Ivan Kučera komentáře u knih

Nikdy, nikdy, opakujem NIKDY by mi nenapadlo, že si niekedy v živote (alebo aspoň v nejakom bizarnom sne) prečítam kvalitný špionážny triler... s mravcami! Jasné, je to fikcia, ale aj tak sa o týchto neskutočných tvoroch dozviete také množstvo pozoruhodných a jedným slovom neuveriteľných detailov, že keď najbližšie v lese pôjdete okolo čuráka rozkopávajúceho mravenisko, rozkopete vy jeho. Ľudia sú tu tiež a postupne odhaľujú pozoruhodné tajomstvo mrazivo hlbokej pivnice. To je znepokojivé a v dobrom nepríjemné, ale súbežná dejová línia s mravčími kolóniami, ktoré medzi sebou zvádzajú neľútostný tajný súboj, je ešte lepšia.

„Nekteřé potoky jsou hluboké.“ Prichádza (pripláva) nový kráľ literárneho amerického hororu? Rybář je super čítanie a povinnosť pre každého žánrového fanúšika. Napriek psychologicky dobre prepracovaným postavám, pútavému štýlu písania, geniálnym opisom „démonickej prírody“ a parádnej atmosfére, som sa obával, či taký riedky dej môže vystačiť na 320 strán. John Langan však rafinovane použil fintu: rozpráva v podstate dva príbehy v jednom. Ale všetko so všetkým súvisí a bez minulosti by nebola súčasnosť (resp. budúcnosť). V súvislosti s týmto vynikajúcim románom sa najčastejšie hovorí v súvislosti s Lovecraftom (všeobecne), ale osobne som cítil aj Kinga (Cintorín zvieratiek), Clivea Barkera (Velké a tajné show) a samozrejme to má kúsok od Melvilleovej Bielej veľryby a (značne temnú) štipku Dickeyho Vyslobodenia. Langan mal problém knihu predať, pretože hororovým vydavateľstvám Rybář pripadal príliš literárny a literárnym príliš hororový. Osobne sa mi práve to na ňom páčilo a hoci občas jemne stagnuje, je to naozaj iba zriedkakedy. Určite sa jedná o jednu z najvydarenejších hororových knižiek, ktoré vyšli v češtine v roku 2021.

17 23.07.2021

„Smithovou znásilnili a mučili. To je krutost. A krutost ja chápu. Tabramovou zase někdo nepříčetný ubodal. To je vztek. I tomu rozumím. Tenhle je mnohem... metodičtější. Jako by tu ženskou někdo bezmála operoval. Tomuhle nerozumím vůbec.“ Absolútna komiksová legenda. Alan Moore (Bažináč, Watchmen) je neuveriteľný. To, čo predvádza, má bližšie k detektívnej práci, než k bežnému písaniu komiksového scenáru. Dáva veci do šialených súvislostí, z ktorých sa čitateľovi ide rozskočiť hlava (kráľovná, Slobodomurári, Sloní muž). Zachádza dokonca tak ďaleko, že jednu dlhú kapitolu poňal ako prehliadku historického Londýna vrátane odborného výkladu (!). V inej ukazuje bežné ráno špičkového chirurga žijúceho v luxuse s ránom chudobnej anglickej prostitútky. Záverečné dodatky sú nabúchané neskutočnými detailmi a informáciami; odporúčame po dočítaní každej kapitoly preskočiť práve na ne. Moore si dokonca zistil aj to, aké zvláštne počasie v tom období bolo (zvláštny nedostatok bežného prírodného svetla, kuriózne sfarbená obloha...). Z pekla je totálna bomba, klasika, legenda. KULT. Moore vychádza z absurdnej, ale často skloňovanej (a podľa mňa nie úplne blbej, vlastne naopak značne chytľavej) teórie, že Jack Rozparovač bol v skutočnosti... ale to už si prečítajte sami (ťažili z toho viaceré rozparovačské filmy, či už televízna mini-séria s Michaelom Caineom alebo ostatne filmová adaptácia Z pekla, natáčaná v Čechách s Johnnym Deppom a Ianom Holmom). Bravúrna čierno-biela kresba Eddieho Campbella je presvedčivá a nepríjemne naliehavá. Nebojí sa erotiky, ani gore, avšak ani nádhernej dobovej architektúry. Niektoré panely sú úchvatné. Príbeh je intenzívny a desivo graduje. Postavy skvelé, dialógy plné šťavnatých, ale realistických nadávok. Pecka, zároveň ale veľmi náročné čítanie. Nie je to proste niečo, čo by ste prečítali na jedno posedenie (komiks má cca 570 strán). Z pekla v češtine vydalo BB/art prvý raz v r. 2003 a v nasledujúcich rokoch ešte trikrát, čo vyvrcholilo v decembri 2021 farebnou reedíciou (od ktorej sa Moore dištancoval a zakázal na nej uvádzať svoje meno napriek tomu, že Campbell tvrdí, že Z pekla od začiatku chceli vydať farebne a k čierno-bielej verzii sa priklonili len z čisto komerčných dôvodov).

