Ivan Kučera komentáře u knih
Bohužiaľ slabšie, ako prvý diel. A už to nebol najlepší komiks roka. Ale dal som mu s prižmúrenými očami 4*, pretože to bolo predsa len niečo nové, svieže, zaujímavé a originálne. V dvojke však musím ísť o jednu hviezdu v hodnotení dole. Príbehu v mojich očiach veľmi pomohol návrat na Zem a konkrétne do krajiny zradných, temných, dusných a pochmúrnych močiarov, v ktorých sa deje niečo zlé. Mám toto prostredie rád, je príjemne hororové a úžasne atmosférické. Problém je v tom, že v močiaroch sme len v prvej polovici a potom sa presunieme už do podstatne menej zaujímavých kulís. Kde navyše behá priveľa postáv, u ktorých som si narýchlo nedokázal spomenúť, kto sú a o čo im ide. V tomto je druhý diel snáď ešte politickejší, než prvý. A to už je vážne čo povedať. Potešili ma flashbacky do Calebovho detstva a ako vravím super prvá polovica. Potom sa to ale celé nejako pokazilo. Otvorený koniec skôr nepotešil, než potešil, ale tak už to býva.
Prekvapivo náročné čítanie. Čítal som ho niekoľko týždňov, napredoval som do finále skutočne len pomalým, slimačím tempom. Tri príbehy a každý iný - nielen kresbou, ale i žánrom. Najviac ma bavil tretí, miestami temer až hororový. Skvelá buchla. Oceňujem perfektné vizuálne spracovanie, príjemné textové bonusy na konci a v neposlednom rade je mi sympatické, ako sa Francúzi rozhodli poňať legendárnu postavu. Conan v nej nepripomína filmy so Schwarzeneggerom, ale naopak sa nachádza bližšie ku knižným Howardovým predlohám: je žoviálny, v podstate veselý dobrodruh a cestovateľ, vojak a bojovník, stratég, nie geniálny, ale rozhodne ani nie hlúpy. Belit (alias kráľovnú z Čierneho pobrežia) dobre poznajú fanúšikovia semic-slovarťáckeho Conana Barbara, v ktorom sa v 90. rokoch často ukazovala (a bojovala).
(SPOILER) Ako by povedala jedna z postáv: bohajeb! Sci-fi knihy nevyhľadávam. Nebavia ma. Existujú ale výnimky - a skvelý Nonstop patrí bez debaty medzi ne. Nezaujal ma ani tak postavami či dialógmi, ako skôr úžasným dejom. Bez spoilerov sa o ňom hovoriť nedá. Ak ste Nonstop ešte nečítali a chcete zažiť kvalitnejší čitateľský zážitok, nič si o príbehu nezisťujte a proste choďte do toho. Rád by som sa ocitol na vašom mieste, nechajúc sa nechápavo viesť za ruku kňazom Marapperom, ktorý s malou skupinou odvážlivcov (alebo skôr bláznov?) postupuje dopredu, naprieč tajomným, gigantickým priestorom a na konci na tých, čo prežijú, čaká séria šokujúcich vysvetlení. Obri, Votrelci, mutanti, Loď, to všetko patrí do jedného celku, do obrovského tajomstva, ktoré je nám postupne odhaľované. Možnože pár vecí bolo pritiahnutých za vlasy (akože chápem, o čo šlo s krysami, ale aj tak to bola hovadina, hlavne mesto s bitúnkom wtf). Táto parádna kniha síce žiaľ dodnes nebola sfilmovaná, zato sa dočkala (slovenského!) komiksového spracovania, vychádzalo na pokračovanie v časopise Elektrón-Zenit a väčšina postáv mužského pohlavia v ňom nosila brutálne tesné slipy. Fantastická kniha, ktorú žiaľ Aldiss už neprekonal (viď. divný Skleník). O tom, s akým kultom máme dočinenia, vypovedá množstvo nasledovníkov, ktorí použili Aldissov famózny koncept (komiksová Druuna, komiks a následný film a z toho vyplývajúci seriál Snowpiercer, alebo filmový sci-fi horor s Dennisom Quaidom Pandorum).
