Ivan Kučera komentáře u knih
Poviem na rovinu, že kriminálky nemám príliš v láske. Ani severské, ani slovenské, ani azerbajdžanské. Napriek tomu mi Nenávisť sadla a s jemne prižmúrenými očami jej musím dať 4*. Prípad je dostatočne zamotaný, ale zároveň svojím spôsobom na konci príjemne jednoduchý, hlavný vyšetrovateľ Leo vcelku obstojný sympaťák a Juraj Thal má pútavý štýl písania, ktorým ma bavila oveľa viac, ako Dominik Dán (od ktorého sa mi už nič čítať nechce, na rozdiel od Jurajovej tvorby). Troška by som možno skritizoval niektoré bizarné slová (čoby, komótne). Istú schizofréniu vnímam u nadávok, kedy sa používajú útrpné „chumaj“ alebo „krava neukojená“ (čo nie je OK) a na ďalšej strane naplno zaznie vulgarizmus najhrubšieho zrna (čo OK je). A tiež by som si nabudúce lepšie rozmysle, či použijem vetu „musí ubehnúť 48 hodín, až potom treba nahlásiť nezvestnú osobu“. Naopak palec hore za pár zábavných scén s vyšetrovateľovou manželkou resp. za dialógy medzi nimi.
Peter Gajdošík píše priamočiaro, k veci a (v dobrom) jednoducho. Nepripájam sa k čitateľom tvrdiacim, že jednoduchší text je menej, ako text obsahujúci vety na celý odsek, pričom polovicu ich slov si musíte vyhľadať v slovníku cudzích slov. Skrátka, Eco nie je viac, ako Bukowski (ale ani naopak, proste virtuozita textu nie je v kvantite, ale v kvalite). Peťove hororové poviedky mi sadli možno o to viac, že som sa do nich začítal v období, kedy som bol dosť zasiahnutý a ovplyvnený literárnymi prácami Lairda Barrona, Philipa Fracassiho, Mariany Enriquez a Briana Evensona, ktorí píšu dosť komplikovane (ale skvele) a tak mi Petrova zbierka prišla vhod ako akési... zrelaxovanie? Možno mi na jeho poviedkach sem-tam vadila prítomnosť čierneho humoru, ale napokon ho bolo oveľa menej, než som pôvodne čakal, pričom niektoré poviedky sú fakt mrazivé a parádne (najmä famózna Princezná a skvelý Mačkač, ktorého by som chcel mať doma, ale kto nie?). Takže za mňa určite palec hore a ešte nejakú žánrovú zbierku by som si od Petra v budúcnosti dal bez debaty rád. Oceňujem aj kvalitnú vizuálnu stránku v čele so zaujímavo poňatou obálkou Petra Cwokyho Murína, ktorý v ten rok robil aj moje Prasa. Možnože by mi nevadili nejaké autorove dodatky, poznámky alebo informácie zo zákulisia o tom, ako tá-ktorá poviedka vznikla. Napriek tomu prevláda veľmi príjemná spokojnosť. A teraz sorry, ale musím nahnať Mačkača povysávať. Prach.
(SPOILER) Klonová sága bohužiaľ obsahuje veci, ktoré nemám rád: samoúčelnosť (vystrieda sa tu síce fakt veľké množstvo Spajdyho protivníkov, ale sú iba na jedno použitie: Spider-Manovi namlátia, potom rýchlo namláti on im a ešte rýchlejšie miznú z deja) a silenosť (začínam byť alergický na crossovery, kde sa kvôli nedorozumeniu režú dve kladné postavy, tentokrát to schytal Punisher, ktorý si tu odbavil svoj komiksový debut a mimochodom presne túto jeho životnú kapitolu si môžete prečítať aj v NHM: Punisher). Na Klonovej ságe je už na prvý pohľad očividné, že bola stvorená v 70. rokoch a to ako po vizuálnej, tak scenáristickej stránke. Nakreslené je to typicky sedemdesiatkovo, druh kresby, ktorá skrátka zostarla a neláka ma. naopak, osobne ma skôr až odrádza od ďalšieho čítania, sorry. Scenár je hlúpy a naivný (obschnutý učiteľ sa vypracuje na akčného hrdinu zrejme vďaka dvíhaniu činiek vo svojom kabinete a klonuje ľudí ako na bežiacom páse v školskom labáku). Zub času ho ohlodal na kosti a tie potom znechutene pohodil v jarku na okraji cesty. Dejová linka s Gweniným klonom ma nezaujala, navyše som vzhľadom na zápletku a názov naivne čakal, že Gwen tu bude mať obrovský priestor, ale nemala. Čo je však možno dobre, lebo je to nudná mladá žena. Plus tu nájdete hlody typu „Petr Parker se rozesměje“ (po tom, čo vidíme titulok HAHAHAHAHA). Fakt ma to nebavilo, je to strašne ukecané (nemám nič proti dialógom, ak sú kvalitné, ale tu neboli), bol som otrávený, že to musím čítať a padol mi kameň z srdca, keď som to v jedno pochmúrne novembrové poobedie konečne dočítal a založil do poličky. Oceňujem pekný obal a textové zaujímavosti (história projektu atď.). Jackal si s tými svojimi experimentami nedal pokoj a o pár desaťročí neskôr stvoril Pavoučí ostrov.
