Ivan Kučera komentáře u knih

Keď uverejňujem tento komentár, má tu Paní pijavic biednych a čiernych 28%. Nechce sa mi byť ironický, ale pripadá mi to tak, že som čítal úplne inú zbierku. Jasné, nie je to veľdielo. Určite sa nejedná o najvydarenejšiu hororovú zbierku desaťročia. Možno je autorkin štýl trocha... zastaraný? Je tam pár preklepov, čo je blbé a samozrejme by sa to stávať nemalo. A obálka je na jednej strane správne hororová (sychravé lesy), na druhej mi na nej chýbal aspoň nejaký text. Ale 28%? To je ozaj nefér. Kniha obsahuje 8 poviedok a z niektorých cítiť na kilometre inšpiráciu Lovecraftom alebo Poeom. Autorka píše zručne, jednotlivé poviedky sa čítajú ľahko, nie sú napísané ťažkopádne a väčšina z nich ma celkom bavila. Jana Pacáková sa sústredí skôr na atmosféru, než krváky, ale občas siahne aj po nich a treba povedať, že si ich užíva, čo v preklade znamená, že sú „správne“ nechutné a odporné.

2 18.09.2018

„Stíny jsou všude. Brzy ale postřehl, že některé nemizí.“ Pokračovania malej kultovky 66+6 hororů ve sto slovech som sa, na rozdiel od jednotky, ako autor nezúčastnil. Kolegom to však bolo zjavne ľúto a tak v ich príbehoch môžete naraziť na postavu menom ako Ivan, tak Kučera. Aká „dvojka“ je? Fajn. Najviac sa mi páčili drabble od Honzu Vojtíška a Martina Štefka a špecifické oživenie publikácii dodali svojské texty Marka E. Pochu, ktoré sú všelijaké, len nie triviálne. Celkovo je to po vizuálnej stránke o čosi prepracovanejšie, než prvý diel, je to väčšie a hrubšie. Ale zároveň je až priveľa textov na môj vkus príliš čiernohumorných; vyložene „čistých“ a temných hororov je tu relatívne málo. Každý si možno pod pojmom „temný horor“ predstaví niečo iné, ale môj názor je každopádne taký, že takých hororov sympatická knižočka obsahuje málo. Plus mi v nej chýbala vyložená geniálna pecka, ako bol v jednotke Liborek od Martina Skuřoka.

9 18.09.2018

„Keď sa zobudím, otváram oči veľmi pomaly. Takže nech už je v miestnosti čokoľvek, dostane to šancu schovať sa.“ Príjemná, sympaticky nenáročná jednohubka. Miestami (schválne) naivná a detská, inokedy mrazivá a znepokojivá (hlavne zrkadlá to pekne schytali, sú na každom kroku a niečo plánujú).

1 11.09.2018

„Možnože sú to proste len blbci.“ – „Samozrejme. Ale nie až tak blbí.“ Strašne dobrý debut. Svižný a diabolsky napísaný. Pôsobí dojmom, že sa odohráva behom pár hodín. Chytľavé dialógy, mrazivá zápletka, atraktívne nemocničné prostredie s množstvom detailov, ktoré pozná len doktor (neskorší poznávací znak Crichtonových bestsellerov) a sympatický, vynaliezavý a odvážny hrdina, ktorý sa kvôli priateľovi nebojí riskovať svoju vlastnú kariéru. Stretáva veľa postáv, z nich každá je ľahko zapamätateľná a má výrazný charakter, takže v postavách máte fajnový prehľad. Možnože na konci niektoré dovtedy dôležité postavy čudne vyšumia do prázdna (kamoš Art, arogantný J.D. Randall režúci ľudské srdcia údajne preto, že on sám žiadne nemá) a finálne rozuzlenie je menej ambiciózne, než budete čakať. Na strane druhej, aj v živote to veľakrát býva tak, že čakáte niečo veľké a nakoniec zistíte, že za to môže obyčajná ľudská blbosť. Nemám pravdu?