Moje prvé a zrejme aj posledné stretnutie so Stefanom Grabińskim. Obálka síce hororovo gýčová (lebka na obálku hororu, to ako vážne?), ale funkčná, v pohode. Už menej v pohode je slovenský preklad obsahujúci fascinujúce slovné prežitky „ký ďas“, „načim“ alebo „voľajaký“. Hlavný problém mám však s príbehom, ktorý je strašne nezáživný, nudný a zastaraný. Pre mňa v mnohých momentoch prakticky až nečitateľné, s vypätím posledných síl som to dočítal do konca, ale bolelo to. Otázny je aj žáner. Myslel som, že to bude horor, ale toto bol skôr dobrodružný (a zlý) román.
Trocha ma to mrzí, ale musím dať „len“ 3*. Vizuálne je to síce pekné, čo je pre komiks samozrejme dôležité, ale tak zas ani po vizuálnej stránke to nie je niečo, čo by ma úplne odrovnalo. Hlavný problém však predstavuje scenár, ktorý ma ozaj bohvieako nebavil (povedal niekto Biela veľryba?). Postavy sú príliš ukecané (no dialógy nie sú natoľko strhujúce, aby to nevadilo) a zápletka je na môj vkus triviálna, priamočiara, jednoduchá. Nie je v nej ktovieako cítiť prítomnosť inokedy nezameniteľného Xaviera Dorisona (pecka Dlouhý John Silver). Železná noha, hlavný hrdina (alebo skôr antagonista?), je tvrdý oriešok. Dlho trvá, kým si k nemu nájdete cestu. A on k vám. Ostatné postavy nezaujímavé, avšak poteší u nich aspoň to, že sa často vyzliekajú (najmä ženy teda). V komiksových Vikingoch v mojom rebríčku zostáva Thorgal neprekonaný, napriek tomu kúpu Asgarda nevnímam ako vyhodené peniaze. Skôr naopak, som hrdý, že je súčasťou mojej domácej knižnice. Len som od neho proste čakal viac.
Komiks s pohnutou minulosťou. Pôvodne chcel Jan Štěpánek svoj obľúbený Čapkov román previesť do komiksovej podoby ešte v 60. rokoch, ale potom prišli sovietski bratia a šance mu zmarili. Štěpánek svoj vysnený projekt oživil až koncom 80. rokov, kedy začala komiksová Válka s mloky vychádzať na pokračovanie v kultovom časopise Kometa. Nakoniec bol komiks súhrnne vydaný v špeciále Magazín Komety. V nasledujúcich rokoch vyšiel ešte dva razy, ale zakaždým výrazne krátený. V podobe, v akej ho poznáme z Komet, vyšiel v roku 2018 v Albatrose ako samostatná kniha a je to skvelá vec pre každého, komu sa Štěpánkov vizuálny štýl páči. Mne áno, ale príbeh mi vždy pripadal slabší (už v knihe, fakt). Kedysi som ju čítal v rámci povinného čítania a odvtedy ma nebaví. S ohľadom na desivé historické udalosti z prvej polovice 20. storočia, ktoré Čapek predvídal, je dej mrazivý, ale mňa až tak neoslovil. Možnože mu na môj vkus príliš chýbala hlavná postava, o ktorú by som sa mohol oprieť. Napriek tomu tento komiks hodnotím pozitívne, ako vravím nakreslené je to prekrásne a hodí sa k tomu samostatný knižný formát a nie „iba“ vydávanie na pokračovanie v časopise. Možno by bodli nejaké bonusy, v dnešnej dobe by malo ísť už o samozrejmosť, tak ale čo už, nevadí, možno nabudúce.