Má to svoje chyby (roztrieštená poviedkovosť rozprávania, kedy skáčeme naprieč postavami, kontinentami a stáročiami si vyberá daň), napriek tomu ma Kroniky legie 1 + 2 výrazným spôsobom zaujali pre zaujímavý nápad o Draculovi, prevteľovaní, toku času a bratovražednej vojne a jednak je to parádne nakreslené (na komikse sa podieľalo viacero skvelý mien, napr. transylvánsky úvod spáchal famózny Matthieu Lauffray z Dlouhého Johna Silvera).
„Doba, po kterou může lidské srdce truchlit, je časově omezená.“ Parádny román so skvelým štýlom zjavne vypísanej britskej autorky so sympatickými postavami a kvalitnými dialógmi. Je to o jednej dobe, o konci jednej šľachtičskej rodiny a o jej sídle, kedysi honosnom, dnes už len unavenom a zaživa sa rozpadávajúcom. Je to horor? Neviem. Film mi pripadal hororovejší a už tam bolo otázne, či naozaj šlo regulárne o horor. S knihou je to ešte komplikovanejšie. Výborný román? Určite. Víta vás Hundreds Hall. Dávajte si však pozor: niečo medzi jeho stenami číha. Alebo nie. Inak, ešte k filmu - na prvé pozretie ma sklamal, ale potom som si prečítal knihu, pozrel som si ho ešte raz a už to bolo lepšie.
„Vím, že je to pravda. Že tohle je její dům. A já ještě nejsem připravená ji navštívit.“ Ako každá zbierka, aj Co nám oheň vzal prirodzene obsahuje i trochu slabšie poviedky (no žiadnu podpriemernú), ale v konečnom výsledku ide o vydarené, viac než kvalitné a v neposlednom rade inšpiratívne dielo. Mariana Enriquez je žena (k čomu patrí predsa len trochu iný štýl rozprávania príbehov, ťažko sa to vysvetľuje) a svoje príbehy umiestňuje do pre nás značne exotickej Argentíny, kde sa bije chudoba s bohatstvom, moderná doba so silnou náboženskou vierou, realistické hrozby s nadprirodzenými, ktoré majú koreň v poverčivosti, ktorá k týmto zemepisným končinám odnepamäti patrila. Do toho slamy, vyľudňujúce sa okrajové mestské štvrte s hororovými starými mestskými historkami, ktorým stále niektorí obyvatelia veria. Štvrte, ktoré budú o pár rokov zrovnané so zemou a na ich miestach vyrastú mrakodrapy a obchodné centrá... ale niečo tam stále zostane, niečo v pôde a vode, niečo temné a zákerné, niečo čakajúce na svoju príležitosť. Drogové kartely, ktoré ak bonznete polícii, tak vás vaši susedia ráno nájdu obesených na moste všetkým na výstrahu. A ak sa ráno nájde zohavené telíčko dieťaťa so zašitými ušami a odrezaným jazykom, nikomu z toho nie je veselo, ale spravidla do dvoch týždňov sa objaví ešte brutálnejšia vražda. Diabolské. Ako keby bola Mariana diabol, ktorý zapredal svoju dušu inému diablovi.