17 15.10.2019

V češtine je to pekne divný názov, to vám teda poviem. Koule. Hmmm, no nič. S Netvormi z hmiel a Jurským parkom asi moja najobľúbenejšia crichonovčina. Vynikajúce, tiesnivé a bravúrne hororové prostredie obrovskej, špičkovo vybavenej (= drahej) podmorskej stanice. K tomu (ako to ostatne mal Crichton vždy rád) skupina špičkových odborníkov a vedcov. Aj tento profesijný výber veľmi veľa vypovedá o tom, že Crichton na to išiel inak, než iní komerční autori tej doby. Tí by (kvázi)frajersky siahli po mariňákoch, zabijakoch, generáloch. Crichtonovi hrdinovia sú naopak chladnokrvní vzdelanci, muži a ženy rozumu, vedci, odborníci, ktorí prvú polovicu života strávili na školách a v podstate sa učia dodnes, každý deň. Autor hlboko pod morskú hladinu neposlal votrelecké komando so smartgunmi, ale napr. biochemičku alebo psychológa špecializujúceho sa na extrémne tragédie. Pod vodnou hladinou sa stretnú zoči-voči veciam, na aké by nebola pripravená žiadna ľudská bytosť. Ani tá s najvyšším IQ (a vzdelaním). Kniha je skvelá, možno koniec ma trochu sklamal, ale inak je to ozaj hororová sci-fi bomba. Prekvapivo sa mi páčilo aj temné filmové spracovanie s Dustinom Hoffmanom, hoci disponovalo viacerými zmenami. Keď sa o niekoľko desaťročí neskôr na úspech knihy pokúsil nadviazať Nick Cutter svojím románom Hlubina, už to nebolo ono (a ešte viac vynikla Crichtonova zručnosť).

17 05.06.2019

Terror by som možno ani nezaradil medzi horory. Je to veľmi diskutabilné tvrdenie, ale najhororovejšia súčasť románu (vec na ľade) je nakoniec paradoxne jednou z najnudnejších vecí, ktoré Simmonsovo (veľ?)dielo ponúkne. Najdesivejšie záležitosti stvára nemilosrdná príroda a, ako inak, slabí ľudia. Oproti nim stojí sympaťák roka, kapitán Crozier. Ale nielen on, ale aj jeho kvalitní, statoční dôstojníci. Problém je v tom, že postupne prichádzajúci nie ani tak o vieru a nádej, ale o život. A ako to už chodí aj v živote, svine schopné všetkého prežívajú. Úprimne ma mrzela smrť každej kladnej postavy. Dan Simmons perfektne mystifikuje šikovne využívajúc fakt, že o neslávne slávnej expedícii sira Johna Franklina sa vie strašne málo. Dokáže prekvapiť (záverom) a jeho vízia dvoch lodí zamrznutých v ľade, kde vonku klesajú teploty pod mínus 50, je mrazivá a znepokojivá. Evidentne si naštudoval desiatky zdrojov a oplýva množstvom informácií o danej tragickej výprave, ale nestratil sa v tom a fakty využíva vo svojich prospech a nenecháva sa nimi ovládnuť, ako niektorí iní spisovatelia. Napriek tomu som veľmi, veľmi jemne sklamaný, pretože som čakal plnokrvný horor a ono z toho nakoniec vyliezlo niečo iné. Odporúčam seriálovú adaptáciu z produkcie Ridleyho Scotta, ktorá vznikla v roku 2018 a ktorá sa celkom presne drží masívnej literárnej predlohy. Až na záver, ktorý je trochu iný (románový sa mi páčil viac). Druhá séria nemala so Simmonsovou predlohou nič spoločné (odohrávala sa v zajateckom tábore počas Druhej svetovej vojny a siahla po ázijskej mytológii). Z ďalších vydarených snežných hororov spomeňme Kroky v temnotě, Ledové peklo, V horách šialenstva alebo Posledná na cestu (poviedka od S. Kinga).

17 24.06.2016

Nalejme si čistého vína. Expert na divné ticho Tom Felton hral v sérii Harry Potter nielen hajzlíka, „vocasa na koštěti“ a kreténa, ale tiež vedľajšiu postavu. Samozrejme ako mnohé iné vedľajšie postavy zo série, o hlavných nehovoriac, aj Draco Malfoy skultovnel a získal milióny fanúšikov na celom svete napriek tomu, že hral zápornú rolu (v jeho prípade možno dokonca VĎAKA tomu). A, čo ma vždy mrzelo asi najviac, jednorozmernú. Bol to proste totálny ko... mamánek. Až na samom konci začal vykazovať náznak psychologickej obmeny, čo pekne vyvrcholilo v epilógu odohrávajúcom sa na vlakovej stanici. Rád by som sa dožil plnohodnotných filmových sequelov. Som presvedčený o tom, že ak by sa Draco alias Tom vrátil, malo by sa jednať o kladnú postavu poučenú z chýb minulosti. Z dramaturgického hľadiska by bolo fajn, aby sa v kľúčovom okamihu obetoval pre vyššie dobro. Čo sa knihy týka, potvrdilo sa mi dlhoročné presvedčenie, že anglickí detskí herci sú niekde úplne inde, než americkí. Nechcem paušalizovať, ale filmový biznis nasávam od konca 80. rokov, kedy som mal cca 9 rokov a trúfam si tvrdiť, že kým americkí detskí herci česť výnimkám v lepšom prípade v dospelosti nehrajú, v horšom sa predrogujú a zomrú, z anglických sa nejeden raz stávajú uznávaní umelci. Myslím si, že za to môže prísny dozor rodičov, ktorí svoje deti v UK držia pri zemi, ale môžem sa mýliť. Resp. nie že by boli prísni, ale pekne to vystihuje scéna z knihy, ktorá keď mama jedného z detských hercov zistila, že detský stan (v ktorom sa poflakovali, keď nenatáčali) je vybavený neobmedzeným množstvom sladkostí a energeťákmi, tak sa postarala o radikálnu zmenu pitného režimu, ako i jedálnička. Je to detail, ale myslím, že práve on (a jemu podobné) môžu poskytnúť odpoveď na otázku, prečo tak veľa anglických detských hercov v dospelosti získava filmové ceny a každý režisér ich chce mať vo svojom filme. Držania pri zemi som mal dojem aj z tejto knihy, takže možno na tom niečo bude. Tom je báječný človek a najbáječnejšie na tejto knihe je, ako naznačuje Emma Watson v úvodníku, že Tom sa na nič nehrá a je sám sebou. Pravdaže sa teraz nedá tvrdiť, že stačí napísať knihu, ktorej autor je sám sebou a bude podobne skvelá. Mnohí autori sú idioti, blbci, egomaniaci a, to najmä, nemajú svetu čo povedať. Nie sú to zaujímaví ľudia. Tom Felton medzi nich nepatrí. PRETO napísal takú dobrú knihu. Nie preto, že hral v sérii Harry Potter. Číta sa to samo a ak budete toho dňa musieť ísť spať, lebo skoro ráno vstávate do práce, bude vás to mrzieť a posledné myšlienky toho dňa počas zaspávania zrejme budú patriť Tomovi a vášmu tešeniu sa na zajtrajší večer, keď si prečítate konečne ďalšie kapitoly. Trocha mi to občas prišlo úsmevné v zmysle, že sa ako o "bohatej kariére" vyjadruje niekto, kto mimo potteroviek hral v relatívne malom počte filmov a väčšinu z nich nikto nevidel. Jasné, Tom je vo fachu od desiatich, čiže istým spôsobom naozaj JE veterán, len sa proste človek pri pohľade na jeho divnú filmografiu neubráni úsmevu (najlepší film okrem potteroviek je azda Zrodenie Planéty opíc, kde hrá tak strašne napísanú rolu, že sa ani nečudujem, že na ňu neprebehol normálny kasting). A ku koncu, paradoxne kedy to začne byť (kvázi)najdramatickejšie, tempo stagnuje.

