Ivan Kučera komentáře u knih

S Danom Simmonsom som sa prvý raz stretol minulý rok, keď som sa začítal do pútavého Terroru. Vtedy však nešlo o „čistý“ horor, ale skôr o desivú a mrazivú „fiktívnu rekonštrukciu“ s nadprirodzenými prvkami. Nakoľko ma knižka zaujala, kúpil som si aj Danovo údajne kultové Temné leto. A to napriek tomu, že býva prirovnávané ku kingovke TO. A to je knižka, ktorá ma neveľmi zaujala. Mal som však tušáka, že Danov „remake“ Kingovho románu ma dostane. A dostal? No... svojím spôsobom. Neobsahuje síce až také zapamätateľné scény, ako boli flashbacky do minulosti mestečka Derry alebo bukkake, avšak možno o to je v konečnom dôsledku jeho atmosféra celistvejšia. Svoje robí i poľnohospodárske zaradenie mestečka. Nekonečné lány kukurice, nad nimi nízko visiaca zamračená obloha, sparné noci a všade naokolo lesy. Má to niečo do seba, to rozhodne. I postavy mi pripadali sympatickejšie, než v To. Dan Simmons dokázal lepšie a realistickejšie vystihnúť podstatu detských priateľstiev a vzťahov medzi deťmi. King bol v tomto smere až príliš patetický a zaliečavý, no podľa mňa skutočné detské priateľstvá vyzerajú skôr tak, ako im opísal Dan, než tak, ako ich opísal King. Drsne a vlastne, paradoxne, nie príliš kamarátsky. Zlo je teoreticky menej výrazné, ako klaun Pennywise, ale i ono malo niečo do seba. Ku koncu som sa však pristihol pri tom, že sa začínam nudiť a tak napriek Danovej poctivej, skvelej práci musím dať len 60%. Ale páči sa mi, ako Dan Simmons píše.

4 26.03.2017

To ma nikdy bohvieako nebavilo. Nebolo zlé, ale (na rozdiel od množstva iných čitateľov) nevnímam ho ako megaultimátny horor storočia. Pamätám si, že som ako dieťa o ňom čítal neskutočné legendy. Vraj je to bohovská, desivá hororová pecka. Potom som začal zarábať a pustil som sa do dopĺňania si svojich literárnych medzier. Vrátane Osvietenia a To. A výsledok? Brutálne sklamanie. To ma nesklamalo až tak, ako Osvietenie, ale aj tak je to dosť slabá kniha a nechápem všetko to nadšenie okolo nej. Páčili sa mi skvelé retrospektívy do temnej minulosti prekliateho mestečka Derry. Páčila sa mi postava Bena - "strážcu majáku", ktorý zostáva v milovanom a zároveň nenávidenom Derry po tom, čo z neho všetci kamaráti odídu. Páčili sa mi erotické scény, ktoré sú ešte i na dnešnú dobu vcelku odvážne. Inak ale sklamanie, zaliečavé vzťahy, nesympatické dialógy, priemerné postavy. Temné léto od Dana Simmonsa, pokladané za kópiu To, ma bavilo viac.

4 25.03.2017

Treťotriedne porno bez porna resp. s pornografickými monumentami typu "hladila jeho zdvíhajúcu sa chlapskú pýchu" alebo "rozhorúčené telá sa spojili v jedno". Fakt som valil oči a nechápavo som sa škrabkal za ušami a striedavo sa priblbo uškŕňal, premýšľajúc, či sa mi to náhodou len nesníva. Ale nesnívalo. Takže hoci krvavá grófka Báthoryová sexuje snáď 70 strán (z len 124 celkovo), ničoho extra vzrušujúceho sa nedočkáte. Takisto zdôvodnenie jej krvavého vraždenia je dosť, hm, svojrázne? Postavy o ničom, atmosféra prakticky žiadna a dialógov minimum a to, čo tu je, na úrovni školského slohu. Obálka pekná. Škoda, že o tejto postave a jej geniálnom hrade (ktorý mám na skok od domu) píšu ľudia, ktorí by to radšej robiť nemali.

