erik385
komentáře u knih
Norské dřevo
Haruki Murakami
Kedysi dávno som začal čosi od Murakamiho čítať, ale nebavilo ma to. Mám podozrenie, že je trochu grafoman, u ktorého prevyšuje kvantita nad kvalitou. Dal som mu však ešte šancu a začítal sa do tejto jeho oslavovanej knihy. No nezvládol som to. Nórske drevo je strašne zdĺhavá nuda s dialógmi, ktoré na mňa občas pôsobili ako z telenovely. Autor ani nemá nijak špecificky vycibrený štýl, príde mi to ako taká nekonečná slohová práca s nezaujímavými postavami. Neviem, čím tento text svet tak ohromil, mňa teda vôbec...
Čáslavská
Jan Novák
Hoci nie som fanúšik komiksov, tak toto na mňa zapôsobilo. Bolo to silné, dojímavé a konečne som sa dozvedel čo to o Čáslavskej, ktorá tu na mňa pôsobila ako fakt pevná osobnosť, ktorú len tak niečo nezloží. A možno som si niekde v duchu hovoril, že či to nie je trochu preheroizovaný text, veď všetci máme svojich kostlivcov v skrini a nikto nie je dokonalý, ale vlastne mi to nevadilo. Veril som tomu všetkému ako decko a prijal som príbeh superženy s obdivom a pokorou.
Doživotí
Billy O’Callaghan
Týmto dielom ma autor trochu sklamal, je to trpké a smutné a o chudobných ľuďoch. Čistých, obetavých, trpiacich. OK, ale akosi mi tam chýbalo čosi viac, čo by ten sentiment trošku posunulo na vyšší level. Inak ale Billy píše skvelo, o tom žádná...
Zvuky probouzení
Petr Třešňák
Kniha je perfektne napísaná a fakt silná, ale vyvolala vo mne rozporuplné pocity. Lenže, kto som ja, aby som mohol také niečo posúdiť? Je hrozné mať postihnuté dieťa. Na druhej strane som sa pýtal sám seba - stojí to za to, táto obetavosť a každodenný boj? Nebolo by lepšie venovať sa naplno radšej tým dvom zdravým dcéram? Ale myslím, že kniha je preto napísaná, aby si človek kládol všelijaké otázky, a vzbudila vo mne veľmi silné emócie. Tak, či tak klobúk dolu pred rodičmi. Niektorým ľuďom osud nadelí strašné klády, a niektorí zas od rozkoše "neví co by..."
Jak nakrmit diktátora
Witold Szabłowski
Zaujíma vás čo jedli diktátori ako Pol Pot, Idi Amin, Fidel Castro, Saddám Husajn? Dozviete sa tu nielen to, ale okrem iného aj okolnosti vzniku diktátora, v akých podmienkach sa najčastejšie "rodí" diktátor. A že niektorí chcú aj tak variť len to, čo im varili ich mamičky. A že na Pol Pota jeho kuchárka nedá doteraz dopustiť, hoci sa dokázalo, že spáchal totálnu genocídu (nechával zabíjať ľudí len za to, že nosili okuliare, lebo sa bál, že to sú intelektuáli). Avšak jeho kuchárka tomu doteraz neverí, lebo Pol Pot bol podľa nej svätý človek...atd. Chápem, že nie každý teraz chce čítať takéto depresívne veci, ale v tejto knihe je to dávkované tak akurát - hlavný je vzťah kuchára ku svojmu diktátorovi, vášeň k jedlu, recepty... a pomedzi to sa dozvedáte ako sa desivo varili dejiny. Odporúčam všetkým literárnym gurmánom, ktorých nebaví čítať klasickú reportážnu literatúru.
Hlad
Knut Hamsun (p)
Rozprávač, nezamestnaný redaktor, v podstate bezdomovec sa fláka ulicami mesta a celé dni sa pokúša získať nejaké peniaze, aby sa aspoň trochu najedol, či ubytoval. A keď sa mu občas podarí nejaké peniaze zohnať, tak ich napokon úplne hlúpo minie, alebo rozdá. Text je síce o veľkom hlade a veľkej chudobe, ale je prešpikovaný absurdným humorom kafkovského typu. Napriek tomu, že je príbeh v podstate úplne nedramatický, číta sa skvelo a človek stále dúfa, že sa hlavná postava z toho zúfalstva vyhrabe. Odteraz už budem mať veľké pochopenie pre podivné indivíduá, čo sa prechádzajú po ulici a rozprávajú nahlas sami so sebou, a ešte sa pri tom veselo rehocú zo svojich vlastných vtípkov...
Deníky
Virginia Woolf
Toto je veľmi inšpiratívne čítanie, hlavne pre tých, ktorí sa sami snažia písať, aby si uvedomili, že ani tieto literárne hviezdy to nemali ľahké a neustále o sebe pochybovali. Tak isto aj Virginia Woolf, ktorá nám skrz svoje denníky necháva nahliadnuť pod pokličku jej osobných strachov a obáv z prijatia. Na druhej strane sa nemôžem zbaviť dojmu, že Virginia bola hlavne buržujská panička, ktorá mala veľké šťastie, že si mohla od rána do noci riešiť len svoje písačky a recenzie , chodiť na návševy a prechádzky, a vlastne nič iné okrem svojich písačiek nemala na starosti... V tomto smere radšej fandím tým, ktorí nemali až takú vydláždenú spisovateľskú kariéru a museli si to odmakať v nejakých shit joboch ako napr. Bukowski.