2 04.09.2018

"Pak jsem začal všechno vidět rudě." Ďalšie peckové Skalpy, ďalšia parádna, riadne ostrá jazda. Vitajte vo svete, kde ak skončíte len s prestrelenou pusou a po prístrojovej doske sa rozletia kúsky vašich zubov, ale prežijete to, dá sa povedať, že ste dopadli fajn. V ôsmej časti (z desiatich) sa už opatrne začína v diaľke črtať koniec. Koniec drsný a prepracovaný... ako sme si ostatne v tejto bravúrnej sérii dávno zvykli. V osmičke je vidno, že stará vražda dvoch agentov FBI nie je pre dej až taká dôležitá, ako sa zdalo z prvých zošitov. Je skôr len hýbateľom udalostí a vďaka nej sa dávajú do pohybu riadne drastické udalosti v deji. Myslel som si, že už začínam aspoň približne tušiť, ako to celé dopadne, ale po osmičke vážne neviem. Pokojne sa z Dasha môže stať nový šéf rezervácie, rovnako tak môže podraziť tak Nitza, ako Rudú vránu a dosť reálne sa mi javí aj to, že zomrú všetci až na nejakého pouličného psa, ktorý sa objavil na osemnástej strane druhého zošitu. A tie názvy! Abys byl spasen, musíš hřešit. Wow.

4 17.08.2018

Ešte lepšie, ako prvý zošit. A už ten bol super. Prostredie džungle ma však bavilo viac, pripadalo mi atraktívnejšie a ilustrátorovi umožnilo poriadne sa predviesť vo vytváraní parádnej, dusnej, exotickej, mystickej a mysterióznej atmosféry. Kým mnohé postavy v prvom zošite pôsobili jednorozmerným dojmom, tak pod vplyvom drsných okolností, aké sa začnú diať preživším členom posádky lode Neptún v pokračovaní, sa z nich stávajú hrdinovia, ktorých si môžete obľúbiť, začnú vám byť sympatickí a čím ste bližšie ku koncu, tým je vám viac ľúto, že umierajú. To nie je spoiler, to je džungľa a džungľa je miesto, ktoré sa správa mimoriadne nemilosrdne k ľudskému životu. Na konci zostáva smútok za starými, navždy stratenými nostalgickými časmi, ktoré sa už nikdy viac nevrátia. Čo mi vadilo? Vlastne nič, je to pecka.

5 13.08.2018

Ako dieťa som vyrastal skôr na komiksoch a hororoch, než na Sandokanoch, ale viem, o čo ide a matne si spomínam, ako som ako malý pozeral seriál s Kabirom Bedim. Skutočnou bombou pre mňa však bola (a dodnes je) až útla knižočka (vlastne skôr zošitovka) Sandokan a Tajemství černé džungle od Emilioa Salgariho, ktorú mi z pracovnej cesty v Prahe ako malému doniesol otec. Odvtedy jej patrí čestné miesto v mojej domácej knižnici. Faktom je, že je to super. Temná, drsná, dospelá a plná reálneho nebezpečenstva. Atmosféra je podaná famózne. Miestami je až neuveriteľné, aká silná a prepracovaná je. Temná džungľa nemá konca kraja, na každom kroku číha smrteľné nebezpečenstvo od záhadných bojovníkov, obrovských hadov alebo aspoň zradných močiarov, do ktorých ak raz vstúpite, stiahnu vás nemilosrdne na dno a tam zaživa zhnijete. Nocou sa ozýva dunivé hučanie zlovestných bubnov, v hmle sa ukrývajú obrovské chrámy s desivým podzemím, kde šialenci páchajú ohromujúce krvavé rituály a ľudské obete.