1 05.02.2017

Mám rád Jacka Reachera. Je to namakaný týpek, okolo ktorého sa sem-tam točia nie príliš extra zaujímavé zápletky, ale postava ako taká je sama osebe skvelá, úžasná a miestami až fenomenálna a tak jej bez väčších problémov tolerujem aj menej záživné príbehy. Čítal som s ním viacero knižiek a páčili sa mi, ale Nevracaj sa hodnotím zatiaľ ako najslabšiu. Má dobrý začiatok a dobrý stred, ale koniec je voľajaký čudný. Vlastne akoby knižka poriadny koniec ani nemala. „Niečo“ sa vo finále deje, ale je to nudné a príliš zamotané. Pozoruhodný je tiež nápad s otcovstvom, ktorý je bohužiaľ pozoruhodný hlavne tým, že nie je v podstate nijako využitý a Jackova „dcéra“ vystupuje len na pár stránkach. Naopak, pozitívne hodnotím prvých cca 70% románu, samozrejme Jack je stále skvelá postava a páčilo sa mi aj netradičné buddy spojenie so ženou, čo je pri jeho sexuálnom apetíte atraktívny nápad, Jack je ale samozrejme profesionál a tak v tomto vzťahu vystupuje ako T-800 voči Johnovi Connorovi v T2. Filmové spracovanie z roku 2016 je nelogickejšie a blbšie (sorry no), ale paradoxne ma bavilo viac, než knižná predloha.

1 28.01.2017

V r. 2016 vydavateľstvo Hydra s editorom Markom E. Pochom (Krajina kanibalov) vyslalo do sveta na počet strán ťažkotonážnu zombies zbierku. Súhlasím s tvrdením, že zombies sú napriek svojej (hlavne seriálovej a filmovej) popularite vyžratá (= opotrebovaná) téma. Je ťažké vymyslieť niečo nové. A tak sa to viacerí autori z antológie pokúsili oživiť originálnym ústredným námetom. Čiže napr. poviedka Janka Išu je poňatá ako western, Honza Vojtíšek sa mäsožravo pozrel a legendu Robina Hooda, Mark E. Pocha cestoval v čase až do temného Stredoveku. Na svoje by si mohli prísť čitatelia, ktorí horor príliš nemusia, keďže viaceré poviedky sú ladené do fantasy. Ja tu mám krátku poviedku Ozbrojení a extrémne nebezpeční. Antológia sa môže okrem pestrého pohľadu na tému živých mŕtvych pochváliť predovšetkým vynikajúcou vizuálnou stránkou nielen čo sa týka výraznej a peknej obálky, ale i jednotlivých ilustrácií (každá poviedka má jednu, moju kreslil Filip Bandurčin).

2 29.12.2016

Piate výročie vychádzania hororového časopisu Howard redakcia oslávila zbierkou (podľa nej) najlepších poviedok, ktoré behom 60. mesiacov v magazíne vyšli (môj Ovoniavač sa objavil v tejto exkluzívnej spoločnosti). Ako to už v antológiách býva, nie každému sadnú všetky poviedky. Horor má veľa podôb a väčšina z nich tu zastúpená JE. Od atmosférických cez krvavé, od nadprirodzených úkazov až po zlo najbeštiálnejšie, zlo v ľudskej koži. Najviac sa mi páčili poviedky Honzu Vojtíška, Milana Vričana, Martina Štefka a (napriek istej zastaranosti a možno jemne nechcenej úsmevnosti) Grahama Mastertona. Obvykle nemám rád popisné gore scény, nie je to jednak môj štýl a jednak som názoru, že v dnešnej dobe už je takmer nemožné vymyslieť niečo nechutné, čo by čitateľa šokovalo. Napriek tomu sa to minimálne Radeckému vo Vyzvracet duši podarilo. Ak máte radi horor, čaká vás pestrá všehochuť.