Kolik je dost šílenství? Retro kúsok z r. 1980 obsahuje príbeh, v ktorom sa prvý raz naplno predviedol Arkham, čo je z hľadiska kánonu zásadná vec, ale oveľa zaujímavejšie a čitateľsky atraktívnejšie sú samozrejme dva hlavné príbehy. Prvým je Muž, který se směje (2005), s ktorým sme sa stretli už v antológii Batman: Kameňák a další příběhy (2013, CREW). Príbeh je po vizuálnej stránke parádny a po stránke farieb skvele vyladený. Pritom sa nebojí byť drsný (zem je doslova posiata znetvorenými mŕtvolami). O tomto príbehu sa dá čiastočne hovoriť ako o pokračovaní legendárneho diela Batman: Rok jedna (na ktorého konci sa v Gothame prvý raz objavil Joker). Niektorí fanúšikovia kritizujú to, čo na Kameňáku: že čiastočne prezrádza Jokerov zrod (viď. zamotaná situácia okolo Red Hooda). Mne to nevadilo, ale chápem fanúšikov, ktorým s tým majú problém (a prečo). Každopádne, môžu sa tváriť, že je to len jedna z viacerých možných verzií. Ostatne, sám Joker predsa spochybňuje, či si to pamätá dobre (podobný rafinovaný prístup k Jokerovmu originu zvolil Nolan v trháku Temný rytier). Nasleduje výnimočné veľdielo Arkham: Pochmurný dům v pochmurném světě z r. 1989. Plným právom má povesť udalosti, ktorú fanúšik amerického komiksu (Batmana desaťnásobne) MUSÍ mať doma. Arkham je kontroverzným Grantom Morrisonom neskutočne napísaný, ale nie je to nič oproti neopísateľnej, úžasne surreálnej kresbe Davea McKeana (Klece). To, čo predvádza, katapultovalo Arkham nepochybne medzi to výtvarne najúžasnejšie, čo sa v Batmanovo od jeho debutu v r. 1939 urodilo.
Chrbticou tejto mangy sú samozrejme ústredné Ryby, najúchylnejší komiks, aký som v živote čítal. Komiks wtf, absurdný, obskúrny a bizarný, ale tiež nechutný, odporný, desivý a skvelý. Určite ale netreba zabúdať ani na ďalšie dve (podstatne kratšie a s Rybami nesúvisiace) mangy na konci, ktoré sú natoľko mrazivé, až je to nepríjemné.
Dobrá, svieža, prepracovaná a kvalitná európska sci-fi (space opera?). Nie som fanúšik podobných komiksov a predchádzajúce Modré Crew boli geniálnejšie (fantastický Dlouhý John Silver). Ale i Orbital som si užil: mal fajn postavy, detailne spracovaný svet vzdialenej budúcnosti, svižný scenár, veľa akcie a parádny vizuál (lode, mestá, vozidlá...).
„Zabili mě, má ženo. Ale věz, že zemřu se srdcem plným štěstí.“ Tak a je to tu. Ešte jeden diel a je koniec. Navždy. Vidno to na tempe, ktoré je v devinke poriadne besné – a už predchádzajúce časti nepatrili zrovna k slimákom. S blížiacim sa veľkým finále sa niektoré vedľajšie dejové linky múdro končia už tu. Rovnako už v deviatej časti končia svoju púť niektoré postavy. Je to pohľad podľa očakávaní veľmi smutný. Dobrí ľudia dopadnú zle. Niektorí zomrú a niektorí sa vyberú na dráhu zločinu, prestávajú byť dobrými a stávajú sa sprostými vrahmi a podradnými sviňami. To už radšej umrieť. Proste ako hovorím. Dobrí ľudia dopadnú zle.
Dávam 80%, ale aby bolo jasné, tak „len“ za poviedky Blackwoodův synek, Redfieldská děvčata, Muži z Porlocku, Magická ruka (ktorá sa síce začína blbo, ale končí výborne) a Mrchožravá božstva na výšinách svých (ktoré sa začína výborne, ale troška blbo končia). Jizva, Saturnův chřtán a Více tmy ma nebavili a Vastace pokladám za nečitateľnú. Laida Barrona som si prvý raz všimol ako autora úvodného slova Fracassiho hororovej zbierky Hleď, prázdnota. Pokladám ho za výrazný zjav súčasnej žánrovej tvorby a bez debaty budem s nemalou chuťou očakávať jeho ďalšie literárne kusy. Ale faktom je, že niektorými svojimi príbehmi nudí, občas dáva do poviedok zbytočné veci, ktoré v nich nemajú čo robiť a tým pádom sa tešíte na koniec. Každopádne, hore spomínaných päť poviedok je parádnych a oplývajú výnimočnou atmosférou. Laird Barron je najsilnejší v lesných momentoch, podáva prírodu a divočinu ako desivé, beštiálne obludárium, ktoré vám pri prvej príležitosti veľmi škaredo ublíži. Ak sa tam, vy nešťastníci, náhodou pohybujete, buďte ticho ako myšky. Viete. Aby niečo v hĺbke lesa nezačulo váš hlas. A nevyrazilo za ním. V neposlednom rade palec hore za výnimočné vizuálne spracovanie skvelého vydavateľstva Gnóm!.
