Ivan Kučera komentáře u knih

Sherlock svojmu autorovi Doyleovi priniesol neskutočnú slávu (a v neposlednom rade bohatstvo), ale anglický spisovateľ sa vždy chcel presláviť ako kvalitný románopisec (napr. historických eposov) a nie "iba" ako "zaznamenávač" detektívnych prípadov. Dokonca sa dá povedať, že ho písanie o Sherlockovi limitovalo, lebo ako autor sa síce štylisticky vyvíjal (zlepšoval), ale aby zachoval jednotný háv sherlockovčín, musel sa "krotiť". Nečudujem sa, že v istej chvíli mal Sherlocka po krk a nechal ho zabiť. Nič ho neprinútilo oživiť ho. Ani masové protesty. Ani listy plné nenávisti. Dokonca ani monštruózne honoráre. Napokon sa ale po rokoch predsa len nechal zlomiť a napísal Psa baskervillského. Paradoxne ide o asi najslávnejšiu holmesovčinu a to napriek tomu, že sa odohráva pred udalosťami s detektívovou smrťou (takže je to prequel) a napriek tomu, že v nej Holmes takmer nevystupuje. Resp. vystupuje, ale nevieme o tom... už som ticho, lebo sa blížim k spoilerom. Okrem toho sa tu Holmes často mýli resp. je uvádzaný na falošnú stopu. Hlavnú rolu dostal prekvapivo Dr. Watson, ktorý však (pri všetkej úcte) nesiahala Holmesovej genialite ani po kolená, takže sa často mýli, je oklamaný a má veľmi zlé teórie. V mnohom je teda Pes baskervillský zvláštnou holmesovčinou. Avšak možno i preto, keďže predchádzajúce ma nebavili, ma on bavil. Ako Sherlock Holmes, tak detektívky všeobecne nie sú moja srdcovka, ale Pes baskervillský je pecka, keďže zbožňujem horory a on k nim má psovsky blízko. Šokujúce twisty, skvelé prostredie a v prvom rade geniálna atmosféra "blat", na ktoré sa s príchodom večera znáša nechutne hustá hmla, v ktorej nie je nič ľahšie, než sa stratiť... a už nikdy nebyť nájdený. Skončíte v močiari, zapadnete doňho, postupne klesáte na dno (čím viac sa z toho snažíte dostať, tým ste hlbšie) a nakoniec zmiznete úplne. V lepšom prípade. V horšom vás roztrhá desivá beštia, ktorá močiare v noci obchádza. Ale nebojte sa, ani cez deň tento kraj nepôsobí zrovna dvakrát veselo: pochmúrna obloha, ponuré sídla, temné lesy. Za túto atmosféru dávam maximálne hodnotenie, ale opakujem a podotýkam, že super je i rozuzlenie, postavy, dialógy atď.

41 28.09.2019

„Další smrt?“ – „Vždycky je nějaká další.“ Koontza som vždy vnímal ako lacnejšiu verziu Stephena Kinga a touto knihou mi to (opäť) potvrdil. Ako jedného z mnohých hororových spisovateľov, ktorých román si v knižnici vyberiete len keď sú požičané všetky kingovky. Napriek tomu som si v r. 2019 povedal, že to s ním ešte raz vyskúšam. A kúpil som si Příchod noci. Bol vydaný v r. 1984 a je to na ňom pravdupovediac vidieť. Vtedy sa tak horory proste písali a čitatelia to milovali, vďaka čomu vydavateľstvá predávali obrovské náklady. Dnes sa ale píše inak a myslím si, že je to tak dobre. Čo bolo bolo, ale je super, že dnes novú žánrovú vlnu tvoria kalibre á la Fracassi, Barron a spol. Koontz je retro. Príjemné a sympatické, ale retro. Zvláštne na mňa pôsobili dialógy, ktoré sú niekedy strašne umelé a ťahajúce za uši a hneď na to nasledoval bombový dialóg. Postavy sú nesympatické (vrátane kladných) a ústredné zlo dosahuje až rozprávkový charakter, pričom je nešťastne skombinované s brutálnymi vraždami, voodoo báchorkou a banálnou krimizápletkou. Spolu to pokope skôr nedrží, než drží. Vôbec som sa do toho nevedel dostať, ešte pri strane 90 som sa hrozne nudil a do konca sa to nezlepšilo.