2 06.08.2018

Takto. Táto zbierka je povinnou výbavou knižnice každého hororového fanúšika, ale mňa od Carcosy o dosť viac bavila až nasledujúca zbierka od Lovecrafta a to Barva z kosmu. Chrbtovou kostrou Zjevení Cthulhu je už klasická poviedka (či skôr novela) V horách šialenstva. A nakoniec je (neprekvapivo) práve ona asi najlepším príbehom tejto knihy. Zvyšok zbierky je typický HPL: temné noci, v ktorých na niečo príšerné vyjú strážne psy, v hlbokých lesoch sa pohybuje čosi strašne nebezpečné, sú tam odľahlé vidiecke sídla, zahmlené lúky, príšerné priepasti, mimozemské civilizácie a, prirodzene, veľký Cthulhu (bez neho by to nešlo). Lenže jednotlivé poviedky mi do seba príliš splývali, podobali sa jedna na druhú, stále to bolo akoby o tom istom. Lovecraft vytvoril úžasný fenomén a skvelé univerzum, ale čítať o tom istom naraz 6 poviedok mi dalo zabrať. Postavy neviditeľné a dialógy v podstate žiadne (až na jednu výnimku, nikdy som u HPL dialógy nečítal, čiže keď som ich tu uvidel, skoro som spadol z gauča a to som na ňom ležal). Čiastočne ma iritovali autorove prehnane detailné poviedky, vinou ktorých sa z textu strácalo to dôležité a namiesto toho ste nevedeli prestať myslieť na brutálne podrobné opisy typu „meralo to 32x40x100 cm“.

4 28.07.2018

Obludná, silná kniha, ktorá sa ku mne dostala už ako k malému a mám podozrenie, že ma navždy ovplyvnila. Azda dokonca traumatizovala. Takéto knihy by dieťa asi naozaj čítať nemalo. Hrozne temný, znepokojivý, intenzívny a "zlý" román o rodine terorizovanej sadistickým psychopatom. Tým bohužiaľ nie je žiadny cudzinec, ale ich vlastný otec alias muž, ktorý má byť chrbtovou kostrou rodiny, má poskytovať istotu rodine a byť jej vždy (a ak nie vždy, tak skoro vždy) poruke. Tu je to zmrd, ktorý si nezaslúži nič iné, než smrť. Vydarilo sa aj televízne spracovanie s mojím obľúbeným Dominiqueom Pinonom a dominantne charizmatickým Slovákom Jurajom Kukurom. Napriek tomu príbeh občas trocha kolíše, stagnuje a, nuž, nudí, lebo nie je len o tyranii, ale aj o iných veciach a tie ma predsa len nedostali až tak.

Tu sa moja púť s Rolandom bohužiaľ (?) končí. Chápem, že je to obrovská sága, ktorej autor venoval podstatnú časť svojho života a je to na nej vidieť. Chápem, že mnohí čitatelia ságu milujú a nedajú na nej dopustiť (na rozdiel od strašného filmu s Idrisom Elbaom). Ale mňa to proste nechytilo a dosť ma to nudilo. Pištoľník bol hrozne nezáživný a dejovo extra riedky, čo následní Traja vyvolení síce vylepšili, ale že by sa tým pre mňa začala zábava, to sa ozaj povedať nedá. No a Pustiny sú posledný dôkaz toho, že táto séria nie je nič pre mňa. Neviem, možno o pár rokov až desaťročí to s ňou skúsim ešte raz. Neviem. Možno. Asi. Ale skôr nie, ako áno.

1 27.06.2018

„Ušľachtilosť nespočíva ani tak v úspechu, ako skôr v snahe o správne konanie. Keď sa spreneveríme tejto snahe, alebo keď sa vedome prestaneme snažiť, príde peklo.“ Nie je to zázrak a určite sa to ani omylom nedá porovnávať so Stephenovými staršími zbierkami Noční směna alebo Čtyři roční doby (to fakt nie). Je však príjemné znova po dlhšom čase čítať od Stephena Kinga kratšie textové útvary, než len jeho veľkoromány. Bohužiaľ sa ale obávam, že jeho doslov („Umenie písania príbehov je dôležitý spôsob, pomocou ktorého v našom živote a často v strašnom svete okolo seba hľadáme zmysel.“) ma bavil viac, než samotné novelové poviedky. Dobré manželstvo vychádza zo super nápadu (môže žena žiť desaťročia vedľa manžela a nevedieť o ňom, že je sériový vrah?), ale inak trocha nuda. Veľký šofér naopak klišé zápletka o znásilnení a následnej pomste, ale zručne spracovaná a pôsobivo napísaná. Predlžovanie času nič moc. Najviac ma zaujalo 1922, ktoré neskôr bolo celkom vydarene sfilmované s Thomasom Janeom (sfilmované boli aj kusy Veľký šofér a Dobré manželstvo, ale dané filmy sa mi nepáčili).