16 09.12.2023

Policajti jsou placený za to, aby byli venku pro lidi v jejich nejhorších chvílích. Pod DC patrí edícia Black Label, v rámci ktorej vychádzajú drsné veci (Batman: Zatracení alebo Wonder Woman: Mrtvá země) a aby bola sranda, tak pod Black Label spadá Hill House Comics, pod ktorého hlavičkou vychádzajú ešte brutálnejšie veci. Prvotinou sa pred rokmi stal Košík plný hlav a každému z vás už zrejme docvaklo, že jej zakladateľom je legendárny syn legendárneho otca. Joe Hill je u nás dobre známa firma (Zámek a klíč, Plášť) a škrabanec na brnení mu nespôsobí veru ani Košík plný hlav. Je to drsná vec okorenená WTF čiernym humorom, ale vďaka hlavnej hrdinke zostáva naďalej uveriteľnou jazdou, kde síce splatter/gore hrá prím, no vďaka sympatickej June vás zaujíma, ako to skončí, budete jej držať palce. Scenár si sem-tam berie rôzne inšpiračné zdroje kde-kade (atmosférou prímorského letoviska azda môže pripomenúť Benchleyho resp. Spielbergove Čeľuste; ostatne ostrov sa nie zo srandy volá Brody Island), ale v jadre zostáva sám sebou: originálny, svieži a v rámci možností nepredvídateľný. Ako slávny otec, i Joe si uvedomuje, že najväčšie zlo predstavujú obyčajní ľudia, ktorí majú v spoločenstve vynikajúcu povesť, rozdávajú úsmevy na všetky svetové strany a majú dokonale pokosené záhrady. No akonáhle sa za nimi zatvoria dvere, odhodia masky a ukážu svoje skutočné, pravé tváre. Ďalšou spoločnou vecou, ktorá syna spája s otcom, je záľuba v používaní mysterióznych predmetov. Nejeden raz ich pritom vôbec nezaujíma, kde sa vzali (a prečo), ale proste len to, že SÚ (u otca to bola napr. zubná protéza v poviedke Zuby alebo mobil v Telefóne pána Harrigana, u Joea pre zmenu plášť v Plášti a teraz mystická nórska sekera z 8. storočia). Nakreslené je to Talianom Leomacsom perfektne (vypomohol mu rodák Riccardo La Bella a mignolaovský farbiar Dave Stewart). Poteší pevná väzbe s prebalom a viacero bonusov (medailóniky autorov a rozhovor s nimi + galéria alternatívnych obálok).

16 04.08.2023

Peniaze nadovšetko. Ďalší vybíralovský drsný, špinavý, realistický a pôsobivý antiwestern, v ktorom to, že ste hlavným hrdinom (i keď nejeden raz skôr antagonistom) vôbec neznamená, že prežijete. Nad všetkým sa vznáša pachuť zbytočnosti, dezilúzie a čoraz intenzívnejšie zapáchajúceho smradu, ktorý razí z toho, že sa končí kovbojská éra a začína sa éra nová. Až do posledního je pomalá, dôstojná, vážna, smutná a tragická jazda po prérii, kde si nemôže byť ničím istí. Ak sa aj vám páčili obdobné „osudové“ záležitosti Sykes a Texaský Jack, určite si prídete na svoje aj tentokrát. Scenár je skvelý. Hoci začína neoriginálne, čoskoro sa ukáže, že sa s nami scenárista Jerôme Félix len hral a v skutočnosti je jeho hlavnou devízou práveže naopak nepredvídateľnosť. Dá sa porozumieť motivácii každej postavy. Napísal by som, že kladnej i zápornej, ono je to ale v tomto komikse strašne ťažké (až nemožné) od seba odlíšiť. Pretože kto je dobrý? A kto zlý? Niekedy sa z dobrého človeka stane zlý, ale vieme, prečo „to“ musel urobiť. A niekedy nie je zlý človek zlý, len proste len má v živote niečo, na čom mu záleží a keď je tomu ublížené, stane sa krutým, čo ale teoreticky neznamená, že je aj zlý. Inokedy to v jednej chvíli vyzerá tak, že hlavnou postavou bude XYZ, potom sa ňou prekvapivo stane YXZ a ani to dlho nevydrží a celé je to napokon úplne inak. Často sa mení postava, ktorá udáva tempo. Nejeden raz sa z predátora stane korisť a naopak. Je prítomných veľa scén, v ktorých si poviete „a teraz sa stane toto“ a ono sa stane presný opak. Keď začnete čakať aj na ďalšej strane podobne prekvapivé zvraty, tak vás paradoxne scenárista ovalí po hlave tým, že nečakane siahne po zvrate, ktorý ste očakávali, ale povedali ste si, že ho scenárista určite nepoužije. A Paulom Gastineom je to nádherne nakreslené. Potešia veľké rozmery, obálka, skvelý papier a 10 strán výtvarných bonusov.