3 25.09.2019

Z propagácie Samoty som mal dojem, že kupujem horor. Do úvahy prichádzajú dve možnosti: alebo som situáciu zle vyhodnotil alebo zo štýlu propagácie mali hororový pocit aj iní ľudia a tým pádom to naozaj bolo propagované ako horor. Ak platí možnosť B, je samota tak trochu podvod. Prvých cca 150 strán nemá so žánrom skoro nič spoločné a predstavovali pre mňa obrovské utrpenie. Pokladám Chatrč a jej podobné "veľdiela" (ďalej napr. Nebo nie je výmysel) za agitkovskú sračku, preto som bol šokovaný z toho, že Samota (avizovaná ako horor) by mohla patriť k nim. Myslel som, že ju nedočítam. Našťastie, postupne príbeh predsa len začal nenápadne vystrkovať hororové (či skôr mysteriózne, ale pre niekoho je to možno to isté) drápky. Nie pazúriská. Nie hnusné nechty. Drápky. No tak ale čo už, stále lepšie ako nič. Keď už som začal mať dojem, že som predsa len na správnej adrese, tak sa to ZASE ponorilo do 25-stranového nudného dialógu. Pritom Andrew Michael Hurley dialógy písať vie, len sa proste postavy bavia o (pre mňa) strašne nezaujímavých veciach. Keď som to znova začal so Samotou vzdávať, autor zasa zabŕdol do hororu a atmosféra začala tuhnúť. No a potom zase dlhočizné dialógy o ničom. No a potom zasa horor. No a takto to šlo do konca. Deje sa tu toho strašne málo (a to i pre fanúšika hororu, ktorý uprednostňuje atmosféru a náznaky pred explicitným násilím), postavy splývajú do jednej (až na kňaza a bratov) a náznaky toho, že s miestom nie je niečo v poriadku, sú dávkované v takých malých náznakoch, až si ich niektorí ani nevšimnú. Počas čítania sa utešujete, že nekonečné reči o Bohu, viere atď. budú mať kľúčový vplyv na finále. Ale vlastne nemajú, pokojne by sa to zaobišlo bez nich. Poviem na rovinu, že ak by som bol Hurleyho editor, asi by som mu navrhol, aby sa na to vybodol a urobil z toho radšej „normálnu“ hororovú poviedku. Mnohí vravia, že Samota obsahuje excelentnú pochmúrnu atmosféru s geniálnymi opismi ponurého vidieka. Ja som si nič výnimočné nevšimol, maximálne občas autor napíše, že padla hmla, čo je podľa mňa teda fakt dosť biedny pokus o tvorbu atmosféry. Ešte by som na záver rád dodal, že problém nevidím v tom, že je to hrubá kniha. Čítal som aj hrubšie. Ani v pomalom tempe – napríklad v rovnakom čase som čítal Malého vetřelce od Sarah Waters a tam sa mi práveže pomalé tempo páčilo.

7 24.09.2019

Mrazivý trilerový miestami takmer až psychohoror. Viem, že mnohí v tom vidia rôzne presahy, filozofické neviem čo a podobne, ale ja som príbeh chlapcov, ktorí stroskotali na ostrove, vždy vnímal "len" ako "obyčajné" brutálne dobrodružstvo. A vychutnal som si ho. Odporúčam aj (druhé, farebné) filmové spracovanie.

O čo slabší úvod (Já jsem Gotham), o to lepšie to pokračuje. Komiks Já jsem zhouba je na tom s Já jsem sebevražda podobne, ako svojho času Soví město k Sovímu tribunálu: v jednotke šiel Batman do sveta príšer, v pokračovaní sa príšery (v mene pomsty) vyberajú do toho jeho. Akurát v tomto prípade nejde o „sovy“, ale o legendu menom Bane. Znova kostým, znova maska, znova Venom. Je to jedna veľká akčná scéna, do ktorej Tom King narval všetko, čo mal poruke, vrátane asi milióna Batmanových slávnych nepriateľov a ďalšieho milióna menej známych až úplne neznámych. Výsledkom je tak trochu bordel, čo niekomu vadí, ale mne nie. Mňa bavil a užil som si ho.