Kreutzerova sonáta
Lev Nikolajevič Tolstoj
Spoveď mizogýna, ktorému sa hnusí všetko telesné a v podstate prirodzené, a všetky ženy sú podľa neho šlapky. Alebo som hĺbku tohto diela nepochopil, ale mňa to viac iritovalo, než bavilo. Napadlo mi, ako by sa Tolstoj tváril, keby videl americký seriál Euphoria, v ktorom takmer každá ženská postava vyzerá a správa sa ako "slut"...
Rok perel
Zuzana Brabcová
Tak o tejto autorskej perle som doteraz nevedel nič, až vďaka čítaniu na pokračovanie na Vltave som sa k tomuto skvostu dostal. Skutočne bravúrne napísaný, odvážny (na tú dobu teda určite) príbeh lesbickej lásky, ale nie je to len o tom. Je tam veľa aj z ľudskej osamelosti a tak celkovo sa mi to zdá omnoho vydarenejšie a výstižnejšie než mnohé tzv. šokujúce, súčasné "coming out" romány. Toto je vážne úprimné a literárne kvalitné dielo.
Dešťová hůl
Jiří Hájíček
Akože celkovo mi to prišlo vlastne dobré, oceňujem, že sa autor takto podrobne vyzná vo veciach katastrálnych, čachrovanie s pozemkami, atd. Príbeh a pocity muža po štyridsiatke mi boli blízke a sympatické, rozkol medzi prítomnosťou a minulosťou, nespavosť, a potom samotná zápletka, to všetko plynulo tak príjemne a dobre sa to čítalo, zároveň v tom bolo aj čosi melancholické, takže nešlo o úplne "easy" čítanie. Asi do polky knihy som bol nadšený, ale potom ku koncu sa to akosi celé pokazilo a spadlo to kamsi... ehm, no trochu do gýčového happyendu... takže zvláštny pocit, čo autor celú dobu budoval, tento jalový koniec úplne rozdrtil, čo je škoda, lebo inak je to zaujímavá vec, ktorá by sa dala doporučiť aj náročnejším, aj menej náročným čitateľom. Ale na druhej strane, občas možno všetci potrebujeme happyendy...
Přípravy na všechno
Elsa Aids
Nihilizmus ohlodaný až na kosť. Tuším tu Houellebecq-ovský potenciál, avšak Houellebecq medzi tie svoje depky vždy vmontuje aj nejaké intelektuálne úvahy. Tento rozprávač však už na žiadne intelektuálne úvahy silu nemá. Toto je čistá smršť rezignácie, zúžená na pohyb medzi Žabkou, krčmou, pornom, ketamínom a konšpiračnými webmi. Holá nezmyselnosť pustej ľudskej existencie, kde už ani blízke vzťahy, dokonca ani vzťahy s vlastnými deťmi, neprinášajú naplnenie. Veľmi dobre napísané, pre mňa prekvapivý objav. Smutné je na tom to, že občas tieto pocity prázdna prežívame všetci. Horšie je, keď sa stanú každodennosťou.
Domov
Judith Hermann
Veľmi dobré, síce spočiatku plné úplnej osamelosti a existenciálneho smútku, kdesi na kraji vesmíru, kde už končí všetko, no napokon je tu aj akási nádej, hoci stále taká mrazivo severská. Viem si predstaviť, ako by to sfilmoval Aki Kaurismäki.
Hyena
Hana Lundiaková
Hana Lundiaková je pre mňa momentálne najvýraznejšia česká autorka, ktorá má neuveriteľnú slovnú zásobu a dokáže narábať s jazykovými prostriedkami vskutku originálne a neotrelo. Klobúk dolu pred takým jazykovým aparátom a pred textom, v ktorom každá veta sedí "jak prdel na hrnec." No a samozrejme aj obsah - autorka sa neštíti žiadnych tém, ide do toho pekne natvrdo, bez obalu. Ani sa mi nezdalo, že by hlavná postava (rozprávač) bol úplný zmrd. Práveže sa mi páčilo, že je taký viacvrstvý, v podstate prechlastaný, nešťastný alkoholik, ktorého úvahy mi boli občas celkom sympatické. Hyenu som si vypočul ako audioknihu v podaní vynikajúceho Sašu Rašilova, a tak ma to dostalo, že určite kúpim aj knihu, lebo toto proste vo svojej knižnici chcem mať!
Muž spí
Sibylle Berg
Toto je síce cynizmus a nihilizmus vygradovaný do úplného extrému ( hoci áno, je tu aj pár momentov skutočnej lásky a radosti zo života). Ale absolútne luxusný autorkin štýl, ktorý triafa presne po hlavičke a dotýka sa každého z nás, robí z textu v podstate majstrštyk.
