Ivan Kučera komentáře u knih
Od detstva mám pozitívny vzťah k prírode. Fascinuje ma, ak niekto v temných lesoch (alebo naopak na slnečnej lúke, ale samozrejme obkolesenej temnými lesmi) postaví zrub, chatu alebo iný typ budovy. Takže keď vyšla hrubá a treba to povedať na rovinu luxusná knižka so za všetko hovoriacim názvom Cabin Porn, povedal som si, že ju bez debaty musím mať. A vyplatilo sa, hoci pravdaže nie všetky stavby sa mi páčili, ale to je normálne. Väčšina viac ako 300-stranovej knihy prezentuje desiatky skvelých zrubov a inšpiratívnych domov, v ktorých by ste radi bývali, utečúc pred vysiľujúcou civilizáciou, ktorá od vás neustále dačo chce a vysáva vás ako upír. Možno vás prekvapí, že je tu veľmi veľa textu, ale následne si môžete od týchto dlhých blokov oddýchnuť "nekonečnými" fotografickými galériami. Mňa najviac uchvátila epická pozorovateľňa Red Top týčiaca sa nad geniálnymi, hustými washingtonskými lesmi; kto tvrdí, že Američania majú hnusnú prírodu, tak fakt nevie, o čom hovorí (niektoré ich prírodné parky sú tým najúžasnejším, čo naša planéta ponúka a môžeme im len slepo závidieť). Kochajte sa.
„Povinnosti synů je neopakovat hříchy otců.“ Čím som starší, tým ma podobné komiksy bavia čoraz menej. Ide v nich predovšetkým o čo najmonumentálnejšiu akciu, ktorá rieši všetky (alebo aspoň značnú väčšinu) problémov. Nie dialógy. Nie komorné, intímne scény postavené na postavách a vzťahoch medzi nimi. Nie psychológia. Akcia. Jasné, je to superhrdinský komiks, nie Děti z Montmartru. Ale proste už ma podobné akčné orgie prestávajú baviť. Superman: Pro zítřek kniha druhá je bohužiaľ presne z tohto rangu. Ale zas musím priznať, že ma nudila menej, než som čakal. Bohužiaľ, aj kresba Jima Lee ma už v mojom veku baví čoraz menej. Za každú cenu obrovská, prehnaná, nerealistická. Účinkujú v nej skôr kulturisti a modelky, než „normálni“ ľudia (podotýkam, že ako kulturista vyzerá aj predavač vo večierke, nielen akčné postavy, od ktorých to tak nejak čakáte). Na strane druhej viem - je to také veľké a farebné, že som z kresby nevedel spustiť zrak (napriek tomu, že sa mi paradoxne ktovieako nepáčila), takže de facto svoj účel splnila, ehm. Scenár priemerný, ale môže sa pýšiť momentami, ktoré ak by sa spracovali inak, mohli mať zásadný dopad na Supermanovo univerzum (Superman ako „boh“ liečiaci rakovinu, generál Zod, nová Pevnosť osamenia, otec, kto zachráni Supermana?). To sa však nestalo a hoci na prvý pohľad ide o obrovské veci, sú spracované tak, že na ne okamžite po zatvorení knihy zabudnete. Otázny je aj čudne malý priestor pre Batmana a Wonder Woman. Linky s kňazom a Orrom ma nebavili a ku koncu som sa v scenári strácal a nerozumel som mu (ani po druhom prečítaní).
Už prvý zošit bol ľahkým nadpriemerom a druhý mi pripadal ešte o upírsky zub lepší, nakoľko sa veci uzatvárajú a záležitosti, ktoré sa na prvý pohľad javili zvláštne, ukazujú ku koncu svoj pravý význam. Celkovo ma bavilo svieže poňatie klišé vampírskej tematiky (žiadny cesnak!) a ako minule, aj teraz ma bavili skvele atmosférické scény z Južnej Ameriky, v ktorých séria zľahka pripomína fantastického Dlouhého Johna Silvera. Veľmi ma bavilo aj to, ako si naša úbohá ľudská história bude pamätať niektoré z najbrutálnejších stretov Vlada a Radua, bavil ma koniec, bavila ma šachová partia.