2 14.09.2019

Oveľa lepšie, ako jednotka (Já jsem Gotham). Udalosti z nej nechávame bokom už na začiatku (vrátime sa k nim až na konci trojky Já jsem zhouba) a s Batmanom a jeho Ligou samovrahov sa vydávame na ostrov, ktorému nekompromisnou rukou vládne neporaziteľný Bane. Komiks Jáj sem sebevražda vykazuje mnohé plusy. Napríklad tradične pôsobivého Banea, ktorý je tu netradične bez svojej legendárnej masky (resp. úboru celkovo, no proste je nahý) a dokonca bez Venomu. Dosť tomu dáva Catwoman, čo je postava, s ktorou občas mávam problém, ale konkrétne tento prístup k postave ma bavil. Batmanov plán je biedny, taká tá klišé klasika, kedy sa nakoniec ukáže, že všetko bolo súčasťou plánu a to i veci, ktoré by bolo skutočne veľmi ťažké naplánovať. Napriek tomu palec hore, nie je to síce budúca klasika, ale určite to je zábavný, svižný, trošku hlúpy, ale zároveň paradoxne i trošku inteligentný komiks.

2 14.09.2019

Pôvodne to v Amerike vyšlo ako jedna gigantická zbierka obsahujúca viac ako 20 poviedok, ale český vydavateľ si podľa mňa povedal, že z toho by nemal veľa peňazí a tak to rozsekol na dva diely, lebo veď kto si kúpi prvý, určite si kúpi aj druhý, že? Žiaľ, zbierka je to dosť biedna. A to hovorím ako niekto, kto zbožňuje Kingove poviedky (mnohé sú lepšie, ako jeho romány). Najviac sa mi páčili Zuby (o jednom veľmi zvláštnom spojenectve, snáď môžem povedať priateľstve) a Ocko (teoreticky spin-off Nočného letca).

3 14.09.2019

„Zlo z hvězd není stejné jako zlo ze Země.“ S o čo väčším nadšením som sa na to vrhal, s o to bolestivejšími ťažkosťami som to dočítal. Neviem, je otázne, čo od toho čakáte. K CAS som pristupoval ako k hororovému autorovi, ale podstatná časť textov z tejto zbierky sú skôr orientálne rozprávky s chrámami, vladármi a kúzelníkmi. Čo ma šokovalo. Tieto texty hodnotím veľmi negatívne, väčšinou som mal veľký problém vôbec ich dočítať do konca – a to sú pomerne krátke. Ku dnu to sťahujú aj wtf okamihy (autor dlho detailne opisuje obludu a zakončí to kameňákom „viac som nevidel“, prípadne používa lovecraftovský prístup: „bolo to také strašné, že to nedokážem opísať“). Čisto hororových textov je tu minimum, asi tak štyri, možno päť. Tie sú dobré a tvoria pre mňa vrchol zbierky (Bestie z Averoigne, na Jabloň od Daphne du Maurier sa troška ponášajúce Genius Loci alebo Semeno z hrobky jemne pripomínajúce kultové Ruiny od Scotta Smitha). Za poviedky 2*, tretiu pridávam za kvalitný preklad, pekný vizuál a dlhé (možno až príliš?) úvodné slovo od hororového spisovateľa Stephena Jonesa. Som rád, že som spoznal tvorbu CAS, ale raz stačilo a ak niekedy druhý zväzok vyjde, už ho zrejme nechám nepovšimnutý.

6 08.09.2019

Najlepšia kniha na svete? Úchvatné veľdielo. Určite jeden z najlepších amerických románov, aký bol kedy napísaný. Kto chytá v žite a Biela veľryba sa môžu ísť vypchať. Na konci som bol zdrvený, uspokojený, naplnený, uveličený, nadšený a bolo mi tak nejak krásne smutno z toho, aký je život. Proste odpálený ako petarda na Silvestra. Áno, je to dlhé, niektoré postavy možno nie sú až také omamné, ako iné a sem-tam daktoré kapitoly nudia a dostavuje sa pocit stagnácie. Ale paradoxne i vďaka tomu sa darí autorovi vytvárať opulentný dojem veľkopríbehu ťahajúceho sa naprieč desaťročiami so všetkým dobrým, zlým i ťažko zaraditeľným, čo život prináša. Neberie mi hlava, že čosi takéto veľkolepé bolo doteraz sfilmované iba raz, aj to len v podobe zabudnutej televíznej mini-série z r. 1979.

9 02.09.2019

Zbierka dvoch noviel. Černá planeta bieda, sci-fi v literatúre fakt nie je môj obľúbený žáner. Ale ak sa dobre spracuje, nemám s ním problém (Nonstop). Toto ale dobre spracované nie je a mal som obrovský problém to dočítať do konca. Našťastie, situáciu výrazne vylepšuje nasledujúci príbeh Nemesis z hvězd. Ten poznám v prvom rade ako komiks, ktorý na pokračovanie vychádzal na začiatku 90. rokov v Elektrón+Zenit. Literárna predloha je relatívne dosť odlišná, ale i tak mi dej pripomenul moje detstvo, hoci samotný text je už dnes predsa len trochu zastaraný a naivný.