Krv je len voda
Jana Micenková
Možem povedať úprimne, že toto je jedna z najlepších kníh, aké som kedy čítal. Precízny a vymakaný psychologický román, ktorý sa nebojí drsných tabu tém a ultra naturalizmu. Navyše je celý ten tragický príbeh okorenený čiernym cynickým humorom, ktorý sa "nepáre" s ničím. A na to, že má viac než 400 stán sa číta veľmi rýchlo. Autorke tlieskam a veľmi jej fandím!
Solaris
Stanisław Lem
Nie som fanúšikom scifi žánru, väčšinou som tieto typy kníh fakt nedočítal, lebo mi prišli ako bludy. Ale toto ma vskutku zaujalo, chvíľami som tým vedeckým úvahám síce nerozumel, ale princíp, či akési posolstvo knihy ma celkom rozsekalo. Akože žiadny ufóni, príšerky a chujovinky, ale že dojdeš na miesto vo vesmíre, kde sa ti zhmotnia v podstate tvoje vlastné výčitky svedomia a do života sa ti vracajú kostlivci z tvojej myšlienkovej skrine a otvárajú sa tvoje trináste komnaty...tak tomu hovorím geniálny nápad!
Pijan
Hans Fallada (p)
Mám rád knihy o alkoholikoch, a tak som siahol po tejto starine. A veľmi príjemne ma to prekvapilo! Najprv pozorujeme celkom úspešného obchodníka, ktorý sa (evidentne z nudy, rozmaru a manželskej krízy) rozhodne uchlastať. Nuž a behom pár týždňov sa mu podarí prechlastať sa do skutočne zúfalého, bezprizorného stavu, takže sa potom dostáva do basy a následne do blázinca. Hans Fallada tieto stavy popisuje síce takým tým klasickým jazykom (rozumej: žiadne špecifické metafory ani surrealistické experimenty), ale zasa vás dosť podrobne prevedie vnútornými stavmi a haluzami poriadneho pijana. A potom vám veľmi detailne, naturalisticky popíše podmienky nažívania v base a blázinci - hnus a samota, postavy a postavičky, blázni a podvodníci... Ľudia sa nemenia, ľudia sú v princípe po stáročia stále rovnaký.
Nabarvené ptáče
Jerzy Kosiński
Musím povedať, že nemám nič proti naturalizmu, hoci toto už bol čistý perverzný brutalizmus. Spočiatku ma tie kruté a odporné scény desili, lebo človeku zrazu dojde, aké sa vo vojne diali všelijaké "zrudnosti". Postupne mi však prišlo, že každá nová kapitola je len vŕšením ďalšieho a horšieho zla, po jednej krutej scéne následovala ďalšia, ešte krutejšia a ešte perverznejšia, atd... A takto to v podstate išlo celú knihu, takže niekde v prvej tretine som sa dostal do fáze, že sa ma tá krutosť vlastne už ani nedotýkala, a bolo mi to všetko jedno. Chápem, že autor sa snažil popísať extrémny stav ľudstva, v ktorom je človek človeku vlkom, a všetci sa správajú ako naprosté hovadá. Ale mne prišlo toto vŕšenie svinstva už potom neefektívne, proste ma to nezasiahlo až tak, ako autor predpokladal. Vlastne je to škoda, lebo inak je to dosť dobre napísané - vyrozprávané pohľadom malého chlapca a číta sa to skvelo! Ale je to proste tak vykonštruované, až to stráca na dôveryhodnosti...
Nic než přízraky
Judith Hermann
Myslím, že Judith Hermann je majsterka písania "o ničom," ale za tým zdanlivým "nič" sa toho odohráva vždy dosť veľa. Tieto poviedky vo mne rezonujú dlho, a stále sa mi vybavujú v mysli isté scény. Je tu veľa z osamelosti a z všímania si takých abolútnych/absurdných detailov, ktoré v bežnom živote zahadzujeme ako tie nepodstatné. Až s odstupom času nám dochádza, že ono "to" vlastne podstatné bolo, a viac než dosť. A toto všetko Judith dokáže proste popísať takým strohým, bezemočným jazykom, tak dobre, že som občas pri čítaní knihy nahlas skonštatoval: "Tak toto je, kurva, presné!"
Alice
Judith Hermann
Kniha obsahuje "len" 5 poviedok, ktoré som si však musel dávkovať pomaly a postupne. Všetky poviedky sú o smrti, v každej umiera nejaký muž. Všetky sú napísané veľmi strohým, stručným, ale úderným jazykom. Autorka sa nezameriava ani tak na emócie zvnútra, skôr pozoruje a zaznamenáva atmosférické detaily vonkajšieho sveta. Myslím si, že v obdobiach, v ktorých sa cítime rozbitý (keď nám napr. niekto blízky umiera, alebo keď sa nám niečo vážne deje) si omnoho viac všímame tie každodenné detaily, lebo nám dochádza, že tu asi nebudeme navždy. A tento pocit Judith Hermann dokázala svojim strohým, ale intenzívnym štýlom zhmotniť. A za to jej tlieskam!
