Ivan Kučera komentáře u knih
„Já myslím, že pokud člověk může říct, že ho měl rád jeho syn, pak se podle mě může považovat za velikána.“ To sa vám všetkým vážne tak páčilo? Hmmm... čo už no. Vážim si, že v rámci vydavateľstva Argo existuje edice Jiný Jih (napr. Vysvobození) a asi to s ňou budem skúšať i naďalej. Pripadá mi to ako atraktívny, šťavnatý, svojrázny a veľmi zaujímavý typ literatúry. A Veľkú rybu od Burtona milujem. Ku knižnej predlohe som sa dostal prvý raz až v roku 2019 a hoci má svetlé miesta (pasáže s kúpou mesta, so stanovým mestečkom na trávniku, posledné dojemné stránky alebo smutný osud močiarnej lejdy), nakoniec na môj vkus prekvapivo kĺže po povrchu. Od témy „otcovia a synovia“ som čakal oveľa viac; som smutný, ako málo autor vydestiloval z tak silnej témy (osobne zastávam názor, že v rámci medziľudských vzťahov patria vzťahy medzi otcami a ich synmi všade na svete k najkomplikovanejším). Nepáčil sa mi ani spisovateľov prístup – ono to vlastne ani nie je román, ale skôr pozliepané čosi. Ako keď vám niekto dve hodiny v kuse rozpráva (dosť nudné) príhody a už po desiatich minútach mu máte chuť povedať, nech už je kurva ticho. Film mi prišiel stokrát lepší, exotickejší, v dobrom bizarnejší a magickejší.
Som megafanúšik filmových marveloviek, ale toto je za štvorku, vážení. Vizuálne parádne, ale inak neskutočne prázdne. Neverím, že niekto, kto videl všetky marvelovky, sa vďaka tejto knižke dozvie niečo, čo nevedel. No a nefanúšik si to bude kupovať načo? Tak ja vám to poviem, dobre? Na veľké NIČ. Miestami som až žasol, čo tam boli tvorcovia schopní naflákať (Tony Stark sa doma oblieka ležérne? Bruce Banner má strapaté vlasy? To vážne?!). Otázny je i výber postáv; kniha sa snaží budiť dojem ultimátnosti, ale v skutočnosti v nej sem-tam niekto chýba (členovia Howling Commandos, na ktorých bolo zabudnuté okamžite po premiére jednotky Captaina Americu, tu majú každý samostatný profil, ale vyhlásený a svetoznámy Miek nie). Negatívne vnímam aj to, že ku každej postave nie je pridelený ani len miniatúrny medailónik herca. Ozaj len na letmé prelistovanie. Určite nie na čítanie. Na čítanie tu nie je totiž vôbec nič.
"Někde tam venku je malá holčička. A myslím, že pořád ještě čeká, až jí někdo dá pusu na dobrou noc." Vysoká škola poviedkárstva a akiste najlepšia zbierka poviedok od Kinga (fenomenálne Čtyři roční doby bola zbierka noviel, nie poviedok). Jasné, obsahuje aj viacero slabších kusov (Mŕtvi sa niekedy vracajú, Rímsa, Som brána), ale potom sú tam pecky ako Deti kukurice, Jahodová jar, Bubák, Nočná zmena, Na dobrú noc, Sivá hmota a Posledná priečka na rebríku. Bolo to silné Stephenovo obdobie, kedy dosť pil a ešte viac drogoval, čo bolo určite strašné a byť na mieste jeho ženy, rozvediem sa s ním. Ale na druhej strane práve v tomto období mal dar vytvárať fakt originálne a chytľavé zápletky typu čo by sa stalo, ak by v práčovni ožil mangeľ a začal žrať ľudí? Alebo čo by sa stalo, ak by rozhádaný manželský pár zavítal do izolovaného mestečka, ktorého dospelých obyvateľov vyvraždili deti? Najgeniálnejšie (a zároveň najneuveriteľnejšie, vzhľadom na bizarnosť jednotlivých námetov) je, že sú (v dobrom) desivé, mrazivé a krásne hororové.