3 11.08.2019

„To bude alo hloupá smrt.“ Nepovedal by som, že scenáre sú u komiksov menej dôležité. Prečo? Naopak, ak má byť komiks geniálny, musí byť výnimočný nielen po vizuálnej, ale i po príbehovej stránke. Scenár Žoldnéře 1 je hlúpučký. Vyzerá akoby ho písal 12-ročný chlapec bez skúseností so ženami a životom, zavretý 24/7 vo svojom vlastnom svete. Občas je fajn, ak je scenár jednoduchý, ale toto bolo príliš priamočiare aj na mňa. Pôsobilo to na mňa dojmom vizuálnej exhibície, ktorej kreslič si v poslednej chvíli uvedomil, že by to asi aj malo hádam mať príbeh a tak niečo narýchlo v pár vetách zbuchol. Podľa toho to aj vyzerá. Možno sa to v neskorších dieloch rozbehne, ale toto bola ozaj dejová už ani nie jednohubka, ale ešte niečo menej. To mi potvrdili aj záverečné dodatky, ktoré sú veľmi dlhé (zlé jazyky tvrdia, že dlhšie, než samotný komiks, ale nie je to pravda) a veľmi zaujímavo riešené (akýsi mix vizuálnej a literárnej stránky, veď uvidíte): tvorcom je technicky založený človek, ktorý nemal ďaleko od toho, aby pracoval vo fabrike ako kreslič-návrhár. Nič proti tomu, môj otec bol konštruktér výkresov po celý svoj život. Ale ak by som nasledoval jeho cestu a popri tom by som si po večeroch, doma, vo svojom voľnom čase, písal a kreslil komiksy, vyzerali by zrejme ako toto. Ako priznáva sám Segrelles, ide v podstate o tri príbehy (za seba by som dodal, že skôr scény, než príbehy) ledva-ledva spojené dokopy. K tomu v podstate „nijaké“ postavy - ženy sú tu nahé alebo polonahé a čisto len ako objekty a hlavný hrdina bez štipky charizmy. Prirátajte si k tomu aj slaboduché dialógy. Dôraz je kladený výlučne na technickú stránku. Na druhej strane v tomto je Segrelles takmer až pozoruhodný. Napr. mu docvaklo, že ak by existovali draci, ich piloti by pomerne logicky museli mať na chrbtoch drakov pripevnenú konštrukciu, ku ktorej by boli prichytení, pričom ale tá by pozostávala z dutého dreva, aby čo najviac drakov odľahčila. Žoldnéř nie je zlý. Nepokladám ho ale ani za výnimočný komiks. Ešte prvá polovica OK, ale akonáhle na scénu priletí onen ústredný kult ohňa, tak nastáva skutočne veľká bieda a zívačka. Na strane druhej ma to bavilo predsa len viac, než niektoré relatívne spriaznené komiksy z poslednej doby (Storm: Kroniky Pandarve). Oceňujem nádherné architektonické skvosty miest v oblakoch, ako i miest dole na zemi. Resumé: mnohé panely by som si dal zarámovať a scenár by som hodil do koša. No určite som rád, že som ochutnal aj španielsky komiks, ktorý v našich končinách naozaj nie je ktovieako rozšírený.

8 28.07.2019

„Nehodlal dát ani v nejmenším najevo, že hází flintu do žita, a nelíbilo se mu, když ostatní mluvili, jakoby už bitva byla prohraná.“ Tak toto mi nesadlo. Severské morské survival drámy asi nie sú moja šálka kávy. Hoci je to krátka a tenká kniha, strašne sa vlečie. Život na lodi je opísaný stručne, ale o to údernejšie a realistickejšie. Zároveň to však rýchlo po začiatku upadá do letargie a „nijaké“ postavy a žiadne dialógy (a odseky!) to pochovajú (potopia) ešte hlbšie. Je to dobre napísané, to určite, páčila sa mi tá priamočiarosť a jednoduchosť. Ale ku koncu už som mal toho vážne dosť a mal som veľký problém dočítať to.