2 24.12.2016

Prvé (a posledné) Skalpy, ktoré ma trochu sklamali a jemne rozčarovali. Doteraz šlo o jednu z najlepších komiksových sérií, aká kedy vychádzala, ale v Úplne sám sa mi zdalo, že tvorcovia naťahujú čas. Dasha som vždy vnímal ako hlavného hrdinu. Áno, niekedy bol odsunutý na okraj záujmu, aby sme sa viac dozvedeli o ostatných, ale vždy to bola osoba, okolo ktorej sa točil dej a komu som mohol napriek chybám držať palce. V tejto časti ale dostal len cameo. Hlavný hrdina je hlavný hrdina a nemal by sa z ničoho nič stať nedôležitou figúrkou, nie? Najviac mi ale vadilo, že obálka avizuje zásadnú udalosť – príchod novej postavy do rezervácie a to, že sa okolo nej bude točiť celý diel. Prdlajz, je to klamstvo. Chlapík je len na pár stránkach a hoci spočiatku ide o zaujímavú postavu, s pribúdajúcimi stranami začne nudiť. Neviem, či prežil a tvorcovia s ním majú v budúcnosti predsa len o čosi lepšie plány (ak áno, tak si na výsledok samozrejme rád počkám), ale ak náhodou zomrel, tak tento diel ozaj hodnotím takmer až ako stratu času. Pokojne nemusel existovať a nič mimoriadne by sa nestalo. P.S. - Dodatok po kompletnom dočítaní Skalpov: tak postava skutočne nemala žiadny vplyv na dej a neskôr sa už neobjavila. Takže palec dole.

3 19.12.2016

Veľké očakávania, veľké sklamanie. Ak by som bol editorom hororovej antológie, Otomara Dvořáka by som oslovil, či by nemal záujem prispieť. Žiadal by som od neho niečo hororové z lesov. Vedel by som totiž, že je vysoká šanca, že to bude po príbehovej stránke síce klišé, ale po stránke atmosféry super. A tiež by som ho oslovil preto, aby v zbierke bol zastúpený i istý typ... konzervatizmu? Taký totiž Otomar Dvořák je - aspoň v zbierke Mrtvý luh. Vyložene užiť som si užil iba poviedku Hagen a aj tá je len taká pár stránková jednohubka s nudným finále. Křivoklátská bestie je skutočné utrpenie, klišé nad klišé s tomu odpovedajúcim finálnym twistom. Hrozné sú i Špagety - je smutné, ak o počítačoch píšu ľudia, ktorí im nerozumejú. Úvodný Prokletý lovec sa dá, detto Mrtvý luh, po ktorom antológia získala svoje pomenovanie. Obe tieto poviedky dokazujú, v čom je autorova sila. V stvárnení strašidelných lesov. Bohužiaľ, tým sa to končí, pretože potom sú to už len prepočuteľné dialógy, nezáživné zápletky a neviditeľné postavy. Utrpením je Vzbura mŕtvych, ktorý sa začína ako Oblasť X a skončí ako Dovnútra Planéty opíc. Atmosféru lesa Dvořák zvláda perfektne, ale tým to hasne.

3 12.12.2016

„Ticho sa opieralo do dreva a kameňa, a čokoľvek tade kráčalo, kráčalo samo.“ Klasika hororových strašidelných domov, z ktorej v podstate dodnes čerpá množstvo spisovateľov, scenáristov a režisérov. Ja som mal najskôr česť s prvým filmovým spracovaním z r. 1963 a vizuálne bombastickým, ale o to prázdnejším remakom z produkcie Stevena Spielberga. Až v r. 2016 som sa konečne dostal ku knihe. Pre poriadok dodám, že v r. 2018 pribudol Flanaganov celkom zdatný seriál. Kniha začína dobre, ale ku koncu ma nudila a prial som si, aby sa skončila. Ani kvalitný český preklad nedokázal zamaskovať nezaujímavé postavy, nudné dialógy a biednu zápletku. Prvé desiatky strán autorka kladie dôraz na pôsobivú atmosféru prekliateho domu a psychológiu postáv (v tej dobe bol výskyt bisexuálnej postavy šokujúci). Avšak s pribúdajúcimi stranami to začne stagnovať a už sa to nezlepší. Za zásluhy žánru bez debaty 4*, ale ak mám hodnotiť úprimne a sám za seba, tak 3*.