16 02.04.2022

Jedna z mojich najobľúbenejších (ak nie najobľúbenejšia) Kingových zbierok, aj keď v tomto prípade nie poviedok, ale noviel. Počas ich čítania sa do tohto mainského autora zamilujete tak mocne, že ak si od neho v budúcnosti prečítate nejaké slabšie veci (a to si určite prečítate, pretože nikto nie je neomylný, dokonca ani on), tak akonáhle si spomeniete na Čtyři roční doby, okamžite mu to odpustíte a ešte sa pri tom budete priateľsky usmievať. Toto je bomba, ktorá zasiahne vaše nervy a, to najmä, srdce. Nadaný žiak sa ku mne dostal už ako k malému a naturalisticky na mňa zapôsobil viacerými nielen násilnými, ale i jemne erotickými scénami. Film s Ianom McKellenom, Davidom Schwimmerom, Bradom Renfrom a Janom Třískom (ako lovcom náckov) je vynikajúci, vo finále dokonca predbieha novelu (ktorej záver je predsa len očakávateľný a teda priemerný). Ritu Hayworthovú a Vykúpenie z väznice Shawshank som najskôr poznal ako (geniálny) film s Timom Robbinsom a Morganom Freemanom a novelu by som považoval za rovnako perfektnú, ale keďže film som videl prvý, je mi predsa len bližšie (pozerám ho každý rok). Dýchacia metóda je najnenápadnejší kúsok zbierky, od ktorého zrejme nikto nebude nič čakať, ale zdanie klame a nakoniec sa pre mnohých môže jednať o čierneho koňa (ktorému robí medvediu službu najmä obludne dojemné finále). Jediný príbeh zo zbierky, ktorý dodnes nebol sfilmovaný. Mojím top favoritom je každopádne neprekonateľné Telo: spolu s Poslednou priečkou na rebríku moja totálna srdcovka, na ktorú nedám dopustiť. Aj film Roba Reinera je fantastický.

16 15.03.2021

Za mňa bez debaty nielen najlepší diel lecterovskej ságy, ale aj jeden z "najhroznejších" psychotrilerov (hororov?), aké boli kedy napísané. Pamätám si, že na školskom výlete sme mali rozchod a každý za peniaze rodičov kupoval pivo alebo hovadiny a ja som sa pristavil pri pouličnom predajcovi kníh a kúpil som si túto pecku. Thomas Harris napísal vskutku monštruózne dielo, ktoré dupe na plyn od prvých strán, je obludné, je desivé, je cynické, zvrhlé a úžasne odporné, ale zároveň máte pocit, že to k tej postave skrátka patrí - je to predsa Hannibal Kanibal, nie Macko Uško. Autor ako keby súťažil sám so sebou, akú zvrhlejšiu postavu napíše, vďaka čomu je román impozantným panoptikom oblúd a netvorov v ľudskej koži, kde fakt neviete prísť na to, či je príšernejší skorumpovaný agent FBI (zmrd Paul Krendler bol samozrejme už v Mlčaní jahniat, síce žiadny sympaťák, ale až takýto extrémny čurák to vtedy predsa len nebol, ale raz darmo, všetci sa vyvíjame a nie každý k lepšiemu), nemilosrdní lovci ľudí, Hannibalova stará preživšia obeť, jej sestra alebo komorník. Samotný Lecter z toho paradoxne vychádza ako najsympatickejšia postava, čo je šialené, ale svojím spôsobom jedinečné, lebo niečo také naozaj nevidíte/nečítate každý deň. No a k tomu nezabudnuteľné scény s úhormi a prasatami. Tento lov na Lectera uprostred dominantnej, úžasne opísanej Florencie (ktorú okamžite zatúžite navštíviť) si jednoducho fanúšik temného žánru v žiadnom prípade nesmie nechať ujsť a to ani ten, ktorého príliš nebavilo knižné Mlčanie jahniat (viem to, sám som jedným z nich). Inak, mne sa páčil aj Scottov film, hoc adaptácia do podoby scenára si vyžiadala nejednu obeť (najvýraznejšie je to badať zrejme na vyškrtnutej sestre).

16 11.02.2020

Od Kinga som mal vždy najradšej alebo čisto nehororové veci alebo naopak také tie drastické hororoviny á la Cintorín zvieratiek a Cujo. Všelijaké také tie jeho rôzne mysticko-mysteriózne dramatické trilery s fakt len drobnými hororovými vsuvkami (Carrie) ani nie. Napriek tomu, že Mŕtva zóna je presne z tohto rangu, obľúbil som si ju už po prvom prečítaní. Sympatický ústredný hrdina, ktorému veríte jeho dilemy a držíte mu palce, hoci tušíte, že to nemôže skončiť dobre. Politikárčenie ma príliš nebavilo, toto sú také veci (ďalej náboženský fanatizmus), ktoré ma u Kinga nikdy nevzrušovali. Ale napriek tomu silný, kvalitne napísaný román. A jeden z najdojemnejších záverov, aké Stephen King kedy napísal. Vydrailo sa aj filmové spracovanie od kontroverzného Davida Cronenberga, ktorý titulnú rolu šokujúco ponúkol divnému pavúkovi Christopherovi Walkenovi...a urobil dobre.