4 26.07.2019

Kým v prvej knihe vyšli Slnečný pes a Policajt z knižnice, tentoraz nás čaká Skryté okno do skrytej záhrady a Časožrúti. Kým novely z prvej knihy dodnes neboli sfilmované, tie z druhej boli: prvá v podobe trileru s Johnnym Deppom, druhá ako TV mini-séria s Davidom Morseom (Zelená míľa, Srdce v Atlantíde). Nie som si istý, či môžeme Časožrútov s čistým svedomím zaradiť do žánru sci-fi, každopádne nemajú k nemu ďaleko a hoci King obvykle písal príšerné sci-fi, tak toto mu vyšlo. Nápad o lietadle, ktorého podstatná časť personálu a cestujúcich "zrazu zmizla", je skvelý. Obsahuje plno záludných otázok. Tešíte sa na čas, keď začnú prichádzať odpovede. A treba dodať, že sú zaujímavé a šťavnaté. V našich končinách (konkrétne v českých) kniha vyšla prvý raz normálne (teda všetky štyri príbehy v jednom zväzku) až v r. 2023 v ucelenej knihe nazvanej stroho Čtyři po půlnoci.

8 23.07.2019

Toto ma celkom bavilo (ani film nie je zlý) a to je čo povedať, keďže Bachmanov štýl vo všeobecnosti tak nejak nemám rád, nie je mi príjemný. Ale tu mi sadol, toto skôr ako keby písal King, ehm. Zápletka o rómskej kliatbe je fakt originálna, je to svižne a zručne napísané a veľmi ma bavila postava mafiána, ktorý ústrednému (anti?)hrdinovi pomáha v jeho neľahkých chvíľach, pretože pred časom pomohol on jemu. F. Paul Wilson o pár rokov neskôr napísal poviedku Pocity, ktorá sa podozrivo podobá na túto knihu. Sám King (ehm, Bachman) v tomto ale zrejme nemá čisté svedomie, keďže to pripomína čosi na spôsob novely Zmenšujúci sa muž od jeho obľúbeného Richarda Mathesona (neskôr pre zmenu ešte obšľahol, už aj rovno v spolupráci s vlastným synom, Mathesonov Duel poviedkou Jízda zo zbierky Na plný plyn).

6 22.07.2019

„Někdy spadneme, synku. Nikdy ale nezapoměň, že Waynovi nikdy nezůstanou ležet.“ Crew sa podaril husársky kúsok, keď z relatívne bežného komiksu Batman/Flash: Odznak urobilo zberateľskú senzáciu. Normálne by som si Odznak asi nekúpil, lenže vyšiel v špeciálnej edícii: môžete naraziť na obálku s Batmanom, na obálku s Flashom a hlavne na raritnú, vzácnu a extrémne limitovanú obálku, na ktorej sú obaja (z tejto vyšlo len šialených päť kusov!). Okrem toho zošit obsahuje krásny lentikulárny obrázok, ktorý si môžete čo ja viem niekam nalepiť a kochať sa jeho meniacimi sa odrazmi z rôznych uhlov. Ale trochu som zavádzal, keď som tvrdil, že bez tohto by Odznak bol radovým komiksom. To tak úplne nie je pravda, nakoľko ide o pokračovanie úplne prvého príbehu v rámci Znovuzrození hrdinů DC, ktorý sa končil vcelku veľkolepo: Bruceovým objavením odznaku Strážcov v Batcave. Čo je vskutku šokujúci zvrat. Obrovské očakávania však Odznak nenaplnil. Obálka síce tvrdí, že „přináší odpověd na zásadní otázku“, ale v skutočnosti nič neprináša a svet nikam neposúva. Iba prešľapuje na mieste a tvári sa, že robí revolúciu. No alebo nerobí alebo robí, no sme ešte len na takom jej počiatku, že to revolúciu vôbec nepripomína. Mala to byť udalosť s veľkým „U“, ale je to „len“ svižná a svieža jednohubka za solídnych 70% (za ktorými si napriek istému rozčarovaniu stojím, lebo ma to fakt bavilo čítať). V tomto smere je Odkaz sklamaním (nechcem povedať podvodom). Ako „len“ crossover je to našťastie podstatne lepšie. Ide o veľmi zábavný, parádne nakreslený komiks, v ktorom sa neustále niečo deje (pretrvávajúci Flashpoint, otec, jednominútová bitka), hoci sa priznám, že mňa napr. prítomnosť Reverse-Flasha príliš nestrhla (ale mohlo to byť horšie). Navyše, Batman a Flash sú prekvapivo dobrá dvojka (obaja sú to muži rozumu, dedukcie, faktov, stôp a nepriestrelných dôkazov). Takže za mňa vlastne napokon spokojnosť, hoci... no nič. Aha, vlastne ešte niečo som zabudol. Ja mám Flasha.

