Ivan Kučera komentáře u knih
Od Kinga som mal vždy najradšej alebo čisto nehororové veci alebo naopak také tie drastické hororoviny á la Cintorín zvieratiek a Cujo. Všelijaké také tie jeho rôzne mysticko-mysteriózne dramatické trilery s fakt len drobnými hororovými vsuvkami (Carrie) ani nie. Napriek tomu, že Mŕtva zóna je presne z tohto rangu, obľúbil som si ju už po prvom prečítaní. Sympatický ústredný hrdina, ktorému veríte jeho dilemy a držíte mu palce, hoci tušíte, že to nemôže skončiť dobre. Politikárčenie ma príliš nebavilo, toto sú také veci (ďalej náboženský fanatizmus), ktoré ma u Kinga nikdy nevzrušovali. Ale napriek tomu silný, kvalitne napísaný román. A jeden z najdojemnejších záverov, aké Stephen King kedy napísal. Vydrailo sa aj filmové spracovanie od kontroverzného Davida Cronenberga, ktorý titulnú rolu šokujúco ponúkol divnému pavúkovi Christopherovi Walkenovi...a urobil dobre.
S Netvormi z hmiel a Sférou od puberty moja najobľúbenejšia kniha od Crichtona. Zbožňujem zápletku o rôznorodej výprave vedcov a dobrodruhov, ktorí vyrazia do afrického Konga. Tam musia v hlbokej a neprebádanej džungli, kde na nich na každom kroku striehne smrť (tajomní domorodci, vojna, zvierací predátori, úrazy, choroby), nájsť bájne stratené mystické mesto Zinj, ktoré je podľa legendy plné diamantov. Ale tie diamanty niečo stráži. Niečo príšerné a pritom fascinujúce. Vynikajúca atmosféra, sympatické postavy (čo priznajme si u "chladného" Crichtona vždy bola skôr výnimka, takže si to o to viac treba vážiť) a vynikajúco postupne rozpletaná záhada mesta Zinj a jeho histórie. Páčilo sa mi, že ľudskí hrdinovia disponujú okrem iného parádnou technikou (guľomety na nožičkách monitorujúce dianie okolo nočného tábora a strieľajúce na akýkoľvek pohyb v okolí, u ktorých je dosť dobre možné, že ich Crichtonovi následne ukradol James Cameron vo Votrelcoch) - ten stret beštiality pôvodných obyvateľov Zinju s technikou je super; vždy mám v príbehoch (ako filmových, tak literárnych) rád, keď kladné postavy nie sú obeťami, ale sa účinne a aktívne bránia a sú zlu poriadnou trieskou v zadku. Film je taký zlý, až je dobrý.
Skvelá vec so skvelou zápletkou a skvelou atmosférou. Jeden učený Arab a 12 drastických Vikingov, nie hlúpych, ale proste uprednostňujúcich krvavé, rázne riešenia pred zbytočným premýšľaním, vyjednávaním a diplomatickými cestičkami. Ten stret dvoch kultúr, prístupov k životu (napr. k posmrtnému, ale i k hygiene atď.) a myšlienkových pochodov je báječne chytľavý. Mnohé scény sú doslova hororové, čo mám rád. Páčil sa mi aj koniec; keď som knihu čítal prvý raz ako malý, tak som naivne, ale o to rozkošnejšie, očakával sequel. "Prekvapivo" som sa ho nikdy nedočkal. Hoci je možno zverstvo toto tvrdiť, musím sa priznať, že čím som starší a čím viac krát to vidím, tým viac sa mi páči aj obecne dosť nenávidené filmového spracovanie od Johna McTiernana z roku 1999 s Antoniom Banderasom v titulnej úlohe. Viem, že je svojím spôsobom strašné a príšerné, ale netreba mu zbytočne krivdiť a treba mu priznať množstvo plusov, ako je parádna atmosféra, výborná výprava, presný kasting hercov (jedného z najdôležitejších Vikingov hrá český rodák Vladimír Kulich) a viacero pre mňa kultových scén. Ale tak jasné, kniha je kniha.