Pod ironickým názvom Dobří sousedé (čo ale naozaj nie je to isté, ako originálny Cunning Folk) sa ukrýva... Cintorín zvieratiek 2? Ťažko povedať. Ľahké je však povedať, že zlí susedia sú čisté zlo i bez toho, aby do toho bol primiešaný explicitný nadprirodzený horor. Toto však písal jeden z najlepších súčasných hororových autorov, takže ako bonus je to neprekvapivo skombinované s folk hororom, čo je podžáner, ktorý zbožňujem. Zbožňujem i literárnu reč tohto anglického drsňáka. Dobří sousedé sa mi páčili rovnako, ako Adamova predchádzajúca tvorba. Rudá zem i Rituál boli perfektne napísané folk nerváky s nie úplne vyrovnaným tempom. Rituál začal geniálne a skončil otrasne. Rudá zem začínala trochu nudne, ale končila nervy trhajúco, hoc nie dokonale (finále vykazovalo viacero divných úkazov). Dobří sousedé mi z tejto trojice pripadali najvyrovnanejší. No i tu sa ukazuje, že Adamovi zrejme najväčší problém stále robia koncovky. Dobří sousedí vo finále pôsobia dojmom, že už to Adam Nevill tak trochu chcel mať za sebou a tak sa uchýlil k predvídateľnému záveru, ktorý vám síce nerobí problém čítať, ale proste ho aj tak chcete mať čím skôr za sebou. Čo je škoda. Faktom každopádne je, že kniha má skvelé postavy, reálne vzťahy, živé dialógy a Adamov cit pre folk a opisy prastarých lesov mu plným právom môžu závidieť mnohí iní hororoví kolegovia. Ďalším faktom žiaľ je aj to, že na lúku vyhnal toľko zajacov, že mu niektoré ušli do lesa a už sa nevrátili. Inokedy si vypomohol lacným klišé (bleskové zmiznutie štyroch postáv vyrobených z vetvičiek, všetci sú kúpení, manželka neverí manželovi napriek tomu, že sama vidí, že niečo nie je v poriadku, blbé dôvody, pre ktoré sa vybrať uprostred noci do hlbokého, temného lesa), občas hapruje logika (ak Blackwood disponoval takými zásadnými vedomosťami, prečo s Mootovcami dávno sám nevypiekol, keď mu na tom zjavne záležalo napriek tomu, že sa na prvý pohľad snažil tváriť nezúčastnene?) a nevyhol sa dokonca ani snovým pasážam, ktoré ma v literatúre neskutočne nudia už pekných pár desaťročí. A prológ mi pripomenul mrazivý prológ z filmu Los ojos de Julia (ak ste ešte nevideli, vrelo odporúčam). Obálka super, ale súhlasím s užívateľkou KANITSUJ, že nekorešponduje s dejom (susediaca stena, bohatá záhrada, les). Potešili autorove záverečné dodatky, aj keď na môj vkus sa priveľmi vykecáva a to už je čo povedať, pretože osobne zbožňujem autorské dodatky v knihách.

15 13.08.2023

Najväčší český propagátor poľského hororu Honza Vojtíšek a Golden Dog v r. 2023 vydali na naše pomery nevídaný počin: antológiu súčasného poľského hororu. Ak Honzu nepoznáte, stačí si prečítať jeho kompetentné úvodné slovo a hneď vám bude jasné, že je to muž na správnom mieste. Pozornosť púta výrazná obálka Michala Březiny, ktorá mi jemne pripomenula Mlčanie jahniat a Ďáblův hřbet. Nechýbajú medailóniky autorov a na každej strane je uvedený názov poviedky resp. meno autora. Na svoje si príde každý: milovník plíživého hororu i explicitného, odporného i atmosférického, realistického i nadprirodzeného, moderného i staromódneho. Mňa najviac zaujali Otec, Baba Jaga a Ďáblova bible. Aj keď obvykle explicitné úchyláčtiny nevyhľadávam, tu ma bavili (Levička, Jako šelestění listí za podzimní noci, fakt geniálnym názov). Ako to v antológiách chodí, každého zaujme niečo iné. Čo sa jednému nepáči, z toho je ďalší nadšený. A naopak. Niektoré texty sú predvídateľné. Každý, kto pozná rybu fugu vie, ako to skončí. Baba Jaga je esenciou ježibabovských klišé (nechýba dokonca kocúr!). O kvalite jednotlivých autorov ale vypovedá, že texty sú napriek prítomnosti klišé čítavé, svižné, vzdušné a chytľavé (čo je akiste opäť Honzova zásluha, antológiu nielen zostavil, ale tiež preložil). Veľmi som sa na knihu tešil a ako to už chodí, to tiež nie je dobre, pretože očakávania sú potom našponované nerealisticky vysoko. Áno, asi som čakal o štipku väčší počet textov, ktoré ma odrovnajú a inšpirujú. Občas haprovala logika (ozaj jej vychrstol VRIACU vodu do tváre a ju to nezabilo alebo mi niečo ušlo?) a v diele, ktoré samo seba charakterizuje ako hororové, by sa nemala vyskytovať poviedka Rozumíš, drahoušku? Síce pojednáva o domácom násilí, čo JE horor, ale to z nej ešte nerobí hororovú poviedku. Niektoré poviedky ma nebavili a pár ma sklamalo, čo je škoda najmä u Karoliny, ktorá začína super a nakoniec sa z nej vykľuje niečo čudné. Za mňa je každopádne skvelé, že Polské noční můry vôbec vyšli, mnohé poviedky sú výborné a obecne je to skvelá príležitosť, ako držať prst na tepe (hororového) dňa. Golden Dog síce vydalo v minulosti už o chlp vyrovnanejšie antológie (Jihočeský horor, České temno), ale rozhodne by som sa nebránil tomu, ak by pokračovalo i v propagácii (zjavne výdatného) poľského hororu.