Nie je to až také dobré, ako by sa mohlo zdať. Hoci má Mlha skvelú povesť, pod atraktívnym obalom zas až tak atraktívny obsah v skutočnosti vôbec nedrieme. Mám poviedkového (ale nielen toho) Kinga rád, no určite vydal aj lepšie zbierky (kultovú Noční směnu napríklad). Kniha Mlha obsahuje poriadne vysoký počet poviedok (resp. dokonca aj básní) – až 22. Rozprestierajú sa na masívnom priestore 552 strán, ale bohužiaľ v tomto prípade platí, že kvantita nie je kvalita. Trúfam a dovolím si tvrdiť, že väčšina poviedok z tejto zbierky nie je dobrá. Aspoň teda pre mňa určite. Niektoré sú priemerné a podpriemerné a niektoré dokonca vyložene zlé (I povstal Kain, Babička, Jaunt, Kšeft na svadbě). Za vyložene špičkové a hodné vystavenia do vitrínky majstrovských poviedok by som okrem ústrednej Mlhy (viac novely, než poviedky) zaradil Prám a určite jednu z najlepších vecí, aké som Kedy od Kinga čítal, fenomenálnu Zkratku pani Toddové.
V r. 1992 došlo k dvom bizarným okamihom týkajúcich sa vydávania Stephena Kinga v našich zemepisných končinách. České vydavateľstvo Odeon vydalo nielen útlu zbierka Mrtví se někdy vracejí, ale tiež (rovnako útlu) zbierku Hodina děsu. Obe knihy obsahujú voľný výber z Kingových zbierok Nočná zmena (Mrtví se někdy vracejí) a Mlha (Hodina děsu). Už Mrtví se někdy vracejí neboli žiadny zázrak, ale Hodina děsu je na tom ešte biednejšie. Konkrétne ma zaujala len fenomenálne úžasná (nebál by som sa povedať geniálna) Zkratka pani Toddové a fajnová jednohubka Prám. Všetky ostatné texty sú podstatne slabšie, pre mňa miestami dokonca až temer nečitateľné.
„Lidi nás nemají rádi. A je to tak lepší. Já je totiž taky moc nemusím.“ Začínam sa obávať ďalších vecí od Xaviera Dorisona. Dlouhý John Silver bol úžasnou peckou, ale potom prišiel nudnejší Asgard a teraz možno ešte o kúsok nudnejší Hrobař. Nie je márny, ale nie je ani dosť jedinečný a famózny na to, aby som v sérii pokračoval. Ústredný (anti)hrdina nie je úplne bez charizmy. Ostatné postavy sú tiež vcelku zručne psychologicky prepracované a vládnu medzi pestré, živé vzťahy. Vizuálne takisto niet voči ničomu namietať – pod patronátom fenomenálneho Ralpha Meyera všetko vyzerá perfektne, prekrásne, lahodí to obom očiam a je na parádu listovať tým a nechať sa tým opantať. Niektoré hlášky OK, potešili ma krvavé drobnosti (ktorých nie je veľa, ale sú použité na správnych miestach) a rozhodne a bez najmenšej debaty ma potešil sup (sory, mám pre tieto hovadinky slabosť). Príbeh je však dosť rozvláčny a neveľmi zaujímavý, z čoho vyplýva istá forma stagnácie a nudy. Príbehu chýba ostrejšie tempo a spád, ktorý by vás dostal do kolien. Je to prekvapivo dosť ukecané, miestami až príliš. Každý komiks, ktorý sa mi dostane do rúk, si čítam dva razy, aby som si vytvoril lepší názor, no musím sa priznať, že tu som mal veľký problém nielenže pri druhom, ale už pri prvom čítaní.
