deirdre komentáře u knih

Dostalo sa mi do rúk prvé vydanie tejto výbornej knižky, neviem, či tie novšie vydania boli kompletné, keď tak čítam komentáre nižšie. Podrobné dejiny jednotlivých slovanských národov a štátov by vydali na niekoľko takýchto monografií, a celkom iste by som si ich rada prečítala, keby boli k dispozícii. Informácií je však aj tu dostatok, prehľadne štruktúrovaných, prezentovaných čitateľnou formou. Jediné, čo mi chýbalo, boli mapy. Inak spokojnosť.

4 06.06.2022

Až mi zimomriavky naskočili.

4 19.11.2021

V tomto prípade stopercentne platí, že menej je niekedy viac. Prvá polovica románu sa čítala veľmi dobre, s ceruzkou v ruke. Podnetné myšlienky, sympatické postavy. Zhruba od polovice však začínajú pribúdať nové a nové postavy, každá aj so svojím príbehom, v princípe podľa rovnakého scenára. A všetci sa navzájom podporujú, pritakávajú si, majú rovnaké názory. Sústavne filozofujú a spomínajú na minulosť. Normálny dialóg tu nenájdete, nie je tu prítomná žiadna konfrontácia. Opakuje sa rovnaký motív cez viac než 400 strán a na konci je tak hlavný protagonista vnútorne v podstate tam, kde bol na začiatku.
Tiež mne osobne vadila liberálna agenda, až agresívne obhajovanie eutanázie a vrcholom bol výkrik jednej z postáv pred väznicou, v ktorej si odpykával desaťročný trest za vraždu ich priateľ: "Pre jednu jedinú zúrivú ranu päsťou?"
Aby som to uzavrela, keď už sa to teda chce tváriť ako filozofický román, po filozofickej stránke je táto kniha podpriemerná, po literárnej slabý priemer. Som sklamaná, lebo Posledný vlak do Lisabonu sa mi veľmi páčil a čakala som rozhodne viac.

4 14.11.2021

Z tejto knihy poviedok ma zaujali tri: Mordvinka, Tri dni a Príhoda z Makarovho života. Mordvinka je okrem iného o vzťahoch medzi mužmi a ženami, poviedka Tri dni o otcovi a synovi a našla som tu aj zaujímavé odkazy na staré ruské zvyklosti, no a Príhoda z Makarovho života začína vetou: "... Makar sa rozhodol, že sa zastrelí." Jej motív je autobiografický a Gorkij sa k nej vyjadril takto: "...je v nej čosi pre pre mňa osobne príjemné - akoby som bol prekročil sám seba." Gorkého postavy sú "hľadači". Či je hlúpy, či je múdry, či chudobný alebo bohatý, dobrý či zlý, hľadá, mnohokrát ani nevie čo, ale nepokoj v duši ho núti hľadať, pravdu, účel bytia svojho i druhých... -"Čo je zbytočné a čo je potrebné?"

4 14.04.2021

Knižka o vnútornom prežívaní rozprávačky - autorky, hľadaní významov a reflektovaní všetkého, čo sa jej týka, ľudí, vzťahov, miest, ktorými prechádza alebo kedysi prechádzala, knižiek, ktoré číta... A je to aj výpoveď o časti jednej generácie, dnešných tridsiatnikov, tzv. intelektuálov, o plytkosti a absencii hlbšieho prežívania mnohých z nich. Mika Rosová navyše píše ako malá bohyňa, vedela by som ju čítať od rána do večera.

4 15.11.2020

Som v rozpakoch, ako hodnotiť túto knihu. Isté je, že som sa nemohla od nej odtrhnúť, aj keď mi nesedela forma, akou je napísaná. Hlavná hrdinka mi maximálne liezla svojimi postojmi na nervy. Takto si osobu pracujúcu v tejto profesii nepredstavujem, to je tragédia. Na druhej strane, áno, je to možné, je to ľudské, reálne... predsa nie sme dokonalí. Takto poňaté, kniha je veľmi autentická a silná. V tomto prípade však ide o konečné veci človeka a keď chce niekto o tom vydať svedectvo, malo by mať primeranú hĺbku. Posolstvo tejto knihy mi teda v tomto kontexte príde veľmi plytké. Autor mal radšej mlčať.