Na Dítěti tmy je zaujímavé, že keď ho postavím vedľa Mainstreamu, tak štýlom, akým sú obe knihy napísané, mi pripadajú ako diela od dvoch úplne rozdielnych autorov. Mainstream bol chladný a „jednoduchý“, Dítě tmy mi naopak pripadalo kvetnatejšie. Miroslav Pech sa vracia do 90. rokoch, takže Odpadlík, Hubba Bubba, diskotéky, plastelína a modurit, VHS a Lunetic. Ďakujem, že mi umožnil vrátiť sa v čase do detstva. Potešilo ma aj to, že hrdinami sú osoby, pre ktoré je 17-ročný puberťák starý chlap, ale už to nie sú ani deti. Ústredné zlo je trochu nenápadité, ale Miroslav s ním dobre pracuje a hoci je krvavých scén možno až príliš, nevymknú sa mu spod kontroly. Autor ponúka čitateľovi plno nepríjemných scén. Aj keď tými najhnusnejšími sú nakoniec večerné návštevy tichého pána Kučeru (!). Čo ma ďalej potešilo, to sú dobre napísané postavy, do ktorých sa Miro alebo vedel dobre vcítiť alebo si proste len spomenul na vlastné detstvo (kto si ako malý neprial, aby prišlo zemetrasenie skôr, než rodičia otvoria žiacku knižku?). Chytľavé dialógy, zábavné nadávky, miestami krásne nespisovný slovník postáv, vtipné prezývky, pomerne bleskové tempo rozprávania (avšak bez toho, aby mal čitateľov dojem odfláknutosti). Dítě tmy nevyzerá ako lacná kópia iných detských hororov (To, Temné léto), ale má svoju vlastnú tvár. Finále je mierne uponáhľané a zarazila ma neprítomnosť polície, ale inak prevláda spokojnosť.
Poviem na rovinu, že napriek celosvetovej povesti mi prvé dva diely Žodlnéře príliš nesadli. Našťastie u Segrellesa naozaj platí, že čím viac dielov, tým si je tvorca viac istejší v detailoch, sám sebou i svetom, ktorý vymyslel. A práve u tejto série to platí. Jasné, po stránke scenára to ozaj nie je žiadne veľdielo, každopádne ide o poctivú záležitosť s dejom, ktorý je príjemne jednoduchý, priamočiary a ide si za svojím bez toho, aby čitateľa lacno ťahal za nos. Čo je bez debaty, to je prekrásna olejomaľba, vďaka ktorej Vicente vytvoril pozoruhodné obrazy plné architektonických úžasov a parádnych živočíchov.
„Nezamilovala jsem se do tebe proto, že bys dokázal pěstí udělat díru do Thompsonovy natvrdlé lebky. Zamilovala jsem se do tebe proto, že byt to dokázal, ale rozhodol ses to neudělat. Milovala jsem tě, protože jsi měl srdce silnejší, než pěsti.“ Myslel som, že Padlé město bude udalosť a míľnik (nielen) v Spider-Manovom univerze, ale nakoniec ide o prekvapivo problematickú záležitosť. 4* dať musím. Na tom si trvám. Príbeh odohrávajúci sa v dobe, kedy je Peter Parker starý, kostým si neobliekol už desaťročia a jeho životná láska je dávno mŕtva (a zjavuje sa mu kvôli výčitkám svedomia ako mlčanlivý prízrak), proste musím oceniť vysokým hodnotením. Navyše spôsob, akým sa tvorcovia vyhrali s niektorými ďalšími postavami (Sandman) je skvelý, pričom z vizuálne uhrančivého stvárnenia Dr. Octopusa som nedokázal odtrhnúť zrak. A miestami ide o nečakane drsný komiks, v ktorom umierajú deti. Problém vidím v scenári, ktorý zďaleka nenaplnil vysoké očakávania námetu. Je triviálny, miestami až detský (skutočne mám veriť tomu, že je zakázané na verejnosti počúvať hudbu???), nudný (to televízne spravodajstvo mal byť akože pokus o nového RoboCopa?), naivný (celková nezáživná kvázi futuristická vízia budúcnosť) a ťažko mu rozumieť (Petra bolia kĺby pri zmene počasia, ale keď treba, zrazu sa zmení na počkanie na akčného superhrdinu, hoci to už desaťročia nerobil a nepoháňa ho Venom?). Napriek tomu som rád, že vzniklo a že ho vlastním, nakoľko mi pripadajú zaujímavé komiksy o zostarnutých superhrdinoch, ktorých viac, ako bitky, trápia zmeny počasia a vysoký vek (Starej dobrej Logan, Návrat Temného rytíře).