V češtine je to pekne divný názov, to vám teda poviem. Koule. Hmmm, no nič. S Netvormi z hmiel a Jurským parkom asi moja najobľúbenejšia crichonovčina. Vynikajúce, tiesnivé a bravúrne hororové prostredie obrovskej, špičkovo vybavenej (= drahej) podmorskej stanice. K tomu (ako to ostatne mal Crichton vždy rád) skupina špičkových odborníkov a vedcov. Aj tento profesijný výber veľmi veľa vypovedá o tom, že Crichton na to išiel inak, než iní komerční autori tej doby. Tí by (kvázi)frajersky siahli po mariňákoch, zabijakoch, generáloch. Crichtonovi hrdinovia sú naopak chladnokrvní vzdelanci, muži a ženy rozumu, vedci, odborníci, ktorí prvú polovicu života strávili na školách a v podstate sa učia dodnes, každý deň. Autor hlboko pod morskú hladinu neposlal votrelecké komando so smartgunmi, ale napr. biochemičku alebo psychológa špecializujúceho sa na extrémne tragédie. Pod vodnou hladinou sa stretnú zoči-voči veciam, na aké by nebola pripravená žiadna ľudská bytosť. Ani tá s najvyšším IQ (a vzdelaním). Kniha je skvelá, možno koniec ma trochu sklamal, ale inak je to ozaj hororová sci-fi bomba. Prekvapivo sa mi páčilo aj temné filmové spracovanie s Dustinom Hoffmanom, hoci disponovalo viacerými zmenami. Keď sa o niekoľko desaťročí neskôr na úspech knihy pokúsil nadviazať Nick Cutter svojím románom Hlubina, už to nebolo ono (a ešte viac vynikla Crichtonova zručnosť).
Film to plus mínus ignoroval, ale v knihe sú rozpísané nielen problémy s manželskou neverou, ale tiež v reklamnom biznise. V tomto smere je možné, že sa autor jemne inšpiroval o 7 rokov staršími Benchleyho Čeľusťami, ktoré tiež pojednávali o útokoch veľkého zvieraťa na ničnetušiace ľudské obete, ale v prvom rade boli sondou do mikrosveta zaspatého mestečka a do vzťahov (a duší) jeho obyvateľov. Niekomu to nepochybne bude vadiť a priznám sa, že keď sa ku mne Cujo dostal ako k puberťákovi, tiež ma dané pasáže neskutočne nudili. Dnes už to ale vnímam inak, lebo som pochopil, že aj vďaka práve tomuto jedinečnému prístupu King v 70. a 80. rokoch žánru tak vehementne pomohol: odmietol sa sústrediť len na krvavé scény a ponúkol aj špičkovo spracované postavy, vzťahy a dialógy. Koniec je drsný, King mal také závery v tom čase ostatne rád (a filmári ich naopak brutálne menili, viď. film Cujo, ale tiež napr. Kukuričné deti). Samotný Kúdžo je mrazivá obluda. Budí nemilosrdný rešpekt a hoci si spočiatku pochvaľujete, ako nekompromisne ho (a jeho zbesilé útoky na ľudí a autá) King napísal, nakoniec je to taký tlak, že si prajete, aby sa to preboha už konečne skončilo. Lenže Stephen King nie je typ autora, ktorý by si bral servítky (aspoň vtedy nebol) a aby si dobrovoľne nechal ujsť príležitosť poriadne v tom čitateľa vyčvachtať. Sranda je, že bernardínov obecne považujem za asi jedno z najmierumilovnejších plemien, už jorkšír mi pripadá oveľa väčší satan.
Carrie je výborná v jednej veci - pre začínajúceho spisovateľa sa jedná o vcelku jasný dôkaz o tom, že na debut stačí "len" priemerná, ničím výnimočná knižka. V 70. rokoch to samozrejme bolo o niečom inom (zaujímavé a "iné" boli najmä kvázižurnalistické vsuvky), ale viete, čo tým chcem povedať. Kniha Carrie skutočne nie je žiadny veľký klenot. Ba, ani malý. King sa hlboko (a kvalitne) ponoril do psychologickej duše ústrednej hrdinky, do smútku, temnoty a akejsi beznádeje, ktorá v jej živote prevláda. Rovnako výborný kus práce odviedol u jej fanatickej matky; neskôr mi jeho časté návraty k náboženskému fanatizmu prestali sedieť, ale tu to bolo ešte OK. Bohužiaľ, samotný príbeh mi pripadal dosť nudný a nezachránila to ani záverečná killovačka. Filmové spracovanie ma bavilo stokrát viac.