Ako vlastne všetky predchádzajúce tri diely z Aaronovho runu o Dr. Strangeovi, i štvrtý ide v mojich očiach síce na 4*, ale s oškretou čarovnou paličkou. Záver série od tvorcu Skalpov a Mužov hněvu má viacero múch (hlavná dejová linka sa končí veľmi skoro a dosť nudne a potom dej pokračuje, ale už to nie je ono). Ale proste stále je to celé natoľko rozšafné a šikovné a originálne (je to skrátka svet, kde môžete pomerne bežne kúpiť Yettiho), že nemám to srdce dať tomu len 3*. A Strange je skvelá a sympatická postava; tvári sa ako cynik desaťročia, ale v skutočnosti má zlaté srdce a neváha sa obetovať (či už za celé ľudstvo, alebo „len“ za jednotlivca).
Trápne, zastarané, naivné a nechtiac smiešne. Chcete zabiť policajného veliteľa? Zavolajte mu uprostred noci, že mu potrebujete na opustenom mieste povedať niečo dôležité, on behom pár minút (prirodzene sám) pribehne a následne ho zaškrtíte. Čudoval som sa, prečo Fantóm nikdy nevyšiel v rámci marveláckeho kompletu, ale čím viac dielov mám za sebou, tým menej sa čudujem.
Divné (Tarzan premávajúci sa v americkom veľkomeste súčasnosti), ale nebol to blbý koncept. Uvidíme, s čím prídu nasledujúce diely, hoci musím dodať, že prvý ma nezaujal do takej miery, aby som v ich čítaní pokračoval s nejakým veľkým (alebo aspoň malým) nadšením. Kresba fajn, ale zároveň dosť statická a scenár mizerný (ale trochu mu kožu zachraňuje práve atypické umiestnenie tradičného Tarzana do netradičného prostredia a ešte netradičnejšie doby).
Pecka. Moje prvé stretnutie s Toddom McFarlaneom (Spawn) a musím povedať, že som sa neskutočne bavil. Dvojzošit, v ktorom Spajdy musí spojiť sily s tak odlišnými partnermi, ako sú Ghost Rider a Wolverine, šliape od začiatku do konca. Obaja páni majú oproti Pavúkovi úplne inak nastavenú morálku, rovnako tak štýl boja proti zločincom. Najradšej ich vidia mŕtvych a nepripadá im na tom nič čudné. Naopak, Spajdy verí v dobro ľudí (aj zločincov) do poslednej chvíle. Postaviť na ich stranu ukecaného pohoďáka Spider-Mana (a navyše ho fláknuť do studených kanadských lesov, čo ozaj nie je jeho parketa), by sa mohlo javiť byť podobne nešťastným nápadom, ako keď ho kedysi postavili po bok Cloaka a Dagger. Vtedy to nefungovalo. Teraz to, našťastie, funguje. Sieťomil zostáva sám sebou, ale to našťastie aj Wolverine a Ghost Rider. Takže kým Spajdy je vyložený klaďas, zvyšní dvaja na to idú brutálnejšie. Vôbec, Úhel pohledu je nečakane tvrdý. Obsahuje plno vyložene halucinogénne psychopatických obrazov (hlavne Masky) a smrti nevinných (vrátane detí, čo je v komikse s Pavúkomilom nevídané). V neposlednom rade je to vizuálna smršť; McFarlaneaho kresba je úžasná, neskutočná a fenomenálna. Okamžite som si ju obľúbil. Scenár je jedna veľká akčná jazda, počas ktorej sa nestíhate nudiť. OK, uznávam, časom je toho všetkého možno až priveľa a niektoré okná sú nakreslené tak veľkolepo, až som sa v nich trochu strácal. Za mňa každopádne bomba a skvelý štart Spider-Manovho komiksového kompletu.
Batmanove pochmúrne úvahy tomu dodávajú ako-takú atmosféru, ale inak bieda. Strašne nezaujímavý scenár a zostarnutá kresba (obálka je od Mikea Mignolu, ale do samotného komiksu nenakreslil ani čiarku). Pravdupovediac na dokončenie série nemám chuť.