S prižmúrenými očami 4*, ale ku koncu už toho bolo (všetkého) fakt veľa. Myslím, že by sa to dalo v pohode skrátiť o 30 strán a nič hrozné by sa nestalo. Skôr naopak: príbeh by získal na dynamike, ktorú s blížiacim sa finále stráca (namiesto toho, aby ju naberal). Niektoré retrospektívy super (učiteľka, školník), iné skôr nebezpečne šli do nudy (celá pasáž o tom, ako vlastne došlo k „bodu zlomu“ v dedine). Zabehlo mi pri vete, v ktorej sa spomína, že 50 je pokročilý vek (wtf?). Napriek tomu mi pripadá, že by bolo nefér dať Prokleté kaply iba 3* (nedajbože menej). Na to je príliš dobre a zručne napísaná, atmosféra je pekne mystická a Robin Stejskal má dar písať chytľavé, ľahko charakterizovateľné postavy, ktoré držia čitateľovu pozornosť spolu s postupne sa rozuzľujúcim tajomstvom dediny Medovice. Ja by som to pomenoval Prokletá hospoda, ale uznávam, že Robin asi nechcel, aby sme si pri zmienke názvu spomenuli na legendárny novácky sitkom.
Mám rád kresbu Fera Mráza (Tarzan, Stopár, Storm z Bubliniek atď.), ale toto ma fakt nezaujalo. Mimo kresby by som ozaj veľmi dlho hľadal nejaké ďalšie pozitíva. A to som ešte značne diplomatický. Celý komiksový zošit pôsobí dojmom, ako keby niekto z Ministerstva školstva zaplatil komiksovému machrovi, aby nakreslil slávnu historickú kapitolu ohľadom Veľkomoravskej ríše s vierou, že decká bude komiks baviť viac, ako učebnica. Nie som si však istý, či by to splnilo účel, nakoľko scenár mi pripadal hrozne skratkovitý, rýchly, ba až bleskový. Ale som rád, že to mám v zbierke.
Za mňa bez debaty nielen najlepší diel lecterovskej ságy, ale aj jeden z "najhroznejších" psychotrilerov (hororov?), aké boli kedy napísané. Pamätám si, že na školskom výlete sme mali rozchod a každý za peniaze rodičov kupoval pivo alebo hovadiny a ja som sa pristavil pri pouličnom predajcovi kníh a kúpil som si túto pecku. Thomas Harris napísal vskutku monštruózne dielo, ktoré dupe na plyn od prvých strán, je obludné, je desivé, je cynické, zvrhlé a úžasne odporné, ale zároveň máte pocit, že to k tej postave skrátka patrí - je to predsa Hannibal Kanibal, nie Macko Uško. Autor ako keby súťažil sám so sebou, akú zvrhlejšiu postavu napíše, vďaka čomu je román impozantným panoptikom oblúd a netvorov v ľudskej koži, kde fakt neviete prísť na to, či je príšernejší skorumpovaný agent FBI (zmrd Paul Krendler bol samozrejme už v Mlčaní jahniat, síce žiadny sympaťák, ale až takýto extrémny čurák to vtedy predsa len nebol, ale raz darmo, všetci sa vyvíjame a nie každý k lepšiemu), nemilosrdní lovci ľudí, Hannibalova stará preživšia obeť, jej sestra alebo komorník. Samotný Lecter z toho paradoxne vychádza ako najsympatickejšia postava, čo je šialené, ale svojím spôsobom jedinečné, lebo niečo také naozaj nevidíte/nečítate každý deň. No a k tomu nezabudnuteľné scény s úhormi a prasatami. Tento lov na Lectera uprostred dominantnej, úžasne opísanej Florencie (ktorú okamžite zatúžite navštíviť) si jednoducho fanúšik temného žánru v žiadnom prípade nesmie nechať ujsť a to ani ten, ktorého príliš nebavilo knižné Mlčanie jahniat (viem to, sám som jedným z nich). Inak, mne sa páčil aj Scottov film, hoc adaptácia do podoby scenára si vyžiadala nejednu obeť (najvýraznejšie je to badať zrejme na vyškrtnutej sestre).