(SPOILER) Skvelá dospelá záležitosť pre dospelého fanúšika komiksov. Batman má len cameo a raz za čas sa objaví nejaký jeho slávny protivník, ale absurdné je, že postavy radových gothamských detektívov a policajtov sú natoľko psychologicky prepracované a pútavé, že paradoxne klasické komiksové prvky sú napokon tým najmenej zaujímavým na celom Gotham Central 1. Samotní detektívi a policajti sú ostatne vo väčšine z Batmanovej prítomnosti v meste skôr rozčarovaní, než nadšení, pretože sa im mieša do roboty, neriadi sa žiadnymi pravidlami a často vyrieši viac, ako oni, ktorí sú v zajatí zákonov... čo je pre týchto vystresovaných poctivcov pekne demotivujúce. Zrak nespustíte nielen z postáv, ale i z pozoruhodne afektovanej vizuálnej štylistiky, na ktorú si možno síce budete chvíľku zvykať, ale potom si uvedomíte, že vás to strašne baví a nebudete z toho vedieť spustiť zrak. Ideme na Jokera? Inak, ak vás táto séria osloví, jednoznačne a prudko vášnivo vám odporúčam i komiks Policista pod palbou, ktorý sa dá v kontexte tvory Brubakera a Rucku vnímať ako plnohodnotný prequel práve ku Gotham Central.

3 11.06.2018

Najlepšie na tejto knihe sú pasáže, ktoré s písaním nijako nesúvisia, čo asi vypovedá za všetko. Ak sa od Kinga chcete naučiť niečo o tom, ako sa má tvoriť literárne dielo (každopádne už z tej vety ma mrazí, to si fakt niekto reálne myslí, že ho nejaká kniha naučí písať alebo som niečo nepochopil?), určite si od neho prečítajte jeho geniálne romány (Cintorín zvieratiek), novely (Telo, Dýchacia metóda) alebo poviedky (Posledná priečka na rebríku, Kukuričné deti, Jahodová jar), lebo samotná kniha s lakonickým názvom O psaní vás toho paradoxne o písaní veľa nenaučí. Je absurdné čítať ju len z toho dôvodu, že si myslíte, že vás naučí písať. Ale ak sa na ňu vrhnete z iných dôvodov, čaká vás fajn priemer. Najviac ma zaujali autorove nostalgické opisy detstva a dospievania. Akonáhle začal hádzať vyložene "technické" rady ohľadom písania, začalo to na mňa pôsobiť čudne. Takéto knihy považujem za zbytočné, aj keď chápem, že ich niektorí ľudia chcú čítať. Osobne by som ocenil normálnu životopisnú knihu, ktorú by King napísal sám o sebe.