„Proč?“ podivil se Bartoloměj. „Děláme to snad špatně?“ – „To samozřejmě ne, ale prý je to rychlejší.“ – „Je kam spěchat?“ Román Kazatel som prvý raz čítal niekoľko rokov pred jeho vydaním. Poskytol mi ho Honza Vojtíšek kvôli prípadným návrhom na vylepšenie textu. Takže keď sa v roku 2019 konečne oficiálne vydral na temnotu sveta, nemohol som dopustiť, aby chýbal v mojej domácej knižnici. Aj s podpisom, samozrejme. Kazatele vydal Golden Dog a ostatné vydavateľstvá, ktorým Honza rukopis posielal (a viem, že ich nebolo málo) môžu ľutovať; mohli mať vo svojom portfóliu kvalitný historický mysteriózny hororový triler. Vojtíšek píše tak, ako keď skúsený murár stavia dom. Od rána pri chlapíkovi stojíte a zdá sa vám, že mu to pribúda na prvý pohľad pomaly, ale potom sa začne zmrákať, vy sa na to zadívate znova a uvedomíte si, že za ten čas vám pred očami vyrástol dom. Okej, už som mal v živote lepšie prirovnania, ale viete, ako to myslím. Hlavnou hviezdou knihy je kňaz Řehoř: dominantný, charizmatický, nepredvídateľný, nebezpečný. Ostatné postavy sú tu síce určite nie navyše, ale oproti nemu sú predsa len trošku slabšie. Román by som možnože jemne skrátil, takto to občas trošku upadá do letargie. Naopak, rozhodne oceňujem vyložene hororové, clivebarkerovské (pred)finále. A vizuálne taktiež palec hore, páčil sa mi typ papiera, na akom je to vydané + pravdaže obálka (nielen ponurou stredovekou ilustráciou, ale i špeciálnym materiálom, ktorý je fakt pekne príjemný na dotyk).
Toto je dosť absurdná situácia a vyžaduje si technické zasvätenie do vzniknutého problému. Pôvodne malo ísť teoreticky (nie prakticky!) o Kingovu zbierku Nočná zmena. Český vydavateľ sa však rozhodol originálny názov resp. preklad originálneho názvu ignorovať a knihu premenovať na Mrtví se někdy vracejí (podľa jednej z poviedok). Navyše tento zvláštny hybrid obsahuje len zlomok z poviedok z pôvodnej Kingovej zbierky. Konkrétne smutných a ustráchaných osem kúskov; keď zbierka vyšla v roku 2018 v reedícii (pod názvom Noční směna), obsahovala fajnových 20. Obal vnímam negatívne, pripadá mi s prepáčením hnusný. Výrazný a ľahko zapamätateľný, ale zároveň hnusný. Samotné poviedky sú, ako to už u zbierok býva, aj zlé (Nekuřáci, a.s., Římsa), aj priemerné (Šroťák, Bojiště, ústredná Mrtví se někdy vracejí), aj úžasné (Poslední příčka na žebříku, Na dobrou noc, Noční směna). Výsledok nehodnotím katastrofoálne, to ani omylom. Ale pripadá mi zbytočné a nepraktické, aby čitatelia tomuto zvláštnemu vydaniu venovali pozornosť, čas a peniaze, keď existuje fantastická reedícia.
„Kolem pobíhá víc ďáblů, než dokážeš spočítat.“ Strašne sa mi táto séria pod patronátom Jasona Aarona (Skalpy, Muži hněvu) páči, ale ako Posledním dnům magie, ani Krvi v éteru nedokážem dať viac, ako 3*. Ono je to strašne zábavné napísané (napr. Doctor sa musí zmenšiť a jeho astrálne telo prenikne do jeho vlastného fyzického tela a tam zlikviduje diablom posadnutú slaninu), vynaliezavo a hravo nakreslené a Strange je skvelá, sympatická postava, ktorá ma neskutočne baví. Ale proste je toho moc, je to prekombinované, nestíhate sa dívať a ani pri opakovaných čítaniach sa v niektorých momentoch nechytáte.
„Ale aspoň se zachovám jako chlap.“ Tak. A je koniec. A je presne taký, aký mal byť. Skôr dialógový a vzťahový, než akčný. Ostatne, v predchádzajúcich deviatich dieloch sa prelialo toľko krvi a vyhaslo toľko (nielen ľudských a nielen nevinných) životov, že nemalo zmysel pokúšať sa to vo finále prekonať. V ňom samozrejme o násilie a akciu ochudobnení nebudete, ale záver jednej z najlepšej komiksovej americkej série sa nesie prevažne v komornom duchu. Čo je len a len dobre. Bola to pozoruhodná sága, s ktorou som strávil 5 rokov života. Sága so skvelými postavami, úžasnými scenármi nekompromisného tvrďáka z Alabamy Jasona Aarona (Muži hněvu, Doctor Strange). Musím sa priznať, a urobím to rád, že približne nejako takto som si prial, aby jednotlivé postavy skončili. Povedal niekto karma? Aaronov rebríček hodnôt je diskutabilný, ale ja ho vnímam ako realistický a praktický, hoci príšerný a strašný zároveň. Ďakujem a dúfam, že sa ešte niekedy uvidíme. Myslím, že istá, hoci malá, šanca tu je.