Dej sa odohráva v období medzi príchodom a odchodom strateného syna, počas dlhých, rozpačitých, mlčanlivých dní, v ktorých sa vracajú prízraky minulosti a s ktorými sa hlavní protagonisti každý po svojom vyrovnávajú. Nádherná, hlboká knižka. Robinsonová dokáže aj ťaživé témy podať spôsobom, že človeka nedeprimujú, ale naopak, dovádza ho k porozumeniu a hlbokému pokoju. Aspoň ja som to tak cítila.

4 21.05.2020

Tak tomuto ja hovorím "čisté sci-fi"! Prišlo mi to ako hlas z ďalekej budúcnosti, ktorému nie sme s to úplne porozumieť, teda aspoň ja nie. Ale bavilo ma to, moc.

4 25.02.2020

Bianca Bellova píše veľmi dobre, do sugestívne vykreslenej atmosféry a prostredia dokonale zapadajú postavy, ich myšlienky, pocity, častokrát vyjadrené len v náznakoch... a ten záver, ktorý má prekvapil a zároveň neprekvapil, pretože všetko k tomu vlastne smerovalo, len som akosi nečakala, že v sebe Mona nájde tu sílu vzoprieť sa (systému?) a vydať sa vlastnou cestou.... Som rada, že knižku vlastním, pokojne sa k nej kedykoľvek vrátim.

4 15.12.2019

Písanie tejto knihy bolo zaiste pre jej autorku formou terapie. Na jej mieste by som ju však nechala ešte nejaký čas odležať a publikovať až potom, keď dozreje ako literárne, tak aj psychicky. Keďže zjavne nemá ešte všetko to, čo prežila úplne poriešené, jej posolstvo vyznieva rozpačite. O pár rokov neskôr by zo svojho príbehu vyťažila oveľa viac pre potenciálnych čitateľov. Možno. Napriek tomu to bolo miestami veľmi silné a nie celkom márne čítanie.

4 01.10.2019

Veľmi dobre a zrozumiteľne napísaná kniha o tom, ako funguje globálny kapitalizmus, ako aj o histórii, východiskách, možnostiach, smerovaní a poslaní ľavice vo svete aj u nás. Aj keď nie som stúpencom marxistickej filozofie, nebolo pre mňa čítanie tejto knihy stratou času a mne osobne dosť pomohla k rozšíreniu obzorov. Odporúčam.

4 23.04.2019

Dobré to bolo!
"Nikdo není tak starý, aby se nemohl dozvědět víc, než už ví, a naučit se něčemu, co ještě neumí."

4 16.01.2019

Zmysel života tu hľadá chlapík, ktorý "před kostkami osudu jako had uměl uhýbat tak, aby vždycky viděl na šestku." Knižka je plná myšlienok možno nie až tak originálnych, ale uvedených v originálnych kontextoch, takže to má nečakanú silu. Aspoň pre mňa. Zimomriavky mi behali po chrbte snáď cez polku knihy. A to sa mi už veľmi dávno nestalo.

4 14.07.2018

Vskutku podivné. Fantáziu autorke uprieť nemožno a celkom isto si niektoré poviedky budem dlho pamätať. Avšak, nemôžem si pomôcť, väčšinou mi to prišlo ako "podivno" pre "podivno", pri niektorých poviedkach som len krútila hlavou a nič necítila (nechápala). Zato Sobí hora sa mi páčila veľmi. Viem si z tej poviedky predstaviť skvelý román.

4 15.06.2018

Sú knihy, nie je ich veľa, ktoré mi roztancujú dušu. Táto bola jedna z nich. Tešila som sa na každú chvíľu, ktorú som mohla stráviť s ňou. Pocta Murakamimu vyšla na sto percent aj s pridanou hodnotou vo forme Mitchellovho skvelého štýlu, ktorý mi tak sadol. Žrala som každú jednu metaforu, a to prakticky znamená celú knihu.
Ale aby som sa tu iba nerozplývala nad svojimi dojmami, k samotnému obsahu knihy sa podľa mňa výborne vyjadril v doslove Petr Matoušek: Mitchellův univerzálně srozumitelný japonský román o technologii iluzí jedné generace přináší další svébytnou poklonu lidské tvořivosti: důvtipně završené podobenství o tom, co je na pořadu dne ve chvíli, kdy kluci vykročí z ulity svých fantazií a čelí dobré zprávě, že i v životě vroubeném náhodami jsme sami dostatečně vlivnými tvůrci. Doufejme, že tomu uvěří, zvlášť když jim ještě není třicet.