Starý dobrý King. Na jednej strane ohromná nostalgia (toto sa ku mne dostalo ešte ako ku školákovi v r. 1993 vďaka vydaniu v Slovenskom spisovateľovi, k bratom Čechom prekvapivo tieto príbehy prvý raz prišli až v r. 2002), na strane druhej predsa len jedna z tých slabších kingoviek. Ako Slnečný pes, tak Policajt z knižnice vychádzajú zo supernápadov. Tie sú však zároveň totálne uletené, bizarné a absurdné. Tak ale zas treba dodať, že na svete je len málo autorov, ktorí vedia bravúrne spracovať aj blbý nápad (povedzte si to nahlas: nevrátite knihy do knižnice a vyrazí po vás knižničný policajt... máte?). King medzi nich určite patrí, ale dané nápady sú miestami príliš naťahované, postavy ma nijako extrémne nebavili a povedal by som, že to stojí naozaj skôr na skvelých námetoch, než na nejakom mimoriadne kvalitnom literárnom spracovaní. Je to napísané typicky kingovsky zručne a pútavo (Slnečný pes samozrejme môže na prvú dobrú evokovať legendárneho Cuja, ale v skutočnosti s ním samozrejme nemá temer nič spoločné), ale na štvrtú hviezdu to nevidím. V r. 2023 v češtine vyšli všetky štyri novely (teda okrem Slnečného psa a Policajta z knižnice ešte Časožrúti a Skryté okno do skrytej záhrady) v ucelenej knihe nazvanej stroho Čtyři po půlnoci.

Neviem, možno to bolo spôsobené tým, že som si v posledných mesiacoch doplnil zvyšok thorgaloviek, ktoré mi doteraz unikali (okrem Strážkyně klíču som konečne úspešne dorazil napr. cyklus o zemi Qaa alebo Nad jezerem beze dna, Alinoë, či voľnú sériu Brek Zarith). Ale Sluneční meč ma príliš nezaujal. Napriek niekoľkým plusom je to predsa len jedna z tých slabších thorgaloviek. Veľa takých nie je, ale ak mám byť úprimný, táto medzi ne patrí. Spočiatku pritom vôbec nie je zlá. „Európska“ atmosféra, pochmúrne lesy, medvede... Príbeh je však pomerne nudný a neveľmi zaujímavý a hoci ma ako fanúšika úchvatnej komiksovej ságy zrejme mal nadchnúť návrat „istej“ slávnej postavy, nakoniec ma relatívne nechal chladným. A pri scénach, v ktorých (tentokrát zarasteného) Thorgala (zasa raz) premôžu, prekabátia alebo sa správa proste ako blbec (prečo si nevzal Orgoffa za rukojemníka?), som si ťukal na čelo. Mám ho rád, ale občas fakt pôsobí ako motovidlo.

2 09.05.2018

Absolútna pecka, ktorá ma v mnohom inšpirovala a dodnes inšpiruje v písaní o filmoch. Ak chcete mať vynikajúci prehľad o tom, čo sa dialo v Hollywoode v 80-tych rokoch, lepšiu publikáciu asi nenájdete. Okrem toho veľké rozmery, viac než len dôstojný počet strán, exkluzívne fotografie a autor v neposlednom rade téme rozumel lepšie, ako zajac tráve. Samozrejme, nie vždy sa tvorcom podarilo trafiť, takže napr. megaprepadák nebeská brána je spomínaný 13krát, kým kultovka Votrelci sa dočkala len pár viet.

1 04.05.2018

Nudný film, nudná knižka. Vznikla podľa scenára Emmerichovho hitu z 90. rokov, čiže ide plus-mínus o to isté, čo vo filme a nie je to obohatené o nič špecifické, pretože literárne adaptácie filmových scenárov obvykle nezvyknú získavať Nobelove ceny za literatúru. V tomto smere je to to isté, čo napr. knihy Votrelec a Votrelci, ktoré taktiež vznikli podľa filmových scenárov. Tie však, na rozdiel od Hviezdnej brány, obsahujú pôvodné scény zo scenárov, ktoré boli napísané, ale nezrealizované resp. boli zrealizované, ale vystrihnuté.