Veľké sklamanie. Prequel pôsobí skôr dojmom narýchlo spichnutého scenára k filmu a nie ako plnohodnotný román. Vlastne je to skôr novela. Čo by pochopiteľne nevadilo. Vadí povrchný štýl, ktorý sa strašne nehodí k tomu, na čo som u Thomasa Harrisa zvyknutý. On bol v Mlčaní jahniat a Hannibalovi majster slova, písal tvrdé scény, napätie sa dalo krájať, perfektné postavy, skvelé, dynamické vzťahy medzi nimi, parádne dialógy a hlášky. Tu nič. Akoby to písal niekto úplne iný. Ide o sklamanie obrovských rozmerov, najmä po geniálnom Hannibalovi, ktorý už epickejší, zvrátenejší a vynikajúcejší byť asi ani nemohol byť. Toto je už len trpený dodatok, o ktorý nikto príliš nemal záujem, hoci nepopieram, že na prvý pohľad nebol zlý nápad vysvetliť, kde sa vzala Lecterova chuť na ľudské mäso a veci s tým spojené. Iní vám ale zas naopak povedia, že je vzrušujúcejšie to tajomstvo, to nedopovedané, keď neviete, čo sa mu stalo a či vôbec niečo. Či sa z neho kanibal nestal proste "len tak". Napokon sa práve v tom, že sme sa vinou tejto útlej, slabo napísanej knihy, dozvedeli VŠETKO o jednej z najdémonickejších postáv americkej literatúry (a v prenesenom význame aj sveta filmu a televíznej tvorby, vďaka uhrančivým výkonom Hopkinsa a Mikkelsena), ukázalo byť najväčším problémom. Niektoré tajomstvá proste majú zostať nevysvetlené. Na prvý raz som si vravel, že je svojím spôsobom zábavné dozvedieť sa viac o Lecterovom detstve, o rodičoch, o sestre Miši, o jeho kanibalských prvopočiatkoch. Ale naozaj je to napísané tak bez (autorovho) záujmu a chuti, bez farby a vône, skrátka hrozne sterilne, že ľutujem, že táto kniha vôbec existuje... hoci som v živote samozrejme čítal aj horšie. Film je na tom veľmi podobne. Harris bol k tomuto dielu svojím spôsobom prinútený. Filmoví producenti disponovali autorskými právami na jeho postavu a vyjadrili záujem natočiť prequel. Mali právo urobiť to aj bez Harrisa, ale ponúkli mu spoluprácu a on (keďže Lectera ako jeho duchovný otec miloval) chtiac-nechtiac súhlasil, lebo mu bolo jasné, že to urobia s ním, alebo bez neho. A tak nielenže napísal literárnu predlohu, ale je autorom i samotného filmového scenára.
Vizuálne bez debaty úchvatné (208 strán, tvrdý obal, fantastická kresba, lesklý papier, rôzne dodatky, poznámky, lexikóny...). Vynikajúce je to však i po scenáristickej stránke. Áno, občas sa bude čitateľ strácať v deji, pretože postáv je naozaj veľa. A každý má iný charakter a motiváciu k tomu, prečo robí to, čo robí. A príbeh je zamotaný a relatívne komplikovaný. Ale s trochou sústredenia by ste to jednak mali dať bez väčších problémov a jednak to, že je dnešný čitateľ (možno, nechcem paušalizovať) spohodlnený nenáročnými, jednorazovými komiksovkami, to predsa nie je mínus pre Murenu, ale preňho. Palec hore.