15 28.04.2023

Vedel som o existencii dvoch Šumavských Děsov (2017 – 2018) Václava Votruby, ale dostať sa k tlačeným verziám bolo komplikované a e-booky nečítam. Takže keď sa „trojky“ chopil Golden Dog Martina Štefka, okamžite som objednával a s chuťou som sa do výsledku začítal. Úvod ma jemne schladil, predsa len som čakal viac, našťastie sa zbierka veľmi rýchlo rozbehla vítaným smerom a ponúkla texty, ktorým v súhrne neviem dať „len“ 3*, aj keď k dokonalosti im čo-to chýba. Kniha mi pravdupovediac pripomínala moju vlastnú zbierku Obchádza nás temnota: priamočiare a v dobrom jednoduché hororové texty nemotajúce sa zbytočne okolo horúcej kaše, ale naopak idúce rovno k veci a umiestnené do „nášho“ prostredia (SR, ČR). K tomu komorné, ale účinné zápletky a tak akurát postáv s tým, že niektoré veci sú skvelé a iné mohli byť skvelé, ak by boli trochu detailnejšie rozvedené. Sranda je, že niektoré poviedky končia presne tak, ako budete čakať, inokedy ale budete čakať vec X a danú vec X Votruba spomenie ústami postáv v strede príbehu, takže je vám jasné, že sa to skončí inak, nuž a inokedy sa to skončí „nijako“, čo je však svojím spôsobom tiež zaujímavé a pôsobivé, lebo veď ostatne v živote to predsa tiež tak chodí, nie? Je pravda, že ani najlepšie poviedky nie sú vyložene bez chýb (napr. poviedka nazvaná pôvabne Shnilá nevěsta má našliapnuté na fakt vynikajúci temer folk horor, aby nakoniec pribehla s koncovkou, pri ktorej som sa spýtal: Čože?). Na niektorých miestach autorovi ako keby niečo ušlo (hrdina kosti mŕtveho nenaloží do kufra auta, lebo mu to pripadá ponižujúce a tak ich položí na zadné sedadlo, kde už mu to teda zjavne ponižujúce nepripadá a na tej istej strane si po príchode domov spomenie, že kosti zabudol v aute a pripadá mu to zase ponižujúce, pritom predtým jasne povedal, že mu ponižujúce pripadalo dať ich „len“ do kufra, asi je to blbosť, ale ja si takéto veci všímam). Ale inak neľutujem, že som si knihu kúpil, bola to dobrá a kvalitná jazda, ktorej autor má rád ľudí, vie písať dobré dialógy a ani tvorba atmosféry mu nerobí problém, aj keď pri vytváraní atmosféry ponurých lesov a v nich ponorených dedín mohol predsa len ešte viac zatlačiť na pílu.

15 14.11.2022

Ak by som mal vybrať knihu, do ktorej sa mi v danom roku najmenej chcelo a napokon ma najpríjemnejšie prekvapila, skoro určite by to bol Dracul alias prequel legendárnej Stokerovej klasiky. Tá ma nikdy nebavila, až na niektoré skvelé kapitoly (neskôr sa ukázalo, že bol problém v tom, že sa ku mne dostalo brutálne scenzurované slovenské vydanie, ale to je iný príbeh). Predkračovanie som si kúpil len vďaka výbornej cene počas Black Friday. Román mi každopádne následne X mesiacov ležal v polici a nakoniec som sa doňho pustil s otrávene prevrátenými očami, aby som si to konečne mohol odškrtnúť zo zoznamu. Dej ma chytil okamžite. Má 512 strán, ale vďaka plynulému deju a sympatickým postavám (v ktorých sa dá ľahko orientovať, čo sa nedá povedať o pôvodnom románe Dracula a to dokonca ani o necenzurovanej verzii) upaľuje svižne dopredu a paradoxne pôsobí kratšie, než niektoré (nudné) 150-stranové knihy. Je to krásny atmosférický horor. Staromódny a pritom moderný. Úžasná je už hravá obálka s vyrezaným okienkom. K tomu si pripočítajte medailóniky autorov, lacetku (prekvapivo nie červenú) a záverečné dodatky, ktoré vás miestami šokujú (je pôvodný Dracula opisom skutočných udalostí?!), inokedy prekvapia (to, že sa Stoker inšpiroval rumunským vládcom Vladom Narážačom je hypotéza, s ktorou prišla až dvojica profesorov z Bostonskej univerzity vo svojej knihe In Search of Dracula zo 70. rokov, má sa však za to, že Stoker išiel oveľa hlbšie do minulosti, konkrétne do Scholomance, čo mala byť pradávna škola v lesoch, v ktorej vyučoval svoje praktiky diabol a každého desiateho študentka si ponechal). Autori (v čele s praprasynovcom Brama Stokera Dacreom) prichádzajú s nápadmi, ktoré vás neustále nútia mať oči na stopkách. Akonáhle hrozila stagnácia, preradili z pohľadu postavy X na postavu Y, prípadne skáču v čase a priestore a to tak, že výrazne. Opakujem však: všetko je prehľadné a ľahko pochopiteľné. Aby toho nebolo málo, menia nielen rozprávačov, ale i štýly (jedna kapitola je poňatá ako list, druhá ako denník) a dokonca formy (er, ich) a časy (minulý, prítomný). Niekomu možno bude vadiť, že Dracul pripomína možno nie ani tak prequel, ale skôr remake (psychiatrický ústav, rozvaliny kedysi honosného hradu v horách, postupne sa formujúca skupina hrdinov, ktorá sa vo finále dostáva do epicentra zla, aby s Draculom skoncovala na jeho domovskej pôde, dokonca je prítomný Van Helsing, hoc tu sa volá inak).