4 07.04.2018

Na to, že kniha bola napísaná v roku 1932, je až strašidelné, ako vystihuje diagnózu tejto doby, hoci dotiahnutej do absurdity. Za to sú tie tri *. Inak skoro celý čas som sa nútila do čítania, plytká civilizácia s plytkými "hrdinami" možno bola autorovým zámerom, ale mne z toho vyšla plytká kniha, ktorá vo mne zanechala len zlý pocit - totiž dnes v tej utópii už skoro žijeme a kniha, žiaľ, nemá hlbší psychologický a filozofický rozmer, ktorý by negatívne pocity z nej vyvážil.

4 02.04.2018

Možno by nebolo márne, keby autor mierne prehodnotil dávku vedeckých informácií, alebo aspoň formu ich podania a vydal Darwinove rádio a Darwinove deti ako jeden román. Obsahuje totiž množstvo pozoruhodných myšlienok (aj tých takzvane medziriadkových), ktoré sa v záplave vedeckých faktov a politiky ľahko strácajú. Ale to je len môj subjektívny názor ovplyvnený tým, že som jednoducho v oblasti genetiky nevzdelaná - čo ma teda po prečítaní týchto dvoch kníh nesmierne mrzí. Verím tomu, že zážitok z knihy by bol komplexnejší. V každom prípade stojí za prečítanie a zamyslenie sa nad tým, aký vlastne dnešný homo (tzv.) sapiens je a aký by mohol byť. Trochu mi to pripomenulo Asimovovu Gaiu.

4 17.03.2018

Priznávam, trochu som sa obávala odborných pasáží, veci okolo DNA mi prídu zložitejšie ako kvantová fyzika... (ha-ha), ale, bolo to napísané celkom priechodne pre mňa a môžem povedať, že som sa vďaka tejto knižke v tejto oblasti tak trochu dovzdelala. Neviem síce presne, kde sa tu končí veda a začína sci-fi, no akosi mi to nevadí. V biológii to dnes vrie podobne ako vo fyzike... Kniha obsahuje veľa podnetov na premýšľanie (a fantazírovanie), a to ma spolu s dobre vymysleným príbehom na nej veľmi bavilo.

4 14.03.2018

Topka od Murakamiho. Bola to prvá kniha, ktorú som od neho prečítala, a ku ktorej som sa vrátila. Je tu viac príbehov v jednom, podobne ako v 1Q84, a každý jeden je dobrý. Aj keď sa v hlavnej línii toho veľa navonok nedeje, o to viac sa deje pod povrchom. Mňa však u Murakamiho baví čítať aj o tom, čo má kto oblečené a aké jedlo si práve pripravuje. Neviem, ako to robí, ale tie jeho príbehy plynú takým akurátnym tempom aj so všetkými tými zdanlivo nepodstatnými detailami. Ja vždy, keď čítam Murakamiho, hovorím : "Idem do Japonska." Také je to pre mňa živé. Čo sa týka toho, čo sa deje pod povrchom, o tom sa veľa povedať nedá. To si podľa mňa každý na tohto spisovateľa naladený čitateľ prežije individuálne spolu s jeho hrdinami , a to je na jeho diele si myslím geniálne.
"Keď treba ísť hore, nájdi najvyššiu vežu a vystúp na jej vrchol. Keď treba ísť dole, pohľadaj najhlbšiu studňu a zostúp na jej dno."

4 27.01.2018

Trvalo nejaký čas, kým som sa začítala do tejto zvláštnej knihy. Ešte nikdy som nečítala nič podobné (a to som toho už prečítala naozaj hodne). Už denníková forma napovedá, že ide o intímnu spoveď, v tomto prípade nie jednej postavy, ale hneď dvoch (plus jedna komentujúca). Neviem, či slovo "intímny" je dostačujúci výraz pre tak hlboký, strhujúci psychologický ponor do duše hlavných protagonistov, ako tu predviedol autor. Klobúk dole (Le a kalappal). Aj za to, ako strieda drsné slovensko-maďarské vyjadrovanie s naozaj krásnym literárnym jazykom a vkladá zaujímavé reálie zo života v prvej polovici 20. storočia. Od začiatku do konca však sledujeme hlavne sústavnú zúfalú snahu pochopiť toho druhého a sám byť pochopený. Pre mňa bolo čítanie tejto knihy hlbokým zážitkom.

4 17.01.2018