Čože? Toto je TEN kultový a legendárny Flashpoint, ktorý si vraj musí povinne prečítať každý fanúšik DC? Čakal som pecku (napriek tomu, že Flash nepatrí medzi mojich najvyhľadávanejších superhrdinov) a tak ma takéto schladenie, nuž, schladilo. Najskôr som si vravel, že s prižmúrenými očami tomu dám 4*, veď je to vraj klasika. Postupne ale nálada klesala a klesala a zrazu z toho boli 3* a po dočítaní som si povedal, že tomuto narýchlo spráskanému béčku veru viac ako 2* nedám. Problém nie je v tom, že by Flashpoint neobsahoval zaujímavé veci. Naopak, mnohé sú skvelé. Je to svet bez Supermana (či?), Batmanom nie je Bruce Wayne a hrdinovia (a doterajší spojenci) Aquaman a Wonder Woman bojujú proti sebe a za rukojemníka si vzali ľudský svet. To sú úžasné nápady, problém vidím v tom, že nie sú temer nijako využité v prospech veci. Namiesto toho, aby sa im Geoff Johns starostlivo venoval, sú to vlastne len také kulisy, v ktorých sa odohráva neveľmi zaujímavý príbeh s nezáživnými a nudnými postavami. Z tých dokonca nevybočuje ani Batman a to už je vážne čo povedať (z toho, že sa pod maskou neukrýva Bruce po väčšinu času nič nevyplýva). Naopak Cyborg a Flash, ktorí ma nikdy veľmi nebrali, sú vcelku fajn. Mnohé vedľajšie postavy sú úplne o ničom a niekedy až nerozumiem, kto môže vymýšľať také blbosti (nepopieram, že ak by sa Element Woman chopil geniálny komiksový scenárista, vytvoril by okolo nej dobrý príbeh... ale Flashpoint nie je ten prípad). Naopak, v rámci možností sa mi pozdávala elektrická, pestrá, živá a prepálená kresba Andyho Kuberta (Batman a syn), ktorá sa k „rýchlemu“ deju hodila.
Ďalší parádny komiks z dielne Josefa Vybírala. Skvelý komiks, ktorý vďaka kvalitnej obálke, papieru, štýlu kresby a počtu strán vyzerá exkluzívne a vďaka dynamickému, atraktívnemu vikingskému scenáru aj JE exkluzívny. Plno zaujímavých postáv, v ktorých sa dá celkom ľahko orientovať, príjemná kresba, dobré dialógy a vzrušujúca zápletka, ktorá nenudí, keďže v dobrom divoko strieda nielen miesta, ale i hrozbu, ktorá je zakaždým iná, hoci má spoločného menovateľa. Oceňujem likvidáciu postáv, o ktorých som predpokladal, že sa automaticky dožijú konca. Menej oceňujem, že scenár na niekoľkých miestach pôsobí predsa len trochu samoúčelne v zmysle, že hrozby, kladené hrdinovi do cesty, sú občas príliš vycucané z prsta a samoúčelné. Ešte sa ani nevyhrabe poriadne z jedného problému a už je v druhom a od istej chvíle je toho predsa len príliš. Ale toto pokladám len za kozmetické chyby, inak ozaj vynikajúca, masívna záležitosť, ktorá sa okamžite po kúpe stade ozdobou vašej domácej knižnice.
„Svět je plný temnoty, ale je v něm i trocha světla.“ Ja vlastne ani neviem, ako by som to hodnotil. Na jednej strane pre mňa bez debaty úžasný, kultový film a legenda menom Mike Mignola (jedná sa o jeho posledné "iné" komiksové dielo tesne predtým, ako sa - navždy? - ponoril do svojho fiktívneho sveta Hellboy Ú.P.V.O. atď.). Na druhej v podstate doslovná (a tým pádom fantáziu a iné veci totálne ubíjajúca, postavy vyzerajú ako ich hereckí predstavitelia, z čoho som mal veľmi zmiešané pocity) adaptácia filmu, ktorý notoricky poznám. A za seba musím dodať aj možno značne kontroverzný fakt, že som dodnes Mikeovej kresbe neprišiel na chuť. Prebal OK, obal super a k tomu záložka červená ako... no, veď vy viete ako čo. Pekné, dobre, lahodne sa tým listovalo, ale príbeh ma nudil, čo nedokázali zamaskovať ani celkom fajn prepracované postavy, z nich každá je charakterovo iná, vďaka čomu čítanie získava predsa len ako-taký svieži nádych. Nepomáhajú ani divné skoky, kedy nevieme, ktorá postava kde práve je alebo sa ocitne v boji, vyzerá to s ňou bledo, zrazu strih, niekoľko strán sa postava vôbec neobjaví a potom odrazu áno a tvári sa, akoby sa vôbec nič nestalo. Keď stokerovskú komiksovú adaptáciu, tak radšej geniálny Skutečný deník Jonathana Harkera od Radima Kočandrleho.