1 05.12.2016

Vlčice nemá na najlepší diel série (Dítě z hvězd), ale nie je ani taká slabá, ako Aaricie (ktorá obsahovala štyri príbehy, z nich dva boli silné, ale dva podpriemerné). Vlčice je thorgalovský ľahký nadpriemer, trochu ako Vládce hor. Zapadá do univerza, ale nikam ho neposúva. Rozpráva pútavý, ale v zásade „vedľajší“ príbeh, bez ktorého by sa teoreticky zaobišiel ako Thorgal, tak my, jeho fanúšikovia. Na strane druhej, práve preto, že sme fanúšikovia, sme povďační i za slabší komiks, len aby v ňom vystupoval Thorgal. Vládcu hor som hodnotil 4*. Vlčici nemôžem, hoci by som chcel. Neobsahuje prakticky žiadne mysticko-mýtické prvky, pritom ale mystika je vec, ktorá k postave patrí a bez nej to nie je ono. Niektoré veci sú len jemne naznačené (schopnosti Thorgalovho syna), iné sú riešené formou deus ex machine (koncové zúčtovanie s hlavným zlosynom). Vizuálne je to ale veľmi pekné, znova sa do deja zapája Aaricie, čo je skvelá postava a príbeh obsahuje prekvapivo veľké množstvo drsných momentov (vyvraždenie rodiny, meč do hlavy, useknutá ruka následne zožratá psom...).

2 26.11.2016

Horory sú asi môj najobľúbenejší filmový žáner a po klasike 1001 filmů, které musíte vidět, než umřete som si "musel" zohnať aj jej sestru. Je rozmerovo podstatne menšia, ale aj tak je to pekný kilový macek. Super obálka, parádny papier, dobré fotky. Zaujímavý prehľad "najdôležitejších" hororov. Občas som zaznamenal chybnú info, ale bolo toho iba minimum. Nejako extra veľa mi to do života nedalo a keďže horory pozerám od útleho detstva, neupozornilo ma to takmer na žiadne, ktoré by som dovtedy nevidel a mal by som (ale niečo by sa našlo). Texty sú k jednotlivým filmom sú vcelku zaujímavé a pútavé. Taká príjemná jednohubka.

3 25.11.2016

"Rozhodol sa zabíjať." Rázne. drsné. Priamočiare, ale nie jednoduché a vonkoncom nie béčkarské. U bežných autorov by to bola hororová blbosť. Jack Ketchum NEBOL bežný autor. Viem, že to bude znieť ako extra silné vyjadrenie, ale od konca 8O. rokov som prečítal tisíce kníh a poviedok, Ketchumove Po sezoně je napriek tomu určite jedna z najdrsnejších kníh, aké som kedy čítal. Pritom vzhľadom na rok vydania odvtedy ubehlo už fajnových pár desaťročí a za ten čas na trh prišlo množstvo oveľa krvavejších kníh. Ketchumov realistický štýl sa ale ukázal byť temer až nadčasový, vďaka čomu dané bitúnky hravo strká do vrecka a to vrecko následne polieva benzínom, zapaľuje a následne, hm, ponižujúco pomočí. Proste Jack.

2 05.11.2016

Zatiaľ najslabší diel z mojej zbožňovanej ságy. Nejde o to, že Thorgal je tu
vedľajšia postava. Naopak – to, že hlavné slovo dostala jeho životná láska, hodnotím ako plus. Ostatne, aj práve kvôli tomu som si komiks kúpil. Bohužiaľ, album obsahuje štyri príbehy, z nich prvý a posledný sú super, ale prostredné dva sú slabé, naivné a pravdupovediac ani kresba sa mi nepáčila. Ale ak ste aj vy fanúšikmi tohto úžasného univerza, určite si to kúpte.

1 04.11.2016

„Je to pustá choroba, prázdna a neživá a ako púšť. Kradne srdcia, duše a spomienky.“ Kým film i bez Alzheimerovej choroby relatívne obstál a bol dobrý i bez nej, knižka by bez nej bola nudná a nezáživná. Našťastie práve veľmi dojemné finále dodáva knižke nadpriemernosť. Každopádne, film je lepší, ako kniha. Kniha má „len“ dojemný koniec. Film je vydarený ako celok.

1 27.08.2016

Trpel som a zrejme by som to po pár stránkach zatvoril a už sa k tomu nevrátil (a pre istotu by som si v Lidli kúpil taký ten mini-terzor za 12,50 a doňho to uložil a kľúč hodil do Váhu, aby sa ku knižke nedostali budúce generácie). Ale v jeden krásny deň som bol odsúdený na krutú nudu. Dokonca až takú, že ma donútila knižku si komplet prečítať do konca. A výsledok? Čo vám budem hovoriť – aj tak som takmer umrel, ale nie od nudy, ale od zážitku, ktorý mi tento náboženský „skvost“ ponúkol.

