvoláva, dokonca naopak, skôr sa u mňa dostáva sklamanie. Na druhej strane, dokázal som ju dočítať a nepovažujem ju za stratený čas (už len kvôli tomu skvelému Chabonovmu jazyku). Pokiaľ po nej budete siahať, neberte ju ani ako detektívku, ale ani ako vážnu, klasickú literatúru. Najväčší pôžitok pochádza zo samotného jazyku a asi, pokiaľ možnosti dovoľujú, lepšie je ju čítať v anglickom jazyku.

2 15.08.2022

Ja nie som nejaký radikálny Murakamiovec :) Pred touto knihou som z jeho fikcie v podstate čítal len Útok na pekáreň, tá sa mi však zdala ako veľmi podarená poviedka. (Nedočítal som /zatiaľ/ prvú knihu 1Q84).
Čo sa týka Kroniky..., prvej knihy, tak rozhodne je nutné uznať, že Murakami vo všeobecnosti je veľmi jedinečný autor, ktorý vás dokáže svojím spôsobom prikovať ku knihe a jeho štýl písania nevyžaduje intenzívne sústredenia sa, ide to akosi samo, myseľ od knihy neodskakuje.
Čo sa týka samotnej konkrétnej knihy, od určitého momentu v nej začne byť príliš veľa nápadných, rušivých elementov, ktoré však nepôsobia ako zámerne rušivé, ale skôr ako akási neohrabanosť príznačná pre prílišnú improvizáciu v texte. Časová os je výrazne neforemná, akoby Murakami písal len pár viet dopredu, čo je z mojej strany možno trochu subjektívna kritika. Keďže ide o triptych, je nádej, že jednotlivé načrtnuté problematiky -- už len problematika strateného kocúra, miláčika, na ktorého sa väčšinu času zabúda -- sa snáď časom rozvinú.
Najzásadnejší problém je pre mňa prílišná snaha zachovať autorskú reč v prvej osobe. Máme v rámci diela rozsiahle kapitoly, v ktorých chce autor (zatiaľ nemôžete ako čitateľ tušiť prečo) uviesť na scénu jednotlivé príbehy, ktoré nemajú žiadne spojenia a pôsobia aspoň v rámci prvej časti absolútne nezásadne, a na to, že je kniha písaná z pohľadu hlavného hrdinu, aj preňho je ich dôležitosť len akási súčasť pretvárky pred čitateľom.
Takto sa dostanete do situácie, kedy jedna postava hovorí svoj životný príbeh v priamej reči spôsobom ako v nejakom cirkuse, s popisom oblohy a neviem čoho všetkého, akoby autor nemal dostatočnú invenciu na to, ako podať daný príbeh uveriteľne, tak ho radšej zabalil do vividnej ,ale maximálne neprirodzenej priamej reči. (nedá sa to porovnať s modernou, priamou rečou, ktorá však len nápadne podáva akési vnútorné myšlienky hovoriaceho.) Dlho surrealistický príbeh, ktorý je z úvodu veľmi pútavým čítaním sa tak časom stane akousi samoľúbou exhibíciou so zbytočne explicitnou scénou v posledných kapitolách. Je otázka, či celá táto moja dlhá kritika nebude po prečítaní druhej a tretej časti bezpredmetná, pokiaľ sa tak stane, určite bude relevantné kritizovať rozdelenie "kroniky" na tri samostatné knihy, keď už prvá z nich nedáva ako samostatný celok taký veľký zmysel, ako by asi dávať mala.

22.06.2022

Rozhodne nadčasová novela, ktorá však môže byť pre niektorých čitateľov ťažko prijateľná, čo naznačuje aj jej priemerné hodnotenie. Handke využíva dialóg vyložene ako neprirodzenú prezentáciu vnútorného monológu, a síce veľmi neprirodzené vyhlásenia postáv v jeho podaní vôbec nepôsobia rušivo. Jediná chybička krásy je snáď trochu rozpačitá príprava záveru, ktorá v porovnaní s ostatnou knihou pôsobí trochu zbrklo.

1 06.06.2022