Džundži Itó ma rozsekal Rybami, ktoré boli napriek pár mínusom silno nechutné, dokonalo hnusné, strašne tiesnivé, mrazivé, znepokojivé, nákazlivé a nezabudnuteľné. Bolo na nich prekvapivé, že okrem ústredných Rýb obsahovali ešte dva bonusové, už podstatne kratšie komiksy (nijako nesúvisiace s Rybami) - a práve tie mi paradoxne pripadali možno ešte o chlp lepšie, obludnejšie, zákernejšie a hororovejšie, ako ústredné Ryby (a to už je fakt čo povedať). Preto som si okamžite kúpil zbierku Balónky oběšenců, pozostávajúcu IBA z Itóových „poviedok“. Paradoxne, napokon ma to bavilo o čosi menej, než Ryby. Niektoré poviedky sú úžasne nenormálne, fantastické, desivé, obludné, nechutné (Tuk, Modelka, Velectění předkové). So šokom pretáčate strany a nestíhate sa diviť, čo všetko je Itóova fantázia schopná vymyslieť. Niektoré nápady sú také originálne (a pri Tuku vás možno občas napne na vracanie), až mi občas napadlo, či je autor psychicky v poriadku. Ale potom som si povedal, že je to fuk, pretože v prvom rade nám dal šialené príbehy. A to je pre fanúšika hororu vždy fajn. Faktom každopádne je, že niektoré poviedky sú predsa len slabšie (Zimnice). Ako celok každopádne určite nadpriemer a povinnosť pre každého fanúšika hororovej mangy. Apropo, Malíř v skutočnosti pochádza z cyklu o Tomie, ktorý v "omnibuse" vyšiel v r. 2022 vďaka CREW.
„Pak se na mně podívala. Ten mazaně napodobenej smutek byl pryč a nahradilo ho něco prastarýho, něco z doby ledový. Lebka ukrytá pod masem.“ Laird Barron je skvelý autor, veľký literát a zaujímavý človek a je super, že si za „svoj“ žáner vybral horor. Jeho zbierky Okultace a najmä Ta nádherná věc, jež na nás všechy čeká, sú úžasné a krajne inšpiratívne. Do tretice mu však v Čechách prekvapivo nevychádza horor, ale noir. Po obsahovej stránke je to presne také, aké som čakal, ale napísané špeciálnym, pre Barrona typickým temným štýlom. Silný zabijak a slabá obeť je niečo, čo vždy funguje. Či už zabijak obeť hľadá alebo ju (v prípade smrti) mstí. Tu je to o čosi komplikovanejšie a v záplave gangstrov, mafiánov a skorumpovaných agentov FBI sa v tom možno občas stratíte. A ak aj nie, tak si uvedomíte, že je tu toho (všetkého, vrátane problémov s otcom a tajomnou smrťou matky) tak veľa, že vlastne o samotný prípad ani príliš nejde (čo podtrhne finálne vysvetlenie, ale nechcem spoilerovať). Ústredný (anti)hrdina je sympatický, ide zrejme o najsčítanejšieho a najvzdelanejšieho zabijaka pod slnkom (nielen aljašským). Trochu mi pripomínal Jacka Reachera a následne román mi pripomenul Špinavý kšefty na North Ganson Street od Zahlera. Dávam "len" 3*, ale iba preto, že tento žáner ma nikdy nebavil. Vďaka Barronovi ma baví o čosi viac, ale stále to nie je ono. Ak noir zbožňujete, pridajte si ďalšie dve hviezdičky.
Prvý Žoldnéř mi okrem fantastickej maľby príliš nesadol. Scenár bol fakt biedny. Neviem, či to vôbec bol scenár. Dvojnásobne zlé bolo, že ak to aj miestami vykazovalo isté stopové scenáristické prvky... tak boli hrozné. Lietajúce mesto, ženská sekta, to všetko vyzeralo výborne pre oči, ale pre mozog to bola jedna veľká lobotómia. Napriek tomu som si povedal, že to so sériou nevzdám. A urobil som dobre. Druhý diel je na tom po stránke scenára predsa len jednak o dosť lepšie, jednak ústredný hrdina mi prišiel menej neviditeľný a viac sympatický, jednak pribudlo krvi a jednak zápletka mi pripadala o dosť šťavnatejšia, atraktívnejšia a zaujímavejšia. Takže tentokrát už dávam 4*. Síce s prižmúrenými očami, ale dávam. Samozrejmosťou je ženská nahota (hoci už v obmedzenejšej miere, ako minule) a megamasívne autorove dodatky. Tak sa kochajte. Palec dole za z minula skopírované Felliniho odporúčanie.