Zo začiatku nuda, nezáživný štýl písania a odcudzovanie dobre zarábajúcich ľudí. Nechápte ma zle, vyrastal som v rodine, ktorú by som charakterizoval ako „spielbergovskú strednú vrstvu“, čiže nie chudobní ľudia, ale ani ropný klan pripaľujúci si kubánske cigary 100eurovkami. Napriek tomu aj mne pripadá trápne odsúdiť niekoho len preto, že je bohatý. To je proste blbosť. A presne takej blbosti sa Grisham v tejto knižke občas, najmä zo začiatku, dopúšťa. Proste ako keď prachatý, od reality odtrhnutý autor píše o veciach, ktoré videl v správach a následne sa stretne s pár ľuďmi, ktorí pomáhajú bezdomovcov a myslí si, že ho to kvalifikovalo na pozíciu rozprávača, ktorý rozumie problematike. Našťastie sa to po chvíľke rozbehne a nakoniec pred nami „zrazu“ stojí pútavý a vcelku zaujímavý príbeh o advokátovi, ktorému stačilo ešte pár rokov zaťať zuby a patril by do klubu milionárov. Ďaleko pred štyridsiatkou. Lenže zlomová udalosť v jeho živote ho nadobro zmenila a on začal mať sociálne cítenie. Nakoniec je to lepšie, než to znie, hoci o literárne veľdielo nejde. Ale áno, bavilo ma to a to dosť, takmer na 70%. Len to má blbý rozjazd a niektoré postavy a vedľajšie dejové linky sa strácajú.

1 20.08.2016

Veľké sklamanie a smutne nevyužitý potenciál. Sci-fi knižkám sa vyhýbam ako čert krížu (až na Nonstop od Aldissa), ale u Anihilácie ma zaujala skvelá zápletka o tajomnej Oblasti X, do ktorej vyrážajú vedecké expedície s čoraz rozporuplnejšími výsledkami. Obrovské, záhadami pretkané územie bolo kedysi obývané ľuďmi, no v posledných rokoch/desaťročiach nad ním získala nadvládu divoká príroda a nebezpečné zvieratá, pričom v dokonalej izolácii od okolitého civilizovaného sveta sa mohli vytvoriť úplne nové druhy rastlín a živočíchov. S takouto zápletkou sa dá napísať nádherná knižka s mohutnými prvkami mysteriózna, hororu, akcie, sci-fi a „chlapčenského“ dobrodružstva. „Úžasné,“ hovorím si a klikám na ´objednať´. Potom mi kniha príde, začínam ju čítať a... nuž, nie je to ono. Čakal som niečo iné. Hovorím si ale "pokoj, ono sa to zlepší". Lenže... nezlepšilo. Skôr sa to ešte viac zhoršilo. Začalo to byť ešte viac nudné a ešte viac rozvláčne – a pritom to nemá ani 180 strán! Hoci je oblasť zaprataná neskutočnými záhadami, kde každej by sa dalo venovať 20 parádnych strán, hrdinka sa namiesto ich odhaľovania radšej celú knihu bezcieľne a stereotypne motá v nezáživnej „veži“, kde rieši záhady, ktoré nie sú zaujímavé a ani vzrušujúce, kým vonku, za múrmi veže, dýcha úžasný svet plný neskutočných tvorov a záhad. No proste na zaplakanie. NIČ som sa nedozvedel a odpovede na otázky, ktoré ma spočiatku zaujímali, boli postupujúcou nudou umlátené k smrti do takej miery, až ma úplne prestali zaujímať a snové finále bolo posledným klincom do rakvy. Zápletka 100%, prevedenie 40.