„Som v tíme s Deadpoolom. O utrpení viem všetko.“ Z Doctora Strangea sa v tomto „reštarte“ vykľula skvelá, životu schopná, zábavná, ale nie neľudská, ani prehnane cynická postava. Vizuálna stránka je značne špecifická; do jedného jediného okna sú tvorcovia schopní narvať snáď 18 detailov, ktoré si na prvé prečítanie nemáte veľkú šancu všimnúť. Niektoré panely sú úžasné a zároveň absolútne neviete, na čo sa vlastne práve pozeráte. Pre niekoho je to mínus a musím sa priznať, že to nie je tak úplne ani môj komiksový štýl. Ale k postave najmocnejšieho čarodejníka tejto planéty (alebo teda aspoň New Yorku, ehm) taký halucinogénny štýl patrí, inak by to nebolo ono, bolo by to príliš obyčajné. A Doctor Strange je všetko možné, len nie obyčajný. Čiže toto za mínus nepokladám. Musím však znížiť hodnotenie oproti minulej časti na „len“ 60%. Dôvodov je niekoľko. Scenár mi miestami pripadal nezrozumiteľný, mnohé veci som nepochopil, ku koncu už mi to prišlo zbytočne naťahované (bez mnohých vecí by sa tento zošit pokojne zaobišiel, ale tvorcovia asi chceli mať čo najviac strán), prehnane sa skáče časom (u série Skalpy mi to nevadilo, ale tam mi to prišlo zrozumiteľnejšie a nie na efekt) a nechápal som, či sa to vlastne už skončilo alebo ako. Je to síce čertovsky hravé, svieže a vynaliezavé, no miestami to upadá do rutiny (stále niekto s niekým bojuje) a „vec v pivnici“ je síce mrazivá a desivá, ale priestor, aký dostala, je nejaký, nuž, zvláštny. Vypadáva aj logika, napr. ťažko sa verí tomu, že na začiatku, kedy mal Doctor k dispozícii všetku mágiu sveta, Empirikul neporazil a potom po celom svete pozháňal zopár magických s prepáčením harabúrd a zrazu vyhráva? Napriek predsa len trošku slabšiemu pokračovaniu som rád, že sa Crew do vydávania tejto série pustila, lebo Doctor Strange je skvelá postava. Skvelá. Je to totiž sympaťák. A to sa cení.
Táto zbierka (s krásnym obalom) nie je bez chýb. Autorov štýl je skvelý, ale má svoje muchy, na ktoré si možno zvyknete... a možno nie. Najviac mi prekážalo, že do mnohých príbehov napchal vedľajšie dejové linky. To sú veci, ktoré podľa mňa do krátkeho literárneho textu, akým poviedka je, nepatria. Učili ma, že do románu môžete dať „všetko“, ale do poviedky nie. Do poviedky by ste malo dať len to, čo úzko súvisí so zápletkou, nič navyše. Fracassi mal zjavne úplne iných učiteľov a umiestňuje do poviedok veci, ktoré sa po dočítaní jednotlivých kusov skutočne javia byť zbytočnými a tempo zdržujúcimi. U niektorých je počet strán dokonca taký vysoký, že máme dočinenia skôr s novelou, než s poviedkou. Aj vinou toho (ale nielen toho) sú rozjazdy jednotlivých poviedok (česť výnimkám) pomalé, až zdĺhavé. Vrcholom je Mandala, ktorá je taká dlhá, že niektoré vydavateľstvá by ju boli schopné vydať ako samostatný román (však, Skvrna?). Avšak o to je horšia, nezáživnejšia, nudnejšia a rozťahaná o v podstate desiatky (!) zbytočných strán. Našťastie, ostatné poviedky, akonáhle sa rozbehnú, už sa nezastavia a začínajú od tej chvíle ponúkať veci silné, mohutné, razantné a drsné, ale pritom hororovo konzervatívne. Zároveň však nie zatuchnuté ani klišé, ale svieže a zaujímavé. Autor netradične píše o tradičných žánrových témach (démoni, rituály, čarodejnice, vrahovia). Je to skvelý mrazivý žánrový autor... aj keď jeho kamoš Laird Barron je predsa len ešte o čosi lepší.