So Sandmannom je to trošku komplikované. Hororových fanúšikov asi sklame, ale na obálke tejto knižky sa neuvádza, že by šlo o zbierku hororových poviedok príbehov, ale o zbierku strašidelných príbehov. Čo sú dve odlišné veci. Texty E.T.A. Hoffmana sú nahlodané zubom cirka 200-ročného času. V dnešnej dobe nemajú šancu znepokojiť alebo vydesiť tak, ako v dobe svojho vzniku. Napriek tomu kniha hororovému fanúšikovi stojí za prečítanie minimálne z troch dôvodov: viac sa dozvie o relatívne neznámej, ale pomerne zaujímavej mytologickej bytosti menom Sandmann, navyše si doplní vzdelanie tvorbou autora, ktorý pomáhal (spolu)budovať hororový vesmír a ako bonus dostane parádne nadizajnovanú knihu s množstvom pôsobivých, surrealistických kresieb, kvalitnou obálkou, decentnou vôňou, záložkou a príjemným typom papiera.
„Mám úctu k ženám, urobil som dve ministerky v tejto vláde.“ Skvelá kniha... a zároveň príšerná. Príšerná vinou všetkej tej žumpy, ktorá sa na vás po jej otvorení „vďaka“ našim politikom vyvalí. Vyvalí sa na vás nemilosrdne, intenzívne a s plnou arómou. Je horor, čo sú niektorí ľudia schopní povedať a alebo je im fuk, ako to spoločnosť prijme alebo sa na jej znechutenom výraze ešte dobre bavia. Kniha okrem samotných citátov (ktorých sú mraky, no len máloktorý je nudný, aj keď v tomto smere je „zábavnosť“ dosť zvrátená a ponurá) obsahuje aj väčšinou výborné, mrazivé a výstižné komentáre Sama Marca.
„Co jsi zač? Nindža?“ – „Želva!“ Existujú 3 dôvody, prečo si to kúpiť. 1: zoznámite sa s pôvodnými korytnačkami tak, ako boli v 80. rokoch vymyslené Eastmanom a Lairdom. Všetky seriály, filmy a komiksy, ktoré prišli po nich, boli výrazným spôsobom prispôsobené deťom. Originálna predloha je dospelejšia, nadáva sa v nej, občas tečie krv a bratia nie sú odlíšení farebnými šatkami. Avšak kým v 80. rokoch to možno naozaj bol drsný underground, dnes to (napriek úsmevnému upozorneniu na obale od 15 rokov) môžete v pohode dať čítať aj deťom. Atmosféra a výprava New Yorku je naozaj temnejšia a špinavšia, než sme zvyknutí, ale to je všetko. Krvi a nadávok je minimum, nič hrozné (nie je ani jasné, či korytnačky nepriateľov zabíjajú, alebo iba zmlátia). Dnes je to drsné asi ako nákup tetier do nového akvária. 2: parády vizuál. Hravá obálka ladená do pizza krabice, sympatický formát, na ohmat veľmi príjemný papier alebo obsah vynaliezavo riešený ako menu v reštaurácii. Navyše, plán bol taký, že ak by ste si kúpili všetkých 40 dielov a postavili ich pekne vedľa seba, vznikol by vám celistvý obrovský obrázok, ako u iných kompletov (napr. UKK, DKK alebo Komiksový výběr Spider-Man). Ničoho takého sme sa však nedočkali, lebo ambiciózny projekt bol predčasne ukončený v roku 2015 pri chudobnom čísle tri. Samotná kresba mi pripadala zostarnutá. Niektoré scény neboli vizuálne zlé, ale iné mi pripadali ako keby ich kreslilo dieťa. Trocha ma rušilo i to, že všetci vyzerajú vekovo na dvadsať, čo je logické u korytnačiek, ktoré sú puberťáci, no u policajtov a spol. nie. Scenár nechcem povedať, že je hlúpy, ale miestami je fakt úsmevný a zlý. Prekvapili ma azda len "mozgy“, inak bieda. Hlavne príbeh s „myšolovmi“ bol nechtiac smiešny (a príbeh so zamenenými dodávkami zrejme vypadol z Policajnej akadémie 4). Som rád, že som sa dostal k pôvodnému komiksu, ale bohužiaľ nenaplnil moje očakávania.