1 04.05.2018

Neskutočná vec. Túto záležitosť som kúpil okolo roku 2005 s Rižom na potulkách v Bratislave a vtedy som ešte netušil, akú pecku si práve nesiem domov. Stokerov román, obecne pokladaný za hororovú klasiku, ma strašne nudil od chvíle, čo som sa doňho začítal. Možno inšpiroval mnohých, ale pre mňa znateľne zostarol. Až na dve veci - Harkerov pobyt u grófa v polorozpadnutom, gigantickom transylvánskom hrade a na lodi Demeter, kde autor líčil príchod Drakulu do USA. No a práve prvú časť sa rozhodol do komiksovej podoby adaptovať Radim Kočandrle. A geniálne a fenomenálne. Je to jeden vizuálny klenot a skvost hneď vedľa druhého. prekrásne pochmúrna kresba je minimalistická a pritom veľkolepá a ak ste si mysleli, že to nejde dokopy, tak tento skvelý komiksový román vás presvedčí o opaku. Absolútne mrazivé a podmanivé. Kočandrle dal slovu atmosféra nový pojem.

04.05.2018

Toto bola v polovici 90-tych rokov neskutočná pecka. Dnes ju bez problémov označím za legendárny kult a klasiku napriek tomu, že s príchodom internetu táto (a jej podobné) publikácia v podstate stratila na význame. To je síce smutné, ale taký je život. Miloš Fikejz stvoril skvelú knihu, bol to riadny macek s krásnou obálkou a parádnym, lesklým papierom. Na ničom sa nešetrilo. Vďaka Fikejzovmu chytľavému, na informácie bohatému a pritom nie zbytočne veľkolepému štýlu štýlu som sa veľa naučil a i po desaťročiach ho vyhodnocujem ako jeden z najkvalitnejších. V r. 1996, kedy publikácia vyšla, bol internet v našich končinách nijaký. Nemali sme odkiaľ čerpať informácie o hollywoodskych hercoch. No a Miloš Fikejz nám splnil sen. V r. 2002 projekt aktualizoval, rozšíril o druhú knihu a vydal rovnako skvelý (a dnes už bohužiaľ rovnako nepraktický) Slovník zahraničních herců konce XX. století.

2 04.05.2018

Tento komiksový klenot (inšpirovaný myšlienkou Ericha von Dänikena, že ľudstvu v začiatkoch pomáhali návštevníci z vesmíru) sa do ČSFR prvýkrát dostal na začiatku 90-tych rokov a to vďaka vydavateľstvu Stratos. Vyšiel ako v slovenskej, tak v českej mutácii. Šlo o prvý diel z plánovanej sci-fi série Návštevníci z kozmu. Plány boli ambiciózne: kým prvý zošit sa objavil v PNS, k zvyšným siedmim (Boj o planétu, Vzbura obrov, Zánik veľkého ostrova, Planéta pod kontrolou, Tajomstvo pyramídy, Posledný rozkaz, Pristátie v Andách) sa mali dostať len predplatitelia. Neviem, ako to s nimi nakoniec dopadlo (ani s potenciálnymi výhercami ôsmich horských bicyklov), ale Stratos nie že následne zvyšok ságy nevydal, ale nevydal už nikdy nič a Ľudia a netvory sú prvý a zároveň posledný komiks z jeho portfólia. Vlastne ani jednotka v skutočnosti nebola jednotka, ale dvojka (jednotkou je Pristátie v Andách). Je obrovská škoda, že to so sériou (na rozdiel od napr. Thorgala, ktorý neustále menil českých vydavateľov) u nás už nikdy nikto neskúsil, pretože "jednotka" je geniálna. Dostal som sa k nej ako cca 10-ročné dieťa a asi vám nemusím prízvukovať, že som každý panel hltal očami a zabúdal dýchať. Prekrásna kresba, zaujímavé postavy, vzrušujúca myšlienka o ovplyvňovaní mimozemskou civilizáciou, parádne monštrá, nádherné exteriéry a futuristické interiéry. Jediné, čo nesedí, je nepochopiteľná situácia s ústredným zloduchom. Hrdinovia majú milión príležitostí zneškodniť ho a napriek tomu to neurobia, vinou čoho mu neustále umožňujú podnikať nové a nové a nové útoky na ich základňu. Vzhľadom na to, že sa u nás od r. 1990 nenašiel nikto, kto by bol schopný pokračovať vo vydávaní, v r. 2021 som sa naštval a kúpil som si takmer 400-stranový omnibus z Poľska.

3 04.05.2018