Na Kinga veľmi neobvyklý žáner, ale ja osobne si myslím, že každý aspoň trochu normálny spisovateľ sa vo svojom živote skôr alebo neskôr dostane do štádia, v ktorom chce napísať aspoň nejakú drobnosť pre deti - či už pre svoje, alebo cudzie. Možno to príde v osemdesiatke, ale príde. Myslím, že Stephenovi nečakaný výlet do rozprávkového žánru vyšiel, nie je to veľdielo, ale tak zas to možno v tomto konkrétnom prípade ani nikto nečakal. Atmosféra je zaujímavá, proste to fakt vyzerá ako keď majster hororu píše rozprávku resp. fantasy.
Stephen King napísal veľa poviedok a tým pádom mu bolo vydaných i veľa zbierok. Nočná zmena je absolútne kultová a ja ju zbožňujem. Ale Všetko je definitívne je tiež skvelá záležitosť. Jasné, sú tam aj slabšie kusy (a možno je ich dokonca viac, než by bolo milé). Ale dostatočne to kompenzujú megapecky L.T. a Pán v černém obleku a veľmi fajnové nadpriemery Vše, co miluješ, ztratí se v dáli a ústredné Všechno je definitivní.
„Každý má možnost být statečný.“ Hlavné plusy: pekná kresba, príchod (prílet) novej dvojice super-hrdinov a slávne tváre (Amanda Waller, Justice League). Noví hrdinovia-súrodenci sú biedni (tie mená Gotham a Gotham Girl myslel niekto vážne?) a vzhľad klišé (svalnatý hranol a štíhla baba v sukni - wtf), našťastie tomu pomáha jednak „nadpozemskosť“ postáv (čo je zaujímavý kontrast s len človekom Batmanom) a jednak to, že nakoniec to s tým ich hrdinstvom nebude až také žeravé, ako sa mohlo zdať na začiatku. Já jsem Gotham je príjemne hrubý (ale posledných viac ako 30 strán tvoria vizuálne bonusy!), zaujala ma i príjemne minimalistická, „čistá“ obálka. Príbeh naopak hodnotím rozpačito. Batman vs. lietadlo je predsa len už moc a rozpaky vo mne vyvolalo i to, ktorá postava bola nútená obliecť si na chvíľku Batmanov kostým (nefungovalo to u Jima Gordona v Supertíhe a nefunguje to ani tu). Potešia občasné zmienky na udalosti napr. Snyderovho legendárneho runu (sovy, Bloom) a pár vydarených fórov (Batmanova záľuba v náhlom miznutí uprostred rozhovoru). Fajn a svižné čítanie a páčili sa mi preslovy o Gothame (o tom, aké je to v ňom žiť, vyrastať a byť ním ovplyvnený), avšak na pecky á la Kameňák a Soví tribunál sa to nechytá ani omylom. Napriek tomu, ak ste batmanovi fanúšikovia, dajte Já jsem Gotham šancu, pretože ďalšie diely série (Já jsem sebevražda, Já jsem zhouba) sú o dosť lepšie.
„Vravím iba, že akokoľvek sa rozhodneme, rozhodujme sa s chladnou hlavou.“ Niekedy je smrť to najľahšie, čo sa vám môže prihodiť. S Ruinami som sa prvýkrát stretol v roku 2008, ale prekvapivo nie s knihou, ale s jej filmovým spracovaním. Hoci nebolo dokonalé, páčilo sa mi. Bolo nezabudnuteľné. Bolo drsné, bolo dravé, bolo pútavé a určite a bez najmenšej debaty bolo obludné. Myslím, že ide o jeden z najnedocenenejších hororov desaťročia. Pamätám si, že ma dosť prekvapilo zistenie, že literárnu predlohu napísal Scott Smith Jednoduchý plán, natočený tiež podľa jeho knihy, patrí k najmrazivejším trilerom 90-tych rokov. Snažil som sa dostať ku knižke Ruiny, ale všade bola vypredaná. Až v roku 2019 sa mi k nej konečne podarilo dostať, vďaka inzerátu. A aká je? Je skvelá a zároveň je ako film. Čo pre niekoho môže byť mínus, ale pre iného plus. Ako to myslím? Podobne, ako film, ani kniha nie je ambiciózna. Je to „len“ skvele napísaný hororový survival triler o skupine viac-menej sympatických postáv, ktoré sa dostanú na miesto, na aké radšej nikdy nemali prísť. Scottovi Smithovi ide od ruky nielen tvorba perfektnej, tiesnivej atmosféry, každou ďalšou stranou vystupňovanej snáď až kamsi za hranice znesiteľnosti, ale i svižné dialógy, práca s postavami a v neposlednom rade odporne presvedčivo napísané krvavé scény, z ktorých vám bude zle také realistické sú. Ruiny sú dravá kniha odvíjajúca sa v rýchlom, ostrom tempe. Nepravdivé slogany na obaloch kníh túto frázu používajú často, ale u Ruín to nie je fráza. U Ruín je to pravda. Kniha má iný záver, ako film (ale to nie je úplne presné tvrdenie, pretože aj film má okrem záveru oficiálnej verzie aj o dosť odlišný záver, ktorý môžete nájsť napr. medzi vystrihnutými scénami na DVD). Scott každopádne možno nemá čisté svedomie; kniha dosť pripomína džungľový pyramídový survival z r. 1996 Akty X: Stratené mesto. P.S. - No nie som si istý, či má Smith úplne čisté svedomie, nakoľko dlhé desaťročia pred ním napísal relatívne podobnú poviedku Semeno z hrobky C.A. Smith.