S touto zbierkou som sa prvý raz stretol v 90. rokoch v novomestskej knižnici, kde som v skromnej JEDNEJ poličke venovanej hororovým knižkám hľadal niečo fajnové od Kinga. No mal som smolu, nič nemali. Tak som siahol po Daphne Du Maurier. A ľutoval som. Strašne ma to nebavilo a hrozne ma to nudilo. V r. 2019, keď v Motte vyšla reedícia s namakanou obálkou, som si ale povedal, že zbierke dám ešte jednu šancu a presvedčením, že som sa za tých pár desaťročí (snáď!) nejak čitateľsko-literárne vyvinul a možno ocením veci, ktoré som vtedy ignoroval äach tá mladosť pochabosť!). A naozaj, už to bolo oveľa lepšie. Najlepšími poviedkami sú Těď se nedívej (mám rád aj film s Donaldom Sutherlandom), Ptáci (slávna Hitchcockova snímka s predlohou veľa spoločného nemá) a vrcholom zbierky je mrazivá, perfektne napísaná (hoci je pravdou, že nie príliš hororová, no to je subjektívne) Jabloň. Zvyšné poviedky sú skôr do počtu; nie sú zlé, ale ani perfektné. Charakterizoval by som ich ako priemerné (Nechoď po půlnoci, Alibi). S jednou výnimkou: Modré čočky sú príšerné a nikdy nemali byť nikde uverejnené, dvojnásobne nie v tejto knihe. Vnímam pozitívne, že som dal Daphne šancu na reparát a som rád, že jej zbierku môžem zaradiť do svojej súkromnej domácej knižnice. Ale s jej ďalšími príbehmi to už zrejme skúšať nebudem.
„Vrby byly projednou nehybné a tiché.“ Kvalitný meditatívny horor a zároveň - i vďaka pútavým ilustráciám od Jana Híseka - krásna a útla knižočka, ktorú musí nutne mať doma vo svojej knižnici každý fanúšik hororu (dvojnásobne HPL). Neskutočné opisy prírody prekvapivo takmer vôbec neupadajú do rutiny, ani stagnácie a napriek „nijakým“ postavám a výsostne neakčnému deju s minimom dialógov (tie, čo tu sú, pôsobia skôr ako monológy) knižka drží čitateľovu pozornosť od začiatku až do (možno predsa len jemne neuspokojivého?) konca. Tiesnivá, znepokojujúca atmosféra. Poriadne mystická a hlavne nepokojná a mrazivá plavba po Dunaji.
Jeden z mojich najobľúbenejších Kingových hororových románov. Ústredná zápletka (oživený sadistický literárny pseudonym - wtf???) znie ako absolútna konina, ale celé je to napísané tak diabolsky, zručne, profesionálne a hlavne smrteľne vážne, že vám ani nenapadne nejako detailnejšie nad tým premýšľať. Proste si prisadnete do auta, ktoré šoféruje Stephen King... a nestačíte sa diviť. A nemáte šancu vystúpiť. Jedine otvoriť dvere a vyskočiť. Ale to si polámete ruky a nohy a to vám za to nestojí a tak sedíte a ste napnutí, znechutení, šokovaní, prikovaní. U mňa bod k dobru za extra sympatického šerifa Pangborna. Filmové spracovanie od Romera nie je zlé, ale nie je to ono. Úvod s operencami akiste nie náhodou pripomína klasickú hororovú poviedku Daphne du Maurier Vtáci.
Od Kinga som mal vždy najradšej alebo čisto nehororové veci alebo naopak také tie drastické hororoviny á la Cintorín zvieratiek a Cujo. Všelijaké také tie jeho rôzne mysticko-mysteriózne dramatické trilery s fakt len drobnými hororovými vsuvkami (Carrie) ani nie. Napriek tomu, že Mŕtva zóna je presne z tohto rangu, obľúbil som si ju už po prvom prečítaní. Sympatický ústredný hrdina, ktorému veríte jeho dilemy a držíte mu palce, hoci tušíte, že to nemôže skončiť dobre. Politikárčenie ma príliš nebavilo, toto sú také veci (ďalej náboženský fanatizmus), ktoré ma u Kinga nikdy nevzrušovali. Ale napriek tomu silný, kvalitne napísaný román. A jeden z najdojemnejších záverov, aké Stephen King kedy napísal. Vydrailo sa aj filmové spracovanie od kontroverzného Davida Cronenberga, ktorý titulnú rolu šokujúco ponúkol divnému pavúkovi Christopherovi Walkenovi...a urobil dobre.