3 23.07.2016

„Na duchov je lepšie zabudnúť. A kto má čas otravovať sa mŕtvymi? Už tak dá dosť práce proste len žiť.“ Séria Skalpy je pozoruhodná nielen intenzívnou kresbou a poctivou trilerovo-kriminálnou zápletkou, ale i mimoriadne kvalitnými postavami. V štyroch zošitoch sa nevyskytla snáď ANI JEDNA, ktorá by bola nezaujímavá, nudná, neoriginálna, tuctová, nenápaditá a jednoduchá. Ak niektorá z množstva postáv, ktorými je mizerná Prériová ruža zabývaná, urobí niečo brutálne, dá sa to svojím spôsobom pochopiť a to dokonca i „trojkový“ zvrat, kedy Dieselový motor zastrelil chlapca. V štvrtej časti má len cameo, no i to stačí na to, aby ste tomu, čo urobil, svojím spôsobom chápali; ak by ste boli agent FBI v utajení a z ničoho nič by po vás vyštartoval chlapec so strelnou zbraňou a začal po vás strieľať, čo by ste urobili? Vďaka retrospektívam sa z na prvý pohľad klišé postáv čitateľovi priamo pred očami stávajú zaujímaví, viacrozmerní ľudia so strašnou minulosťou, ktorá z nich nevyhnutne urobila monštrá a skrachovancov.

3 12.07.2016

„Jej smrť zrušila nielen kúzlo, ale priamo zmysel detstva.“ Srdce v Atlantíde mnohí poznajú len prostredníctvom filmu s Anthonym Hopkinsom z roku 2001, ale bizarnou zaujímavosťou je, že daný film nie je adaptáciou poviedky Srdce v Atlantíde, ale Ničomní muži v žltých plášťoch. Zbierka, ktorá nesie súhrnný názov práve Srdce v Atlantíde, nie je klasickou zbierkou Stephena Kinga z dvoch dôvodov: jednak nemá s hororom nič spoločné (samé drámy, snáď iba prvá poviedka je jemne kingovská) a jednak nejde o tradičné poviedky, ale o navzájom pospájané príbehy, odohrávajúce sa v rozmedzí niekoľkých desaťročí. Hrdinou prvej poviedky sú deti Bobby, Carol a Sully. V druhej poviedke sa objavuje už len Carol, v tretej dokonca nikto z nich, v predposlednej chudák Sully a v záverečnej, asi najdojemnejšej, dospelí Bobby a Carol. Prvé dve poviedky sú ľahko nadpriemerné, nasledujúce dve dosť hrozné a nudné, našťastie posledná zlú pachuť úspešne zničí a možno si trochu poplačete. Príjemný a ľahký nadpriemer, ale tretia a štvrtá poviedka bez milosti strašné.

4 10.07.2016

Terror by som možno ani nezaradil medzi horory. Je to veľmi diskutabilné tvrdenie, ale najhororovejšia súčasť románu (vec na ľade) je nakoniec paradoxne jednou z najnudnejších vecí, ktoré Simmonsovo (veľ?)dielo ponúkne. Najdesivejšie záležitosti stvára nemilosrdná príroda a, ako inak, slabí ľudia. Oproti nim stojí sympaťák roka, kapitán Crozier. Ale nielen on, ale aj jeho kvalitní, statoční dôstojníci. Problém je v tom, že postupne prichádzajúci nie ani tak o vieru a nádej, ale o život. A ako to už chodí aj v živote, svine schopné všetkého prežívajú. Úprimne ma mrzela smrť každej kladnej postavy. Dan Simmons perfektne mystifikuje šikovne využívajúc fakt, že o neslávne slávnej expedícii sira Johna Franklina sa vie strašne málo. Dokáže prekvapiť (záverom) a jeho vízia dvoch lodí zamrznutých v ľade, kde vonku klesajú teploty pod mínus 50, je mrazivá a znepokojivá. Evidentne si naštudoval desiatky zdrojov a oplýva množstvom informácií o danej tragickej výprave, ale nestratil sa v tom a fakty využíva vo svojich prospech a nenecháva sa nimi ovládnuť, ako niektorí iní spisovatelia. Napriek tomu som veľmi, veľmi jemne sklamaný, pretože som čakal plnokrvný horor a ono z toho nakoniec vyliezlo niečo iné. Odporúčam seriálovú adaptáciu z produkcie Ridleyho Scotta, ktorá vznikla v roku 2018 a ktorá sa celkom presne drží masívnej literárnej predlohy. Až na záver, ktorý je trochu iný (románový sa mi páčil viac). Druhá séria nemala so Simmonsovou predlohou nič spoločné (odohrávala sa v zajateckom tábore počas Druhej svetovej vojny a siahla po ázijskej mytológii). Z ďalších vydarených snežných hororov spomeňme Kroky v temnotě, Ledové peklo, V horách šialenstva alebo Posledná na cestu (poviedka od S. Kinga).

17 24.06.2016