11 21.07.2019

Na Spálené Mlýny se snesla tajemná, neklidná noc a vítr zpíval podivné písně do snů obou chlapců. S Chatou v Jazernej kotline som sa prvý raz stretol ešte ako puberťák vďaka slovenskému prekladu z r. 1991 (vyd. Gemini). Veľmi inšpiratívne na mňa vtedy zapôsobili jednak hororové scény s nočným hosťom, ktorý prichádza iba za škaredého počasia (fuj, brrr) a jednak atmosférické opisy krásnej, panenskej prírody ďaleko od ľudí, kam nikto nechodí. Len dvaja dobrí priatelia. A potom On. Temný hosť, ktorý od nich niečo chce. Ale čo? A kam až je schopný zájsť, aby to získal? Takže keď Albatros (v spolupráci so Skautskou nadací Jaroslava Foglara) v roku 2018 vydal reedíciu, proste som si ju MUSEL kúpiť. Prvé, čo vás na nej zaujme, je prekrásna, dokonalá vizuálna stránka. Krásne ilustrácie Pavla Čecha vyrážajú dych. Určite kotlinu nakreslil úžasnejšie, než na môj vkus nehnevajte sa rutinér Marko Čermák v komiksovom spracovaní tejto skvelej knihy. K tomu si musíte radikálnym spôsobom pripočítať netradičný (a teda atraktívny) formát, kvalitný papier a parádnu obálku z báječného materiálu, ktorý je jemný na dotyk. Aby toho nebolo málo, kniha obsahuje špeciálny bonus: tenkú Zavřenú knihu, čo je vlastne kniha, ktorú písali Ludva a Pavel. Po tom, ako som si dostatočne užil vzhľad, s chuťou som sa začítal do povedomého príbehu. Hoci občas mierne stagnuje (neveľmi záživná vedľajšia línia s Tarantulou), nemôžem povedať nič zlé. Foglar mal tendenciu (ale proste vtedy bola taká doba) občas to preháňať (démonizovaním cigaretového dymu autor balansuje na hrane paródie), ale inak je to parádny príbeh o dvoch kamarátoch a letných prázdninách v lone nepoškvrnenej prírody, počas ktorých si začali stavať chatu, ktorú by sme dnes nazvali čiernou stavbou. Potešili ma svieže a realistické dialógy. Občas je to mierne ťažkopádne, keďže to trošililinku zostarlo (kniha prvý raz vyšla v r. 1939, takže najbrutálnejšou nadávkou široko ďaleko je prožluklý Ludva!, ale na druhej strane aj to má svoje čaro). O neskutočnej popularite románu svedčí, že komiksová adaptácia Marka Čermána vyšla veľakrát v rôznych časopisoch, či komiksových antológiách, či už v čierno-bielej alebo farebnej verzii.

24 19.07.2019

„Každý má v hloubi svého já neviditelnou pevnost a démony, kterým čelí.“ Skvostný omnibus obsahujúci 5 albumov v jednej ucelenej a tvrdej väzbe, čo je pre tuzemského fanúšika splnený sen. Úžasná Rosińského kresba je detailná, ale zároveň podnecuje predstavivosť. Toto bezpodmienečne musí mať každý normálny Thorgalov fanúšik. Van Hammeho scenáre jemne drhnú a vidno, že Thorgal vychádza už od r. 1977 a je zrejme čoraz ťažšie vymýšľať zápletky viď. limonádovo-telenovelové zvraty typu minutia sa na mori alebo pomsta ohrdnutej potenciálnej milenky. Spätne sa omnibus môže javiť čiastočne ako dejovo slepá ulička, ale tak proste Thorgal sa snažil ochrániť svoju rodinu a nakoniec ju tým paradoxne ohrozil ešte viac, takže pokus vyhodnotil ako neúspešný a vrátil sa opäť na začiatok, niekedy to tak v živote chodí a zjavne to tak chodilo aj medzi Vikingami. Ak vás niektorý zo zošitov začne nudiť, spravidla hneď nasledujúci vám to dostatočne vykompenzuje. Jeden príbeh je realistický, druhý naopak čistá fantasy (Obři) a nechýbalo ani moje obľúbené sci-fi napojenie na legendárny thorgalovský run o zemi Qaa (Ogotajova koruna). Čiže za mňa napriek pár zakopnutiam (okrem miestami slabších scenárov možno menej atraktívna obálka – byť na mieste vydavateľa, asi sa s ňou viac pohrám a umiestnim na ňu koláž pozostávajúcu z obálok všetkých piatich zošitov) spokojnosť. Kladne hodnotím kvalitný papier a informácie o histórii projektu nachádzajúce sa na začiatku každého príbehu. Buďte s bohmi a snáď sa čoskoro vidíme pri novom dobrodružstve Thorgala, Aaricie, Jolana, Vlčice a, samozrejme, Mufa.