S Netvormi z hmiel a Sférou od puberty moja najobľúbenejšia kniha od Crichtona. Zbožňujem zápletku o rôznorodej výprave vedcov a dobrodruhov, ktorí vyrazia do afrického Konga. Tam musia v hlbokej a neprebádanej džungli, kde na nich na každom kroku striehne smrť (tajomní domorodci, vojna, zvierací predátori, úrazy, choroby), nájsť bájne stratené mystické mesto Zinj, ktoré je podľa legendy plné diamantov. Ale tie diamanty niečo stráži. Niečo príšerné a pritom fascinujúce. Vynikajúca atmosféra, sympatické postavy (čo priznajme si u "chladného" Crichtona vždy bola skôr výnimka, takže si to o to viac treba vážiť) a vynikajúco postupne rozpletaná záhada mesta Zinj a jeho histórie. Páčilo sa mi, že ľudskí hrdinovia disponujú okrem iného parádnou technikou (guľomety na nožičkách monitorujúce dianie okolo nočného tábora a strieľajúce na akýkoľvek pohyb v okolí, u ktorých je dosť dobre možné, že ich Crichtonovi následne ukradol James Cameron vo Votrelcoch) - ten stret beštiality pôvodných obyvateľov Zinju s technikou je super; vždy mám v príbehoch (ako filmových, tak literárnych) rád, keď kladné postavy nie sú obeťami, ale sa účinne a aktívne bránia a sú zlu poriadnou trieskou v zadku. Film je taký zlý, až je dobrý.
Skvelá vec so skvelou zápletkou a skvelou atmosférou. Jeden učený Arab a 12 drastických Vikingov, nie hlúpych, ale proste uprednostňujúcich krvavé, rázne riešenia pred zbytočným premýšľaním, vyjednávaním a diplomatickými cestičkami. Ten stret dvoch kultúr, prístupov k životu (napr. k posmrtnému, ale i k hygiene atď.) a myšlienkových pochodov je báječne chytľavý. Mnohé scény sú doslova hororové, čo mám rád. Páčil sa mi aj koniec; keď som knihu čítal prvý raz ako malý, tak som naivne, ale o to rozkošnejšie, očakával sequel. "Prekvapivo" som sa ho nikdy nedočkal. Hoci je možno zverstvo toto tvrdiť, musím sa priznať, že čím som starší a čím viac krát to vidím, tým viac sa mi páči aj obecne dosť nenávidené filmového spracovanie od Johna McTiernana z roku 1999 s Antoniom Banderasom v titulnej úlohe. Viem, že je svojím spôsobom strašné a príšerné, ale netreba mu zbytočne krivdiť a treba mu priznať množstvo plusov, ako je parádna atmosféra, výborná výprava, presný kasting hercov (jedného z najdôležitejších Vikingov hrá český rodák Vladimír Kulich) a viacero pre mňa kultových scén. Ale tak jasné, kniha je kniha.
V češtine je to pekne divný názov, to vám teda poviem. Koule. Hmmm, no nič. S Netvormi z hmiel a Jurským parkom asi moja najobľúbenejšia crichonovčina. Vynikajúce, tiesnivé a bravúrne hororové prostredie obrovskej, špičkovo vybavenej (= drahej) podmorskej stanice. K tomu (ako to ostatne mal Crichton vždy rád) skupina špičkových odborníkov a vedcov. Aj tento profesijný výber veľmi veľa vypovedá o tom, že Crichton na to išiel inak, než iní komerční autori tej doby. Tí by (kvázi)frajersky siahli po mariňákoch, zabijakoch, generáloch. Crichtonovi hrdinovia sú naopak chladnokrvní vzdelanci, muži a ženy rozumu, vedci, odborníci, ktorí prvú polovicu života strávili na školách a v podstate sa učia dodnes, každý deň. Autor hlboko pod morskú hladinu neposlal votrelecké komando so smartgunmi, ale napr. biochemičku alebo psychológa špecializujúceho sa na extrémne tragédie. Pod vodnou hladinou sa stretnú zoči-voči veciam, na aké by nebola pripravená žiadna ľudská bytosť. Ani tá s najvyšším IQ (a vzdelaním). Kniha je skvelá, možno koniec ma trochu sklamal, ale inak je to ozaj hororová sci-fi bomba. Prekvapivo sa mi páčilo aj temné filmové spracovanie s Dustinom Hoffmanom, hoci disponovalo viacerými zmenami. Keď sa o niekoľko desaťročí neskôr na úspech knihy pokúsil nadviazať Nick Cutter svojím románom Hlubina, už to nebolo ono (a ešte viac vynikla Crichtonova zručnosť).