„Ticho je těď náš živel. Ticho a temnota.“ Od Nicka Cuttera sa mi veľmi páčil Oddíl, tak som si kúpil aj jeho druhý román. Hlubina je o poznanie temnejšia (áno, dá sa to), komornejšia a psychologickejšia. Pripomína Sféru, ale keďže je to môj obľúbený román od Crichtona, tak mi to nevadilo. Skôr naopak. Ale treba dodať, že ku koncu už som rozpoznával oveľa viac „inšpirácií“, než len Crichtona (napr. som vycítil filmy Leviathan alebo Vec). Cutter sa nezaprie: ako v Oddíle, aj tu akonáhle dôjde reč na humusy, červy, krv, zvratky, hnis, sliz a iné šťavnatosti, je kráľom. Bohužiaľ, po nezázračnej, ale zručnej prvej polovici, sa kniha preklopí do druhej. A nastáva problém. Postavy (až na excentrického brata a psa) nezaujímavé, plno klišé a ako bonus autor siaha po snoch, predstavách, víziách a spomienkach. To od detstva nemám rád v literatúre. Vinou toho dej upadá do strašnej monotónnosti a nakoniec ste radi, že je koniec. Ako film by to bolo lepšie. Nie je to katastrofa, no po Oddíle sklamanie. Ako keď jednotkár napíše písomku na trojku a vy sa tvárite, že ste to nevideli, avšak v duchu si poviete, že nabudúce si naňho už dáte radšej majzla. Koniec mi pripadal odfláknutý. Čiastočne ako Pod kupolou od Kinga: stovky strán čakáte na vysvetlenie a nakoniec je "nijaké". Sklamala ma i nedostatočne opísaná podmorská základňa; vôbec som sa neorientoval v jej veľkosti a v tom, čo kde je.
„Nie ste žiadna svätica, milosrdná sestra ani mučedníčka. Nič svetu nedlžíte a ak si budete myslieť opak, skončíme s prázdnymi rukami.“ Dámy a páni, takto vyzerá štýl. Graham Masterton je tvrdý ďábel, ktorý vie písať tak, že vás chytí od prvej vety. Ide o zjavne vypísaného, zručného a skúseného matadora, ktorý vie, čo chce a ako to dosiahnuť. Bílé kosti majú okrem Grahamovho pútavého štýlu i viacero ďalších jednoznačných plusov: ponurú írsku atmosféru (v ktorej dodnes prežívajú mytologické povery), sympatickú hlavnú hrdinu (ostatné postavy, hlavne čo sa týka kolegov z policajného oddelenia, mi však dosť splývali) a ústredné zlo (napriek tomu by som to na horor nevidel, hoci vo finále sú naznačené „isté“ veci). Hlášky sú super, rovnako tak dialógy. Krvavé scény naturalistické a pekne drsné, ale nepripadali mi samoúčelné, skôr naopak. Palec hore dávam i za viacero nečakaných zvratov (autohavária, explózia, hermafrodit).
„V noci se ven derou různý potvory.“ Na toto som sa strašne tešil, ale nakoniec to nebola až taká pecka, akú som čakal. Zápletka ide skôr do fantasy, než do hororu, ale ono to príliš nevadí, lebo (hoci je to možno diskutabilné tvrdenie) oba žánre sú si blízke, hodia sa k sebe a majú veľa spoločného. Čo je čistý horor, tak to sú bez debaty početné krvavé a iné úchylné detaily. A ani pornovsuvky (ktorých nie je veľa, ale niečo by sa našlo) nie sú pre deti. Príbeh ma bohvieako neoslovil. Postavy nijaké, až na Decklera, to je solídny magor. Vo filmovom spracovaní (ktoré natočil osobne Barker) ho stelesnil David Cronenberg. Film má s knihou spoločné to, že je vydarený a pritom tak trochu idúci mimo mňa, zas ale na druhej strane nemôžem povedať, že by som sa pri jednom, či pri druhom nudil. Len to proste nie je srdcovka.