Toto sa mi veľmi páčilo. Josef Vybíral po francúzskom detskom retre (Děti z Montmartru) prichádza s londýnskym detským retrom a znova je to pecka. Tentokrát sa však oveľa menej hrá na nostalgiu a spomienky (zahalené v čoraz viac hustnúcej hmle) a viac je to hravá detektívka asi nie náhodou pripomínajúca knižnú sériu Traja pátrači. Dokonca je prítomný slávny mentor, akurát Hitchcocka nahradil... Sherlock Holmes! Musím sa priznať, že ma to poriadne bavilo a bolo to milé, živé a parádne nakreslené. Teším sa na dvojku. Nie som si ale istý, či trojka Djian/Legrand/ Etien má až tak čisté svedomie, dosť mi to pripomínalo nemeckú komiksovú sériu Abrafaxovia, ktorej dva diely v ČR vyšli v rokoch 2001 - 2002 (hoc áno, tá bola ešte oveľa náruživejšie orientovaná na vyložene detského čitateľa).
Ako polievka zo sáčku - hlad trochu zaženie, ale naozaj nejde o jedlo roka. Vyložene komerčná jednorázová bokovka. Komiksová adaptácia očakávaného filmového hitu, z ktorého sa napokon vykľul jedna z najhorších komiksových hollywoodskych frašiek desaťročia.
Občas to troška drhne (k ústrednej sfinge, podľa ktorej to nesie názov, sa dostaneme až tesne pred koncom), ale inak som mal z tohto zošita rovnaký dojem, ako z predchádzajúcej verneovskej spolupráce Blažek/Zeman Pět neděl v baloně. Svižne napísané, krásne nakreslené, kvalitný papier, ešte kvalitnejšia obálka. Sexi jednohubka, ktorá sa bude pekne vynímať vo vašej poličke s komiksami. Kuriózne je, že Verneova Ledová sfinga je vlastne pokračovanie novely Príhody Arthura Gordona Pyma od E.A. Poea. Tá sa vymyká Poeovi, pretože nejde o horor, ale o dobrodružný príbeh, na ktorého konci sa postavy ocitnú v Antarktíde pred záhadnou gigantickou sfingou z ľadu. Čo bolo potom? Poe to vyriešil svojsky: usekol to. Jeho príbeh proste nemá koniec. Po posledných riadkoch ale nasledovali aspoň poznámky, v ktorých bolo vysvetlené, že hlavný hrdina zomrel. No a na toto všetko nadviazal Verne vo svojom románe Ledová sfinga.
Prekvapivo ukecané, ale v zlom, pretože dialógy fakt nestojí za to komentovať. Kresba zastaraná, akcia detto. Trocha oživenia tomu dal Spider-Man vo svojom venomovskom kostýme, ale ani on z tohto zošita nerobí žiadny veľký zázrak (a Nick Fury má fakt len absolútne nepodstatné cameo). 2* za nostalgiu.
Kúpil som si to z recesie, aby som mal doma aspoň jeden výtlačok (z inak nie bohvieako početnej série, vyšlo u nás ledva šesť dielov). Preto som bol dosť prekvapený, keď som Xenou letmo prelistoval. Od kresby som určite čakal menej, na prvý pohľad ma zaujala. Z toho dôvodu som sa do čítania pustil s dosť prekvapivou chuťou. Ale ako rýchlo na mňa nadšenie prišlo, tak rýchlo aj odišlo. Kresba je na prvý pohľad pekná a atraktívna, ale v skutočnosti prázdna a príliš, ehm, kreslená (viem, asi to znie čudne u komiksu). Scenár je beštiálne zlý. Strašne na ňom vidno, že si s ním nikto nedal prácu. Viď. napr. absolútne zbytočná prítomnosť Joxera, ktorý sa jednak vôbec nepodobá na svoj seriálový predobraz a jednak hrdinov na ich dobrodružnej púti z diaľky tajne sleduje a keď mu na to prídu a oficiálne ho vezmú medzi seba, pri každej príležitosti začne kričať, že chce ísť domov. Ide proste čisto len a iba o brutálne komerčnú záležitosť, ktorá vznikla ako alternatíva pre dievčatá (a chalanov, ktorí sa to vtedy báli priznať nahlas). Xenu v kontexte našich zemepisných končín vnímam trochu bizarne, nakoľko ju Barlow Comics začal vydávať paradoxne v roku, v ktorom seriál oficiálne končil svoju púť šiestou sériou a (pri všetkej úcte k nostalgii) konečne sa podel do čiernej diery.