Film to plus mínus ignoroval, ale v knihe sú rozpísané nielen problémy s manželskou neverou, ale tiež v reklamnom biznise. V tomto smere je možné, že sa autor jemne inšpiroval o 7 rokov staršími Benchleyho Čeľusťami, ktoré tiež pojednávali o útokoch veľkého zvieraťa na ničnetušiace ľudské obete, ale v prvom rade boli sondou do mikrosveta zaspatého mestečka a do vzťahov (a duší) jeho obyvateľov. Niekomu to nepochybne bude vadiť a priznám sa, že keď sa ku mne Cujo dostal ako k puberťákovi, tiež ma dané pasáže neskutočne nudili. Dnes už to ale vnímam inak, lebo som pochopil, že aj vďaka práve tomuto jedinečnému prístupu King v 70. a 80. rokoch žánru tak vehementne pomohol: odmietol sa sústrediť len na krvavé scény a ponúkol aj špičkovo spracované postavy, vzťahy a dialógy. Koniec je drsný, King mal také závery v tom čase ostatne rád (a filmári ich naopak brutálne menili, viď. film Cujo, ale tiež napr. Kukuričné deti). Samotný Kúdžo je mrazivá obluda. Budí nemilosrdný rešpekt a hoci si spočiatku pochvaľujete, ako nekompromisne ho (a jeho zbesilé útoky na ľudí a autá) King napísal, nakoniec je to taký tlak, že si prajete, aby sa to preboha už konečne skončilo. Lenže Stephen King nie je typ autora, ktorý by si bral servítky (aspoň vtedy nebol) a aby si dobrovoľne nechal ujsť príležitosť poriadne v tom čitateľa vyčvachtať. Sranda je, že bernardínov obecne považujem za asi jedno z najmierumilovnejších plemien, už jorkšír mi pripadá oveľa väčší satan.
Carrie je výborná v jednej veci - pre začínajúceho spisovateľa sa jedná o vcelku jasný dôkaz o tom, že na debut stačí "len" priemerná, ničím výnimočná knižka. V 70. rokoch to samozrejme bolo o niečom inom (zaujímavé a "iné" boli najmä kvázižurnalistické vsuvky), ale viete, čo tým chcem povedať. Kniha Carrie skutočne nie je žiadny veľký klenot. Ba, ani malý. King sa hlboko (a kvalitne) ponoril do psychologickej duše ústrednej hrdinky, do smútku, temnoty a akejsi beznádeje, ktorá v jej živote prevláda. Rovnako výborný kus práce odviedol u jej fanatickej matky; neskôr mi jeho časté návraty k náboženskému fanatizmu prestali sedieť, ale tu to bolo ešte OK. Bohužiaľ, samotný príbeh mi pripadal dosť nudný a nezachránila to ani záverečná killovačka. Filmové spracovanie ma bavilo stokrát viac.
Na Kinga veľmi neobvyklý žáner, ale ja osobne si myslím, že každý aspoň trochu normálny spisovateľ sa vo svojom živote skôr alebo neskôr dostane do štádia, v ktorom chce napísať aspoň nejakú drobnosť pre deti - či už pre svoje, alebo cudzie. Možno to príde v osemdesiatke, ale príde. Myslím, že Stephenovi nečakaný výlet do rozprávkového žánru vyšiel, nie je to veľdielo, ale tak zas to možno v tomto konkrétnom prípade ani nikto nečakal. Atmosféra je zaujímavá, proste to fakt vyzerá ako keď majster hororu píše rozprávku resp. fantasy.