Dokonalý psychotriler, oproti ktorému sú regulárne horory Kinga, Koontza, HPL, Poea alebo Howarda neškodnými a smiešnymi rozprávkami pre malé deti na dobrú noc. Realistický, naliehavý, obludný, intenzívny a maximálne uveriteľný (a teda realistický a tým pádom desivo mrazivý) príbeh o pedofilnom únoscovi detí, o Billym, o jeho rodine a o policajtoch a agentoch, ktorí sa snažia prísť na stopu beštii, ale je značne otázne, či sa im to podarí (resp. či sa im to podarí včas). A ak aj podarí, nebude svojím spôsobom neskoro? Čo ak škody spáchané na Billyho psychike dosiahnu takých obludných, strašných rozmerov, že navždy skončí v starostlivosti odborníkov? Niekedy sa totiž človeku stanú také otrasné veci, že je možno lepšie, aby zomrel. Čudujem sa, že kniha dodnes nebola sfilmovaná; koncom 20. storočia som dúfal, že sa tak stane a hlavné úlohy stvárnia Wayne Knight a Haley Joel Osment (ktorý bol vtedy v móde vďaka trháku Šiesty zmysel). Skvelé je, že Strieber príbeh poňal vskutku veľkolepo: sledujeme ho nielen z pohľadu ústredného (fantastického!) Billyho, ale tiež sériového vraha, rodičov, súrodencov, polície, agentov FBI. Toto nie je "len" triler. Toto je čosi viac. Verte mi.
„V rudém a zlobném světe se dějí rudé věci. Svět sežere vaši ženu, sežere vaše přátele. Sežere všechno, co z vás dělá člověka. A z vás se stane netvor.“ Po Bažináčovi som vždy túžil, pretože som o ňom počul samé chválospevy. Ale prvý raz som si s ním v spoločnom močiari zaplával až v roku 2019 vďaka DC kompletu (a bolo to prvý raz, čo ma DC komplete bavil retro príbeh na konci, len tak mimochodom). Bažináč je skvelá postava, na tom si trvám. Je to ale prekvapivo ťažké a náročné čítanie. Nejde len o to, že som mal hokej v tom, kto je kto (hoci je to na samom začiatku vysvetlené), ale tiež o to, že ide o až nečakane komplikovaný príbeh s filozofickými a inými presahmi, v ktorom som sa strácal aj po dvoch prečítaniach. Zaskočilo ma zakomponovanie viacerých slávnych postáv (JLA alebo Ertrigan, ktorý sa v rámci DC kompletu predstavil už v Batman: Zkáza, jež postihla Gotham). Čo hodnotím negatívne, to je vizuálna stránka. Zbožňujem prostredie tajuplných bažín, ale na komikse poznať, že je predsa len staršieho dáta. Vizuálne to vinou toho zďaleka nie je taká žranica, ako som čakal (no treba dodať, že občas to má niečo do seba - jednotlivé príšery sú miestami fakt solídne psycho záhul a „snové“ pasáže sú spracované pekne halucinogénne).
Ostrov Duma Key (2008) je spolu s Pod kupolou (2009) a Doktorom Spánkom (2013) posledný vynikajúci román Stephena Kinga. Jasné, občas vykráda sám seba (asi nie som jediný, komu dojemná koncovka pripomenula Ritu Hayworthovú a Vykúpenie z väznice Shawshank), ale to mi vôbec nevadilo. „Iná“ je táto kniha v porovnaní s ostatnými kingovkami jedinečnou výpravou. Nič proti Maine, je to úžasné miesto, ktoré by som rád navštívil. No práve odchod z Kingovho dvorného, notoricky známeho prostredia dodal Ostrovu Duma Key novú energiu, šťavu, drajv a atmosféru. Parádny ostrov, ktorý je krásny a exotický a napriek tomu na ňom takmer nikto nebýva, sympatický hlavný hrdina, ešte sympatickejší expert na báchorky Vireman a temná džungľa ukrývajúca nejedno desivé tajomstvo. Užite si, muchachovia.