10 18.07.2019

Storm (nemýliť s legendou z Bubliniek, s černokňažníkom s tretím okom Stormom) to má u nás komplikované. Hoc ide o európsky kult, prvý raz vyšiel v Čechách iba v podobe malej ochutnávky, aj to až v r. 1993. Konkrétne v časopise Comics Arena, ktorý s ním možno mal nemalé plány, ale druhého čísla sa redakcia žiaľ nedožila. K postave patriacej k európskej klasike sa vrátilo až vydavateľstvo CooBoo v r. 2012), keď vydalo album Piráti z Pandarve. A potom v r. 2019 CREW vyslalo do sveta omnibus obsahujúcu prvých 5 príbehov. Album z r. 2012 na to šiel podobne čudne, ako svojho času iná európska kultovka vydávaná českým vydavateľom - Thorgal. Aj z toho u nás prvýkrát vyšiel prekvapivo nie prvý diel, ale až siedmy. U Storma bola situácia podobná, keďže CooBoo sa rozhodlo čitateľov so Stormom zoznámiť prostredníctvom s jeho v poradí až desiatym (!) dielom. U Thorgala to nevadilo, pretože bola rafinovane vybratá časť, ktorá bola v rámci série prequelom a tak paradoxne siedmy diel pôsobil ako prvý. U Storma sa bohužiaľ nič také nekoná a má to približne rovnaký účinok, ako keby ste nikdy nepočuli o Star Wars a zrazu by vám ktosi pustil 20 minút zo stredu Epizódy IV a nadšene sa vás pýtal, čo si o nej myslíte. Viem, že desiaty diel mal byť v rámci ságy novým začiatkom. Desinkou sa k sérii vracia jej duchovný tvorca, scenárista Lodewik a mal to byť akýsi voľný reštart univerza. No stále to pôsobí ako keď vás hodia do vody a vy neviete plávať. Album Storm: Piráti z Pandarve je vytrhnutý z kontextu, takže ak ste o Stormovi doteraz nikdy nepočuli a toto bude vaše prvé stretnutie s ním, obávam sa, že môže byť zároveň aj stretnutím posledným. Zrejme ak by som si s týmto pánom dal rande ešte ako dieťa, bol by dnes mojou nostalgickou srdcovkou. Lenže nestretol. Hlavný hrdina je nijaký, ani ostatné postavy nezaujmú. Ukecané, ťažkopádne, napriek množstvu akcie statické a voľajaké nezáživné. Svet Pandarve je ťažšie zrozumiteľný, často som sa v ňom strácal. Scenár pritom bol paradoxne jednoduchý, povedal by som až naivný (v čele s umelými dialógmi „Ó, mí věrní služebníci!“). Body k dobru dávam za to, že hoc som sa so Stormom prvýkrát stretol až ako dospleý muž, jeho pestrofarebný a nepredvídateľný svet ma dokázal vrátiť nazad do detstva, vďaka čomu som sa opäť cítil ako chlapec, ktorému otec v 90. rokoch zo zahraničnej cesty doniesol exkluzívny zahraničný fajnový komiks, alebo mu ho kúpila mama poobede sa vracajúca z roboty v stánku PNS a ja som pri jeho čítaní ani nedýchal. Treba dodať, že vizuálna stránka je vskutku krásna a podmanivá, s týmto sa Don Lawrence neskutočne vyhral. Inak si myslím, že Storm fakt poriadne zostarol, asi ako Rahan, na druhej strane mu už nikto neodpáre, že patrí k európskej legende a je fajn, že sa s ním máme možnosť stretnúť. No je škoda, že v takejto pomerne masakrátorskej vydavateľskej činnosti, kedy raz vyjde kúsok z tohto, potom z tamtoho a čitateľ musí riadne pátrať, aby sa dopracoval k tomu, čo je vlastne čo (takže s albumom Piráti z Pandarve sme sa mohli stretnúť nielen v tomto samostatnom albume od Cooboo, ale tiež v spomínanom CREW-áckom omnibuse, ktorý totiž neobsahuje úplne prvých 5 Stormových dobrodružstiev zo 70. rokov, ale až práve tých z reštartu).