„Ohledně té věci s Petersenem pořád nic, hm? Jestli chcete, stačí říct jediný slovo a přeberu to.“ – „Jediné slovo, které mňa teď napadá, je ko*ot.“ Výborná záležitosť, kvalitná, vyrovnaná a veľmi atmosférická. Zároveň ale i dosť náročná na čítanie (trvalo mi niekoľko mesiacov, kým som to celé prelúskal) a občas som mal chaos v postavách (v tomto mi našťastie pomohla úvodná dvojstrana s „pavúkom“, ku ktorej som sa v priebehu čítania neustále vracal). Súhlasím s tým, že ako v prvej časti, tak v druhej sa vytvoril zvláštny paradox, kedy je Batman tou najmenej zaujímavou postavou. Síce sa na scéne objavuje skutočne len v cameo priestore, ale aj tak to vadí. Rovnako mi vadili aj jeho slávni nepriatelia (Joker bol v minulosti stokrát diabolskejší), ale potešilo ma aspoň to, že scenáristi tentokrát siahli po nižších cylindrových týpkoch, čo je zaujímavé. Najlepšie sú každopádne tie prípady, ktoré príliš nesúvisia s nimi a ani s Batmanom a detektívi v nich riešia „obyčajné“ krvavé prípady s často nečakaným rozuzlením (ale aj v realite to veľakrát býva tak, že za vraždou stojí osoba, do ktorej by ste to povedali najmenej).
Troška nudnejší zošit, ale i tak kvalitka. Ľudský život v tomto svete nemá žiadnu hodnotu, zomrieť môže prakticky každý (a aj zomrie), samozrejme s výnimkou Conana. K tomu mágia, čary, temné miesta plné temných príšer a miestami dosť úsmevne zastaraný a ťažkopádny slovenský preklad.
Chápadlové obludy, zabijacke zvieratá, sila prírody, temné a hlboké džungle, nebezpečné povery majúce základ v realite, kanibalské a iné kmene, prsnaté ženy v ohrození, sny, vidiny, víze a, samozrejme, lietajúce obludy a iné netvory. Napriek tomu sem-tam troška nuda, štvrtú hviezdičku dávam za to, že išlo o posledný diel série, ktorý Semic-Slovart vydal.
Pekný 100-stranový macko. Obsahuje viacero príbehov, ale chrbtovú kostru tvorí komiksová adaptácia kultového sci-fi románu Karla Čapka Válka s mloky. Pôvodne vychádzala na pokračovanie v Komete, ale tu ju máte kompletne celú. Vizuálne je to fakt dobré. Príbehovo... čo ja viem... hmmmm. Ale to je dané tým, že sa Čapkova kniha nikdy neprebojovala nijako zvlášť extra do môjho srdca, sorry za rúhanie. Okrem Války s mloky je tu bohužiaľ aj niekoľko vyslovene nezáživných a nudných príbehov, ako sú napr. Podivuhodné případy komisaře Bensona. Mám to doma a mám to rád, ale každý rok sa k tomu určite nevraciam.
Parádna vec, ktorú poznám ešte z detstva vďaka MixComics, kde vychádzala na pokračovanie (prvýkrát sme sa však s týmto konceptom a s týmito hrdinami spoznali ešte za čias kamaráta, kde to vychádzalo na pokračovanie). V roku 2014 to vyšlo v novej verzii (dalo by sa hovoriť skôr o remaku, než novom vydaní), neodolal som a kúpil som si to. A som veľmi rád, že mám tento kúsok svojho detstva každý deň na očiach.
„Já ještě nikdy nevidět veslovat opice, to být divná plavba.“ Pekná raritka z 90. rokov. Som rád a hrdý na to, že ju mám vo svojej zbierke, ale na môj vkus príliš statické a zastarané. Najviac sa mi páčili rôzne vizuálne nápady, akými tvorcovia spracovali exotickú africkú divočinu. A Rokow bol ultimátny badass.
„Som najrýchlejší. Nie najtrpezlivejší.“ Monumentálna kresba, priemerný scenár. Obrovské rozmery a krásna kresba – to sú najvýraznejšie plusy tohto megakomiksu. Bohužiaľ so scenárom je to slabšie. Na jednej strane super nápad postaviť JLA nie proti monštru alebo gigantickej presile, ale proti mikroorganizmom, ktorým nemôžete jednu ubaliť. To je parádny nápad, ale v konečnom efekte nie je dostatočne zručne prenesený do celého príbehu a ten vinou toho nudí. Nepoteší ani čudný priestor pre ikony ako sú Batman a Superman, ktoré sú tu len aby tu boli a tým pádom by bolo lepšie, aby tu neboli.