15 27.07.2022

„Temnota už nebyla pouhou temnotou.“ Keď som pred rokmi čítal slabú Bábu Motyku, vravel som si, že po ďalšom horore fínskeho autora Marka Hautalu netúžim. To by som ale spravil veľkú chybu! Jeho nasledujúci Architekt temna je totiž skvelý moderný architektonický horor zo súčasnosti. Atmosféra vydrží po celých 312 strán. Atmosféra zmaru, dezilúzie, miernej (až veľmi veľkej) depresie. Atmosféra „strateného“ činžiaku, kde v noci po stropoch behajú svetlá okoloidúcich áut, vo vodovodnom potrubí neustále niečo šramotí, po schodisku sa rozlieha dupot nôh, dvere na chodbe sú zvedavo poodchýlené a z bytu nad vami neustále znie nahlas pustený televízor, hoci ste si mysleli, že tam nikto nebýva. Mohlo by sa zdať, že Marko toto jednoduché a pritom perfektne opísané prostredie využije (zneužije) k napísaniu tuctovej duchariny, ale tak jednoduché to našťastie nebude. Príbeh plynie v nepredvídateľných koľajach a vy fakt netušíte, kam vlastne smeruje. Pripomenulo mi to tvorbu Clivea Barkera, ale bez explicitného násilia a sexu. A na konci to pre zmenu chvíľu pripomína Kingovu Geraldovu hru, ale nechcem spoilerovať. Vymaznaná obálka. Keďže horory čítam a pozerám od útleho detstva, len tak niečo ma nevystraší. Vlastne ma nevystraší skoro nič. Markovi sa to ale vcelku podarilo; prišiel s „niečím“, čo je zlé, temné, zlovestné, mrazivé a v rámci možností realistické. Povinná kúpa pre hororového fanúšika. Presne takto mal vyzerať poľský Domofón. A nevyzeral.

15 14.06.2022

Toto bola jazda. Mal som ju zmáknutú za pár hodín. Jasné, Vzácný druh má len 92 strán. A z nich si treba odpočítať úvodné a záverečné slovo, reklamu, medailónik ilustrátora a psychedelické ilustrácie. Plus malý formát. A text nie je nahusto. Ale niektoré knihy sú napísané tak zle, že aj jedna strana sa javí ako nekonečno. Tu nie. Vzácný druh síce začína jednoducho. Vravel som si, že mám Erika Hofstattera prekuknutého a som krok pred ním. Napokon sa však ukázalo, že Erik má prekuknutého mňa a je nie jeden, ale rovno dva kroky predo mnou. Ku koncu už som len valil oči nad nepredvídateľnou cestou, po ktorej sa príbeh vydal. Žiaľ, nie je to dokonalé. Autor na lúku vypustí veľa zajacov a tak nečudo, že mu pár z nich ujde do lesa a tam ich zožerie vlk. Motívy námesačnosti a astrálneho cestovania mali byť detailnejšie rozpitvané. Rovnako neverím, že nejaká čo i len trochu normálna žena by zmiznutie svojho dieťaťa riešila takto. Proste by zavolala políciu. Tu je to inak len preto, aby si autor uľahčil prácu a mohol nám takýmto nenáročným spôsobom vysvetliť zásadné veci. Pri papieriku vyťahovanom zo zástery som si ťukal prstom po čele. Reakcia postáv, keď sa dozvedia, že zomrela ich blízka osoba, sa dá porovnať s reakciou na to, keď si večer k filmu chcete otvoriť balíček kalifornských pražených pistácií a nejde vám to. Po fantastickom rozjazde sa to proste Erikovi jemne rozpadlo. Našťastie, urýchlený koniec až tak nevadí, značne ho totiž vylepšujú nečakané zvraty. Ak máte radi horory, určite do Vzácného druhu choďte. Je suverénne napísaný, krátky a i vďaka (ale nielen) tomu disponuje chytľavým, v svižnom tempe sa odvíjajúcim tempom bez zbytočných dejových odbočiek (a postáv).