4 17.07.2019

Keď v r. 2019 Gnóm! vydal zbierku poviedok (a jednej novely, hoci niektorí vravia, že dvoch, ale tú druhú som nenašiel) so zvláštnym názvom Doupě / Zhroucení koně, objavili sa názory, že Brian Evenson je ďalším z príjemne sa rozrastajúcej skupiny sviežich a nových hororových autorov (Barron, Fracassi...). Ale zároveň vystríhali, že oproti tomu, čo (a ako) píše Evenson, sa javí i vcelku náročné (avšak vynikajúce) čítanie od Barrona a Fracassiho ako čítanie pre žiakov prvého stupňa základnej školy. Je to pravda. Evenson sa s tým skutočne nepapre. Rozhodne jeho tvorba nie je pre každého. Ak ste mali dojem, že Barron a Fracassi radi zamlčujú a sú skôr tajuplní, než konkrétni, z Brianovej tvorby vám odídu poistky. Postavy jeho príbehov sú často šialené alebo k tomu majú sklony a je evidentné, že je iba otázkou času, kedy im definitívne a nadobro prepne. Neurčité príbehy, v ktorých bezmocne a bezradne účinkujú, sú nie ako keby, ale doslova vytrhnuté z kontextu. Nepoznáme úvod, ani záver. Sme s (anti?)hrdinami práve v tej ich životnej etape, v ktorej sa im niečo deje. No je zjavné, že sa niečo dialo aj predtým a bude sa diať aj potom (a možno aj dôležitejšie, než to, čo práve čítame). Nedozvieme sa, čo presne. Postavy často blúzia, halucinujú, nevedia, či sa im to snívalo alebo sa to naozaj stalo a ak sa stalo, nevedia presne čo. Už ste asi čítali autorov, ktorí radi píšu otvorené konce, avšak Evenson to povýšil na nový level. Neviem, či by som dokázal s čistým svedomím jeho tvorbu charakterizovať ako hororovú, ale má k nej blízko. Zbierka je plná šialených, nevyspytateľných vecí. Tempo kolíše od skvelých a mrazivých až po poviedky dalo by sa povedať nijaké (a nepochopil som, čo tu robí poviedka o tom, ako si žena našla milenca). Za najlepšie kusy hodnotím Černú kůru, Jakoukoli mrtvolu, Sektu, Prach, Méďa srdcík TM a Přímorské letovisko. Čím normálnejší príbeh, tým lepší. Ale určite si mnohí budú myslieť presný opak a vychutnajú si práve najabsurdnejšie texty. Musím oceniť tradične geniálnu gnómskú! vizuálnu úpravu (obálka so svietiacimi očami, parádny prebal a ešte lepší obal, rafinovane riešené ISBN, psycho-ilustrácie Václava Šlajcha). Volím opatrné 3*, lebo aj najlepšie texty zo zbierky išli trochu mimo mňa. Napriek tomu som rád, že som to s Brianom skúsil. A mám podozrenie, že ak mu v našich končinách ešte niekedy niečo vyjde, budem zas pri tom.

8 07.07.2019

„Co to máš za nápis na třičku?“ – „Si ho přečti.“ Ak chcete začať s Fínom Markom Hautalom... určite nezačínajte touto knihou! Mohli by ste to s ním totiž kvôli nej vzdať a už nikdy sa k jeho tvorbe nevrátiť. To by bola veľká škoda, lebo minimálne jeho nasledujúci Architekt temna je perfektný súčasný horor s geniálne tiesnivou atmosférou a nepredvídateľným príbehom. Žiaľ, Bába motyka nie je nie ani tak dobrý horor (čo by samozrejme nevadilo), ale hlavne to nie je dobrá kniha bez ohľadu na žáner (a to už vadí). Obsahuje biednu atmosféru, postavy vás nebudú baviť, dialógy sú neživotné a dej (napriek skvelej legende o Babe Motyke, ktorá má síce trápnu prezývku, ale garantujem vám, že by vás pri stretu s ňou okamžite humor prešiel) fádny a jalový. Tempo unavené, dej sa motá od ničoho k ničomu a vinou toho sa kniha strašne vlečie, hoci má len (?) 300 strán. Prvá polovica je takmer neznesiteľná. V druhej sa to predsa len začne podobať na horor, ale stále slabota. Vyzdvihnúť môžem azda len prvých šesť strán. Sumarizujú ústrednú urban legend a sú fakt vynikajúce.

7 06.07.2019