Barron je najgeniálnejší v momentoch, v ktorých spolu s postavami zablúdi do temných, hlbokých a mystických amerických lesov. Vtedy je úžasný, nádherný a (aspoň pre mňa) ozrutne inšpiratívny. Bohužiaľ, akonáhle z ponurých hôr vyjde von, už to nie je ono, občas to nudí, občas dej stagnuje a niektoré poviedky išli vyložene mimo mňa. Dlho trvá, kým sa rozbehnú, pretože zo začiatku obsahujú veci, ktoré pre príbeh nie sú kľúčové a teda by tu nemali byť, lebo podľa mňa sa v správnej poviedke majú nachádzať iba veci, ktoré patria do deja a netvoria len zbytočnú omáčku. Tá síce môže byť (hoci ani tam by byť radšej nemala) v románe, nie však v poviedke. Napriek tomu mám Lairdov štýl rád už preto, že píše to, čo ma baví (temné lesné horory) a preto, že značná časť jeho poviedkovej tvorby je výrazne inšpiratívna (skoro zakaždým po dočítaní niektorej z jeho poviedok mám obrovskú chuť rýchlo si sadnúť za počítač a niečo stvoriť). Najlepšie poviedky: Co peklo schvátí, 30, Okultace a Mysterium tremendum. Pre zbierku ako celok volím hodnotenie "iba" 3*, pretože tých zopár poviedok z nej, ktoré sa mi zdali nadpriemerné, boli nadpriemerné len s prižmúreným okom.
Dosť ma to bavilo a s prižmúreným zväzkom kľúčov „musím“ dať 4*. Hlavne začiatok je super. A aj stred. Ku koncu to začne skôr stagnovať, než aby to bolo strhujúce tak, ako by mal byť ku koncu strhujúci každý hororový triler. Možno sa autori mohli ešte šťavnatejšie vyhrať s halloweenskou atmosférou. Tá je síce sama osebe geniálna a šialene dobre sa hodí k žánru horor, ale v tejto knihe spracovaná predsa len trochu slabo (až na pár spomínaných tekvíc som ani poriadne nevedel, že sa dej odohráva počas Halloweenu). A z onoho obrovského bytového komplexu som žiadny pocit obrovskosti nemal; skôr to vyzeralo tak, že tam žilo šesť a pol človeka a jeden papagáj. Ale inak som si to užil, dobrá a vcelku kvalitná žánrová jednohubka. Som rád, že sa tuzemský fanúšik opäť raz zoznámil s preňho novými zahraničnými autormi.
„Aj také blbosti som si mal všímať? – „Veľa blbostí nám už pomohlo vyriešiť prípad.“ Moja prvá a asi aj posledná dánovka. Čítalo sa to dobre a svižne, ale kriminálky jednoducho nie sú mojou šálkou kávy. Dominik Dán rozhodne a bez debaty vie vystihnúť vzťahy na policajnom oddelení (parťák vs. šéf, parťák vs. parťák), vypočúvacie metódy, vyšetrovacie postupy a typicky „policajné“ dialógy a hlášky. To všetko má zjavne v malíčku. Príbeh ma ale nebavil a postavy mi pripadali príliš neviditeľné na to, aby som im držal palce. Potešila ma retro zápletka zaujímavá o šialených a neospravedlniteľných Havlových amnestiách („Stane sa niečo podobné, ako keby si do stolitrového akvária nalial dvesto litrov vody.“) .
Skvelá vec, možno ešte o zelený pancier lepšia, než prvý diel. Samozrejme ide aj o to, čo čakáte, pretože zrovna na Nobelovu cenu za literatúru to určite nie je. Ale tak zas názov je jasný a je z neho zrejmé, čo máme čakať. Je to približne rovnaké, ako samotné korytnačky: ani geniálne, ani hlúpe, ani dospelé, ani detské. Je to niečo medzi tým. A v tom celom úžasne rozbláznenom cirkuse sa snaží zachovať si svoju dôstojnosť (a temnosť!) Batman. Ale Bat-prcek mu s tým práve dvakrát nepomáha. Myslím, že to šliape ešte o čosi lepšie, ako prvý diel – a už ten šliapal veľmi dobre. Bane je zaujímavá voľba, hlášky s dialógmi odsýpajú, vizuálne je to bombastické, proste ja som sa bavil temer kráľovsky. Mínusy: bane bol síce zaujímavá voľba, ale s jeho osvalením to už skutočne prehnali.