15 23.05.2022

„Zas bude dobře.“ Vranu som si kúpil koncom roka 2021, ale čítanie som z rôznych dôvodov odkladal. Keď mi pár týždňov nato nečakane zomrel otec, rozhodol som sa, že je správny čas pustiť sa do nej. Netvrdím, že mi to po psychickej stránke pomohlo... ale možno trochu predsa len áno. A to sa počíta. Ilustrátor a scenárista v jednej osobe, James O ´Barr, Vranu ostatne tvoril ako duševnú očistu po tragickej smrti snúbenice. Ak človek nepozná film, môže si po prečítaní anotácie klásť pochybovačnú otázku: je to naozaj „iba“ príbeh pomsty? Áno... a nie. Ono je to naozaj „len“ o pomste. Miestami takej brutálnej, že je to drsné ešte i na rok 2022, nieto na 80. roky, kedy Vrana prvý raz vzlietla k čitateľskej obci. Spočiatku dej uháňal dopredu príliš rýchlo. Pýtal som sa sám seba, o čom bude ďalej. Ale James v najneočakávanejších (avšak zároveň najlogickejších) okamihoch spomalí a ponúkne zasnený motív alebo rapídny flashback, prostredníctvom ktorého všetka tá príšerná krv všade naokolo dostane zmysel. Iste, niečo by sa dalo skritizovať. Kresba je miestami (i v rámci jednej kapitoly) zvláštne nekonzistentná a geniálne momenty sa striedajú s momentmi, ktoré... nie sú geniálne. Unikol mi prínos polície do príbehu. Ústredný operenec (a mytológia okolo neho) mohol dostať väčší priestor. A strácal som sa v Ericovi, ktorý je striedavo neodpúšťajúci anjel pomsty ovládajúci zbrane lepšie ako Arnold v Komande, potom citlivý automechanik (?), jemný baleťák (!), nežný básnik (...) a tvrdý rocker (?!), ale v konečnom efekte nezvyklá povahová kombinácia funguje. Inak je však Vrana unikát. Ako Eric, i komiks si prechádza všetkými fázami. Od hnevu a zúrivosť cez výčitky svedomia a plač až po zúfalstvo a finálne zmierenie a akceptáciu daného stavu. Je dojímavá, keďže asi každému už zomrel niekto, koho miloval a bez ktorého existencie si nevedel predstaviť žiť. Lenže život ide ďalej a nakoniec je smrť naozaj jediná spravodlivosť na svete. Mŕtvi by nechceli, aby sme sa kvôli nim trápili, ale aby sme na nich spomínali s láskou a časom tiež s humorom. Pochopil to aj James, ktorý dodatočne Vranu doplnil o „vianočnú“ pasáž. Tú pôvodne do komiksu nechcel dať (ani do prvých vydaní nedal). Bola príliš intímna. Bál sa, že ju zničil. Až keď sa vyrovnal so smrťou milovanej ženy, pochopil, že práveže pre čo najdôstojnejšie uctenie jej pamiatky by sem scénu dať mal. A pridal ešte „konský“ koniec. Vrana v češtine vyšla prvý raz v roku 2003 v Comics Centre (ďalej len CC). V rokoch 2007, 2008 a 2012 nasledovali reedície. Koncom roka 2021 CC uviedlo na trh luxusné vydanie obsahujúce plagátik (CC vydalo dve jeho verzie, ale nedostali sa do každého vydania, ale len do „náhodne vybratých“, takže ak ho máte, vlastníte slušnú vzácnosť), látkovú záložku, poznámky, vysvetlivky, galériu obálok, doslov, poďakovanie a prepojenie s hudbou. Predovšetkým ale táto Vrana historicky prvý raz vyšla vo veľkom formáte (220 x 325). S takýmito rozmermi nie že historicky prvý raz vyšla v českom jazyku, ale (hoci sa tomu vzhľadom na jej kultovosť ťažko verí) na celom svete (!). Ďalšou celosvetovou mimoriadnosťou je samotná obálka, ktorú James poskytol CC, keďže obraz doteraz nebol nikde nikdy publikovaný. Čierna obálka obsahuje čierne písmo, čo znie ako katastrofa, ale v skutočnosti je to geniálny nápad. V rokoch 2012 a 2013 sa O´Barr k téme pomstiteľov zo záhrobia vrátil (Vrána: Mrtvá doba a Vrána: Soumrak bohů). K filmom sa mi vyjadrovať nechce, niektoré nie sú zlé, ale mňa pravdupovediac nebavil už ani prvý.

15 21.01.2022

„Život je samý kdyby.“ Obrovská pecka. Hoci nemám noir nejako extra v láske (nikdy som nemal), Criminal by som určite nemal problém pasovať za jeden z 50 najlepších komiksov, aké som v živote čítal. Premyslené. Detailné. Najviac si to užijete pri repríze. Ulicami tečie nezmyselne preliata krv a k dispozícii vám budú zločinci, ktorí majú ďaleko k noblesným gangsterom á la Mario Puzo. Skôr sú to, česť výnimkám, idioti a lúzri. Nevedia nič iné, než do policajta prevážajúceho hotovosť z banky napáliť plnú dávku z brokovnice a potom dúfať, že ich samých niekto nezastrelí. Samotní policajti sú pritom často skorumpovaní, čiže si ani nič lepšie nezaslúžia. Synovia opovrhujú vlastnými otcami, ale napokon robia buď rovnaké chyby, ako oni, alebo iné, nové, ale v konečnom efekte taktiež smrteľné. Napriek všadeprítomnej beznádeji a temnote sa špičkovému Brubakerovi darí nachádzať svetlo i v temnote (láska, snaha zachovať si aspoň posledné kúsky cti atď.). K tomu okolo 70 (!!!) strán špičkových bonusov. Hodnotím vydanie z r. 2021 (predtým v ČR Criminal vyšiel v r. 2012).

15 30.11.2021

Asi by som to nezaradil medzi to najvydarenejšie, čo King napísal, ale štyroch hviezd je to podľa mňa hodné minimálne za fakt prepracované postavy. Otec a dcéra sú sympaťáci, ktorým držíte palce, aj keď vás varujú predchádzajúce skúsenosti s kingovkami, z ktorých ste pochopili, že byť hrdinom v románe Stephena Kinga vôbec automaticky neznamená prežiť. Super je, že King ako autor nikdy nepodceňoval ani záporné postavy. I vďaka tomu tento román funguje tak dobre, ako funguje, pretože ako kladné, tak záporné postavy sú výborne prepracované a uveriteľné. Niektoré momenty sú mrazivé; za mňa víťazí dojemný koniec a scéna, v ktorej sa Charlie rozhodne vziať spravodlivosť do vlastných rúk... a začne sa ohnivé peklo. Film z roku 1984 je oproti literárnej predlohe priemer, ale potešil ma silným kastingom v čele s Drew Barrymore (ktorá sa o rok neskôr objavila aj v poviedkovej kingovke Mačacie oko), Davidom Keithom, Georgeom C. Scottom a Martinom Sheenom (rok predtým hral v kingovke Mŕtva zóna). Fajn bolo aj druhé filmové spracovanie: verzia so Zacom Efronom z r. 2022. Naopak, mimo bol béčkarský televízny sequel Podpaľačka: Nové vzplanutie (2002).