Jednohubka na jedno prečítanie, možno ani to nie. Vyložene detská, vlastne už až detinská záležitosť a to nielen vinou podpriemerných scenárov, ale i kresby, ktorá je fakt hrozná. „až“ 2* dávam v podstate iba za nostalgiu, lebo mi to ako malému kupovali rodičia a zanechalo to vo mne hlbokú komiksovú stopu. Pre dospelého je to ale temer nečitateľné. Popri tejto sérii vychádzala ešte spriaznená korytnačia séria, ktorej jednotlivé zošity sa dali rozložiť ako plagát.
„Vždy musí existovať nejaký Fantóm.“ Zošit venovaný čisto minulosti a vysvetľovaniu toho, čo je Fantóm zač, akých mal predchodcov, ako sa jeho „pozícia“ naprieč storočiami menila a akým spôsobom (a prečo) postupne došiel k svojim kultovým trademarkom (prsteň, prezývka...). Myšlienka, že Fantóm je niečo, čo sa predáva z generácie na generáciu je skvelá, ale spracovaná hrozne nezáživne. Sú tu tony úplne nezaujímavých dialógov, ťažkopádne napísaný scenár, ktorý sa pomaly číta. Divne pôsobí aj obálka, ktorá je jednak nevzhľadná, jednak na nej púta pozornosť veľká modrá číslica 2, čo je mätúce, nakoľko si niektorí čitatelia môžu myslieť, že to znamená, že ide o druhé číslo v poradí (v skutočnosti tá dvojka znamená proste len to, že daný zošit obsahuje dve Fantómove dobrodružstvá) a jednak de facto samotný zošit vlastne vôbec neobsahuje príbehy, ktoré sú avizované na obálke (Rex a malí lidé, Tajemství šeptajícího lesa). Wtf??? Za nostalgiu 2* (kebyže bez nej, musím dať nekompromisne jednu).
Nie som si istý, či je to naozaj taký ideálny štart pre začínajúcich čitateľov, ako hlása obálka. Kto sa doteraz s Dianou nestretol (alebo stretol len prostredníctvom filmu s Gal Gadot), bude mať v mnohých veciach hokej, vinou čoho sa dostaví nekomfortný pocit vyrušenia (najviac zrejme čo sa týka Cheetah, ktorá je inak super, ale nič sa o nej nedozvedia, o jej origine, o tom, aká minulosť ju spája s Dianou, proste nič). Oceňujem plnú a veľkolepú kresbu a to, že sa drvivá väčšina deja odohráva v nebezpečnej džungli (čo je prostredie, ktoré mi ako čitateľovi odjakživa veľmi vyhovovalo). Rôzne zákulisné politické dianie ma naopak nebavili a hry s vojačikmi á la G.I. Joe tiež neboli žiadny zázrak (a to na semic-slovarťáckych G.I.Joe spomínam fakt s láskou). Som rád, že som si tento komiks prečítal, ale myslím, že tu sa moja cesta s Dianou v rámci Rebithu končí.
Strašná slabota a hrozne podpriemerné scenáre, ale zároveň úžasná nostalgia, aspoň pre mňa teda určite. Stopu mi v roku 1990, kedy som mal sladkých deväť, kúpili rodičia. Pamätám si, s akým chvením som ju otváral... a aké sklamanie pre mňa vnútrajšok predstavoval (najlepšie bolo Zrození čtyřky a aj ono bolo slabé). Po deväťdesiatkových peckách ako Thorgal, Funky Koval, Bublinky či Kometa proste „nejaká“ Stopa u mňa nemala šancu (a vidím, že ju nemala ani u ostatných, nakoľko vyšli len tri čísla a bol koniec). Mal som len prvé číslo a aj toho som sa neskôr zbavil, čo som následne ľutoval a tak som si zošit v roku 2019 znova kúpil, tentokrát v komiksovom antikvariáte. Nuž stále to bola obrovská bieda. A úžasná